Dávid Marko: „Nerobme si predsudky o nepočujúcich“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde dm podcastu. Témou dnešného rozhovoru je inklúzia, komunikácia a odstraňovanie bariér medzi počujúcimi a nepočujúcimi. V dm už niekoľko mesiacov funguje služba Online tlmočník, ktorá pomáha zákazníkom aj spolupracovníkom jednoduchšie sa dorozumieť priamo v predajniach. Ako celý projekt vznikol, čo všetko mu predchádzalo a prečo má táto téma veľký spoločenský význam, si povieme s dnešným hosťom, Dávidom Markom, z rezortu Spolupracovník dm Slovensko. Dávid, vitaj!

Ďakujem pekne. Pozdravujem všetkých.

Ty máš na starosti projekt Začlenenie nepočujúcich spolupracovníkov do pracovného spoločenstva dm. Ako tento projekt vznikol?
Budem to reprodukovať zo svojho uhla pohľadu, keďže ja som bol prizvaný až po vzniku prvotnej myšlienky. Bola to iniciatíva jednej z členiek vedenia. Vždy sa tým aj rád pochválim, keď niekam prídeme, pretože ide o projekt, ktorý vznikol na základe iniciatívy niekoho z vedenia. Priznám sa, že to celý projekt veľmi uľahčuje, keďže zahŕňa množstvo oblastí. Som preto veľmi rád, že mal podporu vedenia už od samého začiatku.
S dm som sa dostal do kontaktu najmä prostredníctvom jedného konkrétneho tlmočenia. Som tlmočník a tlmočím pre nepočujúcich zo slovenského posunkového jazyka do slovenčiny. Oslovili ma, že dm organizuje spoznávací zájazd do Rumunska, kde sa chceli kolegovia zo Slovenska stretnúť s kolegami z Rumunska, lepšie sa spoznať a vymeniť si skúsenosti. Medzi účastníkmi mala byť aj nepočujúca spolupracovníčka, preto mali záujem o tlmočenie. Chceli, aby mala aj ona tento zážitok sprostredkovaný vo svojom jazyku, aby všetkému rozumela. Povedal som si, že je to skvelá príležitosť robiť to, čomu sa venujem celý život, a ešte k tomu v Rumunsku. Tak som išiel.
Práve tam sme sa spoznali. Pamätám si úplne presne, kde som sa prvýkrát stretol so Zuzkou Vinklerovou, našou nositeľkou tohto projektu. Bolo to na letisku vo Viedni, kde sme sa začali rozprávať. Predstavila mi, o čom celý zájazd je. V tom čase ešte nebola predstavená samotná myšlienka projektu, ale počas týždňa, ktorý sme tam spolu strávili, sme sa k tejto téme postupne vracali. Čoraz viac sme sa rozprávali o tom, že dm by chcela zamestnávanie nepočujúcich rozšíriť na úroveň samostatného projektu a uchopiť ho koncepčne. Povedal som, že je to fantastická myšlienka.
Hneď po návrate som dostal ponuku chodiť do dm tlmočiť. Súhlasil som, pretože som vnímal skvelé podmienky, výborných ľudí aj príjemné pracovné prostredie. Približne pol roka som pre dm tlmočil. Počas tohto obdobia sa ku mne Zuzka opakovane vracala s otázkou, či by som nemal záujem pracovať priamo pre dm a venovať sa tejto téme. Zo začiatku som dosť váhal, pretože som si nevedel úplne predstaviť, čo všetko by projekt obnášal, aké kapacity by si vyžadoval, a zároveň som bol v tom období pomerne vyťažený tlmočeniami.
Napokon som sa však rozhodol aj na základe skúseností, ktoré som s dm mal – či už s ľuďmi, organizáciou, alebo samotnou myšlienkou projektu. Povedal som si, že áno, poďme do toho, skúsme to. Projekt sa začal tým, že ešte na bývalej centrále nastúpila prvá nepočujúca spolupracovníčka, ktorá pracovala v tíme Personalistika. Dá sa povedať, že práve ňou sa celý projekt odštartoval. Neskôr sa k nám pridal druhý nepočujúci spolupracovník na predajni, čo už predstavovalo úplne novú výzvu. Toto boli začiatky celého projektu a momenty, ktoré ho naštartovali.

Čo je to, čomu si sa v tom čase venoval?
Keď som prišiel do dm, najprv sme zhodnotili východiskový stav. Pozreli sme sa na to, ako fungujú dvaja nepočujúci spolupracovníci, ktorých sme v tom čase mali. Úplne otvorene poviem, že hoci tu myšlienka projektu bola už skôr, impulzom na jeho vznik bolo aj to, že títo dvaja nepočujúci nemali v začiatkoch také podmienky, aké majú dnes.
Najväčším podnetom bolo, keď sme sa dozvedeli, že jeden z našich nepočujúcich spolupracovníkov sa dostal do situácie, v ktorej nebola so spoluprácou úplne spokojná ani jedna strana. Vtedy sme si povedali, že nemôžeme fungovať len na dobrom pocite, že sme prijali nepočujúceho spolupracovníka a všetko sa vyrieši samo. Chceli sme sa na to pozrieť tak, aby obe strany po tom, čo do spolupráce vložili energiu, čas a kapacity, dosiahli výsledok, ktorý od nej očakávali.
Rozhodli sme sa, že nepôjdeme systémom „hurá“, čo napokon nikdy ani nebol náš zámer, ale že celý projekt uchopíme koncepčne. Začali sme analyzovať, čo je potrebné urobiť, koho treba zapojiť a akým spôsobom vieme existujúce nastavenie posunúť na úroveň, akú si zaslúži. Zároveň sme chceli všetko, čo ešte len malo prísť, nastaviť správne už od začiatku, aby sme sa v budúcnosti nedostali do podobnej situácie, keď jedna alebo druhá strana nebude spokojná s fungovaním spolupráce pre nedostatočnú podporu.

Čo ste v tom čase začali implementovať?
V tom čase sme sa začali venovať najmä tomu, čo nepočujúci spolupracovník potrebuje od svojho prvého dňa na pracovisku. V prípade našich kolegov išlo o to, že každý z nich mal svoju pracovnú agendu, ktorú vykonával, no už počas zapracovania im chýbala dostatočná komunikačná podpora. To bol úplný základ.
Naším cieľom bolo sprostredkovať im všetky informácie rovnako, ako ich dostáva počujúci spolupracovník, ale v ich vlastnom jazyku. Začali sme tlmočníckymi službami. Postupne sme na základe skúseností zistili, že nejde len o podporu nepočujúceho spolupracovníka, ale že veľmi dôležitú úlohu zohráva aj podpora tímu, v ktorom pracuje.
Ak ľudia nepoznajú špecifiká komunity nepočujúcich, prirodzene len skúšajú, čo by mohlo fungovať a čo nie. Uvedomili sme si, že toto nie je správna cesta – určite nie dlhodobo udržateľná a ani taká, akú by sme chceli ponúknuť ľuďom, ktorí sa rozhodnú zapojiť do takéhoto projektu.
Zamerali sme sa preto na podporu tímov, zabezpečenie tlmočníckych služieb, teda sprostredkovanie komunikácie, a na zapojenie omnoho väčšieho počtu ľudí do celého procesu, nielen nepočujúceho spolupracovníka a tímu predajne či centrály.

