Samuel Mesároš: „ Keď sa dobro delí, tak sa násobí“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o dobrovoľníctve, komunitných projektoch a o tom, ako aj malé kroky dokážu priniesť veľké zmeny. Dnes je mojím hosťom koordinátor dm {spoločne} Samuel Mesároš. Samo, vitaj!

Ďakujem za pozvanie.

Iniciatíva dm {spoločne} je iniciatívou dm zameranou na dobrovoľníctvo, komunitné projekty a spoločenskú zodpovednosť, pod ktorú spadajú aj projekty spolupracovníkov dm. Ty si koordinátorom jedného z nich. Kedy a prečo si sa ním rozhodol stať?

Ono to má dlhšiu históriu. Ja mám v sebe chuť objavovať. Už pri nástupe do dm-ky v novemberi 2023 ma zaujalo, čo všetko sa dá v dm robiť, aké sú tu možnosti. Aj tie pracovné, ale aj tie mimopracovné a aj s väčším, hlbším zmyslom. V decembri máme v dm aktivitu, volá sa to dm skutky dobra a tam sú krásne veci ako darovanie krvi či písanie pošty dôchodcom. A jednou z tých aktivít bol prelink na growni.sk, kde som sa preklikol a hneď tam medzi prvými aktivitami bola možnosť stať sa dobrovoľníkom voľnočasových aktivít v Depaule. To ma hneď zaujalo, lebo Depaul som sledoval aj predtým. Zaujímalo ma, ako by som na takúto prácu reagoval, čo mi to vie dať a ako mi to vie otvoriť oči. Tak som napísal do Depaulu, oni sa ma pýtali, prečo práve Depaul alebo aký by bol môj cieľ dobrovoľníctva. Odpísal som, že keby sa mi podarilo hoc jednému človeku vyčarovať čo i len jeden úsmev alebo jeden krajší deň, vtedy to považujem za úspešné, respektíve, že vtedy sa naplní moja misia dobrovoľníka. Takto to celé s Depaulom začalo.
V Depaule som odkomunikoval aj to, že sám neviem ako budem reagovať. Tá nocľaháreň – sú to, dá sa povedať, pochmúrne priestory, ale sú naplnené veľmi peknou ľudskosťou. Keď tam človek príde, tá emócia doňho okamžite prenikne. Tak som tam išiel a hneď ma privítali nádherní super ľudia z Depaulu. Človek hneď vidí, že sú pre tú prácu oduševnení a to ho nadchne. To, čo oni robia, to je niečo neskutočné. A aj klienti.
Takže sme začali postupne a tá cesta v Depaule trvala. Navštevoval som ho každý týždeň, maximálne každý druhý týždeň. Lebo tá pravidelnosť je lepšia ako keby ho človek navštívil napríklad trikrát po sebe a potom mesiac nič. Aj tí klienti, aj tí ľudia, ktorí tam žijú, sa na toho človeka časom vedia aj tešiť. Je to vždy pekné, keď sa zase znovu stretneme.
Potom prišla možnosť tzv. menšieho projektu, tie sú do istého nie veľkého finančného obnosu, ale dá sa urobiť niečo pekné. Hneď ma kontaktovali, či by som si nechcel menší projekt vyskúšať. Ten je organizačne menej náročný, ale vie byť tiež krásny. Vznikol z toho maličký projekt Dobrogrilovačka pre ľudí, ktorí žijú v Útulku sv. Vincenta, ktorých je okolo dvadsať. To sú stáli klienti a pre nich sme urobili túto akciu. Mala skvelú odozvu, ľudia si to užívali a ten spoločný deň bol krásny.
Tam som ešte viac pochopil to, že tam nejde len o to samotné jedlo alebo o to, že sa tam nejakým spôsobom stretneme, že tá grilovačka nie je to gro. To gro je to, že strávime s nimi čas, že sa rozprávame, že vidia, že možno niekomu na nich záleží. Prídu tam úprimné otázky – ako sa máte?. Je to veľmi ľudské. Takže toto bolo krásne. Tento mini projektík vyšiel a doteraz má dobrú odozvu.
Potom prišla možnosť robiť veľké projekty. O tých som vedel od začiatku ako som nastúpil do dm, lebo hneď som objavil stránku dm {spoločne}, kde sú prezentované projekty z minulých rokov. A keď som zbadal, čo tu ľudia robia, čo robili a čo sa tu dá robiť, tak to bolo pre mňa obrovskou inšpiráciou, že títo ľudia v dm-ke, a je ich tu mnoho, konajú dobro a šíria ho ďalej. To sa mi nesmierne páčilo. Od začiatku ako som prišiel do dm-ky bolo mojím snom mať raz v budúcnosti projekt. Medzičasom som sa zúčastnil na projekte iných ľudí ako dobrovoľník. Ale vlastný projekt je niečo organizačne náročnejšie.

Depaul Slovensko je nezisková organizácia, ktorá pracuje s ľuďmi bez domova. Je tak?

Áno, je to tak.

Ty si teda v rámci dm dostal impulz, dostal si sa do kontaktu s touto neziskovou organizáciou a zorganizoval si tam dobrogrilovačku...

Tak sme to nazvali. Bolo to v rámci iniciatívy dm {spoločne} , ale bol to malý projekt, ktorý je organizačne ľahšie uskutočniteľný, ale je takisto krásny. Na základe tohto, že tá odozva bola skvelá, naozaj to vo mne zanechalo silné dojmy a pocity, sme potom postupne prišli k tomu, že prečo neurobiť aj veľký projekt. Tak som sa skúsil zapojiť s mojím vlastným projektom do iniciatívy dm {spoločne} . Tomu predchádzala diskusia v Depaule, kde som aktívny dobrovoľník. Povedali sme si body, ktoré by sme chceli uskutočniť, ja som ten projekt spísal a skúsil som sa uchádzať v rámci v dm {spoločne} v spolupráci s nadáciou Pontis o grantový program. Tento rok bolo šestnásť projektov a dvanásť z nich bolo vybraných. A medzi nimi aj môj projekt, čo ma, samozrejme, veľmi potešilo.

