Active Beauty
Radka Mikšík a Natália Blahová: Všetko začína nami
Text: dm Podcast

dm Podcast

Radka Mikšík a Natália Blahová: Všetko začína nami

„ ...všetko sa začína nami a veľa toho máme tak veľmi zakoreneného v sebe, že to možno ani nevieme odkódovať. Zamýšľať sa nad týmto, skúsiť to komunikovať s ľuďmi nám blízkymi, uvedomiť si tú situáciu, keď dokážeme naozaj odstrániť tú diskrimináciu alebo to tabu voči téme alebo osobe. Proste rozmýšľať nad tým, akí sme k iným ľuďom, ako rešpektujeme iných, akí sme solidárni, ako vlastne vnímame tú diverzitu, ktorú máme v spoločnosti. Ono to možno znie strašne abstraktne a náročne, ale v podstate ide o to byť dobrý k ostatným ľuďom.“ Toto je podcast s Radkou Mikšík a Natáliou Blahovou z organizácie InTYMYta a projektu Dôstojná menštruácia.

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budem rozprávať s Radkou Mikšík a Natáliou Blahovou z organizácie InTYMYta, ktorá sa venuje vzťahovej a sexuálnej výchove, vďaka čomu pomáha budovať zdravé, bezpečné, rešpektujúce a rovné vzťahy. Radka, Natália, vitajte!
Ahojte, dobrý deň, ďakujeme.

Vaša organizácia sa zaoberá systematickým vzdelávaním v oblasti vzťahovej a sexuálnej výchovy, ako aj vzdelávaniu v týchto oblastiach. Ako toto združenie vzniklo a čo bolo jeho primárnym zámerom?
(R): Organizácia vznikla úplne, úplne pôvodne ešte pred viac ako tridsiatimi rokmi, keď fungovala pod iným názvom. Potom sme okolo roku 2018 prišli taká mladšia posila a zmenili sme aj názov na InTYMYta a v spolupráci so starším odborným členstvom z oblastí gynekológia, psychológia, sexuológia a podobne sme začali so svojimi poznatkami z oblastí pedagogika a sexuálna pedagogika vytvárať vzdelávania o sexualite, zdravých vzťahoch, prevencii násilia, prevencii obťažovania. S týmto vzdelávaním postupne prichádzame do základných škôl, na stredné školy, ale aj k rodičom, k rodičovským komunitám po celom Slovensku a takisto vzdelávame učiteľky a učiteľov o rôznych témach, ktoré sa týkajú nielen zdravých vzťahov a rozvíjania zdravých vzťahov, ale aj našich tiel a vzťahu, ktorý k nim máme.

Dnes sa tu rozprávam s dvoma dámami, Radkou a Natáliou. Radka, ty si v tejto organizácii služobne staršia. Ako si sa do nej dostala?
(R): Učila som na základnej škole vďaka programu Teach, vtedy Teach for Slovakia, a potom som si dorábala nejaké vzdelávanie práve v sexuálnej pedagogike. A to presne preto, lebo som v tej základnej škole videla, že niektoré problémy a výzvy majú spoločného menovateľa. To je práve to, že nemáme kvalitné vzdelávanie k zdravým vzťahom a k bezpečiu. Okrem toho som robila aj vo výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie.

Nat, a tvoja cesta do InTYMYty bola aká?
(N): Ja som pracovala pre jednu organizáciu v Holandsku, ktorá sa zaoberala menštruačnou chudobou v Amsterdame. V roku 2020, keď bol prvý lockdown a ja som sa ocitla naspäť na Slovensku a potrebovala som niečo robiť, rozmýšľala som nad chudobou na Slovensku a hlavne nad tým, že mnoho ľudí naozaj nemá prístup k čistej tečúcej vode a že školy sú zavreté, pracoviská sú zavreté. Takže som sa spojila s jednou slečnou, Lindou Moróczovou, s ktorou sme sa neskôr stali kamarátkami a ktorá je teda druhou polovicou Dôstojnej menštruácie, a spravili sme prvú finančnú zbierku na menštruačné potreby. A tak sme sa postupne každým rokom prepracovali k tomu, že sme súčasťou InTYMYty ako plnohodnotného projektu.

A čo ťa v Holandsku inšpirovalo? Čo si z tej holandskej mentality alebo nastavenia doniesla sem k nám na Slovensko?
(N): Hlavne čo sa týka riešení chudoby, sociálnych záležitostí, systém je tam naozaj posunutý inak. Ďalej. Je tam iná starostlivosť o marginalizované komunity, určite by som to nechcela glorifikovať, ale čo sa týka tej menštruačnej chudoby, tak tie riešenia sú niekde ďalej. Vieme, aké sú čísla, vieme, aké sú počty, vieme, aké sú potreby komunity, takže bolo pre mňa o dosť jednoduchšie začať nad tým rozmýšľať na Slovensku, kde to doteraz vôbec nikto neriešil. A vyzerá to tak, že to vlastne nie je také ťažké, a o tom je celý ten boj s menštruačnou chudobou, že to vôbec nie je také náročné.

Obidve ste sa stretli spolu s ďalšími kolegami a kolegyňami v InTYMYte. Takže poďme si predstaviť túto organizáciu. Čo všetko robí, akým projektom sa venuje a čo všetko ponúka?
(R): V súčasnosti sa venujeme predovšetkým vzdelávaniu na základných a stredných školách. Zahŕňame do toho aj rodičov, aj učiteľky, učiteľov, ale napríklad chodíme aj do komunitných centier a tam vzdelávame. Snažíme sa vzdelávať aj prostredníctvom online priestoru, či už je to rôznymi videami, alebo osvetovými kampaňami. Vydávame metodiky, vydávame aj knihu, ktorá má aktuálne druhú dotlač a bola, mimochodom, aj nominovaná na najkrajšie knihy, čo ma v poslednom čase veľmi potešilo, vydávame podcast Musíme sa porozprávať a okrem toho rôzne vzdelávacie materiály pre žiakov a žiačky. Zúčastňujeme sa aj na festivaloch, kde sa snažíme šíriť osvetu o týchto témach a budovať tak zdravé vzťahy.

Poďme si to trošku rozmeniť na drobné. Už sme to spomínali aj v úvode, že sa venujete vzťahovej a sexuálnej výchove. Čo všetko si máme pod tým predstaviť? Čo vôbec tá vzťahová a sexuálna výchova je a ako také vzdelávanie prebieha?
(R): Vo všeobecnosti môžeme vzťahovú a sexuálnu výchovu charakterizovať ako vzdelávanie, ktoré smeruje k zdravým vzťahom a k bezpečiu a k rešpektu. Vzťahová a sexuálna výchova je zároveň základnou, primárnou prevenciou pred násilím, obťažovaním, šikanou a zároveň pred prenosom pohlavne prenosných infekcií, pred tínedžerskými tehotenstvami a podobne. To sú teda dáta, ktoré máme k dispozícii z rôznych európskych krajín. A práve vďaka tej vzťahovej a sexuálnej výchove, keď je robená systematicky a kvalitne a vekovo primerane, vieme, že smeruje práve k tomu, že medzi ľuďmi je vyššia miera solidarity, vyššia miera rešpektu, odstraňuje sa tam tabu a hanba okolo nejakých prirodzených tém, ktoré sú súčasťou nášho života.

Už ste menovali, že vzdelávanie je venované žiakom základných, stredných škôl, rodičom, učiteľom aj tej širokej verejnosti. Vráťme sa na tú základnú školu. Ako prebieha také vzdelávanie v rámci základnej školy? Ako na to reagujú deti a ako reagujú ich učitelia?
(R): Veľmi záleží na téme, lebo, samozrejme, tie témy sú rozmanité. Snažíme sa reflektovať potreby daného kolektívu a zároveň jeho vekovú primeranosť. Napríklad k desaťročným deťom ideme najčastejšie práve s workshopom o puberte, o zmenách, ktoré s pubertou súvisia. Rozprávame sa o tom, čo nás bude čakať, na čo sa možno pripraviť, to je zároveň prevenciou práve šikany, a budujeme si tak aj zdravý vzťah k svojim telám a medzi sebou vzájomný rešpekt. Ale vždy tam prichádzame s takým nastavením bezpečného prostredia, že to je to úplne, úplne základné, prvé. Teda si stanovíme nejaké pravidla, s ktorými na tom workshope fungujeme. Vysvetlíme si, prečo sú dôležité, to je napríklad práve pravidlo rešpektu, keď sa učíme nesúhlasiť s rešpektom, čo je potom, samozrejme, veľmi dôležité, aj keď žiaci a žiačky vyjdú z tej triedy alebo zo školy. Zároveň sú všetky vzdelávania interaktívne, to znamená, že deti robia nejaké aktivity, konkrétna aktivita môže byť napríklad modelová situácia, ktorú riešime v skupinkách, zamýšľame sa nad emóciami, ktoré v danej modelovej situácii môžu mať dané postavy, zamýšľame sa nad riešením tej situácie tak, aby boli všetci v bezpečí, a zároveň sa zamýšľame nad tým, ako by sa dala spreventívniť, aby v situácii v živote, keď prídu do nejakých momentov, vždy vedeli reagovať zodpovedne a bezpečne.

