Psychologička Veronika Ujlaky Strapková: „ Nestresujme sa návykmi“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o psychickom zdraví a o tom, ako vstúpiť do nového roka čo najvyrovnanejšie a s čo najzdravším nastavením. Mojím dnešným hosťom je psychologička Veronika Ujlaky Strapková. Veronika, vitaj!

Ahoj.

Veronika, pracuješ v Národnom onkologickom ústave v ambulancii klinickej psychológie, kde sa sústreďujete na pomoc pacientom v náročných situáciách, ktoré onkologické ochorenie prináša. Čo ťa viedlo k tomu, aby si začala pracovať práve v onkológii?

Myslím, že to bola zhoda okolností. Po škole som túžila ísť do špecializácie v klinickej psychológii a v Národnom onkologickom ústave som zažila veľmi príjemný pohovor. Stretla som tam veľmi milých ľudí, čo ma inšpirovalo týmto smerom. A čím som tam dlhšie, tým viac si uvedomujem, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie.

Aktuálne máme január a začiatok roka býva pre mnohých ľudí veľmi náročný. Čo si myslíš, čo to spôsobuje?

Myslím, že začiatok roka sa spája s nejakými predsavzatiami, to je možno jedna vec. Druhá vec je znížená socializácia po decembri, ktorý bol možno plný ľudských kontaktov, ktoré ako ľudia potrebujeme. Celkovo kratšie dni, dlhšia zima, menej slnečného svetla – to všetko môže na nás pôsobiť. Hoci január nie je úplne najdepresívnejší mesiac v roku, mnohí ľudia si vtedy začínajú uvedomovať, že im nie je až tak dobre, že možno pociťujú určitý útlm.

Môžu niektorí ľudia práve začiatkom roka začať pociťovať niečo ako smútok alebo až depresiu?

Sú ľudia, ktorí sú citlivejší na sezónne výkyvy. Existuje aj diagnostická jednotka, nazýva sa sezónna afektívna porucha. V podstate ide o depresiu, ktorá je viazaná najmä na zimné obdobie a mala by sa vtedy vyskytovať častejšie. Áno, sú ľudia, ktorí trpia depresiou a práve v tomto období sa u nich vyskytuje častejšie. Súvisí to s tým, že je zima, dni sú kratšie a pre niektorých ľudí je to veľmi náročné. Môže sa to takto rozbehnúť napríklad v strede zimy, už začiatkom januára.

A ako vieme rozlíšiť či ide o smútok, alebo o depresiu? Kedy nastane ten moment, že si máme povedať: aha, teraz by som mal/a vyhľadať odbornú pomoc?

Myslím si, že základný rozdiel medzi smútkom a depresiou je v intenzite, v miere, do akej nás to ovplyvňuje, našu činnosť a naše schopnosti, a tiež v dĺžke trvania. Depresia má diagnostické kritérium, že by mala trvať aspoň dva týždne. Keď máme napríklad dva dni smutnú náladu a na tretí deň je nám už v pohode, vieme robiť niečo iné a vieme to vôľou odkloniť, nenazývame to ešte depresívnou poruchou, ale skôr smútkom. Nespĺňa to kritériá pre diagnózu depresie.

A aké sú tvoje skúsenosti? Vedia ľudia rozlíšiť, kedy ide o smútok a kedy už naozaj smerujú k depresii a potrebujú pomoc?

Je to veľmi paradoxné. Niekedy, keď sa rozprávam s ľuďmi, hovoria, že majú depku alebo depresiu, v skutočnosti ju nemajú. Možno majú len určitý útlm alebo prirodzené pocity smútku v danom období. Častokrát naopak ľudia, ktorí naozaj trpia depresiou, si ju skôr nechcú priznať. Povedia, že oni predsa niečo také nemajú. Je zaujímavé, že práve tí ľudia, ktorí ňou trpia, si ju možno nechcú pripustiť. Tento termín sa v bežnej komunikácii často nadužíva.

Prejavuje sa depresia u všetkých ľudí rovnako?

Neprejavuje. Často máme predstavu akéhosi prototypu depresie – niekoho, kto je smutný, kto sa nevie tešiť a nedokáže prežívať radostné emócie. U mužov však depresia môže vyzerať inak. Častokrát sa prejavuje skôr zlou náladou, podráždenosťou alebo hnevom. Muži môžu pociťovať skôr telesné ťažkosti, povedia napríklad, že ich niečo bolí, namiesto toho, aby hovorili o smútku. Môže sa u nich objaviť aj rizikové správanie, napríklad zvýšená konzumácia alkoholu, rýchlejšia jazda autom alebo hranie hazardných hier.
U starších ľudí sa depresia môže prejavovať skôr apatiou a stiahnutím sa, prestane im záležať na veciach, ktoré boli pre nich kedysi dôležité. Niektorí seniori môžu mať dokonca prejavy podobné pseudodemencii – zhorší sa im pamäť a pozornosť, no nemusí to byť hneď Alzheimerova choroba.
U malých detí, napríklad u škôlkarov alebo v mladšom školskom veku, sa depresia môže prejavovať telesnými ťažkosťami, keďže ešte nevedia svoje emócie dostatočne pomenovať. Povedia napríklad, že ich bolí bruško. V období adolescencie môže ísť skôr o vyhýbanie sa sociálnym kontaktom, keďže priatelia sú v tomto veku veľmi dôležití, a tiež o zvýšenú podráždenosť či hnev.
Depresia má teda určité spoločné znaky, no jej prejavy sa môžu líšiť v závislosti od veku, pohlavia aj osobnosti. Je dôležité naučiť sa byť citliví k tomu, že nemusí vyzerať vždy rovnako, a vďaka tomu sa v nej vieme lepšie orientovať.

Tretí januárový pondelok je označovaný aj ako Blue Monday, čiže najdepresívnejší deň v roku. Ako to vnímaš ty?

Pozerala som si pôvod tohto konštruktu a je to taká zaujímavá príhoda. Cliff Arnall je psychológ, ktorého oslovili, aby robil kampaň pre cestovnú kanceláriu. Vtedy vymysleli niečo v tom zmysle, že treba vycestovať, aby sme mali v januári viac slnka. Odvtedy sa to nejako traduje, ale vedecky to nie je nijako podložený koncept. Ani štatistiky neukazujú, že by bolo v tomto období najviac samovrážd.
Január však môže byť náročný. Pondelky sú vo všeobecnosti dni, ktoré sú z hľadiska samovrážd frekventovanejšie, ale tretí januárový pondelok nie je vedecky potvrdený ako najdepresívnejší deň v roku. Môže to byť skôr obdobie, keď si ľudia začnú uvedomovať, že mnohé predsavzatia sa nenaplnili, že sa vrátila každodenná rutina a slnko stále neprichádza. To všetko môže viesť k väčšej únave a u niektorých aj k pocitom smútku.

Ty už si spomínala, že začiatok roka je plný predsavzatí aj potreby zmien, ktoré si na seba kladieme, a často nevydržia ani pár týždňov. Čo si myslíš, prečo novoročné predsavzatia tak často zlyhávajú?

Myslím si, že na naozajstnú zmenu, ak sme o nej presvedčení, vôbec nepotrebujeme pondelok ani prvého januára. Celkovo, aj keď sa pracuje s motivačnými rozhovormi s ľuďmi, vnímame, do akej miery je človek na zmenu pripravený. Keď je pripravený, urobí ju hocikedy. To, prečo to v januári zlyháva, môže súvisieť s tým, že to nie je skutočná vnútorná chuť po zmene. Možno ide len o formálne rozhodnutie, keď si človek povie, že teraz už to spraví, ale ešte tam neprebehol ten proces, ktorý potrebujeme na to, aby sme mali vôľu. Keby prebehol, nepotrebujeme čakať na prvého januára, jednoducho začneme hneď.

Pri predsavzatiach je to často tak, že prichádzajú zvonku. Stále sú tu prítomné posolstvá ako január, začni odznova, zmeň niečo vo svojom živote. Ide teda o istú formu tlaku zvonka, ktorá na ľudí pôsobí. Ako vnímaš tieto tlaky ty?

