Malé kroky, ktoré prinášajú veľké zmeny

Christine Schmiderer, Ronja Eder a Siegrid Cain pochádzajú z rôznych generácií a majú odlišné rodinné aj pracovné zázemie. Spája ich však jedna významná vec: preberajú spoločenskú zodpovednosť a veria, že aj ten najmenší skutok môže mať veľký dosah. Každá z nich sa angažuje spôsobom, ktorý zodpovedá jej životným hodnotám a možnostiam.

O tom, ako môže dobrovoľnícka činnosť vyzerať v súčasnosti v praxi, porozprávali v rozhovore pre ACTIVE BEAUTY. Keďže si všetky tri ženy okamžite padli do oka a od začiatku si tykali, v rovnakom duchu bol vedený aj celý rozhovor.

Christine, už 19 rokov pôsobíš ako dobrovoľníčka v organizácii Frauenhilfe Salzburg. Ako si sa k tomu dostala?

Christine: Po tom, čo som takmer celý svoj pracovný život strávila v bankovníctve, mi vo veku 55 rokov odporučili odísť do dôchodku. Od toho momentu som zostala doma a mala som pocit, akoby som stratila svoju hodnotu. V určitom období som mala dokonca problém s písaním, čo bolo pre mňa dosť znepokojujúce. Vtedy som si uvedomila, že takto to ďalej nejde. Začala som preto hľadať možnosti, kde a ako by som sa mohla angažovať. Najskôr som pracovala pre mestský úrad v oblasti starostlivosti o seniorov, neskôr som prešla do organizácie Frauenhilfe, kde som sa venovala sprostredkovaniu opatrovania detí a návštevnej službe pre seniorov. Tej sa venujem dodnes a pravidelne navštevujem dve staršie dámy. Okrem toho čítam s deťmi na základnej škole.

Ronja, ako a kde sa začalo tvoje spoločenské angažovanie?

Ronja: Keď som sa pred viac než rokom presťahovala do Innsbrucku, známa ma upozornila na komunitné bývanie, v ktorom privilegovaní ľudia žijú spolu s ľuďmi, ktorí si pre svoj migračný pôvod alebo chronické ochorenie nemôžu dovoliť platiť nájom alebo majú veľké ťažkosti nájsť si byt. Tí, ktorí môžu, podporujú tých, ktorí prepadávajú cez sociálnu sieť – finančne, pri vybavovaní na úradoch, návštevách lekára či pri prekonávaní jazykových bariér. V súčasnosti ide o tri byty, v ktorých spolu žije 25 ľudí. Práve sa pokúšame založiť združenie, aby sme mohli niektoré veci financovať z darov.

Siegrid, čo ťa podnietilo k tomu, aby si sa začala aktívne angažovať?

Keď v roku 2015 počas vojny v Sýrii nastala veľká utečenecká vlna, ešte som žila na vidieku v Hornom Rakúsku. Neďaleko nášho bydliska sa nachádzalo ubytovanie pre utečencov. Rozhodujúcim impulzom pre mňa bol veľmi pohŕdavý výrok jedného suseda, ktorý vo mne vyvolal silnú túžbu pomáhať. Začala som preto vyučovať nemčinu. Neskôr som sa pridala k združeniu fairMATCHING, ktoré podporuje ľudí s migračným pôvodom pri hľadaní zamestnania.

Angažuješ sa však aj iným spôsobom. O čom je projekt „Boobs & Blooms“?

Siegrid: Je to srdcový projekt, v rámci ktorého som fotografovala prsia 30 žien vo veku od 18 do 86 rokov. Fotografie boli anonymizované a vznikli s cieľom podporiť ženy v ich ženskosti a ukázať, aké rozmanité môžu byť ženské telá, bez toho, aby boli hodnotené alebo porovnávané. Projekt priniesol zúčastneným ženám mnoho pozitívnych skúseností, najmä v oblasti sebaprijatia a sebalásky. Jeho cieľom je posilniť ženy v ich sebaurčení, dodať im väčšiu istotu a pomôcť im znovu získať pocit slobody vo vzťahu k vlastnému telu.