Kedy a ako sa projekt rozšíril do podoby, v ktorej ste začali zamestnávať čoraz viac nepočujúcich spolupracovníkov?
Myšlienka bola jednoduchá. Keď sme videli, že to naozaj funguje, že naša spolupracovníčka na centrále aj spolupracovník na predajni, ktorý u nás pracuje dodnes, ukázali, že nepočujúci vedia svoju prácu vykonávať rovnako dobre ako ktokoľvek iný. Jediné, čo potrebujú, je prispôsobiť pracovné prostredie ich špecifickým potrebám. V ich prípade ide predovšetkým o komunikáciu.
Keď sme videli, že pri týchto dvoch spolupracovníkoch to funguje, povedali sme si, že to skúsime aj s ďalšími nepočujúcimi. Situácia na slovenskom pracovnom trhu je totiž pre nepočujúcich, žiaľ, stále veľmi nepriaznivá. Pracovné podmienky sú len zriedka prispôsobené ich potrebám.
Vychádzam aj zo skúseností mojich rodičov. Tlmočil som im pri nespočetnom množstve situácií, či už v práci, alebo v osobnom živote. To, že nepočujúci príde do zamestnania, má zabezpečené tlmočenie a pracuje v tíme, ktorý rozumie špecifikám komunity nepočujúcich – ich komunikácii, kultúre či spôsobu vyrastania – bolo pre mojich rodičov niečo úplne nepoznané.
Keď som im rozprával, čo chceme v dm vytvoriť – že budú mať zabezpečené vzdelávanie, tlmočníka, možnosti rozvoja –, pozerali na mňa s veľkým údivom. Pýtali sa: „Budú mať tlmočníka v práci?“ Hovorím: „Áno, budú mať k dispozícii tlmočenie počas pracovného času.“ Budú sa môcť zúčastňovať na vzdelávaniach, rozvojových rozhovoroch, hovoriť o svojom potenciáli aj pracovných podmienkach. Moji rodičia tomu spočiatku ani nechceli veriť.
Pre nich bolo zamestnanie väčšinou niečo, čo sa vybavilo cez známych. Niekde už pracoval nepočujúci, mali s ním dobrú skúsenosť, a tak odporučil ďalšieho. Nepočujúci prišiel do práce, odpracoval tam tridsať rokov a často zostal nenápadný, pretože nemal priestor ani podmienky povedať si o povýšenie, vzdelávanie alebo kariérny rast. Pracovné prostredie na to jednoducho nebolo pripravené.
Keď som to rodičom prezentoval, bol to pre mňa na jednej strane smutný zážitok. Veľmi by som si prial, aby aj oni mali počas svojho pracovného života také možnosti, pretože viem, čím všetkým si prešli a aký veľký potenciál v sebe majú. Zároveň ma však veľmi potešila ich spätná väzba. Boli úprimne radi, že sa niečo také deje. Pevne veríme, že dm je len prvá firma, ktorá sa touto cestou vydala, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Myšlienka zamestnávať viac nepočujúcich tu bola od začiatku. Nemali sme stanovené konkrétne číslo. Naším cieľom bolo rozšíriť pracovné spoločenstvo tak, aby to bolo dlhodobo udržateľné. Nechceli sme naraz prijať sto ľudí len preto, aby sme si mohli povedať, ako dobre sme to zvládli. Chceli sme vytvoriť také pracovné prostredie, v ktorom budú môcť nepočujúci dlhodobo a kvalitne pracovať.
Od začiatku sme vedeli, že chceme zamestnávať viac nepočujúcich. Keďže sa nám osvedčil model na predajniach, sústredili sme sa najprv na ne. Mnohé pracovné pozície v dm totiž vyžadujú telefonickú alebo inú formu komunikácie, ktorá nemusí byť pre nepočujúcich prirodzená a pre niektorých môže predstavovať prekážku. Na predajniach sme im vedeli vytvoriť pracovné podmienky, ktoré zohľadňovali ich špecifické potreby a umožňovali im naplno využiť ich schopnosti.

Kedy sa projekt rozšíril z predajní aj na Dialogicum, teda na centrálu a do centrálneho skladu?
Tento projekt začínal, ako som už spomínal, pôvodne na predajniach. Náš zámer sme prezentovali aj dvom členkám vedenia, s ktorými máme dodnes pravidelné stretnutia k projektu. Na týchto stretnutiach si ho vyhodnocujeme, hovoríme o tom, čo sa udialo za posledné obdobie a čo sa zmenilo od nášho posledného stretnutia.
Keď sme projekt prezentovali Zuzke Vinklerovej a Zuzke Klene Kostkovej, ktoré sú jeho veľkými podporovateľkami a dokonca stoja za jeho vznikom, patrí im za to obrovská vďaka nielen z mojej strany, ale aj zo strany celej komunity nepočujúcich, predstavili sme im náš plán – začať na predajniach, kde sme našli vhodné pracovné miesta.
Pamätám si, že vtedy Zuzka Klena Kostková povedala: „A prečo nie Dialogicum? Prečo nie tu u nás?“ My sme sa na to spočiatku pozerali tak, že s predajňami už máme určitú skúsenosť a chceli sme zostať pri tom, čo poznáme. Potom sme si však povedali: jasné, poďme do toho, skúsme to rozšíriť aj na Dialogicum.
Následne prišla iniciatíva odprezentovať projekt v rámci porady vedenia. O niečo neskôr sme ho predstavili a keď sme mali ďalšie stretnutie, prišla spätná väzba, že v sklade sa „hnevajú“. Hovorili, že sme na nich nemysleli a že aj oni by chceli byť súčasťou projektu. Prečo ho teda obmedzovať iba na predajne? Poďme to skúsiť aj tam. Keď na to bude priestor, vyskúšame to, uvidíme. Nemusíme na to tlačiť, ale nechceme zostať len pri predajniach – chceme sa pozrieť aj na možnosti v rámci Dialogica a centrálneho skladu.
Už v začiatkoch, keď sme ešte len prezentovali štruktúru projektu, ktorú sme si vytvorili a o ktorej sme si mysleli, že by mohla fungovať, sme dostali podnet: poďme to skúsiť širšie.
Nepočujúci ľudia majú široký záber. Každý človek je iný, každý má svoje schopnosti a každému vyhovuje niečo iné. Rovnako ako počujúci ľudia, aj oni majú svoj potenciál a svoje kapacity. Preto vznikla myšlienka – poďme skúsiť aj ďalšie oblasti. Ak to vyjde, bude to skvelé. Ak nie, poučíme sa.

Čo bolo pri nastavovaní projektu najnáročnejšie?
Priznám sa, že za mňa to bolo najmä celé pozadie projektu. Administratívne nastavenie projektu bolo niečo, v čom som zo začiatku trochu tápal. Musím však poďakovať Gabike Brejkovej, ktorá sa po tejto stránke o projekt naozaj perfektne postarala. Vždy sme sa na ňu mohli spoľahnúť, či už išlo o administratívu, interné systémy, v ktorých bolo potrebné projekt uviesť a opísať, alebo o kontaktovanie jednotlivých oddelení a ľudí, aby sa projekt dostal do povedomia.
Pre mňa bolo toto najnáročnejšie, pretože samotná práca s nepočujúcimi v rámci projektu bola niečo, o čom som vedel, že budem robiť a kde som cítil, že mám potrebnú kapacitu aj schopnosti. Tie veci, ktoré však stoja za projektom a človek ich možno na prvý pohľad nevidí – administratíva, nastavovanie procesov a všetko okolo toho – boli pre mňa osobne najväčšou výzvou.

Čo je to, čo si firmy často v téme nepočujúcich neuvedomujú?
Veľakrát ide o to, že firmy si neuvedomujú, že nepočujúci a slovenský posunkový jazyk nie sú to isté ako slovenčina. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som tlmočil na viacerých poradách alebo pracovných pohovoroch, kde sa táto téma ukázala ako veľmi dôležitá.
Slovenský posunkový jazyk je samostatný, plnohodnotný jazyk. Síce používa podobnú slovnú zásobu ako slovenčina, ale vyjadruje sa prostredníctvom posunkov, nie v písanej podobe. Slovenský posunkový jazyk nemá vlastnú písanú formu.
Preto, keď zamestnávatelia povedia: „Veď keď je nepočujúci, napíšeme mu to, on si to prečíta a bude tomu rozumieť,“ tak, žiaľ, takto to nefunguje. V prípade mnohých nepočujúcich je čítanie textu v slovenčine podobné tomu, ako keby sme teraz dali niekomu, kto ovláda iba slovenčinu, prečítať text v angličtine.
Samozrejme, existujú nepočujúci ľudia, ktorí ovládajú slovenčinu veľmi dobre a pre nich to nemusí byť problém. Sú však aj takí nepočujúci, pre ktorých je slovenčina druhým jazykom a nemajú ju zvládnutú na rovnakej úrovni. Pre nich by to bolo podobné, ako keby sme im zrazu dali pracovnoprávnu dokumentáciu v angličtine so slovami: „Prečítaj si to, tam sa všetko dozvieš.“
Takto to nefunguje. Toto je podľa mňa často jedna z najväčších bariér, ktoré si firmy pri téme zamestnávania nepočujúcich neuvedomujú.

Čiže pre nich je to regulárne cudzí jazyk?
Áno. Je tam veľmi veľa faktorov a aspektov, ktoré ovplyvňujú znalosť slovenčiny. Súvisí to so školou, domácim prostredím, tým, ako veľmi človek číta, ale aj s úrovňou sluchového znevýhodnenia. Tých faktorov je veľa.
Áno, pre veľa nepočujúcich, vrátane mojich rodičov, je slovenčina veľmi náročný jazyk. Aj pre počujúcich, napríklad aj pre mňa, je slovenčina sama o sebe zložitá, a pre nepočujúceho môže byť ešte niekoľkonásobne náročnejšia.