Myslím si, že akýkoľvek tlak zvonka môže byť vnímaný ako tlak, ale môže to byť aj niečo, čo človek až tak nerieši a nevšíma si. To, ako ho vnímame, súvisí s tým či je to téma, ktorá s nami rezonuje. Ak máme potrebu nejakej zmeny, vnímame tieto odporúčania skôr ako tlak, pretože si tú potrebu osvojíme a chceme niečo urobiť. Nemusí to byť ani dobré, ani zlé. Ak to chceme urobiť a máme na to silu, môže to byť pozitívne. Ak ide o niečo, na čo silu nemáme, môže nás to paralyzovať a vyvolávať úzkosť. Možno je dobré pracovať s vlastným očakávaním a zamyslieť sa nad tým, prečo na nás ten tlak pôsobí tak silno. Možno je tam naozaj niečo, čo chceme v živote zmeniť. A ak áno, otázkou je, ako to urobiť tak, aby sme necítili tlak, ale motiváciu, aby sme našli spôsob, ako to spraviť pre seba a aby sme to dokázali.

Ako odporúčaš ľuďom nájsť si motiváciu?

Myslím si, že tam je vždy nejaká prvotná úvaha, nejaká potreba niečo mať v živote. Ide o hľadanie tej potreby – prečo chcem niečo v živote zmeniť, čo mi to prinesie, o čom to naozaj je, čo z toho získam, keď to zmením. Potom je dôležité stanoviť si realistické ciele, aby to nebolo len o jednom finálnom cieli, ale o niečom, čo som schopná dlhodobo udržať. Kľúčové je vedieť, prečo to robím, aby bola zodpovedaná tá vnútorná otázka, prečo mám túto potrebu. Niekedy si stanovíme ciele a ani nevieme prečo, no keď tomu rozumieme, ide to oveľa ľahšie.

Čiže medzi cieľom a udržateľnou zmenou je ešte kus cesty. Potrebujeme vedieť, prečo to robíme, a čo ešte?

Myslím si, že aj zhodnotenie reálnych možností. Veľa ľudí má život, v ktorom sú deti, práca a ďalšie povinnosti. Časté predsavzatia bývajú napríklad: chcem začať cvičiť, chcem schudnúť, od nového roka chcem prestať fajčiť. Keď si zoberieme cvičenie alebo zmenu v stravovaní, je to pre človeka na začiatku veľmi stresujúce. Ak má deti a prácu, nie vždy je reálne ísť cvičiť päťkrát do týždňa. Preto je dôležité zreálniť svoje možnosti, sadnúť si nad vlastným životným harmonogramom a prispôsobiť proces zmeny tomu, čo naozaj dokážem. Ak to neurobím, budem sklamaná, budem mať pocit, že som opäť niečo nedokázala a zlyhala. To potom vedie k ďalšej demotivácii a ľudia z toho môžu byť naozaj veľmi smutní.

Dajme tomu, že si niekto dá nejaké predsavzatie a zlyhá. Ako potom naložiť s tým zlyhaním?

Tam je dobrý sebasúcit. Keď to veľmi zjednoduším, sebasúcit je o tom, že so sebou hovoríme tak, ako by sme hovorili so svojím najlepším kamarátom. Znie to jednoducho, ale koľkokrát si povieme: „Bože, ty si strašná, čo si zase nedokázala.“ A pritom by sme to svojej najlepšej kamoške nikdy nepovedali. Sebasúcit nám pomáha pochopiť, že každá skúsenosť je v podstate ľudská. Zlyhanie je prirodzené a to, že sa nám niečo nepodarí na prvýkrát je úplne normálne. Ide o to poľudštiť vlastnú skúsenosť, zmeniť vnútorný monológ z nepriateľského na taký, aký by sme mali k najlepšej kamarátke, a možno si povedať, že nabudúce to bude o trochu lepšie. Dopriať si kontakt s emóciou a nebrať to tak, že toto je koniec.

Čiže potrebujeme sa stať najlepším kamarátom seba samého. Čo všetko na to potrebujeme alebo čo to obnáša, aby sme to naozaj začali úprimne vnútri vnímať, že áno, som sama sebe najlepšou kamoškou či verziou seba?

