Píše slovander.sk
Slovenskí zberatelia rozprávok: Ako sa to celé začalo?
Rozprávky sú kultúrne poklady národa, ktoré sa tradovali z pokolenia na pokolenie. Tieto príbehy odzrkadľujú život, kultúru, ale i predstavy. Tradičné rozprávky sa prenášali ústne, až kým im prví zberatelia nedali písomnú podobu, čo trvalo takmer tisíc rokov.
Slovenské rozprávky sú jednoduchým prejavom slovenskej poézie vychádzajúcim z národného povedomia a transformácie mýtov do rozprávkových príbehov. Tieto príbehy sa zameriavajú na individuálnu cestu hrdinov, ktorí svojou odvahou a inteligenciou plnia úlohy, aby získali magické predmety alebo inú odmenu. Pre rozprávku sú typické predmety našich predkov, ktoré boli prevzaté z pohanskej mytológie a bájí.
V minulosti mal každý dom v dedine svojho rozprávača, ktorý sa počas tmavých zimných večerov posadil ku kozubu a rozprával príbehy. Nie všetky príbehy, ktoré boli rozšírené medzi slovenským obyvateľstvom, možno označiť za autentické a originálne slovenské rozprávky. Hodnými tohto označenia boli tie, ktoré si udržiavali špecifickú štruktúru, mravnosť a obrazotvornosť. Každá rozprávka mala svojho odvážneho hlavného hrdinu, ktorý bol vyvolený plniť úlohy a zdolávať prekážky. Nesmela chýbať ani symbolika čísel 3, 7 a 12. Aj ustálené spojenia, ako napríklad za siedmimi horami, kde bolo, tam bolo, žili šťastne, až kým nepomreli či zazvonil zvonec, mali v rozprávke svoje čestné miesto.
V 40. rokoch 20. storočia, keď sa začali zapisovať slovenské rozprávky, používali sa rôzne názvy – poviestky, povesti, rozprávky, bájky alebo báchorky. Rozprávky sa v podstate vnímali ako vymyslené príbehy, v ktorých dobro zväčša zvíťazilo nad zlom, pričom hlavní hrdinovia prekonali ťažkosti a splnili náročné úlohy, často s pomocou nadprirodzených bytostí či iných pomocníkov.
V minulosti mal každý dom v dedine svojho rozprávača, ktorý sa počas tmavých zimných večerov posadil ku kozubu a rozprával príbehy. Nie všetky príbehy, ktoré boli rozšírené medzi slovenským obyvateľstvom, možno označiť za autentické a originálne slovenské rozprávky. Hodnými tohto označenia boli tie, ktoré si udržiavali špecifickú štruktúru, mravnosť a obrazotvornosť. Každá rozprávka mala svojho odvážneho hlavného hrdinu, ktorý bol vyvolený plniť úlohy a zdolávať prekážky. Nesmela chýbať ani symbolika čísel 3, 7 a 12. Aj ustálené spojenia, ako napríklad za siedmimi horami, kde bolo, tam bolo, žili šťastne, až kým nepomreli či zazvonil zvonec, mali v rozprávke svoje čestné miesto.
V 40. rokoch 20. storočia, keď sa začali zapisovať slovenské rozprávky, používali sa rôzne názvy – poviestky, povesti, rozprávky, bájky alebo báchorky. Rozprávky sa v podstate vnímali ako vymyslené príbehy, v ktorých dobro zväčša zvíťazilo nad zlom, pričom hlavní hrdinovia prekonali ťažkosti a splnili náročné úlohy, často s pomocou nadprirodzených bytostí či iných pomocníkov.
Prvú rozprávkovú knihu – Slovenské povesti – vytvoril v roku 1845 Ján Francisci-Rimavský a skladala sa z desiatich rozprávok. Ako podnet k tvorbe ju dostala i Božena Němcová, ktorá inšpirovala slovenských zberateľov, aby svoju tvorbu dali do tlače. Výsledkom toho bolo šesť zošitov Slovenských povestí vydaných v Banskej Štiavnici a Rožňave Pavlom Dobšinským a Augustom Horislavom Škultétym. Pavol Dobšinský vydal aj Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré sa stali zdrojom poznania bohatstva rozprávok pre ďalších rozprávačov.
Štúrovec, zberateľ ľudovej slovesnosti, evanjelický kňaz či folklorista, to všetko bol slovenský Homér Pavol Dobšinský. Jeho záľubu v rozprávkach a mytológii podnietilo štúdium na lýceu v Levoči. Počas toho, ako pracoval v Drienčanoch, napísal dielo Prostonárodné slovenské rozprávky. Ukrývali sa v ňom rôzne fantastické rozprávky, povesti, príbehy, podobenstvá, ale aj anekdoty. Okrem toho, že jeho ľudové rozprávky prispeli k upevneniu postavenia spisovnej slovenčiny, stali sa aj základným dielom slovenskej folkloristiky. V súčasnosti patria jeho rozprávky k najčítanejším. I keď sú jeho diela venované najmä deťom, v pôvodnej podobe by pre maloletých čitateľov neboli vhodné a vyžadovali si výraznú cenzúru.
Pavol Dobšinský
Štúrovec, zberateľ ľudovej slovesnosti, evanjelický kňaz či folklorista, to všetko bol slovenský Homér Pavol Dobšinský. Jeho záľubu v rozprávkach a mytológii podnietilo štúdium na lýceu v Levoči. Počas toho, ako pracoval v Drienčanoch, napísal dielo Prostonárodné slovenské rozprávky. Ukrývali sa v ňom rôzne fantastické rozprávky, povesti, príbehy, podobenstvá, ale aj anekdoty. Okrem toho, že jeho ľudové rozprávky prispeli k upevneniu postavenia spisovnej slovenčiny, stali sa aj základným dielom slovenskej folkloristiky. V súčasnosti patria jeho rozprávky k najčítanejším. I keď sú jeho diela venované najmä deťom, v pôvodnej podobe by pre maloletých čitateľov neboli vhodné a vyžadovali si výraznú cenzúru.
Pavol Dobšinský nebol jediným zberateľom slovenských rozprávok. Dôležitú úlohu v zberateľstve zohral i Samuel Czambel, ktorý rozprávky zo stredného, ale i východného Slovenska publikoval v nárečiach. Ďalším významným zberateľom bol Jozef Cíger Hronský, pre ktorého tvorbu bol typický humor a fantázia. Nemožno nespomenúť ani Ľubomíra Feldeka, ktorý upravil niekoľko rozprávok Pavla Dobšinského. Práve on tvrdí, že rozprávka zohrala kľúčovú úlohu v ťažkom období, keď bolo náročné nájsť národnú identitu a reč.
Rozprávky sú naším pokladom, na ktorý môžeme byť právom pyšní. Vďaka zberateľom ich môžeme šíriť a rozprávať ďalším generáciám. I keď primárne sú určené detskému čitateľovi, fanúšikov si nájdu aj medzi dospelými.
Rozprávky sú naším pokladom, na ktorý môžeme byť právom pyšní. Vďaka zberateľom ich môžeme šíriť a rozprávať ďalším generáciám. I keď primárne sú určené detskému čitateľovi, fanúšikov si nájdu aj medzi dospelými.
O ďalších slovenských zberateľoch sa dočítate na portáli slovander.sk, ktorému ďakujeme za zaujímavé tipy súvisiace so Slovenskom.
