Bola by to nuda, keby sme boli všetci rovnakí: Jana Cigániková
Každý z nás je unikát. Máme inú povahu, schopnosti, skúsenosti, rodinu aj predstavu o tom, ako chceme žiť. Napriek tomu sa často snažíme zapadnúť a napĺňať očakávania okolia. A rovnaké očakávania niekedy nevedomky prenášame aj na svoje deti. Čo sa zmení, keď namiesto toho začneme vnímať jedinečnosť ako hodnotu? S Janou Cigánikovou, spisovateľkou, mamou dvoch adoptovaných detí a zamestnankyňou dm drogerie markt, sa rozprávame o rodine, ktorá vznikla inak, než si ju kedysi predstavovala. O adopcii a rómskej identite jej detí, ale aj o tom, prečo si pre svojho syna vybrala inkluzívnu školu. Jana o rôznych podobách materstva, rodiny a ženských skúseností píše aj vo svojej debutovej knihe Bernardína a iné ženy. Čo sa môžeme od detí naučiť o prijímaní druhých? A čo by sa zmenilo, keby sme sa prestali snažiť zapadnúť a dovolili sebe aj ostatným byť tým, kým naozaj sú?
Bola by to nuda, keby sme boli všetci rovnakí: Jana Cigániková | dm podcast Slovensko
Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.
Asi každý z nás má v hlave nejakú predstavu o svojom živote: kým budeme, s kým budeme, akú budeme mať rodinu. Niekedy nás však cesta, ktorú sme si nevybrali, privedie k životu, ktorý by sme si nevedeli ani len predstaviť. Moja dnešná hostka o tom vie veľa. Jana Cigániková je spisovateľka, mama dvoch adoptovaných detí a koordinátorka duálneho vzdelávania pre marginalizované skupiny v rezorte Spolupracovník dm drogerie markt.
Otvorene hovorí o neplodnosti, adopcii aj o tom, ako so svojimi deťmi pracuje s ich rómskou identitou. Ako spisovateľka sa vo svojej knihe Bernardína a iné ženy pozerá na rôzne podoby materstva, rodiny a ženského života.
Dnes sa budeme rozprávať aj o jedinečnosti. O tom, prečo nemusíme byť rovnakí, aby sme si boli blízki. A prečo možno najväčším darom, ktorý môžeme dať druhým, je priestor byť samými sebou.
Janka, vitaj v dm podcaste.
Ahoj, ďakujem za pozvanie.
Ďakujeme veľmi pekne, že si naše pozvanie prijala. Bernardína a iné ženy – to je kniha, ktorá vyšla minulý rok. Je to tvoj debut. Písala si túto knižku 6 rokov, a keď vyšla, prišla veľmi pozitívna vlna – aj v rámci čitateľstva, aj v rámci literátov. A to, že sa dostala do nominácie najprestížnejšej literárnej ceny Anasoft litera, je podľa mňa obrovský úspech. Tak ja by som sa úplne na začiatku chcela spýtať, ako sa cítiš, keď vidíš túto knihu. Si spokojná? Cítiš takú tú spokojnosť sama so sebou?
Či som spokojná, že tá kniha vyšla? Som veľmi spokojná, že vyšla, že je vonku. Ja som nejakým spôsobom možno potrebovala niečo napísať, aby som si možno nejaké veci spracovala sama. A zároveň mám niekedy pocit takého zmätenia až neistoty, lebo človek ide vlastne s kožou na trh. A potom prichádza aj trošku smútok, že niektoré veci sú vonku a že sú na verejnosti. Čiže naozaj – ako sa zobudím, tak sa cítim s tou knihou. Ale myslím si, že prevláda práve to, že som rada, že je to vonku.
Keď si povedala smútok, tak na mnohých miestach som mala pocit, že si mala obrovskú odvahu tak otvorene písať o rôznych témach, ktoré sú aj dnes tabuizované. Sú to možno premeny dievčaťa v ženu, je to starnutie ženy, sú to rôzne vzťahy, ktoré v rodinách sú, o ktorých sa mlčí. Je toto možno to, čo si si potom neskôr uvedomila? Že možno niektorí ľudia hovoria „Aha, toto bude autobiografia“ – táto línia? