Active Beauty
Miriam Kalisová: Nie som žiadna bábovka a som zamilovaná do života
Text: dm

dm Rozhovor

Miriam Kalisová: Nie som žiadna bábovka a som zamilovaná do života

Úspešná moderátorka, mama a zároveň šikovná kuchárka. Prečítajte si viac o Miriam a jej živote.

Začnem tvojou knihou Nie som žiadna bábovka. Ako dlho je na trhu a ako sa jej darí?

Moja kniha je na trhu už dva roky (*pozn. redakcie: v čase rozhovoru, kniha bola vydaná v roku 2016). Pôvodne som ju plánovala len ako knihu pre seba a svojich blízkych, do ktorej som chcela dať na jedno miesto svoje naj recepty. Takže pôvodnou ideou nebol jej predaj, mala to byť kniha robená z lásky len pre moje okolie. A aj preto z nej mám veľmi dobrý pocit, je v nej kus môjho srdca. Ale potom som sa nechala nahovoriť, aby som dala vytlačiť viac kusov, lebo vraj to ľudí bude zaujímať. Na začiatku som si vravela, že ak predám tak 100 kusov, bude to super. Aktuálne je z nej predaných takmer 9000 výtlačkov.

Čoho si sa najviac bála?

Jej predaja. Pretože som nemala žiadnu reklamu, mala som len svoj facebook, kde som komunikovala so svojimi babami, ktoré tam mám a ktoré volám „moje ženušky“. V podstate som komunikovala len s nimi. A ony ma celý čas povzbudzovali, keď som po nociach varila a skúšala recepty. Miuška vtedy ešte nechodila do škôlky, čiže ja som cez deň bola mama a o deviatej večer, keď zaspala, som vykĺzla do kuchyne a do tretej varila, skúšala všetko možné a písala, proste dávala dokopy knihu. Bol to náročný, ale krásny čas, ktorý trval vyše roka.

Skúšala si všetky recepty?

Samozrejme. Každý recept som musela aspoň tri- – štyrikrát urobiť, aby som si bola fakt istá, že je to super. V knihe je len jeden jediný recept, ktorý nebol testovaný a vznikol popri tom, ako sme fotili, a to Brumíkovia s javorovým sirupom. Takto spontánne však vzniká väčšina mojich receptov. Ja sa totiž vôbec nebojím variť a piecť z toho, čo mám doma. Pozriem sa do chladničky a špajzy, čo mám, a z toho proste niečo upečiem či navarím. Od maminky mám nejaký ten talent a intuíciu, čo a ako by malo byť, aby to dobre vypálilo. Ešte sa mi nestalo, že by som nejaké jedlo vyhodila.

Dala si tú knihu niekomu aj „testovať“?

To áno. Svojich najbližších som informovala o každom svojom kroku. Už fotíme, takto budú vyzerať fotky a takto asi bude vyzerať kniha. Jej prvé náhľady som priniesla do práce vytlačené v rôznych fontoch a zisťovala som, ktorá verzia sa kolegyniam najlepšie číta a čo je pre ne najzrozumiteľnejšie. Ony mi pomáhali a ja som si robila taký mini prieskum, čo sa páči a čo nie.

Čo máš na svojej knihe najradšej?

Úplne najradšej? No, keď sa na ňu pozriem, spomeniem si na obdobie, keď som ju tvorila. A to bolo úplne super, ako som s veľkým nasadením a nadšením varila a skúšala, ako sme to následne fotili. Dala som do toho úplne celú seba. V tom čase pre mňa nič neexistovalo, celá moja pozornosť bola okrem Mie venovaná len knihe. Každý večer, keď Mia zaspala, som prepla do iného módu a šla do kuchyne. Bol to rok, keď som spala tak päť hodín denne, ale stálo to za to. A potom ten radostný pocit, keď som zistila, že tie knihy sa aj predávajú. Pamätám sa, že keď som spustila e-shop, za hodinu sa mi predalo skoro tristo kusov.

To už bolo viac, ako si plánovala…

Veru, viac, ako som plánovala. Aj moji weboví technici mi volali pár hodín po spustení predaja, že nevedia, či sa nestala nejaká chyba, lebo to ide strašne rýchlo. A to bol e-shop, o ktorom nikto nevedel. Len som informáciu o spustení predaja zavesila na svoj facebook so slovami „baby, tak keď chcete, môžete si objednať“. Takže keď sa kniha začala predávať, bola som šťastná.

