Silvia Slobodová predsedníčka Koľko lásky o.z.: „ Dajme seniorom pozornosť“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o spolupatričnosti a o tom, koľko lásky sa zmestí do krabie od topánok. Dnes je totiž mojím hosťom spoluzakladateľka občianskeho združenia Koľko Lásky Silvia Slobodová. Silvia, vitajte!

Ahojte a ďakujem. Som veľmi rada, že tu môžem dnes byť.

Vaším poslaním je prinášať seniorom nielen radosť, ale aj pocit, že na nich záleží, že ich jeseň života môže byť plná lásky a spolupatričnosti. Čo pre vás osobne znamená staroba?

Ak by som mohla vychádzať zo seba, predstavujem si starobu ako obdobie spomínania na všetko krásne, čo som v živote zažila. Snažím sa žiť naplno a podľa správnych hodnôt. Verím a dúfam, že sa mi podarí prežiť starobu práve z týchto spomienok. Uvedomujem si však, že je to len vízia, pretože, žiaľ, na Slovensku dnes veľa seniorov takto žiť nemôže.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, aký veľký význam má Koľko Lásky?

Tento rok sa mi niekoľkokrát stalo, že niekto nazval našu iniciatívu fenoménom – dokonca fenoménom ľudskosti. To ma naozaj zasiahlo. Uvedomovala som si, že ročne potešíme takmer stotisíc ľudí, ale to slovné spojenie „fenomén ľudskosti“ vo mne zarezonovalo. Vtedy som si naplno uvedomila, aký veľký dosah má to, čo robíme – že sa nám za tie roky podarilo odovzdať vyše tristošesťdesiattisíc krabičiek a dotknúť sa životov státisícich ľudí. A to je krásne.

Aké sú najčastejšie príbehy ľudí, ktorým putujú krabičky?

Celá iniciatíva vznikla na základe príbehu Janky Galatovej, ktorá navštevovala v nemocnici svoju onkologicky chorú maminku. Na vlastné oči tam videla starobu, osamelosť a ľudí, ktorých nikto nenavštevoval. Veľmi ju to zasiahlo. Začala týmto pacientom nechávať drobnosti na nočných stolíkoch a videla, ako ich to dokázalo potešiť.
Z tejto skúsenosti vznikol nápad založiť na Facebooku skupinu, v ktorej Janka vyzvala svojich známych, že by chcela potešiť jedno zariadenie pre seniorov, kde bolo tridsať ľudí. Ja som sa v tom čase vrátila z USA, kde som žila niekoľko rokov, a pozvanie do skupiny som dostala asi v prvý deň jej vzniku. Hneď ma oslovila myšlienka, že niekoho môžu potešiť drobnosti zabalené v krabičke od topánok. Napísala som Janke, že by som jej rada pomohla, pretože som mala pocit, že vďaka skúsenostiam z biznis prostredia by som projektu mohla dať jasnejší koncept. Vtedy išlo len o myšlienku – potešiť tridsať ľudí. Nikto však nečakal, že už v tom prvom roku si krabičky rozbalí osemsto seniorov. Vzniklo to úplne spontánne.

Aké boli reakcie?

Prvý rok tomu nikto neveril. Keď sme prišli do zariadenia s autom plným darčekov, všetci sa len neveriacky pozerali, či je to naozaj. V tom čase sa seniorom dostávalo najmenej pozornosti spomedzi všetkých zraniteľných skupín spoločnosti. Preto to bolo pre nich niečo nepredstaviteľné. Myslím si, že viac ako o samotnú krabičku ide o pocit, že si na nich niekto spomenul.

Čo vás pri týchto stretnutiach najviac dojalo?

Prvý rok, keď sme krabičky odovzdávali, sa rodičia zapojení do zbierky pýtali, či môžu prísť aj s deťmi. Tie sa totiž na príprave krabičiek podieľali. Keď sme potom zažili stretnutie detí so seniormi, bolo to nesmierne dojímavé. Deti im zaspievali, porozprávali sa spolu, smiali sa a my všetci sme plakali od dojatia.
Už vtedy sme vedeli, že toto je smer, ktorým chceme ísť. Aby sa návštevy detí v zariadeniach stali prirodzenou súčasťou života seniorov. Aby ich prítomnosť prinášala radosť, záujem a pocit, že nie sú sami. A zároveň, aby sa deti už od malička učili dobročinnosti a empatii voči starším ľuďom. Toto bol pre mňa absolútny základ. Vtedy som pochopila, že chceme pokračovať, rozvíjať sa a vytvoriť aj celoročný projekt, ktorý bude systematicky prepájať deti a seniorov a viesť mladú generáciu k pomoci seniorom.

