Hľadá sa partner: Na čom skutočne záleží pri výbere partnera

1. Pani Mgr. Thaler, na čo vedome dbať pri hľadaní partnera?

Zrejme neexistuje dôležitejšie rozhodnutie v živote ako to, pri ktorom si volíme partnera do života. Pretože práve toto rozhodnutie ovplyvňuje nielen náš celkový stav spokojnosti, ale aj to, čo by mnohým ani nenapadlo – naše emocionálne a fyzické(!) zdravie. Vplýva dokonca aj na deti, samozrejme, ak ich máme. V nešťastnom vzťahu je človek pod neustálym stresom a stres je najväčší spúšťač chorôb.

Z hľadiska teórie vzťahovej väzby nehrajú pri výbere partnera prím kritériá, ako atraktivita a šarm. Dôležité sú naopak emocionálna dostupnosť a schopnosť vytvárať väzby. Ľudia s bezpečnou vzťahovou väzbou majú schopnosť pripustiť si blízkosť bez toho, aby pri tom pociťovali, že je to na ich plecia priveľa. Komunikujú otvorene, sú spoľahliví a vo vzťahu so svojím partnerom nemajú problém sa emocionálne angažovať. U človeka s bezpečnou vzťahovou väzbou je zrejmé už v fáze zoznamovania, že má záujem o vzťah: pravidelne sa ozýva, správa sa záväzne a reaguje empaticky. Partner s bezpečnou väzbou nielen prispieva k vytváraniu emocionálne stabilného vzťahu, takýto partner navyše aj aktívne prispieva k regulácii vlastného systému väzby, čo je vo vzájomnom vzťahu nesmierne užitočné, pretože každý pár čakajú v partnerstve aj ťažké životné fázy.

2. Emocionálna dostupnosť, to je jasné. Čo je však ešte dôležité?

Podstatnú rolu zohráva aj súlad emocionálnych potrieb oboch partnerov. Otázka teda znie: zodpovedá správanie môjho partnera v rámci emocionálnej vzdialenosti (blízkosť a odstup) tomu môjmu? Je ten druhý v zásade ochotný pristúpiť na vzťah, alebo je emocionálne neistý či vyhýbavý? Práve tu často vzniká problém: Ak na druhej strane zaznamenáme vyhýbavosť, môže to u nás spustiť mimoriadne intenzívnu príťažlivosť, pretože to aktivuje vlastný systém vzťahovej väzby a chceme jednoducho „viac“. V takomto prípade je poriadne silné už len zoznámenie sa. Moji klienti to často popisujú ako „Ako v siedmom nebi!“, „Ako vo filme!“, „Úplné paf!“, „Tak zamilovaný som ešte nikdy nebol!“. Kompatibilné by však nemali byť len emocionálne potreby, ale aj komunikácia a vízie do budúcnosti.

3. Čo znamená ten pocit „motýle v bruchu“?

Mnohí z nás nesprávne interpretujú tie vychýrené motýle v brušku ako „pozitívne znamenie“. Ak si však hľadáme partnera do života, hľadáme spoľahlivosť, nie vzrušenie. Prosím, nedajte na prvom rande len na intenzívnu chémiu a nedajte sa strhnúť romantickými gestami, pretože to bohužiaľ neznamená, že ten niekto je schopný vzťahu. Na to, či je náš výber v poriadku, prídeme až v priebehu nasledujúcich týždňov, keď ...

• dotyčný dôsledne udržiava kontakt

• sú slová a skutky dotyčného vo vzájomnom súlade

• je dotyčný emocionálne spoľahlivý a prístupný

Väčšinou totiž nespúšťa stres len samotné správanie, ale aj jeho nepredvídateľnosť.

4. Aké kritériá sú teda pri výbere partnera menej dôležité?

Pri výbere partnera sa väčšinou rozhodujeme na základe kritérií ako atraktívnosť, šarm, profesijné postavenie a spoločné koníčky. Áno, tieto faktory sú samozrejme dôležité, avšak o emocionálnej zrelosti a schopnosti človeka vytvoriť pevný vzťah nevypovedajú. A zárukou dobrého vzťahu nie je veru ani silná fyzická príťažlivosť alebo pocit „okamžitého prepojenia“. Ono je to dokonca často úplne naopak: ľudia s neistou vzťahovou väzbou si často mýlia intenzívne vzrušenie so skutočnou blízkosťou. Najmä pre tých, ktorí si v detstve osvojili vzorec, že lásku si musia zaslúžiť, je veľmi príjemné, ak je ich partner emocionálne nedostupný. Tejto „pasci“ sa však dá vyhnúť len vtedy, ak si človek tvrdenie vyššie uvedomí.

