Menu

Sme stvorení pre pohyb

So Zuzkou a s Marošom Molnárovcami o športe, trénerstve a projekte Ľahšie to ide ľahšie.

Home » PÔŽITOK » Sme stvorení pre pohyb - 05.2017
Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Maroš

Počas základnej a strednej školy som sa venoval hlavne atletike, ale robil som viacero športov, ako napríklad lyžovanie či basketbal. Na vysokej škole som v atletike pokračoval, vyštudoval som FTVŠ, učiteľský smer so špecializáciou na telesnú výchovu a biológiu. Počas vysokej školy som si urobil aj špecializáciu tréner atletiky 1. triedy. Po jej skončení som začal trénovať našu šprintérku Luciu Ivanovú, s ktorou som dosiahol pekné výsledky.

Keď si tak spomínam, Ivan Gabovič, Richard Galovič a ja sme boli jedni z prvých, ktorí sa začali venovať kondičnej príprave športovcov. Oni dvaja sa špecializovali primárne na tenis a ja, naopak, plošne na viacero športov. Mojou prioritou totiž nebolo zameriavať sa len na jeden šport, pretože sa mi to zdalo nudné. Preto som preferoval viacero športov, aby som si z každého vzal niečo, čo prinesie osoh aj pri príprave na iné športy. Variabilita bola to, čo sa mi na tom najviac páčilo.

Zuzka

Ja som sa počas základnej a strednej školy tiež venovala atletike. Milovala som Odznak zdatnosti, Pohár Československého rozhlasu a ďalšie športové preteky. V rámci atletiky som najprv robila všetky disciplíny a neskôr behala cez prekážky a vrhala guľou.

Maroš

Nikdy som nebol najlepší slovenský atlét, ale pre tento šport som urobil veľmi veľa, lebo som dal do toho srdce. Keď niečo robím, robím to na sto percent so všetkým, čo k tomu patrí – či ide o dvojfázové tréningy, stravu alebo absolútnu dôslednosť v príprave. Nikdy som nepotreboval trénera, aby na mňa dohliadal. Keď mi napísal, čo mám urobiť, tak som to urobil, či snežilo, alebo bolo teplo. Trénoval som vždy, za každých okolností. Tréner bol pre mňa vždy dôležitý, ale keď nemohol, napísal mi tréning, ktorý som do bodky dodržal.

Keď som bol mladší, trénoval ma otec a vyrastali sme v nie najľahších podmienkach. Tréningy prebiehali na všetkých možných miestach a za každého počasia, napríklad aj v parku počas zimy, keď bolo snehu po kolená. Takže mi nikdy nebolo neprirodzené trénovať, keď som si musel odhrabať dráhu od snehu, alebo absolvovať tréning napríklad pod mostom Lafranconi.

Zuzka

Mňa trénovali moji rodičia, mali sme klub, ktorý viedli. Ale na strednej škole som s atletikou skončila. Boli sme totiž z Oravy, kde žiadny tínedžer nechcel robiť atletiku, a ja som odmietla trénovať s deťmi. Našťastie sme v škole mali super telocvikára a ja som začala hrať volejbal, chodievali sme na súťaže. Na vysokej škole – aj ja som študovala na FTVŠ učiteľský smer telesná výchova a biológia ako Maroš, boli sme spolužiaci – som sa už aktívne nevenovala žiadnemu športu.

Maroš

So situáciou týkajúcou sa môjho vtedajšieho trénovania sú vlastne spojené aj moje začiatky ako kondičného trénera. V piatom ročníku som skončil s atletikou. Môj kamarát Peťo Huber trénoval v tom čase Danielu Hantuchovú, ktorá mala vtedy dvanásť rokov. Raz sa ma spýtal, či by som s ňou nepracoval na kondičke, že by som sa s ňou stretol a vyskúšal jej urobiť tréning. Súhlasil som. Stretli sme sa a začali trénovať. Keď prišla a videl som ju pohybovať sa, hneď mi napadli jednotlivé kroky, ako to zlepšiť, čo urobiť, aby som jej pomohol.