Čiže všetko vypálilo dobre…

Lenže potom prišla panika číslo dva. Vravela som si – dobre, ony si niečo objednali cez internet, ale čo ak sa im kniha nebude páčiť, keď sa im dostane do rúk? Čo keď nebudú mať rady recepty a čo keď, čo keď, čo keď… Knihu som si vydávala sama, a teda som bola nastavená tak, že je možné, že prídem o všetky investované peniaze. Že si ju kúpi moja mama a pár jej kamarátok. Lenže kniha sa predávala a peniaze sa mi postupne vrátili. Vravela som si – dobre, som na nule, investícia sa mi už vrátila. Ale čo potom, keď mi začnú tú knihu vracať, že sa im nepáči? Ale postupne mi začali chodiť fotky ľudí s knihou, s jedlami upečenými podľa nej, baby mi písali pozitívne reakcie na jednotlivé recepty. A to ma napĺňalo šťastím.


Odkedy aktívne varíš?

Odkedy som mala vlastnú kuchyňu, čo bolo približne od mojich 21 rokov. V nej som si konečne mohla robiť, čo som chcela. Moja mamina mi totiž vždy dávala robiť len také pomocné práce. Pamätám si, ako som jej vravievala, že chcem robiť aj niečo normálne, nielen pomocné práce ako šúpanie zemiakov či mrkvy alebo krájanie. Občas sa mi k tomu podarilo dostať, ale skôr výnimočne. Mamina však bola osoba, od ktorej som sa učila, ako variť a piecť. Potom som došla do veku, keď som chcela vytvárať niečo aj sama. Ale keďže moja mamina varí veľmi rada, bolo pre ňu ťažké vzdať sa toho. Tak som to naplno rozbehla, až keď som sa osamostatnila.

Mamina ti stále rada varí?

No jasné, mamina aj babka. My sme taká variaca rodina, také bosorky stále za hrncami. A je úplne jedno, či varíme alebo pečieme.

Web máš rozdelený do viacerých kategórií…

Áno, web je rozdelený do viacerých základných kategórií. Ale moja kniha tak rozdelená nie je. Tam mám úplne špecifické rozdelenie a som na ňu so všetkou pokorou naozaj veľmi hrdá. Mám z nej veľmi dobrý pocit, a preto sa tak trochu „dvojky“, ktorú plánujem písať, bojím.

Vieš už, o čom by mala byť?

Už mám zhruba osnovu, ale ešte neprišiel ten tvorivý duch. Takže ďalšia kniha príde na rad vtedy, keď to pôjde zo srdca, tak ako tá prvá. A čo sa týka smerovania, prvá kniha je pre deti do troch rokov. Teda do veku, keď je ešte jedálniček viac-menej obmedzený. Do troch rokov sa totiž ešte vyvíja tráviaca sústava a treba dávať pozor na soľ, cukor a podobne. Od troch rokov je to už voľnejšie. Druhá kniha teda bude pravdepodobne plná receptov pre deti od troch rokov. V mojej knihe však nenájdete žiadne vyslovené odporúčania. Je to kniha s receptmi postavená tak, ako som ich pripravovala svojej dcére. Keď sa niekto chce inšpirovať, okej, keď nie, tak nie. Je to každého osobná voľba. Ja si ani netrúfam hovoriť, že viem, čo a ako má správne byť. Ja len viem, ako to robím ja a kade ma pustí moja intuícia.

V akej fáze si oslovila na spoluprácu dm?

To bolo vo fáze, keď som si vravela, že fajn, knihu mám, a čo teraz. Pri tých knihách sa to robí tak, že sú tam aj nejakí sponzori, ale ja absolútne nie som obchodnícky typ. Povedala som si však, že veď aspoň vyskúšam. Tak som oslovila pár firiem vrátane dm. Všetky firmy súhlasili, lebo sa im môj nápad páčil. Aj keď v tom čase som za nimi išla vlastne s prázdnymi rukami, lebo to bolo naozaj ešte len vo fáze nápadu.

