Katarína Nádaská: Je úžasné, čo ženy robia pre spoločnosť
„ ... na Slovensku máme veľmi veľa šikovných žien a špeciálne si myslím, že máme aj úžasné ženy seniorky. Dnes je vidieť, ako ženy o seba dbajú a naozaj žijú naplno život aj vo veku, kedy by sme už očakávali, že možno budú sedieť doma. A toto sa mi veľmi páči a myslím si, že je úžasné, čo všetko ženy pre túto spoločnosť robia.“ Vypočujte si podcast s historičkou a etnologičkou Katarínou Nádaskou.
Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.
Dobrý deň prajem a ďakujem veľmi srdečne za pozvanie.
V súčasnosti dopisujem knihu, ktorej téma bude sexualita v dejinách ľudstva s takou špeciálnou kapitolou venovanou Slovensku. Robím tú knihu v spolupráci s lekármi a sexuológmi. Bude mať dve časti – v jednej časti bude historický prehľad a v druhej časti budú viac-menej anonymizované ukážky z bohatej praxe sexuológov.
Dnes naozaj môžeme byť ako ženy veľmi rady, že máme neskutočne vysoký štandard hygieny, kozmetických prípravkov a pomôcok, pretože nie tak dávno tomu tak ešte nebolo. Ten ideál krásy bol vždy, v každej kultúre a v každom období. Na Slovensku máme aj v rámci folklóru ospievané, ako si tí naši predkovia ten ideál krásy predstavovali – aby dievčatá mali líčka ako dve jabĺčka a krásne dlhé vlasy. Tie boli aj znakom dievoctva. Slobodné dievčatá chodili prostovlasé a nosili partu. Keď sa vydali, tak už nemohli vyjsť na ulicu bez pokrývky hlavy, čiže hlavu im zdobil čepiec alebo nejaká šatka. No a, samozrejme, najmä v tom dievockom veku, čiže v tom období predtým, ako sa chceli vydať, tak sa snažili, aby spĺňali všetky kritériá krásy.
Čiže tá tradičná kozmetika bola zameraná na tvár, vlasy a ruky. Dievčatá sa snažili mať čistú bielu pleť. Keď sa im zdalo, že pleť trpí nejakým kazom, tak si tvár natierali smotanou alebo sa robil výluh do alkoholu. Do pálenky sa namočili lupene bielej ľalie a s týmto výluhom sa odstraňovali nečistoty alebo prípadne zápaly nielen na tvári, ale aj na tele. Tvár a telo sa umývali srvátkou, mliekom, odvarom z harmančeka. Dnes vidíme ako sa kritéria na krásu menia, sú ako celospoločenské, tak aj individuálne. Dnes považujeme ľudí, ktorí majú napríklad pehy za veľmi pekných a zaujímavých. V minulosti to bol problém. Samozrejme, nemyslím také bežné pehy, ktoré má väčšina z nás po lete, ale veľké množstvo pieh po celom tele. To sa v minulosti považovalo za nie pekné. Ľudia sa tých pieh snažili zbaviť racionálnym, ale aj iracionálnym až magickým spôsobom. Pehy napríklad odstraňovali tým, že sa natierali materským mliekom, čiže žena, ktorá dojčila bola požiadaná, aby z mlieka odstrekla a to sa nanášalo na tvár alebo tam, kde tých pieh bolo najviac. Potom sa zbierali lesné jahody a tie sa rozkrojili a prikladali na tvár. Také kuriózne odstraňovanie pieh bolo žabími vajíčkami. Používal sa aj moč zdravého človeka. Ten mal viacero využití, ako napríklad aj na drobné rany. Keď sa chlapci niekde pri pasení dobytka porezali, tak inštinktívne, ako jeden z tých prvých úkonov bolo, že sa na tú ranku vycikali, čiže si ju tak dezinfikovali. Lebo moč zdravého človeka nahrádzal v minulosti dezinfekciu. Tiež ak mal človek nejaké defekty inde na koži alebo nejakú ranu, tak takisto sa robili obklady z močoviny.
Pokožka má vlastné samočistiace, zvlhčovacie a premasťovacie schopnosti, ale keď mal niekto pocit, že trpí na suchú pokožku, tak sa to riešilo klasicky – zobralo sa trochu bravčovej masti a tá sa natrela na telo, tvár a ruky. Mimochodom, masť a maslo mali v kozmetike aj ďalšiu špecifickú úlohu. Aj v minulosti sa verilo, že vlasy sú koruna krásy, a to nielen u žien, ale aj u mužov. Napríklad vidiecki muži ešte začiatkom dvadsiateho storočia nosievali dlhé vlasy. A keď dojedli slaninu, tak si ten tuk vytreli pekne do hlavy, aby sa im vlasy pekne leskli. A podobne to robili aj dievčatá. Čiže lesk sa dodával práve troškou slaninky alebo teda bravčovej masti či masla.
Čiže okrem takéhoto premasťovania tukmi sa používali sliny. Sliny mali tiež takú zvláštnu úlohu aj pri kozmetickom liečení. Keď napríklad niekomu niečo padlo do oka, a to sa stávalo, lebo pri tých poľných prácach, pri žatve, pri mlátení a podobne sa často dostávali rôzne nečistoty nielen na tvár, ale aj do oka, tak sa to riešilo veľmi zvláštnym až kurióznym spôsobom, volalo sa to „vylizovanie z očí“. Čiže tá mamička tomu dieťatku doslova vylízala to oko, aby mu tú nečistotu vybrala. Na prečistenie pokožky, aby bola svieža, sa používalo tzv. kačacie mydlo. To je ľudový názov rastlinky – drchničky roľnej.
Keď si dievčatá chceli urobiť mejkap, tak keď sa prenesieme do druhej polovice devätnásteho storočia na vidiek, tak tie červené líčka, ktoré sa ospevovali v piesňach, si prifarbovali lupeňmi z pivónie alebo z ruže. Používali aj šťavu z cvikly. Keď si chcela dievčina trošku zvýrazniť obočie, tak používala uhlík. Aby tie vlasy boli hladké a krásne, tak okrem tých tukov sa používal napríklad vosk alebo klasika – cukrová voda, aby ten požadovaný účes vydržal. A to, mimochodom, robili aj muži. Muži tú cukrovú vodu alebo často aj nejaký tuk používali na fúzy, lebo bolo také obdobie, kedy sa nosili také tie fičúrske cisárske habsburgovské fúziky. Tak aby tie fúzy naozaj držali a nečepirili sa, tak sa to stužilo cukrovou vodou.
Ešte začiatkom dvadsiateho storočia to bolo skôr na tej prírodnej báze, čiže aj ženy v mestách alebo aristokracia viac-menej improvizovala. Ale potom začiatkom dvadsiateho storočia už ten kozmetický priemysel postupne nabral veľmi rýchle tempo. Tam urobili veľký krok Američania, pretože to bola krajina, ktorá bola relatívne mladá, ale osídlilo ju veľa múdrych hláv z Európy. Čiže tie prvé rúže a rôzne špirály majú pôvod práve v USA a expresne sa potom rozšírili, samozrejme, do celého sveta.
Pery sa takisto prifarbovali. Používala sa šťava z čerešní, cvikla, maliny, jahody a takéto ovocie, ktoré farbilo, ale nebolo to dlhotrvajúce. Zaujímavosťou skrášľovania ešte je, že aj ženy v minulosti chceli byť dlho mladé, tak si napríklad vlasy prifarbovali odvarom zo šupiek cibule alebo orechov. Lebo keď sa čistili mladé orechy, tak orech je v takom puzdre a potom ešte v škrupinke, takže práve to puzdro pekne farbilo. Niekedy deti, ktoré na jeseň zbierali orechy, mali ešte mesiac pofarbené prsty. Takže to držalo a fungovalo aj na vlasy. Zaujímavosťou je, že keď si chceli odfarbiť vlasy, tak sa používal slabý roztok lúhu a sušenie priamo na slnku, aby slnko vytiahlo tú farbu. A zase naopak, keď chceli ženy nejako podporiť rast vlasov, aby ich mali krásne, tak používali výluh z holubieho trusu. Napríklad muži, ktorí mali menej vlasov alebo trpeli plešatosťou, tak tým sa odporúčalo pravidelne – tri aj štyrikrát za deň – natierať si hlavu šťavou z cibule. Používal sa potom aj výluh z koreňa kostihoja alebo výluh z listov topoľa. To malo údajne fungovať na to, aby muž nestrácal veľa vlasov. Keď si chceli prevoňať telo alebo šaty, tak na to sa zas používala levanduľa sušená alebo rozmarín. Tieto bylinky sa aj kládli do šifonierov alebo truhlíc, kde mali ľudia uskladnené šaty.
Toto sme si hovorili také viac-menej racionálne spôsoby, akými sa ženy a muži skrášľovali. Boli aj iracionálne, magické spôsoby. Tam sa využívalo umývanie v tečúcej prírodnej vode, obyčajne na Veľký piatok alebo na Štedrý deň. Človek si nabral vodu do nejakého hrnčeka a verilo sa, že stačí tou vodou jemne pofŕkať a ak má na tvári nejaký defekt, ktorého sa chcel zbaviť, tak táto voda mu pomôže. Tečúca voda sa sama o sebe považovala za tzv. „živú vodu“, ešte keď k tomu prirátame nejaké tie magické dátumy ako bol Veľký piatok alebo Štedrý deň skoro ráno, tak to sa považovalo, že by to malo zafungovať. Je ešte kuriozita – keď mal nejaký muž naozaj málo vlasov alebo dokonca plešinu, tak si mal umývať hlavu vo vode z deviatich prameňov. Čiže tá deviatka nám tu vystupuje ako magické číslo. Ono to bolo celkom komplikované, lebo najprv bolo potrebné nájsť tých deväť prameňov, pred východom slnka z nich nabrať vodu a pri každom tom prameni vytrhnúť trs trávy. Tú trávu vyvariť v tej vode a až potom si ten dotyčný muž mohol v tej vode umyť hlavu. Boli to také komplikované procedúry.
Je zaujímavosťou, že už napríklad v medzivojnovom období, kedy si už v mestách bolo možné kúpiť mnohé kozmetické prípravky, bol mimoriadne populárny v lekárni predávaný Juno krém, pôvodom z Francúzska. Dovážal sa aj k nám, do prvorepublikového Československa a bol to taký prášok s krémom, čiže keď sa to zamiešalo, tak z toho vznikol celkom príjemný voňavý krém dva v jednom, ktorý sa používal na odstraňovanie pieh. Čiže vidíme, že tie pehy boli dlhú dobu takou akoby prekážkou vnímania krásy človeka. Ale keď hovorím dva v jednom, tak on sa používal nielen na pehy, ale aj na vrásky, a teda mal vyhladzovať tvár.
Keď som hovorila o nejakých defektoch, tak za tie sa považovali aj materské znamienka na tvári alebo bradavice. Bradavice, to je vírus, ktorým sa proste človek nakazí a jednoducho sem-tam sa tá bradavica objavila na prstoch alebo podobne. Na ich odstraňovanie sa používal jablčný ocot. Neskôr, to už bolo tiež v tom medzivojnovom období, keď už napríklad boli dostupnejšie potraviny ako citróny, tak existoval taký domáci recept, ktorý sa využíval najmä v tom mestskom prostredí, kde tie citróny boli dostupnejšie. Citrónová šťava sa používala napríklad na vybielenie pokožky na tvári alebo na odstránenie nejakých hnedých škvŕn. Ono najmä ženy z toho mestského meštianskeho prostredia tiež mali problém často prijať svoj vek. Človek starne, sem-tam sa mu nejaké škvrnky vyhodia, tak na to bielenie sa používala práve citrónová šťava, o ktorej sa vie, že má zosvetľujúce vlastnosti. A verilo sa, že pri pravidelnom používaní dokáže vybieliť tmavé miesta na koži.
No a potom sa tiež v tom medzivojnovom období používala kyselina mliečna. To vedeli aj naši predkovia bez toho, aby mali nejaké odborné chemické znalosti, že na skrášlenie a zjemnenie pleti je vhodné kravské alebo kyslé mlieko. Toho bolo v gazdovských dvoroch dostatok, takže si mohli robiť takéto kúry. Aplikovalo sa to aj v meštianskom prostredí.