Ty si aj lektorka, čiže si navštívila okrem iného veľa základných škôl. Aké najčastejšie otázky deti kladú?
(R): To je veľmi rozmanité. Záleží na veku, dokonca aj na kolektíve, nedá sa to nejako generalizovať, ale práve v tej puberte veľmi často prichádza v rôznych variáciách otázka o tom, či som normálny alebo normálna. Deti tak hľadajú svoje miesto v kolektíve, v spoločnosti, ich telá sa veľmi zásadne menia, ich myseľ sa veľmi mení a majú pochybnosť, obavu, či je to normálne, akým spôsobom sa menia, pretože zároveň cítia rôzne druhy tlakov. Či je to tlak spoločenský, individuálny, ale aj rovesnícky.

Ako sa tie deti pozerajú na svoje telo a v čom práve v tomto veku môže byť pre ne takáto diskusia alebo prednáška prínosná?
(R): Tie pohľady na vlastné telo môžu byť rozmanité. Pre niekoho je to možno trochu desivé, prichádza tam aj emócia strachu alebo nejakých obáv, ale zároveň takým spoločným znakom je hlavne tá zvedavosť, čo všetko sa môže diať a že každému sa to môže diať nejakým iným spôsobom, a práve preto je veľmi dôležitá tá vzťahová a sexuálna výchova. Aj keď sa napríklad bavíme práve o puberte, menštruácii, polúcii a podobne, snažíme sa, aby boli v tej triede prítomné všetky deti. Nedelíme ich na skupinky chlapcov a dievčat, ale snažíme sa práve o tú inkluzívnosť. Je to práve preto, že keď o tom vieme všetci, tak normalizujeme tie témy, tabu ide preč a buduje sa väčšia miera rešpektu.

A aký je záujem o toto vzdelávanie zo strany škôl?
(R): Povedala by som, že celkom veľký. Ale často pracujeme práve s tým, že potrebujeme vysvetľovať, o čom vlastne tie témy naozaj sú, čo ja zároveň považujem v nejakej miere aj za veľmi prínosné, pretože podľa mňa je super, že sa zaujímame o to, čo sa teda do škôl naozaj dostáva, akým spôsobom a či je to kvalitné vzdelávanie.

Vy oslovujete školy s nejakou ponukou, školy oslovujú vás. Stíhate kapacitne pokryť tento dopyt?
(R): Pôvodne sme to robili ako dve lektorky a vtedy sme to nestíhali. Vtedy to bolo fakt náročné, lebo cestujeme po celom Slovensku. Našťastie, v minulom roku sa nám podarilo, inak aj vďaka Linde, ktorú sme tu už spomínali, vyškoliť lektorov a lektorky a už dokážeme oveľa efektívnejšie pokrývať jednotlivé časti Slovenska.

Čiže dostane sa na každého, kto prejaví záujem?
(R): Snažíme sa o to.

Aké následky má nedostatočná vzťahová a sexuálna výchova?
(R): Ak je vzťahová a sexuálna výchova nedostatočná, pričom môže byť nedostatočná v rôznych aspektoch, deti predovšetkým nemajú zručnosti, ako sa rozhodovať zodpovedne a bezpečne v krízových situáciách, pričom tie krízové situácie môžu byť rôzne. Môže to byť nátlak pri sexuálnom kontakte alebo prvom sexe, nátlak pri nejakých vzťahových situáciách, úplne bežný je napríklad rovesnícky nátlak pri tom, aby sa pil alkohol alebo fajčilo a podobne. Môže to byť krízová situácia, ktorá súvisí s riešením konfliktu. Ak deti nevedia, ako ho vyriešiť konštruktívne alebo bezpečne, skôr skĺznu do nejakého násilia, bitky a podobne. Ale keďže vzťahová a sexuálna výchova je prevenciou pred napríklad tínedžerskými tehotenstvami, znižujeme vlastne aj ich percento. Ak to nie je, tak sa to percento, samozrejme, zvyšuje, lebo proste mladí ľudia nevedia, akým spôsobom sa chrániť.

A ako vznikala metodika vzťahovej a sexuálnej výchovy?
(R): Dlho. Vznikala dlho a tak, že sme sa pozreli na štandardy zdravého psychosexuálneho vývinu. Samozrejme, z rôznych zdrojov, tie sme dali do slovenského kontextu, vybrali sme desať hlavných tém, ktoré sme potrebovali reflektovať, v ktorých sme potrebovali dať aj teoretický základ, ale aj vytvoriť priestor na aktivity pre rôzny vek, ktoré môžu byť vlastne v školách robené. Potom sme to postupne dávali dokopy, dávali sme si spätnú väzbu medzi kolegyňami, dávali sme to, samozrejme, potom aj pripomienkovať lekárke, aj profesijne staršej kolegyni Lenke Rovňanovej a potom ešte niekoľkým ľuďom, aby sme naozaj mali kvalitnú spätnú väzbu, ktorá do toho bola zapracovaná. A potom to šlo von.

Táto metodika už je teda niečo fixné alebo je to stále živá záležitosť, ktorú neustále nejako prehodnocujete a dopĺňate?
(R): Podľa mňa je vzdelávanie vždy živá záležitosť. Predovšetkým preto, že neustále sledujeme a reflektujeme v tých vzdelávaniach aktuálne výskumy, ktoré prichádzajú. Môže prísť nová antikoncepčná metóda alebo nový typ menštruačnej potreby alebo nejaká nová didaktická metóda, ktorú môžeme využívať. Samozrejme to potom dokážeme efektívne zapracovať do svojich interných vzdelávaní najrýchlejšie, lebo na to máme najväčší dosah. Do tých vzdelávaní, ktoré idú smerom k učiteľom, učiteľkám, to bude, samozrejme, nejaký čas trvať, ale tiež je to živé, je to proces. To, čo je napríklad ako výskum teraz, do nejakej miery nemusí byť platné o päťdesiat rokov. Našťastie, výskum a veda sa vyvíjajú a aj vďaka tomu môžeme mať kvalitnejšie vzdelávania.

Jednou z tém alebo oblastí, ktoré InTYMYta komunikuje a ktorým sa venuje, je menštruácia. Už sme spomínali, že menštruácia je stále aj na Slovensku do nejakej miery tabu. Poďme si na to trošku posvietiť a začneme tým, prečo by tabu naozaj nemala byť.
(N): Po prvé preto, lebo je absolútne prirodzená, pretože ju naozaj veľká časť spoločnosti zažije počas svojho života, a ak ju aj nezažije, rozprávať o nej musíme, naozaj musíme otvárať tieto témy. Veľakrát rozmýšľam nad tým, ako sa to vlastne spoločnosti stalo. Rozumiem tomu, prečo sa to historicky stalo, ale zdá sa mi niekedy až zábavné, že sme sa vlastne dostali do bodu takej stigmatizácie. A tak ako spomínala Radka, mladý človek si prejde celým tým procesom, telo sa mení a potom nastane obrovská zmena, o ktorej naozaj vieme, že ovplyvní náš život minimálne na ten týždeň do mesiaca. A vlastne sa o tom nerozpráva, ak tá osoba naozaj nemá niekoho doma alebo niekoho blízkeho či v škole, kto jej povie informácie, tak na veľa vecí musí prísť sama a to je podľa mňa veľmi problematické. A stretávame sa s tým, že napríklad mladí ľudia v marginalizovaných komunitách ani nepoznajú základy toho, ako použiť vložku, pretože to nikto nikdy nikomu nepovie. A to je veľký problém.

