Maroš Molnár: Ak chce človek uspieť, musí vytŕčať

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s profesionálnym kondičným trénerom, ktorý stojí za úspechom mnohých športových legiend a projektov, Marošom Molnárom. Maroš, vitaj!

Ahoj, čaute.

Ty nie si v našom podcaste vôbec náhodne. Tvoja spolupráca s dm začala už takmer pred dvadsiatimi rokmi v roku 2008 spoluprácou na projekte Ľahšie to ide ľahšie, ktorého zámerom bolo vrátiť šport do škôl. Ako si na Ľahšie to ide ľahšie spomínaš?

Ja si myslím, že to bol jeden z nádherných projektov, ktoré dm vytvorila. Môžem byť rád, že ma prizvali naplniť ich požiadavky tak, aby Ľahšie to ide ľahšie bolo naozaj dobré a aby sa to páčilo školám. A aj aby to malo úspech, aby to malo nejaké vystupňovanie a aby si to tie decká naozaj užili. Snažili sme sa do telesnej výchovy detí vniesť niečo nové.

Na tomto projekte si, samozrejme, robil aj so svojou manželkou Zuzkou. Robili sa cvičebné plány pre školy, ktoré boli zasielané školám na Slovensku. Prvý rok Ľahšie to ide ľahšie bol inšpirovaný odznakom zdatnosti, druhý hrami, a tretí crossfitom.

Áno, presne tak. Už som aj úplne pozabúdal, že čo všetko tam bolo. Bolo to spravené presne takto. Kvázi Odznak zdatnosti, hry, kde boli florbal, basketbal a futbal, a potom bol ten crossfit na Železnej studienke, kde sa bežalo a cvičilo. Áno, bolo to veľmi milé a hlavne to malo zo strany škôl krásny ohlas. Telocvikári aj riaditelia školy sa zapájali a bojovali o postup do finále, a aj o víťazstvo vo finále. To bol veľmi pekný projekt.

Už vtedy sa tam pracovalo so slovom obezita, a tebe tá obezita došla do života aj neskôr, kedy si začal spolupracovať na Extrémnych premenách. Bolo náročné začať pracovať s ľuďmi s extrémnou obezitou?

Extrémne obézni ľudia – to je úplne iná kapitola. Človek sa musel naučiť pracovať s obéznymi ľuďmi, naštudovať si danú problematiku, pretože naozaj to má rôzne zákutia a rôzne nuansy, ktoré človek musí vychytať. Pretože trénovanie so stoosemdesiat alebo dvestošesťdesiat kilovým mužom alebo ženou si vyžaduje brutálnu kreativitu a hľadanie možností, ako toho človeka rozpohybovať. Tým, že nosí toľko kíl dvadsať rokov, tak to nie je také jednoduché.
A ja som musel nájsť ten systém, ako ho rozpohybovať. Nielen akože ho rozpohybovať, ale ako ho za ten rok priviesť k tomu, že ten šport a hýbanie sa musí stať súčasťou jeho života. Aby sa prestal vyhovárať v zmysle, že „moji rodičia alebo moji prarodičia, alebo my všetci máme nadváhu, to je genetika“. Na jednej strane áno, genetika zodpovedá za niečo, ale na druhej strane hovorím, že môžete zmeniť to, že idete domov po schodoch. To zmeniť môžete. To, že budete jesť zdravšie aj to zmeniť môžete. A tým pádom nepriamo viete ovplyvniť aj vaše gény. Takže toto všetko urobiť viete. To znamená, tá genetika áno, ale na druhej strane je to vaša neuveriteľná pohodlnosť, prečo ste sa dostali až sem.
No a toto im musíš celý čas vysvetľovať a na každého hľadať a použiť úplne inú rétoriku, lebo na každého platí niečo iné. A ešte do toho s nimi cvičiť a hľadať, aby pochopili, že síce teraz môžu cvičiť šesť cvikov, aby sa z nich neskôr stalo dvanásť, trinásť, pätnásť, dvadsať cvikov, aby mohli nakoniec plnohodnotne trénovať. Oni musia pochopiť, že čím budú zodpovednejší, tým tá váha bude padať a tým pádom sa im budú otvárať nové možnosti, nové dvere, milión ďalších vecí takých, o ktorých neobézny človek ani nezauvažuje, že ich nemôže neurobiť.
Kdežto ten obézny o tom, že ich vykoná ani neuvažuje, ani nesníva, pretože to hneď zavrhne. Obuť si ponožky – on hľadá, ako si jednou nohou pristupuje ponožku, druhú tam nasúkava, tenisky má rozšnurované, len aby sa do nich naslajdoval, proste to je tisíc vecí. Wc-ko, stoličky, osprchovanie, hygiena. Oni bojujú, prispôsobia sa a naučia sa žiť tak, ako môžu žiť s danou váhou miesto toho, aby začali bojovať o to, že takto žiť nechcú. Lebo oni si myslia, že vlastne aj tak s tým nič nevedia spraviť, a preto je dobré, keď sa prispôsobia, adaptujú sa a budú žiť takto.

Čo ťa táto skúsenosť naučila?