Môžeme spomenúť med. To bol veľmi vzácny produkt od čias starých Slovanov. Neskôr si ľudia už úplne cielene stavali svoje vlastné včelstvá a včelíny, pretože dlhé obdobie, prakticky až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, sa najmä na vidieku používal ako sladidlo práve med. Toho medu, nehovorím, že bol prebytok, ale kedysi včeláril prakticky každý gazda. Potom v tých dvadsiatych rokoch prišla cukrová repa, predtým bol ešte trstinový cukor, ktorý sa ale dovážal zo zámoria. Čiže ten sa predával v lekárňach a bol pomerne drahý. Med sa používal tiež na vyblednutie pieh, lebo obsahuje enzýmy, ktoré pomáhajú zosvetliť pigmentáciu kože. Med je sám o sebe prirodzený zvlhčovač, takže je skvelý na hydratáciu pokožky. Myslím, že med by sme na šli aj v mnohých dnešných kozmetických produktoch.
Potom fytoterapia je večná, tá nikdy nesklame. Samozrejme, v tých dejinách sme zaznamenali obdobie (šesťdesiate roky), kedy chémia slávila veľké víťazstvo, lebo mnoho čisto chemických kozmetických produktov bolo účinných. Dnes je napríklad trendom a veľmi významné kozmetické firmy sa vracajú k tomu, že sa opäť ide na tej naturálnejšej vlne. To znamená, že kde sa dá, tak sa veľa využívajú práve tie prírodné komponenty, to, čo nám dáva príroda. Ja len spomeniem už v minulosti používaný repík lekársky. Je známy svojimi veľmi hojivými a protizápalovými vlastnosťami. Takže z repíka sa robili nielen výluhy, ale aj rôzne balzamy a masti, ktoré si ľudia vedeli pripraviť doma. Ďalej rumanček kamilkový alebo harmanček, ako mu ľudovo hovoríme, alebo kamilka, má veľmi silný protizápalový účinok. Skorocel má vynikajúce protizápalové a protibakteriálne účinky. Šalvia, ktorá sa používala aj v minulosti na dezinfekciu dokonca dokáže zregulovať kožný maz a rôzne zápaly. Používala sa aj levanduľa, ktorá nádherne vonia a má aj protizápalové účinky. Alebo žihľava. Žihľava bola bylinka na storaké použitie a využívala sa aj v oblasti kozmetiky. V žihľave si ženy aj muži napríklad umývali vlasy. Ešte spomeniem medovku lekársku, ktorá tiež čistí, hydratuje pleť, eliminuje baktérie a mätu piepornú, ktorá upokojuje podráždenú pokožku. Tymián má veľmi silné antibakteriálne účinky a obsahuje množstvo antioxidantov. Faktom je, že mnohé z byliniek, ktoré sme si vymenovali, nájdeme ako prídavnú a účinnú látku v mnohých kozmetických prípravkoch aj v súčasnosti.
Na slovenskom vidieku, samozrejme, že tie dievčatá, ktoré boli slobodné a už sa chystali na vydaj, boli združené v dievockých spolkoch. To boli neformálne združenia, kde kamarátky, viac-menej rovesníčky spolu trávili čas, chodili na zábavy. Pred každou zábavou sa trošku, ako sa hovorí, „dávali do pucu“ a pomáhali si, to bolo úplne prirodzené. Podobné to bolo u mládencov. Napríklad v minulosti bol zvyk si robiť takú dôkladnú očistu tela raz za týždeň a tí mládenci, keďže tie tancovačky bývali obyčajne v piatok večer alebo v sobotu, tak sa tiež pekne poumývali.
Čo sa týkalo ústnej hygieny, tak tu treba povedať, že to bol problém, lebo tie prvé zubné kefky sa dostali na vidiek až koncom devätnásteho storočia. Boli robené zo štetiniek zvierat a priniesli ich často drotári, ktorí sa vracali zo sveta. Alebo potom mládenci, ktorí sa zamestnali v továrňach a prichádzali domov, tak robili takúto osvetu. Predtým sa o ten chrup ľudia nejako výrazne nestarali. Aby sa osviežil dych, tak sa prehryzla nejaká voňavá silica. Existovalo také samočistenie zubov vďaka tomu, že sa konzumovalo veľa kyslej kapusty a jabĺk. Tí mládenci, keď išli na vohľady za dievčatami, tak obyčajne rozhrýzli kúsok vetvičky a ten zmäkčený kúsok vetvičky slúžil ako taká improvizácia zubnej kefky, ktorou sa ten chrup prečistil. Ale začiatkom dvadsiateho storočia už teda nastúpili postupne aj zubné kefky, ktoré sa kupovali. Bola to ručná práca, bola tam taká drevená násadka, štetinky neboli syntetické, ale boli z jazveca, kozy alebo z niektorých takýchto zvieratiek. V tom aristokratickom a meštianskom prostredí to však bolo oveľa skôr.
Čo sa týka aristokracie, tak pomerne dlho bola éra nosenia parochní, kde si na prirodzené vlasy dámy aj páni dávali parochne. Bolo to možno zaujímavé tým, že či by sme sa rozprávali o slovenskom vidieku alebo francúzskej aristokratickej spoločnosti, tak jedno tam bolo spoločné a to boli cudzopasníci, najmä vši. Pod tými parochňami to bolo veľmi neúnosné, lebo niekedy to svrbenie bolo veľmi intenzívne. Dodnes môžete v múzeách vidieť škrabátka. Ide o decentné paličky zakončené ručičkou, aby sa mohli poškriabať, čo bolo aj v spoločnosti akceptované.
No a, samozrejme, aristokracia – tam platil zákon, že krásna, nádherná pleť je pleť alabastrová, čiže čo najbelšia. Takže aby si ju nemuseli nejako bieliť, tak sa používali púdre, ktoré keď si naniesli, tak až zmizli prirodzené kontúry tváre. Tiež poznáme v histórii také obdobia, kedy sa hovorilo, že umývať sa je škodlivé. Takže ani aristokracia sa neumývala, odlíčenie nefungovalo, čiže dávali si jednu vrstvu púdru na druhú, a to pokožke nerobilo dobre. Používalo sa aj veľmi veľa voňaviek, keď sa namiesto prirodzeného kúpeľa nie, že obstrekli voňavkou, ale v tých voňavkách sa doslova kúpali.
Keď sme pri tej aristokracii, tak každý európsky panovnícky dvor mal svoju etiketu. Napríklad na francúzskom dvore to bolo tak, že panovník každý deň plnil verejné úlohy v prijímacej sále, kde bola povinnosť, aby bol celý jeho dvor. A to často trvalo aj osem hodín. A tí ľudia proste nemohli odísť, ani keď potrebovali ísť vykonať potrebu. To sa robievalo bežne tak, že tí muži sa natočili ku krásnym brokátovým damaškovým ťažkým závesom a tam vykonali decentne tú malú potrebu. Ženy, ktoré mali dlhé šaty – krinolíny, tak len tak trošku roztiahli nohy a vycikali sa. No a potom to letné obdobie či sa to týkalo Paríža, alebo Londýna, tak väčšina tých panovníkov chodila na letné sídla, pretože bolo treba všetky tie paláce poriadne vyčistiť, vyprať, aby sa tam dalo zase na jeseň fungovať. Ten smrad tam bol neúnosný.
Toto je napríklad také spoločné aj pre slovenský vidiek, že napríklad toaleta ako záchod, tak to, čo poznáme ako drevené kadibúdky s nejakým romantickým vyrezávaným srdiečkom, tak to už sme naozaj v dvadsiatom storočí. Predtým tí ľudia na takéto prirodzené ľudské potreby používali len taký plôtik, ktorý mali postavený a tam bola len jama a tam chodili vykonávať potrebu. Oni nepoznali, samozrejme, toaletný papier v našom ponímaní, ale používali sa trsy trávy a lopúchové listy. A v zime snehová guľka.
Možno ešte taká zaujímavosť, že keď ľudia pracovali na poli, tak vždy sa snažili nevykonávať tú potrebu niekde v blízkosti vodných zdrojov, tokov, studničiek, ale niekde naboku. A tie ženy presne tak, ako sme hovorili pri tej vysokej aristokracii, tak si podvihli sukne a teda urobili malú potrebu.
Úplne definitívne a najvýznamnejšie zmeny v hygiene a spôsobe odievania prišli po druhej svetovej vojne, pretože prichádza k spriemyselňovaniu Slovenska a veľa mužov a žien sa sťahuje z vidieka do mesta alebo chodia do mesta za prácou a večer naspäť. Takže ony už nemohli smrdieť močom a mliekom, nemohli nosiť ľudový odev, ale vlastne prechádzajú úplne automaticky na tzv. mestský typ odevu a teda aj spôsob hygieny, ktorý už bol ďaleko vyšší ako povedzme koncom toho devätnásteho storočia.
Bolo tam veľa rituálov, ktoré smerovali k tomu, aby sa skrátila doba menštruácie. Napríklad taký všeobecne známy magický rituál bol, že žena vyšla na tretí šteblík rebríka, aby menštruácia trvala len tri dni a podobne. Lebo to bolo také obdobie, ktoré bolo tabuizované. V našej kultúre to síce nebolo až také extrémne, ale vieme, že v mnohých mimoeurópskych kultúrach fungovali veľmi dlho tzv. ženské chyže. Ženy, ktoré mali menštruáciu, sa museli zdržiavať v ženských chyžiach, izolované od všetkých a dokonca im tam iba k tej chyži podstrčili misku s jedlom. Ony sa považovali za nečisté. Trošku to bolo aj u nás, ale zase hovorím, nie tak dramaticky. V starších obdobiach, čiže povedzme v začiatkoch devätnásteho storočia skôr platilo, že by sa žena nemala počas menštruácie dotýkať jedla, pracovať s cestom, piecť chlieb, dojiť kravu, také tie základné práce, ktoré robila dennodenne, lebo že teda by to znehodnotila. To bola, samozrejme, taká povera.
Takže aj z toho vyplývala snaha žien skrátiť si to obdobie menštruácie. Čo sa týka menštruačných pomôcok, tak na vidieku sa používali vložky z domáceho plátna, ktoré sa tkali doma. Žena si ich našila niekoľko, takže sa obmieňali, ale napríklad v takých kláštoroch, kde boli sústredné len samé ženy, tak tam mala každá žena niekoľko svojich vložiek, na ktorých boli dokonca vyšité monogramy. Chodili tam práčky, čiže ženy, ktoré sa živili tým, že prali. Ono sa to namáčalo v drevených korytách a takým spôsobom sa to ručne pralo. Treba si to zobrať tak, že aj na vidieku si tieto hygienické pomôcky žena prala, potajme, aby ju nikto nevidel, lebo sa to považovalo za niečo nečisté, hoci tým každá žena prirodzene prechádzala. V tých meštianskych a aristokratických domoch chodievali práčky, ženy, ktoré celý život prali. A tie sa teda narobili, lebo každý deň sa pralo.
Ten spôsob odievania napríklad v lete bol iný, lebo keď sa pracovalo na poli alebo sa kosili lúky, tak muži nosili iba ľahké nohavice, ktoré boli z ľanu a v páse boli iba na takú šnúročku. Ženy v podstate mali len spodný odev, čiže spodnú sukňu a nejaký lajblík bez oplecka. Nenosilo sa spodné prádlo v dnešnom slova zmysle. Čiže bolo ľahšie aj prejaviť si lásku, lebo keď muži kosili, tie ženy zberali trávu, hrabali, tak keď sa tá mladá žena zohla, tak tí kosci mali dobrý výhľad. Často bolo prirodzené, že keď sú to manželia, tak si v rámci nejakej poludňajšej siesty našli súkromie a poľúbili sa a išlo sa ďalej. Takže nejako špeciálne, že by tí ľudia chodili na vidieku nahí, to nie.
Keď som hovorila, že sa zhruba raz týždenne kúpalo vo veľkom koryte, ktoré malo všestranné využitie aj napríklad pri zabíjačke a podobne, tak sa tam napustila voda. Tá voda sa v zimnom období zohriala, prvé sa umyli deti, potom manželka a potom manžel. A keď si tí dospelí umývali intímne partie tela, tak sa privreli dverami.
Je taká zaujímavosť, že ženské prirodzenie starých žien a zadky sa považovali až za bojový prostriedok. Neraz sa stávalo, že keď chceli staré ženy vyhnať nejakých nepriateľov, tak sa postavili na hradby, zdvihli sukne a ukázali tým vojakom, ktorí ich obliehali, svoje predky a zadky a vojaci proste pohádzali zbrane a utekali. V takomto slova zmysle sa to považovalo za niečo, čo mohlo naozaj odplašiť nepriateľa. Malo to svoju váhu.