Ako to tabu vyzerá nielen v tých marginalizovaných skupinách, ale aj v celej spoločnosti?
(N): Každý a každá z nás podľa mňa aspoň počuli alebo zažili takú situáciu, že sme si vložku naozaj schovávali do vrecka, keď sme išli na wc v škole. Že napríklad neboli koše, kam by sme mohli tú vložku vyhodiť. Ja si zo svojej základnej školy pamätám, že sme si tie použité vložky dávali do vrecka, vyhadzovali ich až doma, pretože bol v triede jeden jediný kôš, ktorý nemal ani poklop, bol otvorený. Takže si myslím, že tam sa to začína. Začína sa to tým, ako komunikujeme menštruáciu, hovoríme moje dni, krámy, mesiačiky, proste má to veľa iných názvov, nepomenovávame naozaj, čo sa deje. Za mňa určite aj to, že menštruácia prichádza v rôznom veku, napríklad ja som mala spolužiačky, ktoré už v ôsmich rokoch menštruovali, a ja som menštruovala až v pätnástich, to bol obrovský rozdiel. Aj keď k nám prišla jedna značka vložiek predstaviť tie vložky, pre mňa to bolo v tom bode absolútne neznáme, takže sme na túto situáciu neboli vôbec pripravené. A ja vďaka tomu, že doma sa so mnou o tom rozprávali, som, myslím si, vyšla z toho celkom v poriadku, ale naozaj nemôžeme počítať s tým, že každý má takúto skúsenosť. Takže si myslím, že práve škola je tým miestom, kde by sme mohli o tomto hovoriť do detailov aj pre dievčatá, aj pre chlapcov, aby sa tie skupinky nerozdeľovali, aby všetci vedeli presne, čo sa deje. Aby sme sa nedostávali k tomu, že vlastne v dospelom živote časť spoločnosti vôbec nevie, čo sa deje s tou druhou časťou spoločnosti a prečo, a ako to funguje, ako to ovplyvňuje celý život.

V dnešnej dobe, ako si spomínala, sa ten vek začiatku menštruácie veľmi znižuje. Kedysi bolo nepredstaviteľné, že by mal niekto menštruáciu v ôsmich – deviatich rokoch a teraz sa to deje častejšie. Má to nejaké svoje špecifikum, čo sa napríklad týka aj toho nielen vysvetlenia, čo je samozrejmé, ale aj uchopenia menštruácie ako takej, keď začne menštruovať osemročné dievčatko verzus keď začne menštruovať napríklad už trinásť- či štrnásťročná väčšia slečna?
(N): Keď to zoberieme, že sa tá menštruácia deje bez toho, že to delíme, že je žena, a teraz, že proste je dieťa a nejakým spôsobom sexualizujeme už tú osobu, ktorá menštruuje, tak v podstate ten prístup by mal byť stále rovnaký. A to sa opäť týka tej stigmy, že si teraz akoby zakrývame ústa pred tým, že osemročné dieťa menštruuje, pritom to osemročné dieťa môže mať úplne rovnaké bolesti ako to pätnásťročné, musí sa s tým vyrovnať, musí s tým začať fungovať. Potrebuje tú istú podporu, ten istý prístup, tú istú zdravotnú starostlivosť. V podstate sme stále na tom istom bez ohľadu na to, v akom veku sa to dieťa nachádza.
(R): Súhlasím s tým, že ten prístup je takýto. Zdá sa mi zmysluplné doplniť, že čo sa týka tej menštruácie, a teda zmien v puberte, tak je veľmi dôležité ich s mladými ľuďmi prebrať predtým, než tá puberta príde. To je úplný základ prístupu z hľadiska vekovej adekvátnosti. Že nie až v tom veku to majú preberať, ale predtým, aby na to boli pripravení a pripravené. Samozrejme, ak je to už nejaká veľmi špecifická situácia, že to v niečom vybočuje z nejakých zdravotných noriem alebo tabuliek, je určite veľmi dôležité potom vyhľadať nejakú lekársku podporu a aj na to dieťa pripraviť. A áno, môže to byť náročnejšie, určite. Možno o to viac podpory to dieťa bude potrebovať od nás a možno aj väčšiu otvorenosť.
(N): A hlavne v tej triede vždy bude osoba, ktorá menštruáciu bude mať prvá, a vždy bude tá posledná. A podľa mňa to je na jednej strane aj to pekné, ale je to náročné, keď vieme, že v momente, ako máme nejaké tabuizované témy, ich to vlastne zachytí všetkých v istom bode. A tak ako začneme s tým prvým, by sme mali aj skončiť s tým posledným. Ja si myslím, že to je vlastne niečo, nad čím nemáme úplnú kontrolu. Tú máme práve nad tým vzdelávaním a nad informáciami v dostatočnom predstihu, aby aj ten mladý človek, to dieťa dokázalo z toho vyjsť čo najlepšie, aby sa proste cítilo podporené a v bezpečí.
(R): Ty si vlastne ešte načrtla jednu vec, ktorá súvisí s tými najsilnejšími mýtmi o menštruácii, že sme absolútne normalizovali extrémnu bolesť počas menštruácie v spoločnosti. Fakt sme si vytvorili nejakú predstavu o tom, že keď má niekto extrémne bolesti, tak to je prirodzená súčasť menštruácie, čo tak vôbec nie je. To je, že máš to pretrpieť, ty musíš a ty si žena a ty vydržíš a podobné. Počuli sme to xy-krát, ale to tak proste nie je, to môže byť príznak nejakej vážnejšej diagnózy. Napríklad to môže byť endometrióza, ale aj rôzne ďalšie a dokonca je, bohužiaľ, faktom, že výskum, ktorý sa týka biologicky ženskej sexuality, biologicky ženských tiel, zaostáva. Proste tie témy nemáme preskúmané a to je zásadný problém. A potom normalizujeme extrémnu bolesť a tlmíme ju roky liekmi, namiesto toho, aby sa prišlo na nejakú príčinu.

Aj preto sme radi, že na Slovensku máme InTYMYtu a práve menštruácii sa venujete prostredníctvom projektu Dôstojná menštruácia. Najprv to bola zbierka a potom to prerástlo až do veľkého projektu. Ako sa tak udialo?
(N): Udialo sa to tak, že sme založili prvú zbierku, z ktorej sme nakúpili menštruačné potreby, a tie sme rozdali po rôznych organizáciách po Bratislave, lebo v tom momente sa nedalo cestovať. Už v ten prvý rok sme prišli na to, že je veľa organizácií v Bratislave, ktoré sa venujú podpore ľudí bez domova, že tie vložky idú napríklad aj mužom. Vlastne sme zistili, že sme akoby podchytili problémy zdravia, nešlo len o ženy. To bolo pre nás veľmi zaujímavé, tak sme si povedali, že skúsime tú zbierku aj budúci rok. Ona sa potom diala a teraz neviem, dúfam, že nebudem klamať, ale Linda sa v tom čase pridala pod organizáciu InTYMYta, ja som v tom čase ešte bola v Holandsku, venovala som sa svojej práci v organizácii s menštruačnou chudobou tam. A postupne sa to stalo tak, že som sa pridala k InTYMYte. Prišlo to úplne prirodzene, dávalo to zmysel v rámci tém, v rámci nášho zamerania, že spojíme túto organizáciu s touto témou, priberieme to k tomu. Tá téma tam vlastne asi vždy bola, ale tá kampaň sa stala tým projektom a úplne prirodzenou súčasťou InTYMYty. A takto sme a takto sa tešíme, že sme. Takže teraz už nerobíme len každoročnú zbierku, ktorú teraz, samozrejme, v júni robíme, lebo je to aj taká naša tradícia, ale venujeme sa menštruačnej chudobe celoročne, takže sa nám po štyroch rokoch podarilo naozaj to robiť neustále. A práce je tak veľa, že by sme to mohli robiť ešte aj tri životy.

