Menu

Pustite ma von: Prečo potrebujeme prírodu

Človek má vrodenú túžbu žiť v kontakte s prírodou.

Home » Pôžitok » Pustite ma von: Prečo potrebujeme prírodu - 08.2019

Človek má vrodenú túžbu žiť v kontakte s prírodou – tvrdia vedci. A hneď aj prezrádzajú, prečo je šport vo voľnej prírode lepší pre telo a myseľ.

„Nad všetkými vrcholmi sa rozprestiera pokoj, vo vrcholcoch sa ani vánok nepohne, vtáčiky v lese onemeli. Počkaj len! Za chvíľu budeš aj ty odpočívať v pokoji.“ Tieto riadky zišli na um Johannovi Wolfgangovi von Goethe, keď sa na jednej prechádzke cez smrekový les v Durínsku dostal k vyhliadkovému bodu. Pohľad na krajinu ho inšpiroval k óde na les, ktorá sa stala svetoznámou.

Aj rakúsky dramatik Felix Mitterer spája lásku k prírode s poéziou. V diele „Märzengrund“ rozpráva o mužovi, ktorý žil 40 rokov ako pustovník. „Často som sa prechádzal v jemnom daždi, cez dažďový závoj a cítil som sa dobre v spoločnosti stromov, machu, každé jedľové ihličie napučalo pod mojimi bosými nohami a stalo sa mojím priateľom“, hovorí jeho Eliáš, ktorý sa už v mladosti rozhodol, že sa utiahne na odľahlý salaš.

Pokiaľ možno veriť Arnulfovi Hartlovi, vedúcemu inštitútu pre ekomedicínu na súkromnej lekárskej univerzite Paracelsusa v Salzburgu, Mittererov pustovník nie je so svojou láskou k prírode v žiadnom prípade sám. „Človek je v zásade biofil“, vysvetľuje vedec v novinách „Standard“. „Človek má vrodenú túžbu žiť v kontakte s prírodou.“ A náš druh je asi skutočne naprogramovaný, aby vyhľadával blízkosť lesov, lúk a hôr – a to už od malička. Z rozsiahlych štúdií v 70. rokoch minulého storočia vieme, že deti sa v parkoch relatívne málo hrajú na ihriskách, skôr využívajú komplexnosť krajiny, ktorú majú k dispozícii. Najviac oceňujú pritom práve tie plochy, na ktoré projektanti zabudli.

Obava, že by mohli pritom uškodiť prírode, je neodôvodnená. Občas síce odtrhnú nejaký kvet alebo zlomia konár na strome, aby si niečo postavili, ale to príroda znesie.

Spojenie s prírodou zabezpečuje prežitie

Detská túžba preskúmať steblá trávy, chrobáky a kôru stromov je viac než len hrou. Podľa hypotézy biofílie od amerického biológa Edwarda O. Wilsona má toto emocionálne spojenie s prírodou veľký evolučný význam. Pretože ľudia, ktorí sústredene pozorujú svoje prirodzené prostredie, mali odjakživa väčšie šance na prežitie. Niet preto divu, že pohľad na kvitnúce kvety, bujnú vegetáciu a storočné stromy ešte aj dnes ukľudňuje nervy. Indície, ktoré môžu byť užitočné pre zachovanie vlastného rodu, sú koniec koncov na dosah ruky.

Na rozdiel od detí, ktoré väčšinou nezastavia zákazy rodičov, a ani hrôzostrašné rozprávky ako Janko a Marienka alebo Červená čiapočka pred tým, aby vybehli do najbližšieho lesa, dospelí ľudia majú tendenciu potlačovať ich prirodzenú túžbu po zeleni. Väčšina ľudí strávi dnes väčšiu časť svojho života v uzatvorených priestoroch a podľa americkej výskumníčky Niny Jablonski tým riskujú svoje zdravie. Nedostatok slnečného svetla oslabuje imunitný systém a zvyšuje riziko vzniku depresií. Okrem toho zistili americkí výskumníci, že úradníci, ktorí sú v pravidelnom kontakte s prírodou, trpia zriedkavejšie psychickými problémami.

Mimoriadne zdravé ihličnaté lesy

Ihličnatým lesom sa pripisuje mimoriadne priaznivý vplyv na zdravie. Vylučujú veľmi veľa fytoncídov a tieto látky nie sú zodpovedné len za to, že to v lese tak dobre vonia, ale majú aj antibiotické účinky. „Máme dôkazy o tom, že les má priaznivý vplyv na zdravie“, hovorí Angela Schuh z Univerzity Ludwiga Maximiliansa v Mníchove. „Sme však ešte len na samom začiatku univerzitného výskumu“.“

Napriek tomu máme už teraz veľa zaujímavých poznatkov. Odvtedy, ako zabil ázijský krasoň jaseňový v 90. rokoch minulého storočia a na prelome storočí v niektorých amerických štátoch približne 100 miliónov stromov, v postihnutých oblastiach zomiera oveľa viac ľudí na srdcovo-cievne ochorenia a ochorenia dýchacích ciest.

