dm Podcast
Valentína Sedíleková: Život je cesta objavovania seba samého, časť 2.
Prejdime teraz zo sveta fantasy do toho reálneho. Ty si potom napísala ďalšiu, v poradí svoju štvrtú knihu, ktorá sa volá Chuť žiť, a impulzom na jej napísanie bol tvoj životný príbeh. Ja som však počula, že v tom procese zohral veľmi veľkú úlohu Daniel Hevier.
Áno, to je tiež taký zázrak na tej celej ceste, lebo ja som teda netušila, že o svojej skúsenosti s anorexiou niečo napíšem. Bolo to také, že veď písanie mám rada, rada by som možno niečo v budúcnosti napísala. Ani neviem, ako sa to celé zomlelo, ale jedného dňa ma oslovil Daniel Hevier. A keď vás osloví Daniel Hevier, tak to nie je úplne len tak. :) Išli sme spolu na kávu a on mi povedal, že má teda v pláne písať sériu pre mladších čitateľov, ktorá bude komunikovať nejaké zaujímavé témy, ktoré mladých ľudí nejakým spôsobom trápia. A že by to malo byť viac obrazové, menej textové. Čiže vlastne on ma navnadil aj na tú cestu, že skús to dať do nejakých obrazov.
Keď som to začala písať, tak sme sa trošku začali rozchádzať v tom, ako si to obaja predstavujeme. Ja som napríklad chcela, aby tú knižku ilustrovali skôr dievčatá a ženy, ktoré si anorexiou samy prešli, aby to malo aj pridanú hodnotu. Až sme sa teda napokon v toto smere trošku rozišli, ale nerozlúčili sme sa vôbec v zlom. Knižka si potom našla iného vydavateľa a ja som ju dopísala a dokončila už do finálnej podoby. Som mu veľmi, veľmi vďačná za celé sprevádzanie na tej ceste s tým, že ma hlavne nakopol, že to môžem napísať. A že to môžem napísať možno trošku iným spôsobom, než sú písané iné knižky povedzme o poruchách príjmu potravy. Čiže opäť veľké ďakujem.
Takže poďme trošku k tej téme. Aké sú predpoklady na to, že človek stratí chuť žiť?
Stratiť chuť žiť je široký pojem. Môžu doň spadať rôzne duševné ochorenia, ale čo sa týka priamo porúch príjmu potravy, tak to je vždy zmes faktorov. Ľudia majú tendenciu zjednodušovať a ukázať napríklad na rodiča, ako si vychoval to dieťa, že má poruchu príjmu potravy. Ale v realite to nie je vinou rodičov, ani žiadna štúdia to zatiaľ nepotvrdila, že by to tak proste bolo, a my vieme, že to tak nie je. Dôvodom, prečo ľudia mávajú poruchy príjmu potravy a prečo ich vôbec nie je tak málo, je, že je to taký súbor rizikových faktorov, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vzniku toho ochorenia. Napríklad takým základom je genetická predispozícia. Čiže človek sa s niečím proste narodí, má to v sebe a to ho robí predisponovaným, tak ako keď má niekto predispozíciu napríklad na cukrovku. Ďalej sú to potom rôzne osobnostné predispozície, môže to byť napríklad perfekcionizmus, zameranie na výkon, nízke sebavedomie, potreba poriadku – až také OCD (pozn. obsessive compulsive disorder/obsedantno-kompulzívna porucha) osobnostné črty. Sú tam, samozrejme, nejaké ďalšie vlastnosti, pri každej diagnóze je to trošičku iné.
