Zana Saluber veštica: „ Žite sami pre seba“

Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde dm podcastu. Dnes sa budeme rozprávať o intuícii a o tom, ako môžeme cez duchovné poznanie lepšie pochopiť seba a svoj životný príbeh. V našom štúdiu vítam veštkyňu Zanu Saluber. Zana, vitajte!

Začnime od začiatku. Aký bol váš príbeh? Ako ste sa dostali k vešteniu, spiritualite a práci s energiami?

Keď som bola dieťa, mala som veľmi vážny úraz a pri operácii som zomrela. Možno práve to prebudilo našu rodovú líniu alebo to, čo máme podedené. Vlečieme si to totiž už celé storočia. Ženy v našom rode sú trochu iné.

V čom sú iné?

Volajú nás bosorky, čarodejnice. Ale je to skôr o tom, že vnímame veci, ktoré iní nevnímajú. Je v tom intuícia aj informácie z vyšších miest, ktoré prichádzajú.

Poviete nám niečo o vašej rodovej línii?

Teraz by som mala povedať, aby ste si prečítali knihu o mojej rodovej línii – volá sa Z jej krvi. V skratke prababička aj pra-prababička boli bosorky, moja stará mama tiež, ja takisto. Moju mamu to obišlo, pretože to ide z otcovej strany. Otec podľa mňa tieto danosti mal, ale nevyužíval ich vhodným spôsobom. Po mne sú moje deti, ale nemyslím, že sa tomu budú venovať.

Kedy nastal moment, keď ste si povedali, že toto je moja práca, ktorej sa budem venovať?

Taký moment nenastal. Je to niečo, čo máte a musíte sa s tým naučiť fungovať. To, že som začala veštiť, robiť horoskopy, numerológie, venovať sa ľuďom a liečiť, prišlo prirodzene. Bola to cesta, na konci ktorej je to, čo robím dnes. Nebolo to rozhodnutie „od dneška to robím“. Proste to rástlo so mnou.

Aká bola tá cesta?

Chodila som do Starého Hrozenkova k jednej vedme – liečiteľke, veštkyni. Neučila som sa tam veštiť, skôr chápať, kto som, čo som a čo s tým mám robiť. Byliny som sa učila klasicky – druhy, účinky, použitie. To som sa musela nabifliť.

Porozprávate nám o Hrozenkove?

Hrozenkov je krásne miesto, v ktorom sú chalúpky roztrúsené po kopcoch, taký lazovitý kraj. Vedmy tam reálne žili v 70., 80. a ešte aj v 90. rokoch. Vždy hovorím, že ony boli posledné. Dnes to tam už nenájdete. Domčeky áno, ale ľudia sú iní a vedmy tam už nie sú.

Aký čas ste tam strávili?

Štyri a pol roka. A potom sa už nevraciate. Keď vás vedma „dokončí“, odídete a už nejdete späť.

Čo ste v sebe objavili počas tých rokov strávených v Hrozenkove?

Musela som pochopiť, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Prečo vidím niečo navyše, čo napríklad bežný človek nevidí, a ako s tým pracovať. Čo sa môže hovoriť iným ľuďom a čo nie. Nedá sa to rozdeliť na jednotlivé lekcie – je to celok. Svet medzi nebom a zemou je úžasný. Väčšinou.

Čo vás na svete medzi nebom a zemou fascinuje alebo udivuje najviac?

Možno prítomnosť iných bytostí. Ono to teraz môže znieť schizofrenicky, ale tie energie a aj iné bytosti okolo nás sú. To, že to ľudia nevnímajú, neznamená, že to neexistuje. Nie je to paralelný svet, nie je to iná dimenzia, je to v tomto svete.
Možno toto ma neprestane nikdy udivovať, pretože ono je to síce na jednej strane také prekvapivé, ale na druhej strane je to pekné. A iné. Tie ich návštevy majú vždy nejaký dôvod. A väčšinou sú to dobré dôvody, chce vás to na niečo upozorniť alebo vám nejako pomôcť.

Vo svojej práci sa okrem veštenia venujete aj horoskopom, píšete knihy alebo komunikujete s anjelmi. Poďme si to trošku rozmeniť na drobné. Ako vzniká horoskop a podľa čoho sa tvorí?

Klasický horoskop je niečo iné ako numerologická predpoveď. To sú dve rozdielne veci. Horoskop vypovedá o tom, čo vás čaká napríklad v najbližšom období. Odvíja sa čiastočne od matematiky. Je v tom aj trocha tarotu a to, čo sa primárne zadáva, je váš dátum narodenia.
Plošné horoskopy sú všeobecné a potom sú numerológie, ktoré sú len o číslach, o planétach, postavení domov a podobne. Tie sú špecifické a vyrábajú sa na mieru. Ja mám radšej horoskopy, pretože nemám veľmi rada matematiku. Horoskopová predpoveď ponúka viac možností a v tom je jej výhoda. Na rozdiel od toho je numerológia striktná.

Tvorba horoskopov si teda vyžaduje veľkú znalosť numerológie aj astrológie?