Čo si máme predstaviť pod tým pojmom „menštruačná chudoba“? Nejakú domnienku by si asi vedel vytvoriť každý, ale poďme si naozaj povedať, čo to znamená, že je tu nejaká menštruačná chudoba
(N): Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá prístup k menštruačným potrebám, ktoré potrebuje na prežitie svojho cyklu. Môže to byť aj nedostupnosť k informáciám. Čo sa týka tých potrieb, môže to byť situácia, keď osoba naozaj nemá prístup celkovo k potrebám, ktoré jej vyhovujú. V podstate je to v akejkoľvek miere limit, osoba je limitovaná a nedokáže svoju menštruáciu prežiť v bezpečí, v zdraví, čo je veľmi podstatné. Často sa stáva práve to, že si ľudia hľadajú alternatívne spôsoby, ako zachytávať krv, a vtedy, keď hovorím o zdraví, je to veľmi problematické. Takže ten stav je naozaj široký. Menštruačná chudoba sa, samozrejme, môže týkať aj čisto iba stigmy, keď dotyčná osoba nemá prístup, pretože nedokáže povedať, že menštruuje, alebo sa nachádza geograficky veľmi ďaleko od miesta, kde by si dokázala tie potreby kúpiť, hoci by si ich mohla dovoliť. Je to v podstate hocijaká z týchto situácií, keď osoba ten prístup naozaj nemá.

Čiže ešte stále žijeme v časoch, keď sa dievčatá alebo ženy hanbia ísť kúpiť vložky a tampóny?
(N): Určite áno, alebo si ich od niekoho vypýtať. Radka podľa mňa bude vedieť povedať a všetci to poznáme možno z nášho detstva. Presne tá prvá menštruácia, vybrať si tú jednu osobu, či je to pani učiteľka, či je to rodič, a povedať: „Ja asi potrebujem vložku práve teraz.“ Myslím si, že keby sme tam robili štatistiky, tak tá stigma je absolútne obrovská. Zároveň musíme myslieť aj na to, že naozaj na Slovensku, ako som spomínala na začiatku, v porovnaní so zvyškom Európy, veľké množstvo ľudí nemá prístup k čistej tečúcej vode, čo je v rámci menštruácie veľmi problematické. Takže áno, vo veľkom sa to nachádza a deje.

Existujú aj nejaké štatistiky, aký počet alebo aké skupiny ľudí si nemôžu dovoliť hygienické a menštruačné potreby?
(N): Žiaľ, na Slovensku tieto štatistiky zatiaľ nemáme, pracujeme na tom. Máme projekt, ktorý sa tým zaoberá práve tento rok, a dúfame, že v rámci Slovenska, Česka nejaké tie čísla potrebné aj na komunikovanie tejto témy budeme mať do konca roka.

A ako sme na tom na Slovensku s využívaním provizórnych menštruačných potrieb?
(N): Všetko, čo o tom vieme, vieme práve z rozprávaní učiteľov, učiteliek, riaditeľov, riaditeliek a ľudí, ktorí pracujú s mládežou. Vieme o tom, že vo väčšine škôl, kde sa nachádzajú naše menštruačné skrinky, boli nachádzané práve staré noviny, handry, ponožky, vata. V podstate všetko, čo by nejakým spôsobom tú krv mohlo zachytiť, a je to vlastne bežný úkaz, tie pani upratovačky naozaj hovorili o tom, že toto nachádzajú dennodenne. Pozitívne je, že po inštalácii skriniek minulý rok v novembri sme už aj dostali echo od jednej školy, že sa to prestalo objavovať v smetných košoch a že zrazu ako keby tie alternatívne formy nejako vymizli, čomu sa naozaj tešíme. V podstate len stačilo priniesť vložky do tej školy. Ale áno, veľkým problémom je, keď sa osoby rozhodnú si tú krv zachytávať takým spôsobom, že nie zvonka, ale že si niečo vsunú do vagíny a to tam zostane veľmi dlho, nedokážu si to vybrať, hanbia sa povedať, že cítia nejaký problém. Vtedy to môže mať fatálne následky a toto – už len hovoriť o tomto – je opäť veľmi stigmatizované. Takže podľa mňa veľa ľudí si to ani neuvedomí, že takéto situácie máme.
(R): Ešte mi napadlo, že jednou z alternatív je vlastne aj to, že sa vynecháva škola na ten týždeň počas menštruovania, čím sa vlastne obmedzuje prístup k vzdelávaniu pre tie deti, a to má, samozrejme, ďalšie následky pre ich vzdelávanie a život.

Plynulo sme premostili k menštruačným skrinkám, ktoré v rámci projektu Dôstojná menštruácia inštalujete po Slovensku. Opäť, čo si máme pod menštruačnými skrinkami predstaviť a kde všade sa nachádzajú?
(N): Menštruačná skrinka je v podstate krabica, skrinka, ktorá je naplnená menštruačnými potrebami, prevažne teda balíčkami vložiek alebo jednotlivými vložkami. Táto skrinka bola vytvorená kolektívom Spolka, ktorý spravil dizajn, a celou ideou tohto projektu je vytvoriť objekt, ktorý si dokáže ktokoľvek, kto sa rozhodne, podľa manuálu zostrojiť aj sám. Takže rozmýšľame nad tým, ako na „easy to-do“, že človek z toho, čo má k dispozícii, ak má nejaké zvyškové materiály alebo má blízko železiarstvo, by mal byť schopný si tú skrinku vytvoriť. My sme tieto skrinky spustili ako pilotný projekt minulý rok, mali sme prvé dva prototypy a potom sme sa postupne prepracovali k forme skrinky, ktorú máme teraz. Momentálne máme na Slovensku deväť lokalít a vďaka dm budeme mať tento rok ďalších šesť. Snažíme sa rozšíriť to čo najviac po Slovensku. Máme dve skrinky v Bratislave, ale väčšinu máme práve teraz na východe a tie sú v školách, komunitných centrách, jedno máme pri organizácii, ktorá podporuje ľudí v núdzi, takže na verejnejšom mieste. Jednu máme v Dunajskej Strede, tiež pri komunitnom centre zvonka.

Čiže: potrebujem menštruačnú potrebu, proste prídem ku skrinke a tam je nejaký gombík, ktorý stlačím, a ono mi to tam vypadne ako fľaša z nejakého automatu?
(N): Nie. Práve sme sa chceli vyhnúť tejto situácii, aby osoba mala pocit, že je to nejakým spôsobom limitované. Naozaj sa snažíme komunikovať, že si môže zobrať, koľko potrebuje, koľko potrebujú ľudia okolo nej, pretože vieme, že napríklad v školách máme situácie, keď tá mládež berie tie vložky aj domov. Je to pre nás veľmi podstatné, aby tento prístup tam bol, takže v podstate tá skrinka funguje úplne jednoducho. Je na nej poklop, ktorý sa nadvihne, a zo skrinky sa dá vybrať buď balíček, alebo jeden kus, alebo viacero kusov. Nie je to žiadnym spôsobom automatizované ani limitované, je to naozaj iba objekt, ktorý sme sa snažili vytvoriť tak, aby bol ľahko rozpoznateľný, ľahko komunikovateľný. Na skrinke sa nachádzajú nálepky, ktoré komunikujú nielen projekt, ale aj použitie skrinky a taktiež použitie menštruačnej vložky a jej vyhodenie.

