Katarína Žilák: Neprestávajme byť ľuďmi
Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o tom, ako vedia byť duše mamiek vysmiate s Katarínou Žilák z projektu Vysmiata Duša Mamky. Katka, vitajte!
Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.
Vaše aktivity ste spustili v máji 2022 v týždni svetového povedomia o duševnom zdraví matiek, lebo práve spokojná mama je tým najdôležitejším elementom pre dieťa. Ako a prečo tento projekt vznikol?
Presne tak. Práve nedávno sme oslavovali tri roky od našej existencie. V podstate ten úplný začiatok projektu sa viaže aj k môjmu osobnému materstvu. Ako vyštudovaná psychologička som mala rôzne informácie, pripravovala som sa na pôrod, mala som nejaké možno reálne očakávania. Avšak potom tá realita, ktorá prišla v apríli 2020, čo, samozrejme, bola aj covidová doba, tak ma nesmierne zaskočila. Sama na sebe som zistila, že jedna vec je mať informácie, byť pripravená a druhá vec je realita. V tej realite som na vlastnej koži veľmi vnímala ako ten začiatok dokáže byť veľmi osamocujúci.
Postupne som tým mojím materstvom nachádzala svoju cestu, no zároveň som stále vnímala, že to materstvo dokáže byť veľmi osamocujúce nielen pre mňa, ale aj pre množstvo žien. A práve v tom krátkom popôrodnom období, kedy sa my ako ženy stretávame s tým, že sme mali nejakú predstavu a potom príde realita.
O nejaké dva roky neskôr, ako som sa stala mamou, som si povedala, že na Slovensku nemáme projekt, ktorý by bol vyslovene zameraný na tému duševného zdravia žien po pôrode. Asi možno nejaká vlastná odvaha a guráž vyskúšať priniesť takúto tému v podobe neziskového projektu ma motivovala k tomu, že Vysmiata Duša Mamky vznikla. Vysmiata Duša Mamky nie je iba o mne a ja som veľmi rada, že krátko po začiatku sa k nám začali pridávať ďalšie psychologičky a odborníčky, ktoré dotvárajú tím a vďaka ktorému vieme vytvárať bezpečný priestor, do ktorého ženy môžu prísť s tým, ako sa aktuálne majú. Môžu hľadať odpovede na svoje otázky a inšpiráciu v príbehoch iných žien. Rovnako môžu hľadať odbornú podporu a taktiež prepojenie na odborníkov.
Keď sme v roku 2022 začínali, v čase konca pandémie, gro našich aktivít smerovalo do online priestoru. V tom online priestore aj chceme byť navždy aktívni, lebo nám to dáva veľký zmysel. Je to skutočne nízkoprahový spôsob ako si ženy dokážu nájsť informácie a podporu. A je to na dosah ruky. No vedeli sme, že nechceme ostať iba v online a v podstate už hneď od začiatku sme začali hľadať cesty, ako byť ženám po ruke aj offline. Tam sa nám ukázala veľmi efektívna a veľmi reálna schodná cesta práve spolupráca s pôrodnicami. V roku 2022 sme začínali s dvomi, aktuálne spolupracujeme s viac ako dvadsiatimi piatimi pôrodnicami po celom Slovensku. Sme z toho naozaj radi, lebo keď odchádzate z pôrodnice, často zažívate už ten prvotný šok z toho, že tá realita je troška iná ako ste čakali. A práve doma aj vďaka tejto našej kontrastnej kartičke môžete mať o čosi väčší pokoj na duši, že áno, aj takto kontrastne to vie vyzerať po pôrode. Existujú spôsoby ako sa viete mať ľahšie, ak je vám ťažšie na duši.
A aký je o váš projekt záujem zo strany žien?
Väčšina žien, ktoré sa potýkajú s nejakým duševným diskomfortom alebo s nejakou duševnou nepohodou pátrajú po informáciách. Zvyčajne, keď si predstavíte ten čas po pôrode, tak je preň veľmi typické, že hľadáte informácie primárne v online priestore. Čiže taká jedna z najčastejších ciest, ktoré vedú k Vysmiatej Duše Mamky je, keď ženy hľadajú informácie alebo respektíve odpovede na svoje otázky. Veľmi často sa stretávame s tým feedbackom, že naozaj už len vedieť, že áno, môžem sa potýkať v prvých dňoch a týždňoch po pôrode napríklad s baby blues alebo môžem cítiť nejakú emočnú rozladu, môžem byť aj smutná, je veľmi prínosné. Dáva to pokoj na duši ženám v tom, že možno som sa síce na túto tému nepripravovala, ale aj táto téma je reálna. Rovnako, keď ženy hľadajú nejakú podporu, tak nehľadajú len na báze informácií, ale aj na báze komunity. Lebo vy, keď sa nemáte úplne dobre, tak to najhoršie, čo pre vás je – je že ste v tom sama a cítite sa v tom sama. Preto k nám veľakrát ženy prichádzajú aj cez skutočné príbehy, ktoré máme na webe a práve v nich nachádzajú nejakú inšpiráciu, často aj podporu vo vyhľadaní odbornej pomoci. Feedback od žien, ktoré k nám prídu a zdieľajú to, ako ich Vysmiata Duša Mamky podporila je, že veľakrát sú to aj také drobnosti, o ktorých my ani nevieme. Nejaký status alebo článok či text na webe dokážu byť práve tým najviac podporným, čo aktuálne žena v danom momente potrebovala.
