Rozhovor s českou morskou biologičkou Petrou Nevečeřalovou: „Potrebujeme viac veľrýb“
Česká morská biologička Petra Nevečeřalová sa zasadzuje za ochranu veľrýb. Mladá vedkyňa v rozhovore vysvetľuje, akú dôležitú úlohu zohrávajú tieto obrovské morské cicavce v ekosystéme a akým výzvam musia zároveň čeliť.
Veľryby sú najväčšie cicavce na svete a kľúčový druh pre ekosystém oceánov. Bohužiaľ, niektoré z nich sú ohrozené: klimatické zmeny obmedzujú ich životný priestor a zdroje potravy a rozrastajúca sa intenzita lodnej dopravy narúša ich migračné trasy. Ako môže genetika ochrany prírody prispieť k zachovaniu morských cicavcov a akú úlohu v tom zohrávajú vzorky DNA, opisuje vo svojom rozhovore pre ACTIVE BEAUTY výskumníčka veľrýb Petra Nevečeřalová, narodená v roku 1988. .
Na veľrybách je toho toľko zaujímavého. Čo vás na nich fascinuje najviac?
Neuveriteľne veľa sa dožívajú, niektoré až viac ako 100 rokov. Okrem toho sú veľmi inteligentné. Napríklad kosatky majú veľmi vyspelé časti mozgu, pravdepodobne kvôli svojej výnimočnej schopnosti komunikovať a sociálnemu životu. Žijú v matriarcháte. Kosatky patria medzi málo druhov, kde samice prechádzajú menopauzou. Keď sa stanú samice kosatiek babičkami, vedú celú veľrybiu školu, svoje znalosti odovzdávajú celej skupine potomkov. Jedinečná je aj komunikácia medzi týmito zvieratami: majú dokonca mená, ktorými sa volajú, a pamätajú si ich viac ako päťdesiat rokov!
Veľryby sa tiež nazývajú „inžiniermi ekosystému“. Prečo?
Je to z troch dôvodov. Prvý dôvod, ktorý sa vždy uvádza ako prvý: sú to obrovské zvieratá a preto v sebe viažu obrovské množstvo uhlíka. Vypočítalo sa, že približne 12 000 vorvaňov môže absorbovať až 200 000 ton CO₂ ročne. Keď veľryba zomrie, jej mŕtve telo skončí na dne mora a viazaný uhlík tam zostane. Tento jav sa nazýva „whale fall“ (pád veľryby).
A čo dokážu veľryby počas svojho života?
Tu sa dostávam k druhému bodu: zvyšujú primárnu produktivitu, teda produkciu biomasy rastlinami. Keďže ich výkaly sú bohaté na železo, pôsobia ako hnojivo a zabezpečujú tak rozmnožovanie fytoplanktónu. Je to úžasný boost pre ekosystém a preto sa tento efekt nazýva aj veľrybia pumpa. Tretím dôvodom, prečo sú veľryby tak dôležité, je takzvaný veľrybí dopravný pás, ktorý vzniká ich pohybom vo vode. V Mexiku a Kalifornii žijú napríklad sivé veľryby, ktoré dorastajú do dĺžky až 15 metrov. Pri hľadaní potravy sa hrabú v bahne, pričom plávajú v oceáne na dlhé vzdialenosti hore a dole a pomáhajú tak lepšiemu rozloženiu živín. Tiež tým prispievajú k vzniku fytoplanktónu, ktorým sa živia menšie morské organizmy, ktoré sa neskôr stávajú potravou pre ryby.
Záber z výskytu veľryby: Južná veľryba vyskakuje z mora
To znamená, že potrebujeme viac veľrýb?
Bezpodmienečne áno. Lebo čím bude viac veľrýb, tým bude v ekosystéme aj viac rýb! A keď si predstavíte, že niektoré druhy veľrýb tvoria len jedno až dve percentá pôvodnej populácie pred tým, ako ľudstvo začalo veľryby loviť, je to dosť smutné.
Narodili ste sa a vyrastali v Českej republike, čiže more ste v bezprostrednej blízkosti nemali – odkiaľ sa vzal váš záujem o veľryby?
Jednou z mojich prvých spomienok je, že mi mama darovala žltú deku s motívom tuleňa. To vzbudilo môj záujem. Potom mi kúpila knihu o morských živočíchoch. Najprv ma v knižke fascinovali tulene, mama mi o nich čítala. Ďalšie strany knižky odhalili delfíny a veľryby. Mama mi o nich všetko prečítala a mňa to okamžite uchvátilo, bola som fascinovaná. Myslím, že to je niečo, čo vo mne ostalo a aj zostane po celý život.
A ako potom u vás došlo k prvému skutočnému stretu s veľrybami?
Stalo sa to takto: v Prahe som sa zúčastnila na prednáške o veľrybách. Potom som hovorila s odborníkom, potápačom z Južnej Afriky, ktorému som s nadšením rozprávala, že by som sa rada venovala výskumu morských cicavcov. Následne od neho prišlo pozvanie, aby som ho navštívila. Keď som o tom povedala mame, kúpila mi dve letenky a spolu sme odleteli do Mozambiku. V deň mojich 17. narodenín som tam na pobreží uvidela samicu vráskavca dlhoplutvého s mláďaťom. Tento moment som zachytila aj fotoaparátom – táto fotografia mi bude vždy pripomínať tento špeciálny deň. Neskôr som odletela do Kapského Mesta, kde ma môj priateľ potápač zoznámil s niekým, kto sa špecializoval na výlety za veľrybami. Hneď sme si padli do oka a ja som začala pracovať ako sprievodkyňa na jeho lodi. V štúdiách som samozrejme pokračovala.
