Eliška Pichoňská: Ľúbte sami seba

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o kráse, vizáži aj trendoch s vizážistkou Eliškou Pichoňskou. Eliška, vitaj!
Ďakujem pekne.

Aká bola tvoja cesta k vizáži?
Je to taký príbeh, začalo sa to už veľmi dávno, niekde na strednej škole. Síce som v podstate kreslila od malička, chodila som do klasickej ľudovej školy umenia, ale o vizáži v tom čase nebolo počuť. Boli možno nejaké maskérky pri filmoch, ale vizážistky určite nie. No a niekde na obchodnej akadémii, kde to bolo o číslach a o ekonomických veciach, som zhruba v treťom ročníku prišla na to, že vlastne nechcem robiť veci s číslami, že nechcem ísť na vysokú školu ekonomickú. V tom čase mi dala moja spolužiačka do ruky tie prvé poľské paletky, ktoré sa predávali na Slovensku, nejaký štetec, nejaký aplikátor a povedala, aby som skúsila namaľovať jej sestru na párty, ktorú mali v robote. No a ja som vtedy chytila do ruky tú paletku, nalíčila som ju a presne ten moment si pamätám. To bol ten moment, keď som sa rozhodla, že toto chcem vo svojom živote robiť.

S akými reakciami okolia si sa stretla? Predsa len si chodila na inú strednú školu, možno niekto mal nejakú predstavu o tvojom smerovaní…
Mňa v tomto rodičia podporovali. Našla som si vynikajúcu súkromnú školu v Bratislave, tá, žiaľ, už neexistuje, ktorá sa venovala hlavne kozmetike. V tom čase neexistovali kurzy alebo školy, možno existovala iba maskérska škola. Keď som si túto školu našla, podala som si klasicky prihlášku a následne som nastúpila do Bratislavy a tú školu vychodila. A keďže som inklinovala k vizáži, tej tam bolo trošku pomenej, tak som bola samouk, pretože v tom čase nebol internet, neboli také možnosti, aké sú dnes, čo teda podľa mňa malo pre nás mladých ľudí v tom čase aj veľké výhody. Lebo človek sa musel naučiť vychádzať z toho, čo má, a bol nútený hodne používať svoju fantáziu, trošku možno odkukávať niečo z časopisov, ktoré boli v tom čase k dispozícii, a to tiež nebolo teda nejaké veľké terno. Boli to väčšinou zahraničné časopisy, u nás bola, myslím, iba Eva. Takže boli nejaké knižky a z tých knižiek sa človek učil a chodil po súťažiach a nabral skúsenosti.

Akých súťaží si sa zúčastnila?
V tom čase to boli súťaže konané v Trenčíne na výstavisku, Cena Laugaricia sa to, myslím, volalo, už si to ani nepamätám, to už je veľmi veľa rokov. Ale pamätám si, že prvá súťaž dokonca prebehla u nás v škole, mala som vtedy nejakých osemnásť rokov, to bolo pre mňa neúspešné. Tá ďalšia o rok už bola úspešná. No a potom som pravidelne chodievala na súťaže do Trenčína, začali sa súťaže aj na Slovensku v bratislavskej Inchebe a postupne rokmi som nakoniec bola predsedkyňou týchto súťaží. Ani neviem, či sa teraz ešte vôbec konajú, lebo to tak nejako celé popadalo, aj po tom covide, ale bolo to určite zaujímavé obdobie.

Po strednej škole si teda vyštudovala odbornú školu a potom si sa profesijne začala venovať vizáži. Ako si spomínaš na tieto svoje začiatky?
Tie začiatky boli veľmi silné, pretože v tom čase v Bratislave neexistovali vizážisti, ktorí by pracovali pre nejaké značky a učili by ženy líčiť sa alebo ich líčili. V podstate ani parfumérií veľa nebolo, neboli žiadne obchodné centrá, takže bol tu nejaký obchodný dom v meste, v ktorom bol Max Factor, ešte v tom čase Ellen Betrix. Keď som končila školu, objavil sa tam inzerát, že hľadajú vizážistku pre Max Factor. No ja som sa, samozrejme, prihlásila, aj som tam nastúpila, takže dovolím si povedať, že som bola prvá vizážistka pre nejakú značku v Bratislave. V Banskej Bystrici už existovala kolegyňa, pretože tam bolo sídlo spoločnosti. Tá práca sa konala v obchodnom dome, kde nám stáli zástupy žien v rade, pretože to bolo nové, neokukané. Takže sme každý deň, ja a neskôr aj moja spolužiačka, tam mali dvadsať-tridsať žien nonstop v rade a stále sme iba líčili, líčili a líčili, čo je, samozrejme, veľmi dobre, že sa človek takto rozlíči. Takéto boli moje začiatky, náročnejšie, ale podľa mňa na to učenie sa a na ten štart určite dobré.

A tam si zažila len to líčenie alebo sa už postupne pridávali k týmto líčiacim aktivitám aj nejaké ďalšie?
Vzhľadom na to, že to bolo pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, sociálne siete neexistovali, takisto ako u nás neexistoval internet, neexistovali obchodné centrá. To, čo sa dialo vonku, nebola šanca nejakým spôsobom spoznať, pokiaľ človek niekam neodišiel. Jediná možnosť bola nakúpiť si pre nás ešte v tom čase pomerne drahé zahraničné magazíny a v nich si pozerať, čo sa tam deje, ako sa líči. Na jednej strane pre niekoho, kto je teraz mladý, má napríklad dvadsať rokov a má k dispozícii absolútne neskutočný obsah na sociálnych sieťach, je to podľa mňa priam nepredstaviteľné. Ale tie časy mali niečo do seba. Fakt nútili človeka pracovať s tým málom, pretože v tom čase bolo na slovenskom trhu málo značiek, takto bolo aj veľmi málo tých luxusných, selektívnych značiek, tie sa držali v parfumériách. Možno tu bol nejaký Dior, to je asi aj všetko. Čiže ten výber kozmetiky bol šialene malý, to sa naozaj nedá porovnať s možnosťami, ktoré sú dnes. Také niečo ako objednávanie cez internet neexistovalo, proste internet predsa nebol. Mali sme klasické tlačidlové telefóny, ktoré prišli na trh, keď som mala asi devätnásť rokov. Vtedy som mala takú prvú ťažkú „tehlu“ a takto sme fungovali. Potom prišli prvé časopisy, prvé skúsenosti a tak sa to postupne rozvíjalo.

V tom čase sa už dalo živiť ako profesionálna vizážistka?
To boli také časy, že ak mal človek nejakú stabilnú prácu a popritom začal líčiť, povedzme nevesty a postupne si budovať klientelu, tak sa to rozbiehalo. Myslím si, že aj v tomto čase práve tie súkromné klientky na nejaké akcie viac-menej boli iba nevesty, ženy v tom čase ešte nevyužívali kozmetičky a vizážistky, ako je to dnes. Dnes ide niekto na párty, nechá sa nalíčiť, ide na konferenciu, nechá sa nalíčiť. Sú to už úplne bežné služby, ale v tom čase také nebolo. V podstate boli iba nevesty, bola televízia, to bolo gro. No rokmi to, samozrejme, nabiehalo. Tá služba začala byť normálna, postupne si ženy zvykali na to, že tieto služby existujú a tieto možnosti sú tu.