Vtedy som zistil, že takéto trénovanie ma napĺňa ešte viac, ako keď robím atletiku ja sám. Povedal som si teda, že majster sveta zo mňa nebude, ani živiť sa tým nebudem a asi by bolo najlepšie začať sa venovať trénovaniu, ktoré ma napĺňa a baví.

Zuzka

Ja som hneď po skončení vysokej školy otehotnela, porodila a tri roky bola doma na materskej dovolenke. Po nej som začala učiť telesnú výchovu na základnej škole.

V škole, kde som začala učiť, sa od telocvikára vyžadovalo len hodiť deťom loptu a pozerať sa na ne a to ma vôbec nebavilo. Proste som bola vychovaná tak, že na základnej aj strednej škole som mala super telocvikárov, ktorí ma aj niečo naučili, a aj ja som to chcela posúvať ďalej. Deti sa prestali všestranne rozvíjať, lebo obezita je v súčasnosti jeden ich vážny problém, ale okrem toho sú veľmi slabé motoricky aj silovo.

Po dvoch rokoch, keď ma oslovilo pár ľudí, či by som s nimi necvičila, som odišla zo školy a začala trénovať. Zistila som, že ma to baví, lebo robím s niekým, kto chce napredovať a kto sa chce niečo nové naučiť, kto chce na sebe pracovať. Vždy som robila s bežnými ľuďmi, nie so športovcami, pretože som vedela, že je to taká väčšia veda, a na to som si netrúfla.

Bolo trénovanie Daniely Hantuchovej veľká výzva?

Maroš

Samozrejme, bola to pre mňa veľká výzva, pretože som bol začiatočník, čo sa trénerstva týka. Danielu som trénoval štyri roky. Medzitým som začal učiť na základnej škole biológiu a v triede som mal malého tenistu. Prišiel za mnou a povedal, vraj počul, že trénujem Danielu, a či by nemohol ku mne prísť na kondičný tréning. A tak som začal trénovať Petra Čapkoviča, s ktorým som spolupracoval šesť rokov. A s oboma začali prichádzať prvé výsledky a prichádzali noví a noví športovci, ako napríklad snoubordistka Jana Šeďová či karatisti – vicemajster sveta Juraj Gažo a vicemajster Európy Mišo Šebesta. S Janou Šeďovou som trénoval dvanásť rokov a počas našej spolupráce sa zúčastnila troch olympiád a dosiahla napríklad aj titul vicemajsterky sveta. Trénoval som zaujímavú plejádu športovcov z rozličných športov s rôznymi zaujímavými úspechmi.

Ktorí sú tvoji top traja športovci?

Maroš

Keď to vezmem z pohľadu toho, kde sme začali a kam sme sa posunuli, tak medzi mojich najúspešnejších športovcov patria Daniela Hantuchová, Lucia Ivanová a Dominika Cibulková.

Daniela bola moja prvá klientka. Keď sme spolu začali trénovať, mala dvanásť rokov. Dá sa povedať, že vyrastala v najhorších podmienkach, pod mostom Lafranconi. V tom čase som dva mesiace šetril na to, aby som mohol kúpiť v Rakúsku fitloptu, na ktorej by sme trénovali. Vtedy tu ešte nikto nič také na trénovanie nepoužíval a smiali sa nám, že sme cirkusanti. Nebol ešte internet ani taká široká plejáda cvikov, tak sme si sami vymýšľali cviky na fitlopte. Potom Danielu pozvali do Ameriky, z ktorej sa vrátila úplne nadšená, že najväčší hit je tam cvičenie na fitlopte, ktorú sme používali už rok. Všetci z nej padali a ona sa na nej už vtedy vedela udržať na kolenách či postaviť.

