Šport: Práve tu sa mnohé veci dávajú do pohybu

Ako budeme športovať v budúcnosti? Ako sa mení rekreačný šport vplyvom digitalizácie a komunikácie na sociálnych sieťach, ale aj na základe z nich prameniacej túžby po väčšej autenticite a možnostiach úniku do ústrania? Na Univerzite Parisa Lodrona v Salzburgu sa týmto otázkam intenzívne venujú. Na najdôležitejšie trendy sme sa spýtali profesora športových vied Herberta Wagnera a športového sociológa Minasa Dimitrioua.

Globalizácia: Šport nepozná hranice

Tempo bolo naozaj dynamické: V roku 2017 odštartovalo v Hamburgu prvé podujatie Hyrox – súťaž, pri ktorej je potrebné absolvovať okruh pozostávajúci zo silových a bežeckých intervalov – za účasti 650 účastníčok a účastníkov. Tento nápad nadchol fanúšikov fitnesu po celom svete, vďaka čomu sa v sezóne 2024/25 na takzvaných pretekoch zúčastnilo už 550 000 športovkýň a športovcov vo viac ako 30 krajinách.

Podobne je to aj v loptovom športe padel: Po celom svete sa mu dnes venuje už približne 30 miliónov rekreačných hráčok a hráčov a len v Európe vzrástol počet kurtov za tri roky o 240 percent. To, čo bolo ešte včera len okrajovým športom niekde vo svete, sa prostredníctvom sociálnych sietí, streamingu a globálnych komunít môže v priebehu niekoľkých mesiacov stať celosvetovým trendom – a súťaže vyzerajú vo Viedni úplne rovnako ako v New Yorku či Singapure. Ide o fenomén, ktorý dnes môžeme pozorovať takmer vo všetkých oblastiach nášho života, myslí si profesor športových vied Herbert Wagner: „Niekto objaví tajný tip, všetci naskočia na rozbehnutý vlak, celá vec postupne rastie a v určitom momente opäť odznie. Platí to pre dovolenkové destinácie, módu či jedlo. A rovnako aj pre šport.“

Taktiež veci, okolo ktorých je neskutočný hype (rozruch), často nie sú až také nové. Hyrox sa napríklad takmer vôbec nelíši od CrossFit-u, Bootcamp-u či starších formátov funkčného tréningu. Ako odborník na športovú vedu v tom však nevidí nič zlé: „Ak to pod novým názvom opäť nadchne ľudí pre športovanie, je to v zásade pozitívne.“

Nezáväzne: Tréning musí byť flexibilný

Hlavne žiadne pevné termíny: Prostredníctvom aplikácií, fitnes výziev či bežeckých klubov vznikajú komunity mimo klasických športových klubov. Pritom platí: Základom je flexibilita, viazať sa už nikto nechce. „Ľudia sú aktívni vtedy, keď majú čas a chuť – táto sloboda je kľúčová,“ hovorí Minas Dimitriou. Kto behá, bicykluje alebo dvíha činky, rád sa pri tom pohybuje v digitálnej komunite – či už ide o Urban Sports Club, lekcie Drop-in-Class, bežecké komunity na Instagrame alebo aplikácie na pilates. A vďaka platformám ako Peloton môže každý zo svojej obývačky trénovať v reálnom čase s ostatnými a zúčastňovať sa na globálnych podujatiach, napríklad odjazdiť trasy slávnych cyklistických pretekov.

Komunita je dôležitá aj mimo tradičných klubov, hoci sa ľudia nestretávajú pravidelne: „Ľudia pociťujú emocionálne prepojenie, aj keď sa nájdu len cez sociálne siete,“ hovorí sociológ športu Dimitriou. A digitálna súdržnosť nevylučuje ani stretnutia v reálnom svete, napríklad na veľkých dobročinných podujatiach. Tento rok sa tak na Rakúskom ženskom behu (Österreichischer Frauenlauf) vo Viedni zúčastnilo viac ako 30 000 žien z takmer 100 krajín. A podujatie „Wings for Life World Run“ spája digitálny svet s reálnym: Bežkyne a bežci vyštartovali naprieč časovými pásmami naraz vo Viedni, Ľubľane či Tokiu, pričom vďaka aplikácii sa dalo do celkového poradia zapojiť v rovnakom čase z ktoréhokoľvek miesta na svete. Každý odbehnutý kilometer slúžil na dobrú vec: 346 527 zaregistrovaných účastníčok a účastníkov zo 192 krajín vyzbieralo tento rok v prepočte 9,2 milióna eur na výskum poškodení miechy.