Podľa čoho si partnerov vyberala?

Podľa toho, aby spĺňali moju predstavu o sortimente. Naozaj ich nebolo veľa. Povedala som si, že to nebudem preháňať a z knihy nechcem mať reklamný katalóg. Oslovila som len firmy, ktorých produkty reálne používam, takže nič, čo by tam bolo len kvôli peniazom. Vedela som aj, že ak tú knihu napíšem úplne bez produktov, tak čoskoro budem mať plnú poštu správ. Aká múka sem ide, aký cukor si použila… čiže som si to vlastne uľahčila tým, že som oslovila na spoluprácu niekoho, koho výrobky mám skutočne odskúšané. V podstate by som tie produkty v receptoch použila tak či onak.

Čoskoro sú tu Vianoce. Ako vyzerajú prípravy na ne u teba doma?

Prípravy na Vianoce u mňa? Že sa zbalím a aj s Miou ideme k mojim rodičom do hôr. Tam sme celá rodina pokope. Robíme tak už od jej prvých narodenín.

A stromček chystáte pred tým, než odídete, aj doma?

Áno, minulý rok to tak bolo prvý raz. Miuška sa už od novembra vypytovala, prečo je všetko vyzdobené a kedy budeme mať stromček aj my. Chcela všade svetielka, tak sme si stromček zadovážili, spoločne vyzdobili, a keďže sme od decembra preč, užila si ho aspoň do tých Vianoc aj doma.

Ako riešiš vianočné pečenie?

Spoločne s maminou, u nej doma. A, samozrejme, už s nami pečie aj Mia.

Aké sú vaše najobľúbenejšie vianočné koláče?

Ja mám najradšej to samotné pečenie. V jedení koláčov si príliš neulietavam. Mia má veľmi rada linecké koláče a medovníčky. Napríklad ovocné koláče jesť nechce.

Aby sa to netvárilo zdravo?

Ona je ovocie čerstvé, varené alebo pečené proste nechce. A ja som s tým bola vždy o. k. Keď niečo nechcela jesť, tak som jej to nikdy nenútila, aj keď nechce celý deň jesť, tak nech neje. Ja takéto veci neriešim. Hovorím si, že je dosť inteligentná na to, aby nezomrela od hladu. Čiže aj ona máva niekedy také obdobia, že veľa neje alebo neje vôbec, teraz máme obdobie, že dookola by jedla každý večer to isté. Raz na raňajky mala takú zvláštnosť, že chcela jesť parmezán s javorovým sirupom. Tak si namáčala hobliny parmezánu do javorového sirupu a chutilo jej to. Čiže ja som taká benevolentná mama. Nikdy som jej nezakazovala ani nezdravé veci, ako napríklad čokoládu či cukríky, ale ona vie, že to vo väčšom množstve nie je v poriadku. Takže ona to tak nejako má v sebe, že si sladkosti rozdelí na menšie kúsky a je ich postupne. Lebo u nás doma sa nezakazuje, ale odporúča a uvediem vždy aj možné následky. A Mia sa vždy rozhodne najlepšie, ako vie. V tomto má moju absolútnu dôveru. Má svoj šuflíček, kde má sladkosti, keď ich dostane, a má ich voľne dostupné hocikedy. Sama si môže brať, čo chce, ale vždy sa ma príde spýtať, či môže. Vie si to prirodzene regulovať, čo je tým, že som jej to nikdy nezakazovala.

Keď sa vrátime ešte k tým Vianociam, ako si na tom s vianočným upratovaním?

Jasné, že upracem, ale…

Žiadne ošiale?

Nie. Ale pamätám si, že jeden rok to bolo dokonca tak, že som práve v ten týždeň robila a fakt som nestíhala vôbec nič. Doma bol meganeporiadok. Vtedy som si povedala, že odchádzame. Zbalili sme veci, zavrela som neporiadok doma a odišli sme preč. Kedysi som bola ten „monkoidný“ typ, že som musela mať stále všetko dokonale upratané, ale kto má dieťa, pochopí, že to nie je dôležité.

A darčeky?

Každý rok si hovorím, že darčeky začnem nakupovať už od novembra, a potom stresujem týždeň pred Vianocami. Ale nerobím to v žiadnom veľkom štýle.