A čo ten vlastný projekt obsahoval?

Vlastný projekt mal tri hlavné fázy. Samozrejme, každá z tých fáz je tiež spojená s nejakou dobrogrilovačkou, gulášovaním, respektíve s niečím, čo ľudí spája. Tie okamihy sú vždy nádherné. Prvá fáza bola prerobenie vreciarne. Vreciareň je časť, kde sú pre ľudí bez domova, ktorí prichádzajú každodenne prenocovať do nocľahárne, uložené deky a prestieradlá na postele. Nebolo to už v takom stave, ktorý by bol úplne vyhovujúci, čiže tá prvá fáza znamenala rekonštrukciu tejto vreciarne. To sme urobili v júni tohto roka a úspešne sa nám to podarilo. Tá nocľaháreň je pre ľudí, ktorí každý večer prídu, majú nocľah, teplú večeru, väčšinou polievku, o šiestej ráno budíček, potom následne raňajky a idú zase von.
Nasledovala druhá fáza. Ja sa primárne venujem Útulku sv. Vincenta, ktorý je v podstate tá istá budova zozadu a tam žijú ľudia nastálo. Sú tam aj cez deň, aj v noci, je ich okolo dvadsať. Majú tam jeden maličký altánok, ktorý je pre tých dvadsať ľudí nevyhovujúci. Istá rekonštrukcia tam už bola, tak ten sme ešte dobudovali. Pribudla strecha, ktorá tam predtým nebola, pribudla zámková dlažba, priestory sa vyčistili. Sú opticky krajšie a príjemnejšie a veľmi ma teší, že sa ten altánok už aj reálne využíva. Hneď k tomu altánku pribudli vyvýšené záhony, kde sme zasadili nejaké rastlinstvo aj nejakú zeleninku. Potom nám napadlo, že by sme veľmi radi k tomu pridali aj nejakú športovú, ale jemnú aktivitu. A tak sme tam vybudovali petangové ihrisko.
Tá tretia fáza nás ešte čaká a to je vybudovanie výbehov pre psíkov, nakoľko toho priestoru je tam veľa. On je značne betónový, čiže dá sa povedať, že tie priestory sú oku možno nie úplne lahodiace, ale týmto vybudovaním sa práve docieli to, že to bude vyzerať troška ako nejaký park. Vybudujeme výbeh pre psíkov, keďže zamestnanci Depaulu si so sebou do práce niekedy nosia psíkov a tí nemajú veľmi kde byť. Tak tam vznikne priestor aj pre animoterapiu. Klienti sa budú v ohradenom priestore môcť so psíkmi zahrať. Ideme ešte montovať rôzne ekologické prvky ako zber dažďovej vody a ďalšie menšie opticky zase oku lahodiace prvky ako záhradky a podobne. Aby to celé dávalo pohľad príjemného priestoru.

A na tomto projekte robíš v dm sám alebo ty si koordinátor a sú tam v rámci dm zapojení aj iní ľudia ako dobrovoľníci?

To je jedna z tých najkrajších vecí, najkrajších skúseností, že ja som síce koordinátor a tie veci organizujem, plánujem, aby sme mali v dostatočnom časovom priestore materiály, plánujem aktivity, ale, samozrejme, sám by som to v žiadnom prípade nedal. Je za mňa krásne, koľko ľudí sa ku mne z dm-ky pridáva. Keď idú výzvy, tak mi píšu ľudia, idú do toho so mnou, je to obrovská pomoc. To je práve tá sila komunity, je úplne nádherná.
Samozrejme, môžu sa pridať aj ľudia mimo dm-ky a to sa aj deje, ale to gro sú spolupracovníci dm. Vždy to spájame aj s tým, že máme dohodnutú aj obhliadku priestorov s nejakým výkladom, čo Depaul robí, čomu sa všetkému venuje. Za mňa je to vždy krásny okamih, keď tam ľudia prídu, pozrú si tie priestory a počujú, čomu sa Depaul venuje. Vidno tam tú emóciu. Je to naozaj krásne, že človek si možno predtým ani neuvedomí, že čo to všetko obnáša. A vravím, tie priestory sú na pohľad možno aj ťažké. Depaul robí všetko, čo je v ich silách, sú to úplne neskutoční ľudia, klobúk dole pred nimi všetkými, ale sú to priestory, v ktorých má človek aj nejakú ťaživú emóciu, ale okamžite to prebije tá ľudskosť, ktorá tam dýcha. Pomáhame si všetci, všetci sme si rovní ľudia, to je úplne krásne. Veľmi sa teším, že aj ľudia z dm-ky majú ten vhľad do Depaulu a do takéhoto niečoho, čo je možno častokrát tabuizované alebo respektíve ľudom to možno nie je nejako blízke.

S akými najväčšími výzvami si sa stretol v rámci jednotlivých fáz projektu ty ako koordinátor?