Pamätám si ešte takú vtipnú vec – napríklad lesk na pery. V tom čase neexistoval, keď som začínala a mala som osemnásť rokov, tak rok-dva nato prišiel Max Factor s prvými leskmi na pery, ktoré boli krásne, ale neskutočne husté, až lepili tie ústa úplne tak, že keď si ich rozlepila, tak to bolo vidieť. A dnes je lesk na pery niečo úplne bežné, ale vtedy to nebolo. Alebo mastné, krémové líčidlá na oči, to sme si proste robili z rúžov a z leskov a kadejako sa experimentovalo. Dnes je k dispozícii milión produktov, ktoré sa dajú používať. No práve toto skúšanie a hľadanie tých možností podľa mňa človeka naozaj učilo. Na Slovensku ešte možno boli dvaja vizážisti, odo mňa povedzme o rok-dva starší, ktorí začínali v časopisoch, ale viem, že jeden z nich odišiel myslím do New Yorku, druhá do Talianska a to bolo všetko. Nebol tu nik, kto by sa tomu venoval, takže ja som bola úplne na tom začiatku.

Bola súčasťou aj nejaký televíznych projektov?
Televízne projekty boli v podstate len nejaká mejkapová premena. Až neskôr som robila jeden televízny program na Markíze, ktorý sa volal Doma, už neexistuje, ale to až o dosť neskôr. Ja som sa do televízie až tak veľmi nehrnula, pretože som viac inklinovala k tým značkám, ako televízii. Televízna maskérčina je dosť často od nevidím do nevidím, keď sa robia projekty, takže tam ma to nelákalo. Ani k filmu ma to až tak nelákalo, lebo aj filmy sú na tom podobne. Takže skôr som vždy bola pri tých značkách.

Čiže si ostala tak nejako verná tej individuálnej vizáži.
Áno, určite áno.

A pridala si k tomu neskôr aj nejaké kurzy?
Po tom, čo som po štyroch rokoch odišla z Max Factora, som mala takú zvláštnu prestávku, ktorá bola trochu mimo môjho zamerania. Môj otec ma nahovoril na to, aby som si urobila, teraz sa podržte, krupiérsky kurz, ktorý trval tri týždne, kde som sa učila počítať všetky násobky tridsaťpäť kvôli rulete, black jack a hrať kartičky. Bol to taký, ja neviem, divný nápad, ktorý v podstate mal nejako dospieť k tomu, že keď sa to naučím a nejakým spôsobom sa zaškolím, tak vycestujem pracovať niekde von na loď, že si tam zarobím peniažky a že prídem domov a niečo si otvorím. To som mala nejakých asi dvadsať rokov, tak nejako. Tam to išlo veľmi rýchlo, ale skončilo sa to s tým, že teda jednoznačne som vedela, že toto pre mňa nie je. To prostredie už vôbec nebolo pre mňa, kartičky ma síce bavili, ale ruleta bola čistá katastrofa. Aj popri tom som, samozrejme, chodila na súťaže a líčila som vždy, keď bola možnosť. No a hneď po tom, ako robili prvú čistku ľudí, som išla do kozmetického salóna, kde som chvíľu pracovala ako kozmetička a začala som tam aj učiť. Tam som sa držala rok, no a od toho momentu, ako som odtiaľ odišla, som sa venovala práci nejako spojenej s kozmetikou. Robila som také veci ako produktový manažér, vyrábala som katalógy a podobne, ale vždy to bolo nejako spojené s tým aj školiteľstvom, s líčením. No a popritom som stále líčila už aj pre selektívnejšie značky a tak to išlo jedno za druhým.

Tak si si poskúšala rôzne veci, aby si sa vrátila k tomu, čo ťa naozaj napĺňa a baví.
Áno, určite, ale ono to tam ako popritom vždy bolo. Nebolo to, že by som s tým úplne sekla, to nikdy, bolo jasné, že toto chcem robiť. Konkrétne neviem, prečo vznikol tento nápad s kasínom a ani neviem, prečo som sa na to dala, ale myslím, že som v tom čase potrebovala zarábať viacej ako som zarábala, pretože som sa starala sama o seba, a to v tých začiatkoch vôbec nebolo jednoduché.

„Každá žena je krásna, jedinečná, nie je mojím cieľom pretvoriť ju na iného človeka. Mojím zámerom je vyzdvihnúť jej osobnosť a charakter, vyzdvihnúť to pekné a potlačiť to menej dokonalé.“ Aj tieto slová nájdeme na tvojom blogu. Máš nejaký identifikátor alebo niečo, podľa čoho dokážeme spoznať tvoj rukopis?
Asi áno. Už veľa rokov inklinujem k pure mejkapu, k tomu čistému, nude mejkapu. Mám rada „nepreplácaný“ mejkap, čistotu v tej práci. Mám rada mejkap, ktorý ženu urobí šťavnatou, čistou. Už som sa akoby ustálila v tom, že menej je viacej, už nemusím pracovať s toľkými farbami, nerobím vrstvy mejkapov. To, čo na sociálnych sieťach často vidíme, tie nenormálne kontúrovania s kilami mejkapu na tvári, to sú podľa mňa veci, ktoré vidíme len na sociálnych sieťach. V konečnom dôsledku v živote to nie je možné urobiť, vyzeralo by to naozaj moc prelíčene.

V dnešnej dobe, samozrejme, už máš aj sociálne siete, ale stále máš aj svoj blog. Čo ťa podnietilo k založeniu tohto blogu?
Asi pred ôsmimi rokmi som dostala ponuku písať pre jeden český portál. Tak som si nejako zháňala kontakty, produkty, bartery a vymýšľala som nejaké články pre tento portál, potom ma zavolali do jedného časopisu, že by som mohla písať pre nich, na ich web. To sa však skončilo po prvom článku nie dobre, pretože som bola pre nich „oldschoolová“. Jednoducho som sa nedokázala vyjadriť príliš jednoduchým spôsobom, ktorý mi nesedel. Napísať tri vety o niečom, čo si vyžaduje oveľa viac priestoru, a napísať ich veľmi jednoducho a používať tam výrazy ako „sexy“ a také príliš jednoduché záležitosti nebolo pre mňa. Jednoducho aj v tom písaní sú nejaké trendy, ja ani nie som novinár a neviem až tak písať, takže píšem tak, ako viem. Vtedy som si povedala, že tak a teraz je čas, aby som konečne spustila svoj blog, lebo som ho už aj chcela písať, v tom čase to začínalo byť také populárne. A som tomu verná doteraz, pričom som ho začala písať pred približne desiatimi rokmi. Každý mesiac sa snažím popri tom všetkom napísať dva až tri články, pretože si myslím, že táto platforma je ešte stále využívaná, a nemyslím si, že iba staršou generáciou, ale stále sa nájdu ženy, ktoré si rady prečítajú zaujímavý článok na túto tému.

