Informujme o menštruácii dievčatá aj chlapcov

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Dnes sa budeme rozprávať o téme, ktorú zažíva polovica populácie, no napriek tomu o nej stále nehovoríme dostatočne otvorene. Je to prirodzená súčasť nášho života, ktorá je tu každý mesiac s nami, a predsa okolo nej často cítime rozpačitosť, ticho alebo dokonca hanbu. Menštruácia.

Možno si to ani neuvedomujeme, ale veľa z nás vyrastalo v prostredí, kde sa o menštruácii hovorilo potichu, opatrne alebo vôbec. Často bez dostatočných informácií, bez podpory a bez pocitu, že je to niečo normálne. A práve preto sa dnes pýtame, prečo je niečo také prirodzené stále témou, ktorú odkladáme bokom.

Dnes sa budem rozprávať s dvoma inšpiratívnymi ženami, ktoré túto tému nielen otvárajú, ale ju aj aktívne menia. V našom štúdiu vítam dm ambasádorku budúcnosti Aničku Kysel Toholovú a Máriu Rusnákovú, autorku knihy Už viem všetko o prvej menštruácii. Anička, Mária, vitajte!

Dobrý deň.

Skúste sa nám v krátkosti predstaviť. Kto ste a ako ste sa dostali k téme menštruácie?

A: Ja som dm-ková zamestnankyňa. Robím na filiálke v Námestove na Orave. K tejto dobrovoľníckej činnosti som sa dostala vďaka Natálke Frankovej, našej kolegyni, ktorá ma oslovila, či by som nemala záujem. Keďže som sama ako dieťa mala veľmi slabú podporu v tejto otázke, táto téma ma nadchla. Okamžite som povedala, že áno, idem do toho. Bolo to úžasné. Ona ešte vravela, nech si to premyslím, a ja že nie, ja chcem, budem, pôjdem. Bolo to okamžité. Hoci mám doma dvoch chlapcov, je to veľmi fajn téma aj pre nich.

M: Ja som sa k téme menštruácie dostala cez moje deti, respektíve kvôli mojej dcére som sa o ňu začala viac zaujímať. Keď začali prichádzať prvé otázky o menštruácii, že niečo počula v škole, niečo sa pošepkalo, povedala som si, že už je čas porozprávať sa o tom bližšie. Navštívila som kníhkupectvá, pozrela som sa, aké knižky sú dostupné, ale nenašla som žiadnu, ktorú by som vedela použiť ako podporu a ktorá by nám to uľahčila. Rozmýšľala som nad tým a hovorila si, že určite nie som jediná mama či rodič, ktorý rieši, ako otvoriť tému menštruácie s deväť – desaťročným dieťaťom. Napadlo mi teda, že by som mohla takú knižku napísať. A nakoniec sa to podarilo.

My sa o knižke budeme ešte rozprávať. Predtým sa však poďme porozprávať o menštruácii ako takej. Prečo je podľa vás menštruácia stále tabu?

M: Myslím si, že generácia dnešných rodičov vyrastala v dobe, keď ešte nemala otvorenú podporu a rozhovory neboli také prirodzené ako dnes. Stále sa to všetci učíme a vidíme snahu rodičov vychovávať dcéry, ale aj synov, otvorenejším spôsobom. Preto mám pocit, že až teraz sa o tom začína viac rozprávať.

A: Úplne by som súhlasila s Majkou, hlavne v tom, že sme generácia rodičov, ale aj mladších mamičiek a oteckov, ktorí vyrastali v období, keď bola táto téma tabu. Mne napríklad nikdy nikto nerozprával o menštruácii. Je mi ľúto, že sa s tým stále stretávame aj na školách. Toto vzdelávanie, osveta a naše dobrovoľníctvo sú veľmi potrebné aj dnes. Hoci je už veľa uvedomelejších rodičov, či už dievčat, alebo chlapcov, stále je to téma, ktorej sa treba venovať. Je to na dobrej ceste, ale stále je to potrebné.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že sa o menštruácii nehovorí dostatočne? Bolo to práve s dcérkou alebo ešte predtým?

M: Myslím si, že ešte chvíľu predtým. Bola to celkom zábavná situácia, keď som práve vychádzala z drogérie s nákupom a syn videl v mojich rukách menštruačné potreby. Pozrel sa na mňa a povedal: „Maminka, ty si nám kedy chcela povedať, že si tehotná?“ Vtedy mi došlo, že tam chýba veľký kus informácií. Primerane veku som mu vysvetlila, že je to vlastne úplne opačne, a potom to už na seba prirodzene nadväzovalo. Postupne sme sa o tom doma začali rozprávať. Aj dcéra bola zvedavá a nosila otázky od spolužiačok či starších kamarátok. Vtedy sme to začali viac riešiť.

A: Tým, že mám doma chlapcov, nezažila som to s dcérou, ale stále mám v sebe svoju vlastnú skúsenosť. Moja prvá menštruácia prišla, keď bola maminka v kúpeľoch. Doma som plakala skrčená pod pevnou linkou, pod tým klasickým telefónom položeným niekde na poličke v chodbe, a ona bola práve preč. Cez telefón mi len povedala, že tam mám tie potreby a čo mám robiť. Nieslo sa to so mnou dlho a veľa vecí som si musela doštudovať sama.