Mnoho ľudí má o potenciálnom partnerovi navyše ideálnu predstavu v zmysle „to je presne môj typ“. Ak takýto človek potom odrazu stojí pred nami, často nie je ľahké rozlúsknuť, či po ňom naozaj túžime, resp. nedokážeme rozlíšiť medzi ilúziou a realitou – a to najmä vtedy, ak sa „tento náš vysnívaný typ“ nespráva zrovna milo a „vzťahovo“. A aj „Máme toho toľko spoločného“ nás môže mnohokrát zaviesť do tej nesprávnej uličky. Vysnívaný typ či spoločné veci sú síce fajn, dokážu tvoriť blízkosť, avšak neposkytujú žiadne informácie o trvalom vzťahovom vzorci. Omnoho podstatnejšie je: Ako sa k sebe s partnerom správate, keď nastanú ťažkosti?

5. Čo je ten hnací motor, ktorý nám nevedome zasahuje do výberu partnerov?

Skúsenosti s väzbami z detstva

Voľbu partnera silne ovplyvňujú naše skúsenosti s vytváraním väzieb v ranom detstve. Tak, ako sa k nám správali naše primárne vzťahové osoby (či boli spoľahlivé, odzrkadľovali naše pocity alebo nás znevažovali), tak vyzerá naše „naprogramovanie“ v oblasti blízkosti, bezpečia a spojenia. Teória väzieb hovorí o vnútorných pracovných modeloch. Tieto modely sa neskôr prejavujú v našich milostných vzťahoch: vždy sa cítime byť priťahovaní k tomu, čo nám je známe, pretože to vnímame ako „normálne“ – žiaľ aj vtedy, keď to pre nás nie je zdravé. Ide teda o fakt, že niečo nám je známe, nie o to, že by to pre nás bolo kvalitné: Ak sme mali ako deti emocionálne vzdialených rodičov, v dospelosti máme sklon vyhýbať sa partnerom.

Opakovanie starých vzorov

Okrem skúseností s väzbami nás pri výbere partnera silne ovplyvňuje aj prenos a reinscenovanie. To znamená, že do našich partnerov premietame vzťahové vzorce z detstva. Podvedome opakujeme staré vzorce v nádeji, že tentoraz konečne dostaneme to, čo nám vtedy chýbalo. Nezriedka sa zamilujeme práve do ľudí, ktorí vykazujú rovnakú emocionálnu vzdialenosť ako napríklad neprítomný otec, alebo rovnaký emocionálny overload ako napríklad preťažená matka. Náš mozog a nervový systém nám hovoria: „To poznám, to vnímam ako lásku. Tentokrát ma však konečne uvidia, tentokrát ma už neopustia.“ Naše „odžité“ staré drámy zvyčajne opakujeme až dovtedy, kým ich nerozpoznáme, nepomenujeme a kým ich nevyriešime. To, čo nás tu vlastne poháňa, je túžba po uzdravení a uspokojení našich potrieb.

Ak mal niekto v detstve pozitívne skúsenosti s vytváraním väzieb, bude sa opäť cítiť priťahovaný k iným single ľuďom, ktorí majú rovnako zdravý štýl vytvárania väzieb.

Včasné emocionálne programovanie nervového systému a mozgu

Naše fyzické stresové a väzbové systémy sú veľmi skoro formované spôsobom, ktorý po zvyšok života vnímame ako „lásku“. Kto vyrastal v stálom emocionálnom strese, priťahujú ho nestabilné alebo „ príliš intenzívne“ vzťahy, tak to totiž pozná jeho nervový systém. Ale aj veľa vzrušenia, neistoty a zmeny blízkosti môžu byť návykové vďaka „kicks-om“, ktoré pri tom vznikajú. Zodpovedajú za to hormóny dopamín a oxytocín – v takýchto prípadoch sa hovorí o traumatickej väzbe.