Ronja, angažuješ sa veľmi osobným spôsobom, keďže zdieľaš svoj životný priestor s inými ľuďmi. Ako si to možno predstaviť?

Ronja:

Nebolo to ani tak vedomé rozhodnutie, ako skôr cesta, po ktorej som kráčala krok za krokom a na ktorej stále pokračujem. Postupne sa moje angažovanie čoraz viac prehlbovalo. Konkrétne bývam na izbe s ďalšou osobou, pričom náš spoločný byt je veľmi otvorený. Často u nás bývajú návštevy a pravidelne poskytujeme dočasné ubytovanie ľuďom, ktorí potrebujú bývanie na krátky čas alebo sa ocitli v núdzovej situácii. Do celého projektu som prirodzene vrástla a vďaka tomu sa stretávam s témami a životnými situáciami, nad ktorými by som sa inak pravdepodobne vôbec nezamýšľala. Je to pre mňa predovšetkým veľká škola života. Keď človek prichádza do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa z hlbokého vnútorného presvedčenia angažujú pre druhých, je to nesmierne inšpiratívne a nákazlivé.

Treba mať vzor, aby sa človek začal angažovať? Alebo je dôležité rodinné zázemie?

Christine: Už ako šestnásťročná som bola členkou skautského hnutia. Očakávalo sa od nás, že sa budeme spoločensky angažovať, a tak som raz mesačne v nedeľu navštevovala v rámci dobrovoľníckej služby seniorov v domove dôchodcov. Pre mňa to však ako pre tínedžerku nebola povinnosť ani záťaž, ale skôr forma slobody. Bola to veľmi pekná skúsenosť, na ktorú som časom úplne zabudla a spomenula som si na ňu až po tom, keď som začala pôsobiť vo Frauenhilfe. Myslím si, že sociálna angažovanosť sa dá aj naučiť.

Ronja: Mojím veľkým vzorom bola stará mama, ktorá dobrovoľnícky pracovala v hospici. Moju túžbu angažovať sa však posilnili aj ďalšie skúsenosti, napríklad uvedomenie si, koľko ľudí je vylučovaných na okraj spoločnosti alebo utláčaných. Aj hnev môže byť silnou hnacou silou, ak ho človek dokáže správne nasmerovať. Veľmi dôležitý je pre mňa aj rešpekt. Prajem si rešpekt od všetkých a pre všetkých. Motivuje ma tiež vedomie vlastných privilégií. Keď si ich človek uvedomí, je len spravodlivé podeliť sa s ostatnými.

Siegrid: Mám pocit, že moja generácia aj tie staršie v sebe stále nesú mnohé traumy svojich predkov. Moje angažovanie určite súvisí aj s mojím vlastným príbehom. Jeden z mojich starých otcov bol v ruskom zajatí, no napriek tomu zostal človekom plným lásky a radosti. Druhý pochádzal z bývalej Juhoslávie a jeho rodinu často označovali hanlivým spôsobom. V ich príbehoch bolo veľa násilia, smútku, chudoby a životnej ťažoby. Keď na svojich starých otcov myslím, cítim silnú potrebu pomáhať druhým.

Mnohí ľudia však pochybujú o tom, či môžu skutočne niečo zmeniť. Ako to vnímate vy?

Christine: Spomínam si na svoju mamu, pre ktorú bola susedská výpomoc ešte samozrejmosťou: napríklad sa k nám nasťahoval hosťujúci pracovník a mňa vysťahovali z detskej izby (smiech). Na vidieku je susedská výpomoc aj dnes samozrejmejšia než v meste.
Myslím si však, že nech sme kdekoľvek, každý sa môže efektívne angažovať. Môžeme si napríklad dávať pozor na nadmernú spotrebu, aby sme nevyhadzovali toľko potravín.

Siegrid: Aj priateľský úsmev môže byť prínosom. Rovnako aj náš uvedomelý prístup k prírode a Matke Zemi, rozhodnutie nejesť mäso alebo kupovať produkty Fair Trade. Čím viac dobra žijeme a konáme, tým väčší dosah to má na naše okolie.

