Lenka Jonáková a Andrea Antalová:Starajte sa o seba

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s Lenkou Jonákovou, manažérkou značky Dove a Projektu sebadôvery, a Andreou Antalovou, psychologičkou a garantkou Projektu sebadôvery Dove na Slovensku. Dámy, vitajte!
Dobrý deň.

Značka Dove sa rozhodla plniť misiu, ktorá má povzbudiť mladých ľudí k pozitívnemu vnímaniu svojho tela a výzoru. Prečo sa rozhodla robiť osvetu práve v tejto téme?
L: No, už je to nejaký ten pátek, už je to dvacet let od té doby, co se Dove začalo zaměřovat na sebedůvěru žen, protože jak to bývá takhle u značek, na začátku byli čísla a vlastně úplně první informace, která nás k tomu nakopla, byla, že jenom čtyři procenta žen na světe by si o sobě řekli, že jsou krásné. Čtyri procenta, což je strašně málo. A my jsme potom o pár let později, tohle bylo v roce 2004 globálně, dělali podobný výskum i lokálně, v Česku a na Slovensku, myslím, že to bylo v roce 2015. Na Slovensku to byli dokonca jenom dvě procenta žen, které by o sobě řekli, že jsou krásné, což je vlastně alarmující, protože v těch našich zemích, které sú hrdé na šikovnost hokejistů a krásu žen, je škoda, že jenom takhle malá část žen se skutečně cítí krásná.

Takže my s Dove chceme, aby se každá žena cítila krásná, aby se měla ráda, aby o sebe pečovala, protože v tom to vlastně celé tkví, a už se o to snažíme dvacet let. Od komunikace, od toho, že v každé reklamě Dove jsou ženy, které jsou skutečné, nejsou počítačově upravené, nejsou žádným spůsobem řekněme předělané a hlavně reprezentují nejenom mladé ženy, děvčata, ale jsou tam fakt ženy všech věků, všech tvarů, všech barev. Takže chceme, aby i reklamy a vizuály značky Dove byli zajímavé pro víc žen, aby se v nich co nejvíc žen i našlo. To je taková první část, na kterou se zaměřujeme.
V druhé části se hodně zaměřujeme i na to, aby jsme měli k tomu nějaká data, nějaké informace od těch jenom čtyř procent žen, které se cítí krásné, k nějakým aktuálnějším výzkumům. Tak se snažíme mít tyhle informace a vidět, kam se vlastně ten svět krásy a vnímání krásy posouvá. Musím vám říct, že není to vždycky dobrým směrem, i přesto, že třeba Dove už není jediná značka, která ukazuje skutečné ženy v reklamách, která neupravuje svoje fotky. Jsme rádi, že jsme byli první, ale zároveň jsme rádi, že nejsme jediní. Nicméně i teď po dvaceti letech nám chodí příspěvky na infolinku, že na ty ženské v těch reklamách se nedá koukat, protože jsou takoví a makoví, to znamená, že se pořád ta osvěta úplně nesetkala s velkým účinkem, protože čím víc nás bude, tím spíš to bude normální a běžné a tím spíš budou mít ženy možnost se cítit dobře ve svém těle, ať už vypadá jakkoliv.

A o čom hovoria tie aktuálne dáta?
L: Aktuální data, zatím globální, lokální budeme teprve zkoumat, takže ještě si Česko a Slovensko lokalizujeme, ukazují i dobré vlaštovky. Je tam dobrá vlaštovka například v tom, že o třetinu méně žen se cítí posuzováno podle toho, jak vypadají, a hodnoceno podle toho, jak vypadají čistě, což je změna z nějakých 45 % asi na něco kolem 30 %, což je pořád vysoké číslo, protože myslím si, že výkon mužů není primárně závislý na tom, jak vypadají, takže pořád je to vysoké, ale zlepšuje se to. To je dobrá vlaštovka.

Jsou tam i vlaštovky, které nejsou tak dobré. My jsme se ptali na jednu věc, a to jestli by vyměnili rok života za to, že by byli ideálně krásné podle sebe, a 50 % žen globálně řeklo, že ano, že by vyměnilo rok života za to, aby se cítili ideálně krásné. Dokonce 25 % žen by vyměnilo až pět let života, to znamená, že opravdu ten tlak na to vypadat skvěle, dokonale, perfektně v každé situaci je obrovský, nepolevující. Možná s tlakem sociálních sítí ještě větší. A byla tam pro mě asi nejvíc alarmující nebo zastrašující otázka, která byla na to, jestli by vyměnili 25 % své inteligence za to, aby byli o 25 % krásnější, a každá pátá žena by vyměnila vlastně formu za obsah, což řekněme ukazuje nějaký obrázek toho, jak svět pořád na ženy tlačí. Tlačí je do nějaké formy spíš než do obsahu.

Ale pro mně nejhorší, co zároveň je i trošku odpovědí na Projekt sebedůvěry, je, že když se ptali stejně děvčat mezi deseti a sedmnácti lety, to znamená fakt v tom nejcitlivějším věku, na který se i s Projektem sebedůvěry nejvíc zaměřujeme, tak to nebylo každé páté děvče, ale bylo to každé třetí. Čiže až 33 % děvčat by vyměnilo inteligenci za krásu a to je věc, kterou tak úplně nechceme nechat, i kdyby jsme v tom měli být sami. Věříme, že v tom nejsme sami, a chceme svět a vnímání krásy měnit.

Čiže to vzniklo pred dvadsiatimi rokmi ako nejaká kampaň na osvetu. Kedy do tohto procesu vstúpil Projekt sebadôvery? Bolo to hneď úplne od začiatku alebo tam prišiel postupne?
L: Úplne od začátku, protože jak se naše názory na nás samé formují nějakým způsobem v dětství, v dospívaní, tak jsme si už od začátku uvědomovali, že to není jenom o tom edukovat už potom dospělou populaci, ale potřebujeme mluvit k těm, kterých se to nejvíc dotýká. To znamená, že už od začátku se snažíme mluvit právě i na ty řekněme nejcitlivější, nejzranitelnější lidi, skupiny, ale, samozřejmě, mění se to a vyvíjí.