Jedna vec je zamestnávanie, druhá vec je každodenný život. A tak vznikla služba Online tlmočník. Ako vznikla táto myšlienka?
Čo sa týka Online tlmočníka, s touto myšlienkou sme počítali už od začiatku, pretože sme vedeli, že ak sa bude naša základňa nepočujúcich rozrastať, kapacitne nebude možné, aby som všetky tlmočenia zabezpečoval iba ja. Ak by sme mali nepočujúcich spolupracovníkov nielen v rámci Bratislavy a okolia Dialogica, ktoré ešte viem ako-tak pokryť, ale aj na iných miestach, už by to nebolo možné. Máme napríklad nepočujúcich spolupracovníkov v centrálnom sklade pri Senci, máme nepočujúcu spolupracovníčku v Poluse a ďalšiu v Dialogicu. Ak by dvaja z nich potrebovali simultánne tlmočenie, už by som to nedokázal zabezpečiť.
Aj keby sme sa rozhodli využívať fyzických tlmočníkov, ktorí by prichádzali osobne, nebolo by to dlhodobo udržateľné. Ak by som potreboval niečo okamžite odposunkovať alebo odtlmočiť, nemám kapacitu do pätnástich minút sadnúť do auta a prísť napríklad do centrálneho skladu. Preto vznikla myšlienka Online tlmočníka. Ide o službu, ktorá je na trhu už dlhší čas a funguje aj pre iných klientov. My sme sa teda stali jedným z ich klientov.
Keď sme im prezentovali našu myšlienku, na úvodné stretnutia sme si prizvali aj zástupcov organizácií, ktoré sa venujú komunite nepočujúcich – konkrétne organizáciu SNEPEDA a organizáciu ANEPS. Ide o organizácie, ktoré sa venujú kultúrno-osvetovým aktivitám v rámci komunity nepočujúcich a sú v nich zastúpení aj samotní nepočujúci ľudia. Zároveň sme prizvali aj zástupcov služby Online tlmočník, aby sme sa mohli porozprávať a využiť aj ich skúsenosti.
Do projektu sme išli s tým, že nebudeme vedieť všetko. Ani sme nechceli vedieť všetko, pretože to nebolo kapacitne možné. Preto sme si prizvali odborníkov – či už na komunitu nepočujúcich, alebo na tlmočnícke služby. Predstavili sme im náš zámer a z ich strany prišla veľmi pozitívna spätná väzba.
Hovorili, že síce poskytujú tlmočnícke služby viacerým klientom, ale takto širokospektrálne a komplexne sa na túto tému ešte žiadny zamestnávateľ nepozeral. Komplexne myslím najmä to, že sme nechceli zabezpečiť tlmočenie iba v rámci zákonných požiadaviek, ale chceli sme ísť nad rámec toho. Chceli sme sprístupniť komunikáciu a informácie. Preto sme sa rozhodli ísť oboma smermi – nielen smerom k zákazníkom, ale aj k našim interným spolupracovníkom.
Dopyt po tejto službe vzniká postupne v rôznych situáciách. Môžu to byť maličkosti, bežný rozhovor v kuchynke, ranný flash, kratšia porada alebo akákoľvek situácia, pri ktorej potrebujú nepočujúci spolupracovníci prístup ku komunikácii. A práve v týchto momentoch nám Online tlmočník vie výrazne pomôcť.
Tým, že sa im náš projekt páčil, musím povedať, že nám poskytli množstvo veľmi dobrých podnetov a v mnohých veciach nám vyšli v ústrety. Snažili sa spolu s nami, aby tento projekt fungoval. Nedovolím si tvrdiť, že sme pre nich iba zákazník, ale skôr partner v tejto téme.

Ako funguje služba v praxi?
Služba funguje tak, že na druhej strane je fyzický tlmočník, ktorý sa nachádza niekde na území Slovenska. Nie je pritom dôležité, kde presne sa nachádza. Služba Online tlmočník funguje počas pracovných dní od ôsmej rána do sedemnástej hodiny popoludní a človek sa k nej môže pripojiť odkiaľkoľvek.
To znamená, že či som v Bratislave, Košiciach alebo Trenčíne, je úplne jedno, môžem sa k službe pripojiť. Funguje to tak, že naskenujem QR kód, ktorý nám bol personalizovaný. Keď človek naskenuje tento konkrétny QR kód kdekoľvek na Slovensku – či už ide o zákazníkov v predajniach, alebo našich interných spolupracovníkov na miestach, kde sa zdržiavajú a pracujú –, dostane sa na webové rozhranie.
Na tomto rozhraní bude automaticky zobrazené aj logo dm, čo znamená, že poskytovateľ služby, teda Online tlmočník, vidí, že hovor prichádza z prostredia dm. Vďaka tomu vie, akým spôsobom môže postupovať a čo všetko môže tlmočiť.
Dostali sme totiž aj spätnú väzbu, že keby sme službu nijako nepersonalizovali, mohlo by sa stať, že by si niekto QR kód naskenoval a využil tlmočenie na súkromné účely, nie na účely nakupovania v dm. Preto je služba nastavená týmto spôsobom. Človek klikne na možnosť „začať tlmočenie“, ktorá sa mu zobrazí. Následne ho telefón vyzve na udelenie potrebných povolení, napríklad prístup ku kamere, mikrofónu a ďalším funkciám, a následne ho prepojí s tlmočníkom.
Dôležité je, že počet tlmočníkov na službe sa môže meniť. Niekedy je k dispozícii jeden tlmočník, inokedy ich môže byť viac, podľa toho, aký je aktuálny dopyt. Tlmočníci sami sledujú, kedy sa pripája viac ľudí, napríklad počas ranných alebo popoludňajších hodín, keď je potrebné vyriešiť viac požiadaviek, a podľa toho sa prispôsobujú kapacity.
Ak sa človek pripojí v čase, keď už čakajú ďalší nepočujúci, zobrazí sa mu poradovník a je potrebné chvíľu počkať. Toto čakanie však nebýva dlhé. Máme nastavené aj zmluvné podmienky, ale k maximálnym časom čakania sa ani nepribližujeme. Väčšinou ide približne o päť až desať minút.
Ak vie človek vopred, že bude tlmočenie potrebovať, je možné si ho aj rezervovať. Napríklad ak viem, že v utorok o desiatej mám poradu, ktorá bude trvať dvadsať minút a potrebujem počas nej tlmočenie, môžem vopred kontaktovať Online tlmočníka a požiadať o zabezpečenie tlmočníka v konkrétnom čase. Oni si preveria svoje kapacity a ak je to možné, daný časový úsek rezervujú. Následne sa človek pripojí a tlmočník ho automaticky prijme. V momente, keď tlmočník prijme hovor a začne videohovor, je dôležité, aby zariadenie, ktoré človek používa, malo funkčnú prednú aj zadnú kameru a bolo pripojené na internet.
V prípade našich zákazníkov je to jednoduchšie v tom, že na každej predajni máme bezplatnú Wi-Fi sieť. Zákazníci sa teda môžu pripojiť prostredníctvom svojho vlastného mobilného zariadenia a komunikovať s Online tlmočníkom. Keď sa tlmočník zobrazí na smartfóne alebo inom zariadení s kamerou a internetovým pripojením, zákazník môže pristúpiť k spolupracovníkovi na predajni a začať komunikáciu. Či už ide o poradenstvo, hľadanie produktu alebo akúkoľvek inú otázku – všetko, na čo by sa mohol opýtať počujúci zákazník, môže teraz riešiť aj nepočujúci zákazník.
Ide o tlmočenie v reálnom čase s reálnym tlmočníkom na druhej strane linky. Nepočujúci posunkuje, tlmočník prekladá do hovoreného jazyka spolupracovníkovi. Ten odpovedá v hovorenom jazyku a tlmočník následne prekladá odpoveď späť do posunkového jazyka.