Aj preto som k výchove mojich chlapcov pristupovala inak. Chcem, aby rešpektovali toto obdobie, pretože deti sú veľmi vnímavé a dnes ešte viac. Vidia doma menštruačné potreby na toalete alebo v kúpeľni a pýtajú sa, načo sú. S otázkami prichádzajú nielen dievčatá, ale aj chlapci. Myslím si, že aj rodičia chlapcov by túto tému mali podchytiť. Minimálne preto, aby boli informovaní a rozumeli tomu, čo raz bude prežívať ich partnerka či manželka.

Majka, u teba doma to ako vyzeralo, keď si bola tínedžerka? Čo chýbalo tebe?

M: Mama sa so mnou rozprávala, čiže tie základné informácie som mala. Veľmi dlho som však nerozumela tomu, prečo sa to vlastne deje. Prečo menštruáciu mám, prečo prichádza. Vedela som, kedy príde a aké potreby môžem použiť, ale vôbec som nepoznala širší kontext. Chýbalo mi vysvetlenie, prečo sa to deje a čo to pre telo znamená. Tieto informácie som si začala vyhľadávať až neskôr sama na internete. Takto nejako vyzerali moje začiatky.

Ako vnímate aktuálnu informovanosť práve u mladých ľudí?

A: Informovanosť nie je dostatočná. Mladí ľudia síce majú veľa možností, kde si informácie nájsť – internet, knihy, kamarátov a podobne –, ale často sú len povrchné. Keď chodíme na prednášky medzi dievčatá, či už šiestačky, siedmačky, ôsmačky alebo deviatačky, otázok je stále veľmi veľa. Nemajú veľa priestoru rozprávať sa o tom do hĺbky ani medzi sebou. Pýtajú sa nás veci, na ktoré im internet neodpovie. Veľa otázok sa týka pocitov, emócií a toho, ako to celé funguje a prečo sa to deje. Aj Majka to má v knižke krásne spracované. Dievčatá si tam môžu zapisovať svoje pocity, sledovať, ako sa cítili, a lepšie pochopiť, čo sa s nimi deje. Rovnako aj naša prednáška v dm je pripravená veľmi kvalitne. Často sú pri nej aj školské psychologičky, pani riaditeľky alebo učiteľky biológie a viackrát nám povedali, že už mali prednášky od iných spoločností, ale nie takto kvalitne spracované ako práve od dm.

M: Veľmi ma teší, že ste pripravili taký kvalitný materiál a že sú z neho pani učiteľky aj žiačky nadšené. Myslím si, že to veľmi pomáha otvorenejším rozhovorom aj lepšej informovanosti. Stále vnímam, že niektorí ľudia sa o menštruácii boja rozprávať, akoby to bola hanba alebo niečo, o čom treba šepkať. Keď som sa rozprávala s našou detskou doktorkou, povedala mi, že k nej chodia aj dievčatá v puberte, ktoré už menštruáciu majú, ale stále o nej veľa vecí nevedia. Napríklad netušia, kedy môžu dostať ďalšiu menštruáciu. Takže áno, stále tam sú medzery, ktoré by bolo dobré vyplniť správnymi informáciami.

A keď si tak spomínate na váš prvý rozhovor o menštruácii a na pocit pri ňom?

M: Pamätám si to veľmi dobre. Balila som sa na lyžiarsky výcvik a mamina za mnou prišla, že si mám zabaliť aj vložky, keby náhodou. Vtedy prebehol náš prvý rozhovor o menštruácii. Mala som pocit trápnosti, lebo som už chcela byť veľká a prišlo mi, že čo mi tu mamina vysvetľuje. Nakoniec to však bolo veľmi dobré, pretože menštruácia prišla práve na tom lyžiarskom výcviku. Bolo to načasované doslova pár dní predtým. Pamätám si rozpačitosť a aj napriek tomu, že mi mamina vysvetlila základné veci vrátane používania vložiek, bola som vystrašená. Cítila som sa v tom sama. Nerozprávala som sa o tom ani so spolužiačkami či kamarátkami, pretože som mala pocit, že o tom sa nehovorí. Preto som sa cítila osamelo a neisto.

A: Ako som už spomínala, ja som takýto rozhovor s mojou mamkou nezažila. Bola asi iná doba. Ani ona pravdepodobne nedostala od svojej mamy veľa informácií. Dnes sa však stretávam s množstvom mamičiek aj učiteliek vďaka dobrovoľníctvu, ktoré robíme, a veľa mám mi hovorí, že dievčatá sa o tom často nechcú rozprávať hneď po prvom alebo druhom cykle. Potrebujú si najskôr samy zistiť, čo sa s nimi deje, trochu si to celé „ohmatať“. Často prídu až po druhom či treťom cykle a vtedy sú už otvorenejšie. Keď začnú lepšie rozumieť tomu, čo sa deje, prečo ich niečo bolí a prečo menštruácia funguje práve takto, začnú sa pýtať konkrétnejšie otázky a sú otvorenejšie aj samotnému rozhovoru.

Ako vnímate načasovanie toho, kedy sa začať rozprávať o menštruácii, či už s dievčatami, alebo chlapcami?