Muži nosievali ešte do začiatku dvadsiateho storočia dlhé vlasy. V podstate si ich začesávali dozadu za uši. Splietali si vrkôčiky, a to aj starí muži, bola to móda. Ono sa to zmenilo, keď začiatkom dvadsiateho storočia mládenci išli na vojnu. Na tej vojne ich vždy ostrihali. Takže potom si už nechávali krátke vlasy aj keď robili v meste, v továrňach. Tam ani nemohli chodiť v tom tradičnom ľudovom odeve, v košeliach s dlhými rukávmi, lebo pri tých strojoch by sa im to zachytilo. Automaticky sa prechádzalo na mestský typ odievania, a teda aj na krátke vlasy.
Dievčatá si tie vlasy pestovali kým sa nevydali. Akonáhle sa žena na Slovensku na vidieku vydala, tak musela mať pokrývku hlavu, čiže čepiec alebo šatku. A tam už sa robievali také typy účesov pre vydaté ženy. Napríklad sa urobila z nejakého drôtika pomôcka, na ktorú sa namotávali vlasy. Sú niektoré regióny, kde tie ženy majú tzv. „dvojrohový účes“. Ony si vlastne tie vlasy namotali, na to prišla ešte nejaká výstuž z papiera a až potom čepiec. Ale toto všetko neprospievalo k tomu, aby tie vlasy boli v pohode, pretože jednak boli stále zakryté a ešte aj namáhané a tým pádom aj skoro vypadali.
Je tu teda prítomné to, čo sme naznačili, a to cudzopasníci, najmä dva druhy. Prvými boli vši. Ľudia sa voči nim bránili len veľmi ťažko. Na jar sa robili rôzne očisty, ale voš je taká, že sa rýchlo rozšíri a keď v tom jednom priestore, často v jednej posteli, spali rodičia s viacerými deťmi, tak sa tomu zabrániť nedalo. Takže hlavu si natierali petrolejom a podobne. A potom v tých päťdesiatych rokoch prišiel DDT prášok, taký výkrik chémie, s tým sa práškovalo všetko. On bol účinný, vši vyhubil ale, bohužiaľ, mal aj pomerne negatívne následky na zdravie človeka.
Ono to nebola len záležitosť civilného obyvateľstva. Veď si zoberme, že vo veľkej vojne v mnohých regimentoch boli vojaci viac zmorení všami ako strelami nepriateľa. Pretože to zavšivenie bolo abnormálne. Armádu, rovnako ako civilné obyvateľstvo, dlhú dobu vši doslovne požierali zaživa, lebo keď ich je strašne veľa, tak je to problém. Riešilo sa to na vidieku aj v mestách napríklad tým, že existovali také hrebene – všiváky. Tento hrebeň bol dlhší a na jednej strane mal trošku redšie zúbky, na druhej strane veľmi husté. No a tými hustými zúbkami sa odstraňovali tzv. hnidy, ktoré sú prilepené na vlasoch. Sú to vajíčka vší. A aby to mohli vyčesávať, tak sa natiahla veľká plachta a tam sa človek posadil a vyčesávali mu to. A potom tou stranou, kde sú tie zúbky také redšie, sa tie vši vlastne dávali dole a likvidovali sa. Toto sa v rodinách na vidieku robilo pravidelne.
No a druhým cudzopasníkom, ktorý veľmi znepríjemňoval život našim predkom, boli blchy. Blcha je nepríjemná, lebo ona zase skáče. Tie blchy sa dostávali do postelí, do škár, všade. Na jar sa vždy vyberali postele von na dvor a rozoberali sa a dezinfikovali sa lúhom. Dávali sa tam listy orecha a podobne, ale s blchami bol problém, lebo blcha preskočí a ide ďalej. A navyše veľmi štípe. Z toho sa aj hovorievalo, že čo je najsladšie na svete, že blcha. Ešte ju ani nevidíš a už si prsty oblizuješ, pretože tie blchy sa najlepšie likvidovali manuálne a takým spôsobom, že si človek naslinil prsty a musel ju chytiť a tak ju šulkal, aby jej polámal nohy, aby nemohla skákať. Napríklad v niektorých regiónoch sa pri príležitosti likvidácie bĺch všímala ženská krása, že žena má pekný zadok vtedy, keď je taký tvrdý, že sa na ňom dá aj blcha zabiť. Títo cudzopasníci teda znepríjemňovali život našim predkom, ale postupom času tým, ako sa menil charakter bývania, sa to stávalo jednoduchším.
Tým, ako sa väčšina ľudí postupne z vidieka sťahovala do mesta. Lebo ono ešte začiatkom dvadsiateho storočia tých osemdesiatpäť percent ľudí na Slovensku žilo na vidieku. V mestách bola tá móda iná, ale aj v mestách viac-menej vydaté ženy, meštianky nosili pokrývku hlavy, lebo tá symbolika je v tom, že krásu tej ženy, tých vlasov by mal vidieť len jej manžel. Napríklad aj ľudový odev – dnes už prakticky nenájdeme ani obec, kde by sa bežne nosil, už iba v rámci nejakých slávnostných alebo folklórnych príležitostí. Ale ešte v polovici osemdesiatych rokov si to tá stará generácia držala a nosila to každý deň. Tie ženy nosili až do smrti či čepiec, alebo šatku. Ale už potom ich deti a vnučky ľudový odev nenosili. Čiže postupne to zanikalo. Dnes to vidíme už len v rámci nejakých slávností.
Ono ľudia v minulosti nemali nejakú identifikačnú kartu ako sa preukázať, ale práve odev bol ten identifikátor, pretože iný odev nosili slobodné dievčatá, slobodní mládenci, vydaté ženy a ženatí muži. Takže už z diaľky, keď ste išli na nejaký Radvanský jarmok, tak sa vám nikto nemusel predstaviť, lebo ste pozreli a hneď ste vedeli, že tá je vydatá, ten je ženatý, tá je slobodná. A ešte podľa typu výšivky ste vedeli hneď určiť, že z ktorej časti regiónu je. Takže toto bolo veľmi výhodné v takom tom poznávaní a identifikácii ľudí.
Pranie – to bola naozaj ťažká úloha, pretože my si to dnes už neuvedomujeme, ale v mnohých rodinách sa perie každý deň a máme na to výdatných pomocníkov. Ale v minulosti to bol veľký problém. Vezmime si napríklad ten vidiek a ľudový odev, ktorý bol vyšívaný. Alebo posteľná bielizeň. Tie výšivky sa tam našívali, čiže pred každým veľkým praním, ktoré sa zvyčajne robilo na jar, každá tá výšivka na oplecku, na posteľnej bielizni, na vankúšoch a perinách musela ísť dole a potom sa mohlo prať. Bola to ženská práca, pralo sa na potoku, na tzv. períšči alebo na pracej lavičke. Pralo sa tak, že na bielenie sa využíval preosiaty popol. Skôr než prišlo do módy a bolo v obchodoch dostať tzv. šichtové mydlo (kupované mydlo na pranie), tak si tie ženy doma robili lúh na pranie.
Takou zaujímavosťou bol prací piest, niečo podobné ako široká kriketová pálka. Často to bol aj zásnubný alebo svadobný dar, že dostala od vyvoleného prací piest, on jej ho urobil, pekne vyzdobil, vyrezal, dal jej tam iniciály. A ono sa to nedalo zodrať. To mala tá žena v podstate na celý život. S týmto pracím piestom ona tú naluhovanú bielizeň s popolom doslova bila, obracala, čiže to, čo my vidíme v bubne práčky. A potom sa vypláchala na potoku alebo v nejakej riečke a následne sa dávala bieliť na trávu. Muselo sa zísť viac dobrých faktorov, najmä teplo a slnko, aby tá bielizeň vyschla. Takéto veľké pranie sa robilo minimálne dvakrát do roka. To bola naozaj dvojdenná práca. No a potom sa bielizeň ešte zvárala. To sa tiež robilo na dvore tak, že sa urobil malý ohník, nad to sa dal velikánsky zvárací hrniec a tam sa tá bielizeň zvárala, čiže sa varila niekoľko hodín. Takou dlhou vareškou sa občas premiešala a išlo im najmä o to, aby sa zbavili tých veľkých nečistôt alebo cudzopasníkov. Lebo tie vši sa dokázali zapichnúť aj do výšiviek. Čiže týmto zváraním sa snažili oblečenie dezinfikovať. Spodné prádlo v našom ponímaní nebolo, ale tie pracovné košele a oplecká sa raz do týždňa, keď sa okúpali, menili.
Takže s tou hygienou to v porovnaní s dneškom nebolo až také slávne, bola príšerná, ale zas musím povedať, že veľký dôraz na hygienu sa kládol pri dojení, to sa vždy umývalo vemeno aj ruky. Samozrejme, keď sa piekol chlieb či keď sa z mlieka mútilo maslo. Tu je potrebné zdôrazniť, že ľudia boli na toto veľmi citliví. Hoc tá hygiena bola všelijaká, tak v okamihoch, keď sa manipulovalo s potravinami, tak bola maximálna akú mohli mať.
Faktom je, že nielen na vidieku, ale aj v mestách a spočiatku aj v aristokratickej spoločnosti boli pôrody doma, pretože nemocnice vznikli až neskôr. Aj keď vznikli prvé lekárske fakulty, ktorých súčasťou okrem teológie a filozofie bola aj medicína, tak tí študovaní medicusi boli v podstate takí všeobecní lekári.
Tá doména privádzania dieťaťa – nového života na svet bola ženská. Tak to bolo po stáročia. Ono tie ženy, ktoré sa nazývali pôrodné babice, babicuľky, tak to bola profesia, ktorú si odovzdávali vždy v tej línii po praslici celé generácie. Takisto smerom dozadu by sme v tom rode našli, že to babicovanie sa dedilo. To boli jednoduché ženy, ktoré nevedeli čítať a písať, ale tie svoje empatické zručnosti a skúsenosti si odovzdávali. Potom si ich každá vylepšovala tou prácou, že dokázala priviesť na svet zdravé dieťa. Takéto ženy, pôrodné babicule, sa tešili veľkej úcte v komunite. Keď mala žena nejaký problém, vždy sa to konzultovalo s tou pôrodnou babkou.
Na Slovensku sa tak očakávalo aj hovorilo, že do roka proroka, to znamená, že do roka sa očakávalo dieťa a keď ten prorok nechodil, tak už to bol problém, ktorý sa obyčajne hodil na hlavu tej žene, že sa jej hovorilo, že je jalová a podobne, hoci to nemusela byť pravda, ale tak tradične to pravda bola. Pritom často mohol mať nejaký zdravotný problém aj muž, ale vždy sa to hodilo na ženu.
Babica vedela pomôcť aj v tomto prípade. Pomáhalo sa racionálnym spôsobom, čiže sa robili rôzne sedacie kúpele z byliniek, ktoré mali prekrvovať rodidlá a podobne. Potom to boli také magické spôsoby, že žene, ktorá mala za sebou povedzme päť pôrodov a narodili sa jej zdravé deti, babica pri tom poslednom pôrode zobrala placentu, nechala ju vysušiť a keď prišla žena, ktorá mala problém s graviditou tak jej do toho kúpeľa dala aj tú placentu. To je tá mágia podobnosti, placenta bola od plodnej ženy, ktorá porodila veľa zdravých detí a tým dotykom so ženou, ktorá sedela v tom kúpeli, sa mala plodnosť preniesť aj na ňu. Čiže riešila niečo také, čo dnes riešia sexuológovia.
Niekedy sa stávalo aj to, že prišlo k neželanej gravidite. Boli to háklivé situácie, kedy bolo treba pomôcť a aj toto bola úloha babice. A, samozrejme, odrodila to dieťa vždy, keď bolo potrebné. Čiže plnila aj funkciu gynekológa, lebo ten pôrod mal aj racionálnu časť.
Niekedy sa rodilo na pôrodných stoličkách. Bol to dobrý vynález – niečo ako klasická stolička ale bez dna, len s okrajom a tá babica nachystaná s nejakou plachtičkou chytala dieťatko. Keď tá žena sedela na pôrodnej stoličke, tak to išlo pomerne rýchlo. Bol aj extrémny, nie však častý spôsob rodenia, keď mala žena bolesti a nejako ťažko jej to šlo, obyčajne sa to dialo prvorodičkám alebo sa predpokladalo, že ten pôrod môže byť ťažší. Gravidnú ženu postavili na stôl a ona z neho mala skočiť a pri tom náraze to dieťa z nej vypadlo. A zase tú veľmi dôležitú úlohu zohrávala babica, lebo tá musela striehnuť, aby to dieťatko zachytila.