Túto službu vie využiť ako zákazník, tak aj zamestnanec. Človek na to potrebuje len internet, telefón a prednú a zadnú kameru. Prečo bolo pre dm dôležité, aby táto služba fungovala vo všetkých predajniach, na centrále, teda v Dialogicu a v centrálnom sklade?
Bolo to aj výsledkom spolupráce. Ako som už spomínal, Online tlmočník bol súčasťou tých úvodných stretnutí a tým, že sme im túto myšlienku odprezentovali, nám spätne ponúkli možnosť využívať túto službu všade.
Pôvodne sme sa totiž zamýšľali nad tým, že by sme službu využívali iba na konkrétnych pracoviskách, kde by sme vedeli, že máme nepočujúcich spolupracovníkov, alebo na základe spätnej väzby z dotazníka by sme zistili, kam nepočujúci zákazníci chodia najčastejšie. Oni nám však navrhli iný prístup: ak je to v rámci dm možné, sprístupnime službu plošne. Človek nikdy nevie, do ktorej predajne sa nepočujúci zákazník rozhodne ísť, a my sme chceli zabezpečiť plnohodnotnú prístupnosť.
Nechcel som, aby bol tento projekt pre nepočujúcich akýmkoľvek spôsobom obmedzujúci. Dohodli sme sa preto, že chceme, aby nepočujúci mali rovnakú slobodu ako počujúci ľudia. Z pohľadu zákazníkov to znamená, že môžu navštíviť ktorúkoľvek predajňu dm na celom Slovensku.
V rámci interného prostredia sme to chceli zaviesť najmä preto, že sme si boli vedomí, že situácií, v ktorých bude potrebné tlmočenie, bude veľa. A my sme chceli, aby ich bolo veľa, pretože sme chceli, aby nepočujúci mali rovnaké možnosti ako počujúci.
Tak ako sa my počujúci môžeme v kuchynke porozprávať o tom, ako sme sa mali včera alebo čo nás čaká počas dňa, chceli sme, aby túto možnosť mal aj nepočujúci spolupracovník. Práve to Online tlmočník umožňuje – dáva nepočujúcim možnosť viesť aj bežné, každodenné rozhovory vo svojom prirodzenom materinskom jazyku.

Kde nájde zákazník QR kód, keď príde na predajňu?
Keď zákazník príde na predajňu, pri vstupe sa nachádza stojan, kde sú väčšinou umiestnené katalógy, letáčiky a ďalšie informačné materiály. Súčasťou tohto stojanu je aj reklamný letáčik k nášmu projektu s Online tlmočníkom, na ktorom sa nachádza QR kód. Tento QR kód je dôležitý, pretože k Online tlmočníkovi prostredníctvom dm sa zákazník pripája práve jeho naskenovaním.

Aké boli prvé reakcie nepočujúcich?
Prvé reakcie nepočujúcich boli veľmi podobné ako reakcie mojich rodičov, keď som im o takejto možnosti povedal. Boli prekvapení z toho, že budú môcť prísť do obchodu a nebudú sa musieť nejako vynachádzať – či už prostredníctvom prepisovania, ukazovania obrázkov alebo hľadania spolupracovníka, ktorý by im rozumel. Zrazu sa mohli prostredníctvom tlmočníka plnohodnotne opýtať na to, čo potrebujú.
Napríklad v prípade mojich rodičov bolo poradenstvo, či už v dm alebo v iných predajniach a firmách, dostupné iba vtedy, keď som im tlmočil ja alebo keď tam bol niekto ďalší, kto im vedel pomôcť. Pokiaľ išli nakupovať sami, poradenstvo bolo vždy, ak vôbec nejaké bolo, len na minimálnej úrovni. Vo väčšine prípadov úplne chýbalo.
Preto si myslím, že aj reakcie nepočujúcich boli veľmi pozitívne. Dostali sme množstvo pozitívnej spätnej väzby a zároveň veľa prekvapených reakcií. Prichádzali otázky, prečo to robíme, čo je za tým a aký je dôvod tejto služby. Naša odpoveď bola vždy rovnaká – ide o sprístupnenie našich služieb a produktov, o sprístupnenie dm celej komunite nepočujúcich v ich materinskom jazyku. Pre mňa je to jednoduchá odpoveď, ale pre niekoho môže byť možno až ťažko pochopiteľná vzhľadom na to, aká bola situácia pred niekoľkými desaťročiami. Nepočujúci boli v spoločnosti často viac v ústraní a dnes sa im postupne prispôsobujú aj úplne bežné služby.

A reakcie kolegov?
Reakcie kolegov musím povedať, že boli jedným z faktorov, ktoré aj mne ukázali, že tento projekt má zmysel. Kolegovia podporovali túto myšlienku už od začiatku. Samozrejme, objavili sa aj určité obavy a je to úplne prirodzené. Vo väčšine prípadov človek nemá skúsenosť s nepočujúcim človekom, a preto má prirodzený rešpekt a otázky, ako bude komunikácia fungovať.
Aj Online tlmočník bol jedným zo spôsobov, ako sme chceli podporiť našich kolegov. Chceli sme, aby nemali obavu z toho, že keď prídu do kontaktu s nepočujúcim – či už pravidelne, napríklad v tíme, alebo príležitostne, keď príde nepočujúci zákazník na predajňu alebo sa stretnú s nepočujúcou kolegyňou na chodbe v Dialogicu –, nebudú vedieť komunikovať. Online tlmočník je tu práve preto. Vždy je k dispozícii a môžu ho využiť, pokiaľ to potrebujú a cítia sa tak komfortne. Môžu, ale nemusia.
Reakcie kolegov boli podľa mňa veľmi pozitívne a ešte viac podporili tú pozitívnu atmosféru, ktorá podľa mňa tento projekt sprevádza nielen v Dialogicu, ale v rámci celej dm.

Ako tento projekt ovplyvnil firemnú kultúru v dm?
Firemnú kultúru ovplyvnil podľa mňa v pozitívnom zmysle, ale zároveň musím povedať, že samotná firemná kultúra umožnila, aby mohol byť tento projekt realizovaný na takej úrovni, na akej je dnes. Ľudia v dm sú otvorení zmenám. Musím povedať, že napriek tomu, že toto nie je jednoduchá téma, pretože je veľmi široká a prináša množstvo nových vecí, na ktoré si človek musí zvykať a s ktorými sa musí naučiť pracovať, kultúra dm tomu výrazne napomáha.
Ukazuje sa, že aj v dm sa vieme pozrieť na to, čo môžeme urobiť pre človeka, ktorý má trochu odlišné potreby, a akým spôsobom mu vieme prispôsobiť pracovné prostredie. Za mňa tento projekt obohatil firemnú kultúru dm, ktorá zároveň pomáha tomu, aby mohol projekt ďalej napredovať a aby sa ľudia v rámci dm cítili dobre. Nemyslím tým len zákazníkov, ale aj našich interných spolupracovníkov.

Máš pocit, že dm v spoločnosti nastavuje nový štandard?
Toto je otázka, na ktorú mám ako jednu z mála úplne jasnú odpoveď – bezpochyby áno. Je to štandard a netvrdím to len na základe môjho vlastného pohľadu, ale aj na základe spätnej väzby, ktorú sme dostali nielen od samotných nepočujúcich, ale aj od organizácií, ktoré sa tejto téme dlhodobo venujú a majú za sebou množstvo skúseností v oblasti zamestnávania nepočujúcich.
Táto problematika je na Slovensku stále nedoriešená a možností na takejto úrovni je zatiaľ veľmi málo. Preto si myslím, že dm je určite pionierom v tom, že sa pozeráme na obe strany tejto témy – nielen na našich spolupracovníkov, ale aj na našich zákazníkov. Budeme veľmi radi, ak budeme medzi prvými, ktorí túto cestu začali, ale zároveň nebudeme jediní, ktorí v nej budú pokračovať.

Čo by si odkázal firmám, ktoré sa možno boja zamestnávať nepočujúcich?
Ako prvé by som odkázal, že tomu úplne rozumiem. Je prirodzené, že človek môže mať rešpekt alebo obavy pred niečím, čo nepozná. Ak firma nemá nikoho, kto má skúsenosti s nepočujúcimi alebo s touto konkrétnou témou, nemá odkiaľ vedieť, čo všetko bude potrebné nastaviť a zabezpečiť.
Úplne otvorene poviem, že ani ja som predtým, ako som prišiel do dm s víziou tohto projektu, nevedel, čo všetko nás bude čakať. Ukázalo sa, že táto téma je veľmi široká. Nebyť organizácií, ktoré sme si prizvali do spolupráce, či už organizácií zastupujúcich komunitu nepočujúcich alebo Online tlmočníka, bolo by veľmi náročné túto tému pochopiť a správne uchopiť. Za túto spoluprácu sme naozaj veľmi vďační.
Firmám by som odkázal, aby sa nebáli vstúpiť do tejto témy. Je to oblasť, do ktorej človek vloží určitú energiu, ale naspäť dostane veľmi veľa. Nepočujúci ľudia sú v tomto mimoriadne vďační, pretože historicky sa o nich často nielenže nehovorilo, ale podľa skúseností mojich rodičov viem, že boli mnohokrát v spoločnosti odsúvaní na okraj. Boli vnímaní ako odlišní a často sa na nich pozeralo cez prsty.
Keď dnes nepočujúci vidia, že niekto ako jednotlivec vynaloží úsilie a snaží sa im vytvoriť lepšie podmienky, tá spätná väzba je obrovská. A keď vidia spoločnosť, ktorá nejde cestou „prijmeme niekoho a necháme ho pracovať bokom“, ale naozaj sa snaží prispôsobiť pracovné prostredie, zaujíma sa o pohľad samotnej komunity a prizve ju do spolupráce, táto snaha sa mnohonásobne vracia.
A neovplyvňuje to iba samotných nepočujúcich. Má to vplyv aj na širšie prostredie – pracovné tímy, predajne, zákazníkov aj ďalšie spoločnosti, s ktorými prichádzame do kontaktu.