Všetkého. V horoskope je kúsok tarotových kariet, lebo od niečoho sa musíte odraziť. Musíte mať nejaký základ. Je to taká zmiešanina viacerých vecí dokopy.

Vstupujú do horoskopu aj rôzne duchovné bytosti?

Nie. Ani do horoskopov, ani do numerológie. Ony tam v podstate nemajú veľmi čo robiť. Keby sme takto rozmýšľali, tak možno skôr do astrológie, tam sa to dá prepojiť a pri výrobe astrologickej predpovede sa môžete poradiť aj s iným svetom. Ale je to len pre naozaj špecifické prípady, keď ľudia riešia niečo extrémne zložité. Alebo majú na sebe nejaké negatívne energie. Ale do klasických horoskopov a numerológie nie, tam to nemá čo hľadať.

Aký je rozdiel medzi horoskopom a astrologickou predpoveďou?

Astrológia sa opiera len o postavenie planét v okamihu narodenia. Z toho vychádza numerológia, ktorej základ je práve toto postavenie planét. A potom sa už len vypočítava cesta človeka a teda to, čo ho čaká v ďalších rokoch. Astrológia sa používa napríklad pri narodení dieťaťa na určenie jeho predispozícií.

To, čo nám je dané planétamiv čase narodenia, čo súvisí predpokladám aj s dátumom, miestom a časom narodenia, je niečo, čo viem nejako meniť skrze to, ako sa v živote vzťahujem?

Základ, ktorý dostanete v momente narodenia do vienka meniť neviete. Nezmeníte základné povahové črty, ktoré máte alebo ktoré dostanete. Dá sa to formovať výchovou, samozrejme, tam sa dá urobiť veľa, či k lepšiemu alebo horšiemu. Potom už ako dospelý človek môžete v živote niektoré veci ovplyvňovať alebo meniť. Napríklad čo sa dá meniť, sú pracovné oblasti. Málinko viete meniť vzťahy, čož majú ľudia tendenciu meniť najviac. Tie sú zadané. Buď sú karmické, alebo komplikované, alebo úžasné, že niekto len tak prepláva životom so skvelými vzťahmi. Ale väčšinou nie.

Čo to presne znamená? Máme to vyhodnocovať tak, či vzťah ladí alebo neladí a ak neladí, ísť od toho preč?

Áno, ale väčšinou zostanete práve preto, že neladí a chcete s tým niečo urobiť a dokázať, že to dokážete zmeniť. No väčšinou nie, len sa tam potrápite pár rokov navyše. Keď so vzťahom niečo nie je v poriadku, tak nám intuícia vždy hovorí, aby sme od toho išli preč. A my to nikdy nepočúvame.

Čiže zámerom je naučiť sa počúvať intuíciu?

Každý sa pýta, ako prežiť život čo najlepšie, najšťastnejšie alebo čo najspokojnejšie. Tam keď sa budeme riadiť intuíciou, tak urobíme najmenej chýb. My to však nerobievame. My sa tým podvedomím riadime málokedy, lebo sme kvázi múdrejší než ono. Pokiaľ by to človek dokázal robiť a dávať svojej intuícii váhu, tak si myslím, že by mohol prežiť ten plus-mínus šťastný a spokojný život, lebo však zase musíte mať aj trošku negatív v tom bytí. Ale ako ľudia málokedy počúvame intuíciu.

A ako podľa vás vieme rozlíšiť, či sa mi v tej hlave prihovára naozaj intuícia alebo je to moja myseľ, ktorá sa tvári, že je intuícia?

Vždy je to prvé, čo počujete alebo to prvé, čo tam je. Tá prvá myšlienka je správna myšlienka. Aj keď vám to príde v tom okamihu ako nezmysel. Neexistuje, aby sa to pomýlilo, aspoň ja som to tak nikdy nezažila. Ja sa snažím vždy počúvať svoju intuíciu. Síce mi to trvalo asi tridsať rokov, kým som to začala robiť v plnej miere, ale podľa mňa to funguje.

Vy sa v práci venujete aj veštbám. Aký je rozdiel medzi horoskopom a veštbou?

Klasické veštenie je väčšinou postavené na tarotových kartách. Niekto používa sedmové karty, niekto krištáľovú guľu. Ale klasické veštenie je postavené na tarotoch ako takých. Orientujete sa podľa toho, čo chce daný človek vedieť. Inak k láske, inak k práci, má to svoje pravidlá. Ony vám tie kartičky porozprávajú ten príbeh, ktorý je, má byť a bude.

Čiže vy na veštbu využívate len tarotové karty alebo už sem zasahuje napríklad aj tá komunikácia s duchovnými bytosťami alebo anjelmi?

Ja na veštenie používam tarotové karty najmä preto, aby ich ľudia videli, lebo vtedy ľahšie prijímajú alebo pochopia to, čo im to rozprávam. Lebo každá karta má svoje označenie, má nejaký názov a oni to vidia očami, a teda skôr chápu. Originál by som tie karty nepoužívala, pretože tie informácie proste idú. Neviem, ako to mám popísať. Je to ako keby ste si sadli, sústredili sa a vidíte pred očami nejaký film. Vy ho nevidíte reálne, vidíte ho niekde v hlave. A ľudia to, čo im hovorím, vidia v tých kartách.

A používali ste niekedy na veštenie aj vešteckú guľu?

Nie, ale mám ju doma. Veštecká alebo teda krištáľová guľa má svoje obmedzenia, pretože vy ju síce môžete používať vo dne v noci, ale ak v nej reálne chcete niečo vidieť, tak sa používa v noci pri živom osvetlení, čo sú sviečky, oheň. Predtým, než by ste v nej chceli niečo vidieť, tak robíte určité rituály, ktoré vám sprítomnia iný svet, cez ktorý sa to premietne do gule.

Ale v podstate by to mal čisto teoreticky byť ten istý príbeh, ktorý sa vám premietne v tom snovom obraze…

Áno, len je možno trošku výraznejší. Ja aj preto používam guľu veľmi zriedka, pretože samotné veštenie alebo príprava horoskopov ma stojí veľa energie, lebo sa musíte sústrediť. To sústredenie trvá hodinu alebo dve, ale je to ako keby ste pracovali fyzicky päť hodín. Je to dosť náročné. Musíte odniekiaľ vytiahnuť informácie a guľa dáva síce výraznejšie obrazy, ale je doslova únavná. Takže aj z tohto dôvodu ju ja nepoužívam. Nie, že by som ju nemala rada, len unavuje.

Je obdobou vešteckej gule aj zrkadlo?

Áno, ale zrkadlo ako také sa používa pri kontakte s mŕtvymi. Nepoužíva sa ani na veštenie, ani na nejaké náhľady do budúcnosti. Zrkadlá fungujú doslova ako brána buď s minulosťou, alebo s ľuďmi, ktorí sú mŕtvi. Sú to celkom nebezpečné veci.

S akými témami za vami ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšie asi riešia vzťahy. Či už je to rozchod, svadba… Myslím si, že tým, že ľudia sú v podstate veľmi milé, láskyplné bytosti, tak ich asi najviac zaujíma, trápi alebo teší oblasť súkromia, vzťahov, lásky. Potom druhá oblasť je práca – čo s prácou, či ju zrušiť, či ísť do novej, čo urobiť. Toto sú asi také dve najviac preferované oblasti. A potom klasika – peniaze, deti, rodičia, milenky, milenci.

Spomínali ste, že práve vzťahy a práca sú dve najčastejšie oblasti, o ktoré je záujem. Čo sa týka práce, tak tam vieme veľa zmeniť silou našej vôle, a to aj vďaka informáciám napríklad z veštby či horoskopu, ale v tých vzťahoch teda až tak veľa zmeniť nevieme, lebo sú dané. Ako sa vám darí s vašimi klientmi, keď im predostriete vzťahovú linku? Idú ľudia viac hlavou proti múru alebo cestou zmeny?

Jasné, že sú aj takí ľudia, ktorí idú hlavou proti múru, že proste zostanú v tom mileneckom vzťahu a čakajú, že bude všetko v poriadku. No a potom prídu o pol roka alebo o rok a znovu chcú nejakú cestu. A pritom to mohlo byť už dávno vyriešené.
Ono potom sa takéto rozhodnutia ťažšie naprávajú, ťažšie sa potom robí nová cesta, lebo už prešiel nejaký čas, ten človek niečo zažil alebo sa niečo skomplikovalo. Ono sa to niekde odrazí aj v tom živote, lebo je to vnímané ako chyba, ktorá nemala byť spravená, a chyby sa niekde odrážajú. Väčšinou na zdraví alebo na práci. Ono vás to vlastne len zastavuje, že haló, nerob tento ďalší krok, urob iný krok. Vzťahy sú totiž také, že tam keď nepočúvnete to, čo by sme mali spraviť, tak sú z toho väčšinou prúsery. Hoc aj sa často dajú napraviť, len je to trošičku komplikované, nie však nemožné.

Čiže ono ma to v tých rozhodnutiach vracia späť na tú križovatku?

Nie. Vráti vás to na inú križovatku, ktorá je väčšinou buď horšia, komplikovanejšia, alebo tie dôsledky rozhodnutia, ktoré v tej novej križovatke urobíte, sú potom komplikovanejšie. Lebo vy sa musíte nejako rozhodnúť a musíte mať nejaké presvedčenie. A z toho máte aj nejaké dôsledky. Je to komplikovanejšia situácia, nie horšia, nie ťažšia. Človek má potom viac práce dostať sa do nejakého čistého módu. Ale tak o tom je život. Kto neurobil chyby, že? Každý. Aj ja.

Máte skúsenosť, že sa k vám ľudia vrátia potom, čo urobili chyby?

Áno. Mám klientov, ktorí sú so mnou už roky. Prídu raz – dvakrát do roka, keď riešia niečo zložité alebo sa potrebujú nejako rozhodnúť a nie sú si istí. Pritom ja im vždy vravím, že však máš intuíciu, tá ti to hovorila, stačilo to počúvať, nemusel si sedieť u mňa. A potom sú takí trošku tvrdohlaví ľudia a tí prídu o pol roka s tým, že no, mal/a som ťa počúvnuť. A riešime to odznova. Potom sú, pravdaže, noví klienti. Veľa z nich je takých, že ja som ešte nikdy nebola na veštení a neviem, ako to funguje, a bojím sa. Nie je čoho sa báť. Netreba mať strach. Je to niečo, čo vám môže pomôcť. Klasické veštenie, ale aj numerológia, horoskopy, to nemá ako ublížiť. Nie je to tam.