Existuje aj tzv. nepravá kuváda. Tá bola v minulosti v mimoeurópskych krajinách veľmi rozšírená. To znamená, že sa verilo, že keď je pri pôrode aj muž, tak ten na seba preberá polovicu ženinej bolesti. Takže obyčajne sa to robievalo tak, že tá žena rodila povedzme posediačky, ale držal ju v náručí muž a počas pôrodu ona bola tíško, muž vrieskal a jačal na živé raty. Žena porodila dieťa, muž ho chytil na ruky, mužovi všetci gratulovali, nosili mu sladkosti, koláčiky, a teda žena si mohla v tichosti oddýchnuť. To bolo v mimoeurópskych kultúrach, u nás sa robila táto nepravá kuváda v mimoriadnych prípadoch, pretože dlhé obdobie bola účasť muža pri pôrode tabu.
Treba povedať, že tie pôrodné baby boli mnohé vychýrené, že tie skúsenosti boli veľmi veľké. Tu sa napríklad tiež veľmi dbalo na hygienu. Aj napriek tomu sa však mohlo stať, že tá žena dostala nejakú sepsu alebo otravu krvi. Takže preto aj v minulosti boli rodiny, kde tých detí bolo veľa, ale nie všetky sa dožili dospelého veku. Toto platilo naprieč celou spoločnosťou. V aristokratických kruhoch poznáme zásnuby v kolíske, to znamená, že sa narodilo nejaké malé princiatko a už ho zasnúbili s nejakou princeznou. Ale často sa stávalo, že sa dospelého veku ani nedožili. Takže v tých meštianskych kruhoch a na vidieku sa to zasnubovanie v kolíske síce nedialo, ale aj tu mnohé deti zomierali, pretože kým neboli vytvorené medicínske podmienky na to, aby sa dalo očkovať, tak povedzme aj nejaký bežný zápal pľúc bol smrteľná choroba. Mnohé takéto choroby my už dnes našťastie poznáme len z rozprávania. A veľmi veľa ľudských životov sa zachránilo práve vďaka tomu, že medicína urobila pokroky.
Áno. Je to presne tak, aj sa tie ženy volali šestonedielky. To znamená, že to bolo šesť týždňov, šesť nedieľ, potom už bol krst a vácka. Počas tých šiestich týždňov sa žena mala výlučne starať o dieťa a dojčiť ho, aby tam bol ten prvý kontakt matky s dieťaťom. V mnohých regiónoch hovorili žene, že je kútnica. Aby dieťatko nebolo úmyselne či neúmyselne urieknuté, tak vytvorili tzv. kútnu plachtu. Bola to veľká konopná plachta, ktorá sa vyšila červenou niťou a hore sa nad posteľou alebo kolískou pripevnila na obyčajný drevený drúčik, a keď niekto prišiel, tak sa len zatiahla a dieťatko nebolo vidno. Ono to bolo fajn, lebo so ženou mohli komunikovať a cudzí ľudia sa nepozerali na to dieťa. Toto bola kútnica alebo šestonedieľka.
Počas toho šestonedelia sa ženy z rodiny a krstná mama, to bola taká čestná povinnosť, starali o ženu a nosili jej jedlo, aj sa tak hovorilo, že nesieme jedlo do kúta. To znamená, aby sa tá žena naozaj mohla venovať tomu dieťatku, aby nemusela ísť dojiť a variť pre celú rodinu, lebo však sa dá predpokladať, že mala manžela, možno aj staršie deti. A tak tie ženy z príbuzenstva nosili každý deň v košíkoch jedlá. A keď sa to nieslo pešo cez celú dedinu, tak košíky boli zakryté červenou vyšívanými ručníkmi nielen kvôli tomu, aby sa na jedlo nenaprášilo, ale aj kvôli tomu, aby aj to jedlo niekto neuriekol. Lebo keby tá žena zjedla urieknuté jedlo, potom by prešlo postupne pri kojení do dieťatka, a to by mohlo spôsobiť až jeho smrť.
Ja myslím, že jedna z takých najrozšírenejších ženských chorôb bola reuma. Ženy prali v ľadovej vode z potokov a riečok v zime pred Vianocami. Pralo sa aj na jar pred Veľkou nocou a Veľká noc je pohyblivý sviatok. Niekedy bol ešte sneh a tie ženy prali na potoku tak, že si vysekali do ľadu sekerou dieru a prali. Takže asi tá reuma. A potom pomerne silná bola abrázia zubov. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia si tie staršie generácie na zuby až tak nedávali pozor, čiže bolo úplne bežné, že starí ľudia zomierali už bezzubí. Ono tá dĺžka života bola iná ako dnes, ľudia sa dožívali menej ako dnes my, šesťdesiatnik už bol starý kmeť. Dnes päťdesiatroční ľudia môžu kandidovať na prezidenta, sú v rozpuku života, ale v minulosti tí päťdesiatroční zomierali ako bezzubí starci a stareny.
A potom rôzne poranenia drobného charakteru, lebo ono sa síce romanticky spievalo alebo sa hovorilo, že v lete tí mladí ľudia spávali na sene. Však je to romantika. Ale to seno pichalo, tam boli všelijaké chrobáky, hmyz, ktorý tých ľudí poštípal. Tým, že sa chodilo bosky od skorej jari až do neskorej jesene, tak bolo aj veľa zranení nôh. Tá koža bola veľmi namáhaná, tie zranenia boli rôzne, rany bolo treba preliečovať a boli úplne bežné u detí až po dospelých.
Áno. Posledný krok pred svadbou boli zásnuby. To bolo tak odstupňované. Prvý stupeň bolo to, keď si mládenec vyberal dievčinu, potom boli vohľady, to bol druhý stupeň, vtedy už ho ako vohľadníka aj pustili do domu. Vždy v nedeľu sa išlo na vohľady, to znamená zaklopal, sedel tam s tou svojou dievčinou a celá rodina bola pri nich. Tretí stupeň boli zásnuby, keď sa už rodiny navzájom dohodli, vymenili si zásnubné dary, čiže ona mu vyšila krásnu košeľu, ktorú mal na svadbe, on jej vlastnoručne urobil napríklad ten prací piest. Hlavne tam v minulosti nešlo o dary, ale o výmenu slova. To slovo bolo ako prísaha. Čiže muselo sa stať niečo vážne, aby sa zrušili zásnuby.
A bol aj pomerne krátky čas medzi svadbou a zásnubami. Maximálne šesť mesiacov. Vždy sa to tak aj načasovalo, lebo svadby neboli také ako dnes, že dnes si mladí ľudia vyberú čas a miesto bez problémov, ale kedysi boli termíny dva. Svadby sa konali buď na jeseň, koncom septembra – začiatkom októbra, alebo potom počas fašiangov. Lebo na jar sa hovorilo, že máj je síce lásky čas, ale svadba v máji, skoré máry. To bola taká povera, že kto má svadbu v máji, tak to manželstvo nedopadne dobre. Ale ono to malo racionálny základ, lebo však z čoho by hostili tých svadobných hostí v máji, keď už boli komory po zime prázdne. Preto sa to tak aj naplánovalo. A keď v tom období medzi zásnubami a svadbou zostala dievčina gravidná, tak dokonca sa všetci tešili, lebo bol predpoklad, že je zdravá, že privedie na svet dieťa. Nanajvýš sa ešte trošku posunul ten termín dopredu, ale v zásade to bolo úplne fajn.
Keď sa teda očakávalo, že do toho roka od svadby by dieťa malo byť na svete a keď nebolo, tak to pre tie neplodné ženy bolo veľmi ťažké, lebo ich nazývali, že sú jalové a podobne. Ale niekedy v starších obdobiach, zhruba v sedemnástom storočí, sa to riešilo aj diskrétne v rámci rodiny. Ak mal napríklad ženích brata, tak vyskúšali, že či náhodou žena neotehotnie. Lebo aj osvietení ľudia si vedeli predstaviť, že to nemusel byť problém tej ženy. Keď zafungovalo, tak to potom bolo v rodine.
Obyčajne neexistoval rozvod v tom dnešnom ponímaní, keďže svadby boli cirkevné. Takže ak to manželstvo zostalo bezdetné, tak to bolo také trápenie sa v rámci rodiny, lebo ľudia mali niekedy aj preto tak veľa detí, lebo tie následne pomáhali na gazdovstve. Alebo sa teda gazdovalo a robilo pre nich. A keď nemali potomstvo, tak to bolo také nenaplnené. Ak mala žena osvieteného muža, že sa mali radi, tak to bolo v poriadku, ale keď tam bol nejaký problém, že sa muž nevedel vysporiadať a poriešiť si v hlave to, že nebudú mať potomstvo, tak to bolo problematické.
Kuriózne sa to riešilo aj tak, že ak chcel muž dediča, tak sa dohodol so ženou, že keď mali nejakú peknú, mladú slúžku, tak s ňou mal dieťa, ktoré si akoby adoptovali, vzali a vychovali ako dediča. Tie spôsoby sa hľadali rôzne. Tým, že sa žilo v tých takých až veľkorodinách, žena keď sa vydala sa nasťahovala k manželovi a on tam často doopatroval svojich rodičov, takže tí mladí boli pod drobnohľadom. Často aj rodičia toho manžela krivým okom pozerali na tú nevestu. Tie ženy to proste nemali ľahké v žiadnom ohľade.
Dnešné ženy, od mladých dievčat až po seniorky, majú naozaj veľa možností ako sa rozvíjať a pestovať si svoju krásu, telo a aj ducha. A ja to aj vnímam, že my máme na Slovensku veľmi veľa šikovných žien. A špeciálne si myslím, že máme úžasné ženy seniorky, ktoré sa nezanedbávajú či už po stránke, že sa vzdelávajú alebo vzdelávajú iných, ale aj chodia krásne upravené. Keby sme to porovnali, to rozmedzie, aké boli napríklad ženy v tom seniorskom veku pred päťdesiatimi – šesťdesiatimi rokmi, tak by sme povedali, že sú to staršie ženy. Dnes je vidieť, ako ženy o seba dbajú a naozaj žijú naplno ten život aj vo veku, kedy by sme už očakávali, že možno budú sedieť doma. Toto sa mi veľmi páči a myslím si, že je to úžasné, čo všetko ženy pre túto spoločnosť robia. Práve špeciálne tie ženy seniorky, ktoré majú aj svoje penzum vedomostí a odovzdávajú ho ďalej.
Potom ešte, keď sme sa tu rozprávali aj o kozmetike, tak nedá mi nepovedať, že napríklad aj vaša firma je, myslím si, že lídrom v týchto kozmetických veciach, kde sa vracia práve k tej overenej klasike prírody a prírodných komponentov. Ako chodievam aj ja do vašich predajní, tak si všímam, že naozaj tam nájdeme absolútne spektrum zákazníčok od malých detí, dievčatiek cez tínedžerky, zrelé ženy až po tie seniorky a každý si tam nájde niečo svoje. Ja som sem k vám veľmi rada prišla, lebo tiež si myslím, že ste firma, ktorá robí úžasné veci a skrášľuje ženy v celej Európe. A snáď aj na celom svete.
Ďakujem vám veľmi pekne. Ja som sa u vás cítila veľmi príjemne, ako doma. Samozrejme, ja dúfam, že sa ešte niekedy v takejto príjemnej spoločnosti stretneme a rozoberieme ešte nejaké ďalšie témy. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o ženských témach, ale optikou minulosti. O tom, ako sa ženy starali o svoje zdravie, krásu, hygienu a aj materstvo s etnologičkou a historičkou Katarínou Nádaskou. Pani Nádaská, vitajte!
Dobrý deň prajem a ďakujem veľmi srdečne za pozvanie.
Vy sa špecializujete na mnohé oblasti a zaoberáte sa aj výskumom tradičnej ľudovej kultúry, najmä zvykov ľudového liečenia a mágie. Čomu sa venujete v súčasnosti?
V súčasnosti dopisujem knihu, ktorej téma bude sexualita v dejinách ľudstva s takou špeciálnou kapitolou venovanou Slovensku. Robím tú knihu v spolupráci s lekármi a sexuológmi. Bude mať dve časti – v jednej časti bude historický prehľad a v druhej časti budú viac-menej anonymizované ukážky z bohatej praxe sexuológov.