Už ste spomínali množstvo problémov a dogiem a stigiem, ktoré treba riešiť. Zároveň sa snažíte o to systematické, dlhodobé riešenie. Poďme si teraz tak spolu zasnívať. Ako by vyzeral ten ideálny svet, keď by sme na Slovensku projekt Dôstojná menštruácia už nepotrebovali?
(N): Vyzeral by asi tak, že by sme po prvé nemali žiadnu DPH na menštruačné alebo iné potreby, naozaj základné potreby ľudí, ale teda menštruačné potreby pod to naozaj spadajú. Vyzeral by tak, že by tieto potreby boli dostupné naozaj všade, kdekoľvek človek potrebuje použiť toaletu. Tak ako sa tam nachádza toaletný papier a mydlo, boli by tam tie menštruačné potreby. Cesta to môže byť náročná, zároveň vieme, že sú naozaj miesta, kde sa aj človek individuálne rozhodol, že tie menštruačné potreby na to WC dá, či je to u seba v práci, v školách… Čiže naozaj nemusí človek závisieť úplne od našej skrinky, dá sa to vyriešiť aj komunitne. Takže toto by bolo úplne krásne, keby sme naozaj všetci spojili svoje sily a uvedomili si, že vyriešenie tohto nie je také náročné, že naozaj dokážeme uľahčiť ten život naozaj veľa ľuďom. A práve, ako Radka spomenula predtým, v momente, keď človek má tie menštruačné potreby, má o jeden problém menej a dokáže sa naozaj venovať veciam v živote, ktorým potrebuje, ako je práca, škola a celkovo žiť život v bezpečí a zdraví. Takže si myslím, že to je asi tá jediná odpoveď.
(R): Pre mňa ten ideálny scenár zároveň súvisí aj s destigmatizáciou týchto tém a odbúravaním tabu a práve so zvyšovaním miery nejakého povedomia a miery solidarity. Doteraz sa ešte často stretávame s tým, že si niekto ani len nevie predstaviť, že naozaj niekto používa nejaké ponožky alebo noviny a podobne. Stále aj v komentároch, ale aj osobne som sa stretla s výčitkou, že to naozaj niekto nemá tých päť eur mesačne? No, bohužiaľ, naozaj nemá. Namiesto toho, aby sme si z tých ľudí robili žarty alebo ich ešte viac znevýhodňovali, správali sa k nim ako k menejcenným a podobne, vieme, naopak, zvyšovať tú mieru solidarity, pomáhať si navzájom, dokážeme práve odbúravať tú stigmu a to je podľa mňa tiež ideálny scenár.
(N): Určite áno. Mne ešte pri tomto napadá jeden výskum, ktorý bol v Británii, kde prišli na to, že keď si osoba musí vyberať medzi nakúpením ovocia a zeleniny alebo menštruačnými potrebami, tak vynechá to ovocie a zeleninu, ktoré je opäť veľmi podstatné pre jej život a zdravie. Takže ľudia si v podstate naozaj vyberajú medzi týmto, lebo tých päť eur je pre niekoho veľký peniaz a pripomínať to je podľa mňa podstatné.
(R): A ešte mám jednu vec, ktorá by podľa mňa mala byť v ideálnom svete: že absolútne nebude potrebný projekt Dôstojná menštruácia alebo podobné iniciatívy jednotlivcov či skupín, pretože to bude systematicky zabezpečované štátom alebo samosprávami, alebo proste nejako komplexne, aby to práve nemuselo zostávať na pleciach nejakých malých organizácií alebo subjektov.

V ideálnom svete ešte nežijeme a ktovie, či niekedy žiť budeme, tak k čomu tieto systematické riešenia vedú? Čo sa vďaka vašim aktivitám, či už je to Dôstojná menštruácia, alebo vzdelávanie, alebo iné aktivity a projekty, ktoré robíte, na Slovensku zlepšuje alebo minimálne nejako posúva vpred?
(N): Mne napadá jedna vec, ktorú sme zachytili za posledné štyri roky, že pár organizácií, kde sme tie menštruačné potreby dávali, ich už tento rok od nás nepotrebovalo. To znamená, že niečo sa v spoločnosti pohlo a možno ľudia začali – tak ako prinášajú deky a jedlo v plechoviciach – prinášať menštruačné potreby. To znamená, že ten diskurz sa naozaj niekam pohol, a nás to veľmi teší. Ak je organizácia, ktorá povie, že už ich nepotrebuje, tak je to taká naša malá výhra.
(R): Pre mňa je to do veľkej miery aj práve o tom vzdelávaní. O tom, že deti a mládež majú zdravší vzťah k sebe navzájom, ale aj k sebe samým. My máme ešte jeden workshop, špecifický pre rodiča a dieťa, a krásne rozvíja dôveru a komunikačné zručnosti práve medzi dieťaťom a rodičom, aby o týchto témach vedeli doma rozprávať otvorene a bez hanby. Aby si vedeli odkomunikovať, čo sa kedy deje, vzájomne si pomôcť. Ale ešte to aj vytvára takú medzigeneračne krásnu energiu v niečom, že porozumenie a prijatie v rodine je väčšie.

Čiže hocikto môže prísť ku skrinke, zobrať si z nej, čo potrebuje. Nestáva sa vám alebo nechodia vám také nejaké správy alebo hlasy z verejnosti, že proste niekto tam príde a jedna osoba vám vyberie obsah celej skrinky?
(N): Chodia, ale zatiaľ sa nepotvrdilo, že by to bola pravda. Mali sme zatiaľ naozaj veľmi dobré skúsenosti. Poväčšine komunite chvíľku trvá, kým si uvedomí, že tie menštruačné potreby budú nastálo dopĺňané, skrinka má tendenciu sa vyprázdniť okamžite. Ja som tomu dala takú trojmesačnú skúšku, že uvidíme, aj po skúsenosti v Amsterdame, že naozaj tá skrinka je okamžite vždy prázdna, ale po tých troch mesiacoch sa to ustáli. Keď si ľudia uvedomia, že tie potreby tam naozaj sú nastálo, tak sa nepotrebujú predzásobovať, a ja si myslím, že toto je tiež podstatné povedať, lebo ono je to veľmi stigmazitované, že sa osoby predzásobujú. Ale keď niekto naozaj žije v extrémnej chudobe, nemá prístup, človek úplne inak vypočítava, že tak ako každý z nás podľa mňa, keby sme menštruovali, tak si nepoviem, že tak si zoberiem potrebu iba na dnešok, ale naozaj sa snažím pokryť celú tú menštruáciu. A toto je veľmi podstatné k telesnej integrite človeka, že ten prístup má a že naozaj tie potreby bude mať celý čas a nielen na ten jeden deň alebo na tú jednu hodinu. Takže v podstate nemáme vôbec negatívne skúsenosti a opäť to len potvrdzuje tú stigmu spoločnosti nielen voči menštruácii, ale voči chudobe celkovo.

Niekomu by možno napadla otázka, že prečo do tých menštruačných skriniek nedávate napríklad kalíšky alebo menštruačné nohavičky.
(N): Áno, máme otázky, že by sme mali voliť aj udržateľnejšie spôsoby. Ako som spomenula predtým, v tomto bode naozaj obrovské množstvo ľudí nemá prístup k čistej vode alebo tečúcej, to znamená, že si nemôžu ten kalíšok vyprázdniť, umyť, oprať menštruačné nohavičky. Tá menštruačná vložka stále sa javí ako najbezpečnejšia forma, ako zachytávať tú krv, pretože na rozdiel od tampóna sa to deje von z tela, človek si dokáže uvedomiť, že okej, treba asi tú vložku vymeniť. To riziko je pri vložke v podstate najnižšie. Bolo by to, samozrejme, ideálne, keby každý mohol používať kalíšok aj menštruačné nohavičky, ale myslím si, že potom by sme museli mať poriešené aj úplne základné potreby ľudí, ako je bývanie a prístup ku kúpeľni a záchodu a vlastne k čistej, tečúcej vode.
(R): A zároveň nielen k čistej, tečúcej vode, ale aj k elektrine. O kalíšok sa napríklad treba starať, treba ho vyvariť. Na to, aby sme dokázali mať horúcu vodu, teda tiež potrebujeme predtým nejaké nástroje, či už je to vôbec tečúca voda, alebo elektrina, a ak by oň nebolo postarané hygienicky, mohlo by to ohrozovať práve ľudí, ktorí žijú v menštruačnej chudobe. Mohlo by to ohrozovať ich zdravie alebo život.
(N): A ja ešte k tomu doplním aj taký detail ako niekto, kto používa menštruačný kalíšok. Naozaj máme minimum toaliet, kde to umývadlo je hneď vedľa. Neviem si predstaviť ako tínedžerka v škole, že by som si teraz umývala ešte pomimo kabínok niekde v umývadle menštruačný kalíšok s tým, že teda mám dole gate po kolená. Je to vlastne nereálne. Ešte sa vrátim späť aj k formám menštruačnej stigmy. Napríklad my sme mali veľký problém v školách, že veľa z nich nemalo odpadkové koše na toaletách. Ony v podstate ani nemali kam tie potreby vyhodiť. Takže tam tá stigma stále prerastala, pretože to museli buď pchať do záchoda, alebo schovávať do vačkov. V podstate niekto to berie ako detaily, ale je to veľmi podstatné v prežívaní menštruácie.
(R): S tou stigmou ešte súvisí aj utkvelá predstava, že existuje nejaká jedna dokonalá menštruačná potreba pre všetkých, lebo táto je najekologickejšia, najdlhšie vydrží, alebo mne ako jednotlivcovi, jednotlivkyni najviac vyhovuje. Ale to neznamená, že ak môjmu telu niečo vyhovuje, bude to automaticky vyhovovať miliónom ďalších tiel. To je úplne nereálna predstava, dokonca v rámci jedného cyklu rôznym ľuďom vyhovujú rôzne druhy potrieb. Aj toto je pre mňa možno taká výzva pre ľudí, ktorí nás počúvajú, že skúsme si zvedomiť a neprenášať takéto stereotypné predstavy na iných ľudí, a je úplne v poriadku, že máme rôzne telá a rôzne životy a vyhovujú nám rôzne menštruačné potreby v rôznych fázach nášho cyklu.