Aké boli reakcie seniorov po tom prvotnom šoku, keď už uverili, že krabičky sú naozaj pre nich?

Väčšina z nich začala plakať ešte skôr, ako vôbec krabičku otvorila. Predstavujem si, že si v tej chvíli spomenuli na pocit, ktorý všetci poznáme z detstva. Na radosť, keď sme sa ráno tešili na Vianoce a videli zabalené darčeky. Myslím si, že práve tento pocit sa im vrátil a veľmi ich dojal. A potom, keď krabičku otvorili, prišlo druhé dojatie z toho, čo sa v nej skrývalo.
Krabičky sú naozaj bohaté a vždy sa snažíme ľudí motivovať, aby do každej vložili kúsok svojho srdca. V pokynoch vysvetľujeme, že počas chystania by mali myslieť na svojich blízkych, možno aj na tých, ktorí tu už nie sú. Aby si spomenuli na svoju babičku či deduška a predstavili si, čo by ich potešilo. Každú krabičku pred odovzdaním kontrolujeme, a preto si dávame záležať, aby v sebe mala práve ten kúsok lásky. A ten je cítiť, keď krabičku otvoríte, cítite teplo a energiu človeka, ktorý ju s láskou pripravil.

A skrze čo tam ľudia dávajú srdce?

Často do krabičiek vkladajú fotografie alebo listy, ktoré sú niekedy veľmi dojímavé. Samozrejme, snažíme sa ich nečítať, ale občas musíme, najmä keď ide o detské listy – tie bývajú veľmi úprimné a píšu tam rôzne veci, ktoré by tam možno aj nemali byť. Vidíme, že seniori si tieto listy a kresbičky vystavujú, prezerajú si ich, rovnako ako ručne robené darčeky. Práve tieto darčeky ich najviac rozcítia, pretože sa vďaka nim cítia dôležití a videní.

Čo všetko by mala krabička obsahovať okrem osobných odkazov a darčekov?

Každá krabička by mala obsahovať niečo sladké, napríklad keksík alebo čokoládu. Niečo slané, ako krekry či tyčinky. Niečo voňavé, ako mydlo alebo sprchový gél. Malo by tam byť aj niečo mäkké, väčšinou ľudia dávajú šál, rukavice alebo čiapku. A napokon niečo pre zábavu, ako napríklad krížovky alebo malá knižka. A, samozrejme, niečo od srdca.

Tento rok začala oficiálna spolupráca dm s občianskym združením Koľko Lásky a to tým, že poskytuje produkty, ktoré budú mať koordinátori k dispozícii na dopĺňanie balíčkov. Aké produkty v balíčkoch najčastejšie chýbajú?

Je to väčšinou tá voňavá časť, teda niečo ako sprchový gél, šampón alebo mydlo. Veľmi nás potešil a poctil záujem dm. dm je značka, ktorú, myslím si, všetci vnímame veľmi pozitívne a vieme, že sa zaujíma o spoločnosť. Naše hodnoty sa s jej hodnotami veľmi prirodzene prepájajú. My si naozaj starostlivo vyberáme spolupráce, s kým sa spájame a s akými značkami spolupracujeme. A toto bola jedna z tých, ktorá nás mimoriadne potešila. Je to veľká pomoc pre našich koordinátorov a dobrovoľníkov, pretože doteraz si väčšinou dokupovali z vlastných peňazí veci, ktoré v krabičkách chýbali. Teraz produkty dostanú k dispozícii na doplnenie práve od dm. Úplne úžasné, ďakujem veľmi pekne. A z produktov, ktoré zostanú a nebudú použité na dopĺňanie, samozrejme, vytvoríme balíčky, ktoré poputujú do zariadení.

Ako podľa vás vnímame na Slovensku starobu? Vy už ste v úvode povedali, že je to niečo, čo vnímame niekde možno až na okraji spoločnosti...