A: Môj názor je, že s dieťaťom by sa malo hovoriť primerane jeho veku a začať čo najskôr. Deti sú veľmi zvedavé a prirodzene sa pýtajú. Všimnú si balíček v kúpeľni alebo reklamu a spýtajú sa: „Maminka, čo to je?“ Vtedy je dôležité pomenovať veci jednoducho a zrozumiteľne, aby tomu dieťa rozumelo. Dnes sa už stretávame s tým, že menštruáciu majú aj osem- či deväťročné dievčatá, teda deti na prvom stupni základnej školy. Preto je dôležité začať včas, aby dieťa nebolo vystrašené a nerozmýšľalo, čo sa s ním deje. Dá sa tak predísť veľkému počiatočnému stresu. Treba o tom hovoriť detským jazykom, primerane veku, ale nezavádzať, neklamať a nevymýšľať rozprávky. Menštruácia je prirodzená súčasť života a bude tu s nami stále.

Čiže urobiť z toho normálnu súčasť domácnosti, že sa to jednoducho deje, každý mesiac to príde a odíde...

A: Určite. Toto je super nastavenie. Presne takto by k tomu mali pristupovať mamičky aj oteckovia.

M: Myslím si, že keďže sa menštruácia týka všetkých dievčat a žien, či už je to mama, babka, sestra alebo neskôr dcéra, mali by byť primerane veku informované nielen dievčatá, ale aj chlapci. Dôležité je deti nezahltiť množstvom odborných výrazov, aby si k téme nevytvorili odpor. Informácie by mali prichádzať prirodzene, podľa ich zvedavosti. A postupne.

Určite je dobré vysvetliť tému menštruácie ešte predtým, než ju dievča dostane. Inak môže byť veľmi vystrašené a následne sa už o tom nebude chcieť rozprávať a ani nebude otvorené ďalším rozhovorom.

Moja skúsenosť je taká, keďže mám šesťročného syna, že sa o tom bežne rozprávame na úrovni, že mám „krvičku“, kedy príde a kedy odíde. Už teraz vníma, že počas menštruácie ma bolí bruško alebo mám citlivejšie prsia, a že si musí dávať väčší pozor na dotyky. Vnímate, že aj s chlapcami sa treba začať rozprávať už v takom ranom veku?

A: Určite áno. Treba im to vysvetľovať ich rečou, presne ako hovorí Majka, a nezahlcovať ich zbytočnými informáciami okolo. Jednoducho, prirodzene a priamo. Potom sa nestane to, čo nám raz rozprávala jedna pani učiteľka zo základnej školy, že jej manžel nebol s touto témou vyrovnaný a prekážali mu balenia menštruačných potrieb na toalete. A práve tomu sa dá predísť otvorenou komunikáciou od detstva.

dm sa dlhodobo venuje téme menštruácie, či už ide o produktovú pomoc ľuďom, ktorí si menštruačné potreby nevedia dovoliť, alebo o budovanie povedomia a vzdelávania v tejto oblasti. Anička, cez aké kampane to realizujete?

A: dm drogerie markt Slovensko realizuje tieto kampane po celom Slovensku. Opierame sa o vyjadrenia odborníkov, ale využívame aj zábavné a interaktívne prvky, ako bol napríklad event dm ON TOUR, pop-up inštalácie v obchodných centrách zobrazujúce menštruačné cykly alebo menštruačný simulátor pre mužov. Takisto sme mali na Ženskom behu krásne menštruačné samolepky s nápismi „menštruujem“, odznaky, rôzne kapsičky a osvetové materiály či letáčiky.

Od mája 2026 sa budú môcť základné školy opäť zapojiť do výberového konania o menštruačné skrinky. Stačí, ak sa na stránke mojadm.sk prihlásia, splnia podmienku zapojenia tým, že pripoja osvetovú aktivitu venovanú menštruácii, opíšu ju do plánu a môžu vyhrať menštruačnú skrinku s potrebami na celý rok pre svoju školu zdarma.

Ako funguje menštruačný simulátor?

A: Menštruačný simulátor funguje podobne ako prístroj na snímanie srdca. Na telo muža sa pripoja elektródy, ktoré vysielajú impulzy napodobňujúce bolesť pri menštruačných kŕčoch. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako to muži prežívajú. Často až po tejto skúsenosti povedia: „Aha, takže takto sa cítiš? Takto to prežívaš?“ a začnú tomu oveľa viac rozumieť.

Ako to prežívajú?

A: Väčšinou hovoria, že toto by nedali. A keď zistia, že ženy to zažívajú každý mesiac, tak už vôbec nechápu, ako sa to dá zvládnuť.

Je záujem mužov vyskúšať si simulátor? Alebo ich na eventoch musíte skôr presviedčať?

A: Stačí, aby sa chytil prvý. Potom už idú ostatní sami, lebo chlapi sú súťaživé typy. Jeden si to vyskúša a ďalší hneď príde, že čo to je, veď to zvládnem aj ja. A potom ich oblieva pot.

Naša dnešná téma má veľmi reálny dopad na životy ľudí. Existujú dievčatá a ženy, ktoré nemajú prístup k základným menštruačným potrebám a, čo je rovnako vážne, nemajú ani informácie o tom, čo sa deje s ich telom. Možno nemajú nikoho, s kým by sa o tom mohli porozprávať. Kvôli tomu potom vynechávajú školu, cítia sa vylúčené alebo zahanbené. Práve tu sa dostávame k dobrovoľníctvu. Dobrovoľníctvo v tejto oblasti nie je len o pomoci. Je aj o otváraní tém, vzdelávaní, búraní predsudkov a vytváraní prostredia, v ktorom sa o menštruácii dá hovoriť prirodzene a bez hanby. Anička, ako vyzerajú vaše stretnutia so študentmi?