Je to môj v podstate prvý väčší projekt. Takže, samozrejme, že ten projekt treba dobre napísať, dobre naplánovať, určiť si nejaké časové horizonty, kedy ktoré fázy splniť. Treba dostatočne včas dať vedieť dobrovoľníkom, aby sa ku mne pridali, ktorí sa ku mne veľmi promptne aj pridávajú. Vždy sa aj pýtajú, kedy bude ďalšia brigáda, čo ma vždy poteší. Naplánovať tie výzvy dobre je veľká vec. Mať vždy rozdelené úlohy, že keď mi prídu dobrovoľníci pomôcť, aby mali čo robiť. A aj to technicko-materiálne zabezpečenie. Napríklad, keď sme robili tie vyvýšené záhony, museli tam byť prichystané lopaty, nejaká pílka, štetce a podobne. Toto, myslím, že bolo dosť dobre pokryté.
Ale aj výpočty ako keď som spomínal tú vreciareň, tak tých lôžok v nocľahárni je dvesto, ale vedia to rozšíriť v rámci zimného obdobia na dvestotridsať. Tých vriec s dekami je tam veľa a bolo to dôležité dobre naplánovať, aby sme v rámci toho priestoru, ktorý sme nijako nezväčšovali, zachovali v podstate tú kapacitu rovnakú, nakoľko tie poličky sme mali ambíciu, aby boli väčšie, lebo tie vrecia sa vedeli pri vyberaní trhať. Chceli sme to ergonomicky urobiť lepšie, čo bolo nakoniec aj schválené BOZP, že sme to dobre urobili, ale tá kapacita bola na hrane. Takže tam sa to ešte možno dalo troška lepšie naplánovať. Čiže to boli výzvy, ale vreciareň funguje. Je to super, je to vynovený priestor, hygienickejší.

Keď si na začiatku spomínal, že si sa cez dm dostal na portál, kde boli rôzne možnosti zapojenia sa do dobrovoľníckej činnosti, tak si povedal, že ťa ihneď zaujal práve Depaul Slovensko. Čo je to, čo ťa pritiahlo práve k nemu?

Ja som Depaul vnímal už aj predtým ako organizáciu venujúcu sa práve ľuďom bez domova. Považujem to za veľmi dôležité, lebo sú to ľudia, ktorí vedia byť istým spôsobom možno na okraji spoločnosti a zaslúžia si určite nejaký návrat dôstojnosti. A oceňujem, čo Depaul robí, ako aj ďalšie organizácie, ktoré sa venujú ľuďom bez domova na Slovensku. V podstate áno, keď som zbadal logo Depaul, hneď ma to zaujalo, a že by som vedel nejakým spôsobom pomôcť a byť prínosom. Tam nebolo ani čo váhať a za pár minút som tam posielal žiadosť.
Nepamätám si presne to časové obdobie, ale za pár dní som už bol na dobrovoľníckom pohovore a tam som vysvetľoval, že prečo práve Depaul a čo ma k tomu vedie. Ťažko povedať, je to asi nejaká kombinácia niečoho, že človek chce pomáhať, chce možno pomáhať práve v tomto segmente. Súvisí to určite nejakým spôsobom aj s tou históriou daného človeka, že akým spôsobom vyrastal, aké bolo to jeho detstvo. Ja som mal vždy dobré vzory či v rodine, alebo aj navôkol. Vždy sa mi páčilo, keď niekto niekomu nezištne pomohol, to bolo vždy krásne. A sám som bol zvedavý aj na moju reakciu, že keď tam človek príde, čo to v ňom zanechá. A otvorene som komunikoval, že neviem či budem ja práve dobrý dobrovoľník, alebo či to ja budem dobre zvládať, alebo ako to na mňa zapôsobí.
Tým, ako človek spoznáva tých ľudí, to je práve to krásne. Asi každý v sebe máme nejakú mieru predsudkov, ale je úžasné ako sa potom tie predsudky okamžite vyčisťujú, keď je človek s tými ľuďmi. Mňa veľakrát dojalo, čo všetko som tam s tými ľuďmi zažil. Sú to nádherné veci. Veľakrát ma mrzí, že niekedy ľudia povedia, že „a čím by som ja mohol prispieť“ alebo „ako by som ja mohol nejako šíriť dobro“. A to sú niekedy úplne tie najzákladnejšie skutky. Niekedy stačí, že sa na niekoho usmejeme, niekedy stačí, že niekoho poťapkáme po pleci, keď má ťažký deň. A to som si všimol aj v Depaule, oni mi to dokonca aj povedali, že pre nich najviac znamená to, že na nich niekto myslí. A doteraz mi niektorí neveria, že tam chodím zadarmo. A to ma udivuje. Ja tam naozaj idem rád a je to aj pre človeka, ktorý tam ide, istým spôsobom obohacujúce. Ja tam spomalím a tie problémy, ktoré sú vonku, mi prídu omnoho menšie oproti tomu, čím prechádzajú ľudia bez domova. A oni o nich až tak veľa nerozprávajú. Tie rozhovory bývajú veľmi príjemné a veľakrát je človek až prekvapený, že čo všetko tí ľudia zažili. Je štatistika – 70 000 ľudí na Slovensku je bez domova a z toho 1 700 ľudí je vysokoškolsky vzdelaných. Takže ja sa stretávam tiež s vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi a vieme sa rozprávať dokonca o témach ako história, ktorú mám rád. Mňa udivuje, že niekedy tí ľudia dokonca vedia možno minimálne rovnako to, čo ja alebo aj viac a vieme viesť zmysluplné rozhovory.
Tá náplň je v tom, že hráme karty, to je obľúbená činnosť a tam som tiež udivený, že napriek tomu, že ja si myslím, že viem hrať žolíka celkom dobre, ten pomer mojich výhier je možno 1:10, čo je úplne prekvapivé. A keď na konci počítame body, čo tých hier je veľa, a v matematike sa tiež nepovažujem nejako, že by som bol najhorší, ale oni to častokrát vypočítajú rýchlejšie ako ja. A to ma vždy prekvapí. Preto ma mrzí, keď vieme na základe nejakého vonkajšieho vzhľadu odsúdiť človeka a pritom o ňom nič nevieme. Alebo len veľmi málo. Toto ma vždy zamrzí.
Mrzí ma aj to, a to by som si želal, že by sme vždy mali priestor na alternatívu, že to, čo vidíme na prvý pohľad alebo to, čo počujeme vôbec nemusí byť také, ako sa to javí. Vždy mať ten priestor na alternatívu – čo ak je to troška inak? Čo ak ten človek zažil práve niečo, prečo je v tej situácii? Jeden pán mi raz hovoril svoj ťažký životný príbeh. Ťažké traumy z detstva, veľa ťaživých emócií od malička a ja som mu na to povedal, že: „vy máte veľmi ťažký život“. On mal dovtedy hlavu sklonenú a zrazu sa na mňa pozrel očami plnými múdrosti, ale aj smútku a opýtal sa ma, že: „a prečo si myslíte, že ťažký život?“ Ja som v tú chvíľu neodpovedal, lebo som si myslel, že je to jednoznačné a on hneď dodal, že: „nie, to sú moje zlé rozhodnutia v živote, čo ma sem doviedli“. Vtedy som zostal tiež prekvapený tou mierou sebareflexie. Veľa ľudí vie robiť to, že obviňuje každého iného, len sa nepozrie na seba. Tento človek to mal okamžite dané, že áno, tie rozhodnutia mali byť asi iné. Možno ich už v tejto fáze nevie zmeniť, ale vždy je dobré dať tomu človeku druhú šancu alebo možno práve nejaké povzbudzujúce slovo. Nikdy neviete, kedy toho človeka práve to vaše slovo alebo ten váš úsmev, alebo rozhovor s ním nejakým spôsobom posunie. Možno ho znovu naštartuje.
Za tie dva roky, ktoré chodím do Depaulu poznám takisto prípady, že tam boli ľudia, ktorí už teraz bývajú vo svojich bytoch. Tam mám tiež krásny príbeh, ktorý sa stal nedávno a veľmi ma potešil. Mal som telefonát a pani mi hovorí, že: „Samo, prídi k nám na kolaudáciu.“ Vedel som, o koho ide a vravím, že: „Áno? K vám? To je úžasné, rád prídem!“. A tak sme prišli viacerí dobrovoľníci z Depaulu a bolo úplne úžasné vidieť, že ten človek nabral úplne iný rozmer. Dáš si kávu, ja ti spravím kávu a podobne. Pre nás je to samozrejmosť, hoc to samozrejmosťou nie je.
To ma niekedy tiež zamrzí, že veľa vecí berieme ako samozrejmosť, pričom nie sú. Toto by som si želal, aby sme vedeli byť viac vďační. Viac vďační za veci, ktoré sa nám dejú na pravidelnej báze, ale niekomu sa nedejú. Tiež si hovorím, že ak nám bolo v živote dopriate, a to nemyslím teraz nejaké hmotné statky, veľa ľudí to vie brať práve cez tú finančnú stránku, ja myslím skôr to, že sme vyrastali v rodine, kde bola láska, pokoj, kde sme mali dobré vzory. Ja som zažil všetkých starých rodičov, veľmi si to vážim, boli úplne skvelí. Ak nám bolo dopriate, tak prečo troška z toho nerozdať alebo nedať to ďalej? Lebo dobro je vec, ktorá keď sa delí, tak sa násobí. A ten kumulatívny efekt vie byť pekný práve vtedy, keď to robíme mnohí. To sa mi na tom páči. Nie je to vôbec o mne, nie je to vôbec o nejakých pár jednotlivcoch, je to o tisícoch možno státisícoch, miliónoch ľudí, ktorí robia malé, dobré skutky každý deň. A to sa tak znásobí, že potom ten svet môže vyzerať lepšie. Len na tom teda ešte asi musíme zapracovať, aby to bolo o čosi lepšie.