Čo máš na Vianociach najradšej?

Večeru, keď si sadneme všetci, rodičia, my a brat s rodinou za jeden stôl, máme tam svoj rituál a celé je to veľmi fajn. Väčšinou tam ostávame aj na Silvestra.

Na webe máš aj sekciu Porodím s úsmevom. Pred časom si spomínala, že sa chystáš na „dula“ školenie. Ako to dopadlo?

Áno, absolvovala som 1,5-ročné školenie a aktuálne som „dula vo výcviku“. Mala som už pár svojich klientok, bola som pri pár pôrodoch, respektíve som klientky na pôrod pripravovala. Ale Mia je ešte malá, teraz musím byť primárne k dispozícii jej, takže ešte nemám priestor venovať sa tomu naplno.

Čo to znamená dula vo výcviku?

Dula vo výcviku je čerstvá dula po 1,5-ročnom školení, teraz musím absolvovať predpísanú prax a potom ešte záverečné skúšky. Vtedy dostanem certifikáciu v profesii dula v rámci OZ Slovenské duly.

Prečo si sa vôbec rozhodla stať sa dulou?

Pretože mám pocit, že pôrodníctvo je dnes brané rovnako, ako keď si niekto ide dať napríklad vytrhnúť zub. Ale proste žena, ktorá ide rodiť, ide rodiť raz, možno dvakrát za život a je to pre ňu najintímnejší a najkrajší okamih v živote. Teda aspoň by mal byť. Veľa ľudí si myslí, že sme pôrodné asistentky, čo nie sme. Dula je v podstate psychická podpora, aby sa mamina cítila v pokoji, v bezpečí. Naším cieľom je byť jej oporou pred pôrodom, urobiť jej čo najlepší komfort v nemocnici pri pôrode alebo byť k dispozícii počas šestonedelia. Sú aj muži, ktorí chcú byť pri pôrode, a často je to aj pre nich najkrajší moment v živote. Niektoré ženy však svojich partnerov pri pôrode vyslovene nechcú. Oba varianty sú absolútne v poriadku. Nie je nič lepšie ani horšie. Vždy treba robiť tak, aby sa budúca mamina cítila absolútne komfortne.

Čo tým ženám primárne odovzdávate?

Učíme ich najmä počúvať samu seba, spoliehať sa v danom momente na seba, veriť svojmu telu, veriť tomu, že vieme dýchať, že vieme rodiť, že vieme, čo máme robiť.

Má dula aj niečo zakázané?

Áno, duly majú zakázané rodiť doma. Nemôžeme byť účastníčky domáceho pôrodu, to máme v etickom kódexe. Veľa ľudí si totiž myslí, že chodíme k pôrodom domov. A taktiež nijakým spôsobom lekárom nezasahujeme do priebehu pôrodu. To by sme si nikdy nedovolili, nemáme lekárske vzdelanie.

A v nemocniciach vás v pohode akceptujú?

Už áno, akceptujú. Rodička si môže zobrať sprevádzajúcu osobu, niekedy aj dve, čiže niekedy ide aj manžel, aj dula.

A niekedy je to aj také, že sa musí rozhodnúť, či dula alebo manžel…

Áno, ale niekedy sa dá aj striedať, že v pôrodnej miestnosti môže byť len jeden, ale prestriedame sa. Niekedy jeden pôrod trvá dlho, čiže aspoň si niekto chvíľku pospí či oddýchne. Ono je to často náročné aj pre otecka, aj pre dulu byť bdelí, keď pôrod trvá niekoľko hodín.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z „dulovania“?

Keď mi maminka povie, že som jej veľmi pomohla. A raz som robila dulu dokonca oteckovi, to bolo veľmi milé. S oteckom sme sa nedostali do pôrodnej sály, lebo práve bola chrípková epidémia. Z logických dôvodov tam nemohli ísť sprevádzajúce osoby – ani muži, ani ženy. Tak som s oteckom sedela na chodbe. Po pôrode mi písal, ako veľmi som mu pomohla, že by to bezo mňa nezvládol a že je veľmi rád, že som tam s ním bola. A mamine zas pomohlo, že som s ňou bola na telefóne a že vedela, že som tam v tej čakárni pre ňu bola. Vraj už len ten pocit, že som tam nablízku, jej dal veľa. Toto sú tie momenty, keď si hovorím, že aj keby vďaka mne iba jedna jediná žena porodila s úsmevom, tak to stálo za to.