A: S kolegyňou rozosielame maily školám, ktoré si vytipujeme vo svojom okolí. Zároveň zdieľame fotografie z už realizovaných prednášok, a práve vďaka tomu nás často oslovia samotné školy. Niekedy sa stane aj to, že mamičky pošlú pani riaditeľke informáciu o tejto aktivite a spýtajú sa, či by mohla byť aj na ich škole. Na základe takýchto odporúčaní nás potom školy kontaktujú samy.

Prednáška väčšinou trvá hodinu a pol až dve hodiny. Záleží od toho, aké komunikatívne sú dievčatá. Máme skúsenosť, že čím sú mladšie, tým sú otvorenejšie. Šiestačky a siedmačky majú často viac otázok ako ôsmačky či deviatačky. A to je super, pretože keď je ticho, nie je to dobré. Vieme to síce rozbehnúť aj pri tichšej triede, ale je úžasné, keď sa „chytí“ jedna. Potom sa to už spustí a otázky len pribúdajú. Dievčatá sa prestanú báť a hanbiť.

Veľmi nám pomáhajú aj učiteľky biológie. Keď vedia, že trieda je tichšia a menej komunikatívna, povedia dievčatám, aby im týždeň pred prednáškou napísali otázky anonymne na papierik. Učiteľka nám ich potom odovzdá a my na každú otázku odpovieme. A po prvých odpovediach príde zrazu ďalšie množstvo otázok. Dievčatá vidia, že sa nemusia báť, že sa rozprávame otvorene, že sa pri tom aj zasmejeme. Potom sa uvoľnia a sú úžasné. Je v tom obrovská sila a energia.

Na tých prednáškach sú len dievčatá? Chlapci nie?

A: Zatiaľ nie. Pani učiteľky to nechceli hlavne z toho dôvodu, že dievčatá by sa pred chlapcami hanbili a neboli by také otvorené. Už však máme požiadavky aj na prednášky čisto pre chlapčenské triedy. Z troch základných škôl nás oslovili s tým, že by chceli pripraviť prednášku iba pre chlapcov. Keď videli, aký pozitívny ohlas mali prednášky pre dievčatá, chcú to dopriať aj im. Takže určite budeme robiť aj prednášky len pre chlapcov.

Zmiešané prednášky zatiaľ nie sú, ale kolegyne z iných filiálok už mali prednášky čisto pre chlapcov a vraj to bolo skvelé. Chlapci počúvali veľmi pozorne a dokonca mali niekedy aj lepšie otázky ako dievčatá.

Aké najčastejšie otázky a reakcie dostávate od dievčat?

A: Paradoxne, najčastejšie otázky sa týkajú zdravotného stavu, napríklad kedy majú ísť ku gynekologičke a podobne. Vtedy sa vždy musíme vrátiť späť k našej téme, pretože nechceme zasahovať lekárom do remesla. Otázky sú však naozaj rôzne. Dievčatá sa pýtajú, či môžu používať tampóny, ako dlho môžu mať tampón zavedený, aké vložky sú vhodnejšie a podľa čoho si ich vyberať. Zaujíma ich aj to, či existujú tampóny na plávanie, ako športovať počas menštruácie, či vôbec športovať, alebo sa radšej šetriť. Tá škála otázok je naozaj veľmi široká a zaujímavá.

Veľmi sa snažíme dievčatá podporiť v tom, aby sa počas menštruácie nevzdávali pohybu a športu. Hovoríme im, že menštruáciu často zvládajú lepšie, keď zostanú aktívne, zdravo sa stravujú a starajú sa o seba. Samozrejme, sú aj dievčatá, ktoré majú veľmi silné bolesti alebo migrény a potrebujú pokoj a ticho. To je úplne v poriadku. Zároveň sa im však snažíme vysvetliť, že je dobré zostať čo najviac v bežnom živote. Nemusia fungovať na sto percent, ale prechádzky, ľahký šport či plávanie môžu byť prospešné.

Aj otázky o tampónoch sú veľmi časté. Dievčatá sa pýtajú, či ich môžu používať, ako dlho ich môžu mať a či sú vhodné napríklad na plávanie. Sú to naozaj veľmi dobré a praktické otázky.

V čom vidíš najväčší prínos takéhoto typu dobrovoľníctva?

A: Z mojich skúseností z prednášok vidím, že veľa dievčat síce má vzťah s rodičmi, ale často nemajú odvahu alebo otvorenosť rozprávať sa práve o tejto téme. Nie všade funguje vzťah mama – dcéra alebo otec – dcéra tak prirodzene a úprimne, aby sa vedeli otvorene porozprávať o menštruácii. Dievčatá sa preto často ľahšie zdôveria nám.

Veľa z nich príde aj po skončení prednášky a opýta sa na veci, ktoré sa hanbili povedať nahlas. Nechávame im aj svoj e-mail s tým, že nám pokojne môžu napísať. Myslím si, že problém býva často v tom, že dieťa nemá dostatočnú dôveru obrátiť sa na rodiča alebo už zažilo odmietnutie. Často počujeme odpovede typu: „Veď zistíš“ alebo „Veď uvidíš“. A keď dievča prvýkrát nenájde pochopenie, druhýkrát už nepríde. Tú šancu vám už nemusí dať.
Preto sa veľmi teším, keď nám dievčatá prejavia dôveru a otvoria sa nám.

Stretla si na školách aj dievčatá, ktoré boli v tejto téme naozaj dobre edukované?

