Barbara Heriban: „ Trendy sú prežitok“
Ahojte, vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy nášho dm podcastu, v ktorej sa budeme rozprávať o tom, ako žiť vedomejšie, udržateľnejšie a pritom stále v súlade so sebou. Vítam u nás moderátorku a ambasádorku slow fashion na Slovensku Babsy Jagušák, ktorá vo svojom živote prepája krásu s hodnotami a ukazuje nám, že žiť udržateľnejšie je do veľkej miery záležitosťou osobného postoja. Babsy, vitaj!
Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Ahoj.
Začnime tvojím príbehom. Aká bola tvoja cesta k udržateľnosti? Bolo to niečo, čo si vnímala už od detstva?
Myslím si, že do veľmi veľkej miery áno, pretože sme vyrastali v rodinnom dome. Mali sme veľmi peknú, roztomilú, nezorganizovanú záhradu a vzadu bolo ohnisko, kde som sa s mojou o päť rokov staršou sestrou hrávala na stroskontancov a na Robinsona. My sme na tom ohnisku zvykli aj variť, napríklad nejaké volské oko, keď nám mama dala starú panvicu. J Skrátka sme sa v tej záhrade vedeli prehrať celý deň s tým, čo ponúkala. Mama pestovala paradajky, papriky, mali sme dva gaštany, z ktorých bol tiež úžasný úžitok. Okrem toho, že sme žili takýmto veľmi skromným spôsobom, to boli deväťdesiate roky, takže o nejakom kapitalizme sa ešte nedalo úplne rozprávať, tak som mala všetko oblečenie zdedené po staršej sestre. A často aj po staršom bratrancovi. Takže či som mala niečo ženské alebo mužské, vôbec som to neriešila. Nosila som to, čo bolo doma.
Ešte sme trávili letá aj u našej babičky v Hornej Strede, ktorá mala obrovský chotár, veľkú záhradu, humno, a tam pestovala všakovaké ovocie a zeleninu. Bol tam ovocný sad, takže som bola zvyknutá všetko jedlo, ktoré sa dalo, v záhrade pozbierať. Pamätám si, že sme vždy oberali kukuricu, babička nám ju hneď uvarila a sadli sme si a jedli sme ju. Takže som sa naučila žiť v prírode a v súlade s prírodou. Prababička mala aj sliepky, takže som sa stále motala medzi nejakými zvieratami. Mala dokonca ešte aj latrínu, keďže nemala záchod. Takže my sme žili veľmi skromne. Pre našich rodičov bolo vždy dôležité, aby sme skôr cestovali a aby sme sa vzdelávali. A tie materiálne veci boli akoby bokom. Nikdy nebola priorita mať najlepšie auto či najlepšie oblečenie. Vždy bola priorita mať dobré vzdelanie, cestovať a získavať poznatky a ako keby nejaké mentálne bohatstvo vďaka tým zážitkom a dobrodružstvám, ktoré sme zažívali.
Keď si mala štrnásť, odišla si žiť do zahraničia. Najprv do Viedne, potom do Londýna. Aké bohatstvo si si odniesla z tých rokov strávených v zahraničí?
Bola to najmä skvelá škola života. Okrem toho som sa naučila po nemecky a plynulo po anglicky. V rámci svojich projektov s týmito jazykmi stále pracujem. Takže je to niečo, čo nielen človeku otvorí bránu do sveta, ale zároveň prekoná aj všetky jazykové bariéry, pretože väčšina ľudí vo svete hovorí po anglicky a nemčina si myslím, že je tiež v rámci Európy dosť populárny jazyk.
Mne to dalo najmä istotu v tom, že si viem vyriešiť veci sama, pretože ja som začala bývať osve veľmi skoro, v tých štrnástich rokoch. To som bývala na internáte vo Viedni. Nebol to ani úplne internát, bol to taký byt, ktorý sa volal Wohngemeinschaft. Boli sme tam aj mladšie školopovinné dievčatá, ale boli tam aj dospelé ženy, ktoré sa ocitli v nejakých zvláštnych životných situáciách. Napríklad sme tam mali jednu dospelú ženu z Čile, potom sme tam mali jedno dievča z Brazílie a aj z Iránu, ktorá bola na úteku a bola tam akoby v takom dočasnom azyle. Čiže ja som sa už ako veľmi mladé dievča stretla s rôznymi životnými príbehmi. Spávala som na poschodovej posteli, podo mnou spávala kamarátka, Slovenka, a boli sme štyri na jednej izbe. Mali sme takú skriňu, ktorá sa skladala zo štyroch častí a každý si v nej zamykal svoje cennosti. Takže dá sa povedať, že to bolo možno aj trošku ako väzenie, ale v tom najlepšom slova zmysle. J A mali sme jednu kúpeľňu s dvomi sprchami a jeden záchod. A takto nás tam bolo šestnásť. Takže my sme sa museli naučiť nájsť si nejaký spôsob ako sa dohodnúť.
Potom, už keď som mala zhruba osemnásť rokov, tak som sa presťahovala do Londýna, pretože jedna z tých mojich kamarátok, ktoré som mala vo Viedni vymyslela, že budeme študovať v Londýne. Ja nie som úplne iniciátor, ale rada sa nechám inšpirovať niečím, čo ma nadchne a toto ma veľmi nadchlo. Takže sme sa prihlásili na Middlesex University, čo je taká veľmi príjemná internacionálna univerzita v Hendone. Tak som sa teda presťahovala do Londýna, kde som mala veľmi podobné podmienky na život ako vo Viedni, pretože agentúry nerady prenajímajú pekné ubytovanie študentom, lebo sa na nich nevedia úplne spoľahnúť. Takže jediné, čo sme dokázali získať aj za tie peniaze, ktoré boli k dispozícii, bol taký rozpadnutý, prašivý byt v časti Londýna, ktorá sa volá Kilburn. Bývali sme v takých podmienkach, že sme napríklad nemali zatesnené okná, takže v zime tam bežne bolo vo vnútri pätnásť stupňov a ja som sa učila v kožuchu, ktorý som si kúpila v sekáči. J Bola to taká stará líška a ja som v tom sedela a učila sa, lebo mi bola zima. A potom sme pochopili, že existuje aj iný spôsob ako fungovať a kúpili sme si ročnú kartu do fitka, kde bola sauna. A tak sme sa v zime chodili vyhriať do tej sauny, osprchovali sa teplou vodou a potom sa len šuchli pod perinu. V teplákoch, niekedy aj v čiapke. J Ani ten radiátor nebol odvzdušnený, aj to som si musela robiť sama. Niekedy aj tá voda, ktorá tiekla, tak to bol taký prúd, že by si ním človek ledva umyl vlasy. Takto som bývala veľmi dlhú dobu.