A neboja sa ľudia možno toho, že niekto im povie, čo majú robiť a oni sa vydajú nie svojou cestou, ale napríklad cestou, ktorú mu odporučíte vy?

Ja nerobím takéto veštenie. Ja vám nepoviem, že choď doľava alebo doprava. Ja vám vyložím karty, keď sa teda bavíme o klasickom veštení, teda tarote. Ja vám poviem možnosti a vy sa rozhodnete. Ja vám nepoviem, že choď takto, lebo je to pre teba lepšie. Ja vás k tomu dovediem. Táto cesta je lepšia a či ju zvolíte – to sú vaše rozhodnutia.
Tento týždeň mi moja klientka povedala, že ale keď vy mi poviete tú moju cestu a keď po nej pôjdem, tak môžem spraviť chyby. Ja som jej povedala, že ja vám nebudem hovoriť, akou cestou máte ísť, ja vám poviem možnosti, ktoré máte, keď to urobíte, a možnosti, ktoré budú, keď to neurobíte, keď tadiaľ nepôjdete alebo neurobíte to rozhodnutie. A ona na konci odchádzala mierne prekvapená. Lebo mnoho ľudí chodí s nejakou predstavou, že čáry-máry, mačka na pleci. A keď sa udeje normálne sedenie, tak veľakrát odchádzajú prekvapení, že toto bolo celkom príjemné. Hovorím im, že ale veštenie je príjemné, to nie je o ničom zlom. Možno je to o tom, že vám to ukáže niektoré veci alebo sa na niektoré veci začnete dívať inak. Takže veštenia majú byť príjemné. Nemá to byť stres, nemá to byť nič strašné a určite sa nemáte dozvedieť žiadne hororové predpovede.
Samozrejme, že sa riešia aj negatívne veci, lebo keď je napríklad niekto chorý alebo má chorú mamu, tak to nie sú príjemné záležitosti. Zodpovedať ich do určitej miery musíme. Určite však nehovoríme o tom, kto kedy zomrie, to je absolútne zakázané, to je tabu, to sa nesmie. Ale keď je niekto napríklad vážne chorý a bavíme sa o tom, tak to nie je príjemná téma, ale tiež to nepôsobí nejakým hororovým dojmom. Také veštenie nesmie byť. Vy idete na sedenie preto, aby vám to niečo dalo alebo aby vás to niekam posunulo. Aby ste dostali nejaké odpovede. A nie na to, aby ste mali hrôzu v očiach, keď odchádzate.

Čiže vy v rámci veštenia hovoríte nejaké následky, ktoré nastanú?

Áno, pravdaže. Keď ste v manželstve, ktoré je nefunkčné a zostávate tam napriek tomu, že vás manžel občas pootĺka, tak vám poviem, že zostaňte, ale možno o dva roky vás otĺčie tak, že vám doláme kosti a budete v nemocnici. Upozorňovať na to, čo by sa mohlo stať musíme, to k vešteniu patrí. Toho človeka musíme upozorniť aj na možnosti, ktoré mu môžu ublížiť, ktoré ho môžu nejako poškodiť. To k tomu patrí.

Spomínali ste, že smrť je tabu. Toho sa určite istá časť ľudí bojí, že sa na veštení dozvie práve takúto informáciu. Ja tú otázku položím z inej strany. Aký je váš názor alebo postoj k tej našej ceste? Lebo jedna linka hovorí, že duša presne vie dátum, čas, hodinu aj sekundu, kedy zomrie a druhá linka hovorí, že my si to vieme nejako upraviť našimi rozhodnutiami v živote. Ako to vnímate vy?

Duša nevie, kedy zomrie. To menenie cesty alebo oddialenie nejakého konca urobiť tiež nevieme a nemôžeme. To sa nedá. To, čo je dané, je dané. Keď máte zomrieť o päť rokov, tak zomriete o päť rokov. Vy sa síce môžete snažiť urobiť odchýlku, že keby vám poviem: „Vy zomriete o päť rokov pri dopravnej nehode,“ tak sa môžete pokúsiť urobiť to, že nesadnete do auta alebo sa o päť rokov nebudete vyskytovať na ceste. Ale pokiaľ to naozaj je to, že vy máte zomrieť, tak aj ak budete zavretá medzi štyrmi stenami, tak na vás spadne strop. To je príklad.
Pri niektorých ľuďoch sú výnimky, kedy je možné koniec pooddialiť, ale to sú naozaj výnimky. Tí ľudia majú nejakú úlohu, ktorú je nutné naplniť, a nemusí sa im to podariť v stanovenom čase. Tak sa im ten čas poodsunie, pokiaľ neurobia to, čo je nevyhnutné.
Alebo potom sú ľudia, ktorí už pri narodení dostali určitú ochranu, výnimočnosť, tak tí môžu byť za určitých okolností v danom čase ušetrení a poodsunutí. Ale to sa týka veľmi málo ľudí na tejto planéte. To sú naozaj veľmi silné výnimky.