A: Áno. Nedávno sme mali na jednej škole dievča so zdravotným znevýhodnením na invalidnom vozíku a mala neuveriteľný prehľad. Ostatné dievčatá sa hanbili pýtať, ale ona mala množstvo otázok a zároveň si chcela veľa vecí ešte viac objasniť. Presne vedela, prečo sa čo deje a ako funguje menštruácia. Úplne nás očarila. Bola úžasná.

Čo teba osobne na tom teší najviac?

A: Najviac ma teší, že môžem tým dievčatám odovzdať informácie, aby sa necítili tak sklamane, smutne a samy, ako som sa cítila ja. Ten pocit mám v sebe dodnes. Dodnes vidím malú Aničku pod poličkou s telefónom ako plače, pretože netušila, čo sa s ňou deje. A práve preto je pre mňa toto celé také silné.

Majka sa postarala o to, aby informácie boli dostupné. Už sme spomínali, že si napísala knižku o menštruácii. Ako si sa prepojila s dm?

M: Bol to postupný proces. Tú knižku som písala veľmi dlho a dlho som na nej pracovala, aby boli informácie kvalitné a aby kvalita neklesala ani v ďalších kapitolách. Trvalo to naozaj dlho. Keď som sa dostala do bodu, že už som bola v polygrafickom centre a riešilo sa, že knižka reálne vznikne a pôjde do tlače, začali sme sa rozprávať aj o predpredaji a kampani okolo nej.
Pri takýchto projektoch býva zvykom mať partnera alebo niekoho, komu je tá téma blízka. Vtedy vznikol nápad osloviť dm. Napísala som mail s malou dušičkou a reakcia prišla takmer okamžite. Odpoveď bola, že je to skvelý nápad a veľmi radi ma podporia. Strašne som sa potešila. Bol to pre mňa malý splnený sen, pretože dm vnímam ako veľmi silného partnera práve v oblasti vzdelávania dievčat, žien a ženského zdravia. Tá podpora pre mňa veľa znamenala.

Na čo si najradšej spomínaš z procesu vzniku knižky?

M: Tá knižka vznikala postupne a každý krok bol malé víťazstvo a veľká radosť. Keď som oslovila doktorku Jaššovú, pediatričku, či by mi text skontrolovala, a ona súhlasila, veľmi ma to potešilo. Zároveň mi odovzdala veľa informácií o tom, ako funguje vydanie knihy.

Potom som oslovila pani primárku gynekológie v Piešťanoch a aj ona okamžite povedala, že áno, rada sa na to pozrie a skontroluje, či všetky informácie sedia. Veľmi silno som vnímala podporu ľudí, ktorí mi vôbec nemuseli pomáhať, no aj tak to urobili úplne nezištne a dobrovoľne. Chceli sa podieľať na tom, aby dievčatá dostali overené a kvalitné informácie.

Neskôr som knižku dala prečítať aj psychologičke z nášho poradensko-psychologického centra v Piešťanoch. Aj ona s kolegyňami text doslova zhltli a povedali mi, že informácie sú napísané citlivo a že som zvolila vhodný jazyk pre dievčatá. Boli to malé radosti, ktoré sa postupne spojili do vzniku kvalitnej knižky.

Pamätáš si na ten pocit, keď si ju prvýkrát držala v rukách?

M: Áno. Bola som úplne vytešená a nemohla som tomu uveriť. Nikdy som nemala ambíciu napísať knihu. Vôbec by mi nenapadlo, že raz napíšem knihu, a už vôbec nie o menštruácii. Predtým som sa tejto téme nijako špeciálne nevenovala. Keď však knižka vznikla a držala som ju v rukách tam v sklade, nedokázala som uveriť tomu pocitu, že tá dlhoročná snaha je zrazu reálna a hmatateľná.

Komu si dala knižku do ruky ako prvému? Bola to dcéra?

M: Hneď po mne ju držala moja mama, potom sestra a následne dcéra. Musím povedať, že dcéra si ju zatiaľ len prelistovala. V máji bude mať desať rokov a na knižke mám uvedený odporúčaný vek 10+, takže mi sama povedala, že ešte musí vydržať. Chce dodržať ten odporúčaný vek. Má ju položenú na nočnom stolíku v izbe, pozerala si, o čom je, ale prečítať si ju chce až keď bude mať desať.

Ako reagovalo okolie?

M: Myslím si, že veľmi pozitívne. Ľudia boli prekvapení, pretože ani ja sama osobne nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by napísal knihu. Asi by som reagovala podobne. Okolie bolo prekvapené, ale v pozitívnom zmysle.

Máš už aj spätné väzby od mamičiek a dcér?

M: Áno a sú veľmi pekné. Dievčatá aj mamy sú nadšené. Mamy oceňujú hlavne to, že nemusia pri rozhovore myslieť na všetky informácie, ktoré chcú dcére odovzdať, pretože veľa vecí si dievča nájde priamo v knižke. Pozitívne reagovali aj lekárky, s ktorými som sa rozprávala. Povedali, že je to knižka, ktorá dievčatám odovzdá základné informácie a poskytne im dobrý štart.

Čo by si chcela, aby ti raz dcéra povedala po prečítaní knižky, keď už bude mať 10+?