Rovnako tam prichádzajú rôzne psychologické, sociálne, biologické faktory, všetko, čo nás ovplyvňuje. Je to o tom, čo sa nám deje v detstve, počas dospievania. Niekde to naozaj môže byť narušenie nejakého vzťahu, môže to byť šikana, rozvod rodičov, ale môže to byť aj strata kamaráta, tlak na výkon, štíhlosť, krásu, ktorý si zažívame počas dospievania, či už smerom od rodiny, alebo od okolia, od trénera, spolužiačok. Je to taká tá diétna kultúra, ktorá je všade okolo nás. Že proste ráno vstaneme, nájdeme pod umývadlom osobnú váhu, ideme do školy alebo do práce, prejdeme okolo bilbordu, kde sa žena usmieva nad šalátom s metrom okolo pása, oblečieme si skinny jeans a vytiahneme nejaký proteínový výrobok z chladničky. Všade vidíme chudnutie, reklamy na chudnutie, moje kamarátky sa v škole bavili o chudnutí štýlom „ja som teraz také tučné prasa, musím ísť chudnúť“, prípadne v rodinách sa často komentuje hmotnosť. Toto všetko nás veľmi ovplyvňuje. Samozrejme na to vplýva napríklad aj kultúra stolovania, že žijeme na výkon zameranú dobu, takže jeme v rýchlosti, zabúdame na to, že by sme sa na jedlo mali sústrediť a vychutnať si ho. Rovnako ak chceme, môžeme si pizzu objednať o polnoci, to tu kedysi tiež nebolo. Proste toto všetko sa tak veľmi, veľmi navzájom ovplyvňuje, niekedy sú to až veci, o ktorých by sme to nepovedali, a potom príde nejaké rizikové obdobie, pandémia, lockdown a spúšťač.
Čiže tých aspektov je nesmierne veľa a celé sa to zlieva v takom niečom, že človek nemá dobre vybudovaný vzťah sám so sebou. Ako človek z tvojho pohľadu vie zistiť alebo kedy by mal spozornieť, že ten vzťah sám so sebou nemá dobre vybudovaný?
Myslím si, že to má dve roviny: vzťah so sebou a vzťah s telom. Vzťah so sebou – to je, samozrejme, u každého trošku iné, ale treba spozornieť, ak vnímam alebo mám pocit, že som stále menej ako ostatní, že sa neustále porovnávam s ostatnými, že mám veľmi silný pocit menejcennosti, že som zameraná na výkon v tom, že vďaka pocitu menejcennosti mám pocit, že stále musím byť lepšia a ísť robiť viac. Ľudia s poruchou príjmu potravy, samozrejme, môžu byť často súťaživí, no väčšinou nie sú súťaživí v tom pravom zmysle slova, že by všade museli byť prví, oni sa len cítia byť stále menej ako ostatní, a preto musia robiť viac a viac a viac a nikdy to nie je dosť, lebo stále sú horší ako ostatní. A to sa potom, samozrejme, prenáša aj na telo.
Rovnako pri poruchách príjmu potravy je hodnota človeka založená na schopnosti kontrolovať si stravovanie či hmotnosť. Aj tá choroba vám, nazvime to, sľubuje, že čím prísnejší na seba budete a čím tá hmotnosť pôjde nižšie, tak tým z vás bude lepší človek. Tým vás ostatní budú mať radšej, tým budete mať lepší pocit zo seba a tým sa budete cítiť, že ste hodnotnejší. Toto je tá slučka v celej tej chorobe.
Zároveň ako si všimnúť, že vzťah so mnou a s telom nie je úplne okej, je všimnúť si pocit diskomfortu v tele. Často sú pri poruchách príjmu potravy prítomné nutkavé myšlienky, ktoré nás obracajú na telo a spôsobujú nám až takú úzkosť, nervozitu, až sme niekedy až nepríjemní na ostatných, lebo nie sme sami so sebou komfortní. Prípadne keď niekto povie „Valentína, si tučná!“, tak jasné, že tieto veci nás vždy zabolia, lebo bodyshaming je šikana, ale často ide aj o to, ako sa k tomu postavíme my. Či si to internalizujeme a povieme si, že hm, on má naozaj pravdu, ja som naozaj tučná, alebo si poviem, že okej, zabolelo to, môžem sa nachvíľku spochybniť, ale je to jeho názor a ja rozumiem, že ja si svoje telo vážim a že mu potrebujem dať všetko, čo potrebuje, aby dokázalo dobre fungovať. Čiže aj toto je o tom, či si vážim samu seba.