Ako často tam chodíš?

Tým, ako funguje tento projekt, určite častejšie ako predtým. Chodieval som na pravidelnej báze raz alebo dvakrát do týždňa, snažím sa o tú pravidelnosť a vždy tam idem rád. Momentálne však boli fázy projektu, keď som tam bol skoro každý deň, kedy to bolo náročnejšie, lebo tá príprava je na tom koordinátorovi. Viem si však vždy vypýtať pomoc a vždy ju mám v dm poskytnutú, lebo ľudia sa ku mne pridávajú. Ale niektoré veci robím sám a veľmi mi pomáhajú aj ľudia z Depaulu. Sú tam úžasní ľudia.

Tento projekt má aj nejaký názov?

Tým, že je to oficiálny projekt, áno, má názov. Je to Revitalizácia vonkajších priestorov Útulku sv. Vincenta. Hľadali sme, samozrejme, nejaké originálnejšie názvy, ale potom sme si povedali, že ten samotný názov nie je to, prečo to robíme. Snažíme sa dať tú energiu práve tam, kde je najviac citeľná, a tým je ten prínos.

Máš nápady aj na nejaké ďalšie aktivtity v rámci Depaulu, keď sa tvoj projekt skončí?

Určite áno. V rámci Depaul nocľahárne je stále čo robiť. Ale tie hlavné nápady sú zahrnuté už v tomto projekte. Viem si predstaviť opraviť aj ten druhý altánok, ktorý potrebuje rekonštrukciu strechy. Ja mám dokonca aj zajačie úmysly, že ešte aj v rámci tohto projektu by som možno trocha materiálu použil na tú striešku, lebo by ma to potešilo, nakoľko tam zateká a tí ľudia tam sedávajú. Čiže tie nápady pribúdajú. Neplánujem týmto projektom moju spoluprácu s Depaulom nejakým spôsobom skončiť alebo obmedziť, to vôbec nie. Ako vravím, mne to dáva veľa, spoznal som tam medzi klientmi a aj medzi zamestnancami úžasných ľudí, ktorí to, samozrejme, nerobia pre nejaký kariérny rast, ale vidia v tom ten hlbší zmysel, ktorý som aj ja vždy hľadal. Preto som asi aj v dm, lebo tu sa naozaj ten hlbší zmysel dá nájsť v mnohých veciach. A v Depaule takisto. Je to pekne prepojené. A ten prvý impulz bol práve z dm.

