Laura Leyser: Pretože každý jeden človek má právo na pomoc

Jej cieľom je zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre ľudí v najchudobnejších regiónoch sveta. Laura Leyser (45) bola viac ako sedem rokov výkonnou riaditeľkou organizácie Lekári bez hraníc v Rakúsku a od marca stojí na čele tejto humanitárnej organizácie v Ženeve ako „medzinárodná generálna tajomníčka“, kde koordinuje celosvetovú činnosť v mnohých krízových oblastiach po celom svete.

Prakticky celú svoju kariéru sa angažujete v humanitárnej oblasti. Udialo sa vo vašom živote niečo, čo vás k tejto životnej ceste priviedlo?

Môj otec pochádza z Argentíny a už ako školáčka som veľa cestovávala mimo Európy. Navštevovali sme príbuzných v Uruguaji a spoznávali aj ďalšie krajiny v Južnej Amerike. Už takto skoro počas detstva mi došlo, že nie všetci ľudia na svete sa majú tak dobre ako ja. Nesmierne sa ma dotýkalo, že nie všetkým bolo dopriate také šťastie ako mne, že niektorí ľudia sa jednoducho nenarodili na mieste, kde je bezpečnosť a dostatok jedla niečím automatickým. Povedala som si: Ja chcem raz rozhodne prispieť k tomu, aby mali všetky deti šancu na dobrý život. Preto som sa rozhodla pre štúdium rozvojového manažmentu a sociálnej a kultúrnej antropológie. Bol to dobrý predpoklad, aby som raz mohla pracovať v oblasti humanitárnej pomoci. Po štúdiách som síce krátko pôsobila v súkromnom sektore, avšak moje srdce vždy bilo pre prácu, ktorá má zmysel, aj keď to znamenalo finančné obmedzenia.

Pôsobili ste v mnohých krajinách. Čo vás ovplyvnilo najviac?

Ako zamestnankyňa Rakúskej rozvojovej agentúry a britského Ministerstva pre medzinárodný rozvoj som dlhší čas pracovala v Mozambiku a Nepále. S rodinou som žila v Nepále aj v roku 2015, vtedy, keď krajinu postihli zemetrasenia. Pre nás všetkých to bola skúsenosť, ktorá nám od základov zmenila život. Nás osobne zemetrasenie nepostihlo, ale vidieť zničujúcu udalosť v takomto rozsahu, na to sa teda nezabúda.

Čo vás vie ešte stále dojať?

S organizáciou Lekári bez hraníc som neskôr navštívila mnoho krízových oblastí: Irak, Pobrežie Slonoviny, Čad, Sudán. Vidieť, ako umierajú deti a bábätká len preto, že sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a preto, že nemajú prístup k lekárskej starostlivosti, to ma zasahuje výrazne horšie od toho momentu, ako som sa sama stala matkou. Za to, že moje vlastné deti môžu vyrastať v bezpečí, som nesmierne vďačná, ale tá vďačnosť ide u mňa ruka v ruke s veľkým smútkom nad tým, aké je to strašne nespravodlivé. Dojem na mňa robí jedna zásadná vec a síce, že ľudskú solidaritu a ľudskosť, tie vidieť aj tam, kde je všetko zničené. Ľudia si navzájom pomáhajú aj napriek tomu, že sa vôbec nepoznajú. To ma ženie vpred a dodáva silu pokračovať ďalej.

Ako sa vám darí skĺbiť rodinu s touto prácou?

e to neustále balansovanie, chce to v rodine veľa flexibility, porozumenia a zvládania chaosu. Dva roky som už pracovala v Londýne, dochádzala som odtiaľ domov, následne som chvíľu pôsobila vo Viedni a teraz, keď som sa stala generálnou tajomníčkou, som pol na pol v Ženeve a v Rakúsku. Mám obrovské šťastie, že môj manžel ma plne podporuje v tom, aby som si mohla plniť svoje profesijné sny. Je psychológ a psychoterapeut, takže jeho práca so sebou nesie určitú flexibilitu. Naše deti sa ma niekedy pýtajú: „Mami, prečo si tak často preč?“ A to bolí. Každopádne so svojou prácou lámem tradičné rodinné roly.

Organizácia Lekári bez hraníc funguje podľa jasných humanitárnych princípov. Čo to konkrétne znamená?

Náš základný princíp znie nasledovne: Každý človek má právo na núdzovú lekársku pomoc bez ohľadu na pôvod, náboženstvo alebo politickú príslušnosť. Naša práca pri tom bazíruje na troch pilieroch: nezávislosti, nestrannosti a neutralite. Nezávislosť znamená, že naše rozhodnutia vychádzajú výlučne z medicínskych potrieb, nie z politických alebo ekonomických záujmov. Nestrannosť znamená, že pomáhame tam, kde je to najviac potrebné, bez ohľadu na to, na ktorej strane konfliktu sa nachádzame. A neutralita znamená, že sa nikdy nestaviame na žiadnu stranu, ale vždy na stranu našich pacientov.