Najlepšia kamoška a najlepšia verzia seba samého podľa mňa nie sú to isté. Najlepšia verzia seba je skôr potreba priblížiť sa k ideálu, čo môže byť frustrujúce. Najlepšia kamoška nemusí byť dokonalá, aby sme ju mali radi. Možno je dôležité pracovať s tým, že máme hodnotu aj vtedy, keď nespĺňame niektoré kritériá. To je však dlhšia cesta a tam už často pomáha psychoterapia. Ide o to uvedomiť si, aké veci by sme chceli v živote a skúsiť nájsť spôsob ako sa k nim dostať, aby sme si potvrdili, že sme niektoré veci schopní zvládnuť. Pomáha obklopovať sa ľuďmi, ktorých máme radi, cítiť vzájomnosť, možno pridať pohyb a ďalšie aktivity, vďaka ktorým cítime silu a kompetenciu. Je to dlhodobý proces sebalásky a sebasúcitu. Sebasúcit je však dobrý prvý krok k tomu, aby sme sa začali mať radšej, pretože už len zmena vnútorného monológu spôsobí, že je nám so sebou príjemnejšie, keď si vnútri nenadávame.

Tvoja skúsenosť je, že veľa ľudí nadáva samo sebe?

Neviem to úplne kvantifikovať, ako to ľudia majú, ale myslím si, že občas si môžeme sami sebe zanadávať. Možno si niekto priamo nenadáva, ale cíti k sebe nepriateľské pocity. Často sa na seba hneváme viac, než by sme sa hnevali na iných.

Aké drobné návyky nám dokážu pomôcť zdravšie a spokojnejšie prežiť zimné, šedé obdobie?

Veľmi dôležité je udržať si čo najviac spánkový režim, aby sme nespali viac, než je nevyhnutné, a nerozhádzali si ho. Počas zimy sa nám tým, že je skôr tma, tvorí melatonín skôr. Je závislý od tmy, takže niekedy môžeme pociťovať únavu oveľa skôr, než by sme ju pociťovali v inom období. Je dôležité neupadnúť do toho, že budeme spať dvanásť hodín a potom večer nevieme zaspať. Pomáha pracovať s denným režimom, pridať pohyb, napríklad prechádzku vonku na vzduchu alebo inú fyzickú aktivitu. Existujú výskumy, ktoré ukazujú, že aj dvadsať minút pohybu denne dokáže zlepšiť náladu, napríklad zvýšením hladiny serotonínu.
Dôležité je aj obklopovať sa ľuďmi, pretože v zime máme tendenciu k celkovému sociálnemu stiahnutiu. Nie je toľko podnetov na stretávanie sa, ešte počas Vianoc sa ľudia stretávajú viac a potom príde útlm. Je dobré vyhľadávať zdroje socializácie, možno si niečo plánovať, mať v dni niečo, na čo sa môžeme tešiť. Pomáha nájsť určitú pravidelnosť v živote, aby bol pre nás pocitovo bezpečnejší. To všetko môže pomôcť lepšie zvládnuť toto obdobie.

Ako si máme vytvárať návyk tak, aby bol udržateľný?