V čom sa podľa teba mení dm ako spoločnosť, keď sa jej spolupracovníci zapájajú do takýchto aktivít?

Máme to podľa mňa už vo firemnej DNA, že naše poslanie je robiť aj skutky, ktoré nie sú zamerané len na obchod. A dm sa mení v tom, že nás ako ľudí, spolupracovníkov, to podľa mňa veľmi posúva. To nám dá do života veľa a veľa pekných okamihov, kedy sa zamyslíme nad vecami každého z nás. Poviem z mojej skúsenosti, každý, kto prišiel do Depaulu, tak ho to nejakým spôsobom ovplyvnilo alebo nejakým spôsobom som tam videl to precitnutie, zamyslenie sa. To sú okamihy, ktoré vám nikto nezoberie. Toto sa deje až vtedy, keď tam prídete a vidíte to z tej prvej línie.
V dm sa deje veľmi veľa pekných vecí. To nie je vôbec o pár jednotlivcoch, to je o stovkách ľudí, ktorí to robia, lebo to cítia a nie preto, že to majú robiť. Toto leto bol opäť napríklad dm swap oblečenia, ktoré sa potom aj darovalo. Máme tu cyklo výzvy, čiže dochádzanie do práce na bicykli. Bol tu zber školských tašiek pre detičky, ktoré školskú tašku nemajú a veľa podobných aktivít. A je tomu tak preto, lebo v dm je človek v stredobode pozornosti. Čiže na toho človeka je to zamerané a preto aj my tu v dm máme to šťastie, že sme skutočne podporovaní. A aj ja cítim podporu z každej strany. Alebo vidím dobré príklady. Vidím ľudí, ktorí ma inšpirujú, a potom je ľahké byť tiež dobrým príkladom, keď sme v spoločnosti, kde sme v podstate obklopení takýmito ľuďmi.
Potom je to zase ten kumulatívny efekt, že šírme dobro. Verím, že to buduje aj nejaký dobrý obraz v spoločnosti. Ale čo je za mňa pekné je, že ono sa to nejakým spôsobom navonok veľmi nepretláča. My tu vidíme, čo všetko sa v dm deje a je toho naozaj veľa, ale navonok ide len časť toho. Čiže to je za mňa tiež pekné, že to robíme pre ľudí, ale nie je za tým nejaký iný úmysel. Je to tá čistá emócia. A tie projekty, ktorých som sa v dm {spoločne} ja zúčastnil alebo videl pominulé roky, to sú nádherné veci, ktoré nás určite ovplyvňujú. Už len tá pozitívna energia, ktorá z toho ide, tá spolupatričnosť, ako si ideme vzájomne pomôcť. dm {spoločne} nie je len o tom, že sa môže zapojiť nejaká úzka skupina ľudí. U nás je to unikátne v tom, že sa môže zapojiť úplne každý. Tých projektov sa zúčastňujú aj členovia vedenia, ľudia z administratívy, prevádzok, logistiky, čiže úplne všetci. Mávame pravidelne stretnutia dm
a je to úplne krásne počúvať o ďalších projektoch a koľko ľudí sa do toho zapája. Ja tomu fandím a celkovo sa stotožňujem aj s dm, koľko toho robí a ako nás tým pozitívne ovplyvňuje. Aj nás ako spolupracovníkov, aj druhých.

Čiže vy ste si v rámci dm sami sebe inšpiráciou...

To rozhodne áno. To potvrdzujem. Niekto by si mohol myslieť, že to hovorím, lebo asi by sa to patrilo, ale nie. Ono to tak skutočne je. Ak by niekto neveril, kľudne sa prihláste do dm a sami uvidíte, že to tak je. Keď som sem nastupoval, tak mi moja kolegyňa povedala, že existuje pracovný život pred dm a potom v dm, respektíve po nej. Ja to vidím, že tu sa tie témy nielen hovoria, ale aj žijú. Ja sa z toho veľmi teším. Vždy bolo mojím snom pracovať práve u zamestnávateľa, ktorý tie témy žije. A to sa v dm rozhodne deje a ide to od pána zakladateľa Wernera z Nemecka, ktorý tieto témy priniesol a hovoril o spoločenskej zodpovednosti, o pomáhaní.

Čiže vnímaš, že sa ti tvoj sen splnil?

Určite áno. Ako som spomínal, keď som videl dm {spoločne}, tak si vravím, že wau, to by bolo úplne skvelé, keby som sa raz mohol zapojiť do takého projektu. Vtedy mi možno ešte nenapadlo byť aj koordinátorom, ale asi niekde v nevedomí to už bolo. A ono sa to už aj deje. Dá sa povedať, že si tu žijeme nejaký svoj sen. Je to radosť. Ja som predtým žil v zahraničí a toto je moje prvé zamestnanie na Slovensku. Keď som si hľadal zamestnávateľa alebo respektíve nejakú spoločnosť, želal som si, aby som tam videl nejaký hlbší zmysel alebo spoločné hodnoty. A toto sa mi určite splnilo. Aj tie štedré benefity, ktoré tu máme. Ten balík toho, za mňa pozitívnych alebo pekných vecí, je enormný.