Snažím sa na konanie ľudí pozerať tak, že robia najlepšie, ako vedia.


Poďme do detstva – aké si ho mala?

Ja som mala krásne detstvo. Také typické, že cez prázdniny dva mesiace u babky na dedine, behanie v potoku, chytanie malých žabiek. Také bláznivé detstvo v hline a špine. Už vtedy som si robila polievočky, že som zobrala mrkvy a vňaťky, čo mala babka pre zajace, nasekala som ich, dala do starého hrnca, ktorý som našla na dvore, a varila. Niekedy sme chodili na ryby a bola som veľká rybárka. Často sme chodili s maminou, ocinom a bratom na výlet karavanom. Zakotvili sme pri jazere, tam sme chytali ryby, s mamkou sme išli na prechádzku, zbierali bylinky, potom sme urobili čaj, jedávali paštéku s rajčinkami a papričkou alebo sme si upiekli ryby, ktoré ocino chytil.

Čo zo svojho detstva by si chcela preniesť do toho Miinho?

Snažím sa čo najviac. Chodí na prázdniny k mojim rodičom, chodí s nimi na hríby, trávi čas so zvieratkami. Moji rodičia majú kozy, ovce aj husi, čiže ona si tam tú špinu a blato užíva tak ako kedysi ja. Podľa mňa má úžasné detstvo.

Aké je Mia dieťa?

Jednoznačne najlepšie na svete. Vravím si, že som ju dostala za všetko dobré, čo som urobila, moja Mia je múdra a skvelá.

Aká si mama?

Som najlepšia mama, akou viem byť, liberálna, tolerantná. Niektoré kamarátky mi vravia, že ju rozmaznávam, ale ja len proste chcem, aby mala možnosť voľby. Jednoducho na veciach, na ktorých mne osobne nezáleží, nenástojím. Proste jej do toho „nekafrem“ – keď si chce napríklad obliecť čokoľvek, tak s tým nemám problém, pokiaľ jej, samozrejme, nebude zima. Odmalička má možnosť vybrať si a ja sa snažím, aby preberala zodpovednosť za to, čo robí. A dovolím jej plakať a prejavovať všetky svoje emócie. Vždy, keď začne plakať, sa jej len spýtam, či potrebuje objať, alebo chce byť sama, a utvrdím ju v tom, že aj ja niekdy plačem a vždy je potom človeku lepšie, keď si dovolí prežiť emóciu, ktorú má.

Čo je pre teba vo výchove najdôležitejšie?

Aby mala vlastnú vôľu a aby sa nebála byť sama sebou. Nech je za každých okolností sama sebou, aj keď sa to okoliu nepáči.

A aká je Miriam?

Divoká, odviazaná, pokorná, dobroprajná, súcitná, je sama sebou a nerieši, či sa to niekomu páči, alebo nie. Pozná svoju hodnotu a vie, že stačí, že je. A že nič nemusí. Má rada ľudí a a verí im.

Kedysi som o tebe čítala, že si perfekcionistka.

To som bola veľmi dávno. Bola som úplná perfekcionistka, proste ten typ, že bol niekde pohár, a kým som ten pohár nedala do umývačky riadu alebo neodpratala na svoje miesto, nedokázala som v pokoji ani len pozerať telku. Vyžadovala som poriadok, a ak chcel ku mne domov niekto prísť a nemala som dokonale upratané, radšej sme išli niekam inam. Dnes mi je toto všetko úplne jedno.

Už je to minulosť?

Úplná.

V čo veríš?

