Ivana Kachútová a Anna Steinerová z projektu Chuť žiť: „ Aj ja za to stojím“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu, v ktorom sa budeme venovať dospievaniu – obdobiu plnému zmien, hľadania vlastnej identity, ale aj tlaku na výkon, vzhľad či sebaprijatie. Budeme sa rozprávať o tom, ako dospievanie vplýva na psychické zdravie mladých ľudí, akú úlohu v tom zohráva vzťah k jedlu a k vlastnému telu a ako ich môžeme podporiť, aby sa cítili dobre sami so sebou. V štúdiu vítam psychologičku Annu Steinerovú a nutričnú špecialistku Ivanu Kachútovú, ktoré pôsobia aj v rámci projektu Chuť žiť, zameraného na pomoc ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy.

Dobrý deň, ďakujeme za pozvanie.

Nikto sa nenarodí s tým, že nemá rád svoje telo. Kedy sa začína formovať vzťah k vlastnému telu?
I: Už okolo veku troch rokov si dieťa začne uvedomovať svoje telo. Niekedy okolo šiesteho roku života vidíme prvú nespokojnosť, respektíve môže ísť o prvé intenzívnejšie vnímanie vlastného tela. Môžu sa objaviť aj prvé náznaky nespokojnosti s vlastným telom. Veľakrát je to oveľa skôr, ako si mnohí myslia, a postupne sa to ďalej vyvíja. Vplýva na to viacero faktorov – rodina, výchova, prostredie, ale aj mnohé ďalšie.
A: Nemusí sa stať, že prvá nespokojnosť príde práve okolo šiesteho roku života, ale práve v tomto období sa môže objaviť. Dovtedy sa vzťah k telu ešte len buduje. Dieťa si uvedomuje svoje telo, učí sa ho pomenovávať a porovnáva sa s ľuďmi okolo seba. Možná nespokojnosť však prichádza až vtedy, keď vstupuje do života mimo rodiny. Do jeho života vstupujú nové autority, ktoré predstavuje škola aj rovesníci, s ktorými prirodzene trávi ďalšie oblasti svojho života. Od momentu, keď vstupujeme do školy a do širšej spoločnosti a opúšťame naše rodinné prostredie, v ktorom sme boli dovtedy primárne formovaní, sa už môže ukázať, že pohľad na vlastné telo je spojený aj s nespokojnosťou.

Od akých faktorov závisí to, že ste obidve spomínali hranicu šiestich rokov, keď sa môže objaviť prvá nespokojnosť, ale nemusí?
I: Primárne na najmenšie dieťa vplýva najmä rodina, respektíve prostredie, v ktorom trávi najviac času. To ho formuje. Najväčší vplyv majú jeho najbližší – rodičia, spôsob, akým vnímajú svoje telo, ako o ňom hovoria, ako vnímajú svoju stravu a ako o nej rozprávajú. Aj keď máme niekedy pocit, že dieťa na to nijako nereaguje, ono si to všetko všíma. Následne to môže vplývať na to, ako vníma samo seba, svoje telo aj svoj vzťah k jedlu.
A: Ešte by som doplnila, že vplýva na to aj to, ako najbližšie okolie dieťaťa prepája svoju hodnotu a hodnotu dieťaťa s výzorom. Do akej miery sa v živote rodiny, rodičov alebo blízkych ľudí spája hodnota človeka s tým, ako vyzerá. Rovnako aj to, ako sa to prepája u dieťaťa a ľudí okolo neho a ako mu je tento spôsob uvažovania ponúkaný už od malička. Väčšinou to robíme nevedome. Komentujeme postavu, vzhľad dieťaťa, vzhľad iných ľudí aj svoj vlastný výzor a prepájame ho s tým, akí sme, ako sa máme alebo ako sa cítime podľa toho, ako vyzeráme. Aj to vplýva na formovanie vzťahu k telu, popri strave a našom postoji k stravovaniu a jedeniu.

Čiže na dieťa vplýva to, čo od malička počúva o jedle, chudnutí či vzhľade. Ktoré komentáre alebo vety vedia byť pre deti veľmi zraňujúce? Aj keď si to my, dospelí, mnohokrát neuvedomujeme, že môžu spôsobiť problém do budúcna.
A: Sú to práve komentáre. Počas života ich všetci počujeme veľmi veľa, ale keď si ich v hlave prejdeme, zistíme, že len niektoré v nás zostanú. O niektorých vieme, že nás ovplyvnili, o iných nie. Väčšinou sú neúmyselné. Objavujú sa v situáciách, keď je dieťa hodnotené podľa toho, ako jedáva alebo ako vyzerá. Napríklad keď sa mu niečo nepodarí, všetko pokazí a zároveň zaznie komentár, že sa do toho ani nezmestilo, že to ani nemalo skúšať alebo načo to robí. Nie je to zle mienené, ale práve to môže v dieťati zostať.
Môžu to byť aj komentáre k oblečeniu, k tomu, ako mu chutí, že ako jediné všetko zje alebo naopak nezje nič a stále sú s ním problémy. Aj tam sa to môže prejaviť. Zároveň nás ovplyvňujú aj pozitívne komentáre. Tie v nás tiež zostávajú. Keď je v nich vyzdvihnutá hodnota dieťaťa, ostáva to v ňom a ovplyvňuje to, ako sa samo vidí. Nie je to teda len o tom, že rodina alebo blízki dieťa zaťažujú negatívnymi komentármi a ono si ich nesie celý život. Dostáva aj pozitívne, aj negatívne podnety.
I: Nemusí to byť iba komentár smerovaný priamo na dieťa. Vieme, že dieťa často pozoruje svet okolo seba. Keď rodič hovorí niečo sám o sebe a nemyslí to na dieťa, napríklad komentuje svoj výzor slovami: „Po sviatkoch sa musím dať zasa do formy, musím schudnúť,“ alebo povie: „Tento koláčik jesť nemôžem, lebo z neho priberiem,“ dieťa to vníma. Rodič to nemusí hovoriť dieťaťu, myslí to iba na seba, no dieťa si tieto výroky všimne a môžu v ňom zostať, pretože si ich určitým spôsobom začne vzťahovať aj na seba.