Ty si si z tohto enormného balíka okrem iného vybral dobrovoľnícku činnosť. Čo pre teba osobne znamená dobrovoľníctvo?

Zase by som sa vrátil k tej vete, ktorú som už povedal. Myslím si, že mi bolo dopriate a pre mňa je pekné odovzdať to ďalej. Lebo fakt som o tom presvedčený, že my reálne vieme pomáhať druhým a nemusia to byť obrovské veci. To môže byť potľapkanie, úsmev, rozhovor. A mne sa páči, že reálne vieme ovplyvniť niekoho svet, niekoho deň. Spôsobom, že možno práve ten rozhovor alebo to pekné slovo môže byť preňho nakopnutie. A beriem to aj tak, že každý raz v živote potrebuje pomôcť. S tým sa podľa mňa stretol úplne každý. A vravím, to môže byť aj to, že v ťažkej situácii príde váš najlepší priateľ a potľapká vás po pleci. Môže to byť niekto, kto vám príde pomôcť, keď si prerábate bývanie.
Tiež si spomínam na pár vecí, kedy mne bolo dopriate pomoci a dobre to padne, tak prečo to neurobiť pre druhých? Za mňa je to jednoznačné. Je pekný citát, že: „Ak môžeš, pomôž a ak nemôžeš pomôcť, tak aspoň neubližuj.“ Mne sa to páči a mrzí ma, že vedia byť prípady, kedy ani tá druhá časť toho citátu nie je splnená. Takže aspoň to neubližovanie. Čo by som si veľmi želal je, že skúsme ísť ďalej a skúsme pomáhať. Prečo nie. Máme tu na tejto zemi istý čas, žijeme tu v rovnakom čase, máme k dispozícii možno osemdesiat rokov, zdieľame tu rovnaký priestor, prečo si ho neurobiť trocha krajším, keď to dokážeme?

Predtým než si spolupracoval s Depaulom si už niekde pracoval ako dobrovoľník alebo boli ti blízke skutky dobra?

Áno. Určite áno, ale skôr to bolo z iného uhla pohľadu. Finančne som podporoval niektoré útulky pre zvieratká a vedel som byť nápomocný takýmto spôsobom. Ale vždy ma fascinovalo byť niekde nápomocný aj mojou aktivitou, hoc som v nejakej konkrétnej organizácii zapojený nebol. Vždy to boli skôr menšie skutky dobra alebo finančná pomoc, najčastejšie to bol útulok pre psíkov alebo pre zvieratká. Zase sa vrátime k tomu snu, že som si po návrate na Slovensko želal zapojiť sa do nejakej organizácie a to, že je to v dm, je skvelé. Stalo by sa to pravdepodobne aj bez toho, ale takto mi to len potvrdzuje, že som tu správne a tu sú tie hodnoty, ktoré ja zdieľam. Veľmi som za to rád.

A kde si žil mimo Slovenska?

Vo Švajčiarsku, sedem rokov. Po vysokej škole som tam odišiel a vrátil som sa. Často dostávam otázku, že prečo. Ja si uvedomujem, že Švajčiarsko a Slovensko je ťažké porovnávať, ale práve kvôli tým mojim hodnotám – rodina, priatelia. Nejakým spôsobom sa tu cítim doma.

Čo si si zo Švajčiarska doniesol ako inšpiráciu k životu, možno aj práve k tomu dobrovoľníctvu?

Je to krásna krajina, kde sa ľudia starajú o prírodu, aby všetko fungovalo a každý jeden sa nejakým spôsobom stará o časť zeme a tá zem potom vyzerá krásne. Takto si to viem priniesť aj ďalej. Ja nie som mimo reality, že teraz si myslím, že zmením svet. Nepomôžeme každému, ale môžeme pomôcť niekomu. A to je dôležité, aby si každý uvedomil, že nepomôžeme každému, ale niekomu áno. Či to bude jeden človek, to nehrá rolu. A presne tak to bolo aj v tom Švajčiarsku. Každý sa stará o kúsok tej zeme s úctou nie preto, že musí, ale že chce, že to ide z jeho vnútra. Tak si myslím, že je to aj s tým dobrovoľníctvom.

A čo by si odporučil ľuďom, ktorí aj by sa chceli venovať dobrovoľníckej činnosti, ale sú tam tie klasické „ale“? Ale nemám čas, ale nemám peniaze, ale, ale, ale...

Asi najlepšia rada je, že treba začať. Treba ísť a treba skúsiť. Ale nie hneď veľký projekt. Napríklad v Depaule sa organizujú aj menšie akcie ako spomínané gulášovanie. To gulášovanie je pekná vec, prídete, jeden deň navaríte pre tých ľudí, oni dostanú na večeru parádny gulášik. Je tam zase nejaká tá tímovosť, je tam to, že veľa ľudí varí {spoločne} a takýmto spôsobom vedia byť nápomocní. Alebo Sloboda zvierat – dá sa ísť venčiť psíkov, treba to ísť skúsiť. Sami na sebe budete vidieť, aký z toho budete mať pocit. Alebo v Depaule sa robieva aj zbierka šatstva. Tých možností, kde je to na sebe možné vyskúšať, že akým spôsobom v tom budem vidieť pre seba zmysel, je veľa.
Odkázal by som, že treba ísť a, samozrejme, že to treba robiť nezištne, to je základ. A čím viac nezištne to budete robiť, tak o to viac budete sami prekvapení aký pozitívny vplyv to bude mať na váš život. To je úplne až neuveriteľné, že my do niečoho ideme, dáme do toho energiu, čas, ale tá energia sa nám vráti mnohonásobne viac. Možno nie práve hneď v ten deň. Možno to bude o pár dní, keď nám niečo napadne alebo niekto ďalší pomôže nám. Neviem ako to funguje, ale ono sa to vracia. A čím viac je to nezištne, tým viac sa to vráti.