Myslím si, že je dobré rozmeniť návyk na drobné. Nepovedať si iba, že chcem jesť zdravšie, ale konkretizovať, ako to bude vyzerať. Čo by som chcela jesť, ktoré potraviny sú pre mňa zdravé, pokojne si ich vypísať. Pridať k tomu ďalšie konkrétne kroky. Nestačí mať cieľ bez štruktúry, dôležité je rozmeniť ho na menšie časti.
Napríklad: chcem byť viac s ľuďmi. S akými ľuďmi? Kedy by som s nimi chcela byť? Ako často si to môžem dovoliť? Rozpísať si to: chcela by som byť s rodičmi dvakrát do mesiaca. Kedy mám na to čas? V sobotu. Takže dve soboty v mesiaci. Chcela by som sa stretnúť s dobrou kamarátkou. Čo preto musím urobiť? Napísať jej správu. Chcela by som to raz za mesiac. Ísť do takýchto úplne rozmenených krokov, ktoré sa dajú lepšie korigovať, a nemáme potom pocit takého nehmatateľna, že ešte nejem zdravo alebo ešte nie som dosť socializovaná.
Môžeme si robiť aj zoznamy a dávať si fajky, že máme hotovo. Pomáha aj systém odmien – keď vieme, že po splnení niečoho sa môžeme niečím odmeniť, dopriať si to, aby nás to viac udržalo na ceste. Začať menšími vecami a uvedomovať si, že v pravidelnosti je väčšia sila než v jednorazovom super výkone.
Aj pri cvičení platí, aby sme si nevyberali aktivity, ktoré neznášame. Nedávať si niečo len preto, že to robia všetci. Ak všetci chodia na pilates a vy ho neznášate, nechoďte na pilates. Robte to, čo máte radi. Ja napríklad neznášam cvičenie, pri ktorom sa veľmi zadýcham a môže mi byť zle od žalúdka, preto chodím na silový tréning. Tréner ma nikdy nedáva do stavu, kedy by mi bolo na vracanie. Vďaka tomu sa tréningov nebojím a teším sa na ne. To oveľa ľahšie udržiava motiváciu, lebo je to radosť, nie stres. Nestresujme sa návykmi ani cieľmi, nech sú to veci, ktoré nás tešia. Skúsme si ich nastaviť tak, aby boli pre nás príjemné.

Ako si vieme nahradiť slniečko, ktoré v zime často nevidíme? Veľa dní je šedých, slnko vyjde len občas a práve ono je dôležitým prvkom pre dobrú náladu. Ako si ho vieme substituovať?

Existujú výskumy, ktoré skúmali vplyv svetelných lámp. Pri intenzite okolo desaťtisíc luxov dokáže lampa stimulovať pocit, akoby sme boli na slnku. Aj obyčajné silné osvetlenie doma môže pomôcť. Po zobudení je dobré vystaviť sa svetlu, neostať ešte tridsať minút v posteli, ale otvoriť závesy a pozrieť sa do svetla, ak teda nevstávame veľmi skoro, keď je ešte tma. Ak vstávame skoro, pomôže zapnúť doma silné svetlo.
Keď sa chceme zobudiť, svetlo môže pomôcť, keď chceme spať, potrebujeme naopak eliminovať modré žiarenie. Môže byť užitočné mať napríklad silnejšie svetlo alebo modrejšiu žiarovku v kúpeľni. A určite je dobré ísť aj na vzduch, byť aspoň trochu vystavení prirodzenému dennému svetlu, aj keď je vonku zamračené. Aj to je pre telo dôležité.

Máš tipy na nejaké rituály, ktoré by nám vedeli byť nápomocné práve v tomto zimnom období?

Veľa z tých rituálov možno vyplýva aj z odpovede predtým. Je dôležité vnímať sám seba, aký som človek, a podľa toho si vytvárať vlastný rituál. Keď som napríklad človek, ktorý čerpá z kníh, je dobré nájsť si čas na to, aby som si nejakú prečítala. Keď mám rada ľudí a chcem sa socializovať, tak si na to vytvoriť priestor v živote a dopriať si to.
Potom sú rituály, ktoré niekedy robíme aj s pacientmi. Učím ich vytvoriť si v dni určité body, na ktoré sa môžu spoľahnúť, že sa v ten deň udejú. Napríklad zavolať niekomu blízkemu, koho majú radi, aspoň raz denne, pozrieť si jeden diel seriálu, ktorý majú radi, alebo si zostaviť zoznam tzv. príjemností, vecí, ktoré im robia radosť, a odmeňovať sa nimi podľa toho, ako sa im v daný deň podarilo naplniť to, čo chceli. Môžu to byť aj krátke, riadené meditácie, napríklad desaťminútové, zamerané na vďačnosť. Niekedy dávam pacientom písať denníky, do ktorých si zapisujú tri dobré veci, ktoré sa im v ten deň stali. To pomáha prerámcovať myslenie a upriamiť pozornosť na dobré javy. Môže to mať rôzne podoby a často ide o zdanlivo úplné maličkosti.