Čiže žena vám môže napísať svoj skutočný príbeh a vy ho zavesíte na svoju webstránku?
Presne tak. Začínali sme prvým príbehom Martiny, na ten asi nikdy nezabudnem, a postupne plníme web a jeho sekciu príbehov skutočnými príbehmi žien, ktoré si už povedali, že možno teraz je ten čas spísať ten príbeh a dať možno pomyselnú bodku za tým popôrodným obdobím, ktoré skutočne nemuselo byť iba ľahké.
Vy ste tento rok začali spolupracovať s dm, ktorá aktuálne opätovne spúšťa službu dm babybonus s množstvom užitočných informácií, exkluzívnych kupónov a prekvapení od tretieho mesiaca tehotenstva až do nástupu dieťaťa do škôlky. Stačí si ho aktivovať vo svojom dm e-shop konte. V rámci vášho občianskeho združenia sa venujete šíreniu rôznych informácií v rámci tém týkajúcich sa práve psychického zdravia a tu sa to prepája s dm babybonusom. V čom teda spolupráca s dm spočíva?
Máme nesmierne veľkú radosť, že budeme môcť priniesť odborné témy podané ľudskou rečou aj vďaka dm a tým pádom oveľa viac žien sa bude môcť už nie iba po pôrode, ale už počas tehotenstva stretnúť s tým, ako rôzne môže vyzerať popôrodné obdobie a ako sa aj ony vedia pripraviť a podporiť, aby ich duševná pohoda bola čo najväčšia.
Tak si poďme rozobrať tie témy postupne na drobné. Začnem tak všeobecne – máte pocit, že tehotenské a popôrodné ťažkosti u žien sú stále tabu?
Určite áno. Myslím si, že nie sú až tak veľmi tabu, ale stále tabu sú. Žijeme v spoločnosti, v ktorej veľmi ľahko predpokladáme, že tou najväčšou úlohou ženy je byť mama. Predpokladáme, že tá adaptácia na rolu mamy po pôrode bude automatická, veľmi rýchla, že žena si to ani popravde možno nevšimne. No realita je taká, že tá aklimatizácia alebo adaptácia, to zžitie sa s rolou mamy netrvá ani týždeň ani šestonedelie, netrvá ani dva mesiace, pokojne to môže byť polroka, rok aj dva roky. A potom, keď si zoberiete, že žijeme v spoločnosti, ktorá má nejaké očakávania a vy na druhej strane potrebujete oveľa viac času, prichádza tam tá komplikácia, že s kým vlastne môžete o tom hovoriť.
Veľa žien sa stretáva s tým, že pokiaľ začnú zdieľať svoje prežívanie, ktoré nemusí byť iba príjemné, môže byť pokojne nepríjemné, môže tam byť smútok, nejaká ľútosť, hanba, čokoľvek, zrazu zažívajú nejakú bagatelizáciu, porovnávanie, zľahčovanie. Porovnávanie nie iba žena so ženou, ale aj v rámci generácií, že tie generácie pred nami to zvládali oveľa lepšie. V takejto situácii vy potom máte oveľa väčšie bariéry vyhľadať odbornú pomoc, ak sa už vaša duša naozaj potýka s nejakými vážnejšími problémami. Takže ja som naozaj veľmi rada, že existuje čoraz viac takýchto ciest, kde môžeme naozaj hovoriť o tom, že žena sa stáva mamou a stále ostáva aj tým človekom, čo znamená, že môže zažívať celé spektrum pocitov a emócií. Áno, stala sa mamou, ale jednoducho nemôže zabudnúť na to, že aj ona sama sa musí mať dobre.
Prvé obdobie, ktoré je spojené s dieťatkom, je obdobie tehotenstva, v ktorom je množstvo hormonálnych zmien, fyzického nepohodlia a stresu spojeného práve s očakávaním dieťatka. Tie môžu prispieť k pocitom úzkosti, depresii a rôznym iným psychickým ťažkostiam. Čím všetkým žena práve v tomto období tehotenstva prechádza?
Už ste to aj naznačili, že naozaj už ten moment zistenia toho, že žena je tehotná nemusí byť spojený iba s tým, že zrazu začína to pomyselne spoločnosťou často prezentované najkrajšie obdobie v živote ženy. To, že žena zistí, že je tehotná prinesie pokojne radosť, mnoho radosti, zároveň však môže priniesť aj množstvo otázok a pocitov, ktoré ste pomenovali. Zrazu príde nejaká úzkosť, neistota, pokojne to môže byť aj otázka, že či naozaj je teraz ten vhodný čas. Takže za mňa je veľmi fajn, keď sa už počas tehotenstva žena nebráni tomu, aké rôzne pocity prežíva, lebo všetko je – nechcem to povedať, že dovolené – ale všetko je reálne ľudské a normálne. Keď prídeme do momentu tehotenstva, zistíme, že sme ako ženy tehotné, tak nenegujem ten náš predchádzajúci život. To tehotenstvo zapadá do toho nášho aktuálneho kontextu života a veľakrát je to tehotenstvo veľmi vytúžené. Zároveň tam veľakrát môžu vzniknúť aj situácie, ktoré tú ženu zneisťujú. My napríklad na Slovensku nemáme zavedený nejaký skríning duševnej pohody alebo nepohody počas tehotenstva, ale v mnohých krajinách je. Napríklad už aj práve počas toho tehotenstva viete veľmi pekne zisťovať alebo predikovať, skrínovať to duševné zdravie ženy a možno zistíte, že už počas toho tehotenstva je tam nejaký duševný diskomfort. A teda s ním viete pracovať.