Inak spätne, keď sa na to pozerám, tak rozmýšľam, kde boli moji rodičia a či im nevadilo, že som žila v takýchto podmienkach. J Ale možno to bol ich zámer. Ja som im za to veľmi vďačná, lebo ma to naučilo žiť veľmi skromne a vážiť si všetko, čo človek má, pretože aj tak si myslím, že sme v rámci Európy veľmi štedro obdarovaní a keď to porovnáme s ostatným svetom alebo s rozvojovými krajinami, tak máme stokrát viac ako iní ľudia, ktorí žijú z dvesto dolárov mesačne. Pre mňa to bolo skvelé. A hlavne ma to priviedlo k takému poznaniu, že človek nemusí mať veľa k tomu, aby mal šťastie a spokojnosť v duši.
Koľko rokov si tam žila?
Štyri roky som bola vo Viedni, lebo som si tam robila gymnázium a päť rokov som bola v Londýne, kde som absolvovala bakalárske aj magisterské štúdium.
Prečo si sa rozhodla vrátiť na Slovensko?
No láska. Vždy za takýmito návratmi býva láska. Ja som spoznala môjho súčasného manžela v Londýne, ale vtedy sa mi nejako nepáčil a ubehlo niekoľko mesiacov, kým sme sa dali dokopy. Stretli sme sa potom na Slovensku počas mojich letných prázdnin, keďže ja som od devätnástich rokov trávila letné prázdniny na Slovensku a pracovala som v Bratislavskom kultúrnom a informačnom stredisku ako produkčná. Zastrešovala som festival Kultúrne leto. Tak som si počas toho leta hovorila, že sa nemôžem zaľúbiť, lebo idem do Londýna ešte na toho „mastra“ a možno tam chcem zostať žiť. Ale nevyšlo to. Takže sme sa navštevovali, mali sme lásku na diaľku a fungovali sme veľmi intenzívne cez maily, Skype a všelijaké aplikácie, cez ktoré sme si volali, písali, posielali sme si fotky, videá a bolo to celkom v pohode. Myslím si, že toto je taký dobrý štart pre každý vzťah, lebo to aj overí jeho silu. My sme sa veľmi vypísali z tých našich emócií, čo je podľa mňa veľmi pekná forma komunikácie, ktorá teraz už možno nie je taká častá.
Kedy si sa začala venovať udržateľnosti ako téme?
Keď sme bývali v Londýne, tak ako študenti sme, samozrejme, nemali finančné prostriedky na to, aby sme sa nejako dobre obliekali. Ale pre mňa tá móda bola vždy veľmi dôležitá. Vždy som sa rada vyjadrovala prostredníctvom módy. V Londýne sú úžasné možnosti, lebo tam sú stovky second-handov, všelijaké burzy a blšáky, na ktorých dokáže človek prísť k úplne úžasným veciam za pár libier. Takže my sme sa radi pekne obliekali, ale dokázali sme celý outfit zrealizovať za desať libier a to nás bavilo. Lebo nakupovanie v second-handoch je veľmi kreatívne. Mala som dokonca aj spolubývajúcich, ktorí tiež študovali kreatívne odbory, takže aj tá moja kreativita a to moje sebavyjadrenie bolo podporované tým, že som bola v takej komunite ľudí. A tam som sa začala viac zaujímať nielen o módu, ale aj o to, čo vlastne udržateľná móda znamená, pretože slow fashion bol veľký pojem už vtedy v Londýne. Už tam sa formovali nejaké iniciatívy, ktoré sa týkali udržateľnej výroby a fair-trade a začali vznikať aj prvé certifikácie. A mňa to začalo fascinovať.
Potom, keď som sa sem vrátila, tak som bola zase nejako šialene oblečená a kráčala som po ulici a zastavil ma môj kamarát Boris Pršo, v tom čase dramaturg Telerána v Markíze, a hovorí, počúvaj, Babsy, ty musíš prísť robiť do Markízy nejaké okienko o móde. Budeš robiť hodnotenie červeného koberca, keď budú plesy alebo nejaké festivaly v Benátkach alebo v Karlových Varoch, úplne ťa vidím v tejto úlohe. Tak som začala pracovať v Teleráne ako módna redaktorka, čo ma veľmi bavilo. Bola to skvelá a moja prvá skúsenosť s televíziou. Tým, že som bola ľuďom na očiach, tak sa mi potom začali nabaľovať pekné projekty. Vtedy začínalo aj Fashion Live, tak som dostala ponuku, aby som pracovala ako ich PR manažérka. Potom prišlo na Slovensko celosvetové medzinárodné hnutie Fashion Revolution, v ktorom sme začali intenzívnejšie pracovať na tom, aby sme šírili osvetu o udržateľnej móde a hlavne o tom, aké dopady má fast fashion nielen na naše životy, ale aj na ekológiu, sociálne a ekonomické faktory. Takže tam to niekde začalo, okolo toho roku 2012.
Ako by si jednoducho vysvetlila rozdiel medzi slow a fast fashion?
Ono je to veľmi jednoduché. Fast fashion je rýchla móda, ktorá vzniká v rozvojových krajinách. Je šitá vo veľmi zlých podmienkach, zo zlých materiálov. Často obsahuje veľmi nepríjemné chemikálie, ktoré nám dokážu spôsobiť nielen kožné problémy, ale aj rakovinu. Je to móda, ktorá je vždy inšpirovaná nejakými fashion weekmi a renomovanými módnymi značkami, ale je vyrábaná v obrovských množstvách za lacné peniaze. Medzi najväčších producentov fast fashion patrí napríklad aj Inditex group, pod ktorú spadá Bershka, Zara, Stradivarius, H&M. Do kategórie fast fashion spadajú v podstate všetky tie módne značky, ktoré ponúkajú lacnú a rýchloobratkovú módu. Ešte existuje ultra fast fashion a tam spadá Temu, Shein, Alibaba a podobné e-shopy.
Slow fashion je zase pojem, ktorý vznikol až v nejakých deväťdesiatych rokoch a je to priama odpoveď na fast fashion. To znamená, že zástancovia a iniciátori slow fashion sa snažia ponúknuť módu, ktorá bola vyrobená vo férových podmienkach. Ideálne je vyrobená z nejakých udržateľných materiálov. V rámci hodnotového reťazca výroby sú všetci ľudia riadne a férovo zaplatení. Toto oblečenie je certifikované, pretože aj ten certifikát dáva tým značkám punc a validitu, že to naozaj bolo vyrobené nielen v dobrých podmienkach, ale že to oblečenie neobsahuje nejaké nebezpečné látky alebo chemikálie, že aj tá distribúcia je ideálne udržateľná, alebo že tie veci boli vyrobené aspoň v Európskej únií. Nemusí to tak byť, sú aj americké či ázijské udržateľné značky, ale ide tam o to, aby sme v rámci toho hodnotového reťazca čo najviac znížili uhlíkovú stopu v rámci produkcie. A najmä, aby všetci ľudia, ktorí pracujú v tomto systéme boli riadne zaplatení a ohodnotení a aby aj tie vstupné materiály boli udržateľné. A aby nepredstavovali žiadne riziko pre nositeľa.