A máš aj ty nejaké svoje zimné rituály?

Mám. Možno si zapnem vonnú lampu so škoricovým olejom alebo s vôňou pomaranča. Mám rada, keď mi doma vonia a používam aromalampu. V poslednom čase mám rada aj cvičenie. Vnímam ho ako istotu v týždni, že keď pôjdem cvičiť, aj zo zlej nálady bude o niečo lepšia. Rada si dám teplý čaj, teplé nápoje sú niekedy podceňované, ale vedia navodiť veľmi príjemný pocit. Dôležitá je pre mňa aj socializácia, takže sa snažím dosýtiť sa kontaktmi, aby život nebol len o tom, že idem ráno do práce a večer z práce a nič iné neobsahuje, ale aby som sa každý týždeň mala na čo tešiť.

Keď sa rozprávame o psychickom zdraví, je dôležité uvedomiť si, že je veľa ľudí, ktorí to nezažívajú len začiatkom roka, ale majú zdravotné ťažkosti dlhodobejšie. Ty vo svojej praxi pracuješ s ľuďmi, ktorí zažívajú mimoriadne náročné situácie. Ako pracuješ s pocitom straty kontroly a s tým, že človek vlastne ostane závislý od liečby?

V podstate je na začiatku vždy nejaký pocit straty bezpečia. Ako ľudia máme potrebu bezpečia, nejakej istoty, a keď sa stratí, vplýva to na celé naše prežívanie. Snažím sa hneď na začiatku, keď sa udeje napríklad diagnóza, pristupovať k tomu tak, že umožním ozvučiť myšlienky pacientov. Dám im priestor, kde môžu naozaj pomenovať všetko, čo cítia, aj tie ťažké veci. Postupne sa učíme hľadať nejaké alternatívne zdroje bezpečia, aj keď pri onkologickom ochorení je v pozadí vždy prítomný pocit, že bezpečie už nie je stopercentné. Potom ide skôr o spracovanie tých myšlienok, o to, ako ich vieme preformulovať a či nájdeme iné možnosti, ktoré by nám pomohli dosýtiť pocit bezpečia. Je to však veľmi individuálne.

Využívajú všetci pacienti psychologické poradenstvo?

Nie, nevyužívajú. Na Slovensku ešte, žiaľ, nie je taký trend ani kapacity, aby sme mali toľko psychológov, koľko by pokrylo potreby pacientov. Snažíme sa však spolupracovať aj na lôžkových oddeleniach nemocnice, kde chodíme za pacientmi, o ktorých nám lekári povedia, že by to pre nich mohlo byť prínosné. Na náročnejších oddeleniach, kde hospitalizácie trvajú niekedy aj mesiace, tam chodíme aj profylakticky, teda preventívne, a pracujeme s pacientmi už vopred. Do ambulancie chodia ľudia, ktorí buď dostanú odporúčanie, alebo sami cítia, že potrebujú oporu. Niekedy sú to aj ľudia po liečbe, ktorí si povedia, že chcú v živote niečo zmeniť. Vtedy už prebieha klasická terapeutická práca, nejde o krízovú intervenciu, ale o proces, v ktorom prichádzajú raz za týždeň alebo raz za dva týždne a pracujeme na témach, ktoré do ich života prichádzajú.

Existuje ešte stále nejaká stigma okolo psychologického poradenstva?

Myslím si, že určite áno. Veľakrát, keď prídem k pacientovi, hneď mi povie: „Ale veď ja som v poriadku, mne nič nie je, kto vás za mnou poslal?“ Niekedy použijú aj výrazy ako: „Ja nie som blázon,“ alebo „Kam som sa to dopracoval, že som sem musel prísť,“ prípadne „že som teraz takto.“ Vo všetkom tomto je cítiť obavu z toho, ako ich bude posudzovať spoločnosť. Áno, stigmatizácia duševného zdravia tu stále je.
Podľa mňa je dôležité sa na toto cielene zamerať. Aj všeobecne, keď sa stretávame s ľuďmi, ktorí trpia depresiou alebo inými duševnými ťažkosťami je dôležité, aby sa s nami cítili bezpečne a dovolili si o tom hovoriť. Možno tá prvá pomoc, ktorú im vieme dať my ako ľudia, v kruhu kamarátov je práve to, že im dovolíme cítiť to, čo cítia a hovoriť o tom bez okamžitého posudzovania či rozdávania rád. Jednoducho ich vypočuť. Potom môže byť ľahšie aj sprostredkovať odbornú pomoc, pretože ľudia budú mať pocit, že je vlastne normálne prísť po podporu. A ono to normálne naozaj je.

