Menu

Dokážete dôverovať?

Dôvera je pre spolužitie dôležitá. A možno sa ju naučiť.

Home » ŽIVOT » Dokážete dôverovať? - 05.2017

Darujeme ju len s rozvahou. Niekedy to oľutujeme. Ale omnoho častejšie tým získame. Dôvera je ako jemné vlákno, z ktorého je utkaný dobrý život.

Pozor, v blízkosti sa nachádza neznámy človek. Spustiť program kontroly. Začať fázu pozorovania: ako sa ten cudzinec správa? Usmieva sa a často prikyvuje, má vzpriamené držanie tela, pôsobí otvorene a sebavedomo. Zdá sa, že ostatní si s ním dobre vychádzajú. Ukončiť fázu pozorovania, spustiť druhú fázu: zozbierať informácie od iných ľudí. Ujasniť si, kto je tá neznáma osoba a odkiaľ je. A čo by mohla chcieť. Sputiť tretiu fázu: vymazať doterajšie skúsenosti. Svojim blízkym dôverujeme často príliš rýchlo, niekedy aj slepo a viackrát sa stalo, že sme sa sklamali. Zhrnutie na záver: neznámy sa zdá byť sympatický a zjavne nepredstavuje nebezpečenstvo. Prinajmenšom žiadne bezprostredné. Pravdepodobne si s ním ľudia dobre rozumejú a môžu mu dôverovať. Napriek tomu buď opatrná. Ukončiť program kontroly.

Prvý dojem sa počíta

Takýto nejaký program kontroly sa odohráva v našom mozgu, keď niekoho stretneme po prvýkrát. Úplne automaticky. A už po fáze pozorovania sa rozhodneme, či môžeme danému človeku dôverovať alebo nie. Trvá to iba 20 sekúnd. S neznámym človekom nemusíme ani prehodiť pár slov.

Nemusíme vedieť, kto je a čo chce. Musíme ho len pozorovať, ako pôsobí na ostatných. A dbať pritom na to, čo o ňom prezrádza gestika a mimika. To je výsledok jednej štúdie univerzity v Kalifornii v Berkeley.

Prvý dojem je rozhodujúci. Ale nielen ten. Tak jednoducho si dôveru neutkáte. Je to komplikovaný konštrukt, ktorý sa formuje v priebehu života z mnohých skúseností. Od nich závisí, či je tento konštrukt stabilný alebo krehký. Čím častejšie niekto našu dôveru zneužil, tým pedantnejšie program kontroly pracuje. A tým vyšší a širší je múr nedôvery, ktorý si budujeme, aby sme sa chránili, ale starosti si robíme väčšinou zbytočne.

Mahatma Gándhí, obhajca, povstalec, revolucionár, askét a pacifista.

„Nedôvera je znakom slabosti.“

 

Formovanie od útleho veku

V päťdesiatych rokoch zaviedol detský psychológ Erik H. Erikson, žiak Žigmunda Freuda, koncept nedôvery. Podľa neho získa kojenec počas prvého roku života základný cit na to, ktorým ľuďom a situáciám môže dôverovať, a ktorým radšej nie. Vývojoví psychológovia sú ešte aj dnes presvedčení o tom, že dôvera vzniká veľmi skoro.

Keď sú tu rodičia pre svoje deti, s láskou sa o ne starajú, dávajú im svoju náklonnosť, lásku a pocit bezpečia. Keď svojich malých utešujú a povzbudzujú, keď im dôverujú, krok za krokom ich vedú novými úlohami a nepreťažujú ich. Vtedy dokážu ich deti dôverovať. Nielen ostatným, ale predovšetkým sami sebe. To nie je egoistické, to je rozhodujúce. Ak sme kritickí sami ku sebe, tak potom sme poriadne kritickí aj voči ostatným.

Niekedy sa zlým skúsenostiam v živote len ťažko vyhneme. Niekto viac, niekto menej. Môžu nás sklamať rodičia alebo priatelia, kolegovia zo školy či práce, zdanlivá veľká láska alebo aj cudzí človek. Zanedbávanie, preťaženie, mobbing, nespoľahlivosť, klamstvá, podvod. To všetko ovplyvňuje našu dôveru. Pre nedôveru je to ako hnojivo. Rastie, má nás ochrániť pred sklamaním. A svoju prácu si robí celkom dobre: ak si nikoho k sebe nepustíme, sotva nám môže niekto ublížiť.

Problém je, že ak nikomu nedôverujeme, nemôže nás ani nikto presvedčiť, že niekomu krivdíme. Nenachádzame cestu, ako druhým opäť dôverovať, zrazu sme tu celkom sami, osamelí. Pretože bez dôvery nevznikajú nové vzťahy. A terajšie vzťahy utrpia. Pritom človek je očividne lepší, ako si o ňom práve myslíme.