Keby firmy chceli začať s takýmto projektom, čo sú prvé kroky, ktoré majú podstúpiť?
Je to možné riešiť, samozrejme, aj individuálne. To znamená, že pokiaľ sa nejaká firma rozhodne začať s touto témou, môže si zvoliť postup, ktorý jej bude vyhovovať. Dovolil by som si však zdôrazniť, že dm si od začiatku uvedomovala, že nie je v kapacitách našej spoločnosti prijať všetkých uchádzačov. Uvediem to možno len na porovnanie – keď sme zverejnili pracovnú pozíciu na Dialogicu, myslím, že sme mali približne tridsaťpäť až štyridsať žiadostí na jedno pracovné miesto. Keď sme zverejnili inzerát na pozíciu manipulačného pracovníka v rámci predajní, mali sme viac ako štyridsať reakcií od nepočujúcich uchádzačov.
Bohužiaľ, nie je v našich kapacitách prijať všetkých nepočujúcich, ktorí majú záujem pracovať. Preto sme už od začiatku komunikovali, že tento projekt má byť aj inšpiráciou pre ďalšie firmy. Nehovoríme to len ako frázu. Myslíme to aj prakticky – pokiaľ je spoločnosť, firma alebo organizácia, ktorá by chcela byť v tejto téme aktívna, môže sa na nás pokojne obrátiť. Veľmi radi poskytneme úvodné know-how, teda presne to, čo nám trvalo viac ako rok nastaviť – konkrétne systémy, postupy a procesy.
Budeme radi, ak budeme môcť tieto skúsenosti zdieľať, prepájať sa s organizáciami a pomôcť nastaviť proces tak, aby bol úvodný vklad a počiatočné kapacity, ktoré si táto téma vyžaduje, čo najnižšie. Firma sa potom môže sústrediť predovšetkým na samotnú spoluprácu s nepočujúcim človekom a nie na administratívu a nastavovanie základov.

Aké sú ďalšie plány projektu?
Ďalšie plány projektu sú také, že pod jeho záštitou sa nám už podarilo začleniť kolegyňu do Dialogica a kolegov do centrálneho skladu. Posledným oficiálnym krokom v rámci projektu je začlenenie nových kolegov do predajní. Toto je posledná fáza, ktorú budeme realizovať v priebehu nasledujúcich mesiacov.
V momente, keď sa projekt skončí, nekončí sa téma začleňovania nepočujúcich v dm. Končí sa iba samotný projekt, ktorého cieľom bolo nastaviť procesy tak, aby bolo celé fungovanie dlhodobo udržateľné. Nie je realistické, aby projekt pokračoval donekonečna. Vyžaduje si veľké množstvo kapacít, či už časových alebo finančných. Cieľom preto bolo nastaviť systém tak, aby mohol fungovať aj ďalej. Zamerali sme sa preto na začlenenie aspoň jedného spolupracovníka alebo spolupracovníčky do každého pracovného prostredia – teda do Dialogica, centrálneho skladu a predajní.
Na základe týchto skúseností vzniknú procesné mapy, ktoré bude možné ďalej využívať. Ak sa napríklad objaví voľné pracovné miesto na predajni, v Dialogicu alebo v centrálnom sklade, tím bude mať k dispozícii nastavený postup, ktorý mu pomôže nepočujúceho spolupracovníka prijať a začleniť. Cieľom je, aby bol tento proces samoudržateľný a aby sme ho vedeli dlhodobo podporovať.

Koľko je nepočujúcich, ktorých aktuálne dm zamestnáva?
Momentálne máme päť nepočujúcich spolupracovníkov. Sú to spolupracovníci na Dialogicu, v centrálnom sklade a na predajniach. V najbližšom období však budeme prijímať nových kolegov nielen na predajne, ale už nám prišla aj z centrálneho skladu veľmi pozitívna správa, že by mali záujem prijať nových kolegov do svojich radov. Čiže počet by sa mal postupne rozšíriť. Momentálne, v čase nášho rozhovoru, je to päť spolupracovníkov.

Procesné mapy, ktoré si spomínal, to je to know-how, ktoré je dm ochotné poskytovať aj ďalším firmám?
Myslím si, že konkrétne procesné mapy nebudú priamo uplatniteľné v iných firmách, pretože každá spoločnosť má svoje vlastné procesy a postupy, ktoré môžu fungovať trochu inak. To know-how však spočíva práve v tom, ako sa k vytvoreniu takýchto procesných máp dopracovať. To znamená, že firmám nechceme odovzdať iba hotový dokument, ale skôr podklady a skúsenosti, vďaka ktorým si budú vedieť vytvoriť vlastný postup alebo vlastný proces, ktorý bude zodpovedať ich podmienkam.

V septembri, počas Medzinárodného týždňa nepočujúcich, plánuje dm pre verejnosť aj konferenciu. Čo bude jej cieľom?
Cieľom tejto konferencie je, podobne ako už býva v septembri tradíciou, venovať sa téme nepočujúcich, priblížiť ju verejnosti a ukázať, aké sú špecifiká života nepočujúcich, aký krásny je posunkový jazyk a všetko, čo s touto témou súvisí. dm by sa v rámci tejto konferencie chcela zamerať na sprostredkovanie svojich skúseností s touto témou. Či už ide o zamestnávanie nepočujúcich, komunikáciu so zákazníkmi alebo celkové fungovanie spolupráce s komunitou nepočujúcich. Chceme ukázať počujúcej verejnosti, čo všetko takáto spolupráca prináša a čo si vyžaduje. Zároveň chceme ukázať aj ďalším spoločnostiam, že je to možné, že priestor na to existuje a že nepočujúci ľudia sú plnohodnotne kvalifikovaní na vykonávanie práce, pokiaľ majú vytvorené pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú ich potreby.

Môže vo firmách nastať aj obava, že čo potom, keď tá spolupráca nesadne? Môže to byť bariéra k tomu, aby vôbec nezačali realizovať takýto druh projektu?
Určite áno. Je to jedna z otázok, ktoré sme si na začiatku kládli aj my – čo v prípade, ak spolupráca z jednej alebo druhej strany nebude fungovať tak, ako sme si pôvodne predstavovali. Je to však úplne prirodzené. Človek často až po určitom čase na pracovisku zistí, či je preňho daná práca vhodná a či ju vie vykonávať. Rovnako aj tím môže postupne zistiť, či si daný človek ľudsky, pracovne alebo z iného hľadiska sadol s ostatnými.
Preto sa aj snažíme zdôrazňovať, že prispôsobenie pracovného prostredia nepočujúcim neznamená vytváranie výhod navyše. Znamená to dostať podmienky na úroveň, akú majú počujúci ľudia. Nesnažíme sa robiť pozitívnu ani negatívnu diskrimináciu. Chceme ponúknuť rovnaké podmienky ako akémukoľvek inému spolupracovníkovi alebo zákazníkovi. V prípade spolupracovníkov sa im snažíme zabezpečiť rovnaké možnosti a podmienky. To, či sa človek na konkrétnej pracovnej pozícii udrží, však závisí od toho, či dokáže svoju prácu vykonávať plnohodnotne a či je s jeho prácou spokojný aj tím.
Ak by spolupráca nefungovala, aj takáto možnosť existuje. Máme už aj skúsenosť, keď sme sa počas skúšobnej doby rozhodli pracovný vzťah ukončiť, pretože sme videli, že to nie je prospešné ani pre jednu, ani pre druhú stranu. Preto by som chcel povzbudiť nielen iné firmy a organizácie, ale aj ľudí, ktorí sa chcú tejto téme venovať a byť nápomocní. Nie je to definitívne rozhodnutie na celý život. Je to rovnako ako pri počujúcich ľuďoch živý proces, ktorý sa môže časom zmeniť, ukončiť alebo naopak rozšíriť.

