Prečo nám malé hriechy typu Bridgerton robia dobre

Guilty pleasure, anglický výraz, ktorým označujeme činnosť a zvyk, ktorý máme radi, aj napriek tomu, že sme si vedomí, že by sme ho radšej nemali mať radi. Predstava seriálového maratónu, aj keď je vonku krásne slnečno? Ak vám takáto predstava spôsobuje nepríjemné pocity, tak ste pravdepodobne objavili svoj osobný „guilty pleasure“. Je to však naozaj až také odsúdeniahodné?

Flirt-show namiesto autorského filmu

Keď sa výraz „guilty pleasure“ objavil v roku 1860 po prvýkrát v New Yorku, popisoval návštevu verejného domu. Teraz v roku 2023 „guilty pleasures“ opustili štvrť červených svetielok a týkajú sa najmä telesných pôžitkov, ktoré možno hodnotiť ako „kulinársky hriech“, ako aj pop-kultúrnych fenoménov, ako sú knihy, filmy alebo seriály – to zlé svedomie je tam však vždy a rovnako veľké. Prečo vlastne? Prečo sa hanbíme za to, keď si namiesto art filmov v lokálnom kine pozrieme radšej seriály na Netflixe? A prečo nás tak zaujíma, čo si o tom myslí niekto iný? Filozofi Kris Goffin a Florian Cova došli v štúdii z roku 2018 k nasledujúcemu záveru: „Guilty pleasure“ je previazané predovšetkým s dvoma vecami – s osobnými normami a spoločenskými očakávaniami.

Pozrime sa napríklad na tému čítanie. Kto by to nepoznal: dokonale naaranžované knihy v knižnici, krásne slúžiacej ako pozadie pri videokonferenciách na homeoffice. Odpútavanie sa od veľkých mien a literárnej klasiky sa tu deje, prirodzene, len akoby celkom „náhodou“. Čo si beriete na čítanie, ak cestujete vlakom a v čom listujete s akými prirodzeným sebavedomím? Sú to noviny s ťažkopádnym špeciálnym formátom – alebo sa radšej pustíte do bláznivo farebného časopisu s kopcom ilustrácií? Aby si človek uchránil vlastný dobrý vkus pred kritickým posudzovaním samého seba a pred posudzovaním z externého prostredia, je schopný urobiť určité korekcie svojho vlastného „performance“.

Pardon za Emily a spol.

Ale čo v prípade, ak je to len jedno veľké nedorozumenie? Čo ak napríklad široké publikum prelúskalo „Emily in Paris“ za jeden víkend a povedali si, že tento seriál je ok, napriek tomu, že recenzie tvrdia opak a seriál zatracujú? No tak potom si svoje potešenie radšej doprajte v tajnosti, koniec koncov, máte predsa nejakú povesť a o tú prísť nechcete. A ak by ste sa mali v rozhovore s kamarátmi, milovníkmi fejtónov prekecnúť a predsa len vyjde najavo, že ste fanúšička „Emily in Paris“, ešte stále sa môžete v pohode skryť za etiketu „guilty pleasure“: Tento termín totiž neoznačuje len to, čo by ste ako súčasť spoločnosti alebo ako jednotlivec mali považovať za dobré, tento pojem je aj osvedčenou výhovorkou za to, čo sa nám páči.

Veľa zábavy

Sorry, ale: Nejaké „sorry“ tu potrebné nie je. A je úplne jedno, či ide o dobre natočený „RomCom“ seriál alebo dobre uvarený čokoládový puding: My si jednoducho razíme cestu kolektívneho odpustenia. Odteraz sa jednoducho budeme riadiť tým, čo nás naozaj baví a namiesto pocitu viny sa budeme zaoberať svojimi záujmami. Samozrejme, že sociálno-politické otázky sa v seriáli „Jane the Virgin“ budú riešiť zrejme zriedkavejšie ako v art dokumente. Ale ak má človek práve náladu na zábavu, tak je to úplne v poriadku – a kľudne aj keď je vonku krásne a slnečno.

Bridgertonovci nás prevedú jarou

P.S.: Netrpezlivo čakáme na pokračovanie historického seriálu „Bridgerton“ na Netflixe a zatiaľ si pozrieme prequel: „Kráľovná Charlotte: Príbeh Bridgertona“, venovaný príbehu lásky kráľovnej Charlotte a jej manžela Georgea je od 4. mája dostupný na streamovacej platforme.