Tím globálním cílem je se do roku 2030 dostat na čtvrt miliardy dětí a mladých lidí a dát jim cez školy nástroje k tomu, aby dokázali se svojí sebehodnotou a sebedůvěrou pracovat. Zatím sme na stopatnácti miliónech, což je v podstatě téměř polovina, my za Česko a za Slovensko k tomu taky přispíváme. Přispíváme k tomu dvěstěpadesáti tisíci dětmi a mladými lidmi, kterí měli možnost se účastnit krásných věcí, které děláme ve spolupráci s psychology a s garanty programu jak v Česku, tak na Slovensku anebo právě ve spolupráci s neziskovými organizacemi, s učiteli a s dalšími mentory mládeže.

Čo všetko v sebe Projekt sebadôvery zahrnuje?
L: Ta hlavní část je právě práce se školami, se školní mládeží prostřednictvím tímu psychologů, kterí na žádost dané školy přijedou, stráví s dětmi, většinou ve věku mezi 11 – 15 lety, pár vyučovacích hodin, projdou si právě trošku jakoby i zásady toho, jakým způsobem se cítit lépe ve svém těle, ve své skutečnosti, pod určitými stresory a faktory, které obrovským způsobem působí právé na tuhle generaci čím dál, tím víc. My, přiznám se, že teď nevím, jak je to přesne na Slovensku, ale v Česku se v poslední době objevili docela alarmující údaje, že 40 % devátáků, tedy patnáctiletých dětí, trpí depresemi, protože ten tlak na ně, na jejich psychické zdraví, je obrovský. A velkou částí právě toho psychického zdraví je i sebeuvědomění, vědomí vlastné hodnoty a to, že se cítí svým způsobem dobře, ať už jakoby sami sebou, nebo ve svým těle. Ale na to, samozřejmě, tady máme odborníky. Já nebudu úplně chodit do detailů, protože věřím, že Andrejka je v téhle tématice fundovanější.

A: Môžem potvrdiť, že na Slovensku je to tiež tak, že veľmi veľa detí trpí depresiami, úzkosťami, sebapoškodzovaním či poruchami príjmu potravy. Je to na základe toho, že mladí ľudia nie sú spokojní, preto hovorím, že spokojní, lebo teraz už nehovoríme len o ženách, dievčatách, ale sa, žiaľ, pridávajú aj chlapci a aj muži a dokonca aj v terapii máme veľmi veľa chlapcov, ktorí nie sú spokojní s vlastným telom, a teda duševné zdravie a celkovo well-being sa zhoršuje aj na Slovensku, žiaľ.

Andrea, vy sa zúčastňujete týchto workshopov na školách. Ako taký workshop vyzerá?
A: Najskôr nás kontaktujú školy, a je o to naozaj veľmi veľký záujem. Na Slovensku chodievame do škôl len čisto psychológovia, aby sme vedeli kvalitne pracovať so skupinovou dynamikou. Lebo na tých workshopoch sa pootvárajú naozaj veľmi citlivé, háklivé témy, tak aby sme ich vedeli aj obsiahnuť a aj správne na ne zareagovať. Čiže keď nás kontaktujú školy, dohodneme sa, kedy prídeme a akým spôsobom to bude prebiehať. Školy nám pripravia všetko, čo potrebujeme, lebo s dievčatami a aj chlapcami pracujeme zážitkovou formou. Zároveň sú tam aj rôzne videá a veľa rozhovorov. Skladá sa to z piatich lekcií, pričom jednu zvládneme približne za dve a pol, tri hodiny a niekedy to potiahneme aj dlhšie, lebo, samozrejme, nemôžeme tam nechať nejaké témy pootvárané. Ale čo sa týka riaditeľov škôl, dovolia nám pracovať s tými deťmi až do konca.

Ako som už spomínala, o workshopy je veľký záujem a zároveň máme na ne veľmi dobrú spätnú väzbu jednak od dievčat, chlapcov, rodičov, ktorí nám potom aj zavolajú, že sa veľmi tešia, že o týchto témach s ich deťmi hovoríme. A aj tí učitelia, ktorí sa toho zúčastnili, sami povedali, že je to niečo úplne úžasné, že dokonca aj im sa zdvihla sebadôvera. A že by to naozaj asi každý potreboval, nielen práve tí tínedžeri.

V čom vy osobne vidíte rozdiel medzi prvým a posledným workshopom?
A: Že tie dievčatá a chlapci sú otvorenejší, vedia viac diskutovať, viac povedať aj o tom, prečo tá ich spokojnosť alebo nespokojnosť s vlastným telom. Lebo ako to tu už bolo povedané, ženieme sa akoby za ideálom krásy, ktorý neexistuje, a my pracujeme na tom, aby sme im ani nie, že vysvetľovali, ale praktickými skúsenosťami, radami, videami a zároveň zážitkovou formou ukázali, že vôbec neexistuje. Jednoducho nie je šanca dosiahnuť ideál krásy bez toho, aby sme si nepotrápili svoje telo. Tak aby sme nebičovali svoje telo za niečo, čo je normálne. Už na konci tých lekcií žiaci úplne inak hovoria a komunikujú o svojom tele a sú omnoho spokojnejšií.

V rámci týchto workshopov okrem iného deti učíte vážiť si svoje telo. Čo ich učíte pod tým slovným spojením „vážte si svoje telo“?
A: Nespokojnosť s vlastným telom bola skloňovaná, dá sa povedať, odjakživa. Keď som lovila v archívoch, dokonca som našla reklamu na jedno mydlo z roku 1903, kde hovorili o tom, že ak ho dámy použijú, budú omnoho štíhlejšie. Čiže kult krásy tu bol, bude a, samozrejme, aj je. V súčasnosti je to, žiaľ, omnoho ráznejšie, vážnejšie, dynamickejšie, pretože k nám prišli sociálne siete a dievčatá tam sú doslova tlačené do ideálu krásy. A my sa rozprávame aj o týchto sociálnych sieťach.

