Menu

Vea Kaiser: Korona a vzťah k vlastnému ja

Pre fungujúci život vo dvojici sa človek musí najskôr naučiť vychádzať sám so sebou.

Home » Život » Duševné zdravie » Vea Kaiser: Korona a vzťah k vlastnému ja - 08.2020

Život vo dvojici funguje iba vtedy, keď človek dokáže žiť sám so sebou v harmónii. „Chcela som utiecť od človeka, od ktorého beztak nikdy utiecť nemôžem: od seba samej.“ Vea Kaiser píše o vzťahu k sebe samej v čase korony (a o tom, čo sa z toho môžeme naučiť).

Môj muž a ja sme už deň predtým niečo počuli a sledovali sme tlačovú konferenciu ku krízovým opatreniam na mojom smartfóne. „Všetko bude dobré“, povedala som nasilu optimisticky a hlavou mi prebehlo, že pre môjho muža sa aj tak veľa nezmení: aj naďalej bude pracovať v nemocnici a ako urológ sa nedostane do kontaktu s pacientmi chorými na Covid-19. U mňa však budú všetky naplánované termíny, čítania, prednášky a prejavy zrušené. A tak sa potom aj stalo: zo dňa na deň som bola donútená zostať doma. Ale rozhodla som sa vyťažiť z tejto situácie to najlepšie.

 

Vea Kaiser: Prechod zo vzťahu „my“ do vzťahu „ja“

Korona – fáza 1: O (nedosiahnuteľných) To Do zoznamoch

Hneď na druhý deň som si napísala zoznam, ako by som mohla nasledujúce týždne využiť čo možno najproduktívnejšie. Na konci mal môj zoznam vecí, ktoré som mala v pláne urobiť, tri nahusto popísané strany. Body boli usporiadané od najnevyhnutnejších vecí, ktoré bolo potrebné vybaviť (ako daňové priznanie), po veci, ktoré som už roky odsúvala, ako upratanie pivnice a inventúra kuchynských skriniek. Obsahoval veci, ktoré aj tak robím každý deň, teda pokračovať v písaní mojej novej knihy, hrať na klavíri a variť, ako aj absolútne nadmieru ambiciózne namáhavé úlohy: vyčistiť zubnou kefkou medzery medzi kachličkami, začať každý deň pol hodiny cvičiť jogu, upiecť sama chlieb, minimálne šesťkrát v týždni športovať a každý deň pri večeri predstúpiť pred môjho manžela perfektne upravená.

Zabudla som na to, že jeden fakt nezmení žiadny výnimočný stav: že deň má iba 24 hodín. Namiesto toho som sa ako správny bojovník snažila môj program realizovať. Ako motorová myš som behala medzi podložkou na jogu a počítačom a umývanie okien som považovala za „uvoľňujúcu činnosť pomedzi to“. Večer som bola skôr unavená, ráno som sa napriek tomu dostávala ťažšie z postele a čoskoro som bola veľmi nahnevaná, pretože som ambície z môjho To Do zoznamu nedokázala naplniť. Prečo mi dochádzala energia? Prečo som nebola pri práci viac koncentrovaná? Prečo som pri behaní nedokázala zabehnúť ani kilometer? Prečo som túto krízu nedokázala využiť efektívnejšie?

Korona – fáza 2: Explózia

Po asi mesiaci sa situácia vyhrotila. Po tom, ako som celý deň odpovedala na e-maily, starej mame hodiny vysvetľovala, prečo nesmie ísť nakupovať a pomedzi to som drhla a olejovala dlážku, prišiel môj muž z nemocnice domov. Ako diaľkovo ovládaný prišiel ku gauču a vyvalil sa naň – bez toho, aby si predtým vyzul topánky.

Tento moment ešte stále vidím pred sebou. Ako som ani sekundu nedokázala pomyslieť na to, že má za sebou ťažkú a pre spoločnosť dôležitú službu a už bol príliš unavený, aby dokázal stáť na nohách. Všetko, čo som videla, boli špinavé, páchnuce tenisky na jeho nohách, ktorých podrážky boli čierne od pouličnej špiny a v ktorých prešiel krížom cez parketovú podlahu, ktorú som vlastnými rukami na kolenách vydrhla a dokonca napustila olejom na drevo.