6. Ako vyzerá opakovanie starých vzorov?

Klienti sa mi v takomto prípade napríklad zdôverujú, že vždy skončia pri takých ľuďoch, ktorí o nich nemajú záujem. To väčšinou naznačuje, že rodičia boli emocionálne nedostupní. Ak na nich niekto, kto sa im zapáči, nereaguje patrične, na povrch sa u nich zase prediera tá stará známa neistota a v intenzívnej miere sa aktivuje systém odmeňovania. Pocítia napätie a túžbu, ich organizmus začne vylučovať dopamín a mnohí to potom interpretujú ako lásku. V skutočnosti je to však len nervový systém, ktorý zaznamenal niečo známe. Naopak, môže sa stať, že spoznáte niekoho, kto sa zdá, že je pre vás kompatibilný, avšak bude tam chýbať tá povestná iskra. Bezpečné správanie kompatibilnej osoby neaktivuje systém väzby toho druhého. Tieto dva príklady ilustrujú, prečo by si ľudia mali vyberať partnera viac „hlavou“ ako „srdcom“.

7. Ako si možno uvedomiť nezdravé vzorce správania?

Je takmer nevyhnutné, aby sa človek vnoril do vlastného detstva a aby sa pohrabal v tom, čo ho ovplyvňovalo, aké vzorce a tendencie na vytváranie väzieb (istota, strach alebo vyhýbanie sa) ho formovali. Samozrejme, množstvo testov, ktoré sú zamerané na štýly vytvárania väzieb, sa dá nájsť aj online. Veľmi užitočná (s priloženým testom) je kniha autorov Amir Levine a Rachel Heller s názvom „Attached – Prečo sa vždy zamilujeme do nesprávnych ľudí“. Je dobré, ak si človek prejde minulé vzťahy a preskúma vzorce, ktoré tieto vzťahy definovali: aký typ partnera ma vždy priťahoval? Ako tieto vzťahy prebiehali? Aké obavy alebo obranné mechanizmy sa u mňa objavujú, keď ide o blízkosť? Niekedy je pri zoznamovaní či vzťahoch pozorovať aj fyzické reakcie, ktoré môžu byť dobrými indikátormi.

Ďalšou možnosťou je požiadať o otvorenú spätnú väzbu blízkych ľudí. Najbezpečnejšie je však využiť coaching alebo terapiu, ktorá sa vyslovene zameria na tento problém. Človeku to pomôže rozpoznať a pochopiť hlbšie vzorce a vplyvy z detstva a tiež ich integrovať správnym spôsobom, čo je užitočný spôsob najmä v prípade strachu z naviazania sa.

Cieľom nie je „úplne sa vyliečiť“, cieľom je uvedomiť si svoje vzorce správania, aby sme si partnera mohli vyberať aktívne a vedome. Keď sa rozhodujeme viac hlavou ako „srdcom“ (= staré vzorce, ktoré nás veľmi často zavádzajú), ideme na istotu.

8. Aký zmysel má vlastne hľadanie partnera cez zoznamovacie aplikácie?

Veľký trh so zoznamovacími aplikáciami ponúka obrovský výber potenciálnych partnerov – a to v takom rozsahu, aký tu historicky ešte nebol. To je výhoda, úplne zjavná. Výhodu však rovno sprevádza aj značná nevýhoda, a to spôsob, akým sa v aplikáciách pohybujeme, skôr podporuje dynamiku, ktorá vedie k neistým vzťahom: základnou črtou zoznamiek je anonymita a práve kvôli nej sa správame v online svete zoznamiek menej zaväzujúco; rýchlo „swipe-núť“, zamerať sa na zovňajšok a nekonečný počet potenciálnych objektov na výber, to všetko vedie k tomu, že sa potom emocionálne nedokážeme správne angažovať. A to je presný opak bezpečného správania sa vo vzťahoch, ako je spoľahlivosť, dôsledné udržiavanie kontaktu, súlad slov a činov, emocionálna prístupnosť a spoľahlivosť. Pre ľudí, pre ktorých je charakteristická úzkostná väzba, je preto online zoznamovanie často stresujúce, chýbajú im v ňom bezpečné signály: druhá strana sa ozýva nepravidelne, rande prebiehajú nejasne, ghosting je takmer na dennom poriadku. To prispieva k neistote a často, žiaľ vedie aj k emocionálnej závislosti. Ak sa však online zoznamky používajú vedome – čo veľmi odporúčam! – a ak človek vie, na čo si má od začiatku až po rande dávať pozor, považujem to za veľmi dobrú možnosť spoznať potenciálnych partnerov.

