Pomoc, kríza! Ako zvládnuť výzvy

Strčiť hlavu do piesku nie je v čase veľkej životnej krízy žiadna pomoc. Ale čo potom? Optimistka Susanne Safer už niektoré búrky ustála a chce svojimi skúsenosťami dodať nádej aj iným ľuďom.

Zlomenina lebky v 25, rakovina prsníka v 35, odtrhnutý prst a partner, ktorý jednoducho zmizol. Susi Safer už zaznamenala nejaké rany osudu, svoju radosť zo života si však zachovala. V jej knihe „Keď ti život prinesie citróny…“ opisuje Viedenčanka Susanne Safer s akou silou sa môže človek v živote stretnúť. Ale má aj nápady na to, akú pomoc môžeme do životnej krízy vniesť.

Na začiatku jej veľkej životnej krízy mala 35 rokov a chcela mať ešte niekedy dieťa. S diagnostikovanou rakovinou sa však toto želanie stalo nemožným. „To bolo totálne šialenstvo. Povedia ti, že máš rakovinu a v tom momente ako keby sa ti zrazu zrútila zem pod nohami. A potom som si ešte uvedomila, že pravdepodobne už nikdy nebudem môcť mať deti“, vraví Susi v rozhovore. Na základe hormónov by totiž bolo veľmi riskantné v priebehu najbližších siedmych rokov otehotnieť.

Šéfka reklamnej agentúry však mala napriek tomu šťastie: dnes je 45-ročnou mamičkou malej dcéry. „Nemala som len šťastie, o to, že to takto je, som sa postarala aj sama“, vraví pri pohľade späť. Svoj optimizmus Susi nestratila ani napriek mnohým ranám osudu a má pár tipov, ako životné krízy prekonať.

Pomoc počas životnej krízy: 5 tipov

1. Ukážte slabosti a požiadajte o pomoc

„Plakanie je niečo pekné. A oslobodí ťa od emócií, ktoré ti spôsobia žalúdočné vredy, keď sa ich nezbavíš v správnom čase“, píše Susi vo svojej knihe. Existujú však také situácie, pri ktorých samotné plakanie nepomáha. Situácie, pri ktorých je žiaľ príliš veľký. Potom by ste mali byť pripravení na to, naozaj požiadať o pomoc. „Podporovať samého seba, to sa nedá vždy zvládnuť. Preč so všetkými zlými pocitmi. Myslím si, že netreba mať strach ukázať slabosti. V mojom prípade môžem len povedať, že ukázať slabosti pomáha. Existuje aj veľa bezplatných ponúk pre ľudí v núdzi.“

2. Nájdite si aj napriek kríze optimistické životné motto

„Žiadna nevýhoda bez výhody“ znie Susine motto. Alebo tiež: „Buďme vďační za maličkosti.“ „To sa jednoducho vždy prihodí! Vnútorne to bolo vždy moje krédo – aj vtedy, keď je to pravda často až spätne“, vraví Viedenčanka.

Toto sa stalo v priebehu jej terapie počas rakoviny: keď jej začali vypadávať vlasy, kúpila si parochne v troch farbách a videla v tom malú útechu, keď si mohla konečne česať rovné vlasy. O bujných kučerách mohla inokedy len snívať. „Samozrejme, bolo to pre mňa aj ťažké, vidieť, ako moje vlasy po chumáčikoch vypadávajú, ale čo to pomôže? Mohla by som toľkokrát nariekať, vlasy by sa však z koša nevrátili na moju hlavu.

3. Sústreďte sa na cieľ, nie na cestu

Obráťte svoju energiu tam, kde ju práve skutočne potrebujete. Odvtedy, čo Susi porazila rakovinu, neustále ju prosia o radu rôzni ľudia a príbuzní. „Často ľudia ešte ani nemajú diagnózu a už sa stavajú do najhorších možných scenárov. To človeku uberá veľké množstvo energie a prináša len zlé myšlienky.“ Čo môžete proti tomu robiť, keď sa vás aj napriek tomu zmocní súcit so sebou samým: „Predýchať a plakať, keď je to nutné, nepanikáriť a predovšetkým: negoogliť.“

4. Dajte von všetko, čo vás zaťažuje

„Spíšte svoje pocity a pošlite ich na adresu, ktorá neexistuje alebo napíšte mail na zákaznícky program Saturnu. V najvtipnejšom prípade príde naspäť odpoveď. Ale pustite to von!“ radí Susi. Poraziť životnú krízu vlastnými silami môže byť nadmieru zaťažujúce. Nikto to tak nemusí robiť, ak cíti, že to nie je až také zlé. Viedenčanke pomohlo písať si denník a zverejňovať svoje skúsenosti v priebehu terapie počas rakoviny na facebooku. „Tešilo ma, že takto môžem iným ľuďom dodať silu, ale v prvom rade som to robila pre seba.“

5. Pestujte si dobré kamarátstva

Nie všetci ľudia vydržia životnú krízu a niekedy je lepšie priateľstvo ukončiť. Rany osudu zmenili aj Susine priateľstvá – ale len v pozitívnom. Počas choroby jej boli jej najlepší priatelia vždy skalou počas vlnobitia. Radí: „Investujte veľa do vašich priateľstiev – nemusí to byť každý deň, ale všeobecný záujem o život iných by ste mali mať. Každý je tak zaneprázdnený vo svojom bežnom dni, že sa často zabudne opýtať, ako sa má ten druhý, aj bez špeciálneho dôvodu. Pritom práve táto účasť je veľmi dôležitá.“