Môžu byť toxické aj komentáre, ako napríklad poznámka: „Ó, ty si taká krásne štíhla“?
A: Samozrejme. Myslíme to dobre, ale v tej chvíli veľmi prepájame hodnotu človeka s tým, ako vyzerá. To, že sme štíhli, máme plnšiu postavu alebo akúkoľvek inú postavu, je ovplyvnené mnohými faktormi. Naše telo sa počas života mení a nemáme to úplne vo svojich rukách. V danom momente si to však neuvedomujeme.
Štíhlosť môže byť v mnohých situáciách praktická. Je to vlastnosť, ktorú si môžeme uvedomovať, že ju máme alebo nemáme, ale keď ju neustále vyzdvihujeme, zostáva v nás zapísané, že práve toto je hodnota človeka. Postupne sa v nás vytvára presvedčenie, že hodnota spočíva v štíhlosti. V našej kultúre je dnes dokonca ťažké predstaviť si opak, hoci v minulosti boli obdobia, keď bola hodnotou skôr plnšia postava, pretože znamenala väčšiu šancu na prežitie. V 21. storočí už však takéto vnímanie takmer nepočujeme.
I: Aj pozitívny komentár, napríklad: „Ako úžasne vyzeráš, fantasticky,“ keď ho povieme človeku, ktorý práve schudol, hoci aj zámerne z nadváhy, môže mať negatívny dopad. Myslíme to úprimne a chceme dať najavo, že sme si zmenu všimli, no zároveň tým nepriamo hovoríme: „A čo predtým?“ Keď ho teraz chválime za to, ako vyzerá, čo to vlastne vypovedá o tom, ako sme ho vnímali predtým?

Veľmi často sa s telom a jedlom spájajú odmena, kontrola alebo emócie. Ako vzniká náš vzťah k jedlu v rodine?
A: Náš vzťah k jedlu v rodine vzniká podľa toho, ako spolu žijeme a ako je fungovanie rodiny nastavené. Jedna úžasná večera alebo jeden nepríjemný obed neurčí, aký vzťah k jedlu budeme mať. Formuje sa prostredníctvom malých momentov, ktoré spolu v rodine zažívame, ktoré ako rodičia vytvárame a ktoré dieťa prirodzene prežíva. Záleží na tom, ako spolu komunikujeme, akú pozornosť venujeme jedlu, čo všetko s ním spájame a ako to dieťaťu od malička odovzdávame.
Jedna situácia, ktorá sa nám nepodarí, nezmení vzťah dieťaťa k vlastnému telu ani k stravovaniu. Dôležité je to, čo robíme dlhodobo. Výskumy ukazujú, že spoločné stolovanie rodiny je významným protektívnym faktorom pri poruchách príjmu potravy, narušenom vzťahu k stravovaniu aj k vlastnému telu. Ak má rodina vo svojom režime spoločné jedenie, hoci nie každý deň, je to veľmi prospešná vec. Je to jedno z najjednoduchších odporúčaní, ktoré môžeme rodičom dať.
I: Presne tak. Vzťah k jedlu sa buduje od úplného malička. Rodičia majú často pocit, že závisí najmä od toho, aké jedlo dieťaťu servírujú, no oveľa dôležitejšia je atmosféra okolo jedla. Nie je to len o samotnom jedle, ale o tom, ako naň reagujeme.
Vieme, že deti potrebujú jedlo spoznávať všetkými zmyslami, hrať sa s ním a objavovať ho. Rodičia majú často pocit, že nemôžu dieťa nechať jedlo rozpučiť alebo sa s ním hrať, pretože sa musí najesť, aby malo dosť energie a správne rástlo. Spúšťajú sa rôzne rodičovské obavy. Práve pre budovanie zdravého vzťahu k jedlu je však dôležité dovoliť dieťaťu jedlo spoznávať všetkými zmyslami, hrať sa s ním a niekedy ho aj nezjesť.
Dobré pravidlo je, že rodič rozhoduje o tom, čo sa podáva a kedy sa podáva, a dieťa rozhoduje o tom, či bude jesť a koľko zje. Práve tento prístup môže podporovať vytváranie zdravého vzťahu k jedlu.

Čiže dieťa nemáme nútiť do jedla? Tak, ako sme napríklad boli zvyknutí v detstve my – že kým nedoješ, nepostavíš sa od stola.
I: Presne tak. Je to veľmi časté pravidlo, s ktorým sa stretávam. V mnohých domácnostiach funguje takzvané pravidlo prázdneho taniera – všetko, čo je na tanieri, treba zjesť. Rozumiem, čo je za tým, a nijako to neodsudzujem. Keď sa však na to pozrieme z pohľadu budovania zdravého vzťahu k jedlu, dieťa tým učíme odpájať sa od vlastných pocitov. Nepočúva, či je ešte hladné alebo už sýte, ale riadi sa autoritou rodiča alebo blízkeho, ktorý mu hovorí: „Toto je správna porcia pre teba a musíš ju zjesť.“
Postupne ho učíme odpájať sa od vlastného prežívania. Pritom by sme chceli, aby sa už od malička učilo rozumieť tomu, čo znamená hlad, ako sa cíti, keď sa nenaje, a ako rozpozná pocit sýtosti. Ak mu nedovolíme tieto pocity zažiť a porozumieť im, neskôr sa môžu objaviť väčšie problémy. Netreba sa báť toho, že dieťa bude niekedy hladné. Aj tento pocit je preň dôležitý, aby mu vedelo porozumieť.
Ďalšou častou vecou je, že rodičia používajú jedlo ako odmenu. Povedia napríklad: „Keď niečo spravíš, dostaneš sladkosť,“ alebo: „Keď zješ toto, dostaneš tamto.“ Snažíme sa tak dosiahnuť, aby dieťa zjedlo vyvážené jedlo so zeleninou, pretože vieme, že je to pre jeho zdravie dôležité. Robíme to však formou podmieňovania.
Tým zároveň potravinám dávame nálepky, ktoré by mať nemali. Niektoré jedlá sa stávajú „dobrými“, iné „zlými“, niečo je povinnosť a niečo odmena. Takéto označovanie môže v budúcnosti prispieť k narušenému vzťahu k jedlu aj k celkovému spôsobu, akým dieťa jedlo vníma.