Možno ich trošku lepšie chápať, pochopiť. Možno sa naučiť s týmito obéznymi ľuďmi inak komunikovať. Je to stále práca s ľuďmi či sú to športovci, či sú to hobíci, aj oni sú ľudia a stále sú výnimoční. Naučí ťa to kreatívnejšie myslieť. Keď to zoberiem z toho trénerského hľadiska, musíš hľadať spôsoby, ako urobiť tréning napríklad so stoličkou. Stoličku použiť na milión spôsobov, aby sa neznudili, aby bola stále stolička použiteľná a oni si neuvedomili, že cvičia len s jednou stoličkou. To ťa naučí práca s obéznymi ľuďmi. Ale ináč je to veľmi milá práca.
Mne možno absolútne zmenila život, lebo po prvej sérii som si nebol stopercentne istý, že či chcem alebo nechcem pokračovať, lebo s tým prichádzalo tisíc ďalších iných vecí. Ale potom sme natočili druhú sériu a tam som bol už pevne rozhodnutý, že je to dobrá cesta pokračovať týmto smerom. Možno, že najvyšší čas znížiť aktivity vo vrcholovom športe a nechať si len minimum vrcholových športovcov, len na to, aby človek zostal s tým vrcholovým športom v kontakte. A že toto je možno tá cesta, ktorá je omnoho osožnejšia pre celú spoločnosť.
Nie, že by som chcel povedať, že vrcholový šport nie je, ale v našich podmienkach je ten vrcholový šport tak veľmi kostrbatý a ťažko sa s ním pracuje, pretože tu nie je také finančné zázemie, aby ten vrcholový šport bol podporovaný, aby si ho mohol robiť tak, ako ho chceš robiť. Lebo ťa to stojí potom veľa času a treba to zaplatiť. Potom sa radšej budeš venovať takýmto projektom, ktoré sú hodnotné a nepomôžu len danému jedincovi, ale možno stovke ďalším a má to väčší dosah. Ja už mám päťdesiat rokov. J A prečo nezačať spoločnosti vracať niečo aj iným spôsobom. Ja už som sa s tým tak nejako stotožnil, páči sa mi to a baví ma to. Viac-menej ma to začalo baviť po tej druhej sérii. Aj prvú, druhú ma to bavilo, veď som tam musel odovzdať srdce, ale teraz ma to začalo regulérne baviť. Začínam si v tom normálne, že ľubovať, mám z toho veľkú radosť. Stále sa snažím naprávať ten systém, ktorý som si pred siedmimi rokmi vytvoril a stále hľadám a zdokonaľujem, ako tým ľuďom čo najviac pomôcť.

Ty si bol vždy veľmi zanietený, dravý a veľmi rád používaš expresívne výrazy. Ale pre mňa je veľmi fascinujúce to, že si rovnaký pred kamerou aj za kamerou. Ako si sa popasoval pred kamerami s tým, aby si ostal sám sebou?

Možno tým, že sa človek na nič nehrá. Proste robí to tak, ako to robí. Lepšie povedať, že keby som sa zmenil a som pred kamerou iný ako som takto, tak keby som prišiel do gymu, tak mi povedia, že čo klamem ľudí. Proste by mi to nešlo, aby ja som prišiel do gymu a tí, čo ma poznajú, aby povedali, že toto nie je Grco. Ja by som s tým nevedel ani existovať. Ja som sa v živote naučil to, že človek si nesmie všímať okolie a prispôsobovať sa nejakým očakávaniam za to, že spoločnosť alebo niekto od teba niečo očakáva. Ale prečo by mal niekto očakávať? Prečo by som mal niekomu vyhovovať? Keď ma chcú, aby som to robil, tak ja to viem robiť takto. A keď im to vadí, že vytŕčam, tak to robiť nemusím, mne to nevadí, veď ja som mal aj dovtedy veľa práce. Ale osobne si myslím, že ak chce človek uspieť, musí vytŕčať. Nejako musíš vytŕčať, nemôžeš byť zaradený v tej všeobecnosti niekde v priemere všetkých. A človek, keď chce dosahovať nejaké veľké veci, musí myslieť nadpriemerne a nie priemerne. Musí sa aj tak správať, že proste viem, že takto to funguje, viem, že takto to ide.
A keď sem-tam použijem expresívny výraz – vždy som ho používal. Všetci ľudia nadávajú, len veľa ľudí sa tvári, že nie. A zatvoria dvere a nadávajú ako pohania. Je málo ľudí, z tých ktorých poznám, ktorí ozaj nenadávajú aj v súkromnom živote, keď sú mimo verejnosti. Ale veľmi veľa ľudí sa tvári, že povedať vulgárne slovo je veľmi škaredé a pritom zatvorí dvere a doma sa tak pomenovávajú. Čo je horšie, byť normálny a byť ľudský, že každý vie zanadávať, každý sa vie pomýliť, každý sa vie rozplakať, každý vie vybuchnúť, každý robí chyby a vedieť si ich priznať alebo sa tváriť, že vy chyby nerobíte a ste dokonalí a nenadávate a žijete tak zdravo, že jete len trávu a opaľujete sa na slniečku?
Keď sa varí guláš, budem jesť guláš, keď človek ide na akciu, tak s tým je spojené, že si chce vypiť. Veď keď nechcem, tak to nemusím robiť, ja som človek dospelý, mám svoj mozog a rozhodujem o tom, čo urobím. Tak ako obézny človek rozhoduje, že bude jesť, tak ja rozhodujem, že či budem piť. A keď sa ja rozhodnem piť, tak budem piť. Preboha živého, veď som normálny človek. Len my ľudia sa bojíme. Sme ustráchaní z budúcnosti, lepšie povedané z toho, čo povedia druhí. A čo by mali povedať? Čo ten druhý bude za mňa robiť? Nebude za mňa robiť. Veď ja to musím odrobiť. A ak chcem zarobiť peniaze alebo chcem byť najlepší, tak musím makať na sebe, aby som bol najlepší. A to všetko prináša veľa rôznych obetí, bohužiaľ sa to nedá ináč urobiť. Tak to je.

Celý život si zasvätil trénerstvu. Ako si viedol k športu svoje deti? Teda so Zuzkou, samozrejme.

Myslím si, že viac Zuzana ako ja. Ja som to viedol veľmi zle, lebo tým, že som trénoval športovcov, tak som bol na nejaké veci vysadený a naučil som sa, že ak chce človek niečo v športe dosiahnuť, musí byť brutálne zodpovedný, disciplinovaný a musí vedieť trpieť. A trpieť až za hranicu únosnosti. Sú ľudia, konkrétne aj naše deti, ktoré možno nevedia v tom športe úplne trpieť tak, ako by mali trpieť, aby dosiahli veľké výsledky. Aj keď aj Kubo, aj Dorota sú, každý v niečom inom, talentovaní a vidno na nich, hlavne na Kubovi, že na ten pohyb má neuveriteľný talent. V desiatich rokoch si vybral futbal a možno to nebol ten optimálny šport, ktorý by ho vyniesol do výšin, pre ktorý by bol on ochotný trpieť. Lebo keď trafíte, na čo má v tom športe človek talent a vyberie si správny šport, tak sa aktivujú tie správne gény, ktoré robia tých vrcholových športovcov výnimočnými. Ale keď ich nezapneš, tak môžeš robiť čokoľvek, ale v tom športe nedosiahneš takú vrcholovú úroveň.
My sme netlačili na to, aký šport si má Kubo vybrať, on si ho vybral sám. Tak ako si Dorota vybrala tanec a balet a má z rodiny asi najväčšie umelecké sklony či k maľovaniu, či k hudbe, či k tancu. Cíti to, a pritom to nechce robiť. Ona to robí len preto, že je tam dobrý kolektív. A my ju podporujeme ako keby robila vrcholový šport. Vieme, že sa chce uberať iným smerom, ale pre mňa je dôležité, že športuje, že má ten deň vyplnený, že sa učí chápať to, aby sa ten šport, či bude tak, alebo tak, stal prirodzenou súčasťou jej života. Aby pochopila, že keď bude športovať, bude zdravá, bude ľahšie uvažovať, bude sa cítiť super. Ten šport ju do dnešného dňa naučil nejakej disciplíne, ktorá v dnešnej dobe deťom chýba. Tá disciplína a vytrvalosť je veľmi dôležitá, pretože kľúčovým momentom úspechu je vytrvalosť. A keď to deti neučíme, tak ony nevedia, že majú byť v niektorých veciach vytrvalé a robiť to opakovane. Ten úspech sa nedostaví hneď, nedostaví sa za rok, za dva, za tri, za desať. Niekedy sa nemusí dostaviť vôbec. A niekedy sa dostaví ten úspech rýchlo, avšak človek naň musí byť prichystaný, aby ho vedel akceptovať a nejako s tým začať žiť.
Keby som sa nedostal do Extrémnych premien, tak by som tu možno ani nesedel a možno by som nedosiahol to, čo som dosiahol. Ja som trénoval napríklad Hantuchovú, Cibulkovú, Cervanovú, Kasatkinu, Wickmeyerovú, Petrovú, Višňovského, Vitteka, Šatana. To je super, ale je to vrcholový šport, kde sa rýchle zabúda. Bolo by možno dobré, ak by som sa rozhodol v čase, keď som trénoval Dariu Kasatkinu a bol som s ňou štyri a pol roka od štyristého po desiate miesto na svete, že teda chcem robiť vrcholový šport, ale musím tomu podmieniť cestovanie po svete a podobne. Bol som v tej komunite vrcholových športovcov aj čiastočne známy.
Ale možno by som nedosiahol taký úspech, ako keď som dostal šancu robiť Extrémne premeny. Možno práve preto, že som bol prichystaný a stálo za tým vyše dvadsať rokov praxe a tvrdej driny, ma oslovili, vyhral som kasting a začal som robiť Extrémne premeny. Keby som na to nebol nachystaný, tak možno by som úspech nedosiahol a ten program by nepokračoval už po prvom roku, pretože by to ľudí nechytilo, nebolo by to dobré, nevedel by som to urobiť. Ale bol som prichystaný na to, aby som sa stal úspešným alebo dosiahol úspech. Ale keby som nerobil vytrvalých dvadsaťosem rokov to, čo robím a neštudoval, nepracoval, tak by som to určite nedosiahol. Nehovorím, že toto je „úspech úspech“, ale môžem to charakterizovať tak, že som v tom živote už niečo dosiahol. Aspoň maličké. Že už si ľudia možno budú pamätať, že nie som úplne na zahodenie. To je možno ten najväčší zmysel života.

Trénuješ ešte?

Ja trénujem stále. Ja robím desať hodín denne. Každý jeden deň trénujem od šiestej rána do dvanástej alebo do pol jednej, ako kedy. O jednej beriem psa, pretože to je moja úloha, do tretej ho venčím. Od tretej robím do šiestej, niekedy do siedmej.

Trénuješ aj seba?

Aj seba trénujem. Každý deň. Nie každý deň tak tvrdo, ale mám super kamoša a klienta Ondra. Spolu s ním vytváram dvojicu, čiže trénujem ja jeho, ale zároveň trénujem s ním ako sparing, čiže to mám veľmi zjednodušené, lebo takto s ním tri – štyrikrát do týždňa cvičím. Okrem toho chodím venčiť psa. Buď s ním idem na bicykel, alebo si idem zabehať, alebo idem iba chôdzu. Tie obedy sú pre mňa taká psychohygiena, kedy sa človek naučil, že niekedy sa treba venovať tomu sebapoznaniu omnoho viac ako tej fyzickej aktivite. To je asi jediné, čo ma udržuje byť stále dobre naladeným. Alebo možno toto jediné mi bráni v tom, aby som nejako vyhorel. Asi to, že nerobím len jednu vec, ale robím veľa rôznych vecí.

Čoskoro tu máme ďalší ročník dm ženského behu. Aký je tvoj vzťah k behu?

Teraz je môj vzťah k behu bolestný. Beh milujem, podľa mňa je beh super. Jedna z najprirodzenejších lokomócií človeka je totiž chôdza a beh. Nemôžem ho však praktizovať, lebo mám zlikvidované členky. Ale mám ho rád. Viem ísť aj bežať, ale je to vždy obmedzené, lebo keď napríklad odbehnem polmaratón, tak potom sa mesiace dávam dokopy. Takže beh používam len sem-tam. Viac bicyklujem alebo chodím, lebo to mi robí dobre. Ale dm ženský beh alebo beh celkovo je super vec.

Zaraďuješ beh do tréningového plánu aj svojim klientom?

Áno, v tréningovom pláne beh bežne používam. Hocijaké iné kardio plus beh sú súčasťou každého tréningového plánu. Jasná vec, že niektorí chcú bežať napríklad polmaratóny. Niekedy má Zuzana baby, ktoré sa vyhecujú a idú bežať dm ženský beh, tak sa na to chystajú. Robia si nejaký plán, aby odbehli ten beh čo najlepšie.

Poďme sa teraz porozprávať o Marošovi aj Grcovi. Čo má Grco, čo Maroš nemá a naopak?

Podľa mňa je to stále ten istý človek, akurát, že na prezývku Grco reagujem hocikde a skôr nereagujem na meno Maroš. Tú prezývku mám od konca strednej školy. Nemyslím si, že tam je nejaký rozdiel. Aspoň o tom neviem. Možno iní by povedali niečo iné, ale ja si to nemyslím. Aj keď v tom alter egu prišli na to, že môžeš byť pred kamerou alebo na pódiu niekto iný a zasa v súkromnom živote niekto iný.
Môže sa stať, že na pódiu som viac emočný a viac chcem odovzdávať ľuďom energiu a informácie. A zasa keď som doma, som viac uzavretý, menej rozprávam. Nechce sa mi rozprávať, mám rád kľud, mám rád ticho, mám rád svoju hudbu, ktorú počúvam, ktorú nikto v domácnosti nemiluje, jedine ja. Keď som sám sebou, tak som skôr introvert ako extrovert. Ale to ma možno prinútila tá doba a ten spôsob života, že sa človek uzatvára a na dovolenky ide tam, kde je čo najmenej ľudí, aby bol čo najviac sám, aby čo najviac zregeneroval, oddýchol si a nemusel sa s nikým rozprávať. A to ja nemám problém sa s ľuďmi rozprávať, ale viem, že moje telo aj moja hlava to potrebujú na to, aby som si oddýchol.

Od roku 1995 máš svoje motto: „Byť najlepší znamená odlišovať sa.“ V čom sa odlišuješ ty?

Asi tým, že vždy chcem robiť všetky veci na sto percent a chcem víťaziť. Obrazne povedané víťaziť. Nechcem robiť veci na polovicu. Keď si niečo zaumienim a do niečoho sa pustím, tak je mi jedno, kto čo hovorí, je mi jedno, aká je tam prekážka. Do každej veci, do ktorej sa pustím chcem ísť na sto percent a chcem to urobiť čo najlepšie, ako to dokážem urobiť, aby som na konci dňa bol spokojný s tým, že som do toho dal naozaj všetko. Neviem robiť veci len tak. Aj keď niekto ma poprosí, že stretnime sa a veď len tak mi napíš nejaký plán. Neviem to tak urobiť. Ja si nad to buď sadnem a urobím to tak, že si za to zodpovedám a nehanbím sa ti to poslať, alebo to neurobím. „Len tak“ to proste urobiť neviem.

Úspech má veľa podôb. Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?

Možno je úspechom to, že mám stále tú istú ženu. Sme spolu tridsaťdva rokov, z toho dvadsaťdeväť rokov sme manželia. V podstate sme si dokázali založiť vlastné štúdium, kde si je človek sám sebe pánom a prináša to nejaké ovocie. Stále k nám chodia ľudia, ktorí sa u nás cítia dobre. Napísal som knižku, dokončujem aplikáciu, volajú ma na prednášky. Možno to je úspech a satisfakcia za to, že asi to, čo robím, robím dobre.
Mám robotu, ktorú milujem. Mám ženu, máme super deti, ktoré sú vďaka manželke super vychované. Máme spomínaný gym. A úspech je aj to, že sme zdraví, a že po dvadsiatich deviatich rokoch prináša moja práca ovocie. Možno si teraz niekto povie, že to je smiešne, ale ja som šťastný, že si môžem dovoliť ísť na dovolenku a konečne si ju zaplatiť bez ohľadu na to, či má človek po návrate ďalšie peniaze na to, aby mohol existovať. Aj keď určite sú aj limity.
Na toto sme čakali dvadsaťšesť rokov.Aby človek mohol žiť tak, ako chce žiť a môže si dovoliť nie všetko čo chce, ale vie si plniť svoje sny. Viem si kúpiť tenisky, keď chcem. Niekedy som si to nemohol dovoliť. Moja láska je zbierať Montblanc perá a diáre. Mám veľmi rád značku Montblanc, z ktorej veci som si začal zbierať pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ja sa teším, že viem ísť do obchodu a viem si kúpiť pero, ktoré sa mi páči. Nie všetky, lebo niektoré sú mega drahé. Ale v princípe si viem plniť niektoré svoje sny, ktoré som si niekedy plniť nemohol. To je podľa mňa super. Toto je presne to, čo veľa ľudí nechápe a nevidí, lebo vidí len ten terajší úspech, ale nevidí, že je to stovky odrobených a odmakaných hodín. Každá jedna koruna, ktorú človek zarobí je zarobená tvrdo. Nič nie je zadarmo. Z niečoho to vzniklo a to je fantastické. Ale zo všetkého je asi najväčší úspech to, že to tá moja žena ešte stále so mnou dokáže vydržať.

Keď sa pozeráš na vaše deti, Kubo je už dospelý, Dorka skoro dospelá. Čo si tak vravíš, že super, toto sa nám podarilo?

Prajem im, aby dosiahli v živote to, čo chcú dosiahnuť, aby sa im darilo, aby boli zdraví a šťastní. To ostatné je už na nich. Obidvaja sú pracovití. Hlavne aby boli v živote šťastní. Ostatné už potom dokážu. Myslím si, že to už je jednoduché.

​

Ktoré vlastnosti by sme podľa teba mali v deťoch cibriť? Čo považuješ pri výchove detí za najdôležitejšie?

Ja si myslím, že pokoru a entuziazmus robiť veci na sto percent. To je podľa mňa asi to najdôležitejšie. Lebo ľudia pri prvých známkach úspechu strácajú k veciam pokoru a úctu, a to je možno tá najväčšia chyba. To vidí človek aj na tých mladých tréneroch, že sú hneď majstri sveta. Už si myslia, že môžu všetko, stratia takú tú súdnosť a zabudnú na to, že všetci sme v podstate vzišli z toho istého.

Aký je tvoj recept na dnešnú hojnú, pohodlnú dobu?

Ja si myslím, že každý, keď má svoj vlastný cieľ a ide si za ním, musí vytrvať v tom, čo robí. A to je tvrdá drina. A musí pochopiť, že výsledky neprídu hneď. Ale podľa mňa to prichádza s vekom, že pochopíš, že sa nemôžeš opičiť po susedoch, nemôžeš opakovať a porovnávať sa s vedľajším susedom, prečo ten áno a ten nie. A prečo mne nepraje šťastie. Ľudia by si mali začať uvedomovať to, že čo je vlastne tá podstata samotného života. A keď si to uvedomia, tak zistia, že nepotrebuješ mať šesť rovnakých opaskov, len inej farby. Možno ti stačí jeden. Dobre, keď niekto pracuje a potrebuje obleky, tak jasná vec, aj ja mám osem teplákov, lebo mám rád, keď som v práci čistý a uhladený. Ale nemusíme mať všetko, čo majú susedia. Človek by mal trošku zvoľniť.
Väčšinou o tých najbohatších ľuďoch človek ani nevie, že sú najbohatší. Tí väčšinou nemajú Luis Vuitton, Gucci a neviem čo. Možno majú drahé rifle, ale ani nevieš, že sú drahé. Možno majú nohavice ušité na mieru, ale ty ani nevieš, že sú ušité na mieru. A keď prídu do spoločnosti, tak ani nevieš, že tam prišli, ale cítiš tú energiu, ktorú so sebou doniesli. A vidíš to, že tak toto je niekto. Ale to, že máš drahé oblečenie, to to z teba neurobí.
Ja neodsudzujem ľudí. Viem, že niekto má radosť kupovať si krásne drahé značkové veci, to je normálne. Pre veľa ľudí to je ten zmysel zarábania peňazí. Ale možno pre niekoho je zmysel radšej chodiť na dovolenku.
Aktuálne je v spoločnosti prítomná obrovská okázalosť. A potom sa ľudia hanbia, že idú na dovolenku na Maledivy. Ale prečo by som sa mal hanbiť povedať, že idem na Maledivy? Veď som si na to zarobil. A že som ochotný za to dať peniaze? Veď to je moja súkromná vec. Ja sa nemusím nikomu spovedať, že idem na Maledivy alebo idem na Honolulu. To je presne to, čo som povedal – ten strach a obava z druhých alebo z budúcnosti. Je mi úplne jedno, kto čo povie. Veď rob a choď aj ty. Ja som na dovolenku prvých desať rokov vo svojom živote nešiel. Jedine na sústredenie, kde Zuza musela pre deti variť. Po desiatich rokoch sme začali chodiť sem-tam na dovolenku. A do dnešného dňa chodíme stanovať deväť rokov na to isté miesto v Chorvátsku. To je naša hlavná desaťdňová dovolenka. Až tento rok sme si dovolili to, že sme išli okrem stanovačky ešte na jednu dovolenku na Maledivy. Ale to je dvadsaťdeväť rokov tvrdej driny.

To je to, čo si spomínal, že veľa ľudí u teba vidí, že Maroš to má teraz takto, ale vôbec nevidí tých tridsať rokov za tým...

Veď to, že ty žneš tú úrodu teraz. Ale zasial som pred takmer tridsiatimi rokmi. To vidí len málo ľudí. Gro z nich vidí to posledné, ale je to normálne. Ja to neodsudzujem. My veľmi rýchlo ľudí odsudzujeme. Alebo niečo očakávame a potom sme sklamaní. Ale keď sa naučíš neočakávať nič, tak ťa nemá čo sklamať. Ja sa to tiež učím, nie je to vôbec ľahké. Koľkokrát som sklamaný a potom si poviem, veď načo si to očakával. Ale na to človek podľa mňa musí dozrieť. Nedá sa na veľa vecí prísť hneď. To je podľa mňa frajer, kto na to príde hneď. Ja som si tiež veľa vecí myslel a úplne ináč sa to celé vyvinulo.

Zuzku spomíname počas celého tohto rozhovoru. Si s ňou už vyše tridsať rokov. Aký je život s Marošom, Grcom, športovcom, trénerom?

Ťažký. Ona má so mnou veľmi ťažký život. Lebo ja som hnusný egoista.J Veľakrát človek v ukvapení povie to, čo povedať nechce. Práve to je presne to, že človek stratí energiu pre druhých a potom príde domov a už nemá energiu pre svoju vlastnú rodinu. Tento rok som mal prednášku, keď tu bol prednášať Robin Sharma a bol som jedným zo spíkrov a tam som povedal, že keby som mal niečo vrátiť, tak jedine to, aby som dokázal ubrať z práce. A tú časť, aspoň tých dvadsať percent venoval rodine. To je jediné, čo by som na svojom živote zmenil. Inak by som nezmenil vôbec nič.

Čo je to, čo Zuzka u teba už nie je ochotná tolerovať?

„Kedy si odložíš toto do pivnice? Zuzi, neboj sa, zajtra to urobím. J Prečo nejdeš teraz? Lebo teraz musím toto dočítať. Zajtra to urobím. Zajtra neexistuje. Hovorím, existuje, zajtra to urobím.“ A toto sa opakuje a toto už nie je ochotná tolerovať, to už je vo vývrtke.

Asi sa nedočkala toho zajtra.

To ona vie, že nie. Na druhý deň by bolo zase zajtra. Toto sú veci, ktoré sú ťažké. Ja proste nedokážem niektoré veci robiť tak, ako by som chcel. Ale už sa s tým, bohužiaľ, musí zmieriť.

My sme pre dm active beauty robili spolu rozhovor aj v roku 2017, keď Zuzka o tebe povedala mnohé pekné veci a ešte povedala aj to, že: „Práca je pre neho vždy na prvom mieste a až potom sme my ako rodina“. Zmenilo sa medzičasom niečo?

Bohužiaľ. Chcel som, ale nepodarilo sa mi to zmeniť. Ale už je to lepšie. Je to o niečo lepšie. Polepšil som sa, ale ešte by som nepovedal, že som rodič a otec roka.

Medzičasom si sa stal top influencerom. Ako si sa stotožnil s touto modernou rolou?

Zobral som to za súčasť svojho života, že to proste musí byť. Bez toho to nejde. Nemám to rád, ale beriem to ako súčasť toho celého života, že bohužiaľ, je to tu, treba to robiť. A keď sa to robí, treba to robiť dobre. A keď tam už človek niečo dáva, tak nech sú tam pre tých ľudí aspoň nejaké hodnotné veci. Keď hovorím o nejakých doplnkoch výživy, tak si stokrát premyslím, že či sú ozaj takí dobrí. A keď niečo poviem, tak aby som tým ľuďom ozaj ponúkol vec, ktorá je dobrá. Nie len preto, že ti niekto zaplatí za ten post, že ho tam dáš. Tomuto všetkému sa snažím vyhýbať a nerobiť tie veci preto, že dostanem peniaze ale preto, že tomu verím a som s tým stotožnený. Ináč to robiť neviem ani nerobím a všetky také spolupráce odmietam.
Na jednej strane sú to super peniaze, ktoré tým vie človek zarobiť, ale na druhej strane sa mi zdá, že sú tie peniaze veľmi zadarmo. Ale ony v podstate nie sú zadarmo. To je presne to, že nedostal by si ponuku keby si nebol tam, kde si a nerobil to, čo toľké roky robíš. Takže to, že ti teraz niekto zaplatí za spoluprácu je výsledok toho dvadsaťdeväťročného snaženia. Keby som to nedosiahol, tak ťa nikto neplatí a miesto stoštyridsať tisíc sledovateľov máš desaťtisíc sledovateľov alebo menej.
Má to svoje plusy aj mínusy, ale to, že tomu musíš venovať čas, je brutálne náročné. Našťastie mám super babu, Kristínu, ktorá sa mi o to stará. Je ako moja pravá ruka, ktorá všetko rieši a tá ma posledné roky odbremenila od všetkého, od čoho sa odbremeniť dá. A to mi rozviazalo ruky.
Zlé je to, že keď si už nejaký influencer či dokonca top influencer, aj keď ja sa za to nepokladám, strácaš trochu slobodu. Niekedy, keď sociálne siete neboli, sme išli partia do mesta, opili sme sa a vo februári som v Eurovei vo vode vo fontáne plával v koženej bunde kraula. Sbskar pozeral ako puk, že čo sa to deje, keď sme tam v tej dvadsaťcentimetrovej vode plávali na jednu stranu kraul, na druhú stranu znak.J Keby som to urobil teraz, tak ťa nafotia a je z toho obrovská aféra. Ale už som sa s tým naučil nejako žiť, naučil som sa v tom nejako plávať.

Merch 6:07 ešte máš?

Nemám, ale rozmýšľal som, že to znovu obnovíme, že dáme tomu pokračovanie. Teda, že dotlačíme nejaké 6:07 veci. Lebo to bolo vcelku milé. Bolo to spontánne, bolo to dobré a veľa ľudí sa ma na to ešte pýta. Ono to pre nás robila jedna firma. Všetci si mysleli, že koľko toho čovek predal a ja som z toho nezarobil ani živú korunu.J
Ale o tom je život. Ja som už toľkokrát vo svojom biznise zle investoval, že toto sú už halierové záležitosti. To keby sa mám nad týmto zamýšľať, tak ma z toho picne. Možno to je presne to, že urobíš chybu, nevyjde to, nemáš peniaze, znovu si na dne a znovu vstávaš a znovu ideš dole... Možno to je presne to, že ten šport a tá disciplína od malička, čo do mňa rodičia dali je práve to, že sa nebojím riskovať, ísť na tú hranu a stále ísť na tej hrane, lebo to je tá cesta k úspechu. Nemôžeš ísť pod hranou, ak chceš dosiahnuť výsledok. Nikdy nedosiahneš vrchol Mount Everestu, pokiaľ sa otočíš dva metre pod vrcholom. Nie si na vrchole. Aj keď niektorí môžu povedať, že bol som dva metre pod. Ale to si bol dva metre pod ním. Vrchol je vrchol. Dovidenia.

Úplne mi nadhadzuješ na ďalšiu otázku, lebo na jar tohto roka si bol na jednej konferencii ako motivačný spíker pred Robinom Sharmom. Ja som si pozerala tvoje storky pred vystúpením, v ktorých si to označil za najväčší deň tvojho života. Ako tento najväčší deň tvojho života dopadol?

Dopadol veľmi dobre, aj keď som mal brutálny stres. To bolo asi ešte horšie ako štátnice. Prvýkrát v živote som vystúpil pred vyše dvetisíc ľuďmi. Boli predo mnou Robin Sharma, Michal Pastier, Peter Strcula a Táňa Ondrejková. To sú ľudia, ktorí robia prednášky pravidelne, skoro na týždennej báze. Ja nie som taký spíker, a preto som mal z toho brutálny stres a myslel som si, že si na pódiu nespomeniem na nič. Našťastie som mal prezentáciu. Dokonca som si ju prichystal na dovolenke, kde som si ju aj študoval.
Ale dopadlo to veľmi dobre. Sajfa ma neuveriteľne uviedol, veľmi mi to pomohlo, a tak mi odbúral päťdesiat percent stresu. A potom som sa po dvoch vetách konečne uvoľnil, keď som si povedal, že veď hovoríš o tom, čo robíš, tak len povedz tým ľuďom to, čo im chceš povedať a bude to dobré. Potom som chytil druhý dych a myslím si, že to dopadlo veľmi dobre. Ľudia si to chválili.

Čo by si vo svojom živote nemenil?

Nič by som nemenil. Nič. Rozmýšľal som nad tým už veľakrát, ale nezmenil by som, že vôbec nič.

Iba tých dvadsať percent viac rodiny.

Áno, ale nič iné by som nemenil. Fakt, že vôbec nič iné. Ja by som sa ani nechcel vrátiť do dvadsiatky. Za žiadnych okolností. Ja som spokojný tam, kde som a so všetkým, čo som urobil. Na všetko som pyšný a som šťastný, že sa mi to podarilo. Nechcel by som ani nič zmeniť, ani nič vrátiť. Aj chybám, ktoré som urobil sa teším, lebo bolo nutné ich urobiť.

Čo je to, čo ťa na tvojej práci baví najviac?

Výzvy. Keď sa niekto zraní. Nie, že chcem, aby sa ľudia zranili, ale keď športovec príde zranený, tak sa teším z toho, že je to nová výzva, ako ho vrátiť čo najrýchlejšie späť. Teším sa, keď mi príde napríklad Anhelina Kalinina (tenistka) a hľadám systém, nájdem systém a potom hľadám, ako ho vylepšiť. To sú, obrazne povedané, mikroskopické zmeny. Keď ich urobíš, tak výsledok je niekoľkonásobne dobrý. To je presne to, čo ma baví. Stále hľadať nové veci, dopĺňať si ten systém.
To trénovanie ja milujem. A prišiel som na to, teraz to už viem povedať úplne s hrdosťou, že som sa asi narodil pre povolanie trénera, pretože to je asi jediná vec, ktorú viem, že viem robiť dobre. A že ju cítim. Okrem vedomostí a skúseností mám v sebe asi taký kus kumštu, to znamená, že feelingu, ktorý možno nie každý má.

