Sme jeden tím

Každá rodina je unikát. Veľká či malá, s mamou aj otcom alebo nejako inak… V každej vládne iná atmosféra a nálada. Jedno však platí pre všetky: niektoré situácie nás stmeľujú, v iných sa od seba vzďaľujeme a občas musíme zabojovať ako jeden tím.

Rodinné vzťahy sú ako vzory na pletenie – neustále sa opakujú. Všetko je v našich rukách. Chceme aj naďalej zachovávať vzory správania, ktoré sa v našej rodine dedia z generácie na generáciu? Uvedomujeme si ich vôbec? Túžime vytvoriť nové vzory?

Marii, mame dvoch dcér, trvalo celé roky, kým sa dokázala odpútať od svojej matky. Bolo to pre ňu ťažké obdobie. Plné pochybností a nových obzorov. „Zrazu som dostala možnosť začať písať svoj vlastný príbeh o rodinnom šťastí,“ hovorí. A jedným dychom dodáva: „To našu malú rodinu veľmi stmelilo.“

Jej prvé kroky boli veľmi opatrné. Nechcela svoje deti vychovávať tak, ako jej mama vychovávala ju. Nič iné však nepoznala. Stavila na svoju intuíciu a v každej situácii sa riadila radou svojej pôrodnej asistentky: „Keď máš pocit, že ťa určitá situácia alebo rituál zaťažuje tak veľmi, že už to nedokážeš znášať, skrátka ho zmeň.“ Táto myšlienka jej pomohla naučiť sa lepšie vnímať svoje vlastné potreby. Vybudovala si odvahu meniť veci a prestala sa snažiť byť za každých okolností dokonalá.

„Až keď sa naučíš vnímať samu seba a začneš byť sama sebe oporou, môžeš byť oporou aj svojim deťom: Budem pri tebe stáť, nech sa deje čokoľvek.“ Vtedy Maria odhalila prvé tajomstvo rodinného života: zmena sa začína v nás samých.

Úprimná komunikácia nám pomáha a utužuje naše vzťahy

Ďalším krokom v Mariinom rozvoji bolo naučiť sa otvorenejšie komunikovať. Vďaka znovu nadobudnutému sebavedomiu to pre ňu nebol taký veľký problém. Už sa nemusela neustále kontrolovať a snažiť sa byť perfektná. „Keď každý člen rodiny vie, na čom je, cíti sa bezpečne. A každý má rovnaké právo reagovať. Odrazu príde reč na mnohé veci,“ hovorí mladá mama.

Chyby a otvorená komunikácia o nich nás zbližujú

„Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď som pred svojou dcérou prvý raz priznala, že som urobila chybu, a ospravedlnila som sa jej za ňu. Obom nám vtedy spadol kameň zo srdca. Znie to ako paradox, ale často nás druhí práve vďaka nášmu úsmevu začnú brať vážne. Cítili sme to priam fyzicky. Aj pre moju dcéru bolo veľmi oslobodzujúce, keď mohla otvorene priznať, že som ju ranila. Veľmi nás to zblížilo a posilnilo to naše puto,“ hovorí Maria.

Keď si dokážeme priznať chybu, veľmi nás to obohatí. Pocítime úľavu, ľahkosť a radosť. Tieto emócie následne vyžarujeme aj do svojho okolia. Ukážeme sa v plnej sile, hoci sa v danom momente možno cítime veľmi malí.

Váš vzťah utuží, keď sa na problém pozriete s humorom

„Naša rodina sa brala vždy veľmi vážne. Isteže, každý chce, aby ho ostatní brali vážne. Ale čo nám to prinesie, keď spravíme z každej situácie vážnu záležitosť? Tak napríklad večera… Pri večeri boli na mňa kladené skutočne veľké nároky. Vždy muselo byť čerstvo navarené, z prvotriednych surovín a naservírované s úsmevom. Ako sa to dá zvládať so štvorročným dievčatkom motajúcim sa popod nohy a s bábätkom v náručí?“ pýta sa Maria. Spomína si na ciele, ktoré si stanovila a nebola ochotná sa ich za žiadnu cenu vzdať. V mysli sa jej vynorila rada jej pôrodnej asistentky a začala svet okolo seba postupne meniť.

„Na začiatku sme si večer skrátka spravili pukance alebo sme si v rúre upiekli gaštany s jablkovou penou. Tešili sme sa ako blázni, keď začala kukurica pod pokrievkou nadskakovať. Zvyčajne sme ich zjedli z veľkých misiek, sediac na zemi. Naše večery boli odrazu uvoľnené a plné zábavy. Opäť sme si boli o niečo bližšie,“ hovorí Maria, ktorú príprava jednoduchých večerí a s tým spojená zábava naštartovali k ďalším zmenám. Dnes majú jej dcéry osem a dvanásť rokov. Aj tak si však občas urobia domáce pukance. Chrúmu ich s úsmevmi od ucha k uchu. Pripomínajú im totiž jedinečné spoločne strávené chvíle.