A ako je to u malých detí?

Malé deti majú väčšinou to isté nastavenie ako každý človek. To znamená, že dostanú nejakú cestu, ja to volám, že máme napísanú knihu a len otáčame stránky. Sú deti, ktoré, bohužiaľ, zomrú ako malinké, sú deti, ktoré zomrú v desiatich rokoch. Jednoducho, ten princíp funguje pre všetkých rovnako. Máš niečo dané. Väčšinou sa s tým nedá zjednávať.

Obracajú sa na vás aj spoločnosti s nejakou prosbou o veštbu, čo sa týka napríklad projektov?

Áno, aj politici. Kdekto, je to naozaj široký záber ľudí. Firmy majú aj takéto požiadavky. Alebo napríklad keď si majiteľ firmy nie je istý svojím rozhodnutím, tak sa príde spýtať. Možno práve toto sa mi na veštení alebo na tejto práci ako takej páči, že ľudia, či je to človek bohatý, chudobný, či je to politik, alebo je to dokonca biskup, tak všetci v nejakom okamihu života zainklinujú k tomu inému svetu. A možno keby to robili častejšie, tak by ten svet naokolo bol trošku lepší alebo iný.
Lebo oni odchádzajú takí zmenení. Ľudí to tak trochu mení. Začnú sa pozerať na veci inak, aspoň teda väčšina z nich. Jasné, sú tam aj také tvrdé povahy, ale väčšina z nich áno. A ja si vždy tak poviem, že keby sme tak nejako viac vnímali tú obyčajnú ľudskosť a fakt, že pred tým niečím tam hore sme si všetci rovní, tak by ten svet možno vyzeral lepšie? Inak? Krajšie? Bolo by to fajn. Možno raz, niekedy.

Čo je to, čo my ako ľudia vieme urobiť preto, aby sme v istej forme zjemneli, aby sme vedeli zachytávať tieto jemné posolstvá z duchovného sveta?

Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Niekomu pomáhajú meditácie. Niekto sa učí napríklad počas spánku. Niekto počúva rôzne podcasty. Pokiaľ sa tým chce človek zaoberať alebo chce mať to vedomie nejako pootvárané pre ten iný svet, tak sa musí väčšinou začať učiť. Každý si musí nájsť to svoje. Niekomu pomáha, keď chodí objímať stromy, iný počúva meditačnú hudbu. A pri tom sa uvoľnia a začne to prúdiť.

Toto sa možno už čím ďalej viac ľuďom darí, lebo čím ďalej viac ľudí začína meditovať, spájať sa práve s týmito energiami, ale sú ľudia, ktorí z toho vedia mať strach. Tým by ste odporučili čo?

Tým by som odporučila, že pokiaľ sa neprestanú báť, tak nech sa do toho ani nejako nesnažia ponoriť, lebo to narobí viac škody než úžitku. Vy na to, aby ste prijali a pochopili to niečo iné, musíte byť pripravená. Je to ten systém, že si zvedavá? Nerob to. Si pripravená? Sprav to. Lebo vy ako osobnosť musíte byť pripravená na to, že sa môžete stretnúť s kdečím. Vy sa môžete na prvýkrát v podstate stretnúť s duchom. Nemusíte, ale môžete. Ono to má svoje špecifiká. Ja to poviem tak, že ak to má byť zo zvedavosti alebo zo strachu, nerob to. Proste nie, lebo to nebude dobré, bude to problém.
A vy to, čo sa vám stane alebo to, čo uvidíte, alebo to, čo zistíte, alebo to, čo vám to začne rozprávať, musíte vedieť nejako spracovať, uchopiť, niečo s tým urobiť ďalej. A to človek, ktorý má strach, nedokáže. Ale taký človek, ktorý napríklad chce, len je vydesený alebo vystrašený, alebo bojí sa toho, čo by to teda bolo, tak taký človek môže pracovať sám so sebou a možno o pol roka príde ten deň, že si povie dobre, teraz by to šlo. Ale je rozdiel mať rešpekt a mať strach. Pretože rešpekt mám ja stále. To musíte mať, inak to nejde. Aj to sa treba naučiť selektovať.
Lebo ľudia si často ten strach zamieňajú práve s rešpektom. Oni sa toho ani neboja, len majú rešpekt, že nevidela som to, nepočula som to, neviem, čo to je a čo mi to prinesie. Originál strach je zlá emócia. Ona je celkovo zlá aj v živote, nielen v duchovnom svete. Vy keď totiž máte v živote strach, tak ten vás zväzuje a nerobíte potom dobré rozhodnutia. Strach je zlá emócia.

Čiže cestou je práca s vlastnými strachmi.

Áno, s vlastnými démonikmi.

S týmto všetkým súvisí v nejakej forme aj jasnovidectvo. V podstate sa o tom bavíme celý čas. Čo je to, čo si môžeme predstaviť pod jasnovidectvom?

