Catarina Clode Casqueiro: „Všetci máme svoje jazvy“ 

Tancu sa venujete dlhé roky. Ako sa tanec dostal do vášho života?

Moja mama produkovala predstavenia pre operu v Lisabone a už ako dieťa som bola neustále v kontakte s hudbou a tancom. Veľmi skoro som začala chodiť na hodiny baletu a tanca a zostala som pri ňom – aj keď som s výškou 1,74 metra tu v Portugalsku na klasický tanec dosť vysoká.

Čo na vaše záujmy hovorili rodičia?

Vždy ma podporovali. Otec je inžinier, ale hrá aj na klavíri, pradedo bol klavirista, strýko hrá na violončelo, všetci sú umelci. Keď som sa rozhodla pre tanec, rýchlo som zistila, že potrebujem profesionálne vzdelanie. Ako desaťročná som začala navštevovať tanečnú školu konzervatória. Mali sme normálne vyučovanie a zároveň tanečný tréning, od ôsmej rána až do ôsmej večer.

Hovoríte, že na tanečnicu ste príliš vysoká. Aké to bolo počas tréningu?

Klasické tanečnice musia byť veľmi štíhle a strednej výšky, teda rozhodne menšie než muži, aby ich mohli zdvíhať. Na jednom konkrétnom vyučovaní som sa nemohla podieľať, pretože žiadny študent nebol vyšší ako ja. Dlho som sa len prizerala, až mi napokon pomohol klavirista: bol vyšší a vedel aj kroky.

Museli ste splniť aj iné požiadavky na vzhľad?

Okrem výšky som nemala problém, vyzerám dobre. Niektorým dievčatám však odstávali uši a museli podstúpiť operáciu, pretože im uši údajne zasahovali do „línie tváre“. V modernom tanci našťastie nič také nie je dôležité.

Ako sa vyvíjala vaša kariéra?

Po účinkovaní v Izraeli som sa podieľala na rôznych projektoch, napríklad videoklipoch alebo televíznych formátoch ako „The Voice“ (pozn. Hlas) a robila som veľa v reklame. Všetko to prišlo samo.

A potom prišiel deň, keď sa všetko zmenilo...

Účinkovala som v predstavení, kde som v poslednej scéne z dvojmetrového podstavca spúšťala spŕšku elektricky generovaných iskier. Keď som v ten deň chcela stlačením tlačidla spustiť iskry, zrazu sa objavil modrý plameň a bleskove mohutne vzbĺkol. Vznietila sa mi podprsenka, snažila som sa ju dať dolu, popálila som si prsty a nemohla vyzliecť kostým – nikto si to nevšimol, pretože ostatné tanečnice stáli predo mnou. Trvalo celú večnosť, než na mňa niekto zakričal: „Skoč dolu!“ Ešte stále som totiž stála na podstavci

Boli ste veľmi ťažko ranená.

Mala som popáleniny na 28 percentách tela, najhoršie boli tretieho stupňa. Keď máte vážne popáleniny, riziko infekcie je veľmi vysoké a musíte byť úplne izolovaní. V nemocnici som mohla hovoriť s rodičmi len cez sklenú stenu a hodinu denne. Inak som bola sama. Najskôr som to všetko zvládala dobre, ale po mesiaci som sa dostala na dno a rozplakala som sa, keď ma prišiel navštíviť otec. Povedal mi: „Prestaň plakať, jednoducho odtiaľto vypadni a ži svoj život!“ Bolo to brutálne, ale pomohlo mi to. Vedela som, že chcem znova tancovať. Chcela som fyzioterapeutovi dokázať, že sa mýlil, keď povedal, že už nikdy nebudem taká pohyblivá ako predtým. V nemocničnej izbe som cvičila šnúry a rozpažovala ruky až ma spálená koža v podpazuší neznesiteľne bolela. Po dvoch mesiacoch som to dokázala.

Ako na vás reagovali ľudia?

Ľudia na mňa zízali, ukazovali na mňa prstom a šepkali si: aké strašné! Nikto mi nechcel dať prácu, jazva bola stále čerstvá a červená. Pomyslela som si: Hej, stále som tanečnica, len mám jazvu! Takže som sa vrátila k modernému tancu, pretože dôležité je to, čo dokážete. To bola prvá fáza, odmietanie, potom prišla fáza privykania a teraz mám zákazníkov, ktorí si ma objednávajú špeciálne kvôli jazve. Svet sa zmenil, dokonca aj sociálne siete už akceptujú väčšiu rozmanitosť. 

Čo sa vo vás zmenilo po nehode?

Predtým som si akosi myslela, že som nesmrteľná. (smiech) Teraz už viem, že život sa môže v sekunde úplne zmeniť: Keď som mala tú nehodu, mala som vlastne odletieť za prácou do Francúzska. Odvtedy si oveľa viac vážim život. Nebolo to všetko jednoduché. Mala som 21 rokov a bála som sa, že sa na mňa už žiadny muž nepozrie. V skutočnosti je jazva ako filter: niektorí ľudia sa ku mne kvôli nej ani nepriblížia. Samozrejme, radšej by som jazvu nemala, ale keďže je mojou súčasťou, viem sa s ňou vyrovnať a robím to s hrdosťou. Keď ide o prácu, teraz hovorím: Som Catarina a mám jazvu, najlepšie bude, keď sa na ňu hneď pozriete. 

Teraz pôsobíte predovšetkým ako tanečnica na voľnej nohe?  

Áno, a už roky tvorím dvojicu s kolegom Thiagom Coelhom. Je o niečo nižší ako ja a vedome tvoríme choreografie, v ktorých ho aj ja zdvíham a spochybňujeme tak tradičné role žien a mužov.