Existuje aj pravidlo „témoignage“ alebo „speaking out“ – čo si pod tým máme predstaviť?

Sme svedkovia. Keď vidíme nedostatky, hovoríme o nich. Samotná lekárska pomoc často nestačí, treba poukázať aj na príčiny. Niekedy to porovnávam s hasičmi: hasíme požiare, ale musíme hovoriť aj o tom, prečo vznikli.

Skúsite nám to vysvetliť na príklade?

Áno, napríklad v Sudáne. Tam sú dve konfliktné strany, obe páchajú závažné zločiny na civilnom obyvateľstve. My však máme jasné pravidlá: pomáhame postihnutým na oboch stranách, ale zároveň poukazujeme na nespravodlivosť, ktorá sa tam deje. Sudán je v súčasnosti dejiskom jednej z najväčších humanitárnych kríz na svete, a aj napriek tomu sa tejto tragédii venuje príliš málo pozornosti. Takýchto krízových oblastí ja na svete mnoho, o mnohé sa verejnosť buď nezaujíma vôbec, alebo im venuje spoločnosť len veľmi málo pozornosti: Na Haiti máme v súčasnosti 1 800 zamestnancov. Starajú sa o stále viac ľudí, dochádza tam k čoraz častejšiemu sexuálnemu a rodovo podmienenému násiliu. A situácia sa tam neustále zhoršuje. Naše mobilné kliniky sú však nútené pre nestabilnú bezpečnostnú situáciu opakovane dočasne pozastavovať svoje aktivity.

Nakoľko sú vaše tímy ohrozené v týchto oblastiach?

Najvyššiu prioritu má bezpečnosť našich zamestnancov. Napriek tomu však často pracujeme v oblastiach, kde niečo také, ako bezpečné útočisko, už jednoducho nie je možné nájsť, napríklad v Gaze. Bohužiaľ, v posledných rokoch dochádza čoraz častejšie k útokom na zdravotnícke zariadenia a humanitárnych pracovníkov, aj keď takéto konanie je v rozpore s medzinárodným právom. Je to alarmujúci trend.

V súčasnosti je vo svete toľko vojen. Aký to vplýva na vašu prácu?

Humanitárne potreby na celom svete rastú v dôsledku konfliktov a klimatickej krízy. Zároveň je však žiaľ na humanitárne účely k dispozícii čoraz menej finančných prostriedkov. Nás samotných sa tieto krátenia priamo nedotýkajú, pretože verejné prostriedky takmer nevyužívame. Financujú nás súkromní donori, cieľom je zachovať si nezávislosť. V oblastiach, kde pôsobíme, sa formuje čoraz viac „hluchých miest“, pretože tam pôsobí čoraz menej organizácií. A to sa rovná väčšiemu utrpeniu a zvýšenému počtu úmrtí.

K tomu sa pridáva klimatická kríza a extrémne poveternostné podmienky.

Áno, prírodných katastrof je vo svete čím ďalej, čím viac, prichádzajú silné cyklóny, povodne, sucho či extrémne horúčavy, ktoré sú takmer neznesiteľné. Deje sa to najmä v oblastiach, kde pôsobíme, ľudia, ktorí v týchto oblastiach žijú, už aj tak zažívajú veľmi zraniteľné podmienky. Napríklad v Gaze boli toho roku nezvyčajné chladná, veľa pršalo. Viac ako polovica obyvateľstva žije v provizórnych stanoch, provizórne vyrobených z plachiet a zvyškov látok. Deti boli choré, bábätká dokonca umierali na podchladenie. Hygienické podmienky sú tu mimoriadne nepriaznivé, ľudia tu trpia mnohými závažnými infekciami dýchacích ciest a tiež ich trápia hnačkové ochorenia.

Je vaša každodenná práca len o zlých správach?

Máme za sebou aj úspechy, napríklad v oblasti výskumu. V Hondurase sme napríklad vypustili komáre, ktoré sú nositeľmi špeciálnej baktérie, ktoré dokážu znižovať prenos vírusov dengue. Spolu s inými organizáciami sme tiež vyvinuli účinný liek proti smrteľnej spavej chorobe.

Aké sú vaše ciele do budúcnosti?

Rada by som prispela k tomu, aby sme napriek všetkým tým výzvam, s ktorými sa stretávame, boli stále schopní konať. A potom mám ešte taký jeden malý osobný cieľ: chcem ako vzor podporovať ženy, aby si aj napriek rodine išli za svojou kariérou. Áno, moje deti sú niekedy smutné, že som toľko na cestách, ale sú na mňa hrdé. Keď sa spýtate mojej osemročnej dcéry, čím chce byť, odpovie: „Šéfkou Lekárov bez hraníc – alebo popovou hviezdou.“