Jasnovidectvo nie je na kľúčik, nefunguje permanentne, že teraz stále vidím niečo naokolo. Vidíte alebo môžete vidieť na druhom človeku alebo pri druhom človeku to, čo je dovolené, lebo zase nie všetko je dovolené vidieť. Niekedy sú to útržky minulosti, vtedy to znamená, že ten daný človiečik v tom prítomnom živote má niečo pozmeniť alebo opraviť z tej minulosti, ale nevidíte jeho budúcnosť. Proste sa to týka naozaj toho, čo už bolo.
Niekedy vidíte budúcnosť. Väčšinou sú to obrazy z budúcnosti, kedy to sú na 99 % upozorňovačky, že vy vidíte niečo negatívne, čo sa mu môže v živote stať, a upozorňujete ho na to. To, ako je to zaužívané, že niekto vidí bežiaci film danej osoby od minulosti po budúcnosť, je podľa mňa nezmyslom. Aspoň ja som sa s tým nestretla, že by to niekto reálne takto mal. Jasnovidectvo je veľmi vyčerpávajúce a keby ste neustále videli bežať nejaký film, tak ste po troch rokoch takejto práce kostrička, lebo to sa nedá uniesť. Preto sú to krátke úseky vyčlenené na minulosť alebo budúcnosť. Tam napríklad prítomnosť nie je, nevidíte ju, nemá zmysel ju vidieť.
Takže jasnovidectvo je také špecifikum, no nie je to superschopnosť. Je to niečo, kedy sa vraciame k podvedomiu, k intuícii alebo teda k tomu, čo je vo vás, a máte tú možnosť nahliadnuť trošku za oponu. Ja si myslím, že každý človek má takéto schopnosti. Ja si myslím, že my sme tu pred mnohými rokmi boli stvorení tak trochu inak a že všetci ľudia nejakú takúto plus–mínus schopnosť majú. Len sme ju zabudli používať. Ono to podľa mňa je v každom človeku, len to treba vydolovať von. A naučiť sa s tým niečo robiť.

Ako prebieha komunikácia s anjelmi?

Sadnete si, uvoľníte sa, môžete si zastrieť, zapálite sviečku a začnete sa rozprávať. Proste hovoríte.

Oni prídu sami alebo si ich zavoláte či ich poprosíte, aby vstúpili?

Anjelov vidíte málokedy. Vy môžete vidieť anjela, keby sa vám išla diať nejaká strašná vec. Prechádzate cez cestu, ste zamyslená alebo telefonujete, alebo riešite nejakú životnú krízu, vstupujete na vozovku, nevidíte, nepočujete, proste len idete a vtedy môžete okamihovo, ak sa teda rozhodnú pomôcť a zachrániť vás, uvidieť anjela. Možno na sekundu, dve. Nepredstavujme si, že je to človiečik s krídlami, nie. Väčšinou je to tieň, energia. Ako keby uvidíte periférne človeka, ale nie je to človek, ale môžeme to k tomu prirovnať. Vy s nimi môžete komunikovať úplne normálne. Málokedy ich uvidíte, ale komunikácia možná je. Bude to znieť tak divne, ale kladiete otázky a niečo, niekto, anjeli vám odpovedajú. Vyskúšajte. Ja to neviem popísať inak, než tak, že človek sedí, leží, je uvoľnený, kladie otázky a dostáva odpovede.

Ako viete rozlíšiť či sa k vám prihovára svetlá alebo temná bytosť? Lebo tie informácie môžu chodiť od kade-kde...

Toto je téma tak na ďalšiu hodinu, ktorú teraz nemáme. Len tak okrajovo – temná bytosť je klasicky démon. Potom sú ľudia – upíri, ale to je iné. Keby sme mali povedať to, ako odlíšime temnú bytosť od svetlej bytosti, tak svetlá bytosť vám nikdy nebude hovoriť niečo negatívne. Nikdy. Neexistuje niečo také. Temná bytosť vám bude rozprávať veci, ktoré nie sú pekné alebo sú ťažké, alebo vám bude pripomínať ťažké chvíle vášho života. Bude vás vracať do toho negatívneho. Keď by sme to teda veľmi chceli odlíšiť, tak potom toto je jeden taký asi z najhlavnejších znakov toho, kto k vám hovorí, či je to teda to svetlo alebo temno.
A, samozrejme, treba rozlišovať, či nemá človek nejaké psychické ochorenie. Keď k vám príde človek a začne vám rozprávať, že ku mne chodí temná bytosť, tak vy to musíte vedieť rozlíšiť behom možno piatich sekúnd, že s kým máte dočinenia. Či je to naozaj reálne, že naozaj mu tam chodí tá temná bytosť, alebo on má nejaký svoj svet. On má napríklad schizofréniu a teda vidí, počuje niečo iným spôsobom. Takže to rozlišovanie je dôležité, lebo potom s tým pracujete buď tak, alebo onak. Ale pravda je, že temní chodia k ľuďom dosť zriedkavo. Nie je to ako na bežiacom páse, že tu máme temné bytosti všade okolo. Stretnúť démona je skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Ale zase keď ho stretnete, stojí to za to.

Čo vás na vašej práci baví najviac?