Myslím si, že v čase, keď sme začínali s krabičkovou výzvou, bolo oveľa viac rôznych záujmových združení, neziskových organizácií či iniciatív, ktoré sa zameriavali na útulky alebo iné problematiky. Na starších ľudí sa však, žiaľ, väčšinou zabúdalo. Vnímam, že odkedy sme vznikli je takýchto iniciatív podstatne viac. Myslím si, že sme trochu poukázali a odhalili aj celospoločenský problém – osamelosť seniorov. Veľmi nás teší, že sme na to dokázali upozorniť a že dnes už existuje viac iniciatív, ktoré hľadajú spôsoby, ako pomôcť. Vo všeobecnosti si však myslím, že ľudia, ktorí prežívajú starobu v zariadeniach pre seniorov, sú už odkázaní na pomoc či už pre zdravotné komplikácie, alebo preto, že nemajú nikoho, kto by ich navštevoval, prípadne majú rodinu veľmi ďaleko. Preto si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sa komunity spájali a pomáhali týmto ľuďom.

Čo vnímate ako najväčšiu potrebu seniorov?

Ja si myslím, že je to určite pozornosť. To, aby mali pocit, že patria do spoločnosti. Práve o to sa snažíme, či už zapájaním detí zo základných škôl cez náš program Koľko lásky v sebe máš, ktorý je systematickým vzdelávacím programom. Spájame v ňom deti zo základných škôl so zariadeniami pre seniorov. Sú to skupinky detí, ktoré navštevujú skupinky seniorov v zariadeniach a majú spoločné aktivity. Máme k tomu aj metodiku, pani učiteľky sú zaškolené a presne vedia, čo majú robiť.
Súčasťou programu je aj vzdelávacia časť, kde deti učíme takzvaným super silám – trpezlivosti, láskavosti, spolupatričnosti a pomoci. Následne navštevujú zariadenia, robia spoločné aktivity a spätné väzby, ktoré dostávame, sú nádherné. Deti sa učia, že aj malá dávka lásky a pozornosti dokáže niekomu zlepšiť deň, a pritom to nič nestojí. Seniori zas cítia, že sa o nich niekto zaujíma. Tešia sa na stretnutia, pýtajú sa, kedy prídeme nabudúce, kedy sa znovu uvidíme. Spoločne vypĺňajú rôzne aktivity, napríklad hrdinský zápisník alebo strom vďačnosti, kde na listy píšu, za čo sú vďační.
Prebiehajú tam naozaj krásne rozhovory, celé je to veľmi dojímavé. Aj pani učiteľky a rodičia detí nám ďakujú, že niečo takéto vzniklo. Tento rok prebieha prvý ročník, minulý rok sme mali pilotný. V tomto školskom roku je do programu zapojených vyše tritisíc detí. Veľmi sa tešíme, že malými krôčikmi budujeme možno trošku lepšiu spoločnosť, v ktorej bude prirodzenejšie zaujímať sa o svoje okolie aj o seniorov.

Mnoho ľudí má zo staroby strach. Čo si myslíte, prečo to tak podľa vás je? Ako by sme mohli tento strach prekonať?

Myslím, že strach pramení aj z dlhodobého nepoznania, aj z toho, ako je na Slovensku nastavený sociálny systém. Dôchodky sú naozaj nízke a často je problém vôbec vyžiť. Nevieme, ako to bude o desať, pätnásť či dvadsať rokov, keď sa aj my dostaneme do vyššieho veku. Človeku už potom neslúži zdravie, zrazu musí byť odkázaný na pomoc a pritom vieme, že žijeme vo veľmi rýchlej dobe. Všetci sa za niečím naháňame.
Voľakedy to tak nebolo. Ľudia žili v trojgeneračných domoch, vypomáhali si a všetko bolo viac komunitné. Mám pocit, že dnes by sa naša snaha mala zameriavať práve na vytváranie komunít. Páči sa mi, že aj vy máte iniciatívu dm spoločne, kde sa usilujete o to isté.
Keď sme vyberali partnerov alebo potenciálnych partnerov na spoluprácu, toto bol pre mňa kľúčový moment. Videla som, že sa naše hodnoty veľmi prelínajú a že má zmysel skúsiť spoločnú spoluprácu. Zapájať komunity, aby si lokálne pomáhali, považujem za kľúč k tomu, aby sa nám tu všetkým žilo lepšie.