Telo ako súbor dát: Meria sa úplne všetko

Pulz, kvalita spánku, spotreba kalórií,

Hovorí sa o „singularizácii“ – koncepte, ktorý sociológ Andreas Reckwitz opísal ako všeobecný spoločenský trend: ľudia vo všetkých oblastiach sa usilujú o individualizáciu. Keďže sa však človek pri tréningu riadi skôr dátami ako vlastným pocitom, sebaoptimalizácia môže vyvolávať aj stres a sklamanie, varuje odborník na športovú vedu Wagner. Napríklad vtedy, keď niekto neustále dosahuje horšie výsledky než ostatní alebo narazí na realitu. „Ideálne telá na sociálnych sieťach často nie sú reálne, čo môže mnohých ľudí frustrovať, pretože napriek všetkej snahe nemôžu dosiahnuť svoje ciele,“ kritizuje aj Dimitriou.

Návrat k prírode: Túžime po autentickosti

Kto sa vyberie cez víkend autom alebo vlakom do hôr, často narazí na zápchy či preplnené vozne. Ľudí to ťahá do prírody, čo ukazujú napríklad aj počty členov turistických klubov. Slovenský turistický spolok (Klub slovenských turistov) má aktuálne približne 24 000 členov (zdroj: www.cezhory.sk). Pravda, aj na horách existujú populárne trendy ako trail running, gravel bicykle či horské maratóny – športy, ktoré spájajú zážitok z prírody s túžbou po výkone.

Rastliny, zvieratá a striedanie ročných období v prírode sú zároveň aj zdrojom fotografií na Instagram. Väčšina ľudí však pociťuje predovšetkým túžbu po autenticite, hovorí Dimitriou: „Čím viac sa náš každodenný život digitalizuje, tým silnejšie rastie potreba spoznávať prírodu a spomaliť.“ V súvislosti s hľadaním autenticity sa hovorí o návrate k prírode. Ide o útek z digitálneho sveta plného fake news, manipulovaných fotografií tela či nedosiahnuteľných ideálov. Príroda je naopak skutočná a pôsobí na človeka dobre. Ak si človek zistí informácie vopred, nájde v horách ešte stále aj božský pokoj, myslí si rekreačný horolezec Wagner. Známe vrcholy síce bývajú hojne navštevované, „no mimo hlavných trás človek takmer nikoho nestretne.“

Najväčším problémom v horách sú ľudia, ktorí preceňujú svoje sily: „Vyliezť hore strmým úsekom je podstatne jednoduchšie, ako ho potom vyčerpaný zliezať nadol.“ Horská služba musí stále znova vyrážať na zásahy a takýchto ľudí zachraňovať, no pri realistickom posúdení vlastných schopností by sa tomu dalo často vyhnúť.

Honba za rekordmi: Hlavne čoraz neobvyklejšie!

Stať sa raz Ironmanom už dávno nestačí. Extrémni športovci ako Jonas Deichmann absolvujú 120 triatlonov počas 120 po sebe nasledujúcich dní a Alexandra Meixner drží ženský rekord s 30 „Ironmi“. Iní obehnú svet alebo zdolávajú mrakodrapy, ako Alex Honnold, ktorý v Tchaj-peji vyliezol na 580 metrov vysokú budovu. A Rainer Predl z Dolného Rakúska vzbudil pozornosť svojimi bláznivými projektami „Crazy Projects“: strávil napríklad 30 dní na bežeckom páse, kde vytvoril svetový rekord s 55 maratónmi, inokedy zase odbehol 70 kilometrov na kuchynskom stole. Už samotná cesta k takýmto výsledkom sa podrobne dokumentuje a fanúšikovia ju nadšene oslavujú.

Extrémne športové výkony vzbudzujú veľký záujem, no málokto sa ich pokúša napodobniť. „Na svete je možno desať ľudí, ktorí dokážu odbehnúť 120 maratónov. Keď sa chcú navzájom prekonávať, dostávajú sa do novinových titulkov, ale nie je to masový šport. V zásade v tom nevidím nič negatívne,“ hovorí odborník na športovú vedu Wagner. Extrémni športovci a športovkyne tu podľa neho boli odjakživa.

Dnes sa však vďaka sociálnym sieťam ľahšie získava pozornosť a s pomocou sponzorov sa z koníčka môže stať profesia. Často dokonca s dvojitým prínosom: lezec Honnold sa prostredníctvom svojej nadácie angažuje v prospech znevýhodnených ľudí, predovšetkým v Afrike. A ultrašportovec Predl behá väčšinou na charitatívne účely a je dlhoročným ambasádorom detského hospicu Sterntalerhof v Loipersdorf-Kitzladene.