Teraz sú celkom populárne rôzne smery sebarozvoja vo forme lásky k telu a ja sa z toho teším, ale mnohým ľuďom sa to môže zdať veľmi vzdialené. Podľa mňa nie je nevyhnutné milovať svoje telo, ja tiež nie som v stave, že si poviem, že milujem svoje telo, je krásne a všetko na ňom je dokonalé a ja som krásna. Nie som ešte v tomto štádiu, možno to raz príde, ale som v stave, že akceptujem svoje telo a vážim si ho. Čiže viem povedať, že napríklad mám nejaké strie alebo celulitídu, nepáči sa mi to, ale to neznamená, že to potrebujem meniť, lebo viem, že je to prirodzené, a veľmi si vážim svoje telo za to všetko, čo dokáže, a za to všetko, čo pre mňa robí. Že keď som chorá, tak bojuje s tou chorobou, že vďaka nemu dokážem behať alebo kráčať, kam potrebujem, že vďaka nemu dokážem cítiť krásne emócie, že so mnou vydržalo tie roky peripetií a vlastne že som viac-menej v poriadku.
Môže sa mi niečo nepáčiť a to je okej, ale nebudem svojmu telu škodiť, lebo si ho vážim a akceptujem, že je, aké je – to je takzvaná body neutrality, taká telesná neutralita, keď nehovoríme a nemusíme si nevyhnutne myslieť, že sme nádherní, ale vážime si sami seba. A toto je možno smer, ktorý sa niektorým ľuďom môže zdať bližší a dosiahnuteľnejší.
Ty si už spomínala, že žijeme v dobe výkonu, a s tým výkonom je úzko spojená aj sebakontrola. Taká prísnosť, keď musím byť na seba prísny, musím si toto všetko odkontrolovať, aby som dosiahol nejaký cieľ a nejakú pomyselnú dokonalosť, pomyselný ideál. Ten mechanizmus je aj deštruktívny, lebo vlastne ide proti tebe. Ale neteší to v nejakej forme človeka s týmto problémom, že, „aha, tak mám pod kontrolou aspoň toto“ …?
No jasné, sebakontrola pri poruchách príjmu potravy je taká črta charakteru, ktorú si na sebe veľmi ceníme, pretože nám opäť dáva nejakú hodnotu. A sebakontrola sa predsa v dnešnej spoločnosti veľmi cení. Aj mňa ľudia spočiatku veľmi chválili, akú mám sebakontrolu, ako si odopieram jedlo a ako som veľmi pekne schudla. Keby som vtedy mala ten rozum, čo mám dnes, tak by som im povedala, že ďakujem, to je choroba. Možno by zareagovali trošku inak. Sebakontrola v určitej miere je určite fajn. Niekedy musíme v sebe nájsť minimálne maličké sebazaprenie, že keď sa napríklad učíme na prijímačky a nechce sa nám, tak sa k tomu prinútime. Ale sebakontrola musí ísť ruka v ruke s tým, že viem byť k sebe láskavý, čiže nemôžem mať v sebe len toho kritika, lebo ma to zničí, čo ľudia s poruchou príjmu potravy dobre poznajú. A práve pri liečbe z porúch príjmu potravy ide aj o učenie sa byť k sebe láskaví. Rovnako to, ako spoločnosť berie sebakontrolu, je niekedy až desivé, pretože často napríklad oceňujeme hladovanie.
A potom ľudia idú v mylnej predstave kontrolovať seba samých, až sa vlastne zdeštruujú.
Určite áno. To sú presne tie reči, ako „fú, celý deň som nejedla“.
A oni povedia, že wau.
Áno, wau, super, ešte tomu dáme nejaký aplauz. :) Alebo tento týždeň som pracovala šesťdesiat hodín.
Ty si super, ty vieš tak zamakať.
To je úžasné, veď to vidno na tých výsledkoch a úspechoch.
To sme si teraz tak trošku zaironizovali, aby toto niekto nezobral vážne.
Presne tak, zaironizovali. :) Samozrejme, keď je niekto pracovitý, to je čestná vlastnosť, ale uvedomme si zase tú zdravú mieru a hranicu v tom celom. Samozrejme, že napríklad aj ja som typ, ktorý veľmi veľa pracuje, ale zároveň si uvedomujem, že to nie je správne. Len nechcem teraz pôsobiť pokrytecky, lebo áno, viem, že v sebe mám nejaké tie workoholické črty, ale rovnako hovorím, že to nie je nič, za čo som ja na seba hrdá, alebo niečo, za čo sa chválim. Naopak, mojím veľkým cieľom je nájsť work life balance.