Čo si myslíte, čo by pomohlo, aby sme boli citlivejšou spoločnosťou voči starším?

Určite si myslím, že to začína už na základných školách. Počas krabičkovej zbierky na Vianoce zapájame približne tisícštyristosedemdesiat škôl, to bolo minulý rok, a každý rok to číslo trochu rastie. Tento rok očakávame okolo tisícpäťsto škôl. Sú medzi nimi materské, základné aj vysoké školy. Zbierajú u seba na škole naše krabičky, ktoré potom putujú do zariadení pre seniorov.
Vždy ich motivujeme, aby sa zúčastnili aj odovzdávania. Krabičky najskôr prechádzajú našou kontrolou a potom ich školy spolu s nami odovzdávajú v zariadeniach. Často pripravia aj malý program. Práve takýmito krokmi sa snažíme, aby deti mali prvý kontakt so seniormi a videli, že existujú zariadenia pre seniorov a že tam žijú ľudia, ktorých sa oplatí spoznať.
Máme aj jarnú výzvu, ktorá vznikla preto, že nám ľudia začali hovoriť, že treba pomáhať počas celého roka, nielen na Vianoce. Tento rok sme mali už piaty ročník jarnej výzvy s názvom Láska kvitne v každom veku. Cieľom je zapojiť najmä školy, ale pridávajú sa aj firmy a dobrovoľníci. Vyrábajú ručne robené pohľadnice s citlivými odkazmi o tom, že si na seniorov spomíname a že sú dôležití. Tieto pohľadnice potom osobne odovzdávajú v zariadeniach, často spolu s kvetinkami alebo sadeničkami, ktoré so seniormi presádzajú. Snažíme sa, aby ich izby či spoločné miestnosti rozkvitli práve v jarnom období.
Veríme, že takýmito malými krokmi postupne pribúdajú iniciatívy, ktoré prepájajú generácie. V programe Koľko lásky v sebe máš majú deti počas roka päť návštev zariadení, aby sa im tento kontakt stal prirodzenou súčasťou školského života. Nie sú to vždy len zariadenia pre seniorov, niektoré školy spolupracujú aj s miestnymi klubmi dôchodcov alebo seniorskými spolkami. Seniori potom prichádzajú aj do škôl, kde spolu s deťmi pracujú, píšu písomky alebo sa zapájajú do aktivít.
Aj seniori dokážu mladých veľa naučiť. Napríklad sme mali jednu iniciatívu, kde učili deti prišívať gombíky. Myslím si, že obidve strany si majú čo odovzdať.

Čo vás osobne táto práca naučila a čím vás obohatila?

To je pekná otázka. Učím sa určite každý deň. Keď som sa vrátila z Ameriky, mala som pocit, že všetci žijeme v blahobyte. Všetko máme, všetkého máme veľa. A keď som si raz prečítala na Facebooku odkaz „Naplň krabičku od topánok a vyčaruj úsmev“, tak sa to vtedy volalo, veľmi sa ma to dotklo. Uvedomila som si, že niekoho môže potešiť aj maličkosť. Začala som sa aj ja pozerať na veci inak.
Žila som na Miami, v meste, kde bolo všetko také bling-bling, ružová bublina. Vrátila som sa na Slovensko, lebo mi chýbala rodina a cítila som, že som si tam už naplnila to, čo som potrebovala. Hľadala som niečo iné. Keď sme sa s Jankou pustili do tejto iniciatívy, začali nám písať ľudia, že sa chcú zapojiť, že chcú doniesť krabičku. Ani sme sa nenazdali a mali sme osemsto krabíc na rozdanie. Oslovovali sme zariadenia, kam by sme ich mohli doručiť, a bol to úžasný pocit vidieť, že ľudia chcú pomáhať, že v nich to dobro stále je.
Z roka na rok sme sa snažili projekt rozvíjať a dnes si dovolím tvrdiť, že máme neziskovú organizáciu, ktorá sa usiluje o systémovú zmenu, niečo tu buduje a všímajú si ju aj iné organizácie a značky. V neziskovom sektore sme si už vybudovali meno. To ma nesmierne napĺňa. Aj preto, že sa stále učím. Mám vyštudovanú Fakultu manažmentu UK, ale o neziskových organizáciách sme sa tam veľa neučili. S Jankou sme až po piatich rokoch pochopili, že to, že sa organizácia volá nezisková, neznamená, že všetci musia pracovať zadarmo. Pochopili sme, že aj neziskovka potrebuje zázemie, zamestnancov, financie na marketing a že všetko niečo stojí.
Začali sme si preto študovať výročné správy iných organizácií a uvedomili sme si, že niektoré sú obrovské kolosy. A povedali sme si, že prečo by sme si aj my nemohli vybudovať niečo podobné. Pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že sa tomu chcem venovať na plný úväzok. Začali sme to budovať systematicky a dnes máme úžasný tím koordinátorov a dobrovoľníkov, ktorí sú s nami už päť či šesť rokov.
Vybudovali sme niečo, čo tu podľa mňa zanechá odkaz. A to ma napĺňa najviac. Ten rast, to budovanie, aj to, že v tom všetkom vidím obrovský zmysel a naplnenie pre ľudí, ktorí sú do toho zapojení.