Kedy sa zo snahy jesť zdravo môže stať problém?
A: Vtedy, keď sa z toho vytratí sloboda. Ak si ako dospelý človek zvolím určitý spôsob stravovania alebo ho prinášam svojmu dieťaťu, malo by v tom stále zostať miesto na slobodné rozhodovanie. Môžem sa slobodne rozhodnúť, ako si nastavím svoje stravovanie, životný štýl, aké návyky a rutiny mi budú pomáhať. Ak však rutina získa väčšiu váhu než možnosť rozhodovať sa, ísť na večeru s kamarátmi alebo si užiť deň bez toho, aby jedlo určovalo každú hodinu môjho života, stáva sa z toho problém.
Ideálne je, aby jedlo zostávalo vo väčšine situácií v pozadí. Je dôležité, pretože nám poskytuje výživu, ktorú potrebujeme, ale nemalo by byť stredobodom každého rozhodnutia. Ak si nastavím systém pravidiel, ktoré mi už nedovolia jedlo si užiť, sloboda sa z toho vytráca.
Pri dieťati je to ešte náročnejšie. Nemôžem podporovať, aby rozumelo svojmu telu, hladu a sýtosti, ak mu zároveň nastavím, že určité potraviny sú pre našu rodinu úplne zakázané. Pokiaľ nejde o potraviny, ktoré sú zdravotne škodlivé alebo nevhodné vzhľadom na zdravotný stav dieťaťa, malo by mať možnosť spoznávať všetky potraviny bez toho, aby boli rozdelené na „dovolené“ a „zakázané“.
I: Doplnila by som, že dnešná doba je špecifická tým, že máme obrovské množstvo informácií. Ako rodičia sa prirodzene snažíme robiť pre svoje deti to najlepšie. Vyhľadávame informácie o výžive, o tom, ako by sa mali stravovať, a rozumieme čoraz viac súvislostiam medzi stravou a zdravím. Snažíme sa do života zaradiť prevenciu a zásady zdravej výživy.
Rozhodujúcim momentom je podľa mňa flexibilita. Ak sa z nášho prístupu vytratí a už nedokážeme urobiť žiadnu výnimku ani vybočiť z nastavených pravidiel, dostávame sa za hranicu zdravého vzťahu k jedlu. Z dlhodobého hľadiska to môže byť veľmi nepriaznivé a rizikové.
Mali by sme sa snažiť žiť zdravo, jesť kvalitne, mať dostatok pohybu, spánku a všetkého, čo patrí k zdravému životnému štýlu. Ak sa však zdravý životný štýl stane posadnutosťou a jedinou dôležitou vecou v našom živote, smeruje to tam, kam sme pôvodne nechceli. Môže to výrazne narušiť naše fungovanie aj celkovú kvalitu života.

Ja som pred pár dňami počula zaujímavý rozhovor na tému stravovania, v ktorom lekár hovoril, že potraviny by sme nemali deliť na zdravé a nezdravé. Mali by sme ich deliť na výživné a menej výživné. Aký je váš názor na delenie jedla na zdravé a nezdravé?
I: Je to veľmi pekný názor a rozhodne s ním súhlasím. Potraviny by sme nemali deliť na zdravé a nezdravé, pretože sú to jednoducho potraviny. Každá nám prináša určité množstvo energie, živín, vitamínov a minerálov, ktoré potrebujeme. Niektoré ich obsahujú viac, iné menej. Niektoré majú viac energie a menej živín, iné sú na živiny naopak bohatšie.
Mali by sme preto dbať na to, aby sme mali dostatok výživných potravín. Takéto škatuľkovanie na dobré a zlé však môže byť veľmi rizikové, pretože potravinám pripisujeme hodnotu, ktorú samy osebe nemajú. Potravina nemá vlastnosť, že je dobrá alebo zlá.
Ak to povieme napríklad dieťaťu, môže si to vysvetliť tak, že keď zje „zlú“ potravinu, stáva sa zlým aj ono. Práve preto sa s týmto názorom úplne stotožňujem. Potraviny by sme nemali deliť na dobré a zlé. Mali by sme sa snažiť vyberať také, ktoré podporujú naše zdravie, no zároveň si vždy ponechať priestor aj na jedlá, ktoré nám prinášajú radosť, potešenie alebo sú súčasťou spoločenských príležitostí.
Pekným pravidlom je pomer 80 : 20. Približne 80 % jedál, ktoré jeme, by malo byť vyvážených, teda takých, ktoré nám poskytujú energiu aj potrebné živiny. Zvyšných 20 % môže byť priestorom pre potešenie a radosť z jedla.