Spomínala si, že slow fashion potrebuje mať ideálne certifikát. A čo lokálne domáce značky, ktoré spĺňajú všetky podmienky, ale nemajú spomínaný certifikát?
Jasné. Tie certifikácie sú veľmi nákladné, takže nie je prioritou každej značky vlastniť takýto certifikát. Ja pracujem veľmi intenzívne aj so slovenskými dizajnérmi a s lokálnymi slovenskými a českými značkami. Títo dizajnéri veľakrát nepotrebujú mať tú verifikáciu, nepotrebujú mať nejaký papier na to, aby vedeli odprezentovať svoju kolekciu alebo svoju tvorbu ako udržateľnú. Tam je to veľmi aj o tom, ako tá móda vzniká. V našich podmienkach, keď dizajnéri tvoria slovenskú módu, tak vždy ju buď šijú sami, alebo majú nejaké svoje tri – štyri krajčírky, ktorým riadne zaplatia za ich prácu. Veľakrát získavajú materiály z Talianska. Napríklad tie materiály môžu mať certifikáciu, už aj to je súčasťou nejakého udržateľného prístupu.
Takže tá certifikácia samotnej značky nie je úplne nevyhnutná, ani ju, myslím si, spotrebitelia nevyžadujú. Je to ale taký príjemný benefit, je to také príjemné plus, že keď si niečo kupujeme, tak sa vieme pozrieť, že či tam je aspoň ten Oeko-Tex alebo GOTS certifikát. Slovenskí dizajnéri však tieto certifikácie veľmi nevyužívajú, pretože to ani nie je nutné. Každý, kto pracuje s dizajnérom alebo kto si tú dizajnérsku módu kupuje vie, že tí dizajnéri nevyrábajú také množstvo tovaru, ktoré by potom vyprodukovalo textilný odpad, pretože ten textilný odpad je obrovská výzva súčasnosti. Vznikajú čierne skládky, napríklad púšť Atacama je výborný príklad toho, ako veľmi nehumánne sa dnes zbavujeme vecí. To sú obrovské skládky odpadu v Čile, v púšti, kde tie veci veľakrát začnú horieť, pretože oblečenie je nielenže horľavý materiál, ale obsahuje aj chemikálie, ktoré horia, takže tam niekedy vznikajú obrovské požiare. Takisto aj v Ghane je taký market, volá sa Kantamanto a títo ľudia tam proste žijú na tom odpade z textilného priemyslu. Okrem toho tam tie second-handové veci aj predávajú, ale sú tam slumy, ktoré keď si pozrieme dokumenty o Kantamanto market, tak uvidíme, ako tam tí ľudia v tých kopách oblečenia žijú. A ako som spomínala, vznikajú tam extrémne požiare. Takže veľakrát dokáže aj polovica slumu zhorieť, pretože keď to oblečenie začne horieť, tak sa to rýchlo šíri ďalej. A nie je tam ani nejaký záujem municipalít alebo tej vlády, aby nejako ten problém riešila, lebo to skrátka ani nie je v ich silách. Takže ten textilný odpad zahlcuje nielen oceány a rôzne voľné priestranstvá, ale je už aj súčasťou rôznych miest a rôznych štátov, v ktorých je to obrovský problém.
Toto všetko podporujeme nákupom fast fashion módy?
Áno aj. Ono to nie je úplne jednoduché, pretože ľudia potrebujú prácu aj v týchto rozvojových krajinách, takže nedá sa povedať, že je riešením to, aby sme zo dňa na deň prestali kupovať rýchle oblečenie. Pretože ak by sme ho všetci zo dňa na deň prestali kupovať, čo je, samozrejme, nejaká utopistická idea, tak aj tí ľudia, ktorí to oblečenie vyrábajú, by zrazu nemali vôbec žiadnu prácu. Veľmi by som odporučila knihu, ktorá sa volá Život na mieru. Je to kniha od jedného poľského reportéra, ktorý po páde textilnej továrne Rana Plaza išiel do Bangladéšu a monitoroval tam mnohé odevné továrne. Aj malé, aj veľké, aj také, ktoré dodávajú pre obrovských módnych gigantov, ale aj také úplne maličké, ktoré sú veľakrát subdodávateľmi týchto veľkých tovární a popísal ten problém veľmi komplexne. Pretože my si myslíme, že tuto sformujme nejaké neziskové organizácie, ktoré tam prídu, urobia tam bu-bu-bu, nejaký audit, potom sa tam niečo v tých továrňach udeje, lebo, samozrejme, nechcú prísť o svoje zákazky od zahraničných klientov zo západného sveta a že tam to vlastne končí. Ale ono to vôbec nie je také jednoduché, pretože tí ľudia sú aj radi, že majú prácu, sú radi, že dokážu doniesť domov aspoň tých tristo dolárov mesačne, pretože inak by tie príležitosti vôbec nemali.
Ale čo my môžeme urobiť je vyvíjať tlak na módnych gigantov, aby tie svoje kolekcie a výrobu viac kontrolovali, aby bola humánnejšia, aby bola udržateľnejšia, aby tie audity, ktoré sa tam robia boli trvácne, aby sa to netýkalo len niekoľkých tovární, ale aby išli do toho celého procesu hlbšie, aby sa pozreli aj na tie továrne, ktoré sú maličké a sú to subdodávatelia tých veľkých, keďže tam často na tie audity neprídu. A aby to bolo naozaj niečo kontinuálne, konštantné a nebolo to len o zvýšení si skóre v ISG reportoch, ale aby tam išlo o nejakú skutočnú nápravu celého módneho priemyslu. Lebo tak, ako je to nastavené teraz je to absolútne neudržateľné a nehumánne. Nehovoriac o tom, že stále viac a viac drancujeme prírodné zdroje, ktoré už nie sú schopné sa tak rýchlo obnovovať. Čiže na to je napojených veľa ďalších problémov – erózia pôdy, nedostatok a znečistenie podzemnej vody. Tá erózia pôdy spôsobuje aj to, že sa začne komplikovať produkcia iných plodín a komodít, pretože veľakrát sú tie plantáže vedľa seba. Bavlna je ťažko prechemizovaná. Herbicídy, pesticídy – to tiež spôsobuje eróziu pôdy, ale aj to, že tá spodná voda je stále viac znečistená. Takže takéto plantáže s bavlnou majú veľký vplyv aj na zdravie obyvateľov v ich okolí. Takže ten problém je veľmi komplexný.