Čo všetko dáte do vašej krabičky tento rok vy?

Krabičku už tradične chystáme s mojím synom. Teraz má päť rokov, ale je jej súčasťou od začiatku. Ešte keď som bola tehotná, prenášala som krabičky počas druhého ročníka, takže je s nami v tejto „krabičkovej rodinke“ od samého začiatku. Teší sa na to každý rok. Spolu ideme do obchodu, nakúpime, vyberáme veci a potom krabičku pripravíme. Vždy tam pridáme nejaké fotky, malý odkaz a spolu ju aj odovzdáme. Robíme vždy dve krabičky – pre babičku aj pre deduška.
Ja si však myslím, že moja krabička je o niečom inom. Svoj prínos vnímam skôr v tom, že som mala odvahu veriť, že toto má zmysel budovať. A dnes, keď vidím, že organizácia funguje a darí sa jej, považujem to za svoj najväčší prínos pre spoločnosť.

Každoročne počet tých balíčkov stúpa. Máte nejaký limit, nejaký strop, ktorý dokážete spracovať?

Systém, ktorý máme zavedený spolu s našimi dobrovoľníkmi funguje veľmi efektívne. Každoročne sa zapája približne tristo dobrovoľníkov a dokážeme spracovať okolo sedemdesiattisíc krabičiek. Všetko ide hladko a organizovane.
Vždy hovorím, že cieľom nie je vyzbierať tristotisíc krabičiek. Na Slovensku žije v zariadeniach pre seniorov približne päťdesiatpäťtisíc ľudí. Keď už obsiahneme všetky zariadenia, oslovujeme aj denné stacionáre, charity, hospice a neskôr cez samosprávy zabezpečujeme, aby sa zvyšné krabičky dostali k osamelo žijúcim seniorom v domácnostiach.
Za posledných päť rokov odovzdávame v priemere okolo sedemdesiattisíc krabičiek ročne. Reálne ich vyzbierame aj viac, ale po kontrole je to práve toto číslo, ktoré dokážeme bezpečne a spoľahlivo doručiť. Podobné čísla očakávame aj tento rok.

V tejto chvíli je už na e-shope moja dm prístupná aj služba, v rámci ktorej si môže každý vyskladať svoj balíček pre seniora, ktorý mu príde domov. Stačí ho doplniť o osobné venovanie, zabaliť a odovzdať. Kam treba hotové balíčky zaniesť?

Keď máte balíček nachystaný, veľmi dôležité je zabaliť zvlášť vrch a zvlášť spodok krabičky, aby bola otvárateľná. Umožní nám to urobiť kontrolu obsahu. Hotové zabalené krabičky potom treba odovzdať na jednom z našich zberných miest.
Zoznam všetkých zberných miest je zverejnený na stránke www.kolkolasky.sk/vianoce. Na stránke je červené tlačidlo, cez ktoré si každý môže podľa kraja alebo okresu vybrať najbližšie zberné miesto.
Zberné miesta fungujú od 21. novembra do 5. decembra. V tomto období je potrebné krabičku priniesť. Súbežne prebieha zber aj na približne tisícpäťsto zapojených školách, ktoré krabičky zbierajú už teraz a budú až do 1. decembra.
Každoročne dostávame otázky, či sa dá termín predĺžiť. Žiaľ, nie. Po 5. decembri, keď sa zberné miesta uzavrú, naši dobrovoľníci zbierajú všetky krabičky, robia kontrolu a zabezpečujú distribúciu. Často musíme presúvať krabičky z krajov, kde ich je nadbytok, do tých, kde chýbajú. Celý tento proces trvá a zvyčajne ukončíme zbierku deň či dva pred Vianocami. A potom sa už všetci rýchlo pripravujeme na vlastné sviatky.
Odovzdávanie krabičiek v zariadeniach prebieha od Mikuláša až do Vianoc. Niektoré zariadenia si ich nechávajú pod stromček, iné ich rozdávajú skôr, často v sprievode detí, ktoré prídu vystúpiť.