Posuňme sa o pár rokov neskôr, do puberty. Prečo je puberta citlivé obdobie pre budovanie vzťahu k telu?
A: Puberta je veľká revolúcia nášho tela aj duše. Je to zmena, ktorá najprv prebieha nenápadne. Detské telo, ktoré sme dostali, ktoré sme si užívali a v ktorom sme sa naučili množstvo vecí, sa zrazu začne meniť na dospelé telo. Zároveň už nie sme dieťa, ale ešte nie sme dospelí. Tá veľká zmena, ktorá prebieha v organizme – psychicky aj fyzicky – prináša veľa náročných momentov. Veci, ktoré dovtedy fungovali, sa zrazu menia. Sme v období prestavby a počas nej je veľmi náročné zvládať každodenný život a zároveň vlastné dozrievanie.
Toto obdobie nás mení po psychickej aj fyzickej stránke. Rastieme, často disproporčne a nečakane, nie sme na to pripravení. Zároveň naša psychika už očakáva, že sme iní, že už nie sme deti. Máme potrebu rozhodovať sa sami, riadiť sa podľa seba a podľa rovesníkov. Do toho prichádzajú hormonálne zmeny, ktoré celý proces spúšťajú. Je úžasné, že náš organizmus to dokáže prirodzene nastaviť, ale nie je jednoduché prejsť týmto obdobím tak, aby sme všetky zmeny zvládali s pocitom istoty. Aby sme boli v súlade s očakávaniami rodičov, školy, kamarátov aj s tým, čo sami chceme.
Je to veľmi náročné obdobie, preto sme práve v čase dospievania najkrehkejší. Sme viac vystavení tomu, že nám nemusí byť dobre, pretože zvládnuť všetky tieto zmeny je náročné a má to na nás veľký vplyv.
Veľmi dôležitou vývinovou úlohou je, že si v tomto období tvoríme svoju identitu. Začíname sa na seba pozerať inými očami, máme na seba iné očakávania a zisťujeme, kto sme, čo chceme a kam smerujeme.
To, čo nám dovtedy pomáhalo, vytvárali naši blízki a dospelí okolo nás. Boli takou oporou, ktorá nám pomáhala cítiť sa bezpečne. V puberte si však dieťa začne postupne vytvárať vlastnú cestu. Začína si hovoriť: „Ja to idem zistiť sám.“ Robí to však v období, keď je celý jeho organizmus v neustálej premene. Budovať si odpoveď na otázku „kto som“ je veľmi náročné, ale zároveň je to jedna z našich najdôležitejších úloh. Práve preto sme v tomto období veľmi krehkí.

Čo môžeme my ako dospelí urobiť, aby mladý človek v období dospievania nestratil sebahodnotu alebo si naopak vybudoval čo najzdravšiu sebahodnotu počas tejto veľkej zmeny?
A: Byť s ním, byť trpezliví a byť najmä podporovateľmi. Nečakať, že budeme hrať hlavnú úlohu. My dospelí sme v tomto období veľmi dôležití, aby sme mu boli oporou v čomkoľvek, čo sa stane alebo čo skúsi, a aby sme mu ukázali, že nech sa deje čokoľvek, zvládne to.
To, čo mladý človek skúsi, do akého rizika ide a ako sa s tým vyrovná, už patrí jemu. My sme tam na to, aby sme ho podporovali, verili mu a boli tým človekom, ktorý mu pripomína, že zvládne aj nepríjemné situácie, že zvládne pocit slabosti, pocit, že sa mu niečo nepodarilo alebo že sa necíti dobre.
Rovnako aj vtedy, keď má pocit, že dokáže všetko na svete a chce meniť všetko okolo seba, potrebujeme pri ňom trpezlivo stáť. Je dôležité si pripomenúť, že toto obdobie je prirodzenou súčasťou vývoja a že sme si ním prešli aj my.
Nemali by sme mať prehnané očakávania, že každý deň musí zvládnuť všetko na jednotku. Takto to nefunguje. Treba tým obdobím prejsť spolu. Každý človek ho prežíva individuálne, ale pre rodiča je obdobie približne od 12 – 13 rokov do 16 – 17 rokov často veľmi náročné. Práve preto je dôležité byť tam, veriť svojmu dieťaťu a dávať mu pocit, že v tom nie je samo a že to bude v poriadku.

Čo sa začne diať, keď takýto mladý dospievajúci človek začne byť práve v tomto období hodnotený podľa vzhľadu? Napríklad: „Pozri sa, ako vyzeráš, neobliekaj si to, si taká zmaľovaná...“
A: Samozrejme, že to naňho pôsobí. Pre mladého človeka je v tomto období veľmi dôležité, ako ho vnímajú ostatní. Rovesníci sú preňho veľmi významní – skúša byť podobný ako oni, alebo naopak úplne iný. Snaží sa zapadnúť aj odlíšiť. Je to obdobie skúšania.
Keď vtedy dostáva spätnú väzbu typu: „Nie, toto nie je v poriadku, ty sa do toho nehodíš,“ je to preňho veľmi náročné. Stáva sa to ďalšou výzvou – začne premýšľať: „Nie som dosť dobrý, nepatrím sem, čo mám so sebou urobiť, kto vlastne som?“
Pre rodičov a dospelých je veľmi náročné nereagovať na experimentovanie mladého človeka hodnotiacimi vetami. Veľmi však podporujem rodičov, učiteľov a všetkých dôležitých ľudí v živote mladého človeka, aby k tomu pristupovali so zvedavosťou a dali mu priestor. Tento človek sa potrebuje vyvíjať a potrebuje si veci skúšať. Jeho telo aj vzhľad sa menia bez ohľadu na to, čo s tým robí.
Ak opakovane počúva, že nie je dosť dobrý, môže si z toho odniesť pocit: „Moja hodnota nestojí za nič, pretože sa nezmestím, nevyzerám správne, nepatrím sem.“ Vtedy sa môže dostať do rizika, že začne fungovať v režime „všetko alebo nič“.
Môže zabudnúť na ďalšie časti svojej identity – že je v niečom dobrý, čo ho baví, o čo sa zaujíma, aké má vzťahy. Všetko môže postaviť na jednu kartu: „Vyzerám zle, teda nie som nič.“ Zvládacím mechanizmom môže byť napríklad kontrola jedla alebo kontrola postavy.
Môže to byť aj stiahnutie sa do seba, vytvorenie si určitej ochrany pred svetom, aby k nemu nič nepreniklo. Nie je jednoduché dostať sa z toho, keď je človek na to sám – či už má trinásť, sedemnásť alebo aj dvadsaťštyri rokov.