Bol tu aj Milan Bez Mapy a hovoril v podstate to isté, že hoc má sociálne siete, tak je stále verný svojmu blogu, ktorý tiež vznikol možno aj viac ako desať rokov dozadu a stále to má svoju cieľovú skupinu a ľudí, ktorí sa tam radi vracajú.
Áno, určite áno. Nikdy som s tým neplánovala seknúť, lebo to považujem aj za taký ďalší možný kanál, ktorý má svojich odberateľov.

Tento blog je plný recenzií na rôzne kozmetické produkty. Ako vznikajú tie videá? Podľa čoho si vyberáš témy?
Tým, že som sa začala sociálnym sieťam venovať tak, že je z toho doslova práca, mám väčšie množstvo spoluprác, ktoré si vyžadujú odskúšanie, recenzovanie, priblíženie sa k ľuďom. Viem, že je veľmi moderné alebo že by som získala asi viacej záujmu, keby som robila hlavne videá, lebo o tie články až tak nejde, videá by získali oveľa väčšiu pozornosť na sociálnych sieťach. To sú veľakrát veľmi jednoduché videá, lebo ľudia v reelsoch idú po jednoduchosti, či chceme, či nie Tak sa snažím aspoň občas takéto video zverejniť, lebo tieto videá robia dosah. Ale aj tak mi to až tak veľmi nejde, lebo tých spoluprác je toľko, že sa im potrebujem venovať. Na blog píšem buď o nejakom probléme, napríklad teraz konkrétne píšem článok o tom, ako zabrániť tomu, aby sa nerobili pandie oči, to znamená, aby sa neotláčala maskara, aké na to existujú triky, aby sa to nedialo, prípadne aké poznám produkty, ktoré k tomuto problému sedia. A na sociálnych sieťach je to od rutiny cez výber mejkapu. U mňa najviac fičia mejkapové videá alebo potom videá, ktoré ja volám lacné a efektívne. To sú moje asi najpozeranejšie videá.

A v čom je ten obsahový rozdiel medzi blogom a sociálnymi sieťami, napríklad Instagramom?
Na blog málokedy píšem vyslovene recenziu. Väčšinou je to nejaká téma, čo si zobrať na dovolenku, aké sú možnosti SPF, ako by mala vyzerať správna rutina. Toto môže byť, samozrejme, aj vo videu, ale čitateľky to často potrebujú mať aj napísané a vracať sa k tomu. Niekomu je lepšie čítať ako pozerať stále video a mať zapnutý zvuk, však nakoniec veľa ľudí ani zvuk nemá zapnutý a snaží sa čítať tie titulky, ktoré ja skoro nikdy nerobím. Ten obsah je jednoducho iný.

Prednedávnom si dala na Instagram video o tom, že začínaš s novým konceptom kozmetické aktuality. V čom je tento koncept nový? V čom je iný oproti tým doterajším kozmetickým videám?
Tento nápad mi skrsol v hlave niekedy okolo Veľkej noci a aj sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom na Facebooku, na Instagrame a aj na Tik Toku. Tik Tok iba rozbieham, ten je v začiatkoch. Sú tam zhrnuté informácie, čo je nové u nás a vo svete. Plus to prvé video, ktoré vyšlo, sa začínalo viac vtipne, pretože vieme, že na sociálnych sieťach sú rôzne videá, ktoré človeka miestami až iritujú. Takže aj toto video sa začínalo tým klepkaním na produkty.
Veľa žien nestíha vnímať sociálne siete. Je tam obrovský pretlak informácií a naozaj nemá každý čas ich všetky sledovať. Takže keď sa aj vrátim v tom videu k nejakej novinke, ktorá je, tak ony často o nej nevedia alebo si ju neuvedomujú. Samozrejme sa snažím, aby to boli nové produkty, aby to nebola nejaká stará informácia. Ony to v tých komentároch dávali pekne najavo, že toto sa im veľmi páči, že to sú úplné novinky, o ktorých nevedeli, lebo som sa snažila zaradiť tam aj také veci, s ktorými normálne nepracujem.

Už si spomínala, že v súčasnosti ťa najviac baví naturálny mejkap. Ako vnímaš tú obyčajnú alebo neobyčajne obyčajnú prirodzenosť?
Mladé baby sa líčia tak, ako to vidia na sociálnych sieťach, a je to skôr hľadanie. Už sa mi stalo, že som odlíčila na nejakej akcii mladú babu a pod tou vrstvičkou líčidiel bola veľmi pekná baba a vôbec to nebolo cez tie líčidlá vidieť. A keď som ju odlíčila, tak hovorím, že však ty si krásna baba, vôbec ani nepotrebuješ takéto veci, čierne ceruzky dovnútra oka a podobné záležitosti. Ale je to asi prirodzené k tomu veku, že vtedy sa to proste tak začína.

Môj prvý mejkap bol asi o päť odtieňov tmavší, ako som bola ja, a nosila som prvý ružový rúž, ktorý bol studeno ružový, taká studená ružová, ktorá zvýrazní žlté zuby, aj keby sme nechceli, ale to bolo hľadanie prvých vecí, keď človek hľadá, čo mu pristane, odpozeráva to od kamarátok, na sociálnych sieťach, čo však nie je vždy úplne ideálne. Ale keď žena dozrieva, tak postupne začne uberať, ale myslím si, že začne uberať až okolo tridsaťpäťky alebo najskôr okolo tridsiatky. Keď má nad štyridsať, začne už uberať oveľa viac a už aj vie, čo jej pasuje. Ale tam niekde okolo tej štyridsiatky sa mi stáva, že takéto dámy ma požiadajú o školu líčenia, presne preto, lebo odrazu zistia, že tie veci, ktoré majú doma, im dáko nesedia, že v nich vyzerajú nejako staršie, že im tie produkty zvýrazňujú vrásky, lebo však aj pleť sa mení, aj potreby sa menia, a že si s tým nevedia dať rady. Takže tu niekde okolo tej štyridsiatky nastáva taký prelom v líčení, keď chcú ísť do jemnejšieho a stačí im povedzme to, aby mali naozaj pekný mejkap, nejaký korektor, ak treba fixovať púdrom, púder, povedzme krémové líčka, možno trošku rozjasňovača – decentne, aby bolo dokonalé obočie. Málo vecí. Nepotrebujú sa líčiť, naozaj im stačí napríklad jeden tieň na viečko, aby to celé dokopy vytvorilo taký skôr ten šťavnatý vzhľad, ja tomu hovorím „juicy“.

K tebe sa dá prihlásiť aj na nejakú školu líčenia?
Áno. To sú také individuálne školy líčenia, volalo sa to pôvodne domáca škola líčenia, pretože som to robila kedysi u klientok doma. Teraz to robím v priestore, ktorý mám na to vyhradený, v salóne, ale stále sa to volá Domáca škola líčenia. A presne v tejto škole líčenia naučím tú dámu sa líčiť tak, aby to bolo technicky dobré, aby tam mala tie správne produkty, upracem jej kozmetickú taštičku, prípadne pripravím skin care, pozrieme sa na tieto veci, spoločne si to prejdeme, čo je pre ňu vhodné a vytvoríme jej nejakú takú rutinu, či už mejkapovú alebo pleťovú, s ktorou môže fungovať zase niekoľko rokov a byť týmto produktom verná. A má po starostiach.