Explodovala som a skoro desať minút som kričala na môjho muža, že ja nie som jeho upratovačka, že aj ja mám svoju prácu, že to takto ďalej nepôjde a, a, a. Napokon vykoktal: „Ale veď sme sa dohodli, že dlážku umyjeme zajtra spolu!“ Mal pravdu. A to ma nahnevalo tak veľmi, že som sa zamkla v spálni.

Predtým by som v momente ako tento, keď nespokojnosť začne kričať, zavolala priateľke a opýtala by som sa, či by sme nezašli na drink, posadila by som sa s knihou do kaviarne, išla by som na nejaký športový kurz, navštívila by som starých rodičov alebo by som si našla iný dôvod, aby som išla von a odreagovala sa.

Ale nič z toho nebolo možné. Bola som zamknutá doma a po tom, ako som hodinu hľadela na ulicu, som zistila, že nebolo problémom to, že som zatvorená doma. Problémom bol človek, s ktorým som bola zatvorená a ten bol zrejme tým najnáročnejším spoločníkom, pretože mi kradol vzduch na dýchanie: bola som ním ja sama.

Korona – fáza 3: Porozumenie

Väčšinou sme my sami tými, ktorí si robia život ťažkým a ešte sa za to aj nenávidíme. A odrazu som pochopila, že možno bolo dokonca dobre, že som nemohla utiecť. Pretože som chcela utiecť od človeka, od ktorého beztak nikdy utiecť nemôžem: od seba samej.

Odo mňa a mojich iluzórnych nárokov na mňa samotnú, mojej vlastnej nespokojnosti a mojich nedostatkov. Jednou z najťažších, ale aj najdôležitejších vecí, ktoré nám všetkým týždne života doma priniesli, bolo, naučiť sa vychádzať sami so sebou.

Korona – fáza 4: Učenie sa – prechod od „my“ k „ja“

Čo mňa tieto týždne naučili bolo, ako často som pred konfrontáciou so samou sebou doteraz utekala. Vo vzťahu so sebou samými stojíme všetci pred rôznymi výzvami. Niektorí musia dávať pozor na to, aby sami od seba nevyžadovali príliš málo a tým neprišli o vlastné želania a sny. Iní, ku ktorým patrím aj ja, musia dávať pozor na to, aby od seba nevyžadovali príliš veľa. Musia si dovoliť byť človekom. Všetci máme spoločné to, že máme isté potreby, ktoré musíme rešpektovať. Potrebujeme svoj pokoj, ale rovnako tak zmenu. Potrebujeme svoj priestor, ale aj spoločnosť, musíme sa poháňať, ale rovnako si musíme dovoliť nebyť perfektní.

A nikdy by sme nemali zabúdať na to, že medzi čiernou a bielou je v škatuli na farby nekonečné množstvo farieb. A že aj vzťah s vlastným Ja je ovplyvňovaný nekonečným množstvom odtieňov.

Od polovice obdobia obmedzených vychádzok som sa každopádne rozhodla, že už na seba nebudem taká prísna. Že nebudem zbytočne pod tlakom a namiesto toho som sa zmierila s tým, že je úplne v poriadku, ak počas ôsmych týždňov nestihnem všetko to, čo som nestihla za osem rokov.

Korona – fáza 5: Cesta od „miluj seba“ k „miluj blížneho“

Neprospelo to iba mne, ale aj môjmu manželstvu a teda môjmu mužovi. Stará známa múdrosť je pravdivá: človek môže milovať iných iba vtedy, keď miluje aj sám seba. V čom spočíva táto láska k sebe samému môže byť pre každého z nás iné. My všetci máme rôzne potreby, za ktorých naplnenie nesieme zodpovednosť sami. A často je ľahšie zohľadňovať potreby iných a seba samého zaradiť až za ne. Ale na konci dňa nemôžeme pre nikoho urobiť nič dobré, ak už sami nemáme žiadnu energiu. Nemôžeme zniesť blízkosť iných ľudí, ak sme predtým sami seba obrali o vzduch na dýchanie.

Každý život vo dvojici funguje iba vtedy, keď človek dokáže žiť sám so sebou v harmónii. Iba ak vlastné Ja nezaostáva, môže My fungovať. Nejedná sa o egoizmus, ale o starostlivosť o seba samého. Každý vzťah s iným človekom je ako dom, ktorý rastie a časom je vybavený čoraz honosnejšie. Ale základy, na ktorých stojí, predstavuje zdravý vzťah s vlastným Ja. A iba ak sú tieto základy stabilné a pevné, môže na nich vyrásť niečo pekné.

Hore
OKViac informácií