Ako môžu mladých ľudí v tomto období ovplyvniť práve diéty?
I: Diéty sú rizikové v akomkoľvek veku, ale obzvlášť rizikové sú pre deti a dospievajúcich. Počas diéty býva obmedzený príjem stravy, energie aj potravín a dieťa nemusí dostať dostatok energie potrebnej na rast a vývoj.
Diéty môžu byť rizikové aj preto, že u dospievajúcich vytvárajú určitý spôsob vnímania jedla. Počas diéty sú niektoré potraviny zakázané a iné povolené. Práve potraviny, ktoré do diétneho stravovania nepatria, dostávajú nálepku „zlých“ potravín. Mladý človek si tak môže vytvoriť skreslený pohľad, že niektoré jedlá sú preňho dobré a iné zlé, čo môže viesť k narušenému vzťahu k jedlu.
A: Diéty sú rizikové počas celého života, ale v dospievaní je to ešte citlivejšie obdobie. Keď mladý človek skúsi diétu a čím je drastickejšia, tým viac môže mať na začiatku pocit, že funguje. Zrazu objaví: „Ja som na to prišiel, mám kontrolu, dokážem to.“
Môže to byť jedna z mála oblastí v jeho živote, kde má pocit, že niečo ovláda. A práve tento moment je veľmi rizikový. Rizikový je aj neskôr v živote, keď človek postaví všetko na tom, že teraz má kontrolu a všetko zvláda. U mladého človeka je to však výraznejšie, pretože sa mu ešte ťažšie pracuje s tým, že dôležitých oblastí života je viac a že jeho hodnota nestojí iba na kontrole jedla.
Ak sa človek vystaví diétam v období, keď sa ešte vyvíja, organizmus sa na to výrazne nastavuje. Z psychického hľadiska je však veľmi rizikové najmä to, že ak mladý človek ide do drastickej diéty a vidí výsledky, drží sa jej ešte silnejšie.
Môžeme mu hovoriť o jojo efekte alebo o tom, že je to škodlivé, ale vtedy sa k nemu často nedostaneme, pretože on má pocit, že mu to funguje. Cesta k nemu vedie cez záujem a blízkosť – hovoriť s ním o tom, že nám na ňom záleží, že máme obavy a sme tu preňho.
Nie cez kontrolu jedla, pretože práve tam sa on snaží mať kontrolu. Dôležité je priblížiť sa k nemu cez ostatné oblasti života. Tá diéta môže byť totiž volanie o pomoc – potreba cítiť, že je niekým, že má hodnotu.

Sociálne siete. Máme ich tu a v dnešnej dobe sa im už nevieme vyhnúť. Ako menia vnímanie nášho tela a predstavu o tom, čo je normálne telo a čo už nie?
A: Sociálne siete nám neprinášajú niečo úplne iné, ako nám prináša bežný život. Nie sú samy osebe dobré ani zlé. Záleží na tom, ako ich používame a čo nám prinášajú. Môžu nám prinášať pozitívne aj negatívne veci.
Sociálne siete však výrazne zrýchľujú množstvo podnetov, ktorým sme vystavení. Ponúkajú nám obrovské množstvo obrazov – napríklad extrémnej štíhlosti alebo rôznych životných štýlov – a my ich môžeme vnímať oveľa viac, než je naša psychika prirodzene nastavená zvládať.
Náš mozog nie je vytvorený na to, aby denne prijímal také množstvo obrazov ľudí, tvárí a tiel. Keď sme tomu vystavení, ovplyvňuje nás to. Sme prirodzene nastavení porovnávať sa s okolím – všímať si, čo sa od nás očakáva a kde v tom stojíme my.
Ak nám však sociálne siete prostredníctvom krátkych videí, reelsov či shortov prinášajú obrovské množstvo obsahu – či už reálneho alebo upraveného – dostávame sa k množstvu ľudí a obrazov, ktoré by sme v bežnom živote nemali možnosť vidieť.
Nemali by sme šancu vidieť toľko ľudí ani na veľkom podujatí, kde sú desaťtisíce ľudí, a už vôbec nie takým zúženým spôsobom, ako nám ich prináša sociálna sieť podľa nášho výberu a algoritmu. Aj preto nás to môže výrazne ovplyvňovať.
To, čo dostávame na sociálnych sieťach, prichádza v neprimeranom množstve oproti tomu, na čo sme psychicky nastavení. Vplýva to na nás aj vtedy, keď tomu rozumieme. Aj keď mladý človek racionálne vie, že obsah môže byť upravený alebo škodlivý, stále v ňom môže vyvolať emócie. A práve cez tieto emócie si ho často začneme vzťahovať na seba.

To je dôvod, prečo sa porovnávame aj napriek tomu, že vieme, že obsah na sociálnych sieťach je upravený?
A: Áno. Vieme to my aj mladí ľudia. Mladí ľudia často o sociálnych sieťach vedia oveľa viac, než si dospelí myslia. Výskumy ukazujú, že nás tento obsah ovplyvňuje aj vtedy, keď racionálne vieme, že je upravený, nereálny alebo že takýchto ľudí v bežnom živote stretávame len veľmi málo.
Nestačí teda iba kritické myslenie v zmysle „viem, že to nie je realita“. Kritické myslenie potrebujeme využívať aj pri tom, ako sociálne siete používame. Ak sme však obsahu vystavení extrémne často, stále na nás pôsobí, aj keď vieme, že nie je skutočný.
I: Doplnila by som, že veľmi dôležité je rozprávať sa o tom, čo na sociálnych sieťach vidíme. Ak máme možnosť hovoriť o tom s deťmi a dospievajúcimi, je dobré si tieto veci spoločne uvedomovať a pomenúvať.
Pomôcť môže aj takzvaný audit sledovaných účtov. Znamená to kriticky sa pozrieť na to, koho sledujem, čo mi daný obsah prináša, čo mi berie a ako na mňa vplýva, keď ho vidím každý deň. Účty, o ktorých vieme, že nás negatívne ovplyvňujú, môžeme prestať sledovať. Naopak, môžeme si vyhľadávať obsah a ľudí, ktorí nám prinášajú niečo pozitívne.
Rizikové to môže byť napríklad vo svete výživy. Vidíme, že mladí ľudia sledujú rôzne trendy, napríklad videá typu „čo som jedol za celý deň“, a snažia sa ich napodobňovať alebo skúšať. Je dôležité hovoriť o tom, že to, čo vidíme, nie je celá realita, ale iba určitý výsek zo života daného človeka. Je to jeho vybraný moment, nie celý deň. Rovnako je dôležité nerozhodovať za mladého človeka vetou: „Toto určite nikdy neskúšaj.“ Lepšia cesta je viesť diskusiu – čo sa mu na tom páči, prečo ho to zaujalo, čo by chcel vyskúšať, čo na tom môže byť prospešné a čo naopak rizikové.