Aké sú tie pozitívne vplyvy práve na tvoj život?

Je toho veľmi veľa. Dva roky dozadu som bol u nás v obci, kde máme chalupu, a išiel som s maminou, otčimom a s priateľkou cez lávku a zrazu sme v potoku uvideli dve úplne malilinké mačičky. Doteraz budem veriť, že boli len tie dve. Boli maličké a zobrali sme ich z toho potoka. Vyžadovalo to nejakú energiu, čas a dovtedy som ani netušil, že existuje nejaký mačací sunar. Ony boli natoľko maličké, že bolo potrebné ich dokrmovať. Šancu na prežitie podľa zverolekára mali päťdesiat na päťdesiat. Človek to zo začiatku berie tak chlapsky, že uvidíme, ale tie prvé tri – štyri dni prešli a človek zisťuje, že bolo by fajn, keby sa podarilo možno nejako zmeniť ich osud alebo že ten život by mohli mať možno trocha krajší.
Tie mačičky doteraz žijú, máme ich na chalupe. Mamina, nakoľko býva neďaleko, sa o ne stará, cez víkend sú s nami. Vidím na tom to, že ja som do toho investoval skoro nič, len nejakú tú snahu na začiatku a je až neuveriteľné ako sú tie mačky vychované človekom extrémne spoločenské. Robia radosť nám, robia radosť všetkým susedom, robia radosť deťom z okolia, ktoré si ich chodia fotiť na selfíčka, keď mu mačička vyskočí na plece. A mne to príde tak, že tá energia, ktorú som do toho ja vložil sa neskutočne mnohonásobne vrátila a tá radosť, ktorú tie dve mačičky robia je neuveriteľná. Je to pekné. Ľudia, robte dobré skutky, lebo to nejakým spôsobom určite pozitívne ovplyvní váš život.

Ktoré silné momenty ti z tvojej dobrovoľníckej činnosti ostali v pamäti?

Tých momentov je určite veľa. Sú to tie rozhovory, kedy sa rozprávate s človekom a on sa vám nejakým spôsobom otvorí. Sú to, samozrejme, aj konkrétne udalosti. Je to o tom, keď sa niekomu z Útulku sv. Vincenta alebo celkovo ľuďom bez domova podarí urobiť ten krok ďalej a získajú nejaké ubytovanie alebo prácu. Lebo to je tiež paradox či mýtus, že ľudia bez domova nechcú pracovať. Oni naopak chcú a aj veľa z tých ľudí chodieva na brigády. Napríklad osemdesiat percent z ľudí, ktorí sú aj v Depaule sú tzv. „neviditeľní“. Takto sa nazývajú. To sú ľudia, u ktorých by ste na ulici ani nerozpoznali, že je to práve človek bez domova. To sú ľudia, ktorí chodia do práce, väčšinou sú to nejaké brigády.
Možno najsilnejší moment bolo to precitnutie toho, keď mi povedali, že pre nich je vždy najviac to, že na nich niekto myslí. Že za nimi niekto príde vo svojom voľnom čase, že si s nimi sadne, porozpráva sa. Dokonca mi robili aj pomocníkov na projekte a bol som za to vďačný. Ale dôležité je práve toto precitnutie, že to vôbec nie je o tých materiálnych statkoch, ale práve o tej pozornosti. Predstavte si, že nemáte komu zavolať a na svete nie je nikto, kto na vás myslí. Potom aj tí ľudia, a to je tiež pekné zistenie, prežívajú emócie omnoho násobnejšie. Čiže oni smútok prežívajú stonásobne, ale aj radosť. Keď sa rozprávame o nejakej vtipnej udalosti alebo srande, tak to naozaj prežívame. To sú nefalšované emócie. Ale zažil som aj to, že pána mala prísť navštíviť zo zahraničia dcéra, veľmi sa na to tešil a jej sa z vážnych dôvodov nedalo prísť. Ona to len presunula, ona to nezrušila, ale pre pána to znamenalo skoro koniec sveta. On to vzal tak, že už nikdy nepríde. Tam tá emócia je vždy omnoho silnejšia. Toto bolo pre mňa tiež silné zistenie.

A čo najúsmevnejšie si v rámci tejto spolupráce zažil?

Sú, samozrejme, mnohé vtipné okamihy a rád mám práve tieto, lebo aj mojou ambíciou je priniesť tam viac úsmevu. Ja rád s tými ľuďmi aj požartujem a teším sa z toho. Depaul organizuje každoročne bašável. Je to príjemná akcia, kde prídu ľudia bez domova a majú možnosť si zatancovať, majú možnosť nejakým spôsobom zažiť zábavu. Jedna časť programu je Depaul hľadá talent. A tam sú rôzne talenty a šikovní ľudia, vedia hrať na gitaru, vedia pekne spievať. Raz tam bolo stand-up vystúpenie a prišiel pán standupista, odhadoval by som mu možno do štyridsať rokov a bol som zvedavý, že čo bude nasledovať. A on príjemným prejavom prišiel, a že teda začnem na úvod takým odľahčujúcim vtipom: „Čo urobí človek bez domova, keď nájde na ulici notebook alebo počítač? Pozrie sa, čo je v koši.“ Ono to vždy vyžaduje nejakú sekundu zamyslenia sa. A bolo pekné vidieť, ako to ľuďom postupne dochádzalo a bol tam aj ten smiech.
Mňa ten vtip veľmi zaujal, lebo to bolo presne to, že aj napriek tomu, že je smutné a ťaživé, čo tí ľudia prežívajú, tak ten humor v sebe a to ľudské, tie sny a túžby – oni ich v sebe stále majú. To sú takí istí ľudia ako my, tam nie je žiadny rozdiel, len teda možno niekedy v živote mali niečo ťažšie, čo možno nie úplne ustáli. Tých okolností tam môže byť veľa. To som sa tiež naučil, že každý jeden príbeh tam je úplne jedinečný a individuálny. Preto tých ľudí nehádžme do jedného vreca.