Asi je to jedno, či je to horoskop, numerológia alebo veštba. Baví ma, keď je u mňa nejaký človek a povie mi, že pred mesiacom či dvoma bolo super, vyšlo to úplne presne a ja som teraz spokojný/á. Niečo, čo má tú pozitívnu spätnú väzbu. Ešte ma na tom baví to, že keď som veľmi unavená, tak paradoxne idem pracovať. Idem napríklad robiť numerológiu, pretože sa dokážem nachvíľku dostať do iného sveta, ktorý ma tak nejako povyčisťuje a ja môžem ísť kľudne spať.
Asi celkovo mám tú prácu rada ako takú. Asi by to nešlo ani robiť dobre, keby som ju nemala rada. Je to niečo, čo mám so sebou každý deň. Priečiť sa s tým nemá zmysel, lebo by ma to len trápilo. Takže ja to asi tak celkovo mám rada všetko dokopy a som s tým spokojná. Aj ma to baví. Áno, niekedy ma to vyčerpáva, samozrejme, ale možno tým, že je to práca s ľuďmi alebo pre ľudí, tak v tom vidím také nejaké... dobro? Alebo také príjemno? Lebo s ľuďmi sa pracuje najťažšie. Ale zároveň je to asi vec, ktorá vám vie urobiť také pekno a spokojno vo vás.

Je práca s ľuďmi alebo prínos pre ľudí ten najväčší zmysel, ktorý vidíte vo vašej práci sama pre seba?

Možno ten zmysel je v tom, že tí ľudia tak nejako nájdu sami seba alebo tú svoju cestu v živote. Lebo veľa tých otázok je v konečnom dôsledku o jednom – aký zmysel má tento môj život? Prečo? Prečo tento život? Prečo takto, prečo nie inak? Prečo v tejto rodine? Asi najväčší zmysel je v tom, keď tých ľudí dokážete nejako tak dostať k odpovedi. Toto je ten tvoj zmysel, toto tvoje poslanie. Lebo každý má nejaké poslanie v tom svojom bytí. Asi zmysel by som videla v tom, že im dávam zmysel.

Rok 2026 je za rohom, tak poďme teraz trošku nahliadnuť do budúcnosti. Čo nás čaká a neminie?

Celkovo bude 26-tka komplikovaná. Či na Slovensku, či vo svete, v zahraničí. Tak celosvetovo komplikovaná. Bude to ťažký rok alebo jeden z ťažkých rokov. My si každý rok hovoríme, že ten budúci bude lepší, ľahší a príjemnejší, ale nebude. 2026 nebude ani ľahký, ani príjemný. Jasné, že bude mať svetlé okamihy, ale je to komplikovaný rok, či to zoberieme cez politiku, ekonomiku. To, čo v 2026 čaká bežných ľudí je taká hojdačka, pretože na jednej strane budú vznikať úžasné vzťahy, na druhej strane budú vzťahy zanikať veľmi ťažkým spôsobom. Ale to je stále rovnováha, plus – mínus.
Pracovné oblasti budú mať na jednej strane niektorí ľudia takisto turbulentné, niektorí zas získajú prácu snov. Budúci rok volám vyrovnávací, lebo keď si to zoberiete v globále, tak tam sú obrovské plusy a obrovské mínusy, ale to je v zásade rovnováha. Možno by som sa zamyslela nad tým, že dvadsaťsedmička bude konečne taká lepšia. To, čo si hovoríme na konci každého roka, tak to nebude ešte budúci rok, ale ten ďalší. Lebo budúci rok je doslova o rovnováhe a to budeme zažívať aj v bežnom živote. Niekto stratí blízku osobu, ale narodí sa dieťa do rodiny. Proste rok rovnováhy. To je asi také najpriliehavejšie k tomu, že 2026 je rovnováha.

Čo by ste nám odporúčali, na čo sa máme v roku 2026 zamerať?

Na zdravie. Tým, že 2024 a 2025 boli roky naozaj komplikované a ľudia často išli cez svoje možnosti, veľa pracovali, stresovali sa, odovzdávali, tak 26-tka si pozbiera daň z tohto všetkého. Je to o zdraví. Takže určite si treba dávať pozor na zdravie. Bude vás niečo bolieť, pichať, choďte k lekárovi. Nečakajte pol roka. Zdravie má byť o priorite. Alebo teda človek ako taký. Každý jeden nech dá do priority seba. Na chvíľku nech dá do úzadia manžela, manželku, dieťa, matku, prácu a nech dá do popredia seba. Nič okrem zdravia v tom kontexte dôležitejšie nie je, lebo keď nemáte zdravie alebo keď sa vám niečo stane, tak to potom ide celé dolu vodou a rozsype sa ako domček z kariet. Takže určite zdravie.
A ešte viac venovať pozornosť ľuďom, ktorými ste obklopení. Nielen tým najbližším, ale možno aj priateľom, deťom. Ja si to všímam na tých rodinách, že sa málo času venuje deťom. Ja chápem, že niektorí rodičia majú dve práce, naháňajú sa, prídu unavení domov, ale tie deti ich potrebujú, lebo sa to pokazí. Takže asi zdravie a blízki. Lebo čo sme bez blízkych, koniec koncov?