Kedy sa môže zameranie človeka na zdravý životný štýl zmeniť na veľmi silnú a nezdravú formu kontroly?
I: Pre mňa je tam najdôležitejšia flexibilita. Akonáhle sa z toho flexibilita vytratí, začína to byť forma kontroly stravovania, ktorá už nemusí byť zdravá.
Kľúčové je, či nás náš životný štýl a spôsob stravovania začnú obmedzovať v bežnom fungovaní. Napríklad nejdem na obed s kolegami alebo rodinou, pretože tam nebude jedlo, ktoré mám naplánované alebo ktoré mi zapadá do mojich nastavených hodnôt, napríklad do makier alebo energetického príjmu. Alebo nejdem na oslavu, pretože tam bude koláč a nechcem riešiť, že mi ho budú ponúkať, tak sa jej radšej vyhnem.
Vtedy sa vytráca flexibilita. Ak sa z jedla stane iba palivo, energia a živiny, je to veľmi rizikové. Jedlo nie je len palivo. Má aj emočný a sociálny rozmer a vplýva na našu psychickú pohodu. Ak tieto časti odstránime a necháme tam iba energiu a živiny, približujeme sa k niečomu, čo už nemusí byť zdravý vzťah k jedlu.

Aký je váš názor na zapisovanie si stravy do kalorických tabuliek?
I: Kalorické tabuľky môžu byť veľmi dobrým pomocníkom, ale môžu sa stať aj zlým pánom. Sledovanie stravy alebo jej zloženia môže byť užitočnou edukačnou pomôckou. Môže nám pomôcť pochopiť, ako máme stravu zostavenú, aké jedlá jeme, čo nám prinášajú a čo naše telo potrebuje. Môže nás to naučiť viac o výžive a o tom, ako sa stravujeme. Problém nastáva vtedy, keď sa upneme iba na sledovanie, zapisovanie a kontrolovanie.
Ak nás kalorické tabuľky alebo akýkoľvek podobný nástroj začnú ovplyvňovať v našich rozhodnutiach, už nie sú pomocníkom, ale môžu smerovať k narušenému vzťahu k jedlu. Ak sa stane, že musíme sledovať a zapisovať každé jedlo, plánovať si všetko dopredu a aplikácia nám ukazuje, že sme nenaplnili energetický príjem alebo príjem určitých makroživín – napríklad bielkovín, tukov alebo sacharidov – a následne to ovplyvňuje, ako sa cítime, vtedy už tento nástroj prestáva byť prospešný. Namiesto pomoci nás začína negatívne ovplyvňovať a stáva sa rizikovým.

Obe pôsobíte v projekte Chuť žiť, ktorý je zameraný na pomoc ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy. Čo si ľudia najčastejšie nesprávne myslia o poruchách príjmu potravy?
A: Že je to rozhodnutie, že je to o tom, že niekto jednoducho neje a stačí, aby začal jesť. Poruchy príjmu potravy majú síce v názve „príjem potravy“, ale v skutočnosti ide o komplex vecí, ktoré sa v živote človeka po vzniku ochorenia zmenia.
Zďaleka to nie je iba o stravovaní, ale aj o tom, ako sa človek cíti sám so sebou a ako emočne prežíva. Toto prežívanie sa môže zúžiť, človek sa začne výrazne sústreďovať na to, ako niečo zvládol, na kontrolu, na pocit zlyhania. Pozitívne pocity môžu byť naviazané na kontrolu jedla a na pocit, že to človek zvládol.
Postupne sa zužuje aj sociálny svet človeka a jeho záujmy. Porucha príjmu potravy môže vytlačiť záujmy, vzťahy alebo ich môže posunúť do úzadia. Ovplyvňuje koncentráciu, pozornosť, pamäť, denný režim, spánok a postupne aj fyzické zdravie a fungovanie organizmu. Poruchy príjmu potravy sú komplexné ochorenia, ktoré zasahujú psychické aj fyzické zdravie.
Jedným z veľkých predsudkov je predstava, že človek jednoducho „nejedáva“ a stačí, aby začal jesť, alebo naopak, že niekto „jedáva príliš veľa a mal by sa ovládať“. Práve takéto zjednodušenia môžu veľmi škodiť tomu, ako vieme byť ako spoločnosť citliví k ľuďom s poruchami príjmu potravy a ako im môžeme pomáhať.
Zároveň je dôležité si uvedomiť, že každý z nás môže byť počas života ohrozený poruchou príjmu potravy alebo narušeným vzťahom k stravovaniu či k vlastnému telu. Ďalší dôležitý predsudok je, že sa to netýka iba dievčat alebo dospievajúcich dievčat. Týka sa to ľudí rôzneho veku, mužov aj žien. Nie je to ochorenie viazané iba na určité profesie alebo skupiny ľudí. Môže sa týkať kohokoľvek. Bolo by dobré, keby bolo prirodzené s tým počítať, vedieť pomáhať sebe aj ostatným a vyhnúť sa rýchlym radám a zjednodušeniam.
I: Doplnila by som, že častým mýtom je aj to, že poruchu príjmu potravy vieme rozoznať na prvý pohľad. Nie je to tak. Poruchy príjmu potravy sa môžu vyskytovať pri rôznych hmotnostných kategóriách – u ľudí, ktorí môžu byť na pohľad štíhli, pri normálnej hmotnosti, ale aj pri nadhmotnosti či obezite. Nedá sa teda spoľahlivo rozpoznať iba napohľad.

