Práca mnohých dobrovoľníkov Červeného kríža a Červeného polmesiaca zostáva väčšinou v úzadí. Len občas – napríklad počas okázalých prepustení rukojemníkov, ako v máji v Izraeli– vidíte tieto ženy a mužov skromne stáť na okraji pozornosti. Florence Anselmo je jednou z nich: deväť rokov viedla Central Tracing Agency (CTA/Centrálnu pátraciu agentúru), ktorá sa venuje nezvestným osobám a ich rodinám. Päťdesiatjedenročná žena, ktorá žije so svojou jedenásťročnou dcérou v dedine neďaleko Ženevy, rozpráva o svojich niekedy aj dobrodružných misiách.

Môžete nám porozprávať o  úspešnom zlúčení rodiny?

Bola to moja prvá misia v roku 2001 a navždy mi zostala v srdci. Vyslali ma ako veľmi mladú delegátku z pokojného Švajčiarska do severnej Kolumbie. Podarilo sa nám zorganizovať prepustenie muža, ktorého šesť mesiacov držala v zajatí ozbrojená skupina. Stretla som sa s jeho rodinou: s manželkou, deťmi, príbuznými – všetci ho túžobne očakávali.

Ako prebiehalo prepustenie?

Kolumbia je obrovská krajina. Museli sme cestovať ďaleko, aby sme sa dostali do ťažko dostupnej oblasti. Prechádzali sme popri frontových líniách a oblasťami, o ktoré bojovali obe strany konfliktu. A potom, keď bol konečne s nami v aute, čakali nás ešte najmenej dva dni cesty späť. Ten chudák bol veľmi vystresovaný a slabý; prežil toho veľa. Bol chorý. Museli sme opakovane zastavovať, aby si oddýchol alebo sa mohol vyvracať.

Báli ste sa, že zomrie?

Bola to pre mňa stresujúca situácia, pretože som zúfalo chcela, aby sa dostal k svojej rodine. To bola moja misia. Večer sme sa zastavili na prenocovanie. Jeho príbuzní nám pre neho dali oblečenie a toaletné potreby, aby sa mohol prezliecť a umyť. Išiel do svojej izby a keď prišiel na večeru, bol to nový človek. Oholil sa. Mal na sebe nové oblečenie. Dokonca sa aj usmieval.

Na druhý deň ste došli do jeho dediny?

Áno. Tam nastal výbuch radosti, obklopil nás dav ľudí, ktorí objímali nielen jeho, ale aj nás. Ľudia ma bozkávali. Keď ste mladí a získate takéto profesionálne skúsenosti, nikdy na to nezabudnete.

Ale takéto úspechy sú pravdepodobne výnimkou?

Nie. Dosahujeme toho veľa. Toto je celosvetová štatistika z roku 2024: každú minútu pomôžeme štyrom rodinám oddeleným násilím, migráciou alebo katastrofami, aby sa telefonicky porozprávali. Každú hodinu objasníme osudy dvoch nezvestných ľudí a každý deň privedieme domov 20 ľudí. Som na to hrdá. Nedávno sme však čelili aj exponenciálnemu nárastu počtu prípadov. Veľkou výzvou pre nás nie sú len mnohé vojny a ozbrojené konflikty – vojna na Ukrajine a krízy na Blízkom východe – ale aj prírodné katastrofy a nebezpečné migračné trasy, napríklad cez Stredozemné more, kvôli ktorým je nezvestných stále viac ľudí.

Ako ste sa dostali k Červenému krížu?

Po ukončení štúdia politológie som začala pracovať so žiadateľmi o azyl vo Švajčiarsku. V tom čase prichádzalo veľa ľudí z Balkánu, najmä z Kosova. Trávila som veľa času rozhovormi s mladými mužmi, rodinami a deťmi. Všetci mi rozprávali, čo im vojna vzala, ako veľmi túžia po svojej vlasti. Chcela som pre týchto ľudí niečo urobiť. A popri tom vidieť svet, o tom som vždy snívala. Bývala som neďaleko Ženevy, kde má sídlo Červený kríž, tak som si tam podala žiadosť. A o niekoľko týždňov ma poslali do Kolumbie.

Och, tak rýchlo?

Mali sme mesačný integračný kurz. Tam sme si napríklad so skúsenými kolegami počas simulácie v lese neďaleko Ženevy precvičovali navigáciu v neznámom teréne. Keď kurz úspešne absolvujete, dostanete obálku s papierikom s vašou destináciou. Na mojom bolo napísané „Sincelejo“. Do čerta, kde to je? Keď som počula, že je to severná Kolumbia, poukázala som na to, že nehovorím po španielsky. Povedali mi, že viem po taliansky, tak sa to rýchlo naučím...

Čo vlastne robí Central Tracing Agency (Centrálna pátracia agentúra)?

CTA je jednou z našich najstarších inštitúcií. Snaží sa spájať rodinných príslušníkov, pátra po nezvestných osobách, zasadzuje sa za zaobchádzanie s mŕtvymi s rešpektom a podporuje príbuzných na bolestivej ceste, keď je člen ich rodiny nezvestný. Červený kríž založil švajčiarsky podnikateľ Henry Dunant pred viac ako 150 rokmi v roku 1863, keď bol svedkom ťažkých osudov zranených vojakov po bitke pri Solferine počas druhej talianskej vojny za nezávislosť. A vojny sú dodnes prostredím, v ktorom primárne pôsobíme. Neexistuje vojna, ktorá by nerozdeľovala rodiny, nemala by za následok nezvestné osoby a v ktorej by nikto nebol zabitý.