A ako sa o zdravie staráte vy?

Ja som lev, čiže ja sa snažím vyspať. Keď som unavená, tak nechám riady neumyté, neupratané a dajte mi teraz chvíľku pokoj. Mňa ten spánok naozaj reálne dokáže aj upokojiť, aj mi dodať energiu. A keď to nie je náhodou možné, lebo však nie vždy sa dá ísť spať, tak idem niekam von, kde je tráva. Alebo zem, keď nie je navôkol tráva. Potrebujem sa dotknúť tej zeme, trávy alebo niečoho živého, ale nie človeka.
A áno, potom aj to, že sa dotknem človeka. Idem za synom, objímem ho, alebo za mužom, objímem ho, alebo za kamarátkou a pokecáme chvíľku. Ono je to rôzne podľa toho, čo ma vyčerpá. Či sú to ľudia, keď som s nimi, lebo veď každý vám odovzdáva nejakú energiu, alebo je to numerológia. Ono záleží, čo ma vycucá, tak podľa toho idem, že spánok, tráva alebo zem, alebo človek. To mám asi také tri hlavné nabíjacie spôsoby. Potom ešte niekedy štrikovanie, niekedy pradiem, niekedy čítam knihy, niekedy si dám pohár vína. Je to rôzne.

Aká je vaša osobná vízia?

Moja vízia je taká, že sedím za počítačom, konečne mám čas písať rukopisy a teda ich aj vydávať. Pomedzi to ísť niekam na prechádzku a starnúť s takou nejakou gráciou a stále písať knihy. To je moja vízia. Či sa naplní, to netuším, pretože tej roboty pomimo je dosť veľa, ale toto by som si priala. Mať to nejako takto o desať rokov nastavené a, samozrejme, žiť ešte aspoň štyridsať rokov, lebo tých príbehov, ktoré chcem napísať, je strašne veľa. Asi takúto mám víziu. Tú reálnu víziu, ona sa, samozrejme, od toho odlišuje, je tam síce to písanie, ale v takom móde, že pomedzi to robím ďalšie štyri veci, nemám na to čas. Jediné, čo sa vo víziách zhoduje, je ten vyšší vek, pokiaľ to nejako nepokašlem ja, ktorý mi je dopriaty, čož ma teší. Ďakujem pekne.

O čom raz tie knihy budú?

Ja mám nejaké knihy už vydané, čo je úžasné, lebo môžete veľkému množstvu ľudí sprostredkovať niečo iné alebo pekné. Ja robím príbehy, ktoré sa stali, ktoré sú reálne, ktoré sú skutočné. Ja mám teraz rozpísané dva rukopisy, ktoré sú skutočné, a dúfam, že ich nejako dokončím do konca budúceho roka. Obidva sú veľmi silné, veľmi ťažké, z reálneho života. Pomedzi to, aby sme toho nemali tak málo, tak pomedzi to vytvárame diáre. Je to taká kombinácia. Ale je to možno preto, lebo keď som napríklad unavená z rukopisu, lebo nie všetky tie ľudské príbehy sú pekné, tak idem písať ten diár a naopak. Kombinujem si to. Do budúcnosti určite, že keď knihy, tak knihy, ktoré sú o skutočných ľuďoch, alebo príbehy, ktoré sú o skutočných ľuďoch, ktoré sa stali. Nechcem písať vymyslené veci. Takých je, myslím, že dosť veľa.

Aké je vaše posolstvo alebo prianie pre ľudí?

Asi prianie. Ja by som ľuďom priala, aby začali žiť sami pre seba alebo so sebou. Lebo ľudia často, alebo väčšinou, žijú pre iných ľudí a kvôli iným ľuďom a toto podľa mňa nie je správne. Je to fajn a áno, je to súčasť fungovania života, ale každý jeden človek, aj keď má manžela, deti, matku, tak každý jeden dostal svoj život a on ho má prežiť tak, aby si raz, v tých posledných minútach života, mohol povedať, že nič neľutuje. Takže ja by som im priala, aby dokázali prežiť svoj život so sebou čo najviac, čo najlepšie, naplno a pre seba. Ľudia zabúdajú žiť pre seba, že oni sú tu. Inak z toho potom vznikajú väčšinou problémy.
A také to posolstvo je, že každý podľa mňa dokáže vnímať ten iný svet. Ja si myslím, že to dokáže každý človek. A posolstvo v tom, že skúste to rozvíjať. Skúste sa zastaviť a aspoň to skúste rozvinúť, aj keď len na desať percent. Aj to je niečo. Nemusí to byť na sto, to by nebolo ani dobré.
Takže asi aj posolstvo, aj prianie. Ešte by som ľuďom priala, aby sa prijímali takí, akí sú, a nechceli sa v tom základe zmeniť. Ľudia sú proste nespokojní a často sa snažia byť niekým iným a to nie je dobré.

Zana, ďakujeme vám za tento nádherný, inšpiratívny rozhovor, za všetky informácie, o ktoré ste sa s nami rozhodli podeliť. Želám vám všetko dobré, krásny, zdravý život a aj ten rok 2026, ktorý nás čaká.

Ďakujem krásne.