Aké sú viac alebo menej viditeľné signály, kedy by sme mali spozornieť?
I: Často to začína veľmi nenápadne. Nemusí prísť jeden konkrétny moment, po ktorom sa všetko zmení, ale prejavy poruchy príjmu potravy môžu prichádzať postupne a niekedy veľmi nebadane.
Rodičia nám často hovoria, že to začalo iba snahou o zdravý životný štýl – napríklad tým, že dieťa prestalo piť sladené nápoje, vynechalo sladkosti alebo sa začalo viac hýbať. To všetko môže byť v poriadku a nemusí hneď pôsobiť podozrivo.
Dôležité je opäť slovo flexibilita. Ak sa jedlo alebo pohyb začnú stávať nástrojom kontroly, už to môže smerovať k rizikovému správaniu alebo prejavom poruchy príjmu potravy.
A: Môžeme si to všimnúť aj na zmene nálad. Celkovo sa môže meniť prežívanie človeka – začne byť iný, viac uzavretý, menej ho zaujímajú veci, ktoré ho predtým bavili. Postupne sa môže vzďaľovať od oblastí života, ktoré predtým prirodzene žil. Všimnúť si to môžu priatelia, rodičia aj partneri. Pri tomto ochorení je však časté, že človek ho počas dlhšieho obdobia skrýva. Na samotnom stravovaní si preto nie vždy všimneme zmenu.
Psychické zmeny môžeme zachytiť skôr ako fyzické zmeny. Neskôr sa môžu objaviť aj fyzické prejavy – človek sa mení, je unavený, zraniteľnejší a klesá jeho odolnosť.
Schopnosť sústrediť sa a fungovať v iných oblastiach života môže klesať, pretože veľká časť energie sa sústreďuje na kontrolu stravovania a jedla. To, čo človek zvláda v ostatných oblastiach, môže ísť výrazne dole. Často sa to dá spozorovať skôr cez tieto zmeny než cez samotné stravovanie, pretože ochorenie veľmi často prebieha v tajnosti.

Ale asi to nie je niečo, na čo človek príde v puberte tak, že zrazu kontrolujem jedlo alebo potrebujem byť perfektný?
A: Obdobie kontroly môže prísť aj pred pubertou. Ťažkosti s tým, ako človek vníma seba, svoje telo alebo stravovanie, prípadne začínajúce poruchy príjmu potravy, môžu začať už okolo šiesteho roku života alebo aj skôr. Puberta je však citlivé a zraniteľné obdobie, v ktorom môže byť kontrola veľmi lákavá. Keď začne mať mladý človek potrebu o niečom rozhodovať, práve toto môže byť oblasť, kde má pocit, že to dokáže ovplyvniť.
Naša spoločnosť často oceňuje perfekcionizmus a kontrolu. Keď ich mladý človek začne preberať, môže mať pocit: „Toto je niečo, čo dokážem ovládať. Toto patrí mne.“ Klienti a klientky v tomto veku často hovoria, že je to jediná oblasť, nad ktorou majú pocit rozhodovania. Že práve cez obmedzenia jedla alebo pravidlá okolo stravovania cítia, že majú kontrolu. Aj preto je dôležité podporovať slobodný život a slobodný vzťah k jedlu – u seba aj u ostatných.

Ako vyzerá v praxi liečba porúch príjmu potravy a akú úlohu tam zohráva psychológ a nutričný poradca?
A: Sme veľmi radi, že veda a spoločnosť dospeli k tomu, že najlepší prístup pri liečbe porúch príjmu potravy je multidisciplinárny. Starostlivosť a pomoc pre človeka netvorí jeden odborník, ale tím, ktorý sa postupne skladá.
Dôležitým členom tímu je psychológ alebo psychoterapeut, ktorý spolu s človekom na tejto ceste hľadá spôsoby, ako zvládnuť náročné veci v jeho živote mimo kontroly jedla.
I: Nutričný špecialista vedie klienta späť k zdravému vzťahu k jedlu. Postupne ho učí, ako má byť strava zostavená. Strava sa nastavuje tak, aby bola pre človeka vhodná a dostatočná. V prvých fázach liečby porúch príjmu potravy je jedlo samotné liekom. Je nevyhnutné, aby sa telo po fyzickej stránke mohlo začať zotavovať a aby následne bola možná psychologická pomoc, podpora a terapia. Jedlo tam zohráva kľúčovú úlohu.
Veľmi dôležité je aj zapojenie najbližších ľudí, najmä rodičov. V prvých fázach môžu byť veľkou pomocou, pretože dokážu pomôcť prevziať zodpovednosť za jedlo, jeho prípravu, servírovanie a za to, aby dieťa dostalo primeranú porciu. Pre človeka s výraznými prejavmi poruchy príjmu potravy môže byť veľmi náročné zostaviť si jedlo, určiť si porciu a následne ju aj zjesť, pretože ho v tom ochorenie ovplyvňuje.
V neskorších fázach sa pracuje na obnovovaní zdravého vzťahu k jedlu. Na tom, aby jedlo nebolo iba energia, kalórie alebo živiny, ale aby sa obnovilo aj spontánne a flexibilné jedenie, jedenie v spoločnosti, počúvanie hladu a sýtosti. Aby jedlo opäť plnilo všetky svoje funkcie a nebolo iba palivom.

Ako reagovať, keď blízka osoba – dieťa, dospievajúci alebo dospelý – povie: „Som tučný, som tučná“ alebo „Nechcem jesť, lebo priberiem“?
I: Keď s tým príde napríklad dieťa domov a povie: „Mami, ja mám tučné bruško,“ rodičia často prirodzene reagujú: „Ale nie, vôbec, si krásny alebo krásna.“ Myslia to úprimne, ale v danej chvíli to nemusí byť pre dieťa najviac nápomocné. Dôležité je zaujímať sa a skúsiť sa opýtať: „Povedz mi o tom viac, čo sa deje?“ Ísť cez pocity, nie cez vzhľad.
A: Keď nám blízky človek povie, že nie je so sebou spokojný alebo že jeho telo je zlé, nie je najlepšia reakcia iba povedať: „Nie, nie je to tak.“ Dôležité je zaujímať sa o človeka podľa jeho veku, potrieb a situácie. Pýtať sa: „Čo sa deje? Ako sa máš? Ako ti je?“ Byť s ním v tom, čo prežíva. Nemusí to byť jedna debata, ktorá všetko vyrieši, ale môže to byť rozhovor, vďaka ktorému pri ňom zostaneme a vytvoríme priestor na ďalšie rozhovory.
I: Pomáha tiež ísť cez funkčnosť tela, nie cez vzhľad. Ak niekto povie: „Pribral som a musím ísť behať,“ nie je dobré posilňovať predstavu, že pohyb je trest za vzhľad. Lepšie je hovoriť o tom, že pohyb môže pomôcť cítiť sa lepšie, mať viac energie, posilniť telo a podporiť zdravie.