Pozorovanie veľrýb z lode
Veľmi skoro opustiť domov s cieľom a snom venovať sa niečomu takému exotickému ako je výskum veľrýb, to bolo naozaj veľmi odvážne.
Za tú odvahu vďačím svojej mame. Je to najdôležitejšia osoba v mojom živote a vždy ma povzbudzovala, aby som šla ďalej a aby som nasledovala svoje ciele.
Ako vyzerá bežný deň výskumníčky veľrýb v Kapskom Meste?
Svoju prácu sprievodkyne na komerčnej lodi na pozorovanie veľrýb som spojila s výskumom pre svoju doktorandskú prácu: Vyplávali sme s turistami na more a ja som im vysvetľovala všetko o veľrybách. Väčšinou sme videli veľryby južné, ktoré sa nazývajú aj veľryby čierne, takže som im o nich veľa rozprávala. Zároveň som na účely svojho výskumu pre doktorandskú prácu priamo z lode zbierala neinvazívne vzorky DNA a pasažierom som opisovala, o čo ide v mojom výskumnom projekte. Bolo to pre nich zaujímavé a mohli tak získať lepší prehľad o tom, v akom prostredí a ohrození žijú veľryby.
Hovoríte o „neinvazívnych vzorkách DNA“. O čo ide?
Takmer všetci vedci, ktorí skúmajú veľryby, odoberajú vzorky prostredníctvom biopsie. Ja som to tak robila tiež. Pomocou kuše sa na zviera vystrelí špeciálna šípka, čím sa z neho získa malý kúsok kože. Čo sa týka invazívnosti, zákrok je len minimálny, avšak ja som nechcela zasahovať do pokoja veľrýb ani takýmto spôsobom. Tak ma napadlo získavať DNA inak. Rozhodla som sa zbierať odumretú veľrybiu kožu, ktorá plávala okolo nášho pozorovacieho člna. Veď predsa odumretej kože, ktorá sa lúpe, ak je príliš vystavená slnku, sa zbavujú aj veľryby. Tieto kožné šupiny som vyskúšala použiť na izoláciu DNA a zistila som, že vzorky obsahujú dostatok kvalitnej DNA na to, aby sa s ňou dalo pracovať. Prešli sme teda na túto neinvazívnu metódu. Zozbierali sme aj vzorky výkalov – a potom mi napadlo niečo ďalšie: položila som si otázku, či by bolo možné izolovať DNA aj zo vzduchu, ktorý veľryby vydychujú - a fungovalo to. To bola moja posledná výskumnícka správa v rámci doktorátu. Moja práca bazíruje na vzorkách kože, vzorky výdychového vzduchu boli len akýmsi doplnkom.
Na neskoršiu analýzu DNA sa kožné šupiny veľryby umiestnia do sterilných skúmaviek.
Ako prispievajú analýzy DNA k ochrane veľrýb?
Ak máte dostatok vzoriek, aj z iných populácií toho istého druhu – spolupracovala som s kolegami z Južnej Ameriky, Nového Zélandu a Austrálie –, môžete pomocou analýzy DNA zistiť, s ktorými partnermi sa veľryby rozmnožujú, či je dostatočná genetická diverzita alebo či práve prebieha genetická kríza. Získate tak prehľad o celej populácii. Dokázali sme, že veľryby zmenili svoje migračné návyky, aby našli viac pancierovky atlantickej, svoj hlavný zdroj potravy. Okrem toho sú teraz jedince chudšie ako v minulosti a samice kvôli nedostatku tuku rodia mláďatá len raz za päť rokov namiesto raz za tri roky. Analýza DNA ukazuje negatívne vplyvy klimatických zmien na veľryby.
Okrem vytrvalosti: Aké schopnosti sú potrebné na výskum veľrýb?
Každý, kto skúma veľryby, by mal mať určite dobré znalosti z prírodných vied a biológie. V súčasnosti je trendom prepájať metódy molekulárnej genetiky a biológie s ochranou prírody. Výskumník potom musí byť kreatívny a trpezlivý. Veľkú časť času totiž veľryby nerobia to, čo by sme práve potrebovali, aby robili. Je nutné rozumieť tomu, čo sa deje a neustále sa učiť nové veci. Avšak to je prirodzená zvedavosť každého vedca, ktorá ho poháňa vpred.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
V súčasnosti pracujem ako molekulárna biologička pre súkromný start-up, ktorý sa zaoberá výskumom kultivovaného mäsa. A čoskoro sa vrátim k veľrybám do Južnej Afriky. Tam vždy prežívam tie najkrajšie chvíle svojho života!
Ako môžeme prispieť k ochrane veľrýb
Aby sa veľryby mohli rozmnožovať a aby nebola narušená ich migrácia, mali by sme podľa Petry Nevečeřalovej dodržiavať nasledovné:
- Žite ekologickejšie: mennej znečistené životné prostredie pomáha aj veľrybám.
- Vedomá spotreba: kupovať menej, najmä nekupovať veci, ktoré nemajú dlhú životnosť. Veľké kontajnerové lode, napríklad z Číny, tiež produkujú veľkú časť emisií.
- Zmeňte stravovacie návyky: potraviny rastlinného pôvodu sú šetrnejšie k životnému prostrediu a zabezpečujú nižšie emisie CO2.
- Uprednostňujte ekologické poľnohospodárstvo: pesticídy sa z polí dostávajú priamo do mora. Radšej jedzte ekologicky pestované ovocie a zeleninu.