Národný onkologický ústav v spolupráci s dm vytvorili pekný projekt ľudských rozmerov, v rámci ktorého dostáva každý pacient pri hospitalizácii hygienický a kozmetický balíček, teda veci, ktoré mu môžu byť nápomocné a zdrojom komfortu a dôstojnosti. Dokonca priamo v nemocnici bolo otvorené aj bezplatné kaderníctvo s produktovou podporou a dm ďalej podporuje aj dobrovoľnícku iniciatívu Dotyk krásy, v rámci ktorej kozmetička pravidelne navštevuje hospitalizovaných pacientov. Ako veľmi môžu takéto prejavy starostlivosti a ľudskosti ovplyvniť psychiku pacienta?

Myslím si, že v bežnom nemocničnom stereotype je to naozaj doslova stereotyp. Točí sa okolo vyšetrení, výsledkov, oznamovania prognózy, nežiaducich účinkov liečby. Zažiť v tomto prostredí kúsok akoby obyčajného života, keď niekto príde a napríklad urobí masáž tváre, ktorá je veľmi príjemná, je pripomienkou, že život môže mať aj krajšie momenty. Vnímam to u pacientov ako niečo, čo si veľmi cenia a z čoho sa úprimne tešia. Niekedy sa to môže zdať ako malá zmena, ale práve malé zmeny nám často pripomínajú, že sme stále ľudia a že život môže byť aj lepší. Onkologickí pacienti niekedy cítia zmenu identity, akoby na nich bolo nahliadané už len ako na pacientov, akoby prestali byť tými bytosťami, ktorými boli kedysi. O to vzácnejšie je znovu sa priblížiť pocitu: „Veď ja som tu stále, možno je to teraz iné, ale možno sa ešte vrátim k tomu, kým som bol.“

Ako vnímaš dôležitosť nielen pocitu dôstojnosti, ale aj krásy počas pobytu v nemocnici, počas liečby?

Myslím si, že pre mnohých ľudí je napríklad strata vlasov extrémne zaťažujúcou skutočnosťou. Výskumy dokonca ukazujú, že ide o jeden z najnepríjemnejších vedľajších účinkov liečby. Aj napriek tomu, že zvracanie alebo hnačky sú pre organizmus fyzicky oveľa náročnejšie, strata vlasov býva pre mnohých nad tým všetkým a vnímajú ju ako niečo veľmi ťažké. Nejde len o krásu, ale najmä o pocit dôstojnosti, o to, že „toto som ja“ a že nemusí každý vidieť, že som pacient. Keď vlasy vypadnú, okamžite to priťahuje pohľady a vyrovnať sa s tým je náročné. Ak sa to dá aspoň čiastočne vykompenzovať, napríklad parochňou, pokrývkou hlavy alebo tým, že pacientky naučíme, ako si nalíčiť obočie, pretože bez neho sa výraz tváre výrazne mení, vracia sa im pocit, že ich každý nepozoruje, keď niekam prídu.
Je ťažké byť stále onkologickým pacientom, pretože človek, ktorý sa lieči, nie je iba pacient. Stále je rodičom, dcérou alebo synom, partnerom. Ak jeho identitu zúžime len na to, že je „onko pacient“, je to veľmi ubližujúce. Čokoľvek, čo pripomenie, že sme to stále my a že môžeme byť pekní sami pre seba má veľkú hodnotu.

Čo je pre teba na tejto práci najnáročnejšie a naopak, čo ťa najviac napĺňa?