Rozprávame sa o tom, ako ich používať, ako kriticky myslieť, ukazujeme im rôzne obrázky pred a po úprave. Niektoré dievčatá aj vedia, že všetko to, čo je na nete, nemusí byť skutočné, že tam sa ženy upravujú, filtrujú. Všelijaké úžasné veci, čo už umelá inteligencia dokáže. Aby vedeli vyhodnotiť, že to, čo vidia na nete, nemusí byť reálne, aby sa nehnali za tým ideálom, ktorý neexistuje. Lebo skutočné ženy sú úplne o niečom inom.

Potom im napríklad kladieme také otázky ako: Vyberáte si priateľov podľa toho, ako vyzerajú? Myslíte si, že napríklad v škole dosahujete úspechy podľa toho, ako vyzeráte? Hodnotia vás podľa toho, ako vyzeráte? Toto je len časť tých otázok, ktoré používame. A potom to, samozrejme, celé všetko rozvinieme. Majú aj rôzne pracovné listy, cez ktoré ideme do hĺbky toho všetkého a ony samy premýšľajú nad tým, aké majú hodnoty, čo je pre ne dôležité.

Dokonca pracujeme aj s vďačnosťou, a keď hovoríme o tom, za čo všetko môžeme byť vďační a prečo si vážime svoje telo, tak nám tam krásne píšu o týchto veciach: Som vďačná za to, že počujem, za to, že môžem chodiť, za to, že nie som na vozíku, lebo moja kamarátka nedávno havarovala a ostala na vozíku. Učíme ich, aby sa na telo pozerali inak ako na nejaký nástroj toho, čo ide iba za tou krásou. Aby si uvedomili svoje telo ako dar.

Čiže ako vieme my rodičia naučiť svoje deti, aby si vážili svoje telo?
A: Veľmi dobrá otázka. Začína sa to naozaj od rodičov. Tým, že deti odmalička doslova nasávajú všetko, čo rodičia povedia, čo spravia, ako komunikujú, ako hovoria o svojich deťoch, ako hovoria o sebe, ako hovoria o susede, tak to všetko sa ukladá do ich podvedomia. Keď hovoríme o svojich telách negatívne, napríklad „božemôj, dnes ako hrozne vyzerám, najradšej by som nešla ani do roboty“ alebo „aha, tá suseda ako pribrala, zase má faldíky navyše“, tak tie deti to nasávajú a preberajú, lebo to ešte nevedia vyhodnotiť. Čím menšie dieťa, tým menej vie vyhodnocovať správnosť alebo nesprávnosť našich výpovedí.

Čiže si zvyknú na to, že tak predsa len ideme za tou krásou, lebo napríklad mamina chce byť stále krásna, stále chudne, stále číta nejaké časopisy na chudnutie alebo je na sociálnych sieťach, kde sa odporúča, ako chudnúť. Toto sa v tých deťoch zafixuje, potom prídu do školy, prídu k sociálnym sieťam, tam sa im to ešte viac utvrdzuje. Takže odporúčanie pre rodičov je naozaj veľmi zvážiť to, ako komunikujú so svojimi deťmi jednak aj o tom, ako posudzujú svoje telo, ale aj telo svojich detí. Aby im nehovorili napríklad „ty si taký pribratý, už nemôžeš jesť toľko sladkostí“. Skôr sa zamerať na to, aby sme ich viedli k zdravému stravovaniu – „poď, dnes si dáme niečo zdravé, aby tvoje telo lepšie vládalo“. Takže naozaj to, ako rodičia konajú, ako komunikujú, to všetko si deti osvojujú a podľa toho sa potom ženú alebo neženú za tým ideálom krásy.

Ako má rodič nájsť zdravú mieru, čo sa týka komentovania tela? Aby to neprešlo do toho, že je to výsmech, ale zároveň aby to mohol odkomunikovať .
A: Určite ste si všimli, že dnes je komunikácia s deťmi omnoho náročnejšia. Je to aj preto, lebo voľakedy, keď sa aj niečo povedalo, tak sa to nerozoberalo ďalej na sociálnych sieťach, nemali sme prístup k rôznym ďalším informáciám. Ale dnešné deti, len čo sa k nim dostane niečo také, ako napríklad ty si pribrala alebo dnes si aká škaredá alebo čokoľvek, tak na to reagujú veľmi citlivo. Idú na sociálne siete a už vyhľadávajú rôzne informácie. A tam ich veľa detí ďalej kritizuje a tým im pridávajú na nepohode. Čiže to počúvajú nielen od rodičov, ale ďalej ešte aj od rovesníkov alebo od neznámych ľudí. Práve preto si s dnešnými deťmi naozaj treba sadnúť a porozprávať sa s nimi o tomto omnoho vážnejšie a brať to omnoho vážnejšie, ako to bolo voľakedy. Lebo dnes, keď – iba taký príklad – otec povie niečo také, že aha, ako sa ti zaguľatil zadok, tak to dievča to môže brať úplne inak, ako sme to brali my, keď sme boli malé. Preto tomu aj rodičia často nerozumejú, a keď im takéto niečo povieme, počujeme aj odpoveď, že ale veď za našich čias… a všetko bolo v poriadku… Nemôžeme túto generáciu Z, alfageneráciu porovnávať k našej generácii, kde sme neboli takí bičovaní od celého okolia.

Možno si niektorí ľudia myslia, že je to žartovné, a veľakrát to povedia ako „vtip“.
A: Áno, ale potom si to uvedomia, keď už ich dcéra trpí napríklad poruchami príjmu potravy, že aha, asi som to prehnal. Naozaj často sa dievčatá stretávajú s nevinnými žartíkmi, a keď to terapeuticky rozoberáme, tak niekedy niečo pre rodičov úplne banálne môže byť práve tým spúšťačom. Takže áno, dnešní mladí ľudia inak reagujú na to všetko, ako to bolo voľakedy, teda si naozaj musíme dávať pozor, ako sa vyjadrujeme o ich telách. A najmä v tom najkritickejšom vekovom období, čo je puberta, od jedenásteho do pätnásteho roku, ja by som to posunula až do toho osemnásteho roku života, keď im na tom naozaj veľmi záleží. A je to normálne, lebo mozog sa vyvíja a chcú niekam zapadnúť, patriť, a teda im veľmi záleží aj na tom, ako vyzerajú. Takže v tomto vekovom období musí byť človek veľmi opatrný.

Lenka, ako je zobrazovaný zdravý vzťah s telom v reklamách Dove?
L: Ukazujeme tam vlastně dvě věci. Ukazujeme ženy co nejprirozeněji, ať už je to nahá kůže, nebo tělové spodní prádlo, nebo nějaké ne úplně výrazné barvy, a taky to, že se často ženy dotýkají svého těla. Vlastně ukazují tu lásku, kterou tělu projevují právě přes ty doteky.

Už ste spomínali, že reakcie na tie reklamy sú rôzne. Vidíte nejaký posun vďaka svojej komunikácii v tejto téme?
L: My v Dove máme dva typy reklam. Jedna jsou produktové reklamy, kam se ale snažíme tu sebedůvěru dostat taky, takže jsou tam ženy ukázány velmi přirozeně, bez velkýho mejkapu, vlastně ve velmi přirozeném oblečení nebo někde až v prádle, to znamená, že je vidět kůže, jejich tělo, jejich tvary bez velkého přikrašlování. To je taková hlavní věc a na to ne vždycky máme úplně pozitivní zpětnou vazbu, protože ne vždycky tam jsou jenom modelky 90-60-90, ale jsou tam skutečné ženy, to znamená i starší, nebo třeba teď hodně často s nějakým postižením. A musím říct, že i teď, v 21. století o dvacet let později, pořád ne všechny reakce jsou stoprocentně pozitivní.

Pak máme druhou část, reklamy a reklamní kampaně, které se zaměřují čistě na sebedůvěru a na některé z palčivých témat ve společnosti, protože se každý rok snažíme jednomu z těchto témat věnovat. Můžu dát jako příklad filtry na sociálních sítích nebo toxické rady. Filtry jsou opravdu téma, které tady s náma už je delší dobu a které hlavně právě pro ty teenagery je poměrně hodně vidět. Zjistili jsme, že děti začínají používat filtry asi od dvanácti let, a zároveň víme, že když používají filtry, tak to zároveň říká i o jejich sebevědomí, to, že nejsou úplně spokojeny s tím, jak vypadají, a že jsi potřebují pomoct. To znamená, že za tím filtrem někdy skrývají tu svojí buď skutečnou osobnost, nebo skutečnou podobu, protože v té realitě se tak necítí. Co je ale super, co vidíme taky, že i ostatní značky následují Dove. Nejsme jediní, kdo ukazuje skutečné ženy, nejsme jediní, kdo upozorňuje na nebezpečí ať už sociálních sítí, nebo dalších vplyvů, které můžou mít na mentální zdraví lidí. Jsme moc rádi, protože čím víc nás bude, tím spíš se ten problém bude řešit, bude víc vidět, když se o tom mluví, víc lidí to vnímá, tak tím spíš se dokáže vyřešit. Takže se těšíme, že je nás takových víc.

V letošním roce se zaměřujeme na téma, které je mimořádně palčivé a které nás bude pronásledovat, nebo spíš sledovat příštích několik let, a to je AI. Začali jsme před dvaceti leti, kdy hlavním problémem byl fotošop, ale fotošop je už teď nuda. To, že jsou fotky upravené, už je standard, už jako přefiltrovat si to v mobilu dokáže úplně každý, ale AI to posune úplně do jiných dimenzí. Z výskumů víme, že devadesát procent obsahu, který vznikne v příštím roce, bude generováno AI. Jako značka k tomu nikdy nechceme sklouznout, takže se zavazujeme k tomu, že lidé v reklamách Dove budú pořád skuteční lidé, skutečné ženy, bez úprav AI, bez úprav fotošopem. Takže tímhle směrem by sme chtěli povzbudit i další značky, aby jsme zůstali skuteční, aby jsme se neposouvali do té umělé inteligence až příliš rychle.

Sociálne siete na sebadôveru ani sebalásku určite priaznivo nevplývajú. Ako máme s týmto fenoménom dnešnej doby naložiť my ako rodičia? Lebo nevieme to úplne zastaviť, nevieme to tým deťom úplne zobrať, potrebujeme to len vedieť nejako zdravo uchopiť.
A: Nevieme to, samozrejme, zastaviť. Vždy to tu bude a nemôžeme zakázať deťom, že vieš čo, teraz nepôjdeš na sociálne siete alebo nebudeš nič vyhľadávať online. Vieme, že deti sa tam kedykoľvek môžu dostať už aj vďaka tomu, že aj školy sú tak nastavené – rôzne projekty fungujú cez aplikácie, napríklad aj EduPage, kde sa deti dostávajú k domácim úlohám online. Čiže online svet tu už teraz vždy bude, nevymizne, naozaj, to by sa muselo stať niečo vážne, aby sa to celé všetko zrušilo a vymizlo. My ako rodičia alebo aj odborníci musíme deti naučiť s týmito sociálnymi sieťami zaobchádzať.

Za mojich čias to bolo tak, že sme nemali telefóny, nemali sme prístup k ničomu, a zrazu to prišlo, ale nikto nám nepovedal, ako sa to správne používa. My sme to len začali používať, dokonca rodičia sa veľmi tešili, keď videli svoje deti veľmi dlho pri počítačoch, a ešte sa tým aj chválili, že moje dieťa bude počítačový expert. Lenže už sme teraz v tejto dobe a niektorí rodičia, keď prídu unavení z roboty, sa tešia, keď majú od svojich detí pokoj. A kde sú tie deti? Online. Mobily, tablety a počítače, hry. Dostanú sa naozaj na rôzne stránky, a teda máloktorý dospelý odkontroluje, kde vlastne trávia ich deti svoj online čas.

Robili sme takú štatistiku a musím povedať, že len tretina rodičov kontroluje to, ako trávi ich dieťa čas na sociálnych sieťach, čo je alarmujúce. Čiže na tie deti číha naozaj veľa nebezpečenstiev. Čím menšie dieťa, tým je to, samozrejme, nebezpečnejšie, ale práve preto sa rodičia musia s deťmi už odmala rozprávať napriek tomu, že mnohým veciam deti rozumejú viac ako dospelí. Ale pokojne sa môžu rodičia napríklad spýtať na to, že čo sleduješ, ako to sleduješ, aké to je. Čiže komunikujme so svojimi deťmi. Alebo poprípade sa pýtajme odborníkov, ako to odkomunikovať. Na stránke www.projektsebadovery.sk nájdu veľmi veľa rád, ako komunikovať so svojimi deťmi aj ako kontrolovať sociálne siete.

Keď sa už dieťa prehupne do puberty, to je vlastne obdobie medzi detstvom a dospelosťou, vtedy je už kontrola veľmi náročná. Vtedy sa už aj tie deti hnevajú a to by aj bolo nefér, keby sme im len tak zobrali telefón a len tak im ho skontrolovali. Tu už ide o dôveru. Čiže ak sme ich naučili narábať so sociálnymi sieťami už v detstve, omnoho jednoduchšiu úlohu budeme mať v puberte. Vtedy je to naozaj už viac o dôvere. Predsa len nejaká kontrola tam musí byť, ale aj komunikácia o tom, čo si tam videla, čo ťa nahnevalo, čo je tam také, čo by sme možno mali oznámiť. Lebo je tam napríklad veľa sexuálnych predátorov. Ja som v poslednom období riešila jedného osemročného chlapčeka, ktorý tým, že naozaj mohol tráviť toľko času na sociálnych sieťach, koľko chcel, dostal sa aj k nevhodnému obsahu. A nevedelo sa, čo je s ním, len každý hovoril, že je zlý, neposlušný, v škole robil zle, zle robil aj učiteľom. Priniesli ho mne a my sme zistili, že pravidelne sleduje pornografiu. A toto je niečo, k čomu by sa deti dostať nemali. A kto iný to odkontroluje alebo dá na to pozor ako rodičia? Čiže rodičia, aj keď majú pocit, že už nemajú ako keby páky na svoje deti v rámci sociálnych sietí, vždy nejakú kontrolu musia mať.

Ste psychologička. V akom veku odporúčate dať deťom prístup k sociálnym sieťam?
A: Ono je to dané, myslím, že dvanásť rokov je tá hranica, ale tie deti sa tam dostanú omnoho skôr. A len čo dostanú do ruky mobil, vedia sa preklikať kamkoľvek. S úžasom som pozerala, čo taký prváčik s mobilom dokáže robiť, úžasné veci, aj úpravy fotografií, všetko možné. Čiže keď už mobil dáme takýmto malým deťom, tak toto si rodičia musia odkontrolovať. A zas sa vrátim k tomu, že ich musíme naučiť s tým zaobchádzať.

Od toho dvanásteho roku je to už o tej dôvere a komunikácii. Čiže od akého veku… ak by sa to dalo, tak ja by som tým malým deťom mobily ani nič podobné nedávala. Možno by sme sa mohli vrátiť k tlačidlovým mobilom, to by som im dala, ale, samozrejme, nie je to reálne. Mne sa teraz veľmi páči, že napríklad tu u nás na Slovensku sa už uzákonilo, že aspoň na tých základných školách nemôžu mať mobily. Voľakedy sme im ich nemohli zobrať, lebo je to majetok toho dieťaťa, ale teraz je to už naozaj dané, že v škole deti mobily používať nemôžu. Čiže už zisťujeme, čo všetko tie sociálne siete a technológie prinášajú, a ešte aj my sa s tým učíme narábať, teda aj nastavovať pravidlá.

Lebo ak chceme, aby sa dieťa cítilo bezpečne, tak pravidlá nastavené musia byť. Musíme deťom nastavovať hranice, toho sa nesmieme doslova báť. Lebo keď hranice a pravidlá nenastavíme, tak deti nebudeme vedieť vôbec odkontrolovať. Skúste si predstaviť, že by sme napríklad nemali ústavu, naše zákony, naše pravidlá… bez nich to nefunguje. Deti musia vedieť, kde sú hranice, ale naozaj priateľským, nie autoritatívnym tónom. A musíme im vedieť dať najavo, že aha, tu sa končí tvoja hranica, lebo tu sa už začína hranica toho druhého.

Úskalie sociálnych sietí je jednak v tom dokonalom vizuále, ale deti sa tam veľakrát stretávajú aj s množstvom toxických rád, ako majú vyzerať, čo majú jesť, čo nemajú jesť, čo majú robiť, čo nemajú robiť. Zase, bavili sme sa o tom, nevieme tomu úplne zabrániť, lebo doba je, aká je, ale čo vieme, je s deťmi komunikovať. Ako máme uchopiť komunikáciu s deťmi v tejto téme?
A: Mali by sme sledovať alebo sa detí pýtať, akých influencerov sledujú, lebo dnes je influencer ako keby taký guru, niekto, kto im organizuje život, deti sa s nimi zvyknú stotožňovať. Samozrejme, sú aj pozitívni, úplne úžasní influenceri, ktorí dávajú naozaj veľmi dobré rady, dokonca ešte aj čo sa týka sociálnych sietí, ako s nimi zaobchádzať. Ale niektorí fungujú napríklad na základe toho, že sprostredkovávajú to, čo majú zaplatené. A tak, žiaľ, sprostredkovávajú aj veľmi veľa rád, napríklad aj na chudnutie, ktoré môžu deťom ublížiť.

Mala som v terapii aj chlapčeka, ktorý sa dostal na urgent, pretože vypil veľké množstvo energetických nápojov na základe výzvy na sociálnych sieťach. Influencer dal výzvu, že kto stihne za čo najkratší čas vypiť čo najviac energeťákov. Samozrejme, vieme si predstaviť, ako to dopadlo. Takže tých toxických rád je tam veľmi veľa a čím menšie dieťa, tým viac tomu uverí a dokonca si myslí, že je v bezpečí. Ak si niekto k influencerovi vytvorí vzťah, môže dokonca uveriť aj takým veciam, že keby ten influencer povedal vyskoč z okna, tak dieťa si myslí, že je v bezpečí, a vyskočí z toho okna. Tie malé deti nevedia vyhodnotiť, či je to dobré alebo zlé.

Robí s touto témou aj značka Dove a apeluje na influencerov, aby naozaj pôsobili na sociálnych sieťach zodpovedne?
L: Hodně pracujeme s influencery, protože to je přesně ta hybná síla a pro spostu dětí a mladé lidi je to takový ten kámoš, s kterým spoustu věcí sdílí. Pracujeme s influencery, kterí sú spíš pro rodiče, to znamená, že spíš apelují na rodiče jak pracovat se svými dětmi, nebo jim dávají nějaké tipy a triky. Ale pracujeme i s influencery, kterí jsou právě pro ty teenagery a pro tu mladší skupinu, s tím, že máme nějaký kodex influencerů, to znamená, že i ti, s kterými spolupracujeme, by neměli například mít podstoupené kosmetické operace, měli by fakt být co nejpřirozenější. Zároveň máme i takový jakoby apel na ten zbytek, i s kterými třeba nespolupracujeme, aby šířili takový svět, jaký chtějí, aby byl a zůstal i po nich. Protože ne vždycky si influencery uvědomují svou sílu a možnosti, které mají, jsou fakt nedozírné. To, co jsme si před dvaceti lety nedokázali ani představit, že fakt jste museli být slavní, zpěváci, herci, bylo tam spousta lidí, kteří ovlyvňovali to, jestli vlastně někdy budete slavní, tak teď je to úplně jinak. Každý člověk se díky sociálním sítím může i přes noc stát obrovsky slavným a známým a někdy s velkou sílou a s velkou mocí přichází velká zodpovědnost.

Sociálne siete určite majú svoje úskalia, už sme sa o nich bavili, ale na druhej strane prinášajú deťom aj komunikačnú zručnosť, deti sa tam učia strihať videá, desaťročné deti vedia strihať videá tak, ako sa nám dospelým ani nesníva. Vedia komunikovať, lebo v tých videách aj vystupujú. Ako teda nájsť zdravú mieru v tom byť tam a zároveň, aby to deti nezdemolovalo?
A: Tu je veľmi dôležité uvedomiť si, že akékoľvek sociálne siete alebo aj online svet je dobrý sluha, ale zlý pán. Všetkého veľa škodí. Kým niečo robíme a tým sa rozvíjame alebo si budujeme sebadôveru, je to v poriadku, ale ak presiahneme svoje hranice, už to v poriadku nie je. Napríklad deti sa do toho dokážu vžiť až tak, že dokonca nejedia alebo nespia. Niektoré sú hore do tretej, štvrtej rána, potom idú do školy a viete si predstaviť, ako potom v tých školách fungujú. Čiže príliš veľa energie a času venujú práve týmto aktivitám. Na jednej strane to môže byť super, že niečo také je, ale treba si na to určiť čas a priestor veľmi opatrne, lebo základné potreby, ako napríklad strava či spánok, musia byť jednoznačne na prvom mieste. A to najmä pri deťoch, lebo tým, že sú vo vývoji, je toto to najdôležitejšie, na čo treba myslieť.

L: Já ještě doplním, co sme právě řešili i v minulých letech projektů, tak je rozdíl v tom, když má dítě svoje aktivity a třeba se v nich natáčí nebo nějakým způsobem interaguje přes sociální sítě anebo když ty aktivity dělá, aby mělo obsah pro sociální sítě. Je tam možná tenká hranice, ale vlastně čím víc začne přizpůsobovat ten svůj život tomu, aby mělo obsah anebo aby mohlo se nějakým způsobem přezentovat online, tak tím to pak začíná být nebezpečnější. Takže tam bych možná řekla i jako z těch zkušeností v minulosti, že by měl začít být rodič ostražitější.

S témou sebadôvery úzko súvisí aj téma šikany. Čo to šikana vlastne je? A ako má rodič vedieť, že jeho dieťa zažíva šikanu?
A: Keby sme mali zadefinovať šikanu alebo šikanovanie, tak hovoríme o dlhodobom, to zdôrazním, že o dlhodobom ubližovaní alebo týraní niekoho. Preto hovorím, že dlhodobé, lebo niektorí rodičia a už aj vtedy, keď sa dvaja rovnocenní partneri alebo partneri s rovnakou silou napríklad pobijú, hovoria o tom, že sú šikanovaní. Ak je to niečo rovnocenné, že jeden ublíži a druhý to vráti, tak sa to rieši, samozrejme, tiež, ale iným spôsobom.

Šikanovanie je dlhodobé a tam rozlišujeme psychické, fyzické alebo kyberšikanu. Samozrejme, najnáročnejšie pre deti je to psychické, lebo ho ani nevidno, často si to dieťa necháva v podstate pre seba a je potom odhalené neskoro. To fyzické veľmi často vidíme a tým, že už máme veľmi veľa poznatkov, ako fyzické šikanovanie vyzerá, oboznamujeme s tým učiteľov, rodičov, aby vedeli odhadnúť, že sa s dieťaťom niečo deje. Dokonca aj to, ako sa šikanované dieťa správa. Naozaj musím povedať, že rodičia sú edukovaní a vedia, kedy asi s dieťaťom niečo nie je v poriadku. Ale napríklad taká kyberšikana, to je veľmi náročné. Na webstránke sú informácie, ako pristupovať aj k takémuto kyberšikanovaniu.

Takže odporúčanie pre rodičov je všímať si svoje deti, komunikovať s nimi, a hneď ako vidíme, že niečo nie je v poriadku alebo sa niečo zmenilo, naše dieťa sa správa inak, častejšie sa uzatvára do svojej izby, treba spozornieť a spýtať sa, či je všetko v poriadku. Šikanovanie treba riešiť, je to vážna vec a rieši sa, samozrejme, takým spôsobom, že sa to prešetruje. Je na to doslova manuál, sú na to určité postupy a musíme ísť presne podľa nich, aby sme skutočne odhalili, či tam bola šikana. Či naozaj ten, ktorý je šikanovaný, je tou obeťou alebo agresor je tým agresorom.

A čo akože žartovné podpichovanie alebo ironické poznámky? Ako naložiť s nimi, keď sa práve toto deje môjmu dieťaťu?
A: Ak sa to deje dlhodobo a ak to dieťa povie napríklad triednej pani učiteľke alebo niekomu dospelému, že takéto niečo sa deje – podpichujú ma, vysmievajú sa mi – a nikto to nerieši, tak je to, samozrejme, šikanovanie a to dieťa sa dostáva doslova do depresií alebo do zhoršeného psychického well-beingu. Takže akékoľvek takéto niečo treba riešiť a treba spozornieť hneď na začiatku. Keď už to dospeje k šikanovaniu, tak je smutné, že si to na začiatku nikto nevšimol, nikto nevidel, čo s ním napríklad spolužiaci alebo niekto blízky robí.

Ale spozornieť by sme mali asi aj my ako rodičia a prestať hovoriť takéto podpichovačky alebo ironické poznámky.
A: Áno – a hlavne nebagatelizovať. Keď už za vami dieťa príde, že ho niečo trápi alebo sa mu niekto posmieva, alebo mu ubližujú, robia zle, tak sa o tom porozprávajte. A neriešte to hneď nejako veľmi prudko. Lebo mala som aj takého otecka, ktorý napríklad šikanovanie svojho dieťa riešil tak, že si počkal toho malého agresora pred školou a vyfackal ho. – Nie je to riešenie. Čiže naozaj: riešenie šikany nechajte či už na školu, na odborníkov alebo na niekoho, kto vie, ako sa rieši. Lebo keď ukážeme, že aha, tak on ti ublížil, aj ja jemu ublížim, tak len podporujeme v tom malom dieťati agresivitu a ono bude riešiť nejaké konflikty tiež skôr agresivitou. A toto nechceme.

Pre pocit sebalásky a zdravej sebadôvery je pre každého z nás veľmi dobré vedieť, v čom sme jedineční. Čo podľa vás jedinečnosť v sebe pojíma?
A: Každý z nás je jedinečný. Naozaj každý z nás je neopakovateľný, dokonca ešte aj jednovaječné dvojčatá sú v niečom rozdielne. Čiže tá jedinečnosť je tu a zároveň, keď si uvedomíme, že každý z nás je jedinečný, tak môžeme robiť rôzne veci. Jeden je lekárom, druhý tomu lekárovi napríklad pomáha ako jeho asistent, potom tam príde pani upratovačka, ktorá uprace, potom je to autobusár, šofér, ktorý nás niekam odvezie. Aj oni sú jedineční, sú to úžasní ľudia, ktorí robia svoju robotu najlepšie, ako vedia, a toto je tá jedinečnosť. Uvedomiť si, že keď mám na niečo nejaké predpoklady, tak ich budem rozvíjať. Aj rodičom odporúčam netlačiť deti do niečoho, čo už nezvládajú, lebo tým iba zase zhoršujeme ich celkový well-being, narúšame to psychické rozpoloženie. Skôr ich podporovať v tom, v čom sú dobré, čo dokážu. Keď dieťa vie krásne kresliť, podporme ho v kreslení, keď je úžasný športovec, podporme ho v športe, keď naozaj niekto má nadanie alebo veľmi dobré pamäťové schopnosti, tak ho podporme napríklad v tom akademickom výkone, ale nikdy netlačme na deti, keď vidíme, že už nevládzu. Tým im len ublížime.

Ako toto uchopiť v dnešnej dobe, keď školský systém je nastavený tak, že jedineční sú tí jednotkári, možno dvojkári a, samozrejme, v tých predmetoch ako matematika, slovenčina, a telesná, hudobná, tieto predmety – to je len také niečo podružné, to sa neráta? A deti, ktorým tá matika, fyzika či chémia nejdú, sa naozaj necítia jedinečné ani výnimočné.
A: Naozaj im my dospelí dávame najavo, že ak dosahujú veľmi dobrý kognitívny, alebo teda akademický výkon, tak znamenajú akoby niečo viac, čo nie je pravda, nie je to tak. Čo by sme teda mali my ako rodičia robiť, je na tie deti netlačiť. Poviem vám iba taký príklad: Keď som sa pýtala jednej mamičky, ktorá vravela, že učitelia na deti veľmi tlačia a stále chcú len dobré výsledky – z matematiky len jednotky, ak nepadne dobrá známka, tak už hovoria o tých deťoch neviem aké veci –, že dobre, a keby vaša dcéra mala výber z možností z matematiky písať verziu písomky, ktorá by bola ľahšia, a druhú verziu, ktorá by bola ťažšia a náročnejšia, pričom z tej ľahšej verzie by dostala maximálne dvojku a z tej náročnejšej by sa mohla vypracovať až na tú jednotku, ktorú možnosť by ste si vybrali? Mamička sa zamyslela a povedala, že fíha… a vtedy si uvedomila, že aj ona sama tlačí na to svoje dieťa. My tlačíme na tie svoje deti, na ich výkony. Deti budú nastavené podľa toho, ako zareagujeme my ako rodičia. Či od nich budeme chcieť samé jednotky, alebo im povieme, že veď nevadí, tak učiteľ chce, aby si sa naučil čo najviac, ale v poriadku, mne stačí aj tá trojka alebo nebodaj aj štvorka. Čiže čo sa týka učiteľov, áno, samozrejme, že aj oni majú veľkú silu, ale gro je na nás rodičoch.

Niektoré školy, žiaľ, naozaj idú na výkon. Ak sa dostaneme do takejto situácie, musíme si uvedomiť, že úplne každý, s kým sa naše dieťa stretne, ho ovplyvňuje, či už je to učiteľka v materskej, základnej škole, alebo hoc aj sused. Nie sú to len tí rodičia. Čiže niekedy naozaj rodičia vynaložia veľké úsilie na to, aby deťom budovali sebadôveru, ale zrazu príde napríklad učiteľ, ktorý začne naše dieťa tlačiť do výkonu, ktorý mu nejde. No aj tu platí to, že ak nájdeme jeden jediný článok, niekoho v tej škole, kto to dieťa podporí, že nevadí, že z tej matematiky máš aj keby štvorku, je to úplne jedno, pozri, si dobrý/dobrá v tom športe, krásne maľuješ, ty choď týmto smerom, možno z teba bude nejaký úžasný maliar…, to dieťa týmto upokojíme a nebude sa cítiť menejcenné voči ostatným, lebo čím je dieťa menšie, tým väčšiu rolu má pre neho učiteľ. Ak učiteľ povie takému prváčikovi, že ty si aký šikovný, aký perfektný úspech si dosiahol, vyhral si prvé miesto v nejakom športe alebo v nejakom umeleckom smere, úžasné… ále z matematiky máš štvorku, nevadí, z teba bude možno umelec – dieťa rastie. Ak to dieťa zhodíme pred celou triedou, bude stále viac ubité. A toto platí aj pri starších deťoch. Pochváľme ich za to, v čom sú dobré, nevypichujme to, čo im nejde, lebo nie každý môže byť matematický génius. Veď si povedzme pravdu, je to o tom, aké gény zdedíme. Napríklad aj tá matematika: buď ju v génoch máme, alebo nie. Napríklad chalani to dedia hlavne od matky, a keď to nezdedia, no čo už spravíme. Budeme ho trápiť, aby z tej matematiky mal samé jednotky? Prečo? Bude z neho možno úžasný elektrikár, aj tých potrebujeme.

Existuje v rámci Projektu sebadôvery Dove aj nejaké vzdelávanie, napríklad pre rodičov?
L: Ano. Snažíme se edukovat i rodiče. Na stránce www.projektsebadovery.sk máme spoustu materiálů, které můžou rodiče využít k tomu, jak komunikovat se svými dětmi, jak přistoupit k nějakým složitým situacím, protože ne každý z nás je edukovaný odborník. Takže chceme pomáhať, chceme poradit, jak na tyhle situace. Je tam i soubor videí, rozhovorů na některá témata s ať už psychology, anebo potom s rodiči. Takže máme tam fakt soubor věcí, z kterých se může každý rodič inspirovat, ať už má děti jěště maličcí, anebo právě už jsou na hraně nebo za hranou té puberty. Zároveň na stránce www.projektsebadovery.sk máme materiály i pro učitele nebo pro mentory, pro lidi, kteří pracují právě s dětmi a s teenagery, to znamená, že tam fakt dokážou zase najít materiály i třeba do hodin, do různých předmětů, jak právě tu sebedůvěru a tyhle témata přinášet i do každodenního běhu.

Prejdime teraz na nejaké konkrétne rady a tipy v rámci budovania sebadôvery. Začnime teda od tých starších, od nás rodičov, ktorí sme vzorom pre svoje deti a od ktorých to naše deti odpozerávajú.
A: Najprv by som zdôraznila, čo je vlastne sebadôvera. Je to, ako vnímame našu hodnotu, seba – dôvera, ako v seba veríme. Podľa toho, ako máme tú sebadôveru nastavenú, si vytvárame vzťahy, priateľstvá, dosahujeme úspechy, sme úspešní tak v práci, ako aj v škole. Čiže sebadôvera je potrebná v akýchkoľvek sférach života. Najzákladnejšie, čo stále zdôrazňujem rodičom, keď sa ma pýtajú, čo by mali spraviť pre to, aby bolo ich dieťa sebavedomé, aby si verilo, je vytvoriť mu bezpečné, milujúce a podporujúce prostredie. Keď dieťa vie, že je milované a kedykoľvek môže s čímkoľvek prísť za rodičom, a keď to rodič nebagatelizuje, dieťa si vypočuje, tak to dieťa bude vedieť, že aha, mám hodnotu, mamina si na mňa nájde čas, ocino si na mňa nájde čas. Toto je veľmi dôležité.

Zároveň je pre zdravú sebadôveru veľmi dôležité vytvoriť pravidlá a hranice, aj toto k tomu patrí. A aj to, ako komunikujeme s ľuďmi, ako komunikujeme o ostatných, ako hovoríme o sebe samých – toto všetko buduje sebadôveru malých detí. Ešte by som možno spomenula, že tá generácia Z má trošku oslabené komunikačné zručnosti. Takže keď nás psychológov, vyhľadajú a keď im chceme zvyšovať sebadôveru, tak pracujeme na tom, aby vedeli so svojimi rovesníkmi komunikovať. Lebo dnes veľmi veľa, hlavne dievčat, má problém vystúpiť a odpovedať napríklad pred triedou. Dokonca majú umožnené individuálne učebné plány len preto, aby nemuseli odpovedať pred celou triedou, lebo z toho majú strach.

Ako vieme pracovať na zlepšení týchto komunikačných zručností?
A: Sú na to naozaj rôzne techniky. Ak to už vedie k úzkostiam, depresii alebo až k tomu, že dieťa nechce chodiť do školy, tak je veľmi, ale naozaj veľmi dôležité vyhľadať čo najskôr psychológa, ktorý pozná ďalšie kroky k tomu, aby ich to naučil. Najskôr sa s deťmi, samozrejme, pracuje na tom, aby si viac verili, na zlepšení navnímavania ich vlastnej hodnoty, a až potom na tých komunikačných zručnostiach. Tie komunikačné zručnosti sa dajú krásne naučiť, či už je to verbálna, alebo neverbálna komunikácia.

Lenka, aké sú vaše tipy a rady na budovanie zdravej sebadôvery?
L: Já řeknu jednu věc. Čím víc o sebe pečujete, tím víc se máte rádi. Souvisí to, samozřejmě, i se značkou Dove. Takže moje rada je: Pečujte o sebe, protože stejně jako se jde naučit spoustu komunikačních dovedností nebo nějakých dalších technik, tak čím víc o sebe pečujete, tím se budete mít raději. Takže tím bych začala.
A: Ja by som ešte doplnila, že sa treba starať tak o fyzické telo, ako aj o to psychické, lebo celkovo to fyzické telo je s tým psychickým prepojené. Ak sa fyzicky necítime dobre, prejaví sa to aj na našej psychike, ak sa psychicky necítime dobre, tak aj to naše telo je zničenejšie. Takže je to všetko prepojené a tá starostlivosť by mala byť v rovnováhe.

Lenka, Andrea, ďakujem vám veľmi pekne za to, že ste k nám prišli. Želám vám veľa síl a veľa úspechov s vaším Projektom sebadôvery Dove a ešte vám želám krásny zvyšok leta.
Moc vám děkujeme za pozvání a za to, že můžeme i tyhle myšlenky šířit dál.
Ďakujeme za pozvanie.