Ďalšou bola Lucia Ivanová, ktorá je moja rodáčka a ktorú predtým trénoval aj môj otec. Spoločne sme prekonali takmer tridsať rokov starý rekord Jozefíny Čerchlanovej, čo preteky, to rekord, a na halových majstrovstvách sveta v Birminghame nám semifinále ušlo len o dve stotiny. V tom čase už patrila do top dvadsiatky šprintérok Európy a do top päťdesiatky na svete.

No a do tretice Dominika Cibulková – keď som s ňou začal, bola v rebríčku okolo 350. miesta, a keď sme spoluprácu končili, bola dvanásta v rebríčku WTA.

Kto patrí medzi tvoje najväčšie srdcovky, ktoré si trénoval?

Maroš

Najväčšie srdcovky sú určite Daniela Hantuchová, lebo bola prvá, a Lucia Ivanová, ktorú predo mnou trénoval ešte aj môj otec. Obe baby som športovo potiahol od mladého veku až do dospelosti vrátane mnohých úspechov. Ale keďže som mal vždy motivovaných športovcov, ktorí chceli trénovať a posúvať sa, bolo veľmi motivačné robiť so všetkými, či s Jankou Šeďovou, Filipom Šebom, Ľubom Višňovským, Petrom Podhradským, s bratmi Rančíkovcami či Dominikou Cibulkovou a mnohými ďalšími.

Koho trénuješ v súčasnosti?

Maroš

Aktuálne trénujem napríklad Maťa Vaculíka a Dariu Kasatkinu. Maťo je v top 5 motorkárov na svete. Je úžasný, je to veľmi motiovovaný človek, v dobrom blázon do trénovania. Vlial mi novú energiu a impulz do trénovania. Je to dráč a výborne sa s ním robí. S Dariou som začal robiť, keď bola 380. tenistka na svete, a dnes je dvadsiata piata.

Ako prebieha koordinácia športového a kondičného trénera?

Maroš

So športmi ako hokej či basketbal to je ľahké. V takýchto prípadoch majú športovci individuálnu letnú prípravu, trénujú a potom idú do klubu. S futbalistami to je ťažšie, pretože nie vždy je vôľa od futbalových trénerov smerom ku kondičnej príprave mimo klubu.

Pri tenise ide zase o to, či je tréner ochotný akceptovať kondičného trénera ako súčasť širšieho tímu. Ak totiž chceme dosahovať dobré výsledky, kooperácia tenisového a kondičného trénera je nevyhnutná. Kedysi som trénoval Vlada Pláteníka. Vtedy bol dvestý hráč na svete. Spolu sme trénovali takmer tri roky. Bol ochotný drieť, makať a sám zažil, aká je kondičná príprava dôležitá a ako veľmi dokáže športovca posunúť.

Keď skončil, začal robiť tenisového trénera. Vtedy sme začali spolupracovať. Tým, že poznal moju robotu aj prístup a videl, ako sa aj sám vďaka kondičnej príprave zlepšil, dal mi priestor na prácu. Každý, s kým sme spolupracovali spoločne, či to bola Dominika Cibulková, Polona Hercog, Yanina Wickmayer, Nadia Petrová alebo teraz Daria Kasatkina, sa veľmi zlepšil a s každým sme urobili veľký krok vpred. A to len preto, lebo spolupracujeme. Sú obdobia, keď on necháva prioritu mne a prispôsobuje sa, a, naopak, sú obdobia, keď je prioritou on a prispôsobujem sa ja. Vzájomne sa akceptujeme a spolupracujeme a to je základ.

Kedy ste založili MOLfit?