Sme veľmi radi, že ste prijali naše pozvanie a môžeme najbližšie chvíle spoločne nahliadnuť do toho, ako kedysi ženy prežívali tie najintímnejšie, ale aj najdôležitejšie momenty svojho života – pôrody, starostlivosť o telo, krásu, zdravie, hygienu a rôzne rituály, ktoré im v tom pomáhali. Tak sa prenesme do čias našich starých a prastarých mám, do sveta, keď sa všetko odohrávalo v úzkom spojení s prírodou, ročnými obdobiami a komunitou. A keďže sme v dm podcaste, v ktorom sa venujeme rôznym témam týkajúcich sa krásy, začnime témou skrášľovania sa. Čím sa skrášľovali ženy v minulosti?
Dnes naozaj môžeme byť ako ženy veľmi rady, že máme neskutočne vysoký štandard hygieny, kozmetických prípravkov a pomôcok, pretože nie tak dávno tomu tak ešte nebolo. Ten ideál krásy bol vždy, v každej kultúre a v každom období. Na Slovensku máme aj v rámci folklóru ospievané, ako si tí naši predkovia ten ideál krásy predstavovali – aby dievčatá mali líčka ako dve jabĺčka a krásne dlhé vlasy. Tie boli aj znakom dievoctva. Slobodné dievčatá chodili prostovlasé a nosili partu. Keď sa vydali, tak už nemohli vyjsť na ulicu bez pokrývky hlavy, čiže hlavu im zdobil čepiec alebo nejaká šatka. No a, samozrejme, najmä v tom dievockom veku, čiže v tom období predtým, ako sa chceli vydať, tak sa snažili, aby spĺňali všetky kritériá krásy.
Čiže tá tradičná kozmetika bola zameraná na tvár, vlasy a ruky. Dievčatá sa snažili mať čistú bielu pleť. Keď sa im zdalo, že pleť trpí nejakým kazom, tak si tvár natierali smotanou alebo sa robil výluh do alkoholu. Do pálenky sa namočili lupene bielej ľalie a s týmto výluhom sa odstraňovali nečistoty alebo prípadne zápaly nielen na tvári, ale aj na tele. Tvár a telo sa umývali srvátkou, mliekom, odvarom z harmančeka. Dnes vidíme ako sa kritéria na krásu menia, sú ako celospoločenské, tak aj individuálne. Dnes považujeme ľudí, ktorí majú napríklad pehy za veľmi pekných a zaujímavých. V minulosti to bol problém. Samozrejme, nemyslím také bežné pehy, ktoré má väčšina z nás po lete, ale veľké množstvo pieh po celom tele. To sa v minulosti považovalo za nie pekné. Ľudia sa tých pieh snažili zbaviť racionálnym, ale aj iracionálnym až magickým spôsobom. Pehy napríklad odstraňovali tým, že sa natierali materským mliekom, čiže žena, ktorá dojčila bola požiadaná, aby z mlieka odstrekla a to sa nanášalo na tvár alebo tam, kde tých pieh bolo najviac. Potom sa zbierali lesné jahody a tie sa rozkrojili a prikladali na tvár. Také kuriózne odstraňovanie pieh bolo žabími vajíčkami. Používal sa aj moč zdravého človeka. Ten mal viacero využití, ako napríklad aj na drobné rany. Keď sa chlapci niekde pri pasení dobytka porezali, tak inštinktívne, ako jeden z tých prvých úkonov bolo, že sa na tú ranku vycikali, čiže si ju tak dezinfikovali. Lebo moč zdravého človeka nahrádzal v minulosti dezinfekciu. Tiež ak mal človek nejaké defekty inde na koži alebo nejakú ranu, tak takisto sa robili obklady z močoviny.
Pokožka má vlastné samočistiace, zvlhčovacie a premasťovacie schopnosti, ale keď mal niekto pocit, že trpí na suchú pokožku, tak sa to riešilo klasicky – zobralo sa trochu bravčovej masti a tá sa natrela na telo, tvár a ruky. Mimochodom, masť a maslo mali v kozmetike aj ďalšiu špecifickú úlohu. Aj v minulosti sa verilo, že vlasy sú koruna krásy, a to nielen u žien, ale aj u mužov. Napríklad vidiecki muži ešte začiatkom dvadsiateho storočia nosievali dlhé vlasy. A keď dojedli slaninu, tak si ten tuk vytreli pekne do hlavy, aby sa im vlasy pekne leskli. A podobne to robili aj dievčatá. Čiže lesk sa dodával práve troškou slaninky alebo teda bravčovej masti či masla.
Čiže okrem takéhoto premasťovania tukmi sa používali sliny. Sliny mali tiež takú zvláštnu úlohu aj pri kozmetickom liečení. Keď napríklad niekomu niečo padlo do oka, a to sa stávalo, lebo pri tých poľných prácach, pri žatve, pri mlátení a podobne sa často dostávali rôzne nečistoty nielen na tvár, ale aj do oka, tak sa to riešilo veľmi zvláštnym až kurióznym spôsobom, volalo sa to „vylizovanie z očí“. Čiže tá mamička tomu dieťatku doslova vylízala to oko, aby mu tú nečistotu vybrala. Na prečistenie pokožky, aby bola svieža, sa používalo tzv. kačacie mydlo. To je ľudový názov rastlinky – drchničky roľnej.
Keď si dievčatá chceli urobiť mejkap, tak keď sa prenesieme do druhej polovice devätnásteho storočia na vidiek, tak tie červené líčka, ktoré sa ospevovali v piesňach, si prifarbovali lupeňmi z pivónie alebo z ruže. Používali aj šťavu z cvikly. Keď si chcela dievčina trošku zvýrazniť obočie, tak používala uhlík. Aby tie vlasy boli hladké a krásne, tak okrem tých tukov sa používal napríklad vosk alebo klasika – cukrová voda, aby ten požadovaný účes vydržal. A to, mimochodom, robili aj muži. Muži tú cukrovú vodu alebo často aj nejaký tuk používali na fúzy, lebo bolo také obdobie, kedy sa nosili také tie fičúrske cisárske habsburgovské fúziky. Tak aby tie fúzy naozaj držali a nečepirili sa, tak sa to stužilo cukrovou vodou.
Existovali vtedy rúže alebo nejaké formy maskary?
Ešte začiatkom dvadsiateho storočia to bolo skôr na tej prírodnej báze, čiže aj ženy v mestách alebo aristokracia viac-menej improvizovala. Ale potom začiatkom dvadsiateho storočia už ten kozmetický priemysel postupne nabral veľmi rýchle tempo. Tam urobili veľký krok Američania, pretože to bola krajina, ktorá bola relatívne mladá, ale osídlilo ju veľa múdrych hláv z Európy. Čiže tie prvé rúže a rôzne špirály majú pôvod práve v USA a expresne sa potom rozšírili, samozrejme, do celého sveta.
A aké prírodné varianty existovali predtým ako prišli na trh prvé rúže a špirály?
Pery sa takisto prifarbovali. Používala sa šťava z čerešní, cvikla, maliny, jahody a takéto ovocie, ktoré farbilo, ale nebolo to dlhotrvajúce. Zaujímavosťou skrášľovania ešte je, že aj ženy v minulosti chceli byť dlho mladé, tak si napríklad vlasy prifarbovali odvarom zo šupiek cibule alebo orechov. Lebo keď sa čistili mladé orechy, tak orech je v takom puzdre a potom ešte v škrupinke, takže práve to puzdro pekne farbilo. Niekedy deti, ktoré na jeseň zbierali orechy, mali ešte mesiac pofarbené prsty. Takže to držalo a fungovalo aj na vlasy. Zaujímavosťou je, že keď si chceli odfarbiť vlasy, tak sa používal slabý roztok lúhu a sušenie priamo na slnku, aby slnko vytiahlo tú farbu. A zase naopak, keď chceli ženy nejako podporiť rast vlasov, aby ich mali krásne, tak používali výluh z holubieho trusu. Napríklad muži, ktorí mali menej vlasov alebo trpeli plešatosťou, tak tým sa odporúčalo pravidelne – tri aj štyrikrát za deň – natierať si hlavu šťavou z cibule. Používal sa potom aj výluh z koreňa kostihoja alebo výluh z listov topoľa. To malo údajne fungovať na to, aby muž nestrácal veľa vlasov. Keď si chceli prevoňať telo alebo šaty, tak na to sa zas používala levanduľa sušená alebo rozmarín. Tieto bylinky sa aj kládli do šifonierov alebo truhlíc, kde mali ľudia uskladnené šaty.
Toto sme si hovorili také viac-menej racionálne spôsoby, akými sa ženy a muži skrášľovali. Boli aj iracionálne, magické spôsoby. Tam sa využívalo umývanie v tečúcej prírodnej vode, obyčajne na Veľký piatok alebo na Štedrý deň. Človek si nabral vodu do nejakého hrnčeka a verilo sa, že stačí tou vodou jemne pofŕkať a ak má na tvári nejaký defekt, ktorého sa chcel zbaviť, tak táto voda mu pomôže. Tečúca voda sa sama o sebe považovala za tzv. „živú vodu“, ešte keď k tomu prirátame nejaké tie magické dátumy ako bol Veľký piatok alebo Štedrý deň skoro ráno, tak to sa považovalo, že by to malo zafungovať. Je ešte kuriozita – keď mal nejaký muž naozaj málo vlasov alebo dokonca plešinu, tak si mal umývať hlavu vo vode z deviatich prameňov. Čiže tá deviatka nám tu vystupuje ako magické číslo. Ono to bolo celkom komplikované, lebo najprv bolo potrebné nájsť tých deväť prameňov, pred východom slnka z nich nabrať vodu a pri každom tom prameni vytrhnúť trs trávy. Tú trávu vyvariť v tej vode a až potom si ten dotyčný muž mohol v tej vode umyť hlavu. Boli to také komplikované procedúry.
Je zaujímavosťou, že už napríklad v medzivojnovom období, kedy si už v mestách bolo možné kúpiť mnohé kozmetické prípravky, bol mimoriadne populárny v lekárni predávaný Juno krém, pôvodom z Francúzska. Dovážal sa aj k nám, do prvorepublikového Československa a bol to taký prášok s krémom, čiže keď sa to zamiešalo, tak z toho vznikol celkom príjemný voňavý krém dva v jednom, ktorý sa používal na odstraňovanie pieh. Čiže vidíme, že tie pehy boli dlhú dobu takou akoby prekážkou vnímania krásy človeka. Ale keď hovorím dva v jednom, tak on sa používal nielen na pehy, ale aj na vrásky, a teda mal vyhladzovať tvár.
Keď som hovorila o nejakých defektoch, tak za tie sa považovali aj materské znamienka na tvári alebo bradavice. Bradavice, to je vírus, ktorým sa proste človek nakazí a jednoducho sem-tam sa tá bradavica objavila na prstoch alebo podobne. Na ich odstraňovanie sa používal jablčný ocot. Neskôr, to už bolo tiež v tom medzivojnovom období, keď už napríklad boli dostupnejšie potraviny ako citróny, tak existoval taký domáci recept, ktorý sa využíval najmä v tom mestskom prostredí, kde tie citróny boli dostupnejšie. Citrónová šťava sa používala napríklad na vybielenie pokožky na tvári alebo na odstránenie nejakých hnedých škvŕn. Ono najmä ženy z toho mestského meštianskeho prostredia tiež mali problém často prijať svoj vek. Človek starne, sem-tam sa mu nejaké škvrnky vyhodia, tak na to bielenie sa používala práve citrónová šťava, o ktorej sa vie, že má zosvetľujúce vlastnosti. A verilo sa, že pri pravidelnom používaní dokáže vybieliť tmavé miesta na koži.
No a potom sa tiež v tom medzivojnovom období používala kyselina mliečna. To vedeli aj naši predkovia bez toho, aby mali nejaké odborné chemické znalosti, že na skrášlenie a zjemnenie pleti je vhodné kravské alebo kyslé mlieko. Toho bolo v gazdovských dvoroch dostatok, takže si mohli robiť takéto kúry. Aplikovalo sa to aj v meštianskom prostredí.
Ktoré z týchto skrášľovacích procedúr alebo procesov sa používajú dodnes?
Môžeme spomenúť med. To bol veľmi vzácny produkt od čias starých Slovanov. Neskôr si ľudia už úplne cielene stavali svoje vlastné včelstvá a včelíny, pretože dlhé obdobie, prakticky až do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, sa najmä na vidieku používal ako sladidlo práve med. Toho medu, nehovorím, že bol prebytok, ale kedysi včeláril prakticky každý gazda. Potom v tých dvadsiatych rokoch prišla cukrová repa, predtým bol ešte trstinový cukor, ktorý sa ale dovážal zo zámoria. Čiže ten sa predával v lekárňach a bol pomerne drahý. Med sa používal tiež na vyblednutie pieh, lebo obsahuje enzýmy, ktoré pomáhajú zosvetliť pigmentáciu kože. Med je sám o sebe prirodzený zvlhčovač, takže je skvelý na hydratáciu pokožky. Myslím, že med by sme na šli aj v mnohých dnešných kozmetických produktoch.