Ako postupujú dobrovoľníci CTA?

Červený kríž má sieť, nazývame ju „Family Links“, ktorá vzájomne prepája všetky kancelárie národných spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca. V teréne – tak nazývame oblasti, v ktorých pôsobíme – pracujeme predovšetkým s veľkým počtom miestnych dobrovoľníkov. Títo pracovníci často podstupujú veľké riziká, napríklad keď idú na poslednú známu adresu alebo navštevujú miesta, kde sú zadržiavaní zajatci. Taktiež vyhľadávajú veľké množstvo údajov a podporujú rodiny. Sú našimi hrdinami.

Čo vás po celé roky motivovalo pri práci?

Rodiny sú vo svojej bolesti často dosť osamelé. A mŕtvi mlčia. Keď ľudia premýšľajú o humanitárnej práci, zvyčajne si predstavia vodu, prístrešie a jedlo – to sú samozrejme základné potreby. V praxi však vidíme, že ľudia v kríze alebo núdzi zúfalo túžia po jednej veci: vidieť svojich blízkych. Patrí to k princípu ľudskosti, pretože človek je spoločenský tvor. A jadrom je rodina. Zobúdzať sa ráno s vedomím, že mojou úlohou je znovu spájať rodiny, ma robí šťastným.

Túto jeseň prevezmete v Červenom kríži novú úlohu, ako vyzeral váš typický deň ako vedúcej pátracieho oddelenia?

Napríklad som pravidelne viedla stretnutia národných spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca na všetkých piatich kontinentoch. Koordináciu som zabezpečovala prevažne z ústredia a manažovala som všetko možné, napr. finančnú krízu spôsobenú klesajúcimi príspevkami pred dvoma rokmi alebo napadnutie centrálneho počítača hackermi. V súčasnosti som v teréne zriedka, čo mi je trochu ľúto. Ale získala som skúsenosti.

Boli ste aj v Palestíne …

Veľmi dobre poznám prinajmenšom Západný breh Jordánu a Jeruzalem, keďže som v tomto regióne strávila takmer dvanásť rokov. Istý čas som pracovala pre UNRWA, agentúru OSN pre palestínskych utečencov. V Palestíne išlo o ľudí držaných v zajatí Izraelom. Dnes vidíme to isté s izraelskými rukojemníkmi držanými Hamasom. Z pobytu v Palestíne som si v pamäti uchovala obraz, s ktorým som sa stretala znova a znova po celom svete, na Blízkom východe, v Južnej Amerike, v Sudáne, na Balkáne, na Ukrajine: ženy so zarámovanými fotografiami v rukách. Tieto matky, manželky alebo sestry stoja pred našimi kanceláriami a čakajú na svojich synov, manželov alebo bratov a dúfajú v správy. Odvaha a statočnosť týchto rodín ma dojíma a najviac na mňa zapôsobila.

Hľadáte aj ruských nezvestných vo vojne na Ukrajine?

Samozrejme. Riadime sa princípom nestrannosti. Pátrame bez ohľadu na náboženstvo, kultúrne pozadie alebo politickú situáciu. Nezvestná osoba je nezvestná osoba. A utrpenie rodín je rovnaké vo všetkých oblastiach. Všetci chcú vedieť, čo sa stalo s ich blízkymi. Neistota je bolesť, ktorá nikdy nepoľaví. Psychológovia to nazývajú „syndróm nejasnej straty“, pretože ste neustále rozpoltení medzi nádejou a zúfalstvom. Nikdy nenájdete pokoj.

Prinášate domov aj mŕtvych?

V našom pátracom oddelení máme forenznú jednotku, ktorá je v humanitárnom sektore jedinečná. Zasadzujeme sa o to, aby sa s mŕtvymi zaobchádzalo s rešpektom. Každý bol ľudskou bytosťou s identitou, príbehom, nádejou – a rodinou. Každá osoba, ktorá zostane neidentifikovaná, bude svojim príbuzným vždy chýbať. Potrebujú vedieť, čo sa stalo.

Záchrana v mnohých núdzových situáciách

Logo Červeného kríža nemá nič spoločné s náboženstvom; odzrkadľuje vlajku krajiny, v ktorej vznikol, Švajčiarska. Arabské štáty sa rozhodli pre polmesiac. Neutralita je najvyššou prioritou organizácie, ktorá plní mnoho úloh – od darovania krvi až po pátranie po nezvestných osobách vo vojnách. V každodennom živote vidíme predovšetkým prácu národných spoločností, ktoré sa zameriavajú na pomoc pri odstraňovaním následkov katastrof, sociálne služby (napr. opatrovateľské a zdravotné služby) a projekty v oblasti zdravia a vzdelávania vo viac ako 190 krajinách. Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (IFRC) koordinuje pomoc pri prírodných katastrofách a zdravotných krízach.

Central Tracing Agency (CTA/Centrálna pátracia agentúra) je súčasťou Medzinárodného výboru Červeného kríža (MVČK) so sídlom v Ženeve a od roku 1863 pôsobí predovšetkým v ozbrojených konfliktoch. V dôsledku klesajúcich príspevkov a rastúcich výdavkov sa MVČK v roku 2023 dostal do finančnej krízy. Odvtedy je financií málo, zatiaľ čo pracovná záťaž rastie: najmä početné vojny si vyberajú svoju daň na humanitárnych pracovníkoch. MVČK môžete prispieť tu: A GIFT OF HOPE | International Committee of the Red Cross.