My sa v rámci nášho projektu často stretávame s tým, že ženy samy povedia, že sa necítili komfortne už počas tehotenstva, ale jednoducho nevedeli, že či vôbec o tom môžu hovoriť, s kým o tom môžu hovoriť, na koho sa môžu obrátiť. Tehotenstvo je naozaj veľmi krehké obdobie, veľmi prepojené s rôznymi očakávaniami a tie očakávania môžu byť skutočne rôzne. Už keď si zoberieme samotný pôrod. Pre mnohé ženy je pôrod strašiak a tým pádom, keď vy žijete deväť mesiacov v nejakom napätí a neviete, že čo, ako, kedy, kde bude a nespracovávate to napätie, tak prichádzate do toho materstva už relatívne dosť vyčerpaná. A po tom pôrode začína taký vyšší level starostlivosti aj o to bábätko, aj o tú ženu. Možno je fajn tak nejako vnímať to tehotenstvo aj ako obdobie prípravy na materstvo a nielen čo sa týka nákupu nejakých konkrétnych vecí, ale aj prípravy na to, aby sme to obdobie my ako ženy zvládli. To znamená, že môžeme rozmýšľať nad tým, čo je pre nás v tom popôrodnom období dôležité, ako si ho predstavujeme, koho budeme vedieť zapojiť do popôrodného času. Lebo teda veľakrát si myslíme, že my ženy všetko musíme zvládnuť samy, ale nie je to veľmi efektívne a dlhodobo udržateľné. Minimálne sa už počas tehotenstva rozprávať s partnerom, ako by sme to chceli mať ako rodina.
Je možné odpovedať na otázku: Prečo sú niektoré ženy v rámci tehotenstva šťastné a niektoré cítia veľkú nepohodu?
Veľmi nerada by som zovšeobecňovala. Tu je práve presne dôležité zdôrazniť, že každá žena máme nejaký svoj príbeh. Ono zvonku to môže vyzerať, že wau, nejaká žena je tehotná, určite prežíva najväčšie šťastie na svete a vy zároveň nevidíte napríklad aká dlhá cesta bola k tomu tehotenstvu. Veľakrát sa stáva, že ženy sú tehotné, čakajú bábätko a zároveň im to veľmi ovplyvňuje napríklad aj ich predošlá strata. Čo je veľmi náročná téma a zároveň častá téma. Ono naozaj veľa faktorov vstupuje do toho či sa žena má dobre, alebo nie. Alebo sa má neutrálne, prípadne sa jej striedajú nálady.
Ako môže žena rozlíšiť také emócie, ktoré môžu byť diskomfortné, ale ešte nemajú tú zahlcujúcu váhu a kedy už má vedieť, že tak toto už nie je v poriadku a mám vyhľadať pomoc?
Kedykoľvek. Nemusíme sa baviť iba o období tehotenstva a popôrodnom období. Keď to naše prežívanie zrazu začne byť také, že nám začne zasahovať do bežného dňa, vtedy je za mňa nevyhnutné minimálne spozornieť a tak troška rozmýšľať nad tým, ako sa máme. Zbadať napríklad nejaké úzkostné myšlienky, ktoré zrazu bránia v bežných aktivitách. Alebo to, čo predtým trvalo hodinu, tak teraz bude trvať pol dňa. Veľakrát práve takéto obdobie buď tehotenstva, alebo toho popôrodného obdobia veľmi ľahko spájame s tým, že áno, veď to má byť náročné, veď ty sa máš cítiť veľmi dlho unavená. Na druhú stranu to môže byť aj veľmi veľké zľahčovanie, lebo pokiaľ ste dlhodobo chronicky unavená aj napriek tomu, že máte priestor si oddýchnuť, je fakt potrebné spozornieť. Ono to naozaj nemusí byť hneď nejaké duševné ochorenie. Môže to byť pokojne nejaký problém s výživou, s nejakým vitamínom. Jednoducho čím viac máme priestor ako ľudia byť aj v kontakte so sebou, tak tým ľahšie vieme rozpoznať tie prvé momenty, kedy sa začína rozvíjať nejaký duševný diskomfort, ktorý je potom, keď ho necháme bežať dlho bez nejakej podpory a starostlivosti, vždy náročnejšie riešiť.
Tehotenstvo je bežne považované za niečo príjemné, no my často zabúdame na to, že aj tie príjemné veci môžu byť pre nás stresorom. A skutočne tehotenstvo, pôrod a popôrodné obdobie sú jedným z najväčších pozitívnych stresorov. Čo možno ešte na margo tehotenstva dodať, tak naozaj v tom závere tehotenstva je prirodzené byť oveľa viac úzkostlivejšia. Takže, keď niekto začne pociťovať, že sa s ním niečo deje, tak je fajn spozornieť a zároveň to možno naozaj dávať aj do toho kontextu, že končí tehotenstvo a aj takto to môže byť.
To znamená, že žena nemá ísť do paniky hneď, keď cíti nejaké diskomfortné stavy alebo myšlienky v tom období tesne pred pôrodom?
Áno. Určite hneď netreba panikáriť. V zásade je veľmi fajn kedykoľvek v živote zdieľať svoje prežívanie s niekým blízkym. Takže pokiaľ sa žena pripravuje na pôrod aj s dulou, alebo v rámci nejakého predpôrodného kurzu, samozrejme s partnerom, s otcom dieťaťa, môže zdieľať svoje obavy. Zvyčajne, keď začneme hovoriť o tom, ako sa máme, tak sa nám aj uľaví.
