Jocelyne Bloch: „Tieto malé každodenné momenty znamenajú pre pacientov všetko“

Ako sa dá obnoviť pohyblivosť ochrnutých ľudí?

Švajčiarska neurochirurgička Jocelyne Bloch dosiahla v tejto oblasti výskumu v spolupráci so svojím kolegom Grégoire Courtineom prelomové úspechy: S pomocou implantovaných elektród v mozgu a mieche dokážu pacienti znova vstať a čiastočne aj prejsť kratšie vzdialenosti. 55-ročná odborníčka pôsobí ako profesorka neurochirurgie v Univerzitnej nemocnici v Lausanne (CHUV) a ako profesorka na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte v Lausanne (EPFL). V rozhovore pre ACTIVE BEAUTY hovorí o tom, ako sa dá pomôcť ľuďom s poranením miechy a prečo sa k takýmto mimoriadnym lekárskym výkonom dá dopracovať len v tíme.

Pani profesorka, boli ste už ako dieťa vzornou žiačkou, ktorá na hodine biológie kreslila nervové bunky?

Nie, vôbec nie. Rozhodnutie stať neurochirurgičkou prišlo až počas štúdia medicíny. Ako tínedžerka som sa nadchýnala najmä veľkými objavmi a ľuďmi s priekopníckym duchom. Vo fyzike aj v medicíne.

A kedy vás teda neurochirurgia očarila?

Počas štúdia som absolvovala rôzne stáže – psychiatriu, neurológiu, neurochirurgiu. Nakoniec mi bolo jasné: neurochirurgia sa najlepšie hodí k mojej povahe. Ide v nej o jednoznačné rozhodnutia, presnú, manuálnu prácu, priamy zásah. K výskumu som sa dostala až neskôr, skôr náhodou: Môj vtedajší mentor ma počas špecializačného štúdia požiadal, aby som prevzala jeden výskumný projekt – ja som pritom pôvodne chcela jednoducho dokončiť svoju atestáciu. Krok za krokom sa z toho však stala moja druhá vášeň.

A potom ste sa špecializovali na poranenia miechy – paradoxne na oblasť, v ktorej celé desaťročia nedošlo prakticky k žiadnemu pokroku.

Práve to ma lákalo. Poranenie miechy dlho znamenalo definitívny koniec pohyblivosti: Po úraze neexistovali okrem rehabilitácie takmer žiadne riešenia a väčšina pacientov zostala navždy na invalidnom vozíku.

Dnes vás za váš výskum a medicínske úspechy oslavujú. Čo vlastne ochrnutým pacientom implantujete?

Sú to dva implantáty, ktoré navzájom spolupracujú. Jeden umiestňujeme na miechu: ide o neurostimulátor so sústavou elektród, situovaný presne nad miestom, ktoré zodpovedá za pohyb nôh. Druhý implantát ide do mozgu, priamo nad oblasť, ktorá riadi pohyby nôh – takzvané zariadenie WIMAGINE, vyvinuté francúzskym výskumným inštitútom CEA. Oba implantáty spolu bezdrôtovo komunikujú.

A prečo vďaka tomu ľudia dokážu skutočne znovu chodiť?

Pri paraplégii mozog naďalej vysiela povel „teraz kráčaj“ – no signál sa pre poranenie nedostane ďalej do miechy. Náš mozgový implantát tento signál z motorickej kôry dekóduje a prepošle do stimulátora umiestneného pod miestom poranenia. Zariadenie potom v správnom okamihu aktivuje nervy, ktoré sú potrebné pre daný pohyb. S poctivým tréningom sa tento pohyb stáva čoraz prirodzenejším a u niektorých dokonca vidíme, že sa neurologická funkcia zlepšuje – a to aj bez stimulácie.

Aký je to pocit, keď na vlastné oči vidíte, ako ochrnutý človek vstane a kráča?

To sa nikdy nestane rutinnou záležitosťou. Stojíte v rehabilitačnom laboratóriu, zatajíte dych – a človek, ktorý roky sedel na vozíku, spraví prvý krok. Som chirurgička, je to moje povolanie, ale takéto momenty sa človeka hlboko dotýkajú. Zakaždým mi pripomenú, prečo vlastne toto všetko robíme.

Aby sme to vyjadrili v číslach: Koľkým ľuďom táto technológia dosiaľ skutočne pomohla?

Neinvazívnu verziu, pri ktorej elektródy len lepíme na kožu, sme medzičasom aplikovali už u desiatok pacientov. Zaujímavé je, že u mnohých sa pohyblivosť zlepšuje dokonca aj vtedy, keď je prístroj vypnutý – tréning teda účinkuje aj nad rámec samotného zariadenia. V našej aktuálnej štúdii momentálne sledujeme 17 pacientov s implantovanými elektródami. Všetkým sa citeľne zlepšila kvalita života: niektorí znova chodia po schodoch, prejdú sami na toaletu alebo navštevujú priateľov, ktorých byt bol pre nich predtým nedostupný. Nehovorila by som o úplnej autonómii – je to však obrovský prínos.

Operovaní pacienti sa pritom, samozrejme, nepohybujú normálne ako kedysi.

Nie, s tvrdým tréningom dokážu spraviť niekoľko sto krokov s chodítkom alebo vyjsť niekoľko schodov, ale prirodzená chôdza to, samozrejme, nie je. Nesmieme vzbudzovať falošné nádeje. Ani tá najlepšia technológia nikdy nevráti úplne normálnu chôdzu. Preto paralelne skúmame aj biológiu: Ako sa dá zmenšiť poranenie v mieche? Ako primäť nervové bunky, aby okolo poškodenia znova prerástli? To je budúcnosť – ale taká, ktorej sa pravdepodobne ja už ani nedožijem.