V čo verím? Je veľmi veľa vecí, v ktoré verím. V dobro, v to, že ľudia sú vo vnútri dobrí, aj keď niekedy sa prejavujú inak. Snažím sa na konanie ľudí pozerať tak, že robia najlepšie, ako vedia. Že keby to vedeli urobiť inak a vedeli by to urobiť lepšie, tak by to urobili. Na prváčika sa nebudete hnevať, že nevie násobilku, keď ešte nevie, ako počítať. Čiže keď sa na tých ľudí začnem pozerať touto optikou, potom odíde z človeka hnev, odíde pocit nespravodlivosti, krivdy, pocit všetkého „zlého“. Človek začne cítiť súcit, nie však ľútosť. Je v poriadku, že ty to máš takto, ja to mám inak. Lebo tú násobilku sa môže človek naučiť neskôr, alebo aj nie. A možno sa to naučí až v ďalšom živote.

Odkedy som sa naučila vnímať intuíciu a počúvať ju, život je oveľa jednoduchší.


A čo miluješ na ľuďoch?

To vôbec neviem definovať, pretože sa dokážem skamarátiť úplne všade a s úplne hocikým. Dávam na ten svoj vnútorný pocit, čo mi z toho človeka ide. Niekedy sa s človekom zoznámim, máme spolu 10 rokov nejaké kamarátstvo a potom sa to nejakým spôsobom utne a 5 rokov sa nevidíme. A následne sa naše cesty môžu opäť prepojiť. Dávam na svoj pocit, keď sa s niekým nechcem stretnúť, tak sa nestretnem. A, naopak, keď zas niekoho chcem vidieť, tak to proste urobím. Odkedy som sa naučila vnímať intuíciu a počúvať ju, život je oveľa jednoduchší. Človek sa nemusí zamýšľať nad vecami a ide si životom bez toho, aby držal kormidlo.

Ako tráviš voľný čas?

V poslednom čase ma veľmi chytilo maľovanie. Úplne že sa teším, ako večer prídem domov a po tom, ako uložím Miu, si pustím audioknihu o Einsteinových teóriách a o jeho živote a začnem maľovať. Zistila som, že jeho teórie dokážem absorbovať jedine vtedy, keď maľujem. Mám rada anjelov, víly, rada maľujem portréty a kadečo iné. Keď maľujem, všetko ostatné mi vyšumí z hlavy – tým, že sa sústredím len na ten štetec a na to, čo počujem. Takže vo voľnom čase čítam veľa kníh, maľujem, píšem básne, počúvam hudbu a audioknihy, a keď to počasie dovoľuje, chodím bosá po lese.

Mia s tebou maľuje?

Sú veci, ktoré maľuje so mnou.

Máš doma ateliér?

Nie. Mám voľnú obývačku a teraz to tam mám rozložené po celý čas.

Čo maľuješ aktuálne?

Teraz mám rozmaľovaný obraz na obrovskom plátne. Každý obraz sa začína skicou, ktorú si nakreslím na plátno ceruzkou. Je to proste super a normálne som sa dostala do takého stavu akoby zamilovania. Mám stav takej plnosti, čo sa mi stalo po prvý raz v živote.

Zamilovaná do čoho?

Do života. Som veľmi šťastná, že mi je dobre a že mi nič nechýba.

A aké je to byť zamilovaná do života?

Neopísateľné. To je také, že sa nenudíš, aj keď niekde iba sedíš a pozeráš sa pred seba. Že sa dokážeš tešiť z toho, že kvetina, na ktorú hľadíš, je ružová. Alebo sa zadívaš na oblaky a pozeráš, ako sa tam tvaruje srdce. Jednoducho žiješ tu a teraz. A to nikdy nedosiahneš snahou, lebo akákoľvek snaha ťa oberá o energiu. Proste príde deň, keď precitneš, že to tak máš. A začneš to žiť a dúfaš, že to tak bude už navždy. Pripadám si ako nejaký prváčik, ktorý ide na výlet, kde sa mu všetko páči, a nechce ísť domov.

Som nevyliečiteľný blázon do jedla a deň bez varenia, či pečenia, je pre mňa premrhaným dňom. Najradšej vypekám v noci, keď už všetci spia, všade je ticho a pokoj a ja sa môžem plne sústrediť na moju vášeň. Milujem ten pocit, keď z rúry zacítim vôňu koláča a viem, že už len chvíľku a bude hotový. Stále hovorím, že najkrajšia „voňačka“ do bytu, je čerstvo upečený koláč. Verím, že sa vám moja „bábovka“ bude páčiť, nechala som v nej kus môjho života a srdca.