Čiže stále si v procese hľadania zdravej miery.
Určite a myslím si, že to je niekedy hľadanie na celý život. :) A nemyslím teraz len v zmysle tej práce a toho stravovania, ale v zmysle čohokoľvek, nájsť balans vo vzťahoch, v živote, koníčkoch, práci, v čomkoľvek. Podľa mňa je život cesta objavovania samého seba vo všetkých smeroch. Niekedy je to náročnejšie a niekedy to ide ako po masle.
Čo ťa nakoplo toto celé vôbec začať riešiť? Lebo ten zdravotný stav, v ktorom si bola, vôbec nebol nejaký príjemný, bol dokonca až dosť kritický, lebo je známe, že si sa aj pokúsila spáchať samovraždu. Čo ťa z tej hĺbky vtiahlo opäť na zem, do života, čo ti dalo vôľu, silu a energiu sa s tým popasovať a opäť nabrať chuť žiť?
To, čo má každý jeden človek, ktorý sa snaží dostať sa z nejakého duševného ochorenia alebo zo závislosti, alebo z inej choroby. U každého to má trošku inú formu a to je tá motivácia, že prečo. A motivácia vždy musí byť dostatočne silná, musí človeku dávať zmysel na to, aby sa postavil v mojom prípade tej chorobe, aj keď je veľmi silná. Pretože tá choroba vtedy tiež niečo klamlivo dáva, tak ako závislosť niečo klamlivo dáva, a je potrebné nájsť niečo v tom živote, čo dá viac a prečo sa oplatí bojovať. Najväčší zmysel, ktorý mi to celé dalo, bola predstava, že keď ja dokážem zjesť tento chlieb s džemom na desiatu, tak jedného dňa si budem vedieť sadnúť k inému dievčaťu, ktoré ten chlebík zjesť nevie, a zjeme ho spoločne, pretože ja to už budem vedieť, ja už budem mať tú skúsenosť a budem jej v tom vedieť pomôcť. Mne toto nejako dalo proste najväčší zmysel a predstavila som si, že dobre, každou prekonanou úzkosťou, každým zjedeným chlebom s džemom vlastne dokážem tú skúsenosť odovzdať ďalej a možno jedného dňa vytvoriť niečo, čo bude vedieť pomáhať ďalej aj na základe tej mojej skúsenosti. Bola to proste motivácia, ktorá mi povedala „hej, ty budeš zdravá, len musíš ísť“.
Celá aktívna liečba mi prakticky trvala päť rokov. Najskôr mentálna anorexia, potom som sa dostala ešte aj do bulímie a boli tam momenty, keď to bolo veľmi frustrujúce, bolo to veľmi náročné, dlho to trvalo, niekedy sa ti už ani nechce, máš pocit, že skúšaš všetko a nič nefunguje. Takže bolo to proste náročné, ale práve táto motivácia bola tým, čo vo mne zapálilo taký nejaký ohníček a vedela som, že nech to bolo akokoľvek ťažké, tak som nemala také to zúfanie, že vlastne to nemá zmysel, lebo ja sa nevyliečim. Proste som vedela, že ja sa vyliečim, neviem, ako dlho to bude trvať, čo všetko si to bude vyžadovať, ale ja budem zdravá, pretože mám nejakú tú víziu a motiváciu, čo chcem vlastne spraviť.
Ten aspekt toho motivovania sa aj udial, založila si občianske združenie Chuť žiť. Čomu presne sa to združenie venuje a kto vlastne sa naň môže obrátiť?