Tam je to hlavne o tom, aby sa do riešenia toho problému zapojili aj vlády a aby napríklad tie zisky, ktoré získavajú hlavne zadávatelia – veľké značky, boli nejakým spôsobom prerozdelné tým dodávateľom, ktorí sú v tých rozvojových krajinách. Lebo ono je to veľmi jednoduché – veľká firma Inditex group si zadá výrobu napríklad do Bangladéšu a už ich nezaujíma, aké sú tam podmienky výroby. Lebo oni to zadajú a naspäť potrebujú len tú objednávku. Takže je to aj o tom, aby tie lokálne vlády urobili všetko pre to, aby tí ľudia, ktorí tam pracujú, mali férové podmienky, aby mohli mať aspoň ochranné rukavice, keď farbia nejaké látky. Lebo ani to tam často nie je. Oni majú naozaj veľmi ťažké respiračné ochorenia, kožné problémy, rakovinu kože. Z tohto sveta odchádzajú skôr a nemuseli by. Tam sú také otrasné podmienky, plesne a všetko možné, že tí ľudia sa ako moderní otroci na tých šestnásťhodinových denných šichtách totálne vypľujú a potom štyridsaťpäťroční odídu do dôchodku alebo zomrú. Lebo skrátka ten život tam nemá žiadnu hodnotu.
To je systémová vec, ale čo môžem ja, ako bežný človek, urobiť pre podporu humanizácie celého tohto procesu?
Našťastie tu máme iniciatívu Fashion Revolution, ktorá každý rok publikuje Transparency Index. Je to rebríček firiem, ktorý hodnotí ako sú tie firmy udržateľné, transparentné a etické. Vždy sú pozvané všetky veľké módne značky, aby sa tohto prieskumu zúčastnili. Niektoré odpovedajú na otázky, niektoré nie. Niektoré investujú veľmi veľa peňazí, aby si zlepšili imidž, ako napríklad H&M, ktoré pravidelne launchuje aj Conscious Collection, ale je to len 1% z celkovej produkcie, takže to nemá nejaký vplyv na to, či sú udržateľnejší alebo nie. Hoci ten záväzok, ktorý vyslovili je veľmi odvážny a inšpiratívny, lebo do roku 2030 chcú vo svojich kolekciách používať recyklované materiály až z nejakých 50%, čo je naozaj veľmi vysoké číslo. Lebo je to technologicky ťažké zabezpečiť.
Čo môžeme robiť my ako ľudia je menej a kvalitnejšie nakupovať, môžeme nakupovať viac zo second-handov, môžeme viac swapovať, môžeme si napríklad privlastniť koncept kapsulového šatníka. Môžeme aj my ako takí zdraví civilní aktivisti vyvíjať tlak na módne značky alebo na vládu, aby s tým niečo spravila, lebo nie je fér, že tu máme pár ľudí s miliardovými ziskami a nedajú oni nič späť tej komunite a tomu svetu. A berú si všetko bez nejakých špeciálnych daní, berú si všetko bez nejakej zodpovednosti, bez toho, aby museli čeliť nejakým konsekvenciám a to skrátka vôbec nie je fér. Ja si myslím, že už sme tak ďaleko nielen ako spoločnosť, ale aj ako planéta, že musíme prehodnotiť nielen naše hodnoty, ale aj celkový princíp kapitalizmu. Ja som veľký fanúšik kapitalizmu, lebo myslím si, že keď je niekto šikovný a má skvelé nápady, tak je super, že má slobodu a že dokáže tie nápady realizovať a presadiť, ale musí tu byť nejaká miera, aby sme sa postarali aj o tých ľudí, ktorí nemajú v živote také šťastie a skrátka sa len narodili na zlom mieste, akým je napríklad slum Mirpur v Bangladéši, kde ľudia žijú v totálnej špine a je ich tam zhruba pätnásť miliónov. Stále sa ten slum zväčšuje, nemajú vôbec prístup k zdravotnej starostlivosti, neexistuje tam žiadne poistenie, neexistuje tam ani nejaká podpora v nezamestnanosti. Proste tí ľudia sú sami odkázaní na seba a na nejakú dobrotu susedov, známych alebo blízkych. A ten štát im nič nedáva. Myslím si, že aj toto je cesta. Vzdelávať ľudí v rozvojových krajinách, aby sa dokázali vymaniť z tej generačnej chudoby, lebo to nie je nikoho sen, aby pracoval v textilnej továrni. To je skrátka jediná možnosť, ktorú oni majú.
Poďme teda prehodnotiť naše hodnoty. Ako nakupovať kvalitnejšie?
Ja som veľký zástanca udržateľnej módy, ktorá je vyrobená ideálne v našich lokálnych podmienkach. Tým, že veľa pracujem so slovenskými dizajnérmi, tak som toho názoru, že je lepšie si na niečo našetriť a potom si to kúpiť od dizajnéra alebo od nejakej lokálnej značky. Samozrejme si uvedomujem, že takáto móda býva drahšia, ale ja veľakrát používam rovnicu, ktorá sa volá „cost per wear“. Je to rovnica, ktorá nám dokáže vyrátať, koľko ma stojí jedno nosenie nejakého kúsku oblečenia. Takže, keď mám napríklad kabát za dvesto eur, ktorý mám v skrini desať alebo pätnásť rokov, lebo je kvalitný, tak to jedno nosenie ma môže stáť jedno euro. Ale keď si kúpim kabát zo Zary za päťdesiat alebo sedemdesiat eur a musím ho vyhodiť po dvoch rokoch, lebo sa ten kabát zničí, vyžmolkuje alebo čokoľvek sa s ním stane, tak ma to jedno nosenie môže stáť päť eur. Takže vždy je dobré si toto držať v hlave. Moja babka vždy zvykla hovoriť, že „nie som taká bohatá, aby som si kupovala lacné veci“. Myslím si, že pri tej móde to platí o to viac, pretože aj tie trendy sa menia. Takže určite je dobré voliť kvalitu, nadčasovosť a funkčnosť oblečenia.