To ďalšie obdobie, ktoré nasleduje, je narodenie dieťaťa, šestonedelie, popôrodné obdobie a prvý rok života dieťaťa. Tam som navnímala, možno ma opravíte, že sú tri zásadné problémy, ktorým vedia ženy čeliť a to je baby blues, popôrodná depresia a popôrodná úzkosť. Tak poďme sa najprv pozrieť na baby blues, ktoré by malo byť tým nábojom z týchto rôznych psychických záťaží to najslabšie.
Áno. V podstate baby blues ani nepovažujeme za nejakú patológiu. Je to prirodzený spôsob, akým sa telo aklimatizuje na tehotenstvo a je to skutočne veľmi očakávateľný prejav v správaní. V podstate baby blues, keď si zoberieme štatistiky, tak sa vie týkať 70 – 80% žien po pôrode. V tých prvých dňoch a týždňoch. To znamená, že drvivá väčšina z nás, ktoré sme mamami, môžeme zažiť emočnú rozkolísanosť, nejaké plače, ktorým ani my samy nebudeme rozumieť, zvýšenú mieru iritability. Čo je ale dôležité pri baby blues povedať je, že vy popri tom, čo je pre vás nepríjemné zažívate aj to príjemné. Vnímate to dieťa ako niečo pozitívne, v podstate zažívate aj tú radosť. Je tam možno taká nejaká kontrastnosť. Veľakrát si myslíme, že my môžeme zažívať iba to pozitívne alebo to príjemné, alebo iba to nepríjemné. My zdôrazňujeme, že toto popôrodné obdobie dokáže byť veľmi kontrastné a popri skutočne hlbokej láske k tomu dieťaťu je možné zažívať aj hlboký pocit nekomfortu, nejakého smútku. Čohokoľvek.
Čiže to obdobie baby blues je niečo, čo si stačí uvedomiť alebo už je to tiež obdobie v rámci ktorého môžu nastať také príznaky, že treba vyhľadať pomoc?
Určite je dobré počítať s tým, že to popôrodné obdobie bude skrz aj hormonálne zmeny, ale aj celkovo zmeny životného rytmu naozaj „bujaré“. Potom čím viac sme pripravení, tak tým menej nás dokáže prekvapiť, keď zrazu niečo príde. Lebo s týmto sa naozaj stretávame, že ženy prekvapí, že ja zrazu plačem a čakala som, že sa budem iba usmievať, čo som to ja za matku. Čím viac sme pripravení, tak tým ľahšie potom vieme reagovať na zmeny. Na druhú stranu pokiaľ žena prežíva nejakú zvýšenú plačlivosť, nejakú väčšiu apatiu a skutočne tam absentuje aj niečo príjemné, tak aj krátko po pôrode je veľmi dobré a dôležité spozornieť. Ak tie dni sú deň odo dňa tmavšie, horšie, žena sa cíti horšie, tak je dobré zvážiť aj vyhľadanie odbornej pomoci, lebo pokojne tá popôrodná depresia môže prísť aj krátko po pôrode.
Tu sme plynulo premostili z baby blues do popôrodnej depresie. Tak si povedzme, čo je to popôrodná depresia a aký je rozdiel medzi popôrodnou depresiou a úzkosťou.
Ono sa to častokrát môže vyskytovať aj v jednom. Čo by som ešte dodala, že nie je to tak automatické, že kto prežíva baby blues, tak určite ide do popôrodnej depresie alebo úzkosti. Čo sa týka popôrodnej úzkosti a depresie, tak tam tie štatistiky hovoria o tom, že až jedna z piatich žien v prvom roku po pôrode môže zažiť prejavy úzkosti alebo depresie. Keď si zoberieme štatistiky slovenskej pôrodnosti, tak minulý rok (2024) bol počet narodených detí cez 46 000. Takže naozaj sa bavíme o tisíckach žien, ktoré môžu zažiť takéto prejavy. Prejavy, pri ktorých je potrebné spozornieť a pokojne sa môžeme baviť aj o úzkosti, aj o depresii. Veľakrát, keď k nám ženy prídu a zdieľajú svoju skúsenosť, tak ten prvý indikátor, ktorý často samy zametú pod koberec je, že však to nič nie je. Pri tých depresívnych prejavoch je častá vzrastajúca apatia, smútok, z ktorého sa jednoducho neviete vyspať, hoci môžete mať dostatok priestoru na oddych.
Takisto veľakrát napríklad okolie, ktoré s tou ženou nie je v nejakom úzkom kontakte, ale raz za čas sa stretne, si vie všimnúť, že aha, tu sa niečo deje. Možno ani to okolie nevie úplne popísať čo, ale zrazu je tá žena v niečom troška iná. Takisto napríklad sociálna izolácia. Veľakrát sa stretávame so zdieľaním, že ženy, ktoré boli spoločensky viac aktívne zrazu zisťujú, že veď ony už s nikým ani nechcú stráviť ten čas. Dlhodobá únava je tiež veľký indikátor. Za mňa to nebezpečné v tom celom je, že keď automaticky budeme materstvo prepájať iba s veľkou únavou, tak veľakrát môžeme aj tie prejavy popôrodnej depresie pripisovať tomu, že veď takto to má byť, lebo v materstve má byť žena unavená. Tu by som sa vrátila k tomu, čo sme si povedali na začiatku, že keď nám to naše prežívanie začne výrazne vstupovať do bežného dňa, vtedy je dobré spozornieť. Niekedy v tomto období si to ani žena úplne nevie sama zadefinovať, že sa asi niečo deje. A možno práve to vnímavé okolie, vnímavý partner alebo ktokoľvek iný, rodina alebo blízki kamaráti vedia byť tí, ktorí prinesú tú tému, že či sa predsa len niečo nedeje.
Čiže tá popôrodná depresia je akýsi veľký smútok, apatia, stiahnutie sa a tá popôrodná úzkosť je strach z toho, čo bude?
Áno. Častokrát taký možno aj neidentifikovateľný. Keď momenty, ktoré vás stresujú alebo vyvolávajú strach pominú, tak vy stále máte nejakú úzkosť, čo sa stane, čo sa stane s bábätkom, ako budem reagovať. Veľakrát sú tieto prejavy úzko prepojené aj s popôrodnou depresiou. Často mám pocit, že my tieto prejavy, ktoré sú nie úplne tie najvážnejšie, veľmi ľahko priradíme k tomu, že takto to v materstve má byť. Avšak pokiaľ aktivity, ktoré ste robili alebo prechádzka vonku, alebo vybavenie nejakej aktivity sú pre vás nekonečný stres, sama si vlastne nerozumiete, že prečo, tak skutočne je potrebné spozornieť.
Často sa uvádza, že v spojitosti s popôrodnou depresiou žena akosi nevie nájsť puto k svojmu dieťaťu. Máte s týmto skúsenosť?
Ono je to v zásade veľmi prirodzené, že pokiaľ ste vy sama zahltená svojím vnútorným prežívaním, tak sa vám veľmi ťažko vstupuje do vzťahov s inými ľuďmi. To znamená, že aj do toho vzťahu s bábätkom. Preto je pre nás veľmi dôležité podporovať práve túto tému duševného zdravia žien po pôrode, lebo pokiaľ budú ženy v čo najväčšej duševnej pohode, tak o to jednoduchšie sa im bude vstupovať do toho vzťahu s bábätkom, vytvárať si vzťahovú väzbu, naozaj láskavo a prítomne reagovať na všetky jeho potreby. Zároveň chcem aj dodať, že pre žiadnu ženu, ktorá zažila v tom popôrodnom období popôrodnú depresiu to nie je konečný ortieľ, že už v živote nemôžu mať vzťah so svojím bábätkom. Určite nie. Naozaj na ten vzťah s dieťaťom máme celý život a možno nech práve to je taká motivácia k vyhľadaniu odbornej pomoci. Aby tá žena, tá mama bola čo najskôr v tej duševnej pohode, kedy bude mať kapacitu starať sa aj o niekoho iného.
Čo môže pre duševnú pohodu ženy urobiť jej partner?
Určite je dobré, to je asi taký ten ideálny vzťah, keď partneri zdieľajú svoje prežívanie, lebo v tom popôrodnom období nielen samotná žena, ale aj samotný muž tiež prechádza veľkými zmenami. Na druhú stranu tie zmeny u ženy sú veľmi zásadné. Takže pokiaľ vzniká v rámci tej formujúcej sa rodiny priestor na to, aby žena zdieľala ako sa má, je to taký prvý krôčik. V tom priestore, v ktorom žijete sa potrebujete cítiť bezpečne. A bezpečný priestor znamená aj to, že môžete skutočne zdieľať to, ako sa máte.
Čo sa týka konkrétnej podpory, to je možno aj to, o čom sme sa bavili – už počas tehotenstva je veľmi fajn si vyjasniť očakávania, lebo čím máte vy jasnejšie rozdelené nejaké kompetencie v rámci starostlivosti o domácnosť, dieťa a podobne, tak potom sa vám jednoduchšie funguje. Keď sa vrátime k tej otázke, že čo možno nerobiť, moja odpoveď sa týka asi všetkých ľudí, nie iba toho partnera. Keď už nám niekto hovorí o svojom prežívaní, ktoré možno nie je jednoduché, nie je ľahké, možno nie úplne zapadá do toho očakávaného konceptu, tak byť čo najviac otvorení k tomu, že aj takto to môže byť. Lebo veľakrát, keď žena povie „ja sa jednoducho teraz nemám dobre“, tak zažíva aj takú bagatelizáciu pocitov, porovnávanie. A toto vám jednoducho nepridá na duševnej pohode.
Ono naozaj tí partneri, v tom ideálnom svete otcovia detí majú ten najbližší vzťah k mame, a preto dokážu zohrávať naozaj kľúčovú rolu. Ak je žena v situácii, že už je v liečbe povedzme popôrodnej depresie, tak práve to najbližšie okolie vie byť veľmi kľúčové aj v rámci toho, ako tá liečba prechádza. V mnohých príbehoch, vlastne aj na našom webe, je cesta liečby popôrodnej depresie sprevádzaná nielen tými odborníkmi, ale aj tým najbližším okolím. A práve to najbližšie okolie – partner, rodičia, svokrovci, vedia byť veľmi nápomocní v tom, že vytvoria priestor, aby tá žena mala skutočne čo najviac priestoru na oddych, aby mala čo najviac priestoru na kontakt s bábätkom a ideálne je teda odbremeniť ju od čo najmenej dôležitých vecí, ktoré by mohli byť zbytočne záťažou. Lebo keď už sa bavíme o nejakej liečbe, tak ono to nefunguje tak, že si dáte jednu tabletku, dvakrát sa vyspíte a je všetko v poriadku. Zvyčajne tá liečba a dostávanie sa do duševnej pohody chvíľku trvá. Je dobré k tomu pristupovať s otvorenosťou, že síce môžeme mať nejaké štatistiky, ale každý človek sme individuálny a potrebujeme si dopriať presne toľko času, koľko potrebujeme.
Venujete sa v rámci svojej práce aj edukácii mužov pred pôrodom? Lebo ja vnímam ako veľmi dôležité, aby muž vedel, že žena po pôrode potrebuje kľud, potrebuje sa vyspať, potrebujeme veľmi jeho pomoc práve preto, aby to nezašlo až k nejakej popôrodnej úzkosti alebo depresii. Muži vedia mať nároky – ty si žena, ty to máš zvládnuť, buď aj so mnou, nebuď len s ním. A žena sa dostáva do tlaku a do akéhosi stredu – ako keby si ju to dieťa, ktoré ju bytostne potrebuje, ťahá na jednu stranu a ten muž na stranu druhú.
Popisujete veľmi častú situáciu, kedy naozaj ženy cítia, že k bábätku treba vstávať alebo plniť jeho potreby. Zároveň je tu muž, ktorý tiež iniciuje tú potrebu byť opäť s manželkou. Ženy potom veľakrát rozmýšľajú nad tým, že kde som v tom celom ja, kde mám ja zobrať kapacitu na uspokojovanie všetkých tých potrieb ľudí okolo. Tiež by som asi negeneralizovala ako sme na tom. Vidíme, že táto téma rodičovstva otcov je čím ďalej, tým viac na vzostupe. Vidím to ešte na dlhú cestu, ale čo viem povedať z našich skúseností, tak mnoho mužov je naozaj otvorených tej starostlivosti už od úplného začiatku rodičovstva. Takže vždy je priestor na nejakú osvetu aj na nejaké edukovanie, že prečo je to dobré. Aby to neskončilo len ako nejaký checklist. Keď s ľuďmi hovoríte aj prečo je niektoré veci dobré robiť inak, tak oveľa jednoduchšie vedia prijať tú zmenu a správajú sa alebo rozmýšľajú nad nejakými vecami inak. My ako Vysmiata Duša Mamky máme asi tri texty aj pre mužov. Povedali sme si, že na tom začiatku projektu sa chceme venovať primárne ženám po pôrode, ale vnímame veľkú dôležitosť práve zapojenie partnerov, otcov dieťaťa aj toho najbližšieho okolia. V podstate aj na našom webe sme vytvorili takú sekciu, kde sa práve tí ľudia, ktorí sú v okolí tej ženy, čerstvej mamy, môžu inšpirovať ako s ňou hovoriť a ako s ňou nehovoriť. Tiež sme si tam dovolili napísať, že prečo nie sú niektoré veci úplne funkčné, hoci ja naozaj v hĺbke svojej duše verím, že nikto vám nechce zle. Ale niekedy tá formulácia vôbec nemusí padnúť vhod.
Čo je tonajviac, čo môžeme teda urobiť pre deti v tomto popôrodnom období?
Je to možno aj taká irónia, že keď sa narodí bábätko, povedzme, že do našej rodiny alebo najbližším kamarátom, tak veľmi rozmýšľame, že čím by sme to malé bábätko potešili. V zásade platí naozaj prvé týždne, mesiace, pokojne roky, že pokiaľ chcete potešiť to dieťa, tak sa postarajte o jeho mamu. To, že sa postaráte o jeho mamu neznamená, že tá mama je nejako neschopná alebo nedokáže sa postarať sama o seba, ale naozaj v tých prvých dňoch, týždňoch, mesiacoch, rokoch je to najdôležitejšie pre dieťa. Mať tam tú prítomnú, láskavú, vnímajúcu mamu, respektíve rodičov.
Prichádza druhý rok života dieťaťa. Jednou z tých najsilnejších definícií toho druhého roka života dieťaťa je obdobie vzdoru. To má veľký vplyv ako na psychický stav matky, tak aj otca a vlastne celej rodiny, lebo tá dynamika v domácnosti začne byť veľmi nabitá. Aké máte skúsenosti práve s týmto obdobím?
Pre to naše materstvo alebo rodičovstvo ako také je asi príznačné, že keď skončí jedno obdobie, na ktoré sa aklimatizujeme, tak začne nové, v ktorom sa nejako učíme ako rodičia plávať. Rozmýšľam nad tým tak, že veľakrát sa už počas tehotenstva pripravujeme na to rodičovstvo alebo respektíve aspoň na pôrod. Možno práve pre tieto obdobia – druhý, tretí rok, respektíve za mňa už pokojne aj od začiatku vôbec nie je na škodu, keď rodičia tiež hľadajú informácie, ako sa vyvíja to dieťa. Lebo veľakrát si berieme nejaké prejavy emócií dieťaťa veľmi osobne a máme pocit, že keď sa dieťa rozplače alebo hodí sa o zem, že to je známka nášho rodičovstva. Cítime sa z toho veľmi zle a nevieme, čo s tým. Keď sa na to však pozrieme z toho psychologického hľadiska, tak deti sa rodia s nedozretým, nedovyvinutým mozgom. Ten postupný vývoj mozgu trvá až do dospelosti, takže my v tom prvom, druhom, treťom roku od dieťaťa veľakrát máme aj mylné alebo nereálne očakávania, že to dieťa sa bude vedieť úplne ideálne regulovať. Že mu niečo jedenkrát povieme a zrazu ono bude vedieť.