Dá sa pomôcť aj inak ako krabičkou?

Určite áno. Sme nezisková organizácia, takže ak niekto nestihne pripraviť krabičku, veľmi nás poteší aj finančný dar. Na našej webovej stránke www.kolkolasky.sk je niekoľko možností, ako nás podporiť.

A keby sa niekto chcel stať koordinátorom?

Koordinátorov si väčšinou vyberáme z našich dlhodobých dobrovoľníkov. Máme viacerých, ktorí sú s nami päť či šesť rokov. Koordinátori pôsobia regionálne, na každý kraj máme dvoch. Momentálne je pokrytie už uzavreté, ale dobrovoľníkov radi privítame vždy.
Máme približne dvestopäťdesiat dobrovoľníkov po celom Slovensku. Ak chce niekto pomôcť napríklad s presunmi alebo s kontrolou krabičiek, stačí nám napísať cez webstránku, kde sú aj všetky kontaktné informácie. Poteší nás každá pomoc, každá ruka.

Čo by vám úplne najviac pomohlo ako občianskemu združeniu?

Určite strategické spolupráce s firmami sú oblasťou, ktorú sa snažíme rozvíjať a hľadať v nej spoločnú cestu. Bohužiaľ, nechcem politizovať, ale štát v súčasnosti neziskovým organizáciám veľmi nepraje a vytvára rôzne šumy, ktoré sú pre mňa ťažko pochopiteľné. Viem, ako fungujeme, viem, ako fungujú dotačné schémy, kde musíme do posledného centu všetko vyúčtovať. Účtovníctvo v neziskových organizáciách je veľmi náročné – nejde len o príjmy a výdavky, ale o detailnú evidenciu každého strediska a každého výdaja.
Mrzí ma preto, že vláda často vytvára dojem, akoby neziskové organizácie boli netransparentné, pretože to jednoducho nie je možné. Každopádne práve dlhodobé strategické spolupráce s firmami sú tým, čo nám pomáha rásť a budovať spoločné hodnoty.

S akými výzvami sa najviac potýkate? Je toto tá najväčšia?

Určite áno, byrokracia je jednou z najväčších výziev. Záverečné správy, vyúčtovania – to všetko zaberá dni práce. Je dôležité veľmi presne sledovať rozpočty uvedené v dotáciách a držať sa ich.
Dnes však môžem s radosťou povedať, že sa nám podarilo získať väčšiu schválenú dotáciu, vďaka ktorej budeme najbližšie dva roky realizovať národný projekt v spolupráci so sociálnymi pracovníkmi. Cieľom je rozvíjať aktivizáciu seniorov a získať takzvanú dobrú prax.
Vyvinuli sme aj vlastné aktivizačné pomôcky pre seniorov, ktoré pomáhajú pri ergoterapii a rozvíjaní jemnej motoriky. Máme napríklad aj terapeutické bábiky, ktoré realisticky napodobňujú pocit, akoby človek držal živé dieťa. Je to výborná terapia najmä pre ľudí s demenciou alebo Alzheimerovou chorobou.
Tieto pomôcky budeme teraz testovať a rozširovať do ďalších dvesto zariadení. Spolu s nimi vytvoríme metodiku, ktorá pomôže ostatným zariadeniam naučiť sa, ako čo najlepšie a najdlhšie aktivizovať seniorov. Ak sú aktívni, kognitívne zapojení a duševne stimulovaní, zostávajú dlhšie vitálni – po psychickej aj fyzickej stránke – a sú menej odkázaní na pomoc.

Keď sa povie „koľko lásky“, čo je tá vaša odpoveď?