No a keďže menštruácia nie je tabu ani v dm, od minulého roka spolupracuje InTYMYta s dm, keď sa dm stala produktovým partnerom práve projektu Dôstojná menštruácia a okrem toho ponúka InTYMYte materiálnu pomoc, ktorá putuje aj do viacerých organizácií pre ľudí v núdzi naprieč Slovenskom. Kam táto podpora putuje?
(N): Máme práve veľa iných organizácií, ktoré napríklad nedokážu skrinku využiť alebo zatiaľ nepotrebovali umiestenie skrinky v ich lokalite, pretože dajme tomu ľuďom distribuujú tie menštruačné potreby samostatne. Takže sú to poväčšine takéto organizácie, napríklad tie, ktoré podporujú ľudí prežívajúcich bezdomovectvo, alebo bezpečné ženské domy, komunitné centrá, je to naozaj široký záber, kam tie potreby idú. Sme veľmi vďačné za práve túto materiálnu pomoc, pretože vieme, aspoň po rozhovoroch s koordinátorstvom týchto organizácií, že mnohým z nich existencia tohto prístupu naozaj uľahčila prácu. Ako som spomínala, nie je to úplne prirodzené, keď sa ľudia rozhodnú nejakým spôsobom organizáciu podporiť, nie vždy sú to menštruačné potreby, ktoré by do tej organizácie doniesli. Takže aj toto pripomínam pre poslucháčov, že takáto možnosť všade je, môžete ich kamkoľvek doniesť a garantujem, že ich zoberú.

Naša spolupráca vrcholí práve tento mesiac, keď prebieha v dm aktivita na podporu dôstojnej menštruácie. Ty si už aj spomínala, že vďaka nej vznikne ďalších šesť menštruačných skriniek, ako aj ich dopĺňanie vložkami. Kde budú tieto skrinky umiestnené?
(R): Rozširujeme sa práve o základné školy, o komunitné centrá na východnom a na strednom Slovensku. Odporúčala by som poslucháčom pozrieť si mapku, pretože tam uvidia presne, ktoré tie lokality sú s novými skrinkami a ktoré sú s už existujúcimi skrinkami.

dm sa dlhodobo zameriava na fyzické, duševné a mentálne zdravie zákazníčok, zákazníkov, spolupracovníkov, spolupracovníčok a venuje sa aj témam, ktoré sú tabu, s cieľom, aby sa dané témy destigmatizovali. InTYMYta a dm spoločne pripravili edukačnú brožúru o menštruačnom cykle, ktorá je dostupná aj online. Obsahuje základné informácie k tejto téme a slúži aj verejnosti, ale aj spolupracovníkom dm ako podklad na ďalšie vzdelávanie a dobrovoľníctvo. Vy ste zároveň viedli workshop pre spolupracovníkov dm. Čo bolo jeho obsahom a prečo sú práve takéto workshopy podstatné?
(R): Tento workshop bol predovšetkým o podpore zamestnancov, zamestnankýň, aby mohli hovoriť o téme menštruácie otvorene, bez hanby, aby vedeli, akým spôsobom spracovať tie emócie, ktoré sú prirodzené, ale aby vedeli byť možno podporou pre ďalších ľudí, ktorí potrebujú práve pomoc pri výbere nejakej menštruačnej potreby. Aby sa opäť znižovala miera stigmatizácie, aby sme vytvárali väčší rešpekt.

V čom si myslíte, že sú takéto workshopy dôležité? Aby ich napríklad aj iné spoločnosti organizovali, aby sa inšpirovali takouto spoluprácou a zavádzali ich do svojich organizácií?
(R): Pre nás je to najviac o odstraňovaní stigmy a o tom, aby sme normalizovali tieto témy, aby sme ich považovali aj medzi sebou za prirodzené, lebo možno ich máme v sebe spracované, ale pred ostatnými to ešte stále môže byť nejaká výzva. Jedným z našich hlavných cieľov je, aby sme tieto témy a rešpekt a bezpečie prinášali do čo možno najväčšieho počtu kolektívov – či už sú to detské, mládežnícke alebo dospelé kolektívy. Preto je pre nás dôležité, aby aj dospelí ľudia mali prístup k týmto informáciám, ktoré dovtedy možno nemali kde nadobudnúť, aby sa to zároveň dialo otvorene, kvalitne a bez nejakých stereotypných predstáv napríklad o menštruácii. Takisto je možný efekt povzbudenia manažérov, manažérok alebo kohokoľvek, kto má na to dosah, aby zabezpečili menštruačné potreby vo svojich firmách alebo organizáciách, alebo komunitách. A možno tak povzbudiť aj ľudí, aby keď vyjdú z tých svojich organizácií, možno začali vo svojich komunitách niečo organizovať alebo podporovať, aby sme sa stávali aktívnymi občanmi a občiankami.

Okrem týchto aktivít v priebehu roka poskytujete dm aj odbornú podporu pre články, rôzne obsahy. Čo vás na tejto spolupráci baví a teší najviac?
(N): Sme veľmi vďačné za toto partnerstvo s dm, pretože dokážeme komunikovať práve tie tabuizované témy, a myslím si, že vďaka dm sa to dokáže dostať naozaj širokej spoločnosti a spolu dokážeme tieto témy normalizovať. Myslím si, že to je to najpodstatnejšie.
(R): Moja odpoveď bude veľmi podobná. Mám niekedy pocit, akoby sme sa vyskytovali v nejakých bublinách, a mám pocit, že práve vďaka takýmto partnerstvám, aké máme aj s dm, tak sa dokážeme dostávať do čo možno najväčšieho množstva bublín a tie bubliny možno aj prepájať. A dokážeme informácie, ktoré by sme inak komunikovali iba v online prostredí, dostávať aj do printu alebo možno ešte posúvať ďalej práve aj vďaka menštruačným skrinkám.

Vaša organizácia dala do sveta aj knižku Ja v tvojom veku!. O čom je? Ako sa k nej vieme dostať?
(R): Kniha Ja v tvojom veku! vznikla v spolupráci s českou organizáciou Konsent a spolupracovali sme na nej my ako sexuálne pedagogičky s českými psychologičkami. Je určená predovšetkým pre rodičov, ale môže byť veľmi nápomocná pre kohokoľvek, kto prichádza do styku s mládežou, či sú to starší dospelí súrodenci, alebo iné členstvo rodiny, prípadne učitelia, učiteľky.
Táto kniha sa snaží obsiahnuť niekoľko základných tém, ktoré sa týkajú vzťahovej a sexuálnej výchovy. Je napísaná veľmi zrozumiteľným jazykom, obsahuje aj modelové situácie, zároveň s nejakými typmi a inšpiráciou, ako ich riešiť vekovo primerane, bezpečne, na čo nezabudnúť a obsahuje aj rozhovory a skúsenosti nejakých konkrétnych ľudí s týmito témami. Odkazuje na rôzne ďalšie zdroje a ku knihe máme aj brožúru, ktorá je dostupná na našej stránke, a aj takýmto spôsobom sa snažíme dospelých ľudí podporovať v tom, aby s deťmi otvárali témy vzťahov, sexuality, tela, prevencie násilia, ale aj porna, sexuality a médií, vekovo primerane a bezpečne.