Ronja: Myslím si, že je dôležité zostať otvorený a znova a znova vychádzať zo svojej vlastnej bubliny. Viem, aké to je stratiť sa v zúfalstve nad stavom sveta, ale oveľa lepšie podľa mňa je pripustiť si negatívne pocity a premeniť ich.

Zažívate niekedy aj pocit bezmocnosti?

Ronja: Áno. Keď sa cítim bezmocná, niekedy mi pomôže vyjsť do prírody a získať od všetkého trochu odstup. Často stačí jedno popoludnie pri rieke. Zároveň som si všimla, že oveľa ľahšie spracúvam množstvo správ z celého sveta, keď dokážem jednotlivé udalosti vnímať v širších súvislostiach. Čím viac mám informácií a poznám ich pozadie, tým lepšie ich viem pochopiť, správne zaradiť do kontextu a vyrovnať sa s nimi.

Veríte, že je možné aktívne formovať budúcnosť?

Siegrid: Môj pohľad sa v skutočnosti až tak nesústredí na budúcnosť. To, čo robím, vnímam skôr ako kamienok hodený do vody. Malé vlny sa od neho šíria ďalej a vytvárajú kruhy práve tu a teraz. Keď sa napríklad pozriem na to, čo robí Ronja, uvedomujem si, že veci, ktoré robíme v malom, môžu mať často veľký význam a meniť životy mnohých ľudí. Ak chceme zmeniť celý svet, musíme začať vo svojom vlastnom okolí. Tu a teraz.

Ktoré témy zamestnávajú rôzne generácie?

Ronja: V mojej generácii sú veľmi prítomné témy klimatických zmien a ochrany životného prostredia. Prinášajú so sebou aj zložité morálne otázky týkajúce sa budúcnosti, napríklad situácie, keď sa niektoré krajiny stávajú v dôsledku klimatických zmien neobývateľnými. Intenzívne sa zaoberám aj systémovým útlakom a históriou amerického imperializmu.

Siegrid: Moja dcéra je približne v Ronjinom veku a je mimoriadne solidárnym človekom. Žije veľmi skromne a veľa premýšľa o ochrane životného prostredia aj klimatických zmenách. Myslím si, že si z mojej práce a angažovanosti veľa odniesli aj moje deti. Zároveň mám pocit, že mladá generácia uvažuje veľmi prezieravo a s výhľadom do budúcnosti.

Christine: Keď som bola mladá, do popredia sa dostávali najmä sociálne témy. Otázky ochrany prírody, klimatických zmien alebo utečeneckých kríz nemali taký význam ako dnes. Teší ma však, že jeden z mojich synov sa angažuje v Červenom kríži a moja nevesta cvičí terapeutického psa. Zdá sa teda, že človek môže byť vo svojej rodine určitým vzorom a svojím príkladom ovplyvniť aj ďalšie generácie.

Prečo vás napĺňa pomoc druhým?

Christine: Pomáhať druhým pre mňa zároveň znamená učiť sa, získavať nové skúsenosti a rozširovať si obzory. Prináša mi to veľkú radosť. A niekedy človek dokonca stretne spriaznenú dušu.

Siegrid: V konečnom dôsledku je všetko o láske. Je to podstata všetkého. Keď sa na druhých ľudí pozeráme s láskou, veľa vecí sa stáva jednoduchšími. Dávanie nikdy nie je jednosmerná ulica. Ak sa k ľuďom správame ako k rovnocenným partnerom a snažíme sa nahliadnuť za vonkajšie okolnosti, vždy sa dostaneme k tomu najdôležitejšiemu: k ľudskosti a láske.

Ronja: V našej komunite spolubývajúcich to vnímam veľmi podobne. Stretávajú sa u nás ľudia z rôznych znevýhodnených alebo marginalizovaných skupín, ktorí si prešli skúsenosťami, aké si mnohí z nás ani nevedia predstaviť. A práve vďaka spoločnému životu a vzájomnému zdieľaniu vzniká zrazu medzi cudzími ľuďmi veľa blízkosti, spolupatričnosti a lásky. Táto láska následne prináša pocit bezpečia a istoty.