Taká obľúbená otázka v našom podcaste – keby sem prišiel zázračný škriatok a povie ti, že môžeš nalíčiť hocikoho, hocikoho z celého sveta, koho by si si zapriala?
Toto je zaujímavá otázka a neviem, či som vôbec niekedy nad ňou premýšľala. Asi by to boli ženy ako Angelina Jolie či Jennifer Lopez.

A nalíčila by si ich tak, ako sa líčia, alebo by si ich nalíčila nejako inak?
Nalíčila by som ich podobne, ako sa líčia, pretože Angelina Jolie je krásna sama osebe. Videla som ju naživo v Londýne a mala som šťastie dostať sa so svojím bratom na červený koberec k jednému filmu. Ona tam prechádzala okolo nás a bola nalíčená veľmi, veľmi jemne, v podstate taký môj štýl. Ona toho nepotrebuje veľa, je si toho aj vedomá, že jej stačí úplne máličko.
A čo sa týka Jennifer Lopez, sledujem jej vizážistu Scotta Barnesa, ktorý ju zvykne líčievať na titulky alebo na pódium, a to je pán vizážista. Je to teda taký pódiový typ mejkapu a ona vyzerá veľmi dobre. Už by som bola ovplyvnená tým, ako ju líčievajú, čiže asi by som tu mala pocit, že by som to potrebovala ťahať tam, kde ona je. Asi by som nemala odvahu jej navrhnúť niečo iné, obávam sa.

Predstav si, že by si tú odvahu našla.
Išla by som do tohto smeru, mne to sedí. Mne smer jej vizážistu sedí, mám rada krásne vykontúrované tváre, krásnu pleťovku. Veľmi si potrpím na pekne urobenú pleťovku, pretože to považujem za základ celého mejkapu. Veľakrát, dokonca aj včera som mala na Domácej škole líčenia mladú ženu, ktorá zistila, že vďaka pleťovke a kontúrovaniu je to super, že už viacej nepotrebuje.

Okrem vizážistiky sa venuješ aj hairstylingu. Je to akýsi doplnok k líčeniu?
Hairstyling prišiel rokmi. Bolo to skôr potrebou kvôli časopisom alebo nejakým akciám, kde bolo treba upraviť ženy, a v mnohých časopisoch pri foteniach bol zavolaný iba vizážista, ktorý vie robiť aj vlasy. Takže tam začalo ísť o to, že tie vlasy bolo treba začať upravovať.
Som samouk, bola som na nejakom svadobnom kurze, dorobila som si neskôr ďalšiu pomaturitnú školu. Ale tá bola viac o tom strihaní a farbení a prišla som na to, že toto nie. Inklinovala som skôr k účesom. Čiže začalo sa to nejakými úpravami do časopisov, potom na nejakých akciách bolo treba aj nalíčiť a jemne upraviť vlasy. Toto všetko bolo v poriadku, no a potom som pomaličky prešla k svadobným účesom a skúšala som tvoriť účesy aj na tej cvičnej hlave. Mám doma tri cvičné hlavy, ktoré sú dnes už skôr zabalené v skrini, ale nebolo by od veci ich občas vytiahnuť a skúšať si, lebo v robení účesov sú nové trendy.
Pamätám si, že raz mi klientka pred plesom povedala, že účes, ktorý má spravený, sa jej nepáči, že proste nech to chytím a niečo s tým spravím. Tak ma hodila do vody, tak som s tým niečo spravila a vtedy som si povedala, že aha, však ja viem robiť aj vlasy, môžem skúšať ich robiť, tak som ich začala robiť. Ale určite by som sa nedávala do pozície, že som nejaký hairstylista, ktorý sa tomu naozaj stále venuje, lebo páni hairstylisti sú tí, ktorí to robia dennodenne. Vždy vynikáte viac buď v mejkape, alebo v tých vlasoch, nikdy to nie je v oboch.

Pamätáš si, aký to bol pocit, keď si zbadala svoju vizáž na úplne prvej titulke časopisu?
Pamätám si, že moja úplne prvá akoby komerčná práca bol kalendár. Samozrejme, že som sa tomu veľmi tešila, že držím v ruke výtlačok toho kalendára a že tam vidím babu, ktorú som líčila. To som bola naozaj veľmi mladá vizážistka, úplne bez skúseností. Možno som mala za sebou nejakú prvú súťaž presne s touto babou, lebo práve ju som si vtedy brala na súťaže.
Teraz trošku odbočím – pamätám si, že s ňou to bola prvá súťaž v Trenčíne, na ktorej som sa neumiestnila medzi klasickými prvým, druhým, tretím miestom, ale získala som vtedy od časopisu Eva také ocenenie, myslím, že sa volalo Zlaté zrkadielko. Kvázi ako objav alebo niečo také. A to, samozrejme, človeka posunie ďalej a chce súťažiť aj ďalší rok, aj ďalší, aj ďalší. A to súťaženie človeka veľmi posúva vpred.

V tom čase som bola – neviem, či ešte som – veľmi ambiciózna a mala som veľké ciele a pred sebou veľké veci, ktoré chcem dokázať a robiť, takže v určitom období života som sa aj ja stala dosť veľkou vorkoholičkou. Teraz posledné roky mám deti, takže ma to stiahlo naspäť, čo je asi aj dobre, lebo už ani energie, ani času nie je toľko ako kedysi. Ono v tom čase nebolo kde sa prezentovať, ani weby neboli, však nebol internet, tak kam by sme to zavesili. Tak teraz to všetko dohľadávať je veľmi náročné, už toho ani toľko nemám, ani neviem, kde to mám hľadať. Ale vidieť za sebou nejakú robotu, ktorá je na titulke, to je naozaj super pocit.

Tak v danom čase to bola asi jediná viditeľná prestíž.
Áno. Pamätám si ešte tie časy pred tzv. krízou, ktorá prišla, vtedy sme veľmi veľa fotili. Pamätám si Lucku Vondráčkovú, ktorá mi robila modelku pre Brejk previazaná mašľou, mala na sebe iba tú mašľu. Vlasy sa vtedy robili také, ako keby dredy na celej hlave. Túto fotku som konkrétne našla a teda keby som jej ju teraz ukázala, neviem, čo by na to povedala.

Spomínala si, že si mala veľké ciele. Aké to boli a aké z nich sa naplnili?
Keď som mala štrnásť rokov, mala som sen, že chcem byť slávna. Neviem, či som sa dopracovala až k tomu. Za posledné roky som si uvedomila jednu vec: že človek môže byť neviem aký talentovaný, ale keď sa nevie predať, tak to nepôjde. A nejde tu len o to predanie sa na prvom mieste, dosť tu ide aj o šťastie, koho stretnete a kde. Napríklad si uvedomujem, že keď som mala také veľmi silné vorkoholické obdobie, keď som už fakt nevládala, odmietla som také pracovné ponuky, ktoré som odmietnuť nemala. Teraz to viem, lebo tie roboty by ma pravdepodobne niekam posunuli, k iným kontaktom, ale už to v tom čase proste nešlo.