M: To je asi ťažká otázka. My máme doma veľmi otvorené rozhovory. Keď sa ma na niečo spýta, odpoviem jej otvorene, nerobím z toho tajomstvá. Myslím si, že o veľa veciach, ktoré sú v knižke, sme sa už rozprávali. Knižka však obsahuje aj veľmi praktické veci. Napríklad ako si nalepiť vložku, ako zaviesť tampón alebo ako si vybrať medzi jednotlivými pomôckami.
Verím, že práve tá praktická stránka pomôže mojej dcére aj ostatným dievčatám, aby sa necítili stratené a hodené do neznámych vôd. Aby mali aspoň základ a vedeli, čo a ako.
Moja dcéra je z knižky nadšená, aj preto, že vo venovaní mám napísané: „Venované mojej dcére, Lilianke.“ Myslím si, že je šťastná. Na krste knižky sedela v prvom rade a potom mi povedala: „Maminka, ja som sa na teba celý čas musela usmievať, skoro mi išli slzy.“ Cítila som z nej hrdosť a myslím si, že vie, že som tú knižku napísala práve pre ňu. Ona bola dôvodom jej vzniku. Chcela som, aby mala informácie, cítila sa istejšie a nebola v tom období stratená, vystrašená a neinformovaná.

Kde sa dá knižka kúpiť?

M: Dá sa kúpiť na mojej stránke, ale aj vo všetkých kníhkupectvách. Dokonca je dostupná aj v niektorých ambulanciách. Ľudia si teda môžu vybrať spôsob, ktorý im najviac vyhovuje.

Je knižka vhodná aj pre chlapcov?

M: Myslím si, že áno. Sú v nej podrobne vysvetlené praktické veci – ako sa o seba postarať, ako používať vložky či tampóny, aké existujú pomôcky, kedy ísť k lekárovi alebo aj samovyšetrenie prsníkov, ktoré súvisí s obdobím po menštruácii. Je napísaná prakticky a myslím si, že ani chlapcom neuškodí ísť viac do hĺbky týchto informácií. Raz budú mať partnerku alebo dcéru a nebudú v tom úplne stratení. Budú mať aspoň základné informácie.

A: Pretože potom sa môže stať aj to, čo nám raz povedala jedna pani učiteľka zo základnej školy. Mala veľký problém s tým, že jej manžel nevedel akceptovať menštruačné potreby v spoločnej toalete. Jednoducho ich tam nechcel mať.

A aj preto je osveta a vzdelávanie v téme menštruácie také dôležité. Dajme si teraz malé okienko rád a tipov pre mamičky, dcéry, synov aj mužov, ktorí počúvajú tento podcast. Kedy sa teda začať rozprávať o menštruácii, či už s dcérou, alebo s chlapcami?

A: Ako sme už spomenuli, ak sa dieťa začne pýtať, čo sa deje, prečo má maminka doma menštruačné potreby a podobne, treba mu odpovedať otvorene a primerane jeho veku. Každé dieťa je iné. Každé vníma veci inak a má inú odvahu pýtať sa. Niektorí chlapci sa neopýtajú vôbec, len si všimnú, že mama má nejaký balíček. Niektoré dievčatá tiež neprídu samy od seba. Iné sa naopak opýtajú úplne priamo: „Maminka, čo to je?“ Veľa závisí aj od vzťahu s rodičom. Ak však dieťa príde s otázkou v akomkoľvek veku, netreba prepásnuť tú príležitosť.

Čiže nerobiť z toho tabu.

A: Určite nie. Nerobiť z toho tabu a neodmietnuť dieťa pri prvej otázke. Keď sa prvýkrát stretne s odmietnutím, druhýkrát už nemusí prísť. A keďže mám doma chlapcov, myslím si, že aj ich treba viesť k tomu, aby rozumeli, že ženy v tomto období potrebujú viac pochopenia, pokoja a starostlivosti. Treba ich učiť empatii a rešpektu.

M: Myslím si, že ideálne je začať ešte pred prvou menštruáciou. Z mojej skúsenosti sú dievčatá na prvom stupni základnej školy otvorenejšie týmto rozhovorom ako neskôr, keď sa ich to už začína osobne týkať. Nemusia ešte menštruáciu mať, ale už vedia, že ju majú spolužiačky alebo kamarátky, a vtedy bývajú citlivejšie. Objavujú sa reakcie typu: „Mami, nebuď trápna, ja si to prečítam sama.“

Nemyslím si, že je potom neskoro, rozhovor sa dá začať kedykoľvek, ale mladšie deti sú prirodzene otvorenejšie. Zaujíma ich, ako funguje svet, a menštruáciu nevnímajú ako niečo trápne či hanlivé. Berú ju ako bežnú súčasť života. Preto majú aj otvorenejšie otázky a vtedy je dôležité odpovedať. Neodbiť ich vetami typu: „Na to si ešte malá“ alebo „Porozprávame sa o tom neskôr.“ Keď sa dieťa opýta, treba mu primerane veku odpovedať.

Odpovedať, nerobiť z toho tabu a zároveň – čomu sa treba vyhnúť?

A: Treba sa vyhnúť zbytočne komplikovaným informáciám, ktoré dieťa vo svojom veku ešte nevie spracovať ani pochopiť. Deti si dnes veľa vecí nájdu na internete alebo sa o nich rozprávajú s kamarátmi, ale rodičia by sa na to nemali spoliehať. Medzi kamarátmi sa môžu dozvedieť aj množstvo nezmyslov alebo skreslených informácií a potom je oveľa ťažšie to naprávať. Preto je lepšie, keď ste práve vy tí prví, ktorí dieťaťu poskytnú informácie, či už ide o dievča, alebo chlapca.