Čo by slovenská spoločnosť potrebovala na to, aby sa stala naozaj inkluzívnou?
Ja by som začal s niečím, čo nevyžaduje žiadne finančné náklady, nakoľko je to vždy taká citlivá otázka. Slovenská spoločnosť má podľa mňa veľký potenciál v tom, aby dokázala nepočujúcich medzi seba prijať. Ukazuje sa to už teraz.
Poviem možno takú veľmi príjemnú a zároveň vtipnú príhodu. Keď som bol na zapracovaní jedného z našich kolegov na predajni, boli sme na predajnej ploche a videl som, ako k tomuto nášmu kolegovi, ktorý vykladal tovar, pristupuje zákazník. Ja už som tak intuitívne išiel smerom k nepočujúcemu spolupracovníkovi, aby som mu vedel byť nejako nápomocný, ale zároveň som videl, že aj iný spolupracovník z predajne išiel hneď za ním. V momente, keď ten náš počujúci spolupracovník pristúpil k nepočujúcemu kolegovi a chcel zákazníkovi v dobrom vysvetliť, že ide o nepočujúceho spolupracovníka a že mu pomôže, zákazník vystrel ruku smerom k počujúcemu spolupracovníkovi v zmysle „stop“. Otočil ho a povedal mu vlastne svojím konaním: ja si to vybavím, ja viem, že je nepočujúci, dokážeme spolu komunikovať.
Pre mňa to bola veľmi krásna situácia, ktorú naozaj veľmi rád pripomínam. Je to v nás, v ľuďoch. Ja môžem rozprávať hodiny o tom, prečo by sme túto tému mali prijať, prečo by sme sa na nepočujúcich nemali pozerať zhora a prečo by sme ich nemali diskriminovať. Začína to však v každom z nás. Keď si povieme, že nepočujúci sú takí istí ľudia ako my a vo väčšine prípadov je medzi nami iba komunikačná bariéra, ktorú keď človek prekoná, zistí, že nepočujúci nie je v ničom iný ako počujúci človek. Začína to od nás.
Čo by ešte Slovensko mohlo spraviť, aby bolo naozaj inkluzívnejšie, je určite väčšia podpora, či už zamestnávania, alebo celkovo osvety o komunite nepočujúcich. Či už zo strany štátu, firiem alebo možno aj športových organizácií. Dôležité je dať nepočujúcim vedieť, že tu ten priestor je, a zároveň dať verejnosti možnosť dozvedieť sa viac o tejto komunite. Tým pádom ľudia nebudú mať strach z nepoznaného, ale budú vedieť, do čoho vstupujú, a pochopia, že nepočujúci ľudia naozaj nie sú v ničom iní ako my.

Vie každý nepočujúci odčítať z pier a následne komunikovať?
Toto je veľmi dobrá otázka. Na začiatok by som povedal, že sú to otázky, ktoré najlepšie zodpovedajú priamo nepočujúci ľudia, pretože oni majú najlepšiu vlastnú skúsenosť. Ja budem vychádzať zo skúseností, ktoré mám, nakoľko som veľakrát tlmočil aj workshopy, kde táto otázka často zaznieva, respektíve budem vychádzať aj zo skúseností mojich rodičov.
Nie každý nepočujúci dokáže odzerať z pier. Veľmi to závisí od viacerých faktorov, ako sme už spomínali na začiatku – od úrovne slovenčiny, od toho, či človek veľa číta a akú má slovnú zásobu. Pokiaľ nepočujúci človek ovláda slovenčinu na vysokej úrovni, má širokú slovnú zásobu, odzeranie je preňho jednoduchšie. Ak by som však mal odčítať slovo, ktoré nemám vo svojej slovnej zásobe, je to extrémne zložité.
Doplnil by som však, že aj ľudia, ktorí sú v odzeraní veľmi dobrí, to nedokážu robiť celé hodiny. Často sa stretávame s názorom: „Veď on mi bude odzerať z pier, máme prednášku, to zvládne.“ Človek dokáže odzerať z pier možno desať minút, pokiaľ rozumie téme a používanému jazyku. Ak nerozumie alebo je slovná zásoba príliš zložitá, môže byť problém aj počas oveľa kratšieho času.
Po určitom čase koncentrácia výrazne klesá, preto by komunikácia prostredníctvom odzerania mala byť podľa môjho názoru čo najstručnejšia, najvecnejšia a vhodná skôr na krátke rozhovory. Určite nie na dlhšie alebo obsahovo náročné situácie.

Viem identifikovať na predajni, že spolupracovník dm je nepočujúci?
Tejto téme sme sa venovali už na začiatku našich stretnutí. Výsledkom našich diskusií o tom, ako odlišovať nepočujúcich spolupracovníkov, bolo, že sme im chceli predovšetkým ponechať možnosť výberu. Pokiaľ by napríklad nepočujúci spolupracovník na predajni nechcel byť odlíšený od svojich počujúcich kolegov spôsobom, že by mal iné oblečenie, mali sme pripravené aj ďalšie možnosti.
Jednou z nich je napríklad odznak pripnutý k menovke s logom preškrtnutého uška, čo je symbol, ktorý signalizuje zákazníkovi, že človek má sluchové znevýhodnenie. Ďalšou možnosťou je claim „Keď ticho nie je prekážkou“, ktorý môžu mať nepočujúci spolupracovníci vytlačený na tričku na chrbte. Je to práve preto, že ak k nim zákazník pristúpi zozadu a začne na nich hovoriť, nepočujúci spolupracovník ho nemusí počuť a nemusí sa vedieť otočiť. Tento claim môže zákazníkovi pomôcť pochopiť, že ide o človeka so sluchovým znevýhodnením.
V prípade centrálneho skladu sme to nastavili trochu inak, pretože tam ide predovšetkým o bezpečnosť. Bolo potrebné, aby boli nepočujúci spolupracovníci na veľkej ploche, kde sa pohybujú vysokozdvižné aj nízkozdvižné vozíky, dobre viditeľní. Preto majú nepočujúci spolupracovníci v centrálnom sklade inú farbu trička. Na predajniach to však takto nie je. Tam môžu byť odlíšení buď odznakom, alebo claimom na chrbte.

Čiže ja ako zákazník nemusím mať obavu pristúpiť k spolupracovníkovi dm, ktorý je nepočujúci, a osloviť ho s nejakou otázkou alebo požiadavkou?
Veľmi správne. Určite netreba mať žiadne obavy. Ako sme už spomínali, nepočujúci majú rôznu úroveň znalosti slovenčiny. Dokonca sa môže stať, že niektorého nepočujúceho oslovíte a on začne úplne prirodzene rozprávať, takže by ste ani nepovedali, že má nejaké sluchové znevýhodnenie. Takisto sa nepočujúci delia do rôznych skupín podľa úrovne sluchového znevýhodnenia. Sú to nedoslýchaví ľudia, osoby, ktoré ohluchli počas života, aj nepočujúci od narodenia. Tá škála je veľmi široká.
Môže sa však stať aj to, že oslovíte nepočujúceho, ktorý slovenčinu nemá na takej úrovni, aby sa ju odvážil používať, alebo jednoducho uprednostní iný spôsob komunikácie. Napríklad, ak k nemu pristúpite a nebude vedieť s vami komunikovať hovoreným jazykom, môže použiť aplikáciu na prepis. Vy budete hovoriť, telefón mu váš prejav prepíše do textu, on si ho prečíta a následne sa vám bude snažiť poradiť. Rovnako môžete komunikovať aj prostredníctvom gest, obrázkov alebo iných spôsobov. Vždy je dôležité mať vôľu nájsť cestu, pretože tá cesta tam vždy je.

Službu Online tlmočník môžem využiť aj ja ako zákazník?
Určite áno. V prípade, že by ste si povedali, že na predajni, kam ste prišli alebo kam pravidelne chodievate, je nepočujúci spolupracovník a chceli by ste s ním komunikovať, aj vy ako počujúci zákazník môžete túto službu využiť. Funguje to úplne rovnakým spôsobom ako pri nepočujúcich zákazníkoch. Pripojíte sa k Online tlmočníkovi, počkáte, kým sa zobrazí tlmočník, a následne môžete pristúpiť k nepočujúcemu spolupracovníkovi a komunikovať prostredníctvom tlmočenia.