Neviem, čo by bolo, keby som napríklad vycestovala von. Veľa ľudí v tom čase, keď som ja bola mladá, vycestovalo do zahraničia. A keby som sa tam tomu venovala, aké by to bolo, ale vtedy to bolo inak ako dnes. Nebolo to také jednoduché, že sadnete do lietadla a idete. Ľudia najprv robili au-pairky v Anglicku a kade-tade a potom, keď sa uchytili, tam zostali a začali robiť nejakú svoju prácu. Ktovie, aké by to bolo, keby som sa k takýmto veciam dostala.

Potom, keď si nájdete priateľa a už on vám do toho „kecá“ a má svoje predstavy… no proste nie každý je úplne naklonený tomu, že by ste mali cestovať hore-dole. Ja som vo svojom živote aj trošku cestovala, ale viac-menej po Slovensku, nie po zahraničí, čo sa práce týka. Teraz by to už vôbec nešlo.

Myslím si, že dnešná generácia vizážistov je úplne iná, ako sme boli my. Oveľa viac sa vedia predať, majú na to, samozrejme, k dispozícii tie sociálne siete, ktoré veľa robia, sú mnohí veľmi šikovní a majú v sebe takú dravosť. Tú dravosť moja generácia podľa mňa až takú nemala, neboli sme takto vychovaní. Aj to si myslím, že robilo svoje na tom, kam sa človek dostane. Ale keď to tak zhrniem za tie roky, čo všetko som zažila a tie skúsenosti, tak ich bolo veľmi veľa.

A na ktorú skúsenosť si spomínaš najradšej?
Napríklad teraz konkrétne mi napadlo – neskôr som robila už hlavne pre také tie luxusnejšie selektívne značky a niekedy pri nich bola šanca sa niekam dostať. A boli sme pracovne na festivale v Karlových Varoch. Robili sme tam spolu s magazínom Elle beauty, mali sme taký Elle beauty lounge v hoteli Pupp a bol to neskutočný záhul. Chodili nám tam všetky tie české herečky a všelijakí známi ľudia z českého šoubiznisu, ktorí teda boli neuveriteľne milí a to bola veľmi pekná skúsenosť. Čo sa týka vizáže, tú zastrešovala veľmi talentovaná vizážistka Ivana Tokárska, Slovenka žijúca v Prahe. Čo sa týka vlasov, tam to riešil niekto iný, tam som veľa odpozerávala od tých vlasových stylistov, ako robia, čo robia, taký trošku iný štýl ako na Slovensku. Opäť - v tom Česku je to podľa mňa také „nepreplácané“, čisté, ženské. Aj tie dámy, herečky, sa inak líčia ako tu. Tu je toho veľakrát ešte stále tak akoby veľa a tam idú na tú čistotu, sú stále veľmi elegantnými, veľmi ženskými, nie sú prelíčené a toto bola veľmi dobrá skúsenosť. Bola to naozaj makačka, lebo sme robili od rána do večera v kuse, ale bolo to super.

Do Karlových Varov vždy prišla nejaká hviezda a nikdy sa ako nevedelo úplne dopredu, koho bude treba líčiť. Keď to bol chlap, tak čo tam u chlapa, tak sa prepudruje alebo niečo, a poväčšinou tam išla Iva alebo niekto, kto to zastrešoval, kde to bolo také na istotu, že ju tam pošleme. Ale pamätám si, tie druhé Karlove Vary, ktoré som robila hneď po tých prvých. Prišla tam taká francúzska režisérka, ja neviem, ako sa volá, je to už staršia pani, ale poznala som ju a ochranka ma doviedla pred jej apartmán. Postavili sa pred jej apartmán, ja som vošla dnu, tá pani, tá Francúzka, nevedela vôbec po anglicky, len úplne máličko, a povedala mi presne, čo chce. Akože bolo to veľmi vtipné, lebo sme si vôbec nerozumeli a ona sa líčila iba spôsobom, že čierne orámované oči a to bolo všetko, ani mejkap. Dokopy nič. Ale bola to krásna žena, lebo Francúzky také sú, majú ten svoj šarm a pamätám si, že niekto mi dal potom výtlačok z novín, že aha, tu si ju líčila. Človek by si mal odkladať takéto veci, ale všetko ide tak veľmi rýchlo, že si tam nestíhate robiť fotky. A ďalšia vec je, že celé to obdobie, keď som mohla celú tú svoju robotu dávať von, aby uzrela svetlo sveta aj ostatným, tak to sa presne v tom čase nedalo, lebo neboli sociálne siete.

Ale teraz sa už dá, máš svoje sociálne siete, máš svoj blog a v rámci svojej práce spolupracuješ už od roku 2017 aj s dm a pravidelne na ne prinášaš obsah zo segmentu dm beauty. Čím sa inšpiruješ pri tvorbe obsahu zameraného na dm?
Odjakživa, aj dávno, keď som robila pre selektívne luxusné značky, ma veľmi bavilo hrabať sa v drogériách, pretože tie selektívne značky som mala poruke. Vedela som, čo sa predáva, čo je dobré, videla som všetky kolekcie. Ale hľadať funkčné produkty medzi produktmi, ktoré sú finančne nenáročné, bolo pre mňa veľmi zábavné. Takže som veľmi rada vošla do dm, pozerala som si, čo je v stojanoch, poskúšala a pokúpila som si napríklad do kufra nejaké veci, ktoré som považovala za výborné a stáli málo, človek za ne veľa neutratil – a toto mi zostalo. Ženy milujú lacné a funkčné veci, pretože pravdupovediac väčšina žien, ktoré medzi nami žijú, si potrebuje kupovať produkty, ktoré sú za výbornú cenu, ale splnia to, čo píšu, alebo teda prinesú veľmi dobrý výsledok. A toto sa v dm dá nájsť, takže preto robím tieto videá, ktoré volám „lacné a efektívne“. Ľúbim si proste zobrať tie veci a hľadať medzi nimi to, čo funguje, a aj dnes ráno som použila jednu vec, ktorá funguje fakt dobre.

Ktorú?
Suchý šampón na vlasy, pretože včera bola veľmi náročná noc, nestíhala som si umyť vlasy, ledva som sa stihla osprchovať. Moja staršia dcéra neznáša, keď dážď klope na okno, nevie spať a je to komplikované. Takže som si povedala: No nič, ráno dáme suchý šampón do vlasov a ideme do dm na podcast, a tak sa aj stalo. Ten suchý šampón, ktorý chcem recenzovať, som zobrala, nastriekala do vlasov, maximálne rýchlo to účinkovalo a som s tým totálne spokojná. Zase za pár eur vynikajúca služba.

Máš aj nejaké svoje najobľúbenejšie produkty z dm, či už z pleťovej, alebo dekoratívnej kozmetiky?
A veruže mám. J Asi pred rokom došiel na trh vynikajúci mejkap z trend !t up-u, ktorý sa volá hydrostay, a vypredal sa okamžite po tom, čo som ho ja a ešte jedna blogerka dala na sociálne siete, pretože ten mejkap sedí obrovskému množstvu žien bez ohľadu na vek. Má peknú kryciu schopnosť, drží, nezvýrazňuje vrásky, a pokiaľ trafí do farby, nie je o čom. Potom bol istý čas vypadnutý a vrátili ho naspäť, a to je jedna vec, ktorú považujem za úplné terno. Milujem obočenku zo s-he, aj dnes ju mám, zistila som, že mi veľmi sedí farebne a je veľmi pekná, takže to je druhá vec, ktorú mám v kúpeľni a ktorú stále používam. Toto sú dve veci, ktoré mi utkveli v pamäti, ktoré považujem za top-topkové.