Zo svojho pohľadu z predajne môžem povedať, že sa doba neuveriteľne mení. Bežne k nám chodia muži kupovať menštruačné potreby pre manželky či partnerky. Nepotrebujú ich baliť do taštičiek ani skrývať. Jednoducho ich vezmú a idú.

Keď som bola tínedžerka ja, bolo to úplne iné. Keď sme išli na toaletu vymeniť si vložku, schovávali sme ju do rukáva, len aby ju nikto nevidel. Na telesnej povedať telocvikárovi, že máme bolesti alebo menštruáciu bola obrovská hanba. Boli sme červené až za ušami.

Dnes je to oveľa otvorenejšie. Dievčatá nemajú problém kúpiť si menštruačné potreby a odísť s nimi z predajne úplne prirodzene. Nechcú ich skrývať ani baliť. A platí to aj pri chlapcoch a mužoch. Veľmi pekne je vidieť, ako boli vedení doma. Je vidno, že s tým nemajú problém a berú to ako prirodzenú súčasť života. Teraz menštruačné potreby potrebuje mama, sestra alebo partnerka a oni ich jednoducho prídu kúpiť. A to je veľmi dobré znamenie.

Ale ako si spomínala na začiatku, treba sa vyhnúť tomu, aby sa deti posielali po informácie k iným deťom...

A: To vôbec nie.

Ja si to tiež pamätám. Keď som mala trinásť rokov, boli sme na návšteve u sesternice a našla som tampón. Prišla som za mamou a spýtala sa, čo to je. A ona mi povedala: „Nepýtaj sa mňa, choď sa spýtať sesternice.“ Čiže trinásťročná vysvetľovala trinásťročnej, čo je tampón, pričom ani ona sama pravdepodobne nemala úplne presné informácie.

A: Presne tomuto sa treba vyhnúť. Úplne sa vyhnúť prenášaniu zodpovednosti za vlastné dieťa na iné dieťa. To nie je správne.

M: Ja by som ešte povedala, že určite sa treba vyhnúť zosmiešňovaniu tejto témy. Vetám typu: „Nebuď taká citlivá, veď každá má menštruáciu,“ alebo „Čo si taká nervózna, zase máš menštruáciu?“ Myslím si, že takéto reakcie sú v spoločnosti stále zakorenené a dievča potom môže cítiť hanbu za to, že menštruáciu má.

Pritom je úplne prirodzené, že každá ju prežíva inak. Niektoré dievčatá nemajú bolesti vôbec, iné majú silné bolesti. Niekoho bolí brucho, niekoho hlava, niekto má iné sprievodné prejavy. Niektoré zvládajú športovať a fungovať úplne bežne, iné si potrebujú na deň či dva oddýchnuť. A všetko z toho je normálne.

Vyhla by som sa zovšeobecňovaniu a zľahčovaniu celej témy, pretože každé dievča to prežíva inak. Navyše, malé dievčatá si musia zvyknúť na to, že menštruáciu dostali a že ju budú mať každý mesiac mnoho rokov. Všetko je pre ne nové – pocity, bolesť, výmena menštruačných potrieb, starostlivosť o hygienu. Učia sa s tým žiť a zároveň postupne preberajú zodpovednosť za svoje zdravie.

Rodič totiž nevidí, akú menštruáciu dievča prežíva. Ona sama musí vedieť povedať, že niečo nie je v poriadku, že ju niečo bolí alebo že by bolo dobré ísť k lekárovi. A to je na dievča v tom období naozaj veľa.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť vo vzdelávaní? A teraz nemyslím zo strany rodičov, ale v školskom systéme.

A: V školskom systéme by sa určite mali rozšíriť osnovy aj o hlbšie vzdelávanie o menštruácii. Nemalo by to zostať len pri pár stranách v učebnici biológie, ktoré sa rýchlo prejdú. Tejto téme by sa mal venovať väčší priestor aj z emočnej stránky – čo sa s dievčatami deje fyzicky, psychicky, emočne a ako to celé zvládajú.

Na druhej strane musím pochváliť niektoré učiteľky biológie, ktoré idú ďaleko nad rámec osnov. Rozprávajú sa s dievčatami otvorenejšie, organizujú krúžky alebo im dávajú priestor prísť za nimi do kabinetu a porozprávať sa individuálne. To je veľmi dôležité. Ale áno, zmena by mala prísť hlavne cez školské osnovy. A netýka sa to len menštruácie, ale viacerých tém.

M: Myslím si, že téma menštruácie by sa mala dostať do vyučovania oveľa skôr než v siedmom ročníku, pretože vtedy už býva neskoro. Dnes majú mnohé siedmačky menštruáciu dávno za sebou. Podľa mňa by sa o tom malo hovoriť minimálne od piateho ročníka.

Možno aj skôr, keďže si spomínala, že dnes majú menštruáciu už osem- či deväťročné dievčatá.

A: Presne tak. Učiteľky biológie nám hovoria, že menštruáciu už mávajú aj druháčky. Preto je siedmy ročník naozaj neskoro.