Najnáročnejšie je pre mňa asi vidieť utrpenie, ktorým mnohí ľudia musia prechádzať, a najmä situácie, keď viem, že niektoré prognózy nie sú dobré. Ja viem, aké sú, pretože mi to lekári povedia ešte predtým, než idem za pacientom. Niekedy je veľmi ťažké ustáť nádej človeka, ktorý mi rozpráva, ako sa vidí, že ešte pôjde lyžovať alebo niekam cestovať a pritom viem, že prognóza nie je až taká priaznivá. Je náročné túto informáciu v sebe niesť a zároveň mu vedieť dať nádej, zvládať silu tých ľudí, obdivovať ju a nebyť zahltená emóciami, neísť do plaču, ale zostať užitočná. To je niekedy veľmi ťažké.
Najkrajšie na tejto práci je pre mňa pocit, že si nemyslím, že bezo mňa by sa svet zrútil. Myslím si, že tí pacienti aj tak všetko odbojujú sami. Ale ten pocit, že som možno niekomu aspoň trochu pomohla tým, že som pri ňom bola a mohla mu sprostredkovať niečo, čo mu pomohlo lepšie zvládnuť časť liečby je veľmi hrejivý. Vtedy cítim, že to má zmysel. Alebo keď mi pacient povie: „Pamätám si, keď som začínal a vtedy ste mi pomohli, aby to bolo ľahšie a teraz som zdravý, vidíte, že som sa naozaj vyliečil.“ Je to pocit niečoho veľmi vzácneho – byť s tými ľuďmi, zažiť ich príbehy, môcť ich sprevádzať deň, mesiac, pol roka.

Ako pracuješ s vlastnou psychickou záťažou, keď sprevádzaš ľudí v takýchto ťažkých chvíľach?

Keď v živote rozmýšľame, rozhodujeme sa alebo hľadáme riešenia, viac fungujeme v prefrontálnom kortexe mozgu a vtedy sme menej v emóciách. Počas samotnej intervencie mi veľmi pomáha práve tá kognitívna práca, ktorú robím, vďaka čomu nie som taká zahltená emóciami. Je to vlastne aj princíp krízovej intervencie – často človeka dostávame z emócie tým, že sa sústredí na prítomnosť, na drobné konkrétne veci, na počítanie a podobne. Tým sa presúva viac do premýšľania a emócia sa oslabí.
Z dlhodobého hľadiska je to najmä o tom, že musím mať svoje rituály. Potrebujem presne tie veci, o ktorých som hovorila – napríklad zapnúť si doma lampu alebo difuzér s vôňou, mať dobré vzťahy s ľuďmi, ktorých mám rada. Veľmi mi pomáha aj pohyb.

Čo je to, čo ťa táto práca naučila?

Veľa vecí. Asi najviac ma táto práca naučila uvedomovať si, koľko sily v sebe ľudia dokážu nájsť v momente, keď ju naozaj potrebujú. Učí ma väčšej pokore v tom zmysle, že nechcem bagatelizovať svoje problémy, pretože aj malé problémy môžu byť pre človeka veľké, keď ich práve žije. Zároveň ma učí väčšej vďačnosti a pripomína mi, čo je skutočne dôležité. A to vnímanie ľudskej sily je pre mňa veľmi inšpiratívne.

Aké je tvoje prianie pre našich poslucháčov do roku 2026?

Chcela by som poslucháčom a všeobecne ľuďom popriať, aby k sebe našli väčší sebasúcit, o ktorom som už hovorila, aby začali viesť pozitívnejší vnútorný monológ. Aby si dokázali viac odpúšťať, keď veci nie sú úplne také, ako by si priali a aby si uvedomili, čo je pre nich dôležité. A aby v tomto roku robili malé kroky k tomu, aby si tieto dôležité veci vedeli do života postupne prinášať. A hlavne, aby sme boli zdraví, to je nad tým všetkým.

Veronika, veľmi pekne ti ďakujem, že si k nám prišla, že si si našla čas prísť do nášho podcastu a že si sa s nami podelila o mnohé zaujímavé informácie, ktoré môžu byť ľuďom nápomocné pri orientácii vo vlastnom prežívaní. Prajem ti všetko dobré. Ešte raz ďakujeme.

Aj ja ďakujem a prajem všetkým všetko dobré.