Tu ma to vracia k takej myšlienke, že v prvom rade sa musíme postarať o seba my ako rodičia, aby sme mali kapacitu na to, aby sme dokázali regulovať emócie a správanie toho dieťaťa. Keď si zoberieme, že od toho pôrodu sa aklimatizuje žena alebo rodičia na novú situáciu v rodine, tak každým ďalším rokom môžu rodičia pociťovať aj nejakú únavu alebo frustráciu. Lebo skutočne veľmi ľahko zistíte, čo a ako funguje a prejde jedna noc a zrazu je to zase nejaké úplne iné vývinové štádium. Takže by som to zhrnula do takej myšlienky, že my vlastne tie detské mozgy nevieme do nejakej veľkej miery ovplyvniť. Čo vieme je pomôcť im s tou reguláciou. A to vieme vtedy, keď sme v čo najväčšej pohode. V tom druhom roku veľakrát môže prísť aj téma druhého súrodenca, nejaké druhé tehotenstvo, respektíve nejaké x-té tehotenstvo. Tá nejaká duševná pohoda ženy je proste vždy ovplyvnená tou realitou, ktorú žije.
Nás ako rodičov deti dokážu veľmi ľahko chytiť za naše krehké miesta. Veľakrát počas toho rodičovania sa môžeme aj my sami ako keby ocitnúť v tom našom detstve. Veľakrát nás to dokáže emočne zahltiť a vtedy sa oveľa ťažšie reaguje na dieťa pod vplyom emócií. Ono vlastne tie deti testujú, aký je svet, kde sú hranice, kde sa ony vedia pohybovať. Veľakrát si ľudia myslia, že ten bezhraničný svet je ideálny. Vôbec nie.
Plynulo sme preklenuli do ďalšieho štádia a tým je tretí rok života dieťaťa, prípadne neskôr. Čo je typické pre toto obdobie?
Keď tak rozmýšľam nad tým tretím rokom, ono to v zásade môže byť aj veľmi zlomový rok pre rodinu ako takú, lebo často okolo toho tretieho roka idú deti do inštitúcií, do škôlky. Zároveň sa žena vracia, v prípade teda, že je to jej posledná materská, do pracovného procesu a to je zase nová dynamika. Veľakrát ženy už počas tej materskej dovolenky riešia, aké to bude skĺbiť svoju pracovnú náplň, svoju rodičovskú rolu, možno aj svoju ženskú rolu, čo ja teda iba kvitujem, keď ženy rozmýšľajú aj nad tým, ako sa postarať o seba, keď ten deň má proste dvadsaťštyri hodín. Naozaj každá tá etapa života, nie iba ten tretí rok, nám prináša rôzne výzvy, s ktorými nepočítame. My ten život v zásade nevieme ovplyvniť až do nejakej takej miery, že vieme, čo sa nám určite stane. To nevieme. Čo vieme vždy, je rozhodnúť sa ako na tie veci, ktoré sa dejú, budeme reagovať.
Za mňa úplne to najkľúčovejšie je rozmýšľať nad tým, ako sa aj my sami vieme o seba postarať. Vrátim sa ešte naspäť do toho popôrodného obdobia, keď žena napríklad celý deň nejedla, pol dňa nebola na toalete a nemala uspokojené základné potreby. A keď nemáte uspokojené ani tie základné potreby, ťažko viete potom dlhodobo fungovať vo vzťahoch tak, že sa v nich máte dobre. Alebo že dokážete reflektovať tie potreby okolitého sveta, alebo toho bábätka. To isté platí, samozrejme, pre ženy alebo mamy v ktorejkoľvek etape toho materstva. Naozaj si možno nachádzajme aspoň tú chvíľočku v rámci dňa na to, aby sme sa pozreli na to, ako sa máme. Tá starostlivosť o seba nemusí byť týždňový wellness s kamoškou pri mori. Ono to skutočne môže byť aj naozaj len nachvíľočku sa zastaviť, nadýchnuť sa, vydýchnuť a spočinúť iba v tom, že ako sa aktuálne mám.
Ako ste už spomínali to „postarať sa o seba“ je na prvom mieste, lebo keď je spokojná mama, je spokojný vzťah a je spokojné dieťa. Na čo by ženy nemali zabúdať v rámci tejto starostlivosti o svoje JA?
Prvé, čo mi napadlo je naozaj nezabudnúť na to, že sme ľudia a ako ľudia môžeme pociťovať to príjemné, tak aj to nepríjemné. Môžeme sa hnevať, môžeme byť smutné, čokoľvek. Často sa stretávame aj s tým, že tá rola mamy je veľmi prepájaná iba s tým príjemným prežívaním a my ženy sa veľakrát veľmi ľahko dokážeme identifikovať, že už sme vlastne iba mamy, čo niekedy môže byť vo veľkom vnútornom kontraste. Ža sa identifikujem s rolou mamy, ktorú mám v nejakej svojej zidealizovanej predstave, ale ja sa vlastne cítim presne v opozite.
Čiže vy k týmto obdobiam budete písať rôzne zaujímavé články na témy, o ktorých sme sa bavili aj v dnešnom podcaste. www.vydumamky.sk – to je váš web. Čo všetko tam nielen ženy, ale aj muži nájdu?