Stmelil nás zásah zvonka

U Marie prišiel tento zásah vo forme svrbiacich pľuzgierov. Obávaná choroba známa aj pod názvom ovčie kiahne. Každý rodič si tým prešiel. Najprv to dostane jedno dieťa, potom druhé. „Tých šesť týždňov v domácej karanténe bolo pre nás všetkých záťažovým testom. V našom domove razom zavládla úplne iná atmosféra. Boli sme k sebe navzájom jemní, empatickí, pozorní a vnímaví, a to nás skutočne zblížilo. V momente, keď sa Sophie s láskou starala o svoju malú sestričku a snažila sa ju povzbudiť vo chvíľach, keď jej bolo najhoršie, sa v nás akoby niečo pohlo a v našich vzájomných vzťahoch sa niečo zmenilo. Počas týchto týždňov sme si uvedomili, aké vzácne je mať nablízku milovaného človeka, o ktorého sa môžeme oprieť,“ spomína na toto obdobie Maria.

Vzájomná dôvera zbližuje

Pre deti je veľmi dôležité vedomie, že rešpektujeme ich názory a pocity a že zohrávajú dôležitú úlohu pri budovaní rodinných vzťahov. K tomu, samozrejme, patria aj výmeny názorov a hádky.

„Prejaviť súhlas s návrhmi detí a ukázať, že každý z nás môže mať na veci iný názor,“ je pre Mariu najväčším prínosom týchto situácií. Po nich nasleduje odmena – snaha detí o zmierenie. Je to ako čarovná slučka, ktorá nás pripútava čoraz bližšie a bližšie k sebe.

Každá spravodlivá hádka, ktorá prinesie zmysluplný výsledok, je ďalším krôčikom k vzájomnej blízkosti. Prehlbuje vzťahy s ľuďmi v našom okolí. A pomáha nám spoznávať aj samých seba.

Maria, matka

„Teraz sa vo štvorici túlime v jednej z detských postelí a potom si čítame, rozprávame alebo spievame.“

Spoločné rituály zbližujú

V čase plnom neustálych zvratov a zmien, keď máme čoraz menej času, je dôležité, aby sme sa mohli spoľahnúť na drobnosti i veľké veci, ktoré nám pomáhajú. Napríklad na naše rituály.

„Ešte stále sa často vo štvorici túlime v jednej z detských postelí. Potom si prečítame rozprávku, rozprávame sa alebo spievame,“ opisuje Maria spoločné večerné rituály. „Rodina má veľký vplyv na to, čo z človeka vyrastie. Predstavte si napríklad, že by ste spolu netrávili žiaden čas. Žiadne spoločné obedy či večere a žiadna možnosť porozprávať sa počas dňa o každodenných problémoch. Postupne by sa z vášho vzťahu vytratil návyk aktívne si vymieňať názory. Presne tento spoločný čas a rituály sú dôležité. Naučíme tak deti potrebným návykom a poskytneme im oporu v ťažkých časoch,“ povedal v jednom rozhovore doktor Michael Merl, primár na oddelení psychiatrie pre deti a mládež na detskej klinike v Linzi.

Rodinné ideály zbližujú

Aj rodinné motto je vecou, ktorá pomáha držať rodinu pokope, udáva jej smer a určuje cieľ, ktorý chceme všetci spoločne dosiahnuť. Slovami vyjadruje našu spolupatričnosť, súdržnosť a pocit bezpečia. „Rodinná kultúra je dušou rodiny. Zahŕňa pocity, vyžarovanie, atmosféru, hĺbku a kvalitu vzťahov medzi členmi rodiny a ich schopnosť vzájomne sa rešpektovať. Je krokom od ja k my,“ píše Stephen R. Covey vo svojej knihe „Sedem návykov spokojnej rodiny“.

Silná rodina potrebuje pevné základy. Nevznikne z ničoho, musíme na nej pracovať. Je to našou celoživotnou úlohou. A výsledok stojí za to.

Akou rodinou chceme byť? Čo chceme spoločne robiť? Aká atmosféra by u nás doma mala vládnuť? Aké vzťahy chceme medzi sebou budovať? Ako sa k sebe chceme správať a ako by sme spolu mali komunikovať? Čo je pre našu rodinu skutočne dôležité? Rodinná kultúra je akýmsi súborom pravidiel nášho spoločenstva, vďaka ktorým ľahšie prekonáme náročné situácie.

„Deti nás môžu mnohému naučiť. Keď si nie ste istí, čo je správne, skrátka sa stíšte a načúvajte. To bude možné, len keď budete jeden pri druhom stáť. „Keď vystúpite z toho začarovaného kruhu, začnú sa diať veci, o akých sa vám ani nesnívalo“, hovorí Maria.