Myslím si, že je dôležité aj vykašľať sa na nejaký sociálny status značky a na nejaké trendy, pretože tie sa veľmi rýchlo menia. Osobne si myslím, že sa necítime lepšie, keď máme nejaké kožušinové papuče. Tu je to veľmi aj o tom, aby ľudia viac rozmýšľali nad tým širším kontextom. Akonáhle človek začne viac pestovať seba, svoj sebarozvoj a investuje viac času do seba a do nejakého svojho osobného, mentálneho rozvoja, tak si uvedomí, že to, čo ten marketing s nami robí je veľmi krátkozraké, že nás chce len obalamutiť, oklamať. Vytvoriť v nás nejakú ilúziu, že keď niečo budeme vlastniť, budeme sa cítiť lepšie. Nie je to však pravda. Ten dopamín, ktorý vieme získať nákupom, vieme získať aj športom, aj pekným časom, ktorý strávime s našou rodinou. Vieme ho získať aj tým, že si navaríme dobré jedlo, ktoré potom zdieľame spolu ako rodina, blízki alebo kamaráti pri spoločnom stole. Takže tie nákupy a to, čo nám tá móda má dať, ten sociálny status, tak si myslím, že je to úplná hlúposť. Pretože aj keď sa pozrieme na mnohých najbohatších ľudí sveta ako napríklad Steve Jobs, tak ten nosil obyčajné rifle Lewis a čierny rolák a to bol jeho kult osobnosti, to bol jeho štýl. Všetci ho aj vďaka tomu poznali. Keby ste dali na tabuľu jeho siluetu a by ste sa spýtali, že kto to je, všetci by vedeli, že Steve Jobs. Takže aj ten kult osobnosti si dokážeme vytvoriť tým charakteristickým štýlom, ktorý nikdy nie je podmienený trendmi.
Trendy sú v dnešnej dobe úplná hlúposť, pretože sa menia rýchlosťou blesku. Navyše, my aktuálne žijeme v dobe eklektizmu, čo znamená, že či si dáte zvoňáky, alebo háčkovaný top, dáte si na to tigrí overal alebo si k tomu dáte kovbojský klobúk, všetko je to v poriadku. Dnes už je všetko dovolené, všetko sa môže navzájom kombinovať. Je to úžasná sloboda. Ľudia si kupujú veci zo sekáčov alebo si ich aj niektorí kreatívni sami šijú. Už si myslím, že máme aj veľkú mieru tolerancie voči tomu, kto sa ako oblieka, keď sa v tom cíti dobre. Takže pre mňa sú trendy absolútny prežitok. Ja aj to slovo nerada používam, lebo si myslím, že vôbec nie je pre dnešnú dobu relevantné a je to zase len taký marketingový trik na to, aby sme nejako podľahli, aby sme si kúpili niečo, čo nás po dvoch mesiacoch absolútne prestane baviť a máme chuť sa toho zbaviť, lebo je to vlastne veľakrát aj veľmi škaredé.
Niektorí ľudia stále môžu mať predsudky voči swapom, bazárom a second-handom. Ako by si tieto predsudky tým ľuďom zbúrala?
Ja chápem, že generácia mojich rodičov, ktorí boli veľmi obmedzení v možnostiach kvôli režimu sa potešili tomu, že sa otvorili hranice, že sa dalo vycestovať a mohli si kúpiť niečo pekné v Rakúsku. A že sme ako deti išli do toho H&M, lebo ešte nebola vedomosť o tom, čo všetko tá fast fashion spôsobuje. Bola iná, nebolo to také rýchle, nebolo to také nekvalitné. Takže mnohí ľudia sa tešili, keď si mohli kúpiť niečo pekné a nové.
Tie second-handy veľakrát vytvárali taký dojem, že je to niečo špinavé, smradľavé. Panoval taký úzus, že je to miesto, kam chodia len sociálne slabšie skupiny, ale už to tak dávno nie je, pretože second-handy sú dnes veľmi pekné Concept Story, kde si človek v zahraničí môže prečítať aj knižku, dať si tam kávu a môže si tam sadnúť. Dnes už je to o zážitku z nakupovania.
Všetkým ľuďom, ktorí majú radi nejaké špeciálne vyjadrenie sa prostredníctvom módy by som odporúčala, aby dali šancu nielen second-handom, ale aj swapom. Lebo swap je zase o tom, aby si ľudia veci vymieňali. Sú to miesta, kam ľudia prídu na konkrétny čas, donesú tam svoje veci, ktoré nenosia, ktoré sú ale pekné a funkčné. Nemôžeme si to pomýliť so smetiskom. A potom dostanú buď žetóny, alebo nejaké papieriky, podľa toho, koľko vecí donesú a môžu si presne taký počet vecí odniesť domov. Je to veľmi funkčná a cenovo dostupná forma nakupovania alebo teda získavania nových vecí, lebo je úplne prirodzené, že občas nás niečo omrzí alebo z toho vyrastieme, alebo už to nechceme nosiť, lebo z nejakého dôvodu sa nám to nepáči. Je však dobré dať tej veci druhú šancu. Ak podporujeme takýto štýl cirkulárnej ekonomiky, tak je to nielen veľmi udržateľné z hľadiska ekológie, ale je to aj niečo, čo nám dá dobrý pocit. A hlavne to má aj taký komunitný, sociálny rozmer. Ja si myslím, že je dobré zvažovať aj tieto alternatívy. A niekedy prídeme k oveľa krajším kúskom, ako keď si ich kúpime za dve eurá v nejakom výpredaji v nejakom fast fashion obchode. Tam nám to neurobí veľakrát ani radosť.
Dávame veciam druhú šancu, aj keď ich dávame do kontajnerov na oblečenie?
Áno, dávame. Sú to veci, ktoré ak sú zachovalé a sú v dobrom stave spravidla končia v second-handoch, ale sú to aj veci, ktoré občas končia v nejakých domovoch pre sociálne slabšie rodiny alebo pre bezdomovcov. Veľakrát tie veci končia aj v rámci nejakej recyklácie, pretože nie všetko oblečenie sa dá použiť. Musíme si to predstaviť tak, že nejaké percento z tých vecí, ktoré odovzdávame, sa stáva textilným odpadom. Na Slovensku máme v Senici recyklačnú linku, volá sa SK-Tex a oni dokážu tieto materiály zrecyklovať do látkových plátov, ktoré potom slúžia napríklad na izoláciu domov alebo sa takýto recyklát dá využiť aj v auto-moto priemysle. Určite nie je dobré hádzať oblečenie do koša. Je dobré sa zamyslieť nad tým, že akým spôsobom sa ho zbaviť tak, aby buď poslúžilo ešte niekomu, alebo aby sa dalo zrecyklovať a aby mohlo nabrať nejaký nový rozmer.
Ako teda vyzerá tvoj šatník a ako si ho tvoríš?