Vyrastal si v nepočujúcej rodine. Ako vyzeralo tvoje detstvo?
Moje detstvo bolo super. Hovorím to teraz už trochu s odstupom času. Keď som bol menší, možno by som takúto odpoveď nepovedal, a to z veľmi jednoduchého dôvodu. Pokiaľ sa počujúce dieťa narodí nepočujúcim rodičom, či chce alebo nechce, stáva sa z neho taký „dvorný tlmočník“ – samozrejme, povedané s nadsázkou a humorom. Pomoc počujúceho dieťaťa je totiž pre nepočujúcich rodičov často obrovská.
Tlmočil som odkedy si pamätám. Mal som šesť, sedem, osem, deväť, desať rokov a už som tlmočil v banke, na pošte, na úradoch a kdekoľvek bolo potrebné. V tom čase to bolo úplne bežné. Nemôžem povedať, že by som sa na to vždy tešil, pretože sedemročný alebo osemročný chlapec asi nechce tráviť čas v banke a pýtať sa na podmienky termínovaného vkladu. Nebolo to úplne to, čo by som si v danom momente želal. S odstupom času však musím povedať, že mi to dalo nesmierne veľa do života.
Najviac som to vnímal asi na strednej škole. Keď sme prišli na strednú školu a začali sme sa viac venovať dospeláckym témam, ja som už mal určitý prehľad, pretože som všetky tieto situácie s rodičmi zažil a tlmočil som im ich. V dlhodobom horizonte mi to veľmi pomohlo. V tom krátkodobom som sa možno radšej chcel hrať s kamarátmi na ihrisku, ale nemôžem povedať, že by som mal zlé detstvo.

Kedy si sa naučil posunkový jazyk? Tým, že si vyrastal v nepočujúcej rodine, je to niečo, čo sa na teba „nalepilo“ odmalička?
Veľmi dobrá otázka, veľa ľudí sa ma na to aj pýta. Ja vždy hovorím, že absolútne nemám poňatie, kedy presne som sa ho naučil. Z toho, čo mi bolo povedané či už maminou, ocinom alebo aj inými členmi rodiny, som však ako prvé posunkoval. Je to úplne prirodzené, pretože deti v takom ranom veku ešte úplne neposunkujú, ale využívajú gestá. Tie sa môžu postupne pretransformovať na konkrétne posunky. Základné posunky ako jesť, piť, svetlo – to bolo to, ako som komunikoval s mojimi rodičmi, pretože oni boli mojím hlavným komunikačným partnerom, s ktorým som sa potreboval vedieť dorozumieť. Posunkovať som teda vedel ako prvé.
Veľa ľudí sa ma vzápätí pýta, ako to bolo s hovoreným jazykom. V prípade hovoreného jazyka, teda slovenčiny, tam za veľa vďačím tej časti rodiny, ktorá je počujúca. Nie je celá moja rodina nepočujúca. Vychádza to veľmi zaujímavo a vždy, keď to dávam ako príklad, ľudia to až nechápu. Napríklad moja mamina je z rodiny, kde ich je osem – presne na polovicu štyria počujúci a štyria nepočujúci. Presne na polovicu dve ženy, dvaja muži, dve ženy, dvaja muži. Je to niečo, čo človek asi úplne nevymyslí, ale ja som mal v rámci rodiny kontakt aj s počujúcimi. Práve tam prišli podnety a tréning hovoreného jazyka. Potom prišla materská škola, základná škola a všetko sa veľmi pekne vykompenzovalo.
Nie je to tak, že keď človek vyrastá v prostredí, kde sú primárne nepočujúci, tak sa slovenčinu alebo slovenský jazyk nedokáže naučiť, prípadne bude mať oneskorený vývoj. Vôbec to tak nemusí byť.

V čase, keď si išiel do škôlky a následne do školy, si už plynule hovoril po slovensky?
Tak, ako mi to bolo povedané, už áno. Musím povedať, že moja babka sa mi v tomto veľmi venovala, pretože si bola vedomá toho, že moji rodičia mi nevedia úplne poskytnúť podporu v rámci slovenského jazyka. Prevzala teda na seba túto úlohu. Tým, že sme sa tak či onak pohybovali v prostredí, kde bolo veľa počujúcich ľudí, sa to na mňa takpovediac nalepilo.
Kedy si pochopil, že sa chceš tlmočeniu venovať aj ako profesii?
Čo sa týka takéhoto tlmočenia, deťom, ako som ja – teda deťom nepočujúcich rodičov – sa hovorí CODA. Zhodou okolností je to aj názov filmu, ktorý veľmi odporúčam, pretože život človeka, ako som ja, krásne približuje. Sú tam naozaj vtipné scény, napríklad z návštev u lekára, kedy človek tlmočí diagnózy, ktoré vôbec nepotrebuje vedieť a nechce vedieť o svojej mame. Sú to nie úplne príjemné veci, ktoré však, samozrejme, patria k životu. Ako desať- či pätnásťročný chalan však človek nie úplne chce takéto veci tlmočiť, napríklad u gynekológa. Nie sú to práve témy, ktoré ma v tom čase zaujímali.
Čo sa týka tlmočenia, podvedome som asi už od začiatku vedel, že to bude niečo, čomu sa budem venovať. Nevedel som však, že sa tomu budem venovať profesionálne. Tlmočil som odmalička. Veľakrát to bolo aj tak, že ma mamina alebo ocino oslovili s tým, že ich kamarát alebo známy, ktorý je nepočujúci, potreboval pomoc a pýtali sa, či by som s nimi vedel ísť do banky, vybaviť niečo alebo niekam zavolať. Vedel som, že to bude so mnou prepojené celý život.
Čo sa týka profesionálneho tlmočenia, tam musím povedať obrovské ďakujem môjmu bratrancovi, ktorý sa tiež venuje tlmočeniu. Práve on ma vtiahol do toho profesionálnejšieho tlmočníckeho sveta a dal mi možnosti začať tlmočiť na vyššej úrovni. Začínal som s tlmočeniami, ktoré boli trochu menej formálne, ale postupne sa to vypracovalo až tak, že som sa dostal do televízie alebo na krásne podujatia v zahraničí vďaka tlmočeniu. Povedal by som, že na konci strednej školy a na začiatku vysokej školy som si začal uvedomovať, že toto je niečo, čomu sa asi budem venovať. Koniec vysokej školy bol však pre mňa takou definitívou, že áno, toto je smer, ktorým sa chcem uberať.

Tlmočíš len posunkový jazyk?
Nielen posunkový jazyk. Na konci strednej školy som sa rozhodol, že by som sa chcel venovať jazykom ako takým. Na vysokej škole som vyštudoval angličtinu a nemčinu, konkrétne na ekonomickej univerzite, so zameraním na tlmočníctvo a preklad. Posunkový jazyk, tým, že som v ňom vyrastal odmalička, bol niečím, čo už na základe vedomostí z angličtiny a nemčiny v oblasti tlmočenia a prekladu bolo veľmi prirodzené. V podstate som len premostil do posunkového jazyka.
Čo mi veľmi pomohlo napríklad aj pri tlmočení pre dm ešte v úplných začiatkoch, je to, že netlmočím iba zo slovenského jazyka do slovenského posunkového jazyka, ale tlmočím aj z angličtiny a nemčiny do slovenského posunkového jazyka a opačne. To mi trochu rozširuje nielen môj záber, ale aj možnosti dorozumievania sa s nepočujúcimi v zahraničí, so zahraničnými partnermi alebo s inými ľuďmi.

Čiže aj posunkový jazyk je slovenský, nemecký, anglický?
Veľmi dobrá a veľmi častá otázka, pri ktorej sú ľudia naozaj prekvapení. Presne tak. Posunkové jazyky sú rozdielne. Dokonca aj v rámci Slovenska existujú mierne odchýlky medzi regiónmi. Na východe sa niektoré posunky používajú trochu inak ako napríklad tu v Bratislave. A keď človek ide za hranice, funguje to presne ako pri jazykoch počujúcich ľudí. Tak ako máme slovenčinu, nemčinu, češtinu, angličtinu a ďalšie jazyky, rovnako to funguje aj v prípade nepočujúcich.
Veľakrát potom prichádza otázka, prečo sa posunkové jazyky nezjednotia. Na základe workshopov, ktoré sme absolvovali s organizáciou Snepeda, kde boli na túto tému naozaj najkompetentnejší ľudia, by som to vysvetlil tak, že jednotlivé posunkové jazyky vznikali a vyvíjali sa samostatne. Kedysi nebol svet taký prepojený ako dnes, preto si každá krajina a každá komunita vytvárala svoj posunkový jazyk vlastným spôsobom. Dnes, keď sme oveľa viac prepojení, už tieto rozdiely vnímame a pri medzinárodných stretnutiach alebo komunikácii sa využíva takzvané medzinárodné posunkovanie. Je to určitá kombinácia prvkov z rôznych posunkových jazykov, ktorá sa používa pri medzinárodnom dorozumievaní.