Aké sú aktuálne trendy v líčení?
Aktuálne je pre mňa veľmi pekným trendom tzv. wet look. To je pleť, ktorá vyzerá vlhko, mokro, šťavnato. Určite je vhodnejší pre suchšie typy pleti, lebo na tie mastné úplne nesadne, ale na leto je to podľa mňa krásny look. Modré tiene sa vrátili, akékoľvek modré tiene, najlepšie také svetlejšie, aby to bolo riadne vidieť. A potom farebné maskary, a to práve v lete podľa mňa aj najviac vyniká. Ja osobne som tiež bola na modrej maskare z dm, pred dvomi rokmi som ju ukazovala a fakt bola krásna a mala vtedy veľký ohlas, hneď si ju dámy išli pokupovať. Takže farebné, fialové, modré maskary. A ďalším trendom je doll blush, „bábikovské“ líčka doružova, a posledný trend, ktorý by som vypichla, je holografické líčenie.

Čo si máme predstaviť pod holografickým líčením?
Holografické líčenie je také, ktoré kvázi mení farby. Podľa toho, ako sa tá tvár pohybuje alebo ako sa pohybuje človek, sa mení aj farba na pokožke. Je to svietivé, žiarivé. Mám doma aj jedno holografické líčidlo, ktoré ide zo striebornej doružova ale sú, samozrejme, aj iné, červená do zelenej, ktoré sa používajú na viečka, ale aj vo forme líčok alebo highlighterov.

A čo nám v líčení odporúčaš? Sledovať tieto trendy alebo aby sme stavili na svoju osvedčenú klasiku?
Ak niekoho baví sledovať trendy a brať si z týchto trendov niečo, čo vie na sebe pekne použiť, nejako zinkasovať, tak absolútne proti tomu nič nemám. Nemusíme sa držať nejakej svojej rutiny len preto, lebo nám ju niekto nadiktoval. Je dobré experimentovať, lebo iba experimentom zistíme, čo nám pasuje. Možno nájdeme niečo alebo nejakú kombináciu, ktorá proste v tom lete bude taká pekná, že sa s tým budeme cítiť super. Lebo mejkap je o tom, aby sme nielen vyzerali dobre a vyzdvihli svoje prednosti a zakryli nedostatky, ale aby nám ten mejkap dodal sebavedomie, aby sme sa v ňom cítili dobre, lebo keď sa budeme cítiť dobre, tak to naše okolie bude cítiť. Bude sa nám dariť v práci, pretavíme to do života a o tom to celé je.

Máš nejaké svoje obľúbené produkty, čo sa týka starostlivosti o pleť?
Ja veľmi veľa testujem, neviem, čo na to moja koža, ale zatiaľ sa ešte až tak nesťažuje. Mám obľúbené značky, no nepovedala by som, že mám obľúbené aktívne látky. Mám nejakú svoju rutinu, ktorá musí nejako vyzerať. Veľmi rada používam akékoľvek očné krémy, potrpím si na to, aby očný krém proste bol, ale nemôžem povedať, že by som mala vyslovene nejaký obľúbený produkt, ktorý musím v lete mať.

Aké sú tvoje rituály alebo rutiny, čo sa týka starostlivosti o pleť – či už večer, alebo ráno?
Večerná rutina musí byť precízna, lebo väčšinou som nalíčená, takže je potrebné sa dôkladne odlíčiť. Poväčšinou robím dvojfázové alebo teda dvojité odličovanie, to znamená, že prvý je nejaký odličovací balzam alebo olej, druhý je čistiaci gél. Používam na to klasicky teplé, vyžmýkané uteráčiky. Veľmi rada si prikladám na tvár teplý uterák, lebo je to mimoriadne príjemné. Potom klasicky nasleduje sérum, v tomto období, keď ešte nie je veľmi veľa slnka, používam retinolové sérum a klasicky aplikujem očný krém a krém, a ak sa mi chce, tak to aplikujem aj na dekolt.

Čo sa týka rannej rutiny, opäť čistenie pleti, niekedy je to iba čistá voda, pretože aj to je možné, niekedy je to čistiaca pena alebo čistiaci gél, samozrejme, tonikum, to som zabudla povedať aj v tej večernej rutine, to je tam vždy. Veľmi rada mám „spŕškové“ hydratačné toniká, ktoré môžem kedykoľvek nastriekať na tvár, to mi je príjemné. Ráno volím nejaké hydratačné sérum alebo iné, akékoľvek teraz, ktoré konkrétne testujem. A na to klasicky krém, prípadne SPF.

Akurát som sa chcela spýtať, aký je tvoj názor na krémy s SPF …
Budem úprimná. My sme iná generácia, nevyrastali sme na vedeckých dôkazoch o tom, že SPF naozaj zabráni starnutiu, a tam hlboko to kdesi v nás je. Ja mám pokožku, ktorá je veľmi v pohode, čo sa týka slniečka. Musím povedať pravdu, že sa aj rada opaľujem, nehovorím, že to robím tak, že ležím, pretože to už ani pri deťoch moc nejde, ale nemám problém s tým sa opáliť. Vyzerám lepšie opálená, mám žiarivejšiu farbu pleti, pretože som ten olivový typ, ktorý keď nie je opálený, vyzerá zelený. Trošku slniečka na tvári mi jednoznačne robí dobre.

Vždy mám SPF v kúpeľni, ale nie vždy si ho dám. Teraz to hovorím veľmi úprimne a asi ma za to niekto možno aj ukameňuje, čo tu rozprávam, pretože pokiaľ dnes nenosíte SPF, tak ste vyvrheľ kozmetického sveta. Ale poznám mnohé baby nad tridsať, ktoré sú na tom dosť podobne. Pokiaľ by som naozaj trpela pigmentovými škvrnami, riešila by som tento problém, mala by som nejaký iný problém s pleťou, SPF by tam jednoznačne bol, ale ja nepociťujem, že by som ho potrebovala až tak veľmi mať.
Nedávam si väčšinou faktor 50, ale keď testujem, testujem aj 50. Konkrétne dnes ráno som testovala tónovanú päťdesiatku, ale poväčšine používam faktor 30. Keď som na dovolenke, keď som pri mori, keď som pri bazéne – áno, samozrejme, používam SPF vždy, ale doma niekedy je, niekedy jednoducho nie je.