9. Čo robiť, ak pri hľadaní partnera vždy narazíte na „toho nesprávneho“ partnera?

Ak narazíte na „nesprávneho“ partnera a podarí sa vám to už zistiť pomerne skoro v priebehu „dating-phase“, jednoznačne odporúčam zaradiť spiatočku a ukončiť to.

Aby sme k sebe pritiahli partnerov, ktorí sú schopní a pripravení nadväzovať vzťahy, a aby sme sa v tomto smere aj my rozvíjali ďalej, je nevyhnutné, aby sme najprv lepšie spoznali samých seba a tým aj svoje vlastné potreby v oblasti vytvárania väzieb. Koniec koncov, vždy to vyúsťuje do jednej otázky: „Cítim sa momentálne emocionálne bezpečne a čo na to potrebujem?“ Vychádzajúc z tejto otázky stojí za to pracovať na vlastnej schopnosti vytvárať väzby a vzťahy – v závislosti od toho, či ste vyhýbavý alebo úzkostlivý typ. Ľudia, ktorí majú tendencie vytvárať vzťahy takto neisto, môžu pomaly - krok po krôčiku rásť, a to smerom k bezpečnému štýlu vytvárania väzieb. To neznamená, že sa každý z nás musí hneď úplne zmeniť, avšak bez toho, aby sme identifikovali svoje vlastné staré vzorce a umožnili si zažiť nové skúsenosti, možno tento začarovaný kruh preraziť len naozaj zriedka.

V tejto súvislosti je dôležité:

• Rozpoznať staré vzorce a modely.

• Naučiť sa poznať svoje vlastné potreby v oblasti vzťahov a jasne ich komunikovať.

• Naučiť sa regulovať svoje pocity.

• Stanoviť si hranice a dodržiavať ich.

10. To znamená, že vlastné vzorce, ako sa viazať, sa dajú zlepšiť?

Áno, neisté vzorce pripútanosti sa rozhodne dajú zlepšiť. Na to potrebuje nervový systém opakované zážitky blízkosti, ktoré nie sú spojené s bolesťou alebo odstupom. Len tak sa môže zmeniť vnútorný pracovný model. V psychológii pripútania sa hovorí o „korigujúcich emocionálnych zážitkoch“ – sú to momenty, počas ktorých zažívame, že blízkosť nie je nebezpečná, že konflikty sa dajú riešiť a že spoľahlivosť môže fungovať. To má aj neurobiologické dôsledky, pretože náš systém pripútania je našťastie formovateľný po celý náš život, najmä vtedy, ak je zabezpečená emocionálna istota.

V tejto súvislosti je dôležité urobiť vedomé rozhodnutie - jednoducho sa nezaplietať do vzťahov s ľuďmi, ktorí sa vyhýbajú emóciám a sú emocionálne nedostupní, aj keď pôsobia veľmi príťažlivo. Samozrejme, otvoriť sa pokojným a bezpečným vzťahom, to si vyžaduje poriadnu dávku odvahy – najmä ak je vegetatívny nervový systém zvyknutý na situácie, kde prevláda dráma („Je to také pokojné a nudné – to predsa nemôže byť láska.“)

Pri tomto procese má skutočne význam vyhľadať psychologickú pomoc. Koučing, psychologické poradenstvo alebo psychoterapie, to je správna cesta, ako dosiahnuť pomerne rýchle, no predovšetkým trvalé zmeny.

A niečo odo mňa na záver: Výber partnera – to nie je otázka osudu, ide o kombináciu vzorcov a rozhodnutí. Kto vie, čo ho v živote ovplyvňovalo a ovplyvňuje, kto identifikuje a popíše svoj vzorce správania a štýl vytvárania väzieb, môže sa naučiť formovať a viesť zdravé vzťahy založené na blízkosti, dôvere a spoločnom raste – a vedome (!) si vybrať vhodného partnera.