Ja rozhodne nemám kapsulový šatník. J Tým, že pracujem aj ako moderátorka a chodím na spoločenské udalosti, tak musím mať aj večernú garderóbu. Mám dve deti, takže mám veľmi rada aj voľnočasovú, športovú garderóbu. Rada športujem, tak mám aj oblečenie na šport. Takže ja nemám kapsulový šatník. Navyše sa mi za tie roky podarilo získať veľmi pekné kúsky aj od slovenských dizajnérov a je mi veľmi ľúto sa ich zbaviť alebo ich darovať, alebo ich niekam ďalej posunúť. Ale napriek tomu si myslím, že tých vecí nemám veľa. Vyberám si veci tak, aby sa dali navzájom kombinovať, aby mi dlho slúžili. Pre mňa je úplne najdôležitejšia kvalita, ktorú vnímam ako hlavný pilier udržateľnosti, pretože tam výroba prebehne len keď sa tá vec vyrába. Môžeš ju mať aj dvadsať rokov, keď sa ti nemení postava, samozrejme.
Mám rada pekné veci. Často môj šatník tak trošku preberám a tak trošku vyraďujem veci, ktoré už úplne nenosím, ale nevyhadzujem ich. Ja ich buď ďalej predávam, lebo veľakrát sú to pekné a hodnotné veci, ale ešte častejšie ich dávam na charitu, ale na takú charitu, ktorá je organizovaná. Je to nejaký event, ktorý má zámer pomôcť niekomu konkrétnemu, ako to robí napríklad Eva Charity Bazaar alebo to zvyklo robievať aj Nosené. Mne sa veľmi páči, že to oblečenie dokáže mať aj takýto cnostný rozmer a že môže pomôcť aj niekomu v núdzi. Takže ja sa takýmto spôsobom oblečenia nedá sa povedať, že zbavujem, ale dávam mu ten druhý život, druhý dych.
Stále si rada kúpim niečo pekné, ale nenakupujem intuitívne, nakupujem vždy s jasnou víziou, čo potrebujem, prečo to potrebujem. Veľakrát si na vec šetrím a potom si kúpim niečo drahšie lebo viem, že sa k tomu oblečeniu potom budem správať inak. Budem mať voči nemu oveľa väčší rešpekt a úctu a budem sa oň starať. A prípadne ho opravím, keď sa mu niečo stane, pretože to je to štvrté r-ko. Máme reuse (znova použiť), reduce (zredukovať), recycle (zrecyklovať) a repair (opraviť). To radi používame aj v rámci Fashion Revolution hnutia, že sme ako keby úplne zabudli na tú opravu oblečenia. Niečo, čo bolo úplne prirodzené pre naše staré mamy, ktoré štrikovali, háčkovali, mali šijací stroj, štopkali ponožky. Je skvelé vidieť, že to krajčírske remeslo znova začína naberať viac na rešpekte a že aj dnes už vznikajú krajčírske dielne, ktoré sa orientujú čisto na úpravu alebo opravu oblečenia.
Ešte mi napadá, že aj keď si kúpime niečo v second-hande, čo nie úplne sedí, ale je to veľmi pekné a kvalitné, tak si vieme tú danú vec dať upraviť takejto krajčírskej dielni. Je to len o tom, že ako si nastavíme tie priority. Niekedy ľudia chcú všetko hneď, ale ja si myslím, že je dobré plánovať aj v rámci toho oblečenia.
Aký je tvoj vzťah ku kozmetike? Ako v kozmetike vnímaš práve tú udržateľnosť, o ktorej sa celý čas rozprávame?
V rámci kozmetiky si ja osobne veľmi všímam práve certifikácie, pretože myslím si, že kozmetika ako priemysel je v tomto oveľa ďalej ako móda. Je to lepší ukazovateľ nielen tej udržateľnosti, ale aj nejakého humánneho prístupu voči zvieratám, pretože kozmetika sa zvykne a zvykla testovať na zvieratách, čo je pre mňa niečo, čo ja nechcem akceptovať. Takže ja si všímam aspoň tie certifikáty, ktoré poznám, lebo nie som v tomto odvetví úplne doma. Snažím sa kupovať si opäť lokálnu kozmetiku, ktorá je vyrobená ideálne v našich európskych podmienkach, aby dlho necestovala. Mám veľmi rada aj slovenské značky.
Ja sa nepozerám len na to, či sa mi páči obal a či mi niekto sľubuje, že to bude mať skvelý účinok na moje vrásky a že mi to rozjasní pleť, ale ja mám rada hlbšie ponorenie sa do toho procesu výroby. Takže pre mňa je dôležité aj s akým úmyslom človek kozmetiku vyrába, či chce pomôcť tým zákazníčkam, zákazníkom, aby mali krajšiu a zdravšiu pleť, lebo pre mňa krásna pleť = zdravá pleť. Ja som vždy bola zástancom prírodnej krásy, takže ja ani neuznávam nejaké väčšie estetické zákroky. Kým môžem a kým sa cítim dobre vo vlastnej koži, tak chcem a používam len kozmetiku, ktorá je prírodná respektíve nemusí byť len prírodná, lebo tie prírodné zložky alergikom občas aj vadia, ale mám rada, keď je tá kozmetika tak širšie orientovaná, že to nie je len o tej značke a o tom, aký má funkčný benefit, ale že je za tým aj nejaký pekný príbeh.
A je niečo, čomu sa v kozmetike úplne vyhýbaš?
Vyhýbam sa trendom. Vyhýbam sa „nenažranosti“, lebo dnes dievčatá prídu do obchodu a nakupujú bez ladu a skladu veci, ktoré pre svoj vek vôbec nepotrebujú. Kupujú si rôzne retinoly, masky, AHA kyseliny, kombinujú piate cez deviate, ničia si pokožku, lebo používajú rôzne abrazívne pílingy a na to si dajú masku, potom si dajú nejakú kyselinu a retinol a olej a potom majú nejaké špachtle, ktorými si ešte tú pleť masírujú alebo čistia. Spôsobujú si tým do budúcna veľké problémy, lebo každým takýmto zásahom tá pokožka stráca nielen pružnosť, ale aj svoju hrúbku. Tak, ako keď si sklovinu derieme zlou kefkou a zlou pastou, tak ony si toto robia s tou pokožkou a neuvedomujú si to, lebo naleteli na nejaké trendy.
Moja starostlivosť o pokožku je veľmi skromná a striedma. Mám len pár produktov, ktoré dokola používam. Spravidla je to nejaký hydratačný krém, prípadne sérum, keď je tá pokožka trošku viac suchá. Očný krém, lebo už mám ten vek, kedy rada používam očné krémy, lebo cítim, že tá pokožka je potom pružnejšia. Raz za čas si dám masku alebo použijem nejaký neabrazívny píling. Samozrejme, používam SPF-ko, lebo sa bojím photoageingu. Viem, že teraz je veľká osveta okolo SPF-ka, tak som tiež naskočila na túto vlnu, ktorá si myslím, že zabezpečuje hlavne zdravie pokožky, lebo nikto nechce riskovať rakovinu kože. A je zase dobré aj vyhnúť sa pigmentovým fľakom a nejakým prílišným vráskam, ktorým sa dá zamedziť aj správnou starostlivosťou. Takže moja rutina je veľmi jednoduchá. Mám pocit, že tá striedmosť je kľúč k tomu, aby bol človek spokojný, lebo načo to prekombinovať, keď to môže byť vlastne úplne jednoduché a funkčné.
