Bola to hrozivá situácia: Keď sa v roku 2021 v Afganistane dostal k moci Taliban, Tea Jaljashvili pracovala pre OBSE (Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) v susednom Tadžikistane. V tej dobe hrozilo, že táto situácia ovplyvní aj ďalšie krajiny v regióne, hovorí 48-ročná autorka. Ako vždy sa zaujímala najmä o práva žien. Rovnosť, podobne ako právo slobodne voliť, sa považuje za jeden z najdôležitejších základov demokracie. Ako prvá zástupkyňa riaditeľa Úradu OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) vo Varšave Jaliashvili spolupracuje s aktivistami z rôznych krajín a podporuje organizácie občianskej spoločnosti v boji proti diskriminácii. Rozprávali sme sa s ňou o úspechoch, neúspechoch a tiež o nej ako o matke dvoch detí a jej rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom.

Čím sa vlastne zaoberá OBSE?

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) sa považuje za „fórum pre politický dialóg o širokej škále bezpečnostných otázok a platformu pre spoločnú činnosť“. K 57 zúčastneným štátom v súčasnosti patria európske krajiny, nástupnícke štáty Sovietskeho zväzu, Mongolsko, USA a Kanada. OBSE sídli vo Viedni. Za pozorovanie volieb je zodpovedný Úrad pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) vo Varšave. Všetky zúčastnené krajiny sa zaviazali prijať pozorovateľov z iných štátov OBSE. Cieľom ODIHR nie je voľby hodnotiť, ale kontrolovať ich, pomáhať spravodlivosti a vytvárať transparentnosť. Minulý rok sa Matteo Mecacci, riaditeľ ODIHR, sťažoval, že dobrovoľný záväzok „stratil v niektorých krajinách význam“. Napríklad Rusko prvýkrát od roku 1993 nepozvalo volebných pozorovateľov na prezidentské voľby v roku 2024.

Nastali v oblasti práv žien pokroky, na ktoré by ste chceli upozorniť?

Tento rok si pripomíname 30. výročie Svetovej konferencie OSN o ženách v Pekingu, na ktorej bolo v medzinárodnom meradle prijatých niekoľko opatrení na posilnenie rodovej rovnosti. Odvtedy bol v regióne OBSE dosiahnutý obrovský pokrok s cieľom dosiahnuť plnú a rovnocennú účasť žien v politike. V krajinách OBSE sa strojnásobil priemerný počet žien v parlamente na takmer 32 % a to aj vďaka zavedeniu rodových kvót. V mnohých krajinách sme však v súčasnosti svedkami mobilizácie proti zákonom o rodovej rovnosti, napríklad proti týmto rodovým kvótam.

Ako hodnotíte situáciu vo svete?

Ak porovnáte 21. storočie s 20. storočím, v oblasti ženských práv boli zaznamenané významné pokroky, došlo v nej k zlepšeniu. Ono to však nestačí a regres v oblasti rodovej rovnosti je v tej dobe, žiaľ, cítiť stále markantnejšie. Pre tento trend neexistujú hranice, má nadnárodný charakter a často ide ruka v ruke s celkovými demokratickými obmedzeniami. V ODIHR sa snažíme tento trend zvrátiť. Dôležitou súčasťou našej práce je spájať aktivistov za ľudské práva s vládami, napríklad pri diskusiách o prínosoch rodovej rovnosti pre celú spoločnosť.

Čo vám robí mimoriadne starosti?

Veľkou témou sú pre mňa škrty v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú najmä ženskej populácie. Konkrétne, ak krajina nie je schopná zabezpečiť starostlivosť o deti, matky nemôžu pracovať. A pokiaľ ide o systém zdravotnej starostlivosti, rozhodne si nedovolím tvrdiť, že práva žien sú dnes v dobrom stave. V mnohých krajinách nemajú dostatočnú a primeranú zdravotnú starostlivosť.

OBSE je známa predovšetkým tým, že monitoruje voľby ...

Áno, to je niečo ako naša hlavná kompetencia. Naším cieľom bolo od začiatku pozorovať voľby, pretože férové hlasovanie je základom legitímnej vlády v demokratickom zriadení. Pred 30 rokmi sme vyvinuli komplexnú metódu, ktorú v tomto ohľade rešpektuje celý svet. Pozorujeme voľby v krajinách v celom regióne OBSE, niekedy len s malým tímom, ako napríklad v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, niekedy je v tíme tých pozorovateľov viac, ako napríklad v Gruzínsku alebo Moldavsku, avšak v každej krajine vždy používame rovnakú metodiku.

Aké sú ďalšie úlohy ODIHR?

OBSE zakladá na poznatku, že trvalú bezpečnosť nemožno dosiahnuť bez dodržiavania ľudských práv a silných demokratických inštitúcií. V tomto kontexte za dosiahnutím cieľa má ODIHR široký mandát pomáhať všetkým krajinám OBSE pri posilňovaní ich demokratických inštitúcií, presadzovaní právneho štátu a dodržiavaní ľudských práv. Zaoberáme sa rôznymi činnosťami, od monitorovania volieb a odbornej prípravy polície na rozpoznávanie a stíhanie trestných činov z nenávisti až po vypracovanie praktických príručiek, ktoré majú krajinám pomôcť stať sa rovnoprávnejšími a inkluzívnejšími. ODIHR tiež úzko spolupracuje s občianskou spoločnosťou, čo je pre mňa osobne veľmi dôležité.

Ako ste sa dostali k obhajobe ženských a ľudských práv?