Jednoduchý prístup detí v dnešnej dobe k pornu je téma sama osebe. Ako sme na tom na Slovensku? O čom je dôležité hovoriť v tejto téme?
(R): Ten priemerný vek, keď deti prichádzajú do styku s pornom prvýkrát, je jedenásť rokov, čo je veľmi nízky vek, a vieme, že to nie je vekovo primeraný zdroj informácií o sexe alebo sexualite. Práve preto je dôležité, aby sme vzdelávali kvalitne a vekovo primerane. Je prirodzené, že deti sú zvedavé, počujú to v spoločnosti, v triedach, v táboroch a podobne, zaujímajú sa. To, prečo prichádzajú do styku s pornom, nemusí byť iba ich vlastný záujem či zvedavosť. Môže to byť tak, že im to porno niekto ukáže – či je to kamarát, kamarátka, alebo práve niekto v nejakom kolektíve, môže to byť nedostatočná ochrana bezpečia na počítačoch buď doma, alebo v škole, alebo aj v nejakom záujmovom krúžku. No a tie prvé emócie, ktoré v tomto veku, keď je to naozaj vekovo neadekvátne, prichádzajú, bývajú práve zmätok, šok, zdesenie, znechutenie. Je to práve preto, že tomu nerozumejú, to, čo vidia, je pre ne naozaj veľmi šokujúce a potrebujú to nejakým spôsobom spracovať.
Potrebujú však zároveň vedieť, a o tom je práve to vzdelávanie, že to, čo vidia, alebo to, čo videli jedenkrát alebo dvakrát, jednak nie je vekovo primerané, jednak že nám o tom môžu povedať, môžu nám povedať aj o emóciách, ktoré vtedy prežívali. Potrebujú zároveň vedieť, že to nie je zdroj informácií o sexe a sexualite, že to, čo vidia, neodráža realitu, ak sa bavíme predovšetkým o tom voľne dostupnom alebo mainstreamovom porne, tak to do veľkej miery proste neodráža to, aký je ten sex naozaj, pretože tam hrajú herci a herečky, ktorí niekedy ani nemusia mať za to zaplatené a môže tam ísť o nejaký nátlak či vykorisťovanie. Zároveň potrebujú vedieť, že v realite je väčšia rozmanitosť tiel, väčšia rozmanitosť napríklad vôbec farby tiel, že v tom mainstreamovom porne je to zvyčajne o bielych ľuďoch. Potrebujú vedieť, že v reálnom svete nie je automatická nejaká dominancia napríklad mužov alebo nejde iba o potešenie mužov, ale aj to, ako myslieť na súhlas, že v tom porne nie je reflektovaný základný súhlas, komunikácia o ňom, že v realite súhlas musí byť, lebo je to základná prevencia násilia a znásilnenia.
V porne sa nehovorí ani o antikoncepcii a o tom, že vôbec je tu rozmanitosť antikoncepcie a čo to znamená, a že každý človek si môže vybrať podľa seba. Je to extrémne komplexná téma, ale napríklad si na ňu potrebujeme v rámci tej vekovej adekvátnosti budovať pevnú pôdu pod nohami už pri tých skorších rozhovoroch. Napríklad keď už v detstve pozeráme spolu telku, nejakú rozprávku, a potrebujeme vedieť, alebo teda deti potrebujú vedieť, že to, čo vidia, nie je stopercentná realita. Že tie postavy sú tam vymyslené, keď pozeráme nejakú konkrétnu obľúbenú rozprávku, tak si môžeme povedať, že vzťah týchto dvoch postáv bol vymyslený. Môže to byť pokojne sesterský vzťah, vôbec nemusíme ísť do tej témy sexu alebo sexuality, ale nám sa to potom nabaľuje na ďalšie témy v tom neskoršom veku.

Tu mi ešte napadá otázka: je regulárne sa dieťaťa spýtať, že videl si to, videla si to alebo vieš, čo to je?
(R): Samozrejme, záleží na veku, ale je úplne v poriadku sa dieťaťa spýtať, čo si o tej téme myslí, a ja rada používam aj to, pokojne sa na nás vyhovorte, že počuli ste tento podcast, čítali ste knihu Ja v tvojom veku!, boli ste na našom workshope, čítali ste článok na našej stránke. Pokojne to na nás „hoďte“ a povedzte, že čítala som, čítal som, že toto je teraz veľká téma pre deti v tvojom veku, a chcela by som sa o tom porozprávať, je to pre mňa dôležité, pretože chcem, aby si bol/a v bezpečí, a zaujíma ma, čo o tom vieš alebo čo by si chcela vedieť… čím si vieme tak akoby vytvoriť aj otvorený priestor na ďalší rozhovor a to dieťa bude vedieť, že za nami môže s tou témou prísť.

Tých tém je naozaj veľa. Aby sme to na záver zarámcovali O čom všetkom máme so svojimi deťmi hovoriť, keď chceme k tej vzťahovej a sexuálnej výchove pristupovať zodpovedne?
(R): Krátka odpoveď je, že o všetkom, a dlhšia odpoveď je, že si potrebujeme uvedomiť základný rozdiel medzi sexom a sexualitou. Tá sexualita je naozaj veľmi komplexná, zahŕňa v nejakej miere, samozrejme, aj ten sex ako taký, ale týka sa vzťahov. Nielen partnerských či sexuálnych vzťahov, týka sa vzťahov, ktoré máme sami k sebe, týka sa rodinných či kamarátskych vzťahov. Zároveň ide o to, čo prežívame v tých vzťahoch, aké emócie tam máme, ako riešime konflikty, ako si určujeme priority v tých vzťahoch, ako sa správame k sebe samým v tých vzťahoch. Ide aj o to, ako sa správame k svojim telám, je to o hygiene, reflektovaní svojich predstáv alebo postojov, ide o to, že potrebujeme rešpektovať iné postoje, aj keď sa zásadne líšia od tých našich.
Potrebujem vedieť o súhlase, potrebujeme aj s deťmi komunikovať o súhlase, potrebujú vedieť, čo je to sexuálny súhlas, v ktorom veku je na Slovensku platný sexuálny súhlas, a teda že na Slovensku je to síce od pätnástich rokov, ale že to neznamená hurá systém, idem, už môžem mať sex, lebo mám pätnásť, ale ide aj o to, ako reflektovať s dieťaťom, ako si dokážem určiť, že som pripravený/á, čo to pre mňa znamená, čo všetko potrebujem ovládať, čo všetko potrebujem odkomunikovať.
Čiže nedokážeme tieto témy odbúrať jedným rozhovorom, ide práve o ten otvorený prístup, ktorý je kontinuálny, odmalička. Už s najmenšími deťmi sa vlastne bavíme o vzťahovej a sexuálnej výchove alebo riešime ju s nimi, keď ich umývame, keď im umývame telíčko, genitálie, keď k nim pristupujeme láskavo, keď sa o ne staráme, už aj týmto vlastne povzbudzujeme ten pozitívny vzťah k telám. Aj keď sa napríklad učíme pomenovávať časti tela, nevynechávajme tie genitálie, pomenovávajme ich tak, ako sa majú pomenovávať. Skúsme si zvedomiť, že to, že niečo nazveme vulva alebo penis, má svoje opodstatnenie a tiež to buduje zdravý vzťah k našim telám a vytvára nám to zase pôdu pod nohami na ďalšie rozhovory napríklad o menštruácii, polúcii a zmenách, ktoré sa s našimi telami budú diať počas celého života.
Ide aj o to, že keď pomenovávame časti tela, potrebujeme pomenovať, ktoré časti tela sú súkromné, čo to znamená, že sú súkromné, čo to znamená telesná integrita. Naozaj sa to v tom veku postupne nabaľuje a pre mňa je zároveň veľmi dôležité vedieť rozoznať, že naozaj potrebujeme vzťahovú a sexuálnu výchovu aj doma, aj v školách, pretože ony sú v niečom odlišné, ale krásne sa kombinujú preto, aby tie deti boli zdravé. Totiž práve v tom domácom prostredí je to už od úplného malička tým, čo som povedala, a zároveň do toho vnášame tie individuálne rodinné hodnoty. Často vierovyznanie, rozprávame sa o vlastných skúsenostiach alebo názoroch, alebo pristupujeme k dieťaťu tak, ako sme pristupovali k staršiemu dieťaťu, a podobne.
Ale v tej škole, tam potrebuje byť naozaj človek, ktorý má nejaké zručnosti, je to profesionál/ka, ovláda didaktické metódy, ktoré sú vhodné na vysvetlenie tejto témy, doma nepredpokladám, že si budeme volať tridsať detí, aby sme prebrali tému puberty, pričom v škole potrebujeme individuálne rodinné hodnoty v tom jednom priestore prepájať. Naše osobné skúsenosti, nebodaj sexuálne tam absolútne nemajú čo robiť. Nemôžeme vôbec reflektovať, čo sa nám stalo, alebo vychádzať z nejakých vlastných názorov v tej triede, to tam vôbec nemá miesto. Máme tam prichádzať ako profesionáli/ky, ktorí pristupujú ku každému jednému dieťaťu s rešpektom, a učíme vlastne deti rešpektovať sa navzájom bez ohľadu na to, že prichádzame z takého typu rodiny, s takým vierovyznaním, s takým zázemím, z takej sociálnej situácie, čokoľvek.