Nakupuješ svoju kozmetiku aj v dm?
Samozrejme. Ja som veľký fanúšik dm. Ja nakupujem v dm aj stravu, pretože dm má úžasnú selekciu zdravých potravín. V dm nakupujem aj veľmi veľa detských produktov, lebo mám dve deti. Je veľmi veľa vecí, ktoré mám v dm rada a som veľmi pravidelný konzument aj doplnkov do domácnosti, lebo mám rada funkčnú domácnosť. Je skvelé, že máte aj čapovanú kozmetiku. To, čo kedysi bolo dostupné len v bezobalových obchodoch. Veľakrát v konvenčných obchodoch nenájdem takúto možnosť a alternatívu. Hlavne však tie potraviny, lebo ja tej kozmetiky nepotrebujem veľa. Potraviny u nás idú na dračku, lebo my radi jeme a radi investujeme do dobrého a zdravého jedla, lebo veríme tomu, že tá udržateľnosť tkvie aj v tom či nám to telo slúži. A to telo slúži človeku najmä vďaka dobrému a kvalitnému jedlu.
Ako vedieš k udržateľnosti svoje deti?
Naše deti sú vychovávané v princípoch minimalizmu. Napríklad my sme sa s mojím manželom dohodli, ešte keď bola Izinka úplne malá, že darčeky budú viazané len na sviatky. Na Vianoce, na narodeniny, maximálne nejaká maličkosť na deň detí. Tento náš zámer sme oznámili celej rodine, ktorá to zakceptovala a vždy pred nejakým sviatkom vznikla taká whatsappová diskusia, kde sme sa dohodli, čo konkrétne sa ide kúpiť. Vždy to kúpenie zastrešujem ja a potom sa rozrátame, že kto mi koľko pošle, ak sa chce zúčastniť. Ak sa nechce, nemusí sa. Ale vedia, že dostáva len jednu vec na Vianoce, jednu vec na narodeniny a vždy je to darované celou rodinou.
A na toto si nejako tie naše deti zvykli. Vôbec nemajú potrebu vlastniť veľa vecí. Keď sa chcú ísť pohrať, idú ku kamarátom, lebo u nás veľa vecí nie je. J Nemyslím si, že je to pre nich nejaká ujma, a keď aj idem s Izy do hračkárstva a opýtam sa jej, že čo by chcela, lebo niekedy mám taký pocit, že možno by niečo chcela, tak sa o tom bavíme a ona mi povie, že vieš čo, mami, ani veľmi nič.
To, čo kupujeme „neobmedzene“ sú knihy, lebo na tom mi záleží, aby čítala a aby si kupovala to, čo ju zaujíma a to, čo ju v rámci literatúry baví. Tým, že už je druháčka a už pekne číta, tak kupujeme často knihy alebo kreatívne sady, ktoré slúžia k rozvoju kreativity. Takže ceruzky, fixky, veci na kreslenie, plastelína – toto sú veci, ktoré nejako neriešim. Ale hračky a veci, ktoré nemajú nejakú funkčnosť radšej vynechávame.
Naše deti sú takto naučené a myslím si, že sa s tým celkom zžili. Ale, samozrejme, že keď príde niekto externý a niečo donesie, tak teraz nenútim toho človeka, aby to zobral domov. Ale ľudia pri nás sú aj tak už zvyknutí, že netreba nám nosiť pre deti takéto veci a hlavne veci, ktoré nemajú žiadnu funkčnosť.
Tvoje motto je: „Nech každý deň stojí za to.“ Ako ho žiješ v bežných dňoch?
Áno, to je moje motto. Ja si vždy spomeniem na Leonarda DiCapria z Titanicu. J Určite poznáš ten záber, ako držal pohár sektu a povedal: „Nech každý deň stojí za to!“ A všetci z tej prvej triedy ho obdivovali ako si vie život užívať napriek tomu, že je „úplný chudák“. Ja sa snažím žiť toto motto tým, že trénujem každodenne vďačnosť. Každý deň si poviem, keď vstanem alebo keď idem spať, že som vďačná za to, že mám zdravé deti, som vďačná za to, že mám skvelého manžela, som vďačná za to, že mám strechu nad hlavou, som vďačná za to, že mám plnú chladničku a môžem si hocikedy dopriať nejaký pekný výlet alebo ísť na dovolenku. Čítam aj veľa motivačnej literatúry.
Napríklad teraz čítam úžasnú knižku – Láska na mieru, ktorá razí teóriu rastúcej lásky medzi partnermi, manželskými alebo hocijakými. Takže sa snažím stále investovať do seba energiu a investovať energiu aj do mojich vzťahov a tešiť sa z tých maličkostí. Lebo v mojom živote som zažila rôzne situácie a bola som aj v krajinách, kde ľudia žijú tie svoje životy veľmi ťažko. Takže vždy, keď prídem aj s takýmto cestovateľským zážitkom, tak si uvedomím, že akí sme my vlastne šťastní a že by sme sa nemuseli toľko sťažovať, lebo to je tiež podľa mňa taká slovenská identita. Máť tendenciu na všetko sa sťažovať a stále mať pocit, že nemáme dosť. Akonáhle si uvedomíme, že máme dosť a že máme obrovské šťastie, že aj v tom najskromnejšom byte je veľakrát televízor a ľudia majú iPhone alebo funkčný telefón s internetom, tak to nie je samozrejmosť.
Myslím si, že tie maličkosti sa dajú užívať tak, že precitneme a precítime ten moment. Že sme ukotvení v prítomnosti. Aj toto je niečo, čo musím trénovať, aby som sa menej zaoberala tým, čo bude, lebo je ľahké mať strach z vecí, ktoré môžu prísť. Ja sa však snažím viac si uvedomovať ten okamih a žiť v prítomnosti. Ale je to veľmi intenzívna práca a nie vždy sa mi to darí. Aj ja viem byť veľmi nahnevaná, viem byť veľmi frustrovaná, viem byť veľmi zlá ako mama, viem byť aj nespokojná so svojím životom, ale vždy sa snažím vrátiť sa naspäť. A hlavne to trénujem cez tú vďačnosť a to by som odporučila každému. Je to perfektný spôsob ako si uvedomiť, čo všetko máme a že sme tu na Slovensku vlastne veľmi šťastní ľudia.
Čo je tvoja najväčšia motivácia v tom, čo žiješ?