Vieš tlmočiť aj do medzinárodného posunkového jazyka?
Áno. Aj vďaka športovej organizácii, ktorá sa na Slovensku venuje nepočujúcim, som mal možnosť vycestovať napríklad do Japonska, kde sme boli na deaflympijských hrách nepočujúcich. Pre počujúcich sú olympijské hry, pre nepočujúcich sú deaflympijské hry. Mal som možnosť tam prísť, zoznámiť sa s japonským posunkovým jazykom aj s medzinárodným posunkovým jazykom. Bola to úžasná skúsenosť – vidieť nepočujúcich ľudí z celého sveta, ktorí prídu na jedno miesto, komunikujú spolu a vymieňajú si skúsenosti. Ten zážitok sa naozaj ťažko opisuje. Človek to musí vidieť a zažiť, aby pochopil hodnotu, ktorú to pre mňa v tom momente malo.

Kedy si zacítil v sebe ten pocit, že tlmočenie nielenže má zmysel, ale je to aj niečo, čo ťa veľmi napĺňa?
Na ten moment si pamätám pomerne presne. Bolo to vtedy, keď som tlmočil podujatie, na ktoré ma zavolala organizácia, ktorá ho pripravovala, pričom medzi účastníkmi boli aj moji rodičia. V tom momente som si uvedomil, že to, čo robím, teda moja práca, priamo sprístupňuje svet väčšinovej, počujúcej populácie. Vtedy som si povedal, že tá práca má zmysel. Naozaj má. A boli tam moji rodičia – dvaja ľudia, na ktorých mi nesmierne záleží. Toto bola pre mňa tá najväčšia pridaná hodnota. Keď k tomu ešte pridám každého jedného nepočujúceho, ktorý môže z mojej práce ťažiť, je to obrovské plus.
Keď to teraz prenesiem aj na spoluprácu s dm, tak možnosť vytvoriť spolu s dm pracovné podmienky pre nepočujúcich tak, aby dokázali živiť svoju rodinu, mi dáva obrovský zmysel. V mnohých veciach naozaj vidím potenciál, že by to mohlo byť ešte lepšie a možno by na to ani nebolo potrebné až také veľké množstvo úsilia, financií či času. Jednoducho to ide. Tá práca ma naozaj napĺňa a pevne verím, že dokážem byť pre nepočujúcich ešte veľkým prínosom.

Čo by sme my počujúci mali vedieť a pochopiť o komunite nepočujúcich?
Začnem možno takou vtipnou príhodou, ktorú mám s mojou maminou. Keď sme cestovali, už si presne nepamätám kam, ale boli sme v električke. Pred nami sedeli dve mladé dievčatá. Ja s maminou, samozrejme, posunkujem, takže sme sa rozprávali posunkovým jazykom. Keďže ja aj počujem, započul som ich rozhovor.
Bola to konverzácia v štýle: „A vidíš, ako tam kýve tými rukami, to je také vtipné.“ Nebolo to úplne urážlivé, ale nebolo to niečo, čo by som človeku povedal priamo do tváre. Tak som sa ozval: „Baby, ak máte nejakú otázku, pokojne sa môžete opýtať.“ Samozrejme, nasledoval šok, panika a stres v očiach. Práve vtedy som si uvedomil, že ľudia veľakrát tú komunitu nepoznajú a automaticky si vytvárajú nejaké predstavy a predsudky o tom, akí tí ľudia sú.
Veľakrát sa stretávam s názorom, že nepočujúci sú menej inteligentní. Absolútne to nie je pravda. Keby som teraz dal nejakému počujúcemu človeku vyjadriť sa v cudzom jazyku, v ktorom sa možno necíti úplne komfortne, myslím si, že tiež by sa nedokázal vyjadriť na vysokoškolskej úrovni.
A podobné je to často aj u nepočujúcich. Keď slovenský jazyk neovládajú na takej dobrej úrovni, ich písomný prejav nemusí pôsobiť až tak odborne. Ale keby ste sa s nimi rozprávali v slovenskom posunkovom jazyku, teda v ich materinskom jazyku, zistíte, že nepočujúci sú minimálne takí inteligentní ako ktorýkoľvek počujúci človek.
Za mňa je základom nerobiť si o nepočujúcich predsudky. Ak chcete nepočujúceho spoznať, jednoducho k nemu pristúpte. Veľakrát som videl, že človek chcel pristúpiť k mojim rodičom, chcel sa ich niečo opýtať, ale mal strach alebo stres. A úplne tomu rozumiem. Netreba mať obavy. Pokojne pristúpte. Keď dáte nepočujúcim príležitosť, oni vám toho omnoho viac vrátia. Už len to, že ukážete záujem komunikovať, je skvelý začiatok na nadviazanie kontaktu.
Veľakrát ľudia robia pri komunikácii s nepočujúcimi také, pre mňa možno vtipné, nie úplne chyby, ale skôr prirodzené prispôsobenia. Napríklad pri komunikácii s mojimi rodičmi začnú zvyšovať hlas v domnienke, že keď budú hovoriť hlasnejšie, človek ich bude počuť. Sluchové znevýhodnenie však nefunguje tak, že keď začnem kričať, človek ma zrazu bude počuť.
Tu by som to trošku rozdelil. V prípade človeka, ktorý má sluch kompenzovaný napríklad načúvacím aparátom alebo kochleárnym implantátom, môže zvýšenie hlasu pomôcť. Ale v prípade ľudí, ako sú napríklad moji rodičia, ktorí majú veľmi vysokú stratu sluchu, kričanie nepomôže. Takisto sa niekedy stáva, že ľudia buď slabo artikulujú, alebo naopak až príliš. Ak človek takmer neotvára ústa, pre nepočujúceho je bez prítomnosti tlmočníka veľmi náročné odzerať z pier. Na druhej strane, prílišná artikulácia tiež nie je ideálna, pretože potom sa človek nesústredí na samotný obsah.
Moja rada je rozprávať prirodzene. Pokiaľ si všimnem, že mi nepočujúci nerozumie, neodporúčal by som povedať to isté slovo ďalších sedemkrát a spoliehať sa, že na ôsmykrát už porozumie. Lepšie je použiť synonymum alebo jednoduchšie, frekventovanejšie slovo. Veľakrát sa stáva, že samotný nepočujúci navrhne spôsob komunikácie, ktorý mu najviac vyhovuje. Netreba sa ho snažiť presvedčiť: „Poď, budeš mi odzerať z pier.“ Je lepšie nechať to na ňom. Nepočujúci človek vie najlepšie odhadnúť, či dokáže odzerať z pier, či mu viac vyhovuje prepis, písanie na papier, alebo či v danej situácii potrebuje tlmočníka – či už online, alebo prezenčného. Veľakrát je najlepšie nechať tú kompetenciu a zodpovednosť v rukách samotného nepočujúceho. On najlepšie vie, čo mu vyhovuje a akým spôsobom chce komunikovať.

Kedy máš pocit, že si my ako ľudia budeme naozaj rozumieť?
Ako som už spomínal, mám pocit, že porozumenie prichádza z určitého vnútorného nastavenia. Porozumenie nie je vždy len o tom, čo poviem, ale často aj o tom, ako to poviem a ako pristupujem k celému procesu. Myslím si, že si budeme rozumieť vtedy, keď budeme ochotní prijímať jeden druhého takých, akí sme. Keď sa nebudeme snažiť pozerať sa na druhého človeka ako na takého, akého by sme ho chceli mať my, ale ako na takého, akým naozaj je.
V prípade nepočujúcich existuje komunikačná bariéra. Budem s ňou pracovať a budem sa snažiť prispôsobiť komunikáciu tak, aby mohla fungovať. Keď sa budeme navzájom prijímať takí, akí sme, bez snahy jeden druhého meniť, myslím si, že sme na najlepšej ceste k skutočnému a plnohodnotnému porozumeniu.

Dávid, ďakujem ti veľmi pekne za dnešný rozhovor, že si k nám prišiel, za tvoju otvorenosť a za to, že si nám priblížil tému, o ktorej sa stále hovorí málo. Verím, že sme týmto rozhovorom túto tému nielen otvorili, ale aj priblížili svet nepočujúcich celému Slovensku a ukázali, aký význam má ľudskosť, komunikácia a porozumenie. Držím ti palce a držím palce aj celému projektu, ktorý pripravujete.
Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Moja posledná myšlienka je naozaj jednoduchá – nebáť sa nepočujúcich, pristúpiť k nim, komunikovať s nimi a uvidíte, akí sú to skvelí ľudia.