Potom fytoterapia je večná, tá nikdy nesklame. Samozrejme, v tých dejinách sme zaznamenali obdobie (šesťdesiate roky), kedy chémia slávila veľké víťazstvo, lebo mnoho čisto chemických kozmetických produktov bolo účinných. Dnes je napríklad trendom a veľmi významné kozmetické firmy sa vracajú k tomu, že sa opäť ide na tej naturálnejšej vlne. To znamená, že kde sa dá, tak sa veľa využívajú práve tie prírodné komponenty, to, čo nám dáva príroda. Ja len spomeniem už v minulosti používaný repík lekársky. Je známy svojimi veľmi hojivými a protizápalovými vlastnosťami. Takže z repíka sa robili nielen výluhy, ale aj rôzne balzamy a masti, ktoré si ľudia vedeli pripraviť doma. Ďalej rumanček kamilkový alebo harmanček, ako mu ľudovo hovoríme, alebo kamilka, má veľmi silný protizápalový účinok. Skorocel má vynikajúce protizápalové a protibakteriálne účinky. Šalvia, ktorá sa používala aj v minulosti na dezinfekciu dokonca dokáže zregulovať kožný maz a rôzne zápaly. Používala sa aj levanduľa, ktorá nádherne vonia a má aj protizápalové účinky. Alebo žihľava. Žihľava bola bylinka na storaké použitie a využívala sa aj v oblasti kozmetiky. V žihľave si ženy aj muži napríklad umývali vlasy. Ešte spomeniem medovku lekársku, ktorá tiež čistí, hydratuje pleť, eliminuje baktérie a mätu piepornú, ktorá upokojuje podráždenú pokožku. Tymián má veľmi silné antibakteriálne účinky a obsahuje množstvo antioxidantov. Faktom je, že mnohé z byliniek, ktoré sme si vymenovali, nájdeme ako prídavnú a účinnú látku v mnohých kozmetických prípravkoch aj v súčasnosti.
Ženy sa skrášľovali iba samy alebo v minulosti existovalo aj niečo ako kozmetické salóny?
Na slovenskom vidieku, samozrejme, že tie dievčatá, ktoré boli slobodné a už sa chystali na vydaj, boli združené v dievockých spolkoch. To boli neformálne združenia, kde kamarátky, viac-menej rovesníčky spolu trávili čas, chodili na zábavy. Pred každou zábavou sa trošku, ako sa hovorí, „dávali do pucu“ a pomáhali si, to bolo úplne prirodzené. Podobné to bolo u mládencov. Napríklad v minulosti bol zvyk si robiť takú dôkladnú očistu tela raz za týždeň a tí mládenci, keďže tie tancovačky bývali obyčajne v piatok večer alebo v sobotu, tak sa tiež pekne poumývali.
Čo sa týkalo ústnej hygieny, tak tu treba povedať, že to bol problém, lebo tie prvé zubné kefky sa dostali na vidiek až koncom devätnásteho storočia. Boli robené zo štetiniek zvierat a priniesli ich často drotári, ktorí sa vracali zo sveta. Alebo potom mládenci, ktorí sa zamestnali v továrňach a prichádzali domov, tak robili takúto osvetu. Predtým sa o ten chrup ľudia nejako výrazne nestarali. Aby sa osviežil dych, tak sa prehryzla nejaká voňavá silica. Existovalo také samočistenie zubov vďaka tomu, že sa konzumovalo veľa kyslej kapusty a jabĺk. Tí mládenci, keď išli na vohľady za dievčatami, tak obyčajne rozhrýzli kúsok vetvičky a ten zmäkčený kúsok vetvičky slúžil ako taká improvizácia zubnej kefky, ktorou sa ten chrup prečistil. Ale začiatkom dvadsiateho storočia už teda nastúpili postupne aj zubné kefky, ktoré sa kupovali. Bola to ručná práca, bola tam taká drevená násadka, štetinky neboli syntetické, ale boli z jazveca, kozy alebo z niektorých takýchto zvieratiek. V tom aristokratickom a meštianskom prostredí to však bolo oveľa skôr.
Čo sa týka aristokracie, tak pomerne dlho bola éra nosenia parochní, kde si na prirodzené vlasy dámy aj páni dávali parochne. Bolo to možno zaujímavé tým, že či by sme sa rozprávali o slovenskom vidieku alebo francúzskej aristokratickej spoločnosti, tak jedno tam bolo spoločné a to boli cudzopasníci, najmä vši. Pod tými parochňami to bolo veľmi neúnosné, lebo niekedy to svrbenie bolo veľmi intenzívne. Dodnes môžete v múzeách vidieť škrabátka. Ide o decentné paličky zakončené ručičkou, aby sa mohli poškriabať, čo bolo aj v spoločnosti akceptované.
No a, samozrejme, aristokracia – tam platil zákon, že krásna, nádherná pleť je pleť alabastrová, čiže čo najbelšia. Takže aby si ju nemuseli nejako bieliť, tak sa používali púdre, ktoré keď si naniesli, tak až zmizli prirodzené kontúry tváre. Tiež poznáme v histórii také obdobia, kedy sa hovorilo, že umývať sa je škodlivé. Takže ani aristokracia sa neumývala, odlíčenie nefungovalo, čiže dávali si jednu vrstvu púdru na druhú, a to pokožke nerobilo dobre. Používalo sa aj veľmi veľa voňaviek, keď sa namiesto prirodzeného kúpeľa nie, že obstrekli voňavkou, ale v tých voňavkách sa doslova kúpali.
Keď sme pri tej aristokracii, tak každý európsky panovnícky dvor mal svoju etiketu. Napríklad na francúzskom dvore to bolo tak, že panovník každý deň plnil verejné úlohy v prijímacej sále, kde bola povinnosť, aby bol celý jeho dvor. A to často trvalo aj osem hodín. A tí ľudia proste nemohli odísť, ani keď potrebovali ísť vykonať potrebu. To sa robievalo bežne tak, že tí muži sa natočili ku krásnym brokátovým damaškovým ťažkým závesom a tam vykonali decentne tú malú potrebu. Ženy, ktoré mali dlhé šaty – krinolíny, tak len tak trošku roztiahli nohy a vycikali sa. No a potom to letné obdobie či sa to týkalo Paríža, alebo Londýna, tak väčšina tých panovníkov chodila na letné sídla, pretože bolo treba všetky tie paláce poriadne vyčistiť, vyprať, aby sa tam dalo zase na jeseň fungovať. Ten smrad tam bol neúnosný.
Toto je napríklad také spoločné aj pre slovenský vidiek, že napríklad toaleta ako záchod, tak to, čo poznáme ako drevené kadibúdky s nejakým romantickým vyrezávaným srdiečkom, tak to už sme naozaj v dvadsiatom storočí. Predtým tí ľudia na takéto prirodzené ľudské potreby používali len taký plôtik, ktorý mali postavený a tam bola len jama a tam chodili vykonávať potrebu. Oni nepoznali, samozrejme, toaletný papier v našom ponímaní, ale používali sa trsy trávy a lopúchové listy. A v zime snehová guľka.
Možno ešte taká zaujímavosť, že keď ľudia pracovali na poli, tak vždy sa snažili nevykonávať tú potrebu niekde v blízkosti vodných zdrojov, tokov, studničiek, ale niekde naboku. A tie ženy presne tak, ako sme hovorili pri tej vysokej aristokracii, tak si podvihli sukne a teda urobili malú potrebu.
Úplne definitívne a najvýznamnejšie zmeny v hygiene a spôsobe odievania prišli po druhej svetovej vojne, pretože prichádza k spriemyselňovaniu Slovenska a veľa mužov a žien sa sťahuje z vidieka do mesta alebo chodia do mesta za prácou a večer naspäť. Takže ony už nemohli smrdieť močom a mliekom, nemohli nosiť ľudový odev, ale vlastne prechádzajú úplne automaticky na tzv. mestský typ odevu a teda aj spôsob hygieny, ktorý už bol ďaleko vyšší ako povedzme koncom toho devätnásteho storočia.
A ako sa v minulosti riešila menštruácia? Bolo s ňou spojené nejaké tabu alebo rituály?
Bolo tam veľa rituálov, ktoré smerovali k tomu, aby sa skrátila doba menštruácie. Napríklad taký všeobecne známy magický rituál bol, že žena vyšla na tretí šteblík rebríka, aby menštruácia trvala len tri dni a podobne. Lebo to bolo také obdobie, ktoré bolo tabuizované. V našej kultúre to síce nebolo až také extrémne, ale vieme, že v mnohých mimoeurópskych kultúrach fungovali veľmi dlho tzv. ženské chyže. Ženy, ktoré mali menštruáciu, sa museli zdržiavať v ženských chyžiach, izolované od všetkých a dokonca im tam iba k tej chyži podstrčili misku s jedlom. Ony sa považovali za nečisté. Trošku to bolo aj u nás, ale zase hovorím, nie tak dramaticky. V starších obdobiach, čiže povedzme v začiatkoch devätnásteho storočia skôr platilo, že by sa žena nemala počas menštruácie dotýkať jedla, pracovať s cestom, piecť chlieb, dojiť kravu, také tie základné práce, ktoré robila dennodenne, lebo že teda by to znehodnotila. To bola, samozrejme, taká povera.
Takže aj z toho vyplývala snaha žien skrátiť si to obdobie menštruácie. Čo sa týka menštruačných pomôcok, tak na vidieku sa používali vložky z domáceho plátna, ktoré sa tkali doma. Žena si ich našila niekoľko, takže sa obmieňali, ale napríklad v takých kláštoroch, kde boli sústredné len samé ženy, tak tam mala každá žena niekoľko svojich vložiek, na ktorých boli dokonca vyšité monogramy. Chodili tam práčky, čiže ženy, ktoré sa živili tým, že prali. Ono sa to namáčalo v drevených korytách a takým spôsobom sa to ručne pralo. Treba si to zobrať tak, že aj na vidieku si tieto hygienické pomôcky žena prala, potajme, aby ju nikto nevidel, lebo sa to považovalo za niečo nečisté, hoci tým každá žena prirodzene prechádzala. V tých meštianskych a aristokratických domoch chodievali práčky, ženy, ktoré celý život prali. A tie sa teda narobili, lebo každý deň sa pralo.
A boli za nečisté označované v minulosti aj niektoré časti tela?
Ten spôsob odievania napríklad v lete bol iný, lebo keď sa pracovalo na poli alebo sa kosili lúky, tak muži nosili iba ľahké nohavice, ktoré boli z ľanu a v páse boli iba na takú šnúročku. Ženy v podstate mali len spodný odev, čiže spodnú sukňu a nejaký lajblík bez oplecka. Nenosilo sa spodné prádlo v dnešnom slova zmysle. Čiže bolo ľahšie aj prejaviť si lásku, lebo keď muži kosili, tie ženy zberali trávu, hrabali, tak keď sa tá mladá žena zohla, tak tí kosci mali dobrý výhľad. Často bolo prirodzené, že keď sú to manželia, tak si v rámci nejakej poludňajšej siesty našli súkromie a poľúbili sa a išlo sa ďalej. Takže nejako špeciálne, že by tí ľudia chodili na vidieku nahí, to nie.
Keď som hovorila, že sa zhruba raz týždenne kúpalo vo veľkom koryte, ktoré malo všestranné využitie aj napríklad pri zabíjačke a podobne, tak sa tam napustila voda. Tá voda sa v zimnom období zohriala, prvé sa umyli deti, potom manželka a potom manžel. A keď si tí dospelí umývali intímne partie tela, tak sa privreli dverami.
Je taká zaujímavosť, že ženské prirodzenie starých žien a zadky sa považovali až za bojový prostriedok. Neraz sa stávalo, že keď chceli staré ženy vyhnať nejakých nepriateľov, tak sa postavili na hradby, zdvihli sukne a ukázali tým vojakom, ktorí ich obliehali, svoje predky a zadky a vojaci proste pohádzali zbrane a utekali. V takomto slova zmysle sa to považovalo za niečo, čo mohlo naozaj odplašiť nepriateľa. Malo to svoju váhu.
Ako sa v minulosti starali ženy aj muži o svoje vlasy?