Moje deti. Určite moje deti, lebo chcem byť pre ne dobrým vzorom. Chcem, aby z nich boli dobrí ľudia, aby boli zodpovedné, aby boli veselé, aby do spoločnosti prinášali nejakú hodnotu, lebo aj to je podľa mňa dôležité – zamyslieť sa nad zmysluplnosťou toho, čo robíme. Mám pocit, že aj táto doba sociálnych sietí nám akoby uberá tú zmysluplnosť, lebo keď sa pozerám na to, čo všetko vedia ľudia spraviť len preto, aby niekoho zaujali a nie sú o tom určite hodnotovo presvedčení, som z toho rozpačitá. Myslím si, že veľakrát je to len nejaké podporenie svojho ega alebo je to len o nejakom získaní popularity.
Takže tá motivácia sú moje deti, ale, samozrejme, aj moje osobné ciele, lebo ja som veľmi ambiciózny človek. Som rada, keď robím veci, ktoré dávajú zmysel nielen mne, ale aj ostatným a vedia ich k niečomu pozitívnemu inšpirovať.
Čo je to alebo kto je ten, kto ťa v živote inšpiruje úplne najviac?
Ja mám veľa vplyvov, ktoré na mne zanechávajú nejakú stopu. Veľmi ma inšpiruje moja mama, ktorá je občas možno trochu komplikovaná osoba, ale na nej ma inšpiruje jej konzistentnosť, tvrdá práca, disciplína, až taká vojenská, a to, že vo veciach vždy vidí len to pekné a snaží sa mať tie ružové okuliare. To je pre mňa veľmi inšpiratívne, lebo myslím si, že aj toto nám chýba – vidieť vo veciach to pekné alebo sa zamýšľať nad tým, že keď je niečo škaredé alebo zlé, že či to je naozaj škaredé a zlé a čo za tým môže byť. Neodsúdiť človeka na základe toho, že je na nás nepríjemný, ale možno sa zamyslieť nad tým, že čo ten človek prežíva vo svojom súkromnom živote, prečo je teraz nepríjemný, prečo si to chce vybiť na nás. Ja sa snažím stále ísť pod ten povrch.
Veľmi inšpiratívny je pre mňa aj môj otec, ktorý mi už rok stráži syna, lebo pracujem a on sa mu teraz úžasne venuje a chodí s ním trikrát do týždňa na tri až štyri hodiny von, aby som mohla mať kľud a venovala sa svojim projektom. Je pre mňa inšpiratívna aj moja sestra, ktorá píše krásne knihy. Je absolútna detailistka, je zberateľka, úplný opak mňa. Má doma všakovaké malé vecičky a stále chodí do sekáčov a aj záložní a získava rôzne krásne kúsky, porcelány, gombíky, všetko možné. Aj to sa mi páči, že sme také rozdielne.
Potom sú pre mňa inšpiratívne rôzne osobnosti z medzinárodného kontextu – vedkyne, vedci, ľudia, ktorí prichádzajú na to, ako liečiť rakovinu alebo ľudia, ktorí prichádzajú na to, ako zbierať odpad z oceánov, aby sa dal recyklovať. Ja rada sledujem aj to, čo sa deje na poli AI a čo sa deje na poli vedy. Sú pre mňa inšpiratívni aj lekári, rôzne mozgové kapacity. Ľudia, ktorí nejakým spôsobom naše ľudstvo posúvajú dopredu a hľadajú riešenia každodenných problémov.
Čo je to, čo by si chcela odkázať ľuďom, ktorí možno chcú začať žiť udržateľnejšie, ale nevedia ako začať alebo si myslia, že to nie je pre nich?
Ja si myslím, že nikdy netreba ísť proti sebe. To uvedomenie musí prísť zvnútra. Nepodľahnúť nejakému trendu, že teraz je udržateľnosť trendy a idem to robiť aj ja, ale človek o tom musí byť presvedčený. Musí chcieť urobiť ten krok. Niekedy to nie je krok, ktorý je nevyhnutne komfortný, lebo tá udržateľnosť ako taká pre niekoho nie je úplne komfortná, lebo človek si veci odopiera. Ale ja to nevnímam tak, že si veci odopiera, ja to vnímam tak, že je spokojný s málom alebo je spokojný s tou kvalitou a nejde po tej kvantite. Myslím si, že treba myslieť na to, že tu máme nejaký spoločný priestor, ktorý obývame a chceme ho zanechať v dobrej kondícii aj pre naše deti a pre ďalšie generácie. My sme tí, ktorí vedia ešte tú zmenu urobiť. Je to aj o pocite zodpovednosti.
Tie kroky môžu byť úplne malinké. Môže to byť o tom, že človek predá jedno rodinné auto, nechá si len jedno a lepšie plánuje logistiku, aby rodina dokázala fungovať. Alebo o tom, že si nekupuje lowcostové letenky a neletí každý mesiac na nejaké iné miesto len aby sa odfotil pred nejakou katedrálou, galériou alebo v nejakej kaviarni. Ale že si tú dovolenku plánuje tak, aby bola jedna ročne. Skrátka, aby sme dostali do života takú väčšiu striedmosť. Myslím si, že to v našich silách je. A aby sme sa viac zaujímali o to, kto tie naše produkty, ktoré konzumujeme vyrába, čo za tým je. Aby sme sa tých veľkých firiem prípadne aj opýtali, že či nechcú zmeniť svoje praktiky. My ako ľudia v tej mase sme veľmi mocní a ako spotrebitelia máme tú silu veci zmeniť, lebo my držíme v rukách tú peňaženku a my platíme za to, o čom sme presvedčení.
My si ani veľakrát neuvedomujeme, akú máme silu. Veľakrát to vnímame tak, že čo som ja, jedna kvapka v mori alebo jeden mravec v mravenisku. Ale keby kolektívne zmeníme ten pohľad na vec, tak si myslím, že vieme urobiť revolúciu v tom, ako a aké produkty a služby konzumujeme a vieme vytvoriť tlak na tie firmy, zákonodarské inštitúcie alebo na vládu, aby urobili nejaké zmeny. Momentálne si ale myslím, že na Slovensku je to také trošku komplikované. Veľakrát tie zmeny musia prísť aj zhora, nie je to len pod nejakou kuratelou nás, ako jedincov. Musí tu však o to byť aj všeobecný záujem, ako to vidíme napríklad v škandinávskych krajinách, ktoré úplne perfektne fungujú a myslím si, že môžu byť veľmi dobrým príkladom pre nás, keď sa budeme zamýšľať nad tým, ako ďalej smerovať.
Dnes si bola pre nás príkladom ty. Babsy, ja ti ďakujem, že si k nám prišla, a že si sa podelila o svoj príbeh a mnohé inšpirácie o tom, ako žiť vedomejšie a udržateľnejšie. Ďakujem
Ďakujem veľmi pekne.