Dnes už hovorím, že my, čo sa veľmi teším, lebo Chuť žiť už dávno nie som iba ja. Sme občianske združenie, mimovládna organizácia, kde pomáhame ľuďom a rodinám s poruchami príjmu potravy. Snažíme sa poňať to veľmi komplexne, takže tú svoju činnosť máme rozdelenú od vzdelávania a osvety cez poradenstvo a prevenciu až po samotnú tú liečbu, ktorá vlastne prebieha. Náš tím tvorí momentálne okolo dvadsať ľudí, z toho vlastne väčšina sú odborníci, sú to psychológovia, máme aj takú radu psychiatričiek, s ktorými tvoríme metodiky alebo konzultujeme rôzne prípady, máme nutričné špecialistky, ja som teraz už peer konzultantka, spravila som si vzdelávanie v Česku, máme komunitných pracovníkov a podobne. Už sa to tak rozrástlo, no a spoločne poskytujeme viaceré programy pomoci od linky pomoci, ktorá je anonymná, bezplatná, môže na ňu zavolať naozaj ktokoľvek, volávajú na ňu aj deti, mladí ľudia, ale približne spolovice sú to rodičia tretích osôb, ktoré majú v okolí niekoho, kto má poruchy príjmu potravy. Rovnako poskytujeme aj mailové poradenstvo. Potom máme dlhodobé programy, vlastné nutričné poradenstvo, psychologické poradenstvo, nejaké terapeutické alebo podporné skupiny, rôzne komunitné programy, je už toho naozaj celkom veľa, za čo som veľmi vďačná, že sa to takto rozrastá.
Obrátiť sa na nás môže naozaj ktokoľvek. Môžu to byť ľudia, ktorí sa už aktívne liečia, ľudia, ktorí ešte ani nevedia, či majú nejaký problém, ale vnímajú na sebe, že ich niečo ťaží a trápi, a chcú o tom začať hovoriť, môžu to byť rodičia dieťaťa, ktoré si neuvedomuje, že má nejaký problém, môže to byť rodič, ktorý v tom kolobehu zrazu zistí, že má nejaký problém on, môžu to byť tretie osoby, učitelia, tréneri, jednoducho ktokoľvek, kto sa stretáva s poruchami príjmu potravy. Sám nemusí poruchy príjmu potravy mať, ale napríklad zažíva bodyshaming a nevie to úplne spracovať alebo ho ťaží nejaký nezdravý vzťah k jedlu, že má výčitky po jedle alebo chronicky dietuje a nevie sa z toho kolobehu vymotať. Alebo proste len vníma negatívny vzťah k samému sebe. My sme tu pre nich vlastne na rôznych úrovniach a naše služby sú aj bezplatné a niektoré nízkonákladové.
Cesta to bola dlhá, nie príjemná, mnohokrát veľmi kritická, čiže toho nie pekného sa nej udialo veľmi veľa. No čo pozitívne z tohto celého, z tých rokov, keď sa to dialo, až dodnes, si si z toho odniesla? Niečo, čo by si možno nemala bez tejto životnej skúsenosti.
Síce to bolo náročné a určite nechcem glorifikovať to, že som mala nejaké ochorenie, lebo aj to sa niekedy deje, že keby som sa teraz mala narodiť a vybrať si, že budem zdravá, tak asi si vyberiem to, že proste budem zdravá celý svoj život. Ale zároveň musím povedať, že aj keď sa udialo veľa náročného, niekedy až takého naozaj temného a ťažkého, udialo sa veľa krásneho a v podstate si nemyslím, že liečba z duševného ochorenia je opravovanie niečoho pokazeného. Myslím si, že liečba z duševného ochorenia je zmena pohľadu na samého seba, na svet vôkol seba, na hľadanie takej harmónie, balansu v živote a učenie sa žiť plnohodnotný kvalitný život, hoc s nejakými obmedzeniami, ktoré to ochorenie do života prináša. To je pre mňa uzdravenie a práve preto to bola cesta, na ktorej som začala omnoho viac objavovať samu seba a menila som pohľad na svoju sebahodnotu a na to, kým som.