Podľa holandských štúdií majú obyvatelia európskych veľkomiest, ktorí bývajú v blízkosti parkov, zdravotné výhody. Výskumníci z BOKU vo Viedni si preštudovali 180 vedeckých prác zaoberajúcich sa vplyvom lesov na zdravie, pohodu a kvalitu života a dospeli k záveru, že už aj 10 minútová prechádzka v lese posilňuje zdravie. Zlepší sa prívod kyslíka do organizmu, zníži sa vylučovanie stresového hormónu kortizolu a zvýši sa hladina hormónov šťastia serotonínu a dopamínu. Japonskí lekári skúmali v nespočetných malých štúdiách, ako prospeje človeku štvrťhodinový pobyt v regiónoch, kde je veľa stromov. V Japonsku je Shinrin Yoku – takzvané „kúpanie sa v lese“ – už od začiatku 80. rokov minulého storočia súčasťou národného programu na podporu zdravia. Nemusíte pritom športovať, v prvom rade ide o to, aby ste vedome vnímali okolie a načerpali silu z prírody.

 

Les je dobrý, šport v lese ešte lepší

Three mountain bikers on a singletrack above lake Ohrid in Macedonia

V očiach Arnulfa Hartlsa je to však málo. „Ísť do lesa a len tam sedieť je síce pekné, nebude to však mať ten istý účinok ako beh v lese alebo chôdza do kopca“, myslí si expert z inštitútu pre ekomedicínu. On sám zistil v rámci jednej štúdie, že imunitný systém človeka sa posilní viac, ak pôjde po dobu jedného týždňa každý deň na túru do národného parku Hohe Tauern v Rakúsku, ako keby trénoval 7 dní v miestnosti na bežeckom páse.

Pobyt v prírode je teda dobrý, hýbať sa v prírode je ešte lepšie. Nemusí to byť bezpodmienečne pohorie Hohe Tauern. Chodiť na túry – najjednoduchšia a najšetrnejšia forma pohybu – sa dá všade. K mnohým turistickým trasám sa dá dostať z veľkomiest aj verejnými dopravnými prostriedkami alebo na bicykli. Takto máte zaručené aj to, že svojím príjazdom neuškodíte zbytočne prírode, ktorú by ste si chceli na svojej túre vychutnať. Turistika je voľnočasová aktivita, ktorá je vhodná takmer pre každého. Jednoduché turistické chodníky zvládnu aj malé deti, starci a ľudia s postihnutím. V posledných rokoch sa stali dokonca populárnymi prechádzky v lese naboso – ako Mitterersov pustovník. Zraneniam sa pritom vyhnete špeciálnou technikou pozornosti.

Kto by sa na túrach alebo prechádzkach nudil, nájde dostatok iných možností na pohyb v prírode. Klasický beh pod holým nebom je oveľa pestrejší a na lepšom vzduchu než na bežeckom páse vo fitness štúdiu. Dnes už môžete behať dokonca ekologicky v teniskách z recyklovaných materiálov. Aj nordic walking a bicyklovanie sú dobrými možnosťami na získanie kondície v prírode.

Dokonca aj starý dobrý „Trimm-dich-Pfad“ (trasa v lese na behanie, na ktorej sa cca každých 200 m nachádza aj nejaké telocvičné náradie) slávi svoj comeback. Jednoduché cviky pre mužov a ženy, na okraji lesa alebo chodníka, boli obľúbené už pred 40 rokmi a dnes je tomu znovu tak. Ďalšími evergreenmi sú lezenie, či už na skaly alebo stromy, loptové hry, ktoré sa dajú hrať na lúke, ako aj rafting alebo plavby na kajaku v divokých vodách, a ak sa dá tak aj cez les.

Aj relatívne nový tzv. geocaching, moderná verzia papierovej poľovačky s technickou výbavou sa dnes radí medzi klasické ekologické voľnočasové športy. Najvyššou devízou komunity cacherov je: „Cache in, trash out.“ To znamená: Akýkoľvek odpad, ktorý niekto nájde pri geocachingu, sa zozbiera a zlikviduje.

A to nie je všetko, aj pohybové aktivity z ďalekého východu, ako napr. joga, qigong alebo tai-chi sa dajú nádherne cvičiť na čistinke alebo v blízkom parku. So štebotom vtákov ako hudbou na podfarbenie dosiahnete úplne iné rozmery relaxácie.

Viac zmeny pre mozog

Tréning v prírode má navyše mnohé výhody, ktoré nemôže poskytnúť žiadne klimatizované štúdio, od striedavých teplotných impulzov cez trojrozmerný terén, ktorý aktivuje viac svalových skupín, až po intenzívnejšie trénovanie vnímania. Aj mozog bude v prírode viac zamestnaný. Okrem toho sa považujú telesné aktivity vo voľnej prírode za menej namáhavé. Je to preto, že viac vidíme a počujeme – a okrem toho máme pred očami reálny cieľ. Pri chôdzi do kopca niekedy dosiahneme vrchol, na stepperi sa naopak nepohneme z miesta. A ešte jeden tromf získate pri pohybových aktivitách v zelenom prostredí: Čerstvý vzduch, ktorý dýchate.

Tento čerstvý vzduch môže byť zlou voľbou len pre alergikov. Čo však neznamená, že musia zostať na bežeckom páse vo fitness štúdiu, kým všetci ostatní idú von do prírody. Arnulf Hartl im odporúča tréning vo vyšších polohách. Vzduch na horách väčšinou neobsahuje jemný prach a alergény.

A takto sme sa znovu dostali ku Goethemu. Pretože nad všetkými vrcholmi sa prestiera pokoj – dokonca aj pokoj od otravných peľov.

Hore
OKViac informácií