Áno, to je náš projektový web. Je to vlastne skratka od Vysmiatej Duše Mamky. Skvelé, že ste povedali, že je to web nie iba pre mamy, ale je to web aj pre najbližších, ktorí sa možno potrebujú nejako zorientovať v téme duševného zdravia žien po pôrode. Pre ženy a aj pre ostatných je tam množstvo materiálu, ktorý je tvorený odborníčkami, a zároveň je podaný ľudskou rečou. Dotýkame sa tam tém, ktoré často ženy riešia v tom popôrodnom období a v podstate dávame takú tú rýchlu odpoveď na najčastejšie otázky. Zároveň tam nájdu ženy a ich blízki množstvo skutočných príbehov žien, ktoré si v popôrodnom období prešli nejakou formou duševnej ťažoby.
Ono to neznamená, že sú tam len príbehy so skúsenosťou s popôrodnou depresiou. Naozaj sú tam ženy, mamy, ktoré prešli od baby blues až po dokonca popôrodnú psychózu. Niekedy nám práve tieto príbehy dokážu, ako aj tomu najbližšiemu okoliu dať lepší vhľad do toho, čo prežíva tá naša blízka žena, mama. Ak by to niekomu pomohlo a mal by záujem, môže využiť aj našu e-mailovú podporu, kde sme psychologičky a psychiatrička s tým, že ono to nenahrádza, samozrejme, psychoterapiu, ale je to často ten prvý bezpečný priestor, kde ženy napíšu, ako sa majú. A neraz tie e-maily končia práve tým, že sa im uľavilo už len tým, že si to dokázali takto celé spísať a dať to zo seba von. Ak je to pre niekoho zaujímavé, tak na našom webe nájdu informácie ešte aj o online podporných skupinách, ktoré robíme.
Čo vás na vašej práci baví úplne najviac?
Najviac ma baví asi ten moment, keď zistíme, že aj takou drobnosťou, že len vytvoríme nejakú kartičku a dostaneme ju napríklad do tých pôrodníc, vieme podporiť tisíce žien. Niekedy si myslíme, že tie zmeny v spoločnosti alebo v akejkoľvek téme musia byť nejaké veľké a nekonečné. A niekedy je to presný opak, že stačí iba naozaj taká drobnosť.
Ako vie bežný človek pomôcť vášmu občianskemu združeniu?
Bežný človek, ak ho zaujíma táto téma a nejako sa ho možno aj konkrétne dotýka, tak veľká pomoc je aj zdieľať, že existujeme, lebo sme tu tri roky. Takže ešte o nás všetci nevedia. To je jedna cesta. Ak má niekto pocit, že by sa chcel zapojiť ako dobrovoľník cez nejakú svoju expertízu, dvere máme otvorené, stačí nám napísať na našu e-mailovú adresu. Samozrejme potom je cesta aj finančnej podpory, stať sa darkyňou alebo darcom VyDuMamiek buď teda jednorazovo, alebo pravidelným darom. Prípadne sme si vytvorili ešte náš merch.
A vaše plány do budúcna?
Jedného dňa by sme chceli, aby sme tieto naše kontrastné kartičky materstva mohli distribuovať v každej pôrodnici. Sme už za polovičkou, takže toto je jeden z takých našich dlhodobých plánov. Aby ženy už krátko po pôrode vedeli, že to obdobie dokáže byť veľmi kontrastné a je v poriadku, že je kontrastné. A kedy spozornieť a vyhľadať pomoc. Náš plán do bližšej budúcnosti je rozšíriť online podporné skupiny, aby boli viac dostupné a zároveň aby boli možno aj tematicky zaujímavé pre širšiu skupinu žien. Lebo sme si všimli, že keď príde skupina pre seba neznámych žien a zrazu ich spája jedna téma, tak za krátku chvíľu dokážete pocítiť veľkú blízkosť.
Náš podcast je o inšpirácii. Čo je to, čo alebo kto inšpiruje vás?
Prvá vec mi napadla, že len tak byť medzi ľuďmi a vnímať. Dokáže to byť pre mňa nesmierne inšpiratívne. Často aj tie interakcie, ktoré máme v rámci dňa vo mne dokážu zanechať nejaký dobrý pocit, že aj napriek tomu, že možno nežijeme úplne najľahšie časy, tak stále dokážeme byť k sebe aj milí, aj povzbudiví. Má to zmysel.
Čo by ste chceli na záver odkázať všetkým mamkám a ich blízkym?
Opäť ma to vracia k tej myšlienke, že to, že sa staneme mamou, otcom alebo žijeme v akejkoľvek inej role v našom živote neznamená, že prestávame byť človekom. Vždy sme ľudia a v každej etape života, nech to navonok vyzerá akokoľvek príjemne a pozitívne, sa môžeme stretávať aj s tým, že zažívame nepríjemné pocity. A ak tie nepríjemné pocity zažívame dlhodobo, naozaj nám vstupujú do bežného dňa našich aktivít, tak vôbec nie je žiadna hanba, je to za mňa skôr prejav sily vyhľadať odbornú pomoc.
Katka, ďakujem vám za to, že ste k nám prišli, že ste sa s nami podelili o mnohé zaujímavé témy. Želám vám aj vášmu občianskemu združeniu veľa energie do vašej práce a takisto vám želám, aby bolo čím ďalej viac a viac mamiek spokojných a vysmiatych.
Ďakujem pekne za túto možnosť, všetko dobré.