Kde naráža súčasná technológia na svoje hranice?

Elektródy a čipy môžeme neustále zdokonaľovať – ale ani tá najlepšia technika nikdy nevráti úplne normálnu chôdzu. Preto paralelne skúmame aj biológiu: Ako sa dá zmenšiť poranenie v mieche? Ako primäť nervové bunky, aby okolo poškodenia znova prerástli? To je budúcnosť – ale taká, ktorej sa ja sama pravdepodobne už nedožijem.

Ako to vyzerá v praxi – ako sa majú pacienti z vašej štúdie dnes?

David Mzee, študent športu, ktorý po úraze pri gymnastike čiastočne ochrnul, bol v roku 2018 jedným z prvých, pri ktorých sa ukázalo, že stimulácia miechy skutočne funguje – dokázal vstať z vozíka a s chodítkom znova kráčať, táto fotografia vtedy obletela svet. A Michelovi Roccatimu, Talianovi, ktorý bol po nehode na motorke úplne ochrnutý, sme v roku 2021 voperovali novší, dlhší a širší elektródový implantát, s ktorým sme dokázali zasiahnuť výrazne viac svalov. Už krátko po operácii spravil prvé kroky a povedal mi, že to preňho bol veľmi emotívny zážitok. Dnes používa chodítko s diaľkovým ovládaním, ktoré spúšťa stimuláciu pomocou stimulátoru v bruchu a získal opäť značnú samostatnosť.

Iný pacient, Holanďan Gert-Jan Oskam – po nehode na motorke v roku 2011 v Číne ochrnutý od krku nadol, raz povedal, že to najkrajšie na novej technológii je možnosť znova si vypiť pivo stojac pri bare. Čo na to hovoríte?

V tom spočíva podstata našej práce. Zo začiatku aj mne samotnej pripadla naša práca ako sci-fi. Keď niekto po dvanástich rokoch na vozíku zrazu úplne samozrejme stojí pri bare, ukazuje to, o čo v skutočnosti ide: o tie malé, nesmierne významné každodenné momenty, ktoré môžu ostatným pripadať banálne – no pre samotných pacientov znamenajú všetko.

A aký je vlastne rozdiel medzi poranením v krčnej oblasti a v spodnej časti chrbta?

To je významný bod, ktorý si mnohí neuvedomujú: Človek s poranením v spodnej časti miechy síce nemôže chodiť, no často je veľmi samostatný – dokáže žiť doma sám a kompletne sa o seba postarať. Pri poranení v krčnej oblasti, keď nefungujú ani ruky, je to však úplne inak. Mnohé telesné funkcie sú obmedzené, dýchanie je náročné, krvný obeh narušený. Túžby týchto dvoch skupín sú úplne iné.

Po čom teda túžia pacienti s vysokým stupňom ochrnutia?

Chcú byť samostatní: dokázať sa presunúť z vozíka na posteľ, siahnuť rukami po nejakom predmete. Ľudia s poranením v spodnej časti chrbta si naopak želajú skôr spraviť pár krokov, na chvíľu sa postaviť či navštíviť kamarátku, v ktorej byte nie je miesto pre vozík.

Aplikujete implantáty aj pacientom s poranením v krčnej oblasti? O tom sa inak takmer nepíše.

Pravda, na to sa často zabúda. Tu ide napríklad o reguláciu krvného tlaku. Pri poranení chrbtice v oblasti krku alebo hornej časti hrude sa často naruší aj obehový systém, pretože sa poškodia aj nervové dráhy, ktoré riadia krvný tlak – mnohým pacientom sa zatočí hlava hneď, keď sa posadia. Ak stimulujeme správne miesto na mieche, krvný tlak sa okamžite upraví. A medzičasom pracujeme aj na vlastnej štúdii zameranej na ramená a ruky – mnohí ochrnutí veľmi túžia po tom, aby ich mohli znova používať.

Nevzbudzujete pôsobivými zábermi ľudí, ktorí sú opäť mobilní, aj nádeje, ktoré vôbec nemôžete naplniť?

Dnes už menej než kedysi. Ľudia, ktorí dnes prichádzajú do našich štúdií, sa predtým stretávajú s tými, ktorí už majú zákrok za sebou. Takže celkom presne vedia, čo je realistické. Keď sme začínali, takéto vzory ešte neexistovali – vtedy boli očakávania naozaj nejasnejšie.

Spolu s Grégoirom Courtinom ste založili firmu, aby ste svoje zariadenia dostali na trh. Ako sa pracuje v tíme na takomto dlhodobom projekte?

Je to obrovská, komplexná úloha, ktorú si jednotlivec nemôže vziať na plecia sám. Potrebujete skúsených ľudí, ktorým dôverujete a ktorí dokážu pracovať samostatne – no zároveň majú chuť zostať a neposunúť sa po pár rokoch zas niekam inam. Pre dlhodobý projekt, ako je ten náš, je potrebné oboje: talentovaní ľudia, ktorí prídu a po rokoch odídu, a zopár stálic, ktoré to celé držia pokope.

Čo je pre vás osobne prelomom, ku ktorému smerujete?

Pre mňa je prvoradá jediná vec: aby naše postupy jedného dňa neboli vyhradené len pre niekoľkých účastníkov štúdií, ale stali sa etablovanou liečbou – aj na iných klinikách po celom svete. V súčasnosti ide výlučne o výskum. Chcem, aby sa z toho časom stala terapia dostupná pre každého, kto ju potrebuje.