Moja skúsenosť je taká, či sú to ľudia bez domova, alebo hendikepovaní ľudia, alebo ľudia, ktorí majú nazvime to nejaký problém, často nechcú byť ľutovaní. A keď ich niekto ľutuje, tak to je kontraproduktívne, lebo toto oni ani nechcú zažívať a ani im to nepomáha v tej ich ceste vpred...

Určite áno. S tým súhlasím. Tam sú dva pojmy, ktoré ja vnímam - ľútosť a súcit. Ľútosť je niečo, že sme z toho smutní a ten súcit je niečo, že dobre, poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Skúsme nejakým spôsobom priložiť ruku k dielu alebo poďme sa porozprávať, že čo by sa dalo v tejto situácii spraviť. V tomto je úžasný Depaul a všetci jeho zamestnanci, že presne toto robia. Ono to nie je, že tí ľudia tam len prídu a nič, ale naozaj sa tým ľuďom tí zamestnanci Depaulu snažia reálne pomáhať dostať sa z tej situácie. Ale nie je cieľom vyriešiť to za deň, to sa, samozrejme, nedá, ale postupne. Tak sa to určite dá a je to pekné.

A v rámci projektu dm {spoločne} prispieva dm do Depaulu aj produktmi?

Áno, aj v rámci môjho projektu je to tak a k tomu sa tiež viaže krásny moment. Ja som požiadal náš sklad, aby mi odpísali niektoré dm produkty. Väčšinou ide o nejakú potravinu alebo stravu. Sú tam nejaké džúsy, tyčinky a podobné produkty, ktoré slúžia potom aj v rámci projektového dňa. Sklad zareagoval veľmi pekne a promptne mi boli dodané až sem k nám na recepciu. Mal som pocit, že tých ľudí to tiež potešilo, že môžu byť súčasťou nejakého dobra. Takže áno. Potom vždy dodávame aj kuchynské utierky alebo mydlá na ruky. Veci, ktoré sa využijú buď v ten deň projektu, ale vždy ide o kvantitatívne trocha viac, aby tam na konci nejaké dm produkty aj zostali. Ľudia si to tam vážia a sú to všetko praktické veci, čiže ich určite využijú.

To, o čom tu v podcaste rozprávaš určite zaberá aj veľkú časť voľného času. Čo okrem dobrovoľníctva a tvojej práce pre Depaul ešte robíš rád vo voľnom čase?

Je toho veľa. Ja mám celkom rád šport, rád si prečítam knihu. Rád skúšam nové veci a v poslednej dobe sa učím hrať na bicie. Je to tiež dobrá psychohygiena. Víkendy trávim na spomínanej chalupe, ktorú si vlastnoručne alebo respektíve v úzkom kruhu ľudí postupne prerábame. To zaberie tiež veľa času. To dobrovoľníctvo, samozrejme, tiež, ale vždy to beriem ako veľmi dobre investovaný čas a teším sa na to.
Keby som toho času mal viac, tak by som určite tie moje dobrovoľnícke aktivity rozširoval aj na ďalšie organizácie. Určite by som sa rád zapojil aj do ďalších projektov, ktoré vnímam a vidím, že sú úplne skvelé a prínosné. Spomeniem jeden – Spolu s odvahou. To sú ľudia, ktorí chodia do nemocníc nejakým spôsobom vypĺňať voľnočasový priestor detičiek v nemocnici. Sú im takými anjelmi, ktorí donesú úsmev. Tam by som tiež rád zašiel. Bohužiaľ, ten deň má dvadsaťštyri hodín, všetci máme rovnako a nedokážeme naplniť tú kapacitu nekonečne veľa aktivitami.

V našom podcaste máme zázračného škriatka, ktorý plní želania. Ten za tebou teraz príde a povie: „Splním ti jedno želanie.“ Čo by si si zaželal?

Želal by som si, aby sme boli k sebe prajnejší, teda aby sme vedeli dopriať jeden druhému. Aby sme sa s ním vedeli tešiť a oslavovať aj jeho úspechy. A to vôbec nemusia byť obrovské úspechy, len tie životné radosti. Že by sme jednoducho boli prajní. K tomu by som povedal, že by som bol rád, keby ľudia nesúdili. Ja osobne nemám rád, keď ľudia hovoria tie formulky, že ja keby som bol/a na jeho alebo na jej mieste alebo ja presne viem, ako sa on/ona cíti. Tak to proste nefunguje. A veľmi by som si želal, keby sme boli k sebe ako ľudia takí, že to srdiečko zapojíme viac. A že nebudeme dávať len na nejaké plytké prvé dojmy. Alebo že si myslíme, že my vieme, lebo väčšinou my nevieme. Je pekné hoc len popriať tomu človeku, aby sa mal dobre. Aby som to zhrnul, že by sme tu {spoločne} mohli žiť ľudskosť a také zdieľané šťastie. To by som bol rád. To by som si želal.

Samo, ďakujem ti za tento veľmi inšpiratívny rozhovor plný človečiny od začiatku až do konca, že si sa prišiel podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z dobrovoľníckej činnosti. Želám ti veľa odvahy, energie a radosti v tvojom ďalšom živote, či už tom osobnom alebo pracovnom.

Veľmi pekne ďakujem za pozvanie.