Muži nosievali ešte do začiatku dvadsiateho storočia dlhé vlasy. V podstate si ich začesávali dozadu za uši. Splietali si vrkôčiky, a to aj starí muži, bola to móda. Ono sa to zmenilo, keď začiatkom dvadsiateho storočia mládenci išli na vojnu. Na tej vojne ich vždy ostrihali. Takže potom si už nechávali krátke vlasy aj keď robili v meste, v továrňach. Tam ani nemohli chodiť v tom tradičnom ľudovom odeve, v košeliach s dlhými rukávmi, lebo pri tých strojoch by sa im to zachytilo. Automaticky sa prechádzalo na mestský typ odievania, a teda aj na krátke vlasy.
Dievčatá si tie vlasy pestovali kým sa nevydali. Akonáhle sa žena na Slovensku na vidieku vydala, tak musela mať pokrývku hlavu, čiže čepiec alebo šatku. A tam už sa robievali také typy účesov pre vydaté ženy. Napríklad sa urobila z nejakého drôtika pomôcka, na ktorú sa namotávali vlasy. Sú niektoré regióny, kde tie ženy majú tzv. „dvojrohový účes“. Ony si vlastne tie vlasy namotali, na to prišla ešte nejaká výstuž z papiera a až potom čepiec. Ale toto všetko neprospievalo k tomu, aby tie vlasy boli v pohode, pretože jednak boli stále zakryté a ešte aj namáhané a tým pádom aj skoro vypadali.
Je tu teda prítomné to, čo sme naznačili, a to cudzopasníci, najmä dva druhy. Prvými boli vši. Ľudia sa voči nim bránili len veľmi ťažko. Na jar sa robili rôzne očisty, ale voš je taká, že sa rýchlo rozšíri a keď v tom jednom priestore, často v jednej posteli, spali rodičia s viacerými deťmi, tak sa tomu zabrániť nedalo. Takže hlavu si natierali petrolejom a podobne. A potom v tých päťdesiatych rokoch prišiel DDT prášok, taký výkrik chémie, s tým sa práškovalo všetko. On bol účinný, vši vyhubil ale, bohužiaľ, mal aj pomerne negatívne následky na zdravie človeka.
Ono to nebola len záležitosť civilného obyvateľstva. Veď si zoberme, že vo veľkej vojne v mnohých regimentoch boli vojaci viac zmorení všami ako strelami nepriateľa. Pretože to zavšivenie bolo abnormálne. Armádu, rovnako ako civilné obyvateľstvo, dlhú dobu vši doslovne požierali zaživa, lebo keď ich je strašne veľa, tak je to problém. Riešilo sa to na vidieku aj v mestách napríklad tým, že existovali také hrebene – všiváky. Tento hrebeň bol dlhší a na jednej strane mal trošku redšie zúbky, na druhej strane veľmi husté. No a tými hustými zúbkami sa odstraňovali tzv. hnidy, ktoré sú prilepené na vlasoch. Sú to vajíčka vší. A aby to mohli vyčesávať, tak sa natiahla veľká plachta a tam sa človek posadil a vyčesávali mu to. A potom tou stranou, kde sú tie zúbky také redšie, sa tie vši vlastne dávali dole a likvidovali sa. Toto sa v rodinách na vidieku robilo pravidelne.
No a druhým cudzopasníkom, ktorý veľmi znepríjemňoval život našim predkom, boli blchy. Blcha je nepríjemná, lebo ona zase skáče. Tie blchy sa dostávali do postelí, do škár, všade. Na jar sa vždy vyberali postele von na dvor a rozoberali sa a dezinfikovali sa lúhom. Dávali sa tam listy orecha a podobne, ale s blchami bol problém, lebo blcha preskočí a ide ďalej. A navyše veľmi štípe. Z toho sa aj hovorievalo, že čo je najsladšie na svete, že blcha. Ešte ju ani nevidíš a už si prsty oblizuješ, pretože tie blchy sa najlepšie likvidovali manuálne a takým spôsobom, že si človek naslinil prsty a musel ju chytiť a tak ju šulkal, aby jej polámal nohy, aby nemohla skákať. Napríklad v niektorých regiónoch sa pri príležitosti likvidácie bĺch všímala ženská krása, že žena má pekný zadok vtedy, keď je taký tvrdý, že sa na ňom dá aj blcha zabiť. Títo cudzopasníci teda znepríjemňovali život našim predkom, ale postupom času tým, ako sa menil charakter bývania, sa to stávalo jednoduchším.
Vy ste spomínali, že po svadbe boli povinné pokrievky hlavy. Kedy sa táto povinosť skončila?
Tým, ako sa väčšina ľudí postupne z vidieka sťahovala do mesta. Lebo ono ešte začiatkom dvadsiateho storočia tých osemdesiatpäť percent ľudí na Slovensku žilo na vidieku. V mestách bola tá móda iná, ale aj v mestách viac-menej vydaté ženy, meštianky nosili pokrývku hlavy, lebo tá symbolika je v tom, že krásu tej ženy, tých vlasov by mal vidieť len jej manžel. Napríklad aj ľudový odev – dnes už prakticky nenájdeme ani obec, kde by sa bežne nosil, už iba v rámci nejakých slávnostných alebo folklórnych príležitostí. Ale ešte v polovici osemdesiatych rokov si to tá stará generácia držala a nosila to každý deň. Tie ženy nosili až do smrti či čepiec, alebo šatku. Ale už potom ich deti a vnučky ľudový odev nenosili. Čiže postupne to zanikalo. Dnes to vidíme už len v rámci nejakých slávností.
Ono ľudia v minulosti nemali nejakú identifikačnú kartu ako sa preukázať, ale práve odev bol ten identifikátor, pretože iný odev nosili slobodné dievčatá, slobodní mládenci, vydaté ženy a ženatí muži. Takže už z diaľky, keď ste išli na nejaký Radvanský jarmok, tak sa vám nikto nemusel predstaviť, lebo ste pozreli a hneď ste vedeli, že tá je vydatá, ten je ženatý, tá je slobodná. A ešte podľa typu výšivky ste vedeli hneď určiť, že z ktorej časti regiónu je. Takže toto bolo veľmi výhodné v takom tom poznávaní a identifikácii ľudí.
Ako kedysi riešili pranie?
Pranie – to bola naozaj ťažká úloha, pretože my si to dnes už neuvedomujeme, ale v mnohých rodinách sa perie každý deň a máme na to výdatných pomocníkov. Ale v minulosti to bol veľký problém. Vezmime si napríklad ten vidiek a ľudový odev, ktorý bol vyšívaný. Alebo posteľná bielizeň. Tie výšivky sa tam našívali, čiže pred každým veľkým praním, ktoré sa zvyčajne robilo na jar, každá tá výšivka na oplecku, na posteľnej bielizni, na vankúšoch a perinách musela ísť dole a potom sa mohlo prať. Bola to ženská práca, pralo sa na potoku, na tzv. períšči alebo na pracej lavičke. Pralo sa tak, že na bielenie sa využíval preosiaty popol. Skôr než prišlo do módy a bolo v obchodoch dostať tzv. šichtové mydlo (kupované mydlo na pranie), tak si tie ženy doma robili lúh na pranie.
Takou zaujímavosťou bol prací piest, niečo podobné ako široká kriketová pálka. Často to bol aj zásnubný alebo svadobný dar, že dostala od vyvoleného prací piest, on jej ho urobil, pekne vyzdobil, vyrezal, dal jej tam iniciály. A ono sa to nedalo zodrať. To mala tá žena v podstate na celý život. S týmto pracím piestom ona tú naluhovanú bielizeň s popolom doslova bila, obracala, čiže to, čo my vidíme v bubne práčky. A potom sa vypláchala na potoku alebo v nejakej riečke a následne sa dávala bieliť na trávu. Muselo sa zísť viac dobrých faktorov, najmä teplo a slnko, aby tá bielizeň vyschla. Takéto veľké pranie sa robilo minimálne dvakrát do roka. To bola naozaj dvojdenná práca. No a potom sa bielizeň ešte zvárala. To sa tiež robilo na dvore tak, že sa urobil malý ohník, nad to sa dal velikánsky zvárací hrniec a tam sa tá bielizeň zvárala, čiže sa varila niekoľko hodín. Takou dlhou vareškou sa občas premiešala a išlo im najmä o to, aby sa zbavili tých veľkých nečistôt alebo cudzopasníkov. Lebo tie vši sa dokázali zapichnúť aj do výšiviek. Čiže týmto zváraním sa snažili oblečenie dezinfikovať. Spodné prádlo v našom ponímaní nebolo, ale tie pracovné košele a oplecká sa raz do týždňa, keď sa okúpali, menili.
Takže s tou hygienou to v porovnaní s dneškom nebolo až také slávne, bola príšerná, ale zas musím povedať, že veľký dôraz na hygienu sa kládol pri dojení, to sa vždy umývalo vemeno aj ruky. Samozrejme, keď sa piekol chlieb či keď sa z mlieka mútilo maslo. Tu je potrebné zdôrazniť, že ľudia boli na toto veľmi citliví. Hoc tá hygiena bola všelijaká, tak v okamihoch, keď sa manipulovalo s potravinami, tak bola maximálna akú mohli mať.
Ďalšou krásnou, no zároveň veľmi citlivou a dôležitou oblasťou ženského života sú pôrody. Ako vyzeral v tradičnej kultúre pôrod?
Faktom je, že nielen na vidieku, ale aj v mestách a spočiatku aj v aristokratickej spoločnosti boli pôrody doma, pretože nemocnice vznikli až neskôr. Aj keď vznikli prvé lekárske fakulty, ktorých súčasťou okrem teológie a filozofie bola aj medicína, tak tí študovaní medicusi boli v podstate takí všeobecní lekári.
Tá doména privádzania dieťaťa – nového života na svet bola ženská. Tak to bolo po stáročia. Ono tie ženy, ktoré sa nazývali pôrodné babice, babicuľky, tak to bola profesia, ktorú si odovzdávali vždy v tej línii po praslici celé generácie. Takisto smerom dozadu by sme v tom rode našli, že to babicovanie sa dedilo. To boli jednoduché ženy, ktoré nevedeli čítať a písať, ale tie svoje empatické zručnosti a skúsenosti si odovzdávali. Potom si ich každá vylepšovala tou prácou, že dokázala priviesť na svet zdravé dieťa. Takéto ženy, pôrodné babicule, sa tešili veľkej úcte v komunite. Keď mala žena nejaký problém, vždy sa to konzultovalo s tou pôrodnou babkou.
Na Slovensku sa tak očakávalo aj hovorilo, že do roka proroka, to znamená, že do roka sa očakávalo dieťa a keď ten prorok nechodil, tak už to bol problém, ktorý sa obyčajne hodil na hlavu tej žene, že sa jej hovorilo, že je jalová a podobne, hoci to nemusela byť pravda, ale tak tradične to pravda bola. Pritom často mohol mať nejaký zdravotný problém aj muž, ale vždy sa to hodilo na ženu.
Babica vedela pomôcť aj v tomto prípade. Pomáhalo sa racionálnym spôsobom, čiže sa robili rôzne sedacie kúpele z byliniek, ktoré mali prekrvovať rodidlá a podobne. Potom to boli také magické spôsoby, že žene, ktorá mala za sebou povedzme päť pôrodov a narodili sa jej zdravé deti, babica pri tom poslednom pôrode zobrala placentu, nechala ju vysušiť a keď prišla žena, ktorá mala problém s graviditou tak jej do toho kúpeľa dala aj tú placentu. To je tá mágia podobnosti, placenta bola od plodnej ženy, ktorá porodila veľa zdravých detí a tým dotykom so ženou, ktorá sedela v tom kúpeli, sa mala plodnosť preniesť aj na ňu. Čiže riešila niečo také, čo dnes riešia sexuológovia.
Niekedy sa stávalo aj to, že prišlo k neželanej gravidite. Boli to háklivé situácie, kedy bolo treba pomôcť a aj toto bola úloha babice. A, samozrejme, odrodila to dieťa vždy, keď bolo potrebné. Čiže plnila aj funkciu gynekológa, lebo ten pôrod mal aj racionálnu časť.
Niekedy sa rodilo na pôrodných stoličkách. Bol to dobrý vynález – niečo ako klasická stolička ale bez dna, len s okrajom a tá babica nachystaná s nejakou plachtičkou chytala dieťatko. Keď tá žena sedela na pôrodnej stoličke, tak to išlo pomerne rýchlo. Bol aj extrémny, nie však častý spôsob rodenia, keď mala žena bolesti a nejako ťažko jej to šlo, obyčajne sa to dialo prvorodičkám alebo sa predpokladalo, že ten pôrod môže byť ťažší. Gravidnú ženu postavili na stôl a ona z neho mala skočiť a pri tom náraze to dieťa z nej vypadlo. A zase tú veľmi dôležitú úlohu zohrávala babica, lebo tá musela striehnuť, aby to dieťatko zachytila.