Maroš

MOLfit sme založili v roku 2000 v podstate ako názov živnosti. My sme v podstate celý život nemali stabilné miesto, desať rokov sme trénovali v posilňovni na Lafranconi, potom sme prestriedali pár ďalších, až sme skončili v NTC, kde sme opäť boli takmer desať rokov. Potom sme si však uvedomili, že keď sa chceme posunúť, musíme urobiť niečo svoje, vlastný priestor, aby sme sa vyčlenili z bežného davu trénerov. Keď totiž niekde trénuješ, pomôcky si musíš nosiť so sebou. Mali sme ich plné auto, plný byt a už nás to jednoducho nebavilo. Tak sme si otvorili vlastnú prevádzku, a keď sme do nej dali všetky svoje pomôcky, fitko bolo skoro plné.

Odkedy ste spolu?

Zuzka

Dali sme sa dokopy už hneď na začiatku vysokej školy, takže sme spolu 24 rokov, z toho 21 rokov manželia.

Ako máte rozdelené zodpovednosti v rámci MOLfitu?

Maroš

Zuzka je šéfka a my všetci ju počúvame. Ja trénujem športovcov a ešte tu máme fyzioterapeutku a ďalšieho trénera.

Zuzka

Každý z nás má svojich klientov. Ak niekto odcestuje, samozrejme sa navzájom zaskočíme, ale ináč každý trénujeme svojich klientov oddelene. Len Maroš trénuje aj mňa. Občas nám dáva tréningy, čo je super. Ja som pohodlnejšia a nie som na seba taká prísna ako on, a preto je super, že ma trénuje, aby som si to odmakala. Dokonca nás aj učí, ako trénovať, a občas máme stretnutia, na ktorých nás školí. On je tu taký náš mozog.

Čo sa vám na tom druhom najviac pracovne aj osobnostne páči?

Zuzka

Maroš je ctižiadostivý, stále potrebuje na sebe pracovať, študuje nové veci, ale nenecháva si ich len pre seba a posúva ich aj k nám a podelí sa o ne. Nezatrpkol na jednom mieste. Je ambiciózny, a aj keď to nenávidím, lebo som jeho žena, robota je proste vždy na prvom mieste a až potom sme my ako rodina. Ale v podstate to na ňom aj obdivujem, lebo ja to nedokážem. A ako človek je veľmi bezprostredný, má dobrú náladu a veľa energie, a aj preto sem veľa ľudí rado chodí. Drží tu dobrú, veselú atmosféru, bez neho je tu ticho.

Maroš

Keď si Zuzka vytýči cieľ, ide za ním stále rovnako intenzívne. U mňa je to skôr taká sínusoida. Ona bude na klienta dozerať vždy veľmi prísne a ja – keď zistím, že niektoré veci som ho už naučil, už nie som pri ňom tak intenzívne ako ona. Proste tým klientom žije ináč ako ja. Jej prístup sa mi veľmi páči, ale zistil som, že ja to tak neviem robiť. Ona síce vraví, že som ctižiadostivý, ale z môjho pohľadu je ctižiadostivá aj ona a to sa mi páči. Ja riešim len prácu a ona musí zladiť prácu a starostlivosť o deti, čo ja nerobím. Má neuveriteľnú trpezlivosť, že to so mnou vôbec dokáže vydržať a skĺbiť, čo ja vlastne ani neviem. Preto nám tých 24 rokov všetko tak sedí, aj keď máme občas výkyvy ako každé iné manželstvo. A navyše je veľmi empatická.

Ako vznikla myšlienka projektu Ľahšie to ide ľahšie?

Maroš

Projekt samotný vznikol koncernovo v dm, my sme mu však dali slovenskú podobu. Nedostali sme žiadne konkrétne zadanie, v podstate sme dostali priestor vymyslieť si ho úplne sami.

Zuzka

Pri prvom ročníku v roku 2008 nás veľmi motivoval Odznak zdatnosti – aby boli deti všestranné, silné a vytrvalé. Toto všetko sme tam chceli zakomponovať. Pri druhom ročníku v roku 2009 sme sa zase nechali inšpirovať tým, že deti majú rady hry, a sústredili sme sa na futbal, florbal a basketbal. Tento tretí ročník je to zase crossfit, čo je niečo veľmi podobné ako v prvom ročníku.