Zároveň som spoznala veľa skvelých ľudí a spoznala som aj nie úplne funkčný systém, ktorý u nás na Slovensku je, a to ma možno viac motivovalo začať vytvárať taký systém, v akom by som chcela, aby som sa napríklad aj ja kedysi predtým mohla uzdravovať. Som rada, že už ho nepotrebujem, tak ho môžem ponúknuť zase ďalším a dalo mi to smer. Napríklad ani po strednej škole som dlho nevedela, čo vlastne mám robiť, čím chcem byť, kým chcem byť, a keby som šla po strednej škole na vysokú, tak asi pôjdem na medzinárodné vzťahy, diplomaciu, politológiu, európske štúdiá alebo niečo také, ešte predtým roky som chcela ísť na žurnalistiku a vlastne teraz som sa naozaj našla tak viac v tej psychológii a v tom, že mi dáva zmysel, že chcem pracovať s tými ľuďmi a chcem tvoriť, či už je to tá tvorba knižná, alebo tvorba nejakej organizácie, metodík, systému, programu, čohokoľvek, tak toto je tá trojkombinácia, ľudský aspekt a tá kreativita v tom celom sú pre mňa to najdôležitejšie. :)
Univerzálne návody neexistujú, ale aj tak to pojmem teraz tak trošku návodovo. Už si spomínala, že je nevyhnutné zmeniť pohľad na seba samého. Čo sú tie úplne najkľúčovejšie veci, v ktorých si zmenila pohľad na samu seba?
Pre mňa bol jeden z takých dôležitých momentov, dokonca jeden z najdôležitejších momentov liečby, keď som si uvedomila, že či mám o päť kíl viac, alebo o päť kíl menej, tak to zo mňa nerobí horšieho alebo lepšieho človeka. Jednoducho že moja hmotnosť nemá súvis s mojou hodnotou a tým, aký hodnotný som človek, neurčuje to, či som šťastná, milovaná, úspešná alebo, naopak, smutná, nešťastná. Že to, že ma nikto nemá rád, nesúvisí s mojou hmotnosťou, a či proste päť kíl schudnem alebo päť kíl priberiem, stále som to ja, Valentína, ten istý človek a to je len moja hmotnosť. Toto pre mňa bolo strašne silné uvedomenie si, že vlastne nie som naviazaná na tie čísla a na tie kilá, a to mi otvorilo ten priestor rozvíjať sa iným smerom a v konečnom dôsledku aj uzdravovať sa.
Čiže prestala si si sebahodnotu podmieňovať zvonku, ale našla si ju zvnútra.
Presne tak. A zároveň aj som ju musela zmeniť zvnútra u seba samej, lebo často som to bola práve ja, kto samu seba hodnotil skrz tú hmotnosť viac než iní. Samozrejme, že mnohí ľudia sú na tú hmotnosť veľmi fixovaní a veľa pre nich znamená, ale zároveň, a to je to, čo aj vidia naše klientky, to je to, čo som uvidela aj ja: ľudia, ktorí ma naozaj ľúbili, so mnou boli, aj keď som mala najmenej kíl, boli so mnou, aj keď som mala najviac kíl, a mali ma radi a boli tu so mnou, chceli tu byť so mnou a ja som chcela byť s nimi. Všímame si to na ľuďoch okolo nás, že keď niekoho skutočne ľúbime a ceníme si ho a vážime si ho, je nám úplne jedno, koľko má kíl, pretože nám záleží na tom, akí sú ľudia a čo dávajú a zároveň aj čo z tých vzťahov pre seba berú. Toto je naozaj to podstatné v živote, a keď to preženiem do extrému, tak keď zomrieme, nikto si nebude pamätať, koľko sme malí kíl, ale čo sme v jeho živote zanechali. A toto je to dôležité, čím by sme mali naozaj žiť. Ja nechcem polovicu svojho života stráviť tým, že sa budem obmedzovať a nenávidieť za to, ako vyzerám, ale naopak, chcem využiť ten život na veci, na ktorých mi záleží. A teraz, keď už neriešim hmotnosť a jedlo každou sekundou svojho bytia, tak zrazu mám priestor nekonečných možností venovať sa veciam, ktoré ma napĺňajú a na ktorých mi naozaj záleží.
Ty si tú svoju chuť žiť našla, je ju z teba cítiť, dala si ju aj do knižnej podoby. Čiže keby sa niekto chcel inšpirovať, ako chuť žiť nájsť, tak môže sa inšpirovať práve tvojou knižkou.