Krásne si na záver zhrnula, na čo by sme nemali zabúdať a čomu by sme mali venovať pozornosť aj my ako rodičia, aj organizácie, aj školy. Na svojom webe ponúkate ešte rôzne ďalšie formy pomoci, ako napríklad bezplatné krízové linky, máte tam uvedené aj centrá pre osoby zažívajúce násilie. Pre koho je to určené a kto všetko môže túto ponuku vašich služieb využiť?
(R): Tie linky sú určené pre kohokoľvek, kto tú pomoc potrebuje, v téme, v ktorej ju potrebuje. Ak je to osoba, ktorá zažíva násilie alebo nejakú náročnú situáciu, kde potrebuje psychologickú pomoc či podporu, sú tam odkazy napríklad aj na bezplatné četové poradne alebo linky pre osoby zažívajúce násilie. Je tam napríklad aj odkaz na chuť žiť v prípade, že niekto potrebuje podporu v téme porúch príjmu potravy, takže podľa toho, kto akú pomoc potrebuje, tam tú pomoc nájde.

A ako môže aj bežný človek pomôcť v týchto témach, v tých všetkých, ktoré ste dnes v našom podcaste spomínali? Čo ja ako osoba môžem urobiť pre to, aby som pomohla v odtabuizovaní menštruácie alebo rôznych iných tém?
(N): Pri každej takejto téme, pri ktorej pocítime, že je nejaké tabu, sa podľa mňa treba venovať najprv tomu internému tabu. Myslím si, že všetko sa začína nami a že naozaj veľa toho máme tak veľmi zakoreneného v sebe, že to možno ani nevieme odkódovať. Zamýšľať sa nad týmto, skúsiť to komunikovať s ľuďmi nám blízkymi, uvedomiť si tú situáciu, keď dokážeme naozaj odstrániť tú diskrimináciu alebo to tabu voči téme alebo osobe. Proste rozmýšľať nad tým, akí sme k iným ľuďom, ako rešpektujeme iných, akí sme solidárni, ako vlastne vnímame tú diverzitu, ktorú máme v spoločnosti. Ono to možno znie strašne abstraktne a náročne, ale v podstate – byť dobrý k ostatným ľuďom.
(R): Ja podpisujem, pečiatkujem. Presne, skúsme sa zamyslieť nad tým, že už len keď dopočúvame tento podcast, ktoré témy v nás rezonovali, aké emócie som cítila pri ktorej téme, a skúsme sa chvíľočku zamyslieť nad tým, odkiaľ tá emócia vychádzala. A skúsme si zreflektovať: Dokážem otvorene hovoriť o tejto téme? V čom sú moje limity? A čo viem potom pre to urobiť? Mám pocit, že som dostatočne informovaný/á v tejto téme? Nevychádzam z predsudkov? Ak áno, ako viem reflektovať tie predsudky? Čo s tým chcem robiť? A vôbec prečo? Prečo je pre mňa dôležité, aby som sa možno správala k ľuďom okolo seba milšie, prijímajúcejšie, bezpečnejšie? Prečo chcem so svojím dieťaťom riešiť tieto témy bezpečne?
A už potom pokojne poďme ďalej do toho, nájdime si organizáciu, nejakú iniciatívu, ktorá sa nám páči, ktorá nám vyhovuje. Podporme ju v miere, v akej môžeme, v kapacitách, ktoré máme. Či už je to prezdieľavaním príspevkov na sociálnych sieťach – aj to je fakt veľká pomoc –, či je to finančný príspevok – a ja viem, že to znie možno pre niekoho aj hlúpo, ale fakt aj tých päť eur mesačne na nejakú iniciatívu je pre tie iniciatívy a projekty organizácie veľká pomoc a podpora, najmä ak ide o pravidelné príspevky. Často tie organizácie suplujú štát v základnom zabezpečovaní vzdelávania, potrieb a podobne, a takto práve môžeme byť aktívnymi občanmi, občiankami. No a v neposlednom rade sa zaujímajme o okolitý svet, o politiky, ktoré sa tu dejú, a poďme voliť.
(N): Ja ešte k tomu doplním, že veľmi podstatná je starostlivosť o komunitu. Možno je niekedy náročné rozmýšľať nad tým celoslovensky, globálne, ale naozaj sa stačí pozrieť, kto je v našom okolí, čo ľudia potrebujú, aké školy, aké komunitné centrá tam máme, akým situáciám čelia ľudia okolo nás. Ako som hovorila, od začiatku treba začať samým sebou a potom si to rozširovať o najbližšie kruhy, ktoré máme. Nie je také náročné starať sa jeden o druhého a venovať sa ľuďom okolo nás. Myslím si, že to je úplne podstatné v prežití v tejto spoločnosti.

Je tu záver nášho podcastu. Odznelo v ňom nesmierne veľa naozaj praktických a užitočných informácií pre jednotlivcov, pre spoločnosť ako takú. Čo by ste chceli ešte na záver odkázať našim poslucháčkam a poslucháčom?
(R): Za mňa asi najmä to, že práve nielen v tomto podcaste, ale všade je tých informácií veľmi veľa. Mám pocit, že niekedy to na nás kričí zo všetkých strán, že toto všetko musíme robiť a musíme to robiť stopercentne a každý deň, a to sa nedá. Tak by som vás chcela možno aj upokojiť v tom, že je absolútne v poriadku, že možno v niečom niekedy nie sme stopercentní, ale iba sedemdesiatpercentní, no aj tých sedemdesiat je niekedy našich sto a je to úplne okej. Sme ľudia, nie sme projekty, a je úplne v poriadku, že sme možno doteraz niečo nerobili úplne stopercentne vhodne alebo sme tieto témy nekomunikovali či s dieťaťom, či v sebe, či so svojou komunitou, ale vždy robíme najlepšie, ako vieme, a možno si môžeme nájsť tú svoju cestu po dopočúvaní toho podcastu.
Odporúčam aj filtrovať tie informácie, ktoré prijímame. Vyhodnotiť si, ktoré sú pre nás naozaj inšpiratívne, dôležité, ktoré s nami v niečom súznejú, a hlavne rozlišovať medzi tými, ktoré sú dôveryhodné a nedôveryhodné, lebo to, že tých informácií na nás kričí veľa, neznamená, že všetky sú správne a vhodné, a teraz myslím predovšetkým práve z toho online priestoru. Skúsme to využiť skôr ako príležitosť na starostlivosť o seba samých, že začneme tie informácie vyhodnocovať a možno okresávať na tie, ktoré sú pre nás naozaj dôležité.
(N): Ja by som k tomu ešte doplnila, že ak si niekto dokáže niečo z tohto rozhovoru zobrať, nejakú inšpiráciu, ako niekde pomôcť, tak je to absolútne možné a presne, ak je to aj tých sedemdesiat percent, tak naozaj všetko sa ráta, každá ruka, ktorá je priložená k tomu dielu, sa ráta. Rada by som nás vyzvala, aby sme si uvedomili, že sme v tomto spolu. Zároveň ak dokážete na individuálnej úrovni nejakým spôsobom riešiť tú menštruačnú chudobu alebo máte chuť ju riešiť, vždy môžete ísť do dm. Môžete kúpiť produkty pre seba, ktorými podporíte Dôstojnú menštruáciu, môžete ich kúpiť pre niekoho iného. Skúste sa zamyslieť aj nad inými osobami, ktoré menštruujú, a uviďte, čo s tým dokážete spraviť.

Radka, Nat, veľmi pekne vám ďakujem za to, že ste k nám prišli. Želám vám veľa síl a veľa energie do tej krásnej práce, ktorú nám prinášate nám ako jednotlivcom, ale aj nám ako spoločnosti a okrem iného vám želám ešte krásne leto.
Ďakujeme.