Čo sa vám najviac páčilo na myšlienke byť súčasťou takéhoto projektu?

Zuzka

To, že pomôžeme bojovať všetkým rodičom a učiteľom, ktorí sa chcú podieľať na tomto projekte, ktorý je zamerný na boj proti obezite detí. Písali sme učiteľom mesačný tréningový plán a verili sme, že ich inšpiruje, aby s deťmi aj cvičili, nielen hrali hry. Tie sú super, ale nie vždy. Stále je to však pre nich len pomôcka, ktorú môžu, ale nemusia využívať.

Maroš

Ja stále vravím, že byť telocvikár je poslanie. Niekto to síce dáva na vedľajšiu koľaj, ale ak nebudeme zdraví, budeme chorí, ak budeme chorí, nebudeme výkonní a nič nepôjde. Ľudia, ktorí sa rozhodli byť tými ozajstnými učiteľmi, podľa mňa prinášajú veľkú obetu a musia tú prácu robiť zo srdca. Je rozdiel, keď učiteľ látku odrecituje a keď ju vysvetlí tak, že do toho vloží srdce a deti strhne so sebou. A to platí aj pri telesnej výchove: keď do nej vložíš srdce, deti to bude baviť a motivuješ ich – a mnohokrát aj do života. Budú chcieť športovať, hýbať sa, nebudú chcieť byť obézne.

Je za to, ako vyzerajú naše deti, zodpovedný aj súčasný školský systém?

Maroš

Áno, to, ako vyzerajú naše deti, je aj vizitka školstva a celého systému. Na jednej strane sú hodiny telesnej výchovy, kde nie vždy prebieha všeobecná príprava, na druhej strane sú rodičia, ktorí často deti z telocviku ospravedlňujú. Rodič by sa mal zamyslieť nad tým, že ak chce svojmu dieťaťu pomôcť, takéto úľavy nie sú cesta. Lebo potom nemôže nadávať, že dieťa celý deň sedí za počítačom, keď ho na šport a pohyb nemotivuje. Keby boli rodičia trochu aktívnejší – tak, ako to bolo kedysi, aj telocvikári sa chytia.

Zuzka

Problém určite nie je len v školstve, začína sa už v rodine. Nepáči sa mi, keď rodičia sami chodia behať, plávať, športujú a svoje deti nechávajú sedieť doma za počítačmi bez pohybu, lebo už na ne nemajú čas. To je to najhoršie, čo môžu urobiť. A tiež nerozumiem tým, čo nešportujú a nemotivujú na pohyb ani deti. Tým sa skrátka treba venovať aj po pohybovej stránke.

Prečo je maskotom Ľahšie to ide ľahšie práve kengura?

Maroš

To bola taká náhoda – kedysi sme chodili do reštaurácie Hysterka, ktorú v tom čase celú pomaľoval akademický maliar Ľubor Ondráš. Robili sme vtedy v NTC, kam chodil cvičiť, a oslovili sme ho, či by nám nevymyslel maskota. Zviera, do ktorého by dal symboliku rýchlosti, vytrvalosti aj miloty, aby to proste nebolo násilné. A vznikla kengura.

Zuzka

Pôvodne to bol iba maskot MOLfitu, prípadne našich športovcov, ale keď sme začali robiť Ľahšie to ide ľahšie, znázornili sme ju spolu s Ľuborom kvôli projektu v rôznych pozíciách. Pre deti je super mať nejaký symbol, je to pre ne krajšie a uchopiteľnejšie. Ľubor dokonca v prvých dvoch ročníkoch ručne maľoval všetky cvičebné plány, pretože v tom čase ešte nebola taká technika a možnosti, aké sú dnes.

Stáli ste v treťom ročníku pred nejakou výzvou? Predsa len medzi druhým a tretím ročníkom uplynulo osem rokov.