Určite áno, tá knižka vyšla v roku 2019, takže už je to istý čas. Nemyslím si, že ponúka návod na to, ako nájsť chuť žiť, to sa nám už raz stalo na jednom workshope, že sme prišli, a organizátori asi trošku nepochopili tú pointu a žiakom povedali, že im ideme vrátiť chuť do života. A my, že ideme hovoriť o poruchách príjmu potravy – tak sme sa potom museli vynájsť. Myslím si však, že môže niekomu priblížiť to, čo sa skrýva za poruchami príjmu potravy, a že naozaj nestojí za to prežiť ten život v nesmiernom fixovaní sa na hmotnosť a utopení v nenávisti k samému sebe. A že sa oplatí uzdraviť.
A máš pocit, že tá kniha si žiada alebo príde ten deň, keď bude mať aj svoj druhý diel?
:) Tá knižka teda mapuje prvú časť celej mojej púte, nemapuje úplne obdobie s bulímiou. Ja som to aj tak v knižke naznačila, že ešte príde druhá časť, ale premýšľam, či príde a či je to potrebné, aby prišla, uvidíme. Je to veľmi otvorené, závisí to od mnohých faktorov, ale myslím si, že tá knižka, ktorá mapovala moju púť s anorexiou, mala svoj zmysel. A ak budem cítiť, že aj tá bulímia má byť zmapovaná a prinesie zmysel, keď ju takýmto spôsobom zmapujem, tak to veľmi rada urobím.
Náš podcast je o inšpirácii. Čo inšpiruje teba?
Veľmi ma inšpiruje, keď vidím, ako to niekde funguje a ako sa to dá, a keď vidím, že sa to dá robiť lepšie. Mňa to hlavne baví, aj keď je to niekedy náročné, že tej práce je veľa. A keď sa niečo tvorí, vyhodnocuje a overuje, tak je to niekedy zaťažujúce, je to proste náročné. Neviem to možno úplne pochopiť alebo pomenovať, ale mám nejakú víziu, ktorá viem, že napríklad pochádza zo zahraničia, do ktorej si ja viem vložiť ešte niečo svoje, a veľmi si vážim, keď mi ešte dá aj niekto ďalší tú dôveru, že to dáva zmysel a vie to fungovať. Tá dôvera ma určite veľmi motivuje. Keď je tam tá dôvera a hlavne keď ma to baví a keď vidím a mám tú víziu, kam to chcem dostať, tak to je kombinácia, čo ma najviac inšpiruje. Určite sú aj ľudia, ktorí ma veľmi inšpirujú, ktorí naozaj chytili život za pačesy, a často sú to ľudia, ktorí proste zobrali to, čo im ten život ponúkol. Že to možno niekedy nie sú tie najúžasnejšie príbehy, ktoré vidíme, ako napríklad že Elon Musk niečo vytvoril a je bohatý a úspešný. Často sú to ľudia a veci, kde peniaze vlastne ani nezohrávajú nejakú veľkú úlohu, ale robia krásne veci srdcom. A to je niečo, čo ma dokáže veľmi inšpirovať.
Ty si na nejakú chvíľu stratila a potom si opäť našla chuť žiť. Čo by si na záver odkázala našim poslucháčom? Na čo majú myslieť, aby tú chuť žiť v sebe mali?
Myslím si, že keby sme my ako ľudia boli trošku láskavejší a empatickejší, tak by z toho spoločnosť veľmi profitovala. A teraz nemyslím len jeden k druhému, určite aj to, ale aj sami k sebe. Často vieme byť láskavejší a empatickejší k druhým než k sebe. A že tak, ako vieme druhým, keď sú unavení, povedať, že v pohode, choď si ľahnúť, tak aby sme to vedeli povedať aj sebe. Aby sme proste boli navzájom láskavejší, empatickejší aj tolerantnejší, pridala by som tam ešte.
Vavi, ďakujem Ti veľmi pekne za to, že si k nám prišla, že si sa s nami podelila o tieto aj veľmi hlboké a osobné veci. Želám Ti, nech sa Ti darí, nech aj naďalej nachádzaš zmysel v tom, čo aj píšeš, aj robíš.
Ďakujem krásne, som rada, že som tu mohla byť. :)