Vyrastala som v Tbilisi v patriarchálnej spoločnosti. Takéto prostredie nie je dobré, ani čo sa práv žien týka a ani v rámci ľudských práv v širšom zmysle. Ako dievča som videla veľa vzdelaných žien, ktoré mali veľký potenciál rozvíjať sa po profesionálnej stránke, ale museli sa starať o domácnosť. Hoci je dobré a dôležité starať sa o deti, myslím si, že každá žena by mala mať možnosť realizovať sa a byť úspešná aj mimo domu.

Bolo to tak aj vo vašej rodine?

Moja matka je príkladom kvalitne vzdelanej ženy. Pracovala ako kardiologička, bolo to ešte v časoch Sovietskeho zväzu. Možnosť ďalšieho kariérneho rastu jej však dopriata nebola. Po práci sa musela každý deň ponáhľať domov, variť pre mňa a môjho brata, prať a dohliadať na naše školské úlohy. Musela sa v plnej miere starať o domácnosť a nemala šancu vyniknúť v práci. Môj otec bol v tom čase moderný a otvorený, podporoval mamu a tiež mňa a aj môjho brata, v rovnakej miere. Domov však prichádzal, keď mu to jeho práca právnika umožňovala. Mohol meškať, smel byť vonku a na cestách tak dlho, ako chcel. Jeho práca bola na prvom mieste, hoci objektívne zhodnotiť, že práca právnika je dôležitejšia ako práca lekárky, to možné nie je. Ale môj otec bol považovaný za živiteľa rodiny, bol zodpovedný za príjem rodiny. Už ako dieťa som bola názoru, že to nie je spravodlivé.

Rovnako ako vaša matka ste študovali medicínu.

A nielen to, mám tri univerzitné tituly: z medicíny, verejnej správy a politiky a z medzinárodných ľudských práv. Bola som „gigla“, ako sa v mojej rodnej krajine Gruzínsku hovorí ľuďom, ktorí uprednostňujú štúdium pred všetkým ostatným. „Gigla, choď von a užívaj si život,“ hovorili mi. Často som študovala pri sviečkach, pretože v Gruzínsku sa vtedy stávalo, že sme boli bez prúdu a tečúcej vody.

Kedy ste zahájili svoju politickú kariéru?

Po dvadsiatke, po štúdiu medicíny. Popri ďalšom štúdiu som pracovala na gruzínskom ministerstve zdravotníctva a potom v rôznych medzinárodných organizáciách. V OBSE som začala pôsobiť pred piatimi rokmi, najprv v takzvanej programovej kancelárii v Dušanbe, hlavnom meste Tadžikistanu. Moja agenda spočívala v riešení otázok, ako je terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, obchodovanie so zbraňami a drogami, hospodárske a environmentálne problémy, ľudské práva, správa vecí verejných a právny štát. Zažila som, ako sa v susednom Afganistane dostal k moci Taliban. Bolo dôležité zabezpečiť, aby sa negatívne dôsledky tohto aktu nepreniesli do iných častí regiónu. Ohrozilo by to bezpečnosť a práva žien v celej strednej Ázii.

Ako sa vám darí zladiť deti a vlastnú kariéru?

Musím priznať, že nájsť rovnováhu je nielen obrovská výzva, ale často aj katastrofa! Hoci moja rodina ma v tom úplne podporuje. Moja dcéra mi často hovorí, že príliš veľa pracujem. Rada by som trávila viac času so svojimi deťmi a viem, že niektoré míľniky v ich živote mi ušli. Na druhej strane, vďaka mojej práci majú možnosť cestovať a lepšie spoznávať svet, čo sa im neskôr zíde. Odkedy som nastúpila do ODIHR, žijeme vo Varšave. Milujem toto mesto so širokými ulicami a bulvármi. Inšpiruje ma jeho energia a kultúrny život. Môj syn má teraz 14 rokov, žije s nami, 19-ročná dcéra študuje v Holandsku.

Čo pre vás znamená spravodlivá spoločnosť?

Pre mňa je spravodlivá spoločnosť taká, v ktorej neexistuje diskriminácia, v ktorej majú všetci ľudia rovnaký prístup ku kvalitnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti – sú to tie najdôležitejšie indikátory spravodlivej spoločnosti. A spravodlivá spoločnosť je aj taká, v ktorej majú dievčatá a ženy rovnaké príležitosti na rozvoj a rast ako muži. Taká, kde nemá miesto korupcia. A kde sa každý môže slobodne rozhodnúť, čo chce urobiť so svojím životom a môže otvorene a bez strachu vyjadriť svoj názor.

Cítite niekedy bezmocnosť, keď sa boríte s neúspechom?

Nie, bezmocnosť nepociťujem, pretože bez ohľadu na to, či ide o neúspech alebo stagnáciu, ten pozitívny vývoj vidíme vždy. Pokrok definitívne nie je dostatočne rýchly a tiež sa stáva, že niektoré krajiny robia žiaľ v tomto smere kroky vzad.

Rovnaké šance pre všetkých?

Na týchto príkladoch je krásne vidieť, koľko toho ešte treba urobiť pre spravodlivý svet:

  • Len 6,7 % všetkých hláv štátov sú ženy.
  • Dievčatá vstupujú do manželstva v neplnoletosti päťkrát častejšie ako chlapci.
  • Dve tretiny negramotných ľudí na svete sú ženy.
  • 1,1 miliardy ľudí a z toho 570 miliónov detí žije v chudobe bez akýchkoľvek vyhliadok do budúcnosti.