Maroš

Nás veľmi zaujíma, čo sa za tých osem rokov zmenilo, kam sa to pohlo či nepohlo. Asi sa ešte viac pozeráme na edukatívny charakter projektu, preto sme urobili videá, kde ukazujeme, ako správne urobiť drep, kľuk či sklápačku. Treba si totiž uvedomiť, že tieto cviky sú v podstate najzákladnejšie každodenné ľudské pohyby, a keď ich človek nevie urobiť, je to veľmi zle. Deti na to dokonca nepotrebujú skoro žiadne pomôcky, stačí im vlastná váha tela.

Zuzka

Vybrali sme formu crossfit, pretože sa nám tento systém súťaženia páči a čiastočne pripomína Odznak zdatnosti, len vo vylepšenej forme. Vyskytujú sa tam formy cvičenia s vlastnou váhou tela – gymnastiky, vzpieračské a kardio cviky. Super je, že sa kombinujú rôzne typy cvičení. Kedysi sme boli prirodzene naučení využívať širokú škálu pohybov. V detstve sme skákali cez švihadlo, šplhali sa na stromy pomocou lana, šprintovali do kopca, skákali cez koňa, naťahovali veci – z týchto činností staršie ročníky profitujú dodnes. V súčasnosti majú deti škálu pohybov veľmi obmedzenú, mnoho spomínaných vecí je pre ne doslova neznámych, a preto sú na tom motoricky tak veľmi zle.

Je podľa vás dobré, že telesná výchova nie je klasifikovaná?

Maroš

To je absolútne zle. Motiváciu stratili učitelia aj deti. Pritom šport je to, v čom si pestujeme húževnatosť, vytrvalosť a ďalšie vlastnosti, ktoré potrebujeme v dospelosti v bežnom živote. Ísť cez bolesť, cez niečo, čo nie je príjemné, ale dosiahnuť cieľ. Proste sa naučiť nejakú disciplínu a režim, aby sa život v dospelosti ľahšie zvládal. Aj k tomu šport veľmi pomáha.

Zuzka

Osobne si myslím, že veľa detí toto dnes nedostáva, a preto vyrastá mládež, aká vyrastá.

Robíte aj s deťmi?

Zuzka

Chceli sme a stále aj chceme, ale zatiaľ na to nemáme podmienky, pretože prenájmy sú veľmi drahé a nechceme robiť len pre tých, čo si to môžu finančne dovoliť. Chceme, aby sa šport dostal k deťom, ktoré naozaj chcú, a za symbolickú cenu tak, aby si to mohli dovoliť všetci.

Maroš

Keby sme mali možnosti, atletickú dráhu, určite by sme si na to od jari do jesene vyčlenili čas. Vypísali by sme hodiny a za úplne symbolickú cenu venovali svoj čas deťom, ktoré naozaj chcú, nielen ako povinný krúžok. Toto je náš sen, ktorý sa nám, dúfam, azda raz podarí splniť, len zatiaľ na to, žiaľ, nemáme podmienky.

Aké systémové zmeny by ste urobili, aby sa to zlepšilo?

Maroš

Určite by som nechal klasifikovať telesnú výchovu tak, ako to bolo kedysi, a takisto by som jej dal rovnaký dôraz ako kedysi. A taktiež by som ponechal systém športových škôl, samozrejme, za vylepšených podmienok. Metodika sa totiž zlepšuje a vyvíja a určite je potrebné, aby taká škola, ako napríklad FTVŠ, vytvárala metodické balíčky a školenia pre všetkých trénerov a učiteľov, čo sa týka celej republiky, tak, aby vedeli, aká je nová metodika rozvoja jednotlivých vecí, nech sa tomu venujú. Lebo je nemysliteľné, aby človek vyštudoval vysokú školu a potom štyridsať rokov učil to isté a tým istým spôsobom.