Veľa žien aj dievčat dnes preferuje prírodnú kozmetiku, či už tú pleťovú, alebo dekoratívnu. Aký k nej máš vzťah ty?
Nepreferujem čisto ani stopercentne prírodnú, ani neviem akú kozmetiku. Moja pleť znesie veľa, pokiaľ by nezniesla a musela by som riešiť napríklad problém s rosaceou, ktorý je veľmi náročný, alebo iný problém, tak by to bolo možno iné. Ale keďže sa pracovne venujem týmto veciam, jednoducho nepreferujem nijakú. Zaujme ma tým, ako sa správa, aká je na pleti. Na čo si ja veľmi potrpím, a to ma už poznajú aj ľudia zo sociálnych sietí, je, že ľúbim zážitkovú kozmetiku, ja tomu tak hovorím. Proste mne kozmetika musí prinášať zmyslový zážitok, to znamená, ideálne, keď vonia, keď nevonia, nevadí, ale musím mať ten dobrý pocit.

Spomínala si zážitkovú kozmetiku. Ja som sa celkom zážitkovo cítila pri tvojom nedávnom videu, kde si predstavovala pre mňa taký dosť netradičný produkt, a to instantný zmizík na vrásky. Naozaj existuje nejaké instantné neinvazívne riešenie, ktoré nám tie vrásky vyzmizíkuje? :)
Vyzmizíkuje iba na chvíľočku, nie naveky. Ten instantný zmizík, ktorý som spomínala, funguje na chvíľočku, napríklad pred akciou. Ak ho chce človek používať každý deň, môže a vytvorí takú vrstvičku, ktorá tú pokožku napne. Nie je to stopercentný výsledok, robí to niečo, treba to určite vyskúšať, aby si človek urobil predstavu. Sú na to pozitívne reakcie aj pozitívne recenzie, aj negatívne recenzie, pretože je to o očakávaní. Tá žena niekedy očakáva, keď napíšem instantný zmizík, že tie vrásky zmiznú, ale to tak proste nie je. Dá sa to použiť pod mejkap, ale treba to opatrne zapracovať.

V minulosti som sa stretla s podobným produktom, ktorý som testovala od jednej kamarátky, tiež to malo prísť z Ameriky, dala mi to vyskúšať, no keď som to naniesla na pleť, tak mi celú tvár proste stiahlo, vyplo a bolo to veľmi nepríjemné, až tá tvár pod tým svrbela. Čiže presne toto to robí, že to zahladí, vypne, trošku je to akoby suché, ale nie je to úplne nepríjemné, len keď už si na to niečo dáte, tak sa to mierne rozpustí. Čiže áno, robí to niečo, treba to vyskúšať, ale nečakajme od toho zázraky, určite to nie je botox.

Máš aj nejaké iné tipy na takéto nazvime to možno nie úplne tradičné kozmetické produkty?
Posledné mesiace som trošku začala obkukávať tvárovú jogu a veci súvisiace s cvičením s pleťou. Ešte pred rokom som bola taká, že neexistuje, aby to fungovalo, že nič viac ako botox nie je a tieto veci nemôžu mať taký efekt, ale prestávam veriť tomu, čomu som verila pred rokom, pretože dosť veľa žien sa tomu venuje. Pokiaľ má žena viac než päťdesiat rokov a venuje sa celé roky tvárovej joge, tak tam treba pozerať, či to funguje, lebo veľa štyridsiatničiek sa tomu venuje, ale takéto primárne starnutie, ktoré začína byť vidieť, sa začína až po štyridsiatke. Málokomu skôr, samozrejme, v závislosti od jeho životného štýlu. Ale veľa štyridsiatničiek a tridsaťpäťročných robí tvárovú jogu a to nie je smerodajné, pretože ja sama viem, ako moja tvár vyzerala pred desiatimi rokmi a ako vyzerá po ôsmich rokoch od môjho prvého dieťaťa, keď som nespala šesť rokov. Čo sa vtedy deje s tou tvárou. Takže tá tvárová gymnastika, žiaľ, vyžaduje veľa času, štúdia a potom dennodenne to cvičiť a to už je presne tá vec, na ktorú si vieme ťažko nájsť čas. Ale už verím tomu, že na tej tvári sú svaly, ktoré môžu mať spazmy. Proste to sú tie veci, ktoré potom spôsobujú vrásky. A práve toto cvičenie a uvoľňovanie tých spaziem alebo už aj pomocou kameňa gua sha, ktorý vám síce neurobí to čo pravidelná tvárová joga, ale minimálne tou masážou rozbíjate tie spazmy. Čiže tieto procedúry, pokiaľ je niekto proti invazívnejším technikám, ako napríklad botox či rôzne injekcie, tak nech sa venuje tvárovej joge, nech to cvičí. Toto je taký môj posledný vnem.

Ako sa nemáme stratiť v dnešnej ponuke? Ako máme pristupovať k výberu svojej kozmetiky?
Dnešná doba prináša veľké možnosti sledovania mnohých naozaj veľmi kvalitných ľudí na sociálnych sieťach, takže by som povedala, že tá inšpirácia ide určite odtiaľ. A potom naučiť sa spoznať svoju pleť, poznať jej potreby. Toto je asi najväčší základ, ak si s tým človek nevie dať sám rady, tak možno vyhľadať nejakú odbornú pomoc - či už je to kozmetička, alebo nejaký online poradca. Mnohí na sociálnych sieťach poskytujú alebo poskytujeme poradenstvá, rôzne školy líčenia. Treba do toho podľa mňa investovať a odtiaľ sa odpichnúť a už to bude lepšie, ak si nevie človek poradiť sám. Alebo sa dobre zahľadieť na seba do zrkadla a napísať si, čo vníma, aké sú jeho potreby, ako reaguje na rôzne veci, všímať si to. Veľa žien alebo aj mužov v podstate netuší, čo má používať, lebo si tak nevšímajú samých seba, nepoznajú potreby svojej pleti.

Pomaly sa nám začína leto, tak sa poďme zbaliť na dovolenku. Čo by nemalo chýbať v našej kozmetickej taštičke, či už z tej pleťovej, alebo dekoratívnej kozmetiky?
Ako prvé, čo mi napadlo, napriek tomu, že som tu v podcaste hovorila, že ja teda až tak dennodenne nepoužívam SPF, ale dovolenka vyžaduje dobrý SPF. Určite treba mať tú svoju základnú osvedčenú rutinu so sebou. Povedala by som, že je dobré pribaliť si možno aj nejaké tie upokojujúce hydratačné masky, napríklad sheetové jednorazové obrúskové, ktoré sú veľmi ľahké aj do batožiny. Ja osobne by som si na dovolenku zbalila nejaký ľahký tónovací krém s SPF, ktorý nie je mejkapom, ktorý robí iba šťavnatú pleť. Zbalila by som si rúž a lesk, často si zbalím aj červený rúž, ktorý bežne nenosím, ale na dovolenke si ho proste dám, lebo dovolenka je taká, že tam človek použije veci, ktoré bežne nepoužíva. Určite by som išla do highlighterov, pretože aj to slniečko tomu highlighteru ešte viac pomôže na tej pleti vyzerať krásne. Určite by som si zbalila jednu vôňu, to musí byť.
Takže prakticky je to skoro všetko také, čo človek používa aj doma, pretože aj na tej dovolenke budete používať to isté. Ale tou prioritou je nezabudnúť na dobrý SPF a napríklad ten tónovací krém. To sú asi dve veci, ktoré by som mala určite.