„Zistili sme, že dôverovať môžete omnoho viac ako 80 percentám ľudí,“ vraví David Dunning, sociálny psychológ na Cornell University v New Yorku. „Prieskum sme robili v Amerike, v Holandsku, v Nemecku, a výsledky boli všade totožné.“

Nedôvera je chyba

Takže sme príliš nedôverčiví. Podceňujeme, ako často sú ostatní ľudia nápomocní. A preceňujeme ich sebectvo. Dunning a Detlef Fetchenhauer z Univerzity v Kolíne majú na to vysvetlenie. Myslia si, že to vôbec netkvie v tom, že naše skúsenosti posudzujeme s ostatnými nesprávne. Len nám život dáva informácie nevyvážene. Väčšinou to vôbec nevnímame, ak niekomu krivdíme a nedôverujeme mu. Dôvera je teda sociálny kapitál, ktorý môžeme investovať do druhých ľudí s načisto zanedbateľným rizikom. Aj do tých neznámych.

Áno, niektorí si teraz pomyslia, že sa to ľahko povie. Vždy je to riziko. Určite, ale oplatí sa. Schopnosť spoľahnúť sa na niekoho vám uľahčí život. Pomáha nám, keď je dieťa u susedy­ alebo priateľ sám na cestách.

Keď kamarátke prezradíme tajomstvo, keď kolega ponúkne svoju pomoc alebo keď sa musíme nastaviť na novú výzvu. Ak dôverujeme sebe a iným, nejdeme sa zakaždým zblázniť.

Zahrajte si hru na dôveru. Zaviažte si oči a potom: hoďte sa chrbtom do náručia druhým, nechajte sa viesť pozdĺž štyroch šnúr alebo padnite do deky, ktorú ostatní držia vo výške.

Úloha hormónov

Jedna americká firma si myslí, že je úplne jednoduché niekomu dôverovať. Stáča hormón vernosti oxytocín a predáva ho ako telový sprej. Tento produkt sa volá Liquid Trust, a mohol by naozaj fungovať. Markus Heinrichs z univerzity v Zürichu podal svojim probandom oxytocín. Následne ostatným ľuďom skutočne viac dôverovali. Testosterón nás mimochodom chráni pred prehnanou dôverou.

Také jednoduché to nie je. Oxytocín môže dôveru podporiť, avšak nie je všeliek. Nedôvera môže byť aj oprávnená. Otvorenosť je dobrá, ale v nadmerných dávkach je skôr naivná. Napríklad, ak sa niekto nedrží dohody, ak je nespoľahlivý, egoistický a zákerný. Ak nevie pristúpiť ku kompromisom, zamlčuje dôležité informácie, klame a podvádza. Nemá zmysel správať sa tak, ako keby na svete žili len anjelikovia.

Jedna česká štúdia mimochodom ukázala, že dôverujeme skôr hnedookým ako modrookým ľuďom. Jedine, žeby to bolo tým, že modrookí majú širšie tváre. Riešením by mohli byť aj kontaktné šošovky. Ale v podstate je všetko omnoho jednoduchšie. Pretože dôvera má svoje vlastné pravidlá.

 

8 krokov k dôvere

1. Rozprávajte sa. Ak sa s nejakým človekom delíme pravidelne o myšlienky, učíme sa ho lepšie spoznať. Začneme mu rozumieť a ukazujeme mu viac porozumenia, čo podporuje dôveru.

2. Buďte autentickí a úprimní. Klamstvá prebúdzajú nedôveru – niekedy je omnoho lepšie nepovedať celú pravdu. A nie každý musí všetko vedieť, ale bez úprimnosti je dôvera hodná len z polovice.

3. Buďte otvorení a prístupní. Len ozaj nepatrné­ množstvo ľudí chce druhým spraviť zle. Čiže môžete podstúpiť riziko a venovať im preddavok dôvery.

4. Buďte spoľahliví. Ak niečo niekomu prisľúbite alebo niečo dohodnete, dodržte to. Výhovorka, ktorá by nenarušila dôveru, neexistuje.

5. Nachádzajte spoločné veci. Jedna štúdia zo šesťdesiatych rokov ukázala, že viac dôverujeme ľuďom, s ktorými máme niečo spoločné.

6. Budujte si sebadôveru. Sebavedomí ľudia sú aj pre ostatných viac dôveryhodnejší.

7. Ostaňte realisti. Zlé skúsenosti sa môžu, ale nemusia opakovať. Uzatvorte minulosť a na budúcnosť sa pozerajte pozitívne.

8. Doprajte si čas. Dôvera nevzniká z minúty na minútu. Dôveru si budujeme pomaly a krok za krokom, a s každou ďalšou pozitívnou skúsenosťou je stabilnejšia. Ale tú môžeme zažiť len vtedy, ak si dôverujeme natoľko, že dôverujeme ostatným.

Hore
Pre optimálne zobrazenie stránky využívame cookies. Vo Vašich nastaveniach prehliadača si môžete použitie cookies deaktivovať. OK