Vzdelávaš sa ešte?

Vzdelávať sa vzdelávam stále. Človek si kupuje nejaké online kurzy. Minulý rok sme tiež mali u nás v gyme amerického trénera Pata Davidsona. Človek sa vzdeláva a hľadá si vzdelávanie, ktoré by ešte k niečomu pomohlo. Lebo už toľko zmien tam až tak nie je. Je, ale už je potrebné dbať na to, aby sa dokonala tá kvalita. Nie mať čo najviac kurzov za každú cenu, ale už si vyberať kvalitné veci, ktoré ťa obohatia a posunú.

Čo je to, čo ťa nadchýna najviac nie na práci, ale na živote?

Sloboda. Ľahkosť. Nádhera. Každý deň je iný. Nikdy nemôžeš zažiť ten istý deň. Teraz si to dvakrát tak vychutnávam a teším sa z toho života. Vždy som sa tešil, ale teraz po tej päťdesiatke si uvedomujem, že ten život je bohovský.
Ja sa teším, keď idem von so psom a vyjdeme na Panovu lúku, ktorú milujem. Tam si na slniečku vegetíme dvadsať minút a potom sa vrátime domov. To je nádherný pocit. Alebo tým, že bývame blízko lesa, ideme do lesa. Do mesta veľa nechodím, to ma nebaví, ale aj tam sa bavím. Tým, že mám rád whisky, tak napríklad sa vždy teším, keď idem raz za čas do The Izzi pubu v Petržalke. Tam je Peťo, ktorý je macher cez whisky. Vždy sa teším, keď tam prídem a on mi urobí prednášku o nejakej whisky. To je neuveriteľná radosť a teším sa, že sú takíto ľudia, ktorí ťa vždy niečím obohatia. Ja hovorím, že človek sa má stretávať s ľuďmi, s ktorými sa chce stretávať, nie s ktorými sa nechce stretávať. Už nemám dvadsať rokov, že sa musím. Už mám toľko rokov, že sa nemusím stretnúť s nikým, s kým sa nechcem stretnúť. Chcem sa stretávať s ľuďmi, ktorí ťa vedia o niečo obohatiť. Načo mi je stretávanie sa len tak. Dosť, že človek žije ťažký, hektický život, ešte aby som strácal čas s niečím, čo nechcem.

Náš podcast je o inšpiráciách. Čo je to alebo kto je ten, kto inšpiruje v živote teba?

Mňa inšpiruje veľa vecí. Inšpiruje ma napríklad to, čo dosiahol Arnold Schwarzenegger. Je to pre mňa neuveriteľná vec. Odmyslím politiku, lebo ja politiku nenávidím, ale to, čo dosiahol ako športovec. Keď som vyrastal, tak on bol kulturista, ktorý už bol v tom čase na stránkach časopisov veľký frajer. On ma inšpiruje, že sa fakt všetko dá, keď človek ide za tým svojím cieľom. Inšpiruje ma Michelangelo Buonarroti z knihy Agónia a extáza. Bol to tiež človek, ktorý si išiel svojím systémom. Čiže to sú presne takí ľudia, ktorí robia to, čo milujú a robia to najlepšie ako vedia. To je presne tá dôležitá podstata. A takíto ľudia mňa inšpirujú.
Ale aj obyčajní ľudia. Inšpiruje ma napríklad aj to, že moji rodičia žijú stále spolu a majú dobré manželstvo. Inšpiruje ma aj môj švagor a vo veľa veciach mi je príkladom. Dokonca aj naše deti ma vo veľa veciach inšpirujú. Človek, keď chce, nájde inšpiráciu všade a je to v podstate motivácia. Tá motivácia má veľa podôb.

Čo je to, čo by si chcel, aby tu raz po tebe zostalo?

Možno sa mi ešte niečo podarí. Možno sa mi podarí napísať ešte nejakú ďalšiu knihu, ktorá bude inšpiratívna pre obézne deti a ich rodičov. Možno sa mi podarí dokončiť tú aplikáciu, ktorú už tretí rok dokončujem, ktorá bude vytvorená len pre obéznych ľudí a bude pomáhať ľuďom, ktorí nemajú peniaze na trénerov a nedostanú sa do Extrémnych premien. Ťažko povedať. Ja chcem, aby za mnou zostala moja práca, na ktorú keď si ľudia spomenú, tak povedia, že áno, to bol ten frajer. Nemusí tam byť nič materiálne. Možno ten dojem, ktorý po tebe zostane, tá myšlienka, ktorá bude pretrvávať ďalej.

Tvoj odkaz našim poslucháčom...

Ja mám veľmi rád citát od Aristotela, ktorý povedal, že: „Sme tým, čo opakovane robíme, dokonalosť preto nie je čin, ale zvyk.“ A myslím si, že to je absolútne svätá pravda. Je tam vystihnutá tiež vytrvalosť a všetko podstatné.

Maroš, veľmi pekne ti ďakujem, že si prišiel do nášho podcastu, že si sa s nami podelil nielen o športové, ale aj osobné veci a mnohé inšpirácie. Želám ti do života len veľa úsmevu, energie a nech sa ti aj naďalej darí plniť tvoje sny.

Ďakujem.