Jana Kirschner: Máme to vo svojich rukách

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s rodáčkou z Martina, našou obľúbenou speváčkou, hudobníčkou, textárkou a mamou dvoch dcér, Jankou Kirschner. Jani, vitaj!
Ďakujem, ahojte!

Jani, chcela byť malá Janka niekedy hudobníčkou alebo speváčkou? Spomínaš si na ten prvý moment, keď si si povedala, že „ja chcem, aby hudba a spev boli súčasťou môjho života“?
Asi také najklasickejšie podľa mňa bolo, že som milovala spievať. Samozrejme, ja som stále spievala a tým, že môj brat bol o šesť a pol roka starší, tak som už pre seba mala v tom našom byte aj nejaký priestor. Často som bola sama a bola som dieťa, ktoré sa často hrávalo samo a vymýšľalo si svoje hry a príbehy. Popritom som, samozrejme, veľa spievala a učila som sa pesničky druhých ľudí, ktoré som počula. Vždy som sa dívala do zrkadla, to si pamätám, a môj dedo, keď ma videl, tak mi vravel, že čo z teba vyrastie, čo z teba bude … :) :) Stále som sa sledovala … to klasické spievanie do švihadla a podobne.

A to už si si aj hovorila, že budeš speváčkou?
Cítila som, že asi viem spievať lepšie než moji kamaráti na dvore, a vždy, keď sa dalo, tak ma niekto zavolal niekde spievať. A potom, keď som mala zhruba šesť – sedem rokov, som sa už začala viac uvedomovať a prihlásila som sa do speváckej súťaže Zlatá guľôčka, to boli folklórne pesničky. To som mala asi sedem rokov, sama od seba, bola to moja iniciatíva. Dostala som sa až do krajského kola, kde som skončila druhá u odbornej poroty, ale prvá ako cena divákov, takže to bola veľká vec. Môj otec skoro odpadol, keď ma videl, lebo dovtedy si to vôbec neuvedomil. :) Takže tam som prvý raz spievala s kapelou, s cimbalom, normálne ľudová kapela.

Ty si niekde aj spomínala, že si vyrastala s „kazeťákom…“
Áno. Stále som mala kazeťák, to už prišlo potom neskôr, lebo to bola éra MTV. Mala som kazeťák, ktorý mi otec doniesol z Viedne, pretože jeho krstná mama bývala vo Viedni. Doniesol to hneď po otvorení hraníc, jeden z takých veľmi moderných kazeťákov. A ja som na ňom stále počúvala hudbu. Stále, stále, stále som bola obklopená hudbou, potom som nakoniec aj presvedčila našich, nech mi kúpia klavír a gitaru. Takže som sa tak nejako uberala svojou cestou. Ale nedá sa povedať, že by som to brala úplne vážne. Tie nástroje mi až tak nevoňali, ale ten spev ma naozaj veľmi, veľmi bavil a cítila som, že sa ním dokážem dostať do nejakej hĺbky. Milovala som to.

Ty si, myslím, že aj tancovala. K tancu ťa to potom už neťahalo?
Tanec ma veľmi bavil. Ja som vyrastala presne v tej generácii, že Chorus Line a všetky tieto muzikály, ktoré v tom čase fičali, takže som to mala naštudované a vždy som snívala, že pôjdem študovať do New Yorku. Vlastne Martin som svojimi očami asi od štrnástich rokov videla, akoby bol New York. :) Pretože tým, že som spievala a tancovala, to bolo pre mňa fakt veľmi pekné prostredie, bola som obklopená tanečníkmi. Martin bol veľmi slávny tým, že tam bolo veľa tanečníkov, takže bola to pekná komunita. A napriek tomu, že sme aj robili všelijaké veci, ktoré rodičia nie vždy odobrili, väčšinu detstva som sa venovala športu a vlastne spevu a tancu.

Sme v dm podcaste. Ty s dm spolupracuješ už mnohé roky. Vieš koľko?
Neviem, ale myslím si, že som bola na jednej z tých prvých párty podľa mňa.

Vieš, kde to bolo? Poviem ti presne: Je to osemnásť rokov, 2007, v Studenom.
Pamätám si to, áno. Čas neskutočne letí. :) A potom si pamätám, že som znova prišla, a to som bola tehotná. To si pamätám, to som bola s Matildou, takže to muselo byť tak pred trinástimi rokmi, ale prvýkrát to bolo teda ešte dávnejšie.

Spomínaš si trošku na to vystúpenie?
Trošku si spomínam, ale pre mňa tie dm-kovské akcie boli vždy veľmi príjemné. Hlavne ja mám, aj my, celá rodina máme veľmi osobný vzťah k dm. Takže to je pre nás prvé miesto, kam moje dcéry chcú ísť, keď sa vrátime na Slovensko. :)

Aj som sa chcela spýtať, čo ťa vlastne baví na tej spolupráci. Tak najviac, že si povieš, že jéj, super, ďalšie vystúpenie práve pre dm.
Myslím si, že sú to hlavne ľudia. V tej dm cítiť, že za tým je niečo viac ako len nejaká firma, že za tým je ešte aj nejaké srdce, filozofia, niečo jednoducho viac. Že človek, aj keď príde do toho obchodu, tak aj ten slogan, ktorý vlastne dm mala…

Tu som človekom, tu nakupujem.
Áno, presne tak. Tak ten slogan tam aj cítim. A stále je to tak aj po dlhých rokoch, čo dm je na trhu. A naozaj po tých dlhých rokoch, čo chodím do dm – už veľmi, veľmi veľa rokov –,stále to jednoducho so mnou zostalo a je to tam cítiť.

dm práve ukončila svoju trojmesačnú kampaň zameranú na starostlivosť o ženské zdravie. Jej zámerom bolo zvýšenie povedomia o dôležitých témach, týkajúcich sa tejto starostlivosti, a to najmä ženského cyklu, ako aj odtabuizúvanie tém, o ktorých sa nehovorí. V kampani sme sa venovali aj témam ako menopauza, endometrióza, poruchy príjmu potravy, popôrodná depresia, pričom takým pomyselným menovateľom týchto tém bola sebaláska. Akú cestu ste prešli, respektíve prechádzate ty a sebaláska?
Myslím si, že je to téma, o ktorej sa posledné roky veľmi často rozprávame. Všetci to riešime, myslím si, že je to veľmi veľká ženská téma, ale podľa mňa by mala byť nielen ženská. Som presvedčená o tom, že je aj veľmi veľa mužov, ktorí to cítia tak, že nemôžu byť ako keby slabí, musia byť za každú cenu silní, a podľa mňa to tak máme aj my ženy. V mnohých situáciách sa jednoducho vnímame, že sme superženy, stále niečo vláčime, vykladáme, staráme sa o deti, sme v nejakom kolobehu, máme svoje povinnosti a snažíme sa všetko ustáť. V každej tej našej životnej role sa snažíme byť silné, ale niekedy možno potrebujeme aj spomaliť a vypnúť, uvedomiť si veci.

Mne teda trvalo veľmi dlho, kým som sa naučila vnímať samu seba aj z takéhoto pohľadu, že potrebujeme vypnúť, že občas jednoducho potrebujem postarať sa aj sama o seba. Možno je to tým, že moja mama je presne ten človek, že sa rozdá na všetky strany, a vychovávala ma presne v tom, že ona bola vždy na tom poslednom mieste, vždy urobila všetko pre všetkých, a myslím si, že toto som od nej „chytila“. Čoraz viac si uvedomujem, že aj ja potrebujem to svoje niečo naplniť a povedať si: A dosť – potrebujem si oddýchnuť.

Čiže koho máš teraz na prvom mieste? :)
Samozrejme, že sú to asi moje deti, môj muž, to je jasné. :):) Ale deti sú pre mňa taká nová úloha v živote, lebo som vždy bola sólista. Vždy som to tak cítila, že som sólista, a vnímala som to tak, že keď sa niečo pokazí, tak sa to pokazí len v rámci mňa, že ja to nejako zvládnem, vyriešim, ide sa ďalej. Ale zrazu, keď sú vo vašom živote deti, tak človek sa cez ne veľmi veľa naučí a zistí sám o sebe všeličo. Ale ako som už povedala, keď nebudem v pohode ja, tak aj tie deti to budú cítiť, takže sa určite viac vnímam.

A čo si sa naučila o sebe od svojich detí?
Naučila som sa presne to, že nie je dobré, keď to človek prepína, prekombinuje, keď sa snaží robiť všetko na tisíc percent. Naučila som sa napríklad vypnúť tak, že keď som s nimi, tak som s nimi jednoducho, nie som Jana Kirschner, neriešim maily, neriešim toto, toto, toto. Riešim jednoducho to, čo je v danej chvíli. Naučila som sa užiť si prítomnosť viac ako predtým.

A ako si najradšej užívate prítomnosť?
Sme celkom kreatívna rodina, takže pre mňa veľmi čerstvým bol práve zážitok z oblasti Británie v Lake District, kde sme boli nedávno na dovolenke. Pre nás sú to niekoľkohodinové túry, proste milujeme chodiť po prírode, objavovať. Môj muž je absolútny dobrodruh, takže ma stále niekde ťahá a, samozrejme, mne sa nechce, pretože viem, že to je náročné, ale vždy, keď to absolvujeme, sme šťastné. Môžem len tak spomenúť, že pred jednou z prvých vychádzok, ktoré sme mali tento rok, môj muž povedal, že toto bude prvý deň, nechám vás oddýchnuť, ideme len na takú krátku prechádzku. A nakoniec sme prešli s deťmi 14,6 km, takže krátka prechádzka. :):):)

Čo bolo potom druhý deň? :)
Druhý deň sme ležali uprostred údolia pri potoku a oddychovali sme. :):) Ale toto je jednoducho môj muž, on sa nás snaží naozaj pozitívnym spôsobom niekam posunúť a ukázať nám aj niečo iné v tých našich životoch.

Súčasťou našej kampane bolo okrem iného aj odtabuizovávanie menštruácie a odokrývanie mnohých iných tabu. Čo vnímaš ako ženské tabu? Ako tému, o ktorej sa nehovorí alebo nedostatočne hovorí a malo by sa?
Podľa mňa všetky tieto veci spojené, dá sa povedať, s naším ženským životom, či už je to menštruácia, alebo potom neskôr menopauza, ale je toho naozaj oveľa, oveľa viac. Pre mňa to napríklad bolo poznanie z tehotenstva. Napríklad samotný pôrod … porovnanie toho pôrodu na Slovensku a potom v Británii, keďže som rodila dvakrát, takže som mala skúsenosť veľmi rôznu z každej krajiny. A je to niekedy zvláštne, človek si povie – škoda, že o tomto nehovoríme viac. Už keď sme boli mladé, napríklad na základnej škole. Že viac nerozumieme svojim telám a teraz hovorím aj o mužoch. Niečo vieme, niečo nám niekto povie, niečo sa dozvieme od kamarátok, a tak sa, samozrejme, úplne nestratíme v živote, ale často si myslím, že tie tabu sa dajú veľmi ľahko odstrániť tým, že o nich budeme rozprávať. A myslím si, že je veľmi užitočné o nich rozprávať. A aj keď si niekto povie, že o tomto by sme asi nemali hovoriť, tak ja si myslím, že to patrí k nám, však sme súčasťou prírody, sme živé tvory a k živým tvorom patria aj nie vždy veci, ktoré sú esteticky krásne. Niekedy k nim patria aj veci, ktoré sú boľavé, a niekedy o nich naozaj musíme rozprávať.

Ty si sa ako sedemnásťročná zúčastnila Miss Slovensko, prebojovala si sa do finále, skončila si piata. Je tá pomyselná koruna krásy zárukou zdravého sebavedomia alebo práve naopak?
Nie, vôbec. :):) To bolo veľmi zvláštne obdobie. Po prvé, ja som si uvedomila, že som bola veľmi mladá, mala som zhruba šestnásť – sedemnásť rokov, keď som išla na Miss, naozaj som bola veľmi, veľmi mlaďunká a nedá sa povedať, že by som mala v niečom jasno alebo že by som mala nejaký svetonázor, to už vôbec nie. Nejakým zázrakom sa mi proste podarilo očariť mejkap artistu Christian Dior, ktorý tam bol, pretože som mala veľmi dobré fotky, bola som zaujímavý typ, ale vnútorne som bola absolútne decko. V podstate som tam nepatrila, neznášala som vysoké topánky, bola som tanečníčka, športový typ, takže keď som tam prišla a zrazu som zistila, že sa celý svet má točiť okolo toho, ako vyzerám, tak mi to prišlo… Jednoducho som chcela z toho sveta čo najskôr odísť. :)

A to sebavedomie… myslím si, že veľmi veľa krásnych žien práve tú krásu nevidí. Napríklad keď mne niekto povedal, že ty si bola taká krásna, ja som to v tej chvíli absolútne nevidela. To krásno si začínam uvedomovať, dá sa povedať, až po štyridsiatke. Že čo to vlastne je, aká je to hodnota.

Ale v danom čase si mala pocit, že skôr ti to na sebavedomí pridalo, alebo skôr si sa v tom tak utápala?
Nie, vôbec mi to nepridalo, skôr ubralo. Myslím si, že všetky parametre, merania, šablóny, do ktorých chceme vopchať tú krásu, sú absolútne zradné. To je proste niečo, čo nemôže fungovať. Tá krása, ako sme sa tu bavili o svojich profiloch zboku, o našich nosoch, pre mňa to je tá krása. To, že sme iní, že sme zaujímaví. Proste nemám rada generalizovanie ani v hudbe, ani vopchať sa do nejakej krabičky, že takáto je krása, toto je ideál krásy. To je podľa mňa úplne mylné. Buďme slobodní, buďme krásni v tom, že dokážeme vnímať tie rozdiely a prijať ich.

Aj si tam prepadla na nejakú chvíľu do takej bubliny, že si riešila svoj vzhľad? Predsa len si tam stála pred porotou, každý ťa riešil na základe nejakých kritérií, parametrov, snažil sa ťa niekam vopchať od – do. Ustála si to?
Ustála som to. Bola som najlepšia kamarátka s Vlaďkou Hreňovčíkovou, ktorá v ten rok vyhrala. Oni nás volali duo depresivo, pretože sme boli najmladšie, boli sme v nekonečnej depresii, stále sme na niečo nadávali, takže sme absolútne nespolupracovali. :):) Vlaďku si agentúra, ktorá to robila, vychovávala a pripravovala na to, že tú miss vyhrá. Nakoniec ju, samozrejme, aj vyhrala, však bola nádherná, ale vždy hovorili, že ja som ju pokazila.:) Keď som prišla, úplne sme sa našli a naozaj sme prechádzali takým tínedžerským frflaním, nič sa nám nepáčilo, nič sa nám nepozdávalo.:) Ešte si sa niečo pýtala?

Že či si niekedy riešila vzhľad, napríklad že si málo jedla…
Áno. Áno, áno. Mala som určite nábeh na takú bulímiu podľa mňa, veľmi ma to zobralo, pretože som bola odjakživa veľmi ženská. Mala som proste klasickú postavu, prsia, boky, nemyslím si, že som bola nejako výrazne veľká, ale bola som proste vyšportovaný človek, mala som vyšportované stehná, nohy. Nikdy som netrpela nedostatkom sebavedomia, až teda kým som prišla na tú Miss a zistila som, že moje stehná sú o dosť väčšie ako stehná tých ostatných báb.:) A tam sa to začalo. Takže pred Miss som naozaj jedla často aj len jedno jablko denne, akože to bola taká moja diéta. Potom, samozrejme, prichádzali prejedania a mala som s tým proste veľký, obrovský problém. Hladovala som a podobne. Takže určite tam bol nábeh na veľmi nezdravý trend, čo ma to chytilo asi na nejaký rok.

Vďaka čomu sa ti to podarilo zastaviť?
Neviem. Môj otec vraví, že ty sa máš veľmi rada na to, aby si niekam úplne skĺzla, a našťastie vo mne zvíťazil zdravý rozum. Že som si povedala – a dosť, toto už nie je normálne. Dá sa povedať, že ma zachránila trošku aj tá hudba, lebo tá nie je len o tom, ako človek vyzerá, ale je hlavne o tom, čo vie vytvoriť. Tak to ma zachránilo a trošku ma to posunulo medzi muzikantov, medzi iných ľudí, ktorí riešili iné hodnoty. A videla som, ako niektoré baby, ktoré boli na Miss, potom napríklad trpeli, brali napríklad tabletky, preháňadlá … skrátka skončili veľmi zle, niektoré aj v nemocniciach. Takže videla som, kam až to môže dôjsť, kam až to môže dospieť, a nejako som sa zastavila. Ale nebola som veľmi ďaleko od prúseru, musím povedať. Moja mama už začala šípiť, že sa niečo deje. A potom, samozrejme, veľmi som pribrala, zas som schudla a vlastne nekonečný kolobeh. :)

A vtedy si už modelkou nechcela byť…
Ja som vlastne chcela byť chvíľu modelka, lebo neviem, či si pamätáš, boli také dve sestry, Ivona a Martina Hlavaté, to boli v deväťdesiatych rokoch jedny z prvých slovenských modeliek, ktoré sa dostali do sveta a pracovali pre Elite Model Look. A tie boli pre mňa obrovským vzorom. Práve to, že som chcela naozaj ísť do sveta, chcela som vidieť svet a vždy som cítila, že jednoducho v Martine nezostanem. Nie preto, že by som mala nejaké zlé detstvo, práve naopak, ale ťahalo ma to do sveta. Takže som v tom modelingu videla skôr príležitosť cestovať a spoznať svet ako predávať svoju krásu.

Ženský vzhľad je veľmi silný nástroj moci, tak ako peniaze, a veľakrát je ten vzhľad dôležitejší ako schopnosti…
Myslím si, že keď má človek len krásu, tak to nestačí na to, aby dokázal manipulovať alebo ako to nazvať. Myslím si, že musí mať niečo aj v tej hlave.:) Takže musí to byť jedno s druhým a hlavne tá krása, ako som povedala, podľa mňa krása je pocit, je to stav. Ja to úplne vidím, že niekedy sa zobudíte a máte pocit, že ste bohyňa sveta, a pravdepodobne nevyzeráte lepšie ako deň predtým, keď ste sa cítili úplne naprd.:)

Mala si niekedy skúsenosť, že niekto ti povedal, že dobre, môžeš ísť sem napríklad zaspievať, ale musíš tak a tak vyzerať, tak a tak musíš byť oblečená?
Áno,to stále. Samozrejme, speváčky s tým veľmi bojujú. Vidím na kolegoch mužoch okolo seba, pretože som celý život v mužskom kolektíve, že speváci to majú oveľa jednoduchšie. Často prídu prepotení z nejakého jedného festivalu na druhý, nemusia nič riešiť.:) My riešime všetko, pretože ľudia vás inak posudzujú. Teraz prichádzate do veku, keď sa objavujú prvé zmeny v rámci starnutia a človek to začína cítiť. Je unavenejší, pleť je unavenejšia, nemôžete toto, nemôžete hento, musíte spať, nemôžete žúrovať. Proste jedno s druhým. Začínam si uvedomovať, že sa objavili nejaké prvé šedivé vlasy, človek tak nejako dúfal, že ho to obíde, ale neobišlo. :):)

Aké bolo najbizarnejšie zadanie, ktoré si dostala? Že dobre, dáme ti tento džob, ale…?
Tých zadaní bolo veľmi veľa. Samozrejme, od krátkych šiat… raz som fotila kalendár niekde v Česku pre nejakú spoločnosť. Bol to nejaký sponzoring a zobrala som tam všetky svoje kamarátky, vizážistku aj vlasovú hairstylistku a bola to zábava, aj sme to natočili, nafotili, ale pamätám si, že klient to takmer odmietol zaplatiť, pretože mi tam nebolo vidieť prsia. On proste povedal, že kde jsou ty prsa? :):) My sme to urobili štýlovo, ja som sa ešte pred fotením dokonca ostrihala, on bol úplne nešťastný, lebo som vyzerala ako taký kluk.:) Takže nakoniec sa nám tam podarilo nájsť jednu fotku s prsami, ustáli sme to a bolo to na titulke toho ich kalendára, ale bolo to naozaj bizarné, že kde jsou ty prsa, že ani vlasy, ani prsa, tak je to holka? :):)
Ale našťastie, a vnímam to pozitívne, sa trochu tie trendy upokojili. Ľudia možno ešte vnútorne stále túžia vyjadrovať sa viac sexisticky, ale myslím si, že už je to skrotenejšie. Často sa mi stávalo, že pod pódiom sedeli páni, ktorí veľmi otvorene dávali najavo, či sa im niečo páči alebo nie, hlavne keď prišiel výstrih, tak to bol úplne výbuch emócií.:):) Z čoho potom, samozrejme, plynula moja revolta – krátke vlasy. Ostrihala som sa, lebo som nechcela byť videná ako symbol krásy. A takisto som bola povestná tým, že som sa veľmi neodhaľovala, pretože som sa necítila komfortne. Dlhé roky som sa necítila komfortne chodiť v šatách s výstrihom. Raz som prišla na nejaké fotenie a povedali mi, že no ty máš krásne nohy, my sme o tom nevedeli∞ lebo som sa rozhodla, že ich jednoducho nebudem ukazovať. Dlhé roky som bola presvedčená, že je lepšie byť nenápadná.

Zamýšľam sa, že ten sexizmus, absencia rešpektu – to je tiež určite veľkou súčasťou aj šoubiznisu a vôbec ženskej krásy ako takej. Stačí ísť po ulici a tam niekto po tebe vypiskuje len preto, lebo máš krátku sukňu alebo tričko s výstrihom. Stretávala si sa aj s týmto?
Stretávala som sa s tým prvé roky v šoubiznise. Myslím si, že potom, keď už človek získa nejakú pozíciu a platformu, na ktorej funguje, už má aj trošku väčšiu silu nad tým všetkým zvíťaziť. Aj s humorom často dokážete veľmi rýchlo vyriešiť niektorých pánov, ktorí majú slizké poznámky. Tak som sa naučila veľmi ľahko ich odpinkať a dať ich trošku do pozoru, ale to mi trvalo prvých pár rokov.:) Človeku hneď to sebavedomie nenabehne. Celá tá cesta bola zaujímavá. Začala som vlastne v deväťdesiatom šiestom roku, takže si myslím, že nielen ja, ale aj spoločnosť v rámci vyjadrovania, v rámci toho, čo je dovolené a čo už je cez čiaru, prešla obrovským vývojom.

Čiže sa ti podarilo ustáť to na základe toho, že si sa ostrihala nakrátko, začala si sa zakrývať, musela si tam dať nejakú dávku humoru. Je ešte niečo, čo ti pomohlo ustáť toto za oponou, čo my mnohokrát nevidíme, síce o tom možno vieme, ale naoko na tých titulkoch v časopisoch sa to všetko tvári veľmi sladko?
Myslím si, že to je niečo, o čom môžete čítať – aj o tom sebavedomí, aj o tej sebaláske sa dá veľmi veľa hodín stráviť tým, že si o tom čítate a uvažujete nad tým, ale musíte na to dozrieť, musíte sa to naučiť, musíte to pocítiť na vlastnej koži. Zistiť, ako z toho von. A myslím si, že je veľmi dôležité to, čo som povedala, že sa o tom diskutuje, že sa o tom hovorí. Že to nie je len niečo, o čom si myslíte, že mám taký pocit iba ja. Viete, že sú tam ešte iné ženy, ktoré majú napríklad podobnú skúsenosť alebo prešli niečím podobným. To dokáže byť veľmi motivujúce a môže to človeku veľmi pomôcť. Myslím si, že je naozaj super, že sa o tom v dnešnej dobe hovorí.

Mnoho dievčat aj žien sa ženie za nejakým ideálom krásy, ktorý v podstate ani neexistuje, ale ženú sa za tým, lebo si myslia, že budú slávne, úspešné, viacej viditeľné. Čo by si im poradila ty?
Ja som to vlastne povedala, že nemám rada tie šablóny. Nemám ich rada ani v živote, ani v hudbe, jednoducho máte to vo svojich rukách. Pozrite sa aj na speváčky, ako bola Tina Turner alebo aká je Barbra Streisand, proste s veľmi výrazným nosom, to sú jednoducho črty, ktoré si každý zapamätá. Čím viac ste individuálna a čím viac ste výnimočná, jedinečná, tým je to zaujímavejšie a tým máte väčšiu šancu preraziť, pretože budete samy sebou. Len čo začnete na sebe niečo prerábať… Nikoho, samozrejme, neodsudzujem, ale môj pocit je, že to starnutie, aj keď to nie je vždy jednoduché a vidíme, že tie zmeny prichádzajú a nie vždy sa páčime samy sebe v zrkadle, nám niečo hovorí, niečo nás učí, niekam nás to vedie. A podľa mňa to je vlastne to šťastie v živote a upokojenie. Nájsť nejaký balans, že ste spokojní sami so sebou. To je asi to najťažšie.:)

Si maminou dvoch dcér. Čo ich učíš alebo im odovzdávaš, aby s tým sebavedomím, sebahodnotou a sebaláskou na tom boli inak, ako si bola povedzme ty v sedemnástke? Čo si možno ty v tom detstve nedostala a teraz sa snažíš odovzdať im?
Je to pre mňa obrovská škola aj preto, že som si nikdy nemyslela, že budem v niektorých veciach reagovať ako moja mama. Niekedy človek bez toho, aby si to uvedomil, zareaguje tak isto, ako sám nemal rád napríklad od svojej mamy. Tá situácia a vzťah medzi dcérami a matkami je veľmi krehký, dá sa povedať, že to je asi najťažší vzťah. Samozrejme, že je tam obrovská láska a puto, ale často som vo svojom živote cítila, že moja mama toho mala naozaj tak strašne veľa, že úplne prehliadla nejaké moje veci, ktoré sa jej zdali nepodstatné. Mne sa v tej chvíli zdali úplne najpodstatnejšie na svete, ale nebol na ne priestor. Čiže som sa naučila, že predtým, než zo mňa vylezie veta, ktorú som už počula v minulosti od niekoho, od mojej mamy alebo od mojej rodiny, snažím nad ňou uvažovať.

Nie vždy sa mi to darí, ale snažím sa a to je asi úplne najdôležitejšie. Počúvať. Naozaj počúvať, čo vám to dieťa hovorí. Nie len tak akože, á jasné, jasné, jasné, ideme ďalej, však takto to bude, neboj sa nič, nerob z toho scény, ide sa ďalej… Ale naozaj počúvať, pretože to, čo sa vám v tej chvíli zdá úplne nepodstatné, je možno pre to dieťa veľmi dôležitá vec. A počúvať je pre mňa zároveň aj najťažšie, pretože ako som už vravela, mám to v sebe, som sólista, idem si za svojím snom. Často musím spomaliť a začať počúvať. A s deťmi je to také, že každý deň sú isté povinnosti, je toho naozaj veľa a často človek prehliadne a prepočuje tie najdôležitejšie veci. Takže keď mi moja dcéra Matilda, ktorá má trinásť rokov, niečo hovorí, tak sa snažím zastaviť a čokoľvek, čo v danej situácii robím, odložiť a počúvať.

V čom sú tvoje dcéry iné? Matilda má trinásť rokov, Jolana deväť. V čom máte špecifický vzťah, respektíve v čom ťa ktorá „challenguje“?
Matilda je pre mňa totálny challenger, to musím povedať. Odmalička je to človek, ktorý má svoju víziu, a vždy som cítila, že ten náš vzťah je taký… je tam obrovská láska, je to naozaj moje prvé dieťa, čiže od začiatku to bola pre mňa obrovská škola. Dá sa povedať, že často, keď sa na ňu dívam, vidím seba v tínedžerskom veku. Je to provokatér, jednoducho to musím povedať takto.:):)

Je sólistka?
Je sólistka, nie až taká ako ja, ale myslím si, že je aj veľmi ťažké byť s takou mamou. Nie je jednoduché mať mamu speváčku, okolo ktorej sa stále niečo deje. A Matilda je veľmi citlivá duša a ja ju vlastne uznávam za veľmi, veľmi veľa vecí. Veľa ma naučila a krásne ma pripravila na to, že keď som mala druhú dcéru, už som do toho išla nie ako totálny beginner, začiatočník, ale som naozaj vedela, do čoho asi idem. A prišla Jola, ktorá je zas na druhej strane totálny peacemaker, totálny. Ona je proste diplomat. Krásne sa to spojilo, čiže kým jedna je úplne hysterická a momentálne v tých trinástich naozaj prechádza rôznymi hormonálnymi štádiami, tak tá druhá, Jola, ku mne príde, chytí ma za ruky a povie mi: „Mami, dýchaj.“ :)

Takže je to krása, myslím si, že sme spoločne dobrý tím. Čakajú nás asi celkom krušné chvíle, keď sa pozriem na tú kombináciu môjho muža a mňa a na to, čo sme my vyvádzali v tých štrnástich, pätnástich, šestnástich… tak trošku mám pred tým rešpekt aj obavu z toho celého, ako to zvládneme, ale ako som už povedala, snažím sa asi ako všetky matky, ktoré majú dospievajúce deti. Snažíme sa robiť to, čo je v našich silách, a neopakovať chyby tých našich rodičov.:)

Čo nie vždy ide, že áno…
Čo nie vždy ide.:)

Čiže Matilda alebo Jola za tebou dôjdu: Mami, idem do súťaže krásy alebo chcem sa vydať cestou modelingu. Čo im povieš?
:):):) Myslím si, že to by bola asi jedna z mála vecí, na ktorú by som nereagovala úplne s rozvahou, ale snažila by som sa.:) Myslím si, že obidvaja sa snažíme deti viesť tak, aby k tomu neprišlo.:):) Môj muž teda určite, on je úplný pragmatik, on absolútne neuznáva tieto veci, on je skôr taký, že netreba z tej krásy robiť veľkú vedu, že tá krása je vnútorná, vzdelanie, talent, niečo, čo človek môže dať svetu, to je krásne. Naozaj si myslím, že toto nepestuje, až by som povedala, že ide proti trendu. Jemu sa naše debaty o kozmetických výrobkoch nepáčia, on v tom nejde.:)

Ale ja si to s deťmi naozaj užívam a užívam si to aj s dcérami, snažím sa. Samozrejme, nedá sa tomu vyhnúť, je to svet, v ktorom žijeme, je to šoubiznis, sme obklopení vecami, ktoré sú pekné, či už je to oblečenie, alebo sú to rozličné kozmetické výrobky. Nedá sa tomu zabrániť, ale myslím si, že tie hodnoty sú tam dané, a myslím si, že deti hádam neprídu s niečím takým.:):):)

Takže hypoteticky, keby prišli, bola by odpoveď, že nie? :)
Asi by prebehla nejaká diskusia. Nemyslím si, že by som povedala vyložene, že určite nie, v žiadnom prípade, ale snažila by som sa ísť do hĺbky, prečo vlastne k takémuto rozhodnutiu prišli a čo vlastne to dieťa z toho chce získať, prečo do toho ide. Či to je nejaká validácia samej seba, či potrebuje cítiť to, že je krásna, alebo potrebuje úspech, alebo potrebuje byť videná, počutá, alebo čo vlastne to dieťa z toho chce získať. Nejako tak by som do toho išla… a snažila by som sa jej to vyhovoriť.:):)

Spomínala si, že tvoj muž veľmi dbá hlavne na tú vnútornú krásu. Ako sa o tú svoju vnútornú krásu staráš ty?
Niekedy v minulosti som mala naozaj pocit, že vo všetkých tých životných úlohách musím byť stopercentná vždy a v každom čase. To znamená, že musím naozaj fungovať dokonale. Samozrejme, že všetci vieme, že to nejde vždy, že niekedy človek proste musí vypnúť. A myslím si, že sa snažím nájsť si ten čas sama pre seba, aj keď ho nie je veľa. Snažím sa vytvoriť alebo mať nejaký rituál, ktorý mi prináša nejaký stav, kde dokážem premýšľať, ukľudniť sa, predýchať veci, lebo niekedy je tých tlakov veľa. Samozrejme, hlavne keď sa človek presúva. V tom kalendári nás oboch to totiž niekedy vyzerá naozaj šialene. Takže snažím sa mať nejaký rituál, kde som iba sama pre seba. Absolútne to nepovažujem za sebecké, považujem to za nevyhnutné. Stačí mi polhodina denne.

Ako najradšej odpočívaš?
Začala som behať. A to bola pre mňa veľká zmena, lebo naozaj nie som fanúšikom behu. Začnem sa nudiť, lebo neviem, čím sa mám zaoberať. Akože vládzem, to je všetko v poriadku, ale jednoducho sa nudím. Našťastie som našla všelijaké podcasty, takže pri tom väčšinou niečo počúvam, niečo sa snažím naučiť, o niečom novom dozvedieť a to ma baví. To je jedna vec. V Londýne máme okolo seba nádherné parky, do tých chodím pravidelne, snažím sa ísť každý deň, keď nie, tak aspoň tri- – štyrikrát do týždňa. A potom milujem šoférovať v noci. Napríklad keď všetci zaspia alebo už je po koncerte, vyberiem sa domov, napríklad na chalupu do Banskej Štiavnice a počúvam. Počúvam veci, počúvam hudbu, rozjímam, oddychujem, proste milujem svoje nočné časy, vtedy tvorím, vtedy premýšľam. A, samozrejme, moje dve hodiny v lietadle z Londýna do Bratislavy alebo do Viedne.

Čiže to je tá krása vnútorná… A o tú fyzickú?
O tú fyzickú? To je teda veľmi veľká téma, pretože ako som už spomínala, aj keď všetci hovoríme, že krása ide zvnútra, človek na pódiu je vnímaný nielen cez hlas, ale aj cez to, ako vyzerá. Takže musíte sa o seba nejako starať, musíte sa nejakým spôsobom udržiavať, musíte jednoducho robiť niečo aj pre seba a to je pre mňa veľká výzva. Lebo úprimne sa priznám, prechádzam takými obdobiami, že sú mesiace, keď ma to veľmi baví, a potom sú mesiace, keď ma to až tak nebaví, pretože ma úplne zmohne únava z práce, z cestovania. A vtedy radšej oddychujem a nerobím nič, keď môžem. Teda nie je toho veľa.:)

A máš aj nejaký rituál aj v tom čase, aj nečase, čiže aj keď ťa to baví, aj keď ťa to nebaví, máš nejaké to svoje minimum, čo ráno alebo večer?
Presne to je to minimum, ten park, tá polhodina chôdze alebo si idem zabehať, alebo to je taký beh s chôdzou. Väčšinou je to u mňa spojené s tým, že sa snažím robiť dýchacie cvičenia, čo je super, všetkým to odporúčam. Vychádza to aj z toho, že som mala panickú poruchu, v minulosti sa mi objavili presne tie momenty, keď človek toho má už naozaj veľa a telo jednoducho povie dosť. Aj mne sa to stalo, v podstate ako mladej matke, asi rok po pôrode Matildy. Snažila som sa hrať koncerty, aj som nespala, aj som mala malé dieťa, bolo toho veľa a vtedy sa to objavilo. A našťastie som to zvládla úplne bez akejkoľvek lekárskej pomoci cvičením. Naštartovala som v sebe sebadisciplínu a to je ten môj každodenný rituál. Takže idem do parku, potom mám nejaké dýchacie cvičenia, krásne to funguje, veľmi dobre to prečistí hlavu aj myseľ. Samozrejme, že pilates, joga, toto sú veci, ktoré sú pre nás ženy proste super.

A kozmetický rituál? Máš nejakú beauty rutinu, ráno-večer, že aj keď sa mi nechce, tak toto musí byť?
Ja som bola kedysi veľký lajdák. Musím povedať, že som na to úplne kašlala, pretože som mala dispozíciu od mamy, že som mala veľmi dobrú pleť, takže som si hovorila, že toto nepotrebujem.:) Chodila som po koncerte rovno spať, občas som sa nejakou vodou umyla, hotelovým mydlom.:):) Jednoducho absolútne som sa spoliehala na genetiku. Ale od istého času som zistila, teda po štyridsiatke, že už to nemôže človek len tak flákať, ale že musí naozaj niečo robiť. Takže áno, mám svoje obľúbené produkty, bez ktorých nejdem nikam. Mám svoje olejčeky, mastičky, séra, väčšinou je to jedna značka a tú milujem. To si naozaj nosím, aj keď niekam mám ísť, tak skontrolujem, koľko toho pri sebe mám. Nie je to veľa, nie je to nejaké obrovské množstvo, sú to také dosť malé veci, ale musím ich mať vždy so sebou a musím si tých desať minút večer dať. Musím sa odlíčiť, musím pleť pripraviť na to, aby si oddýchla. Naozaj nikdy som si nemyslela, že toto budem ja. Vlastne Daniela Peštová mi to raz vysvetlila, že počúvaj, chodíš celý deň po meste a so všetkým, čo sa ti zachytí na tvár, potom ideš spať na ten vankúš a to je proste najhoršie, čo môžeš urobiť… Vtedy som pochopila, koľko smogu a všetkých tých škaredých vecí sa nám na tvár za ten deň nalepí, a začala som sa trošku viac starať. Posledné roky teda naozaj dodržiavam tú 10-minútovú večernú rutinu. Som naozaj taká, že toto musím dať.

Keď si tie kozmetické výrobky vyberáš, je pre teba dôležité aj niečo také ako udržateľnosť?
Pri základnom balíčku, čo mám, určite. Väčšinou sa snažím, nejakých pár rokov to mám celkom dobre nastavené, že čo ma najviac vždy zaujme, je presne to, čo si povedala – niečo, čo spĺňa ešte aj nejaké iné kritériá. Nepáči sa mi, aj sa snažím vyhýbať napríklad výrobkom, ktoré obsahujú palmový olej alebo nejaké takéto veci, pretože viem, čo všetko za tým je. Človek tú kozmetiku začína čoraz viac študovať a začína zisťovať, čo asi áno a čo asi nie. Už to nie je len také ako moja mama, ktorá používala celý život jeden mandľový krém na tvár.:) Dnes je to už naozaj celá veda, stále sa snažím vzdelávať a hľadať nielen to, čo je dobré pre mňa, ale čo je dobré aj pre prírodu a planétu. Takže sa snažím viac vzdelávať a byť nielen sebecká, ale aj prospešná.:)

Keď si teda na Slovensku, spomínala si, že veľa času trávite aj v dm. Pred ktorými regálmi stojíte s babami najviac?
Jednoznačne kozmetika. Jednoznačne.:):) Ale vo veľkej miere nakupujem aj snacky. Všetky naše výlety, napríklad do Banskej Štiavnice, kde pred pár rokmi otvorili dm, tak to je môj najobľúbenejší obchod. Vďaka potravinám z dm sa dokážeme prestravovať celé leto, takže super. S babami strávime v dm naozaj niekedy aj hodiny, to je vtipné, ale máme to tam rady.:) A hlavne je tam vnútorný pocit dôvery a to je asi najdôležitejšie – že proste dm verím, že ona už ten výber urobila ešte predtým, než tam ja vojdem, a tie výrobky sú proste super.

Ty si začiatkom roka po desiatich rokoch vydala dlhoočakávaný nový album Obyčajnosti, ktorý je oslavou každodenných dní, vecí a rituálov. Si na ňom autorkou všetkých textov aj hudby. Čo si týmto albumom chcela do sveta šíriť? Čo si ním chcela odkomunikovať?
Tento album vznikol ešte počas pandémie a podľa mňa to bol presne ten okamih, keď sme spomalili. Ja som spomalila po viac než dvadsiatich rokoch, prvýkrát som zistila, že môj diár je prázdny, a bolo to pre mňa v podstate aj radostné, ale zároveňabsolútne strašidelné, pretože som si nevedela predstaviť, že teraz všetko to, na čom sme pracovali a čo sme tam mali naplánované, zmizne. A vlastne to aj zo dňa na deň zmizlo. Začali sme sa venovať iným veciam a musím povedať, že ma to istým spôsobom aj zachránilo, že to prišlo v tom období, keď to prišlo. Myslím si, že to bolo pre mňa dobré nastavenie. Prechádzala som do tej štyridsiatky, deti boli v období, keď si veľmi užili, že zrazu ich mama nelieta každý týždeň niekam, a veľmi nás to ako rodinu utužilo. Nám to vlastne pomohlo, aj keď to bolo na začiatku strašidelné, ale vyšli sme z toho, musím povedať, že super. A pesničky vznikli počas pandémie ako oslava tých najobyčajnejších okamihov, ktoré často, myslím si, podceňujeme a myslíme si, že nám nič neprinesú, že to je také niečo obyčajné, nezaujímavé. Sme obklopení tým veľkolepým a chceme to veľkolepé. Veľkolepé vzťahy a úžasné vyznania, nádherné dovolenky a všetko musí byť super, ale neviem, či nás to robí šťastnejšími. Niekedy tá najväčšia radosť z uspokojenia v živote prichádza práve z jednoduchých vecí v jednoduchých chvíľach.

Ako sa dá napísať album, všetky texty piesní, skladať hudbu v jednom byte, zavretá, s deťmi, s mužom? Veľa ľudí v tom čase bolo na zbláznenie v malých bytoch a ty si dokázala napísať album.
No, ja som nekváskovala, takže som písala hudbu.:):):) Ale inak – chcela by som to vedieť, priznávam sa, že som závidela niektorým kolegyniam, ktoré piekli, a to som si vravela, že je úžasné, že niekto dokáže urobiť toto, chlieb, rožky, všetko. :) To bolo úžasné. Takže áno, bola to poézia, samozrejme, aj kváskovanie bolo poézia, ale ja som ho vymenila za hudbu. Mala som pravidlo pätnástich minút, že som sa jednoducho zavrela, do pätnástich minút som musela zaznamenať akýkoľvek nápad, ktorý ku mne prišiel, pretože niekedy žijem tak, že mi stále idú v hlave nejaké nápady, ale človek ich odkladá, lebo teraz musí vyložiť bielizeň, potom musí urobiť toto, potom toto…

Snažila som sa počas tej pandémie vytvoriť priestor pre seba, vtedy nesmel nikto prísť do izby, vtedy som písala, ale toho času nebolo veľa. Často som teda vlastne pesničky nepísala , ja som tie texty už rovno spievala, čo je celkom zaujímavá technika a veľmi sa mi osvedčila. Lebo niekedy zo mňa tak nejako prirodzene vyliezli veci, ktoré by som bežne nenapísala.
Je tam napríklad pesnička A po nás potopa. To je veľmi pekná vec, je tam vyznanie pre môjho muža, krásna veta, ktorá zo mňa len tak vyletela: „A musí byť vždy po mojom? Aj tak je vždy po tvojom.“ Takže som si vlastne hneď v tom texte odpovedala, ale nenapísala som to, len som to rovno spievala do hudby, ktorú som hrala. Nejako sa to dá, vždy sa to nejako dá, netreba to vzdávať.

Myslím si, že veľa speváčok to vzdá, keď sa im narodia deti, pretože si nedokážu predstaviť kombináciu práce nielen fyzicky, ale aj mentálne. Je to veľmi náročné, ale podľa mňa to netreba vzdávať. Deti sa prispôsobia, my sme svoje deti odnosili všelijako po festivaloch, so slúchadlami, boli všelijaké šialené situácie, naozaj dojčiaca matka utekajúca na koncert o pol desiatej večer, blúdiaca v Ostrave, mama na zadnom sedadle, dieťa, špinavá plienka, všetko zle, za dvadsať minút na pódiu, usmiata, vysmiata, dieťa spalo, najedené.:):) Niekedy sú naozaj tie situácie komické, ale dá sa to, určite sa to všetko dá zvládnuť, keď máte okolo seba dobrý tím ľudí a rodinu.

Teraz je po lete. Leto je čas, keď si hudobníci užívajú obdobie plné festivalov, majú priestor prezentovať svoju hudbu.
Ty to tak krásne hovoríš, tak romanticky.:):)

Takže ako si si užila leto so svojím novým albumom Obyčajnosti na týchto festivaloch? :)
Máme to nakombinované tak, že v lete hráme krátke hodinové sety, takže väčšinou sa snažíme dať ľuďom vždy aj nejaké nové songy, ale v zásade hráme veľmi dynamický set. Tí, ktorí videli moje koncerty, vedia, že to nikdy neodfláknem, a vždy mi všetci prídu poďakovať za to, že som to neodflákla, že som do toho dala veľa energie.

Pre mňa je to zásadné. Predstavte si, že celý týždeň sa všetci pripravujeme na to, že v sobotu alebo v piatok ideme niekam hrať. Všetci vyrazíme, niektorí z Prahy, ja z Londýna, niekto z Bratislavy, z každého kúta sveta sa vyberieme na ten koncert a potom sa tam na hodinu postavíme a len tak to odflákneme. Nás je naozaj veľa, aj s technikmi asi desať, takže to je obrovská banda ľudí a ja mám filozofiu, že už keď sme tu, tak proste dajme do toho všetko. Zabudnite na to, že vás bolí teraz hlava, že ste smädní, že sa doma niečo deje, všetko to pustite a na hodinu tam dajte zo seba maximum. Nemám rada, keď muzikanti na pódiu spia alebo hrajú niečo automaticky. A oni sa to už naučili, aj keď niekedy vidím, že so mnou bojujú, ale už mi dokonca aj poďakovali, že na tú hodinu úplne vypnú a dajú zo seba maximum. A je to cítiť.

Aká bola odozva na Obyčajnosti?
Tá odozva v podstate ešte stále trvá. Pre mňa bolo dôležité pustiť to do sveta a povedať, že toto som teraz ja, toto je nová Jana Kirschner… Neviem či nová, ale iná, rozhodne zas iná ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Som dospelá žena, riešim iné veci, cítim sa v hudbe asi najsilnejšie, ako som sa doteraz cítila. Cítim, že mám na to, aby som robila možno aj nejakú produkciu, už nie som jednoducho len speváčka, už môžem v hudobnom biznise robiť aj nejakú inú prácu. A že už trošku aj rozumiem tomu, ako to vlastne funguje.

Najdôležitejšie je pre mňa stále sa hýbať dopredu a robiť niečo nové. Neobhliadať sa stále dozadu, keď som bola slávna. Koľko som vyhrala cien a čo všetko som všetko dokázala, to ma nezaujíma. Teraz som tu a to je úplne najdôležitejšie. Čo bolo, bolo a podľa mňa to je niekedy aj najväčší kameň úrazu, že ľudia sa často pozerajú do minulosti a tak sa akože potľapkávajú po pleci, že už som toho dokázal dosť.

Nedávno som hovorila so svojím kolegom muzikantom, ktorý nahral úžasné albumy, a volala som mu asi o pol siedmej večer, lebo som chcela, aby nahral nejaké piano do nejakej pesničky. A on mi vraví, že prosím ťa, že čo mi voláš, ja už sa pripravujem, idem spať. :):) Myslím si, že toto ja v sebe nemám, ja som proste stále zvedavá, čo ma čaká ďalej, čo je za tým ďalším kopcom. Jednoducho sa necítim unavená, práve naopak, cítim sa plná energie napriek tomu, že sa dostávam vlastne do životného štádia, keď by to malo dôjsť. Ale dúfam, že mi to ešte zostane. Možno aj kvôli tým deťom, človek je stále v nejakom kolečku.

Jeden festival si si predsa len nemohla užiť. Bolo to na Pohode, keď si stála na pódiu a čakala si na to svoje vystúpenie, a potom prišla smršť. Našťastie sa nikomu nič nestalo, myslím, že si k tomu dávala aj status na sociálne siete…
Ešte aby som presnejšie opísala tú situáciu. My sme album Obyčajnosti nacvičili na turné, vyrazili sme s muzikantmi, ktorí neboli len zo Slovenska, boli to vlastne českí muzikanti, Francúzi, Angličania a ešte do toho Slováci, bol to mix ľudí. V ten deň sme vyrážali každý z inej strany, ja z Londýna, môj muž s Francúzmi z festivalu zo Ženevy, potom sme mali muzikantov z Prahy, niektorí išli takmer z Krkonôš, Broumovsko sa volá tá oblasť, takže vyrážali sme naozaj z každého kúta sveta a stretli sme sa na Pohode.

Postavili sme to, tím asi dvadsiatich ľudí, lebo na pódiu to nie je len tak, že prídete a postavíte sa tam. Nejaké štyri hodiny predtým sa stavali svetlá, pretože sme tam mali špeciálne svetlá, samozrejme, chceli sme pre ľudí a aj pre Pohodu urobiť úplne špeciálne exkluzívnu vec. No a asi osem minút predtým, než sme mali začať hrať, nás odvolali z pódia, takže muzikanti ešte našťastie stihli zobrať niektoré drevené nástroje, ale množstvo z tých nástrojov, ktoré tam zostali, boli zaplavené. Našťastie sa ich však podarilo nejakým spôsobom dať znova dokopy. Bolo to neuveriteľné, lebo môj muž, ktorý je, presne ako som hovorila, dobrodruh a napríklad miluje búrky, tak sa tak smial, že ha-ha-ha, my tu budeme stáť pod tým stanom, nič sa tu nestane.:) To bolo také vtipné, lebo ja aj s babami vokalistkami sme hneď utekali a schovali sa do odparkovaných áut našich technikov. Lebo tam narazil vietor na zem, zdvihol sa prach a človek v momente nič nevidel. Iba som sa tak otočila a videla som, že aj môj muž už pochopil, že asi tam stáť nebude, takže všetci sme sa našťastie schovali.

Bolo to strašidelné, samozrejme, ale v tej situácii si musíte povedať, musíte veriť, že to „dáte“. Jednoducho že sa to všetko nejakým spôsobom dobre skončí a že to dobre dopadne. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Samozrejme, ľudia boli zranení, ale našťastie nikto neprišiel o život tak, ako to bolo pred pár rokmi. Takže na tých pódiách sa naozaj môže stať čokoľvek a musím povedať, že toto leto nám ani nie že nepraje, ale naozaj nás drží v pozore v rámci toho počasia. Minulý týždeň sme hrali v Piešťanoch a do polovice sa veľmi blýskalo, myslela som, že to už je koniec. To pódium je, samozrejme, celé zapnuté v elektrine, takže vtedy platia také nejaké jednoduché pravidlá: nechytať sa mikrofónov, stojanov. Najhoršie sú na tom asi ľudia, ktorí hrajú na elektrických nástrojoch, gitarách, stalo sa to už v minulosti. Takže musíte mať naozaj dobrý tím ľudí. Našťastie sú aplikácie, ktoré vám dokážu istým spôsobom povedať, čo sa asi udeje, ale k tým festivalom tento rok tie búrky patria a treba si dávať pozor a netreba sa určite stavať do pozície, že sa na tom človek zasmeje. Treba byť opatrný.

Už ste zažili niekedy niečo obdobné?
Samozrejme. Zažila som, že nám vyplavilo napríklad celé pódium, myslím, že to bolo v Modre alebo v Pezinku na vinobraní, a to sa naozaj stalo v priebehu nejakých piatich minút, úplne všetko bolo pod vodou. Odniekiaľ sme docestovali, celý deň sa človek na to chystá a potom sme tam vylievali z nástrojov vodu. Ale to nie je to najstrašidelnejšie, stávajú sa aj horšie veci. Videla som napríklad, ako sa prepadlo pódium, a takéto veci naozaj človek vie, že na tom pódiu, hoci sa na ňom cíti bezpečne, treba mať rešpekt. To je, ako keď idete do hôr, jednoducho musíte rešpektovať isté pravidlá.

S rodinou už takmer dvadsať rokov žijete v Londýne. Čo ti tam zo Slovenska chýba? Čo si tam nenašla?
Najviac asi priatelia. Pre mňa to nie je ani o nejakom konkrétnom jedle alebo niečom fyzickom, ale skôr je to o tých priateľoch. Vždy sa najviac teším domov na ľudí, ktorí tu žijú, ktorí mi pripomínajú domov, a nielen moja rodina, ale aj tí priatelia, s ktorými som žila dlhé, dlhé roky v Bratislave, to mi vždy najviac chýba. Môj muž hovorí, že my Slováci veľmi veľa rozprávame, že dokážeme prekvákať celé hodiny, a on nechápe, o čom sa stále rozprávame.:):) Tak sa teda začal učiť po slovensky a už akože celkom dobre rozumie, ale je to veľmi vtipné, že sa učí po slovensky. Mal takú vetičku, ako sme sa ráno zobudili, tak mi povedal: „Rád vás opäť vidím.“ :):)

Učí sa preto, aby sa mohol pridať do debát?
Ale už vie... napríklad už ma požiadal o ruku a povedala som, že nie, neudeje sa to ani tentoraz, ani keď sa naučil: „Vezmete si ma?“ Ale povedal mi veľmi peknú vetu, chcel povedať, že „Chcel by som si s vami zatancovať“ a povedal „Chcel by som si s vami zatankovať“, tak to ma celkom pobavilo.:) Čiže učí sa, aby pochopil slovenskú mentalitu. Môj muž je vnútorne veľmi citlivý, on je už, povedala by som, taký napoly Slovák, aj keď hráme. Teraz ako sme hrali, s kým sme to hrali futbal… s Angličanmi sme hrali, tak môj muž povzbudzoval viac Slovákov než Angličanov, to ma úplne doslova pobúrilo, ale on to tak cíti.:) On cíti, že jeho tri ženy sú odtiaľto, a je to súčasť rodiny.

A ako hovoríš s babami ty? Ty po slovensky a tvoj muž po anglicky?
Áno. Ja sa snažím po slovensky, ale, samozrejme, nie vždy mi to ide. Keď sme v Anglicku, tak je to ťažšie, keď sme na cestách alebo na Slovensku, tak, samozrejme, snažím sa hovoriť po slovensky. Myslím si, že je to veľká pridaná hodnota, že sa aj tie baby medzi sebou vedia porozprávať po slovensky, prípadne si povedať nejaké veci, ktorým nikto nerozumie.:)
Náš dm podcast je o inšpirácii. Čo inšpiruje v živote teba?
Odvážni ľudia, jednoznačne. Odvážni ľudia, ktorí aj napriek tomu, že niekto im povie „do tohto nechoďte, toto vám nevyjde, toto sa nepodarí“, do toho idú a idú si za svojím cieľom. Je takých, myslím si, že aj v mojom okolí dosť a tá odvaha je podľa mňa inšpirujúca.

Máme tu takého zázračného škriatka, ktorý plní želania. Čo by si si od neho zaželala?
Vieš, čo by som si zaželala? Je to úplne komické. To, na čom sme sa smiali, na tej vete, na ktorej sme sa smiali ako mladé missky, ktorá bola, že priala by som si svetový mier. Tak to je to, čo by som si zaželala. Zaželala by som si svetový mier.

Jani, ďakujem ti veľmi pekne za to, že si k nám prišla. Želám tebe aj tvojmu novému albumu a celej tvojej rodinke veľa šťastia, radosti a hlavne veľa úspechov a zdravia.
Ďakujem veľmi pekne aj ja vám. Majte sa krásne.