Ty si maminou dvoch dcér, venuješ sa naplno im, venuješ sa naplno svojej práci. Ako si v tom všetkom vytváraš čas aj sama pre seba?
Moja práca je mojou záľubou. Napríklad aj písanie toho blogu. Keď točím veľa videí a už som z toho taká nejaká unavená, veľmi rada si sadnem práve k blogu a píšem nejaký článok, to mi je veľmi príjemné. Hlavne tá moja práca je veľmi rozmanitá, nie je jednotvárna. Takže príde víkend a líčim nevestu a to je zase veľmi tvorivé a kreatívne a mám pri tom zase také pocity eufórie, aké som vždy mala, keď som niekoho líčila. Vždy som pri tom mala naozaj až euforický pocit, lebo keď robíte niečo veľmi radi a našli ste sa v tom povolaní, tak je to zároveň aj vašou záľubou. Čiže na nejaké iné záľuby v podstate nie je ani veľmi času.
Čo sa snažím v poslednom čase, alebo teda posledné roky robiť: veľmi rada mám chôdzu, a keďže bývame na dedine a blízko mám poľné cesty, chodím práve do toho poľa. Najlepšie mi je, keď som úplne sama, v tichu alebo maximálne mám hudbu v ušiach. Nejde o to, že sa prechádzam, ale vyslovene o to, že aktívne chodím. Toto je asi jedna moja záľuba, ktorú aj vnútorne pociťujem, že potrebujem v tichu, lebo človek je tak trošku z práce aj „ohučaný“. A potom moja práca, moja záľuba a ten čas na seba, či už na nejakú masku… Nevenujem extrémne veľa času svojej skin care, venujem jej čas, ktorý je potrebný večer a ráno. A keď kúpem niekedy baby, dám si vtedy na seba masku, proste využívam časové prestávky, keď niečo robím a je možné na sebe tú masku mať. Nie som ten typ, ktorý si ľahne a bude s tou maskou ležať a relaxovať, toto určite nie, väčšinou som na nohách.

Ako si spomenula, tvoja práca je tvojou záľubou. Máš ešte nejaký pracovný sen?
Je tu jeden pracovný sen, ktorý momentálne je potlačený do úzadia, lebo si nie som istá, či je to ešte sen. A možno ešte nedozrel do toho štádia, aby som sa mu povenovala. Začala som, možno ho aj môžem povedať, pracovať na tom, že by som mala vlastnú dekoratívnu kozmetiku. Tie prvé pokusy stroskotali na dobrej formulácii produktov, pretože dámy, ktoré mi robili formuláciu na môj vysnívaný tónovací mejkap so šťavnatým efektom, pracovali s prírodnými surovinami a to nie je možné. Jednoducho nešlo vytvoriť pigmentovo stabilný produkt. Čiže som to momentálne nechala tak a je možné, že na to ešte čas príde. Už asi viem, kam by som sa ďalej obrátila, lebo proste musíte nájsť ľudí, ktorí vám to naformulujú, vytvoria, ktorí vám to zabalia. Je okolo toho taká tá mašinéria, ale teraz nie. Uvidíme neskôr. Zase netreba príliš dlho čakať, lebo možno neskôr už nebude energia, ale uvidíme, nechám to zatiaľ plávať.

V celom podcaste sa v nejakej forme bavíme o kráse. Ako vnímaš krásu ty? Čo je pre teba krásne?
Za dvadsaťšesť rokov mi prešlo rukami obrovské množstvo žien. Keď oproti mne sedí žena, ktorá si o sebe niekedy myslí veci, ktoré vôbec nie sú pravda, vôbec na seba nepozerá ako na atraktívnu alebo peknú ženu, a nie je to žena, ktorá je „urobená“, že by mala proste pichnuté pery, a že by bola nejakým spôsobom upravená. Práve často tie tak viac upravené dámy mi pripadajú fakt akoby jedna ako druhá, veľmi sú tie ženy rovnaké, hlavne tie mladé. Jednoducho nerozoznávam medzi nimi rozdiel. Minule som videla fotku svojej kamarátky, ktorú poznám už s pusou, ktorú nosí dlhodobo, a videla som jej fotku spred piatich či ôsmich rokov a nepovedala by som, že to je ona, vôbec. Pristane jej to aj teraz, lebo ju už takto poznám, ale veľakrát sa mi do ruky dostala nejaká známejšia slovenská žena, ktorá bola už pred niekoľkými rokmi upravená, ja som mala normálne problém ju nalíčiť. Asi tá istá prirodzenosť v tej tvári mi chýbala, neviem presne definovať, čo bol za problém. Veľmi veľa žien je krásnych, väčšina žien je fakt pekných, Slovenky sú krásne, len si to o sebe po prvé nemyslia a po druhé to nevedia dobre zvýrazniť. Pre mňa je krásno spojenie toho, čo vidíme, s tým, čo je vo vnútri. Keď stretnem zaujímavú ženu, ktorá je charizmatická, nemusí byť krásna, že by každý o nej povedal, že je krásna, ale je jednoducho krásna nejakým spôsobom. A ešte keď to aj vie ľahko zvýrazniť a spojí sa to s tým, ako rozpráva, čo zo seba vyžaruje a ako sa vie celá nejakým spôsobom obliecť, tak toto je krásno.

Tvoja práca je veľmi pestrá. Kde hľadáš inšpiráciu? Čo ťa inšpiruje či už v práci, alebo aj v tom súkromnom živote?
Ja tiež sledujem na sociálnych sieťach veľmi veľa šikovných ľudí a to, akým spôsobom vytvárajú obsah. Napríklad ma dosť inšpiruje sa niekam posunúť alebo niečo vyskúšam aj ja. Často dostanem len také nápady v noci, aj hocikedy, ktoré si musím zapísať. A možno práve napríklad aj to moje chodenie po tých poliach alebo ten čas, keď som sama so sebou, tak presne vtedy mi napadajú takéto veci, keď mám určitú pracovnú pauzu. Vtedy prichádzajú nápady. Ale všeobecne si o sebe myslím, že mám dosť kreatívnych nápadov, len nemám čas ich už realizovať a často ich zabudnem, keď si ich nezapíšem. Aj môj muž mi stále hovorí, že zapisuj si všetko, čo ti napadne. Tak už mám perečko v mobile a snažím sa vytiahnuť poznámku a zapísať si to v rýchlosti, či už je to napríklad nápad na text, alebo je to nápad ako tie kozmetické aktuality. Takže mám inšpirácie pomerne dosť veľa, ono by to ešte chcelo, samozrejme, technicky povyťahovať nejako, ale toto sú také ťažké veci. Veľa vecí sa človek v tejto brandži učí sám. To ste marketér v jednom, tvorca v jednom, vizážista, osvetľovač, zvukár, proste veľa vecí som sa musela naučiť sama. A potom sa pýtam, odpozerávam a beriem inšpiráciu kade-tade.

Akú máš pre nás krásnu radu na záver?
Aby ste mali rady samy seba a aby ste ľúbili samy seba.

Eliška, ďakujem ti veľmi pekne za to, že si k nám prišla. Želám ti veľa radosti, spokojnosti a krásna v živote.
Ďakujem pekne a ďakujem aj za pozvanie.