Máme aj krásnu skúsenosť z jednej základnej školy, ktorá minulý rok neuspela v našej súťaži o menštruačnú skrinku. Jedna pani učiteľka so svojím manželom preto prerobili starú poštovú schránku na menštruačnú skrinku na školskom WC. Fungovala na princípe „požičaj si a vráť“. Dievčatá, ktoré mohli, menštruačné potreby neskôr doplnili, a tie, ktoré tú možnosť nemali, si ich jednoducho zobrali.

Aj na prednáškach veľmi cítime tému menštruačnej chudoby. Keď dievčatám ukazujeme menštruačné nohavičky alebo kalíšok, niektoré sa na ne pozerajú ako na najväčší dar na svete. Je na nich vidieť, že menštruácia predstavuje pre ich rodinu finančný problém a veľkú záťaž. Keď to človek vidí, je to veľmi silné.

Raz sme mali s kolegyňou jedno také dievčatko. Rozprávali sme sa aj s triednou učiteľkou a nakoniec sme sa rozhodli, že jej spolu kúpime balíček menštruačných potrieb.

Výroba takejto menštruačnej skrinky je veľmi inšpiratívna. Nikomu predsa nič nebráni urobiť si podobnú jednoduchú skrinku aj vo svojej škole.

A: To bolo perfektné. Tento nápad som veľmi ocenila. Hovorila som si, že keď sa bude prihlasovať do ďalšieho kola našej súťaže, čo jej určite pripomeniem, možno práve toto bude krásny príklad osvety a zapojenia sa. Že jednoducho zobrala iniciatívu do vlastných rúk a niečo vytvorila.

A ja na to nadviažem, pretože vy obe venujete svoj čas dobrovoľníctvu, čo je úžasné. Ak nás počúva niekto, kto má podobný príbeh, napríklad ako táto menštruačná skrinka, môže nám o ňom napísať cez platformu dm-nabuducnostinamzalezi.sk. Hľadáme tam príbehy jednotlivcov, ktorí pomáhajú svojmu okoliu, ale aj projekty organizácií, ktoré potrebujú finančnú podporu.

M: Ja som sa stretla aj s obavami riaditeľov a učiteľov, že keď na školách zavedú menštruačné skrinky, dievčatá si to nebudú vážiť, budú si z nich brať zbytočne veľa potrieb, ničiť ich alebo ich lepiť po škole. Aj toto som počula ako dôvod, prečo niektoré školy skrinky nechcú.

A: K tomu mám krásny príklad práve z tejto školy. Dievčatá z druhého a tretieho ročníka si zo začiatku zo skrinky robili srandu. Lepili vložky po dverách toaliet a podobne. Pani učiteľka biológie to však vyriešila veľmi pekne. Dievčatá absolvovali stretnutie so školskou psychologičkou, ktorá im citlivo vysvetlila, o čo ide a prečo je to dôležité. Odvtedy sa nič podobné neopakovalo a menštruačná skrinka funguje úplne bez problémov.

Aj toto je jeden z dôvodov, prečo potrebujeme búrať tabu aj v tejto téme a prečo je taká dôležitá práca, ktorú obe robíte. Či už v rámci aktuálnej dm kampane Na budúcnosti nám záleží, alebo u teba, Majka, tým, že si do spoločnosti priniesla takú úžasnú knižku, ktorú si môže kúpiť a zaobstarať každý z nás.

Sme už v závere nášho podcastu, tak si povedzme, čo by ste odporučili ľuďom. Ako môže každý z nás prispieť k tomu, aby sa o menštruácii hovorilo prirodzenejšie?

A: Byť otvorení, priami a úprimní k svojim deťom aj k deťom, ktoré máme zverené do starostlivosti, či už ako pedagógovia, vedúci krúžkov alebo iní dospelí. Dôležitá je otvorená a priama komunikácia. Nerobiť z tejto témy tabu ani strašiaka.

M: Úplne s tebou súhlasím. O menštruácii treba hovoriť otvorene a bez hanby.

Vaša myšlienka na záver?

A: Chcela by som poprosiť, aby sa v školách pristupovalo k téme menštruácie rovnako pri dievčatách aj chlapcoch a aby chlapci neostávali bokom. Raz z nich budú otcovia, budú mať dcéry a môže sa stať, že s nimi zostanú sami. Život je nevyspytateľný. Budú s nimi musieť o týchto témach hovoriť a vysvetľovať im ich. Preto sa venujte deťom, rozprávajte sa s nimi, pomáhajte im zvládnuť toto obdobie a nenechajte ich v tom tápať.

M: Ja by som chcela vyzvať rodičov, aby sa nebáli otvorených rozhovorov. Možno si nie sú istí, ako niečo povedať alebo vysvetliť, či to spravia správne, ale vždy je lepšie začať. Aj nesmelo, možno trochu trápne, ale začať. Nerobiť z toho tabu ani tému, o ktorej sa hovorí len potichu za zatvorenými dverami. A ak nevedia nájsť správne slová, verím, že knižka Už viem všetko o prvej menštruácii im môže pomôcť.

Anička, Majka, veľmi pekne vám ďakujem za tento nesmierne inšpiratívny rozhovor. Prajem vám veľa radosti, síl a vytrvalosti vo vašej krásnej dobrovoľníckej práci a ďakujem, že svojou prácou a dobrovoľníctvom pomáhate meniť našu spoločnosť a postupne búrate tabu aj v téme menštruácie.

A: Ďakujeme veľmi pekne. A ja ďakujem dm, že pod jeho veľkými krídlami mám možnosť šíriť túto osvetu.

M: Ďakujem veľmi pekne.