Veľmi veľa. Myslím si, že aj ja mám v sebe veľa lásky a rada ju rozdávam. Som panna, takže prirodzene rada pomáham ľuďom. Je to niečo, čo ma sprevádza celý život. Zaujímavé však je, že keď sa ľudí spýtame, či poznajú občianske združenie Koľko Lásky, často povedia, že nie. Ale keď spomenieme „krabičky“, hneď si spomenú.
Verím, že si nás ľudia budú čoraz viac spájať nielen s Vianocami, ale aj s celoročnou pomocou a systematickou zmenou, o ktorú sa snažíme. Naším cieľom je spájať deti a seniorov, vytvárať lepšiu spoločnosť a lepšie podmienky pre seniorov na Slovensku.

Čo je to, na čo nikdy nezabudnete v rámci vašej práce pre občianske združenie Koľko Lásky?

Najsilnejšie vo mne zostávajú niektoré stretnutia. Pamätám si jednu pani zo zariadenia pre seniorov v Sládkovičove. Objala ma, vybozkávala a nechcela ma pustiť. Veľmi sa tešila krabičke, ktorú dostala. Ukazovala mi, ako sa jej ráno z hrnčeka zlomilo uško, a práve v tej krabičke, ktorú som jej náhodne podala, mala nový hrnček. Bola to maličkosť, ale veľmi som si ju zapamätala.
Mala viac ako deväťdesiat rokov. Rozprávala mi svoj životný príbeh a vyžarovala z nej obrovská vďačnosť. Keď som tam išla o rok neskôr, hneď som sa na ňu pýtala, ale, žiaľ, už tam nebola. Mám s ňou aj fotku a často si na ňu spomeniem.
To stretnutie bolo plné srdca a lásky. Takých chvíľ je veľa a sú pre nás vždy veľmi silné. Najťažšie je práve to, keď vidíme, že niektorí z týchto ľudí už nie sú medzi nami. Ale vždy si povieme, že ak sme im čo i len na jeden deň rozžiarili tvár a spríjemnili chvíľu, stálo to za to.

A čo by ste odkázali našim poslucháčom? Ako pristupovať k starnutiu? Či už svojmu, alebo k starnutiu iných.

Myslím si, že ak budú ľudia žiť vo svojej skutočnej podstate, nebudú sa na nič hrať ani pretvarovať a budú si žiť podľa správnych hodnôt, dokážu si užiť aj starobu. Budú mať krásne spomienky a pokoj v duši.
Verím, že je veľmi dôležité dávať ľuďom pozornosť a každý deň cítiť, že som niekomu pomohla. A pritom to nič nestojí. To je presne to, čo učím aj deti. Ja som naozaj šťastná a každé ráno sa zobúdzam naplnená. Želám všetkým, aby aj oni žili takýmto spôsobom, lebo vďaka tomu môžu inak prežívať každý deň a následne aj svoju starobu.

Ako by vyzerala spoločnosť, v ktorej by bola staroba vnímaná ako dar a nie ako koniec?

Bolo by to krásne. Verím, že sa tam raz dopracujeme. Moja vízia je, že sa seniori budú cítiť milovaní, videní a prijatí ako plnohodnotná súčasť spoločnosti. Možno sa to nenaplní na sto percent, ale verím, že k tej lepšej realite smerujeme.
My v občianskom združení Koľko Lásky pre to robíme maximum. Budem veľmi rada, ak sa k nám pridá aj niekto z poslucháčov – či už tým, že prinesie krabičku, venuje pomôcku zariadeniu pre seniorov, podporí nás finančne, alebo sa zapojí ako dobrovoľník. Každá pomoc má zmysel.
Ľudia nám môžu najviac pomôcť pravidelným darom. Aj päť eur mesačne dokáže pokryť bežné výdavky a pomáha nám udržiavať projekty v chode. Budeme veľmi vďační za každú podporu. A ďakujem za túto príležitosť, že sme sa mohli porozprávať.

My ďakujeme vám, Silvia, že ste prišli, za vaše slová, energiu a všetky príbehy, o ktoré ste sa podelili. Želáme vám, aby sa aj tento rok podarilo vyzbierať a odovzdať veľa darčekov plných lásky, spolupatričnosti a porozumenia našim seniorom.

Ďakujem krásne.