Kedy nastane moment, keď by mal človek vyhľadať odbornú pomoc?
A: Vtedy, keď si človek alebo jeho blízki všimnú, že sa jeho život zmenil a jeho prežívanie je výrazne ovplyvnené možným ochorením. Pri tomto ochorení je veľmi časté, že ľudia, ktorí trpia, si hovoria: „Neviem, či som dosť chorý. Sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc viac. Nechcem nikoho zaťažovať.“ Práve v momente, keď sa človek začne pýtať, či jeho ťažkosti vôbec stoja za pozornosť, je dôležité pomoc vyhľadať.
Je dobré povedať niekomu blízkemu: „Mám takéto otázky, asi mi nie je dobre.“ A zároveň je správny krok obrátiť sa na odbornú pomoc. Všetci si zaslúžime podporu – od ľudí okolo nás aj od odborníkov, ktorí sú tu práve na to, aby pomáhali.

Spolupráca s dm je dlhoročná a dm pravidelne podporuje aktivity projektu Chuť žiť. V čom je pre vás táto spolupráca jedinečná a prečo je podľa vás dôležité, aby sa o vzťahu k jedlu, k telu a o poruchách príjmu potravy hovorilo viac aj vo verejnom priestore?
A: Sme radi za všetkých partnerov, ktorí rozumejú tejto ceste, že podpora ľudí a nás má byť spoločná. Nie je to jedna vyčlenená oblasť, kde sa niekedy, keď niečo nie je dobré, máme v skrytosti vyliečiť a nech to len rýchlo prejde. Keď to žijeme spoločne, keď organizácie, ktoré robia svoju prácu a starajú sa o ľudí, preberajú spolu s nami zodpovednosť, že sa budeme starať o ľudí tam, kde to potrebujú, pomáha to vytvárať svet, ktorý je lepší pre všetkých.
Vnímam, že dm nám pomáha byť ľuďmi, ktorí žijú dobrý a naplnený život. Je preto dôležité, aby sme v tom dobrom živote hľadali cestu pre všetkých ľudí, v akýchkoľvek obdobiach. Veľmi si ceníme, keď v tom ideme spolu, pretože sami by sme túto cestu nezvládli.

Myslíte si, že otvorené rozhovory, edukácie a kampane môžu reálne pomôcť v prevencii porúch príjmu potravy?
I: Áno. Sme presvedčení, že prevencia je veľmi dôležitá a kľúčová. Nemá to byť iba o liečbe a zachytení ľudí, ktorí už potrebujú pomoc, ale našou veľkou a dlhodobou snahou je venovať sa prevencii a šíreniu osvety. Prevenciu realizujeme aj na základných a stredných školách v rámci programu ZDRAVÉ JA.
A: Šírenie príbehov je veľká vec. Keď niekto zdieľa svoj príbeh a my mu v tom ako organizácia pomôžeme, keď nám partnerská organizácia na tejto ceste pomáha, môže to ovplyvniť ľudí, o ktorých ani nevieme. Keď niečo takéto urobíme a niekto sa podelí o svoj príbeh, tie malé svetlá, ktoré sa niekde rozsvietia, niekedy vidíme. Napríklad cez našu linku pomoci, kde sa nám ozvú ľudia, ktorí povedia: „Toto som počul, toto som videl a povedal som si, že aj ja za to stojím, aby som vám napísal a ozval sa.“
To sú ľudia, ktorí sa nám ozvú, ale veríme, že keď spoločne posúvame príbehy, informácie o liečbe, ochorení aj nádeji, že sa poruchy príjmu potravy dajú liečiť, rozsvietime v ľuďoch malé svetlá. Môžu si povedať: „Možno by som to mohol skúsiť. Aj ja za to stojím.“ A stojí to za to.

Aké sú tie malé kroky, ktoré môžeme my všetci urobiť pre to, aby sme už dnes mali lepší vzťah k svojmu telu?
A: Malý krok, ktorý môžem pre seba urobiť, je zvedomovať si, ako so sebou žijem, ako sama seba alebo sám seba hodnotím, ako sa pochválim, akým slovom k sebe ráno vstávam a čo si hovorím. To sú tie malé kroky. Oceniť seba, oceniť svoje telo, že ho tu mám. Bez neho, akékoľvek je, by som tu nebola. Naozaj si hľadať tie malé veci, ktoré som ja a ktoré prinášam sebe aj druhým. Možno si to niekde potichu alebo aj nahlas povedať. To je ten prvý krok.
I: Čo sa týka stravovania, nemusíme byť perfektní. Na začiatku je dobré prehodnotiť si všetky zákazy, ktoré som si nejako vniesol do svojho stravovania. Začať tým, že ich povolím a vrátim do stravovania nielen energiu a živiny, ale aj radosť a potešenie. Ak si uvedomíme, že toto nie je v našich silách, je dobrý nápad vyhľadať aj v tomto odbornú pomoc.

Anna, Ivana, ďakujem veľmi pekne za to, že ste k nám dnes prišli, za otvorený a citlivý rozhovor. Verím, že sme otvorili tému, ktorá sa týka viac ľudí, ako si možno myslíme. Prajem vám veľa síl do vašej ďalšej práce, aby si mnohí ďalší ľudia vďaka vašej práci našli k sebe zdravší a láskavejší vzťah.
Aj my ďakujeme veľmi pekne.