Zuzka

Systém samovzdelávania a kreditov. Tak, ako to majú niektoré profesie. Všetko sa mení závratne rýchlo, všetko sa posúva a treba ostať na vlne. Keď učiteľ nejde s novými trendmi a metódami, výučba sa neskvalitňuje, práve naopak.

Prečo je pohyb taký dôležitý?

Maroš

Mozog sa zapája výrazne aj pri pohybe, lebo práve pohyb výrazne stimuluje mozog, aby pracoval. A my mu to často nedoprajeme. V súčasnosti človek sedí v práci osem až pätnásť hodín, to isté deti v škôlke či v škole. Tie majú aspoň prestávky, ale aj počas nich väčšinou sedia. A zlý sed „zahmlieva“ mozog, lebo nedostatočne pracuje bránica, z dýchania zase vyplýva zlá cirkulácia krvi, zo zlého držania vznikajú ochorenia chrbtice, z toho vznikajú problémy so spodnou časťou chrbta, keď človek dlhšie sedí, nohy začínajú byť inaktívne, začína ochabovať svalstvo na zadku, neskôr sú to problémy s kolenami a členkami a celkovo sa náš zdravotný stav výrazne zhoršuje.

 Zuzka

Nehovoriac o tom, že zlým držaním tela a nevyváženou stravou si uháňame cukrovku 2. typu. Do škôl jednoznačne treba zaradiť nácvik správneho držania tela a správnej chôdze – to sú základné veci. Kedysi sme nenávideli tie prestávky, keď sme sa museli po chodbe alebo na školskom dvore prechádzať dokola. Dnes zisťujeme, že to bola super vec. Základné naťahovacie cvičenia, nácvik správneho sedu – to sú pohybové aktivity, ktoré vytvárajú správne návyky a mali by byť prítomné už od škôlky. Ak sa dieťa narodí zdravé a vývinovo ide správne, je vyvinuté dokonale. Keď však nastúpi do škôlky či školy, začína sa fyzicky likvidovať. Pokiaľ sa na tom nebude v školstve systematicky pracovať a nebude sa klásť dôraz okrem matematiky či slovenčiny aj na pohyb, ideme veľmi nesprávnym a hlavne nezdravým smerom.

Je dôležité, aby deti športovali? Kedy a ako má rodič dávať dieťa na športy?

Maroš

Osobne si myslím, že veľmi, lebo sme stvorení na pohyb a pohyb je pre nás úplne prirodzený a zároveň výborne vplýva na rozvoj nervovej sústavy. Ale treba to urobiť s rozumom a primerane veku. Dieťa by malo mať od útleho veku všestrannú športovú prípravu. Špecializácia v každom športe je veľmi individuálna. Vždy však treba veľmi lipnúť na správnej miere tréningov v danom športe a vyvážiť ho doplnkovými športmi, ako je gymnastika, plávanie či atletika. Musí to byť pre telo vyvážené, čo sa pri jednostrannej orientácii na vybraný šport často nedeje.

Zuzka

Často je aj systém nastavený tak, že robíš napríklad futbal – tréning šesťkrát týždenne, cez víkend zápasy a na nič iné nemáš čas. Potom prídu deti do puberty a chýba im to, čo mali rozvíjať ako deti, ale nebol na to čas a priestor. Tá všestrannosť je veľmi dôležitá, aby sa telo vyvíjalo symetricky, a pritom by to každému športu len pomohlo. Máme deti, ktoré hrávajú napríklad len tenis a potom sem chodia na fyzioterapiu, lebo majú preťažené rameno. Ich telo jednoducho nie je rovnomerne vo vývoji, lebo je jednostranne zaťažované. Skrátka plávanie, bicyklovania, korčuľovanie, lyžovanie, behanie za loptou – to sú základné veci, ktoré by malo dostať každé dieťa už odmalička a na čom by si mali dať rodičia záležať.

Hore
OKMehr Information