Existuje aj tzv. nepravá kuváda. Tá bola v minulosti v mimoeurópskych krajinách veľmi rozšírená. To znamená, že sa verilo, že keď je pri pôrode aj muž, tak ten na seba preberá polovicu ženinej bolesti. Takže obyčajne sa to robievalo tak, že tá žena rodila povedzme posediačky, ale držal ju v náručí muž a počas pôrodu ona bola tíško, muž vrieskal a jačal na živé raty. Žena porodila dieťa, muž ho chytil na ruky, mužovi všetci gratulovali, nosili mu sladkosti, koláčiky, a teda žena si mohla v tichosti oddýchnuť. To bolo v mimoeurópskych kultúrach, u nás sa robila táto nepravá kuváda v mimoriadnych prípadoch, pretože dlhé obdobie bola účasť muža pri pôrode tabu.
Treba povedať, že tie pôrodné baby boli mnohé vychýrené, že tie skúsenosti boli veľmi veľké. Tu sa napríklad tiež veľmi dbalo na hygienu. Aj napriek tomu sa však mohlo stať, že tá žena dostala nejakú sepsu alebo otravu krvi. Takže preto aj v minulosti boli rodiny, kde tých detí bolo veľa, ale nie všetky sa dožili dospelého veku. Toto platilo naprieč celou spoločnosťou. V aristokratických kruhoch poznáme zásnuby v kolíske, to znamená, že sa narodilo nejaké malé princiatko a už ho zasnúbili s nejakou princeznou. Ale často sa stávalo, že sa dospelého veku ani nedožili. Takže v tých meštianskych kruhoch a na vidieku sa to zasnubovanie v kolíske síce nedialo, ale aj tu mnohé deti zomierali, pretože kým neboli vytvorené medicínske podmienky na to, aby sa dalo očkovať, tak povedzme aj nejaký bežný zápal pľúc bol smrteľná choroba. Mnohé takéto choroby my už dnes našťastie poznáme len z rozprávania. A veľmi veľa ľudských životov sa zachránilo práve vďaka tomu, že medicína urobila pokroky.
Ako sa pristupovalo k matkám po pôrode? Existovala nejaká forma izolácie, niečo ako šestonedelie?
Áno. Je to presne tak, aj sa tie ženy volali šestonedielky. To znamená, že to bolo šesť týždňov, šesť nedieľ, potom už bol krst a vácka. Počas tých šiestich týždňov sa žena mala výlučne starať o dieťa a dojčiť ho, aby tam bol ten prvý kontakt matky s dieťaťom. V mnohých regiónoch hovorili žene, že je kútnica. Aby dieťatko nebolo úmyselne či neúmyselne urieknuté, tak vytvorili tzv. kútnu plachtu. Bola to veľká konopná plachta, ktorá sa vyšila červenou niťou a hore sa nad posteľou alebo kolískou pripevnila na obyčajný drevený drúčik, a keď niekto prišiel, tak sa len zatiahla a dieťatko nebolo vidno. Ono to bolo fajn, lebo so ženou mohli komunikovať a cudzí ľudia sa nepozerali na to dieťa. Toto bola kútnica alebo šestonedieľka.
Počas toho šestonedelia sa ženy z rodiny a krstná mama, to bola taká čestná povinnosť, starali o ženu a nosili jej jedlo, aj sa tak hovorilo, že nesieme jedlo do kúta. To znamená, aby sa tá žena naozaj mohla venovať tomu dieťatku, aby nemusela ísť dojiť a variť pre celú rodinu, lebo však sa dá predpokladať, že mala manžela, možno aj staršie deti. A tak tie ženy z príbuzenstva nosili každý deň v košíkoch jedlá. A keď sa to nieslo pešo cez celú dedinu, tak košíky boli zakryté červenou vyšívanými ručníkmi nielen kvôli tomu, aby sa na jedlo nenaprášilo, ale aj kvôli tomu, aby aj to jedlo niekto neuriekol. Lebo keby tá žena zjedla urieknuté jedlo, potom by prešlo postupne pri kojení do dieťatka, a to by mohlo spôsobiť až jeho smrť.
Ako sa v minulosti vnímali ženské choroby a ako sa liečili?
Ja myslím, že jedna z takých najrozšírenejších ženských chorôb bola reuma. Ženy prali v ľadovej vode z potokov a riečok v zime pred Vianocami. Pralo sa aj na jar pred Veľkou nocou a Veľká noc je pohyblivý sviatok. Niekedy bol ešte sneh a tie ženy prali na potoku tak, že si vysekali do ľadu sekerou dieru a prali. Takže asi tá reuma. A potom pomerne silná bola abrázia zubov. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia si tie staršie generácie na zuby až tak nedávali pozor, čiže bolo úplne bežné, že starí ľudia zomierali už bezzubí. Ono tá dĺžka života bola iná ako dnes, ľudia sa dožívali menej ako dnes my, šesťdesiatnik už bol starý kmeť. Dnes päťdesiatroční ľudia môžu kandidovať na prezidenta, sú v rozpuku života, ale v minulosti tí päťdesiatroční zomierali ako bezzubí starci a stareny.
A potom rôzne poranenia drobného charakteru, lebo ono sa síce romanticky spievalo alebo sa hovorilo, že v lete tí mladí ľudia spávali na sene. Však je to romantika. Ale to seno pichalo, tam boli všelijaké chrobáky, hmyz, ktorý tých ľudí poštípal. Tým, že sa chodilo bosky od skorej jari až do neskorej jesene, tak bolo aj veľa zranení nôh. Tá koža bola veľmi namáhaná, tie zranenia boli rôzne, rany bolo treba preliečovať a boli úplne bežné u detí až po dospelých.
A ako bola v minulosti vnímaná plodnosť respektíve neplodnosť? Bolo to niečo, za čo boli ženy tak pomyselne vylučované zo spoločnosti?
Áno. Posledný krok pred svadbou boli zásnuby. To bolo tak odstupňované. Prvý stupeň bolo to, keď si mládenec vyberal dievčinu, potom boli vohľady, to bol druhý stupeň, vtedy už ho ako vohľadníka aj pustili do domu. Vždy v nedeľu sa išlo na vohľady, to znamená zaklopal, sedel tam s tou svojou dievčinou a celá rodina bola pri nich. Tretí stupeň boli zásnuby, keď sa už rodiny navzájom dohodli, vymenili si zásnubné dary, čiže ona mu vyšila krásnu košeľu, ktorú mal na svadbe, on jej vlastnoručne urobil napríklad ten prací piest. Hlavne tam v minulosti nešlo o dary, ale o výmenu slova. To slovo bolo ako prísaha. Čiže muselo sa stať niečo vážne, aby sa zrušili zásnuby.
A bol aj pomerne krátky čas medzi svadbou a zásnubami. Maximálne šesť mesiacov. Vždy sa to tak aj načasovalo, lebo svadby neboli také ako dnes, že dnes si mladí ľudia vyberú čas a miesto bez problémov, ale kedysi boli termíny dva. Svadby sa konali buď na jeseň, koncom septembra – začiatkom októbra, alebo potom počas fašiangov. Lebo na jar sa hovorilo, že máj je síce lásky čas, ale svadba v máji, skoré máry. To bola taká povera, že kto má svadbu v máji, tak to manželstvo nedopadne dobre. Ale ono to malo racionálny základ, lebo však z čoho by hostili tých svadobných hostí v máji, keď už boli komory po zime prázdne. Preto sa to tak aj naplánovalo. A keď v tom období medzi zásnubami a svadbou zostala dievčina gravidná, tak dokonca sa všetci tešili, lebo bol predpoklad, že je zdravá, že privedie na svet dieťa. Nanajvýš sa ešte trošku posunul ten termín dopredu, ale v zásade to bolo úplne fajn.
Keď sa teda očakávalo, že do toho roka od svadby by dieťa malo byť na svete a keď nebolo, tak to pre tie neplodné ženy bolo veľmi ťažké, lebo ich nazývali, že sú jalové a podobne. Ale niekedy v starších obdobiach, zhruba v sedemnástom storočí, sa to riešilo aj diskrétne v rámci rodiny. Ak mal napríklad ženích brata, tak vyskúšali, že či náhodou žena neotehotnie. Lebo aj osvietení ľudia si vedeli predstaviť, že to nemusel byť problém tej ženy. Keď zafungovalo, tak to potom bolo v rodine.
Obyčajne neexistoval rozvod v tom dnešnom ponímaní, keďže svadby boli cirkevné. Takže ak to manželstvo zostalo bezdetné, tak to bolo také trápenie sa v rámci rodiny, lebo ľudia mali niekedy aj preto tak veľa detí, lebo tie následne pomáhali na gazdovstve. Alebo sa teda gazdovalo a robilo pre nich. A keď nemali potomstvo, tak to bolo také nenaplnené. Ak mala žena osvieteného muža, že sa mali radi, tak to bolo v poriadku, ale keď tam bol nejaký problém, že sa muž nevedel vysporiadať a poriešiť si v hlave to, že nebudú mať potomstvo, tak to bolo problematické.
Kuriózne sa to riešilo aj tak, že ak chcel muž dediča, tak sa dohodol so ženou, že keď mali nejakú peknú, mladú slúžku, tak s ňou mal dieťa, ktoré si akoby adoptovali, vzali a vychovali ako dediča. Tie spôsoby sa hľadali rôzne. Tým, že sa žilo v tých takých až veľkorodinách, žena keď sa vydala sa nasťahovala k manželovi a on tam často doopatroval svojich rodičov, takže tí mladí boli pod drobnohľadom. Často aj rodičia toho manžela krivým okom pozerali na tú nevestu. Tie ženy to proste nemali ľahké v žiadnom ohľade.
Čo by ste na záver chceli odkázať dnešným ženám? Možno ako inšpiráciu či povzbudenie z pohľadu múdrosti našich predkýň.
Dnešné ženy, od mladých dievčat až po seniorky, majú naozaj veľa možností ako sa rozvíjať a pestovať si svoju krásu, telo a aj ducha. A ja to aj vnímam, že my máme na Slovensku veľmi veľa šikovných žien. A špeciálne si myslím, že máme úžasné ženy seniorky, ktoré sa nezanedbávajú či už po stránke, že sa vzdelávajú alebo vzdelávajú iných, ale aj chodia krásne upravené. Keby sme to porovnali, to rozmedzie, aké boli napríklad ženy v tom seniorskom veku pred päťdesiatimi – šesťdesiatimi rokmi, tak by sme povedali, že sú to staršie ženy. Dnes je vidieť, ako ženy o seba dbajú a naozaj žijú naplno ten život aj vo veku, kedy by sme už očakávali, že možno budú sedieť doma. Toto sa mi veľmi páči a myslím si, že je to úžasné, čo všetko ženy pre túto spoločnosť robia. Práve špeciálne tie ženy seniorky, ktoré majú aj svoje penzum vedomostí a odovzdávajú ho ďalej.
Potom ešte, keď sme sa tu rozprávali aj o kozmetike, tak nedá mi nepovedať, že napríklad aj vaša firma je, myslím si, že lídrom v týchto kozmetických veciach, kde sa vracia práve k tej overenej klasike prírody a prírodných komponentov. Ako chodievam aj ja do vašich predajní, tak si všímam, že naozaj tam nájdeme absolútne spektrum zákazníčok od malých detí, dievčatiek cez tínedžerky, zrelé ženy až po tie seniorky a každý si tam nájde niečo svoje. Ja som sem k vám veľmi rada prišla, lebo tiež si myslím, že ste firma, ktorá robí úžasné veci a skrášľuje ženy v celej Európe. A snáď aj na celom svete.
Ďakujeme, pani Nádaská, že ste nás previedli hlbokým a zaujímavým pohľadom do života žien v minulosti. Vaše rozprávanie bolo veľmi krásne a zaujímavé. Želáme vám všetko dobré, nech sa vám darí a držíme palce pri písaní vašej novej knihy.
Ďakujem vám veľmi pekne. Ja som sa u vás cítila veľmi príjemne, ako doma. Samozrejme, ja dúfam, že sa ešte niekedy v takejto príjemnej spoločnosti stretneme a rozoberieme ešte nejaké ďalšie témy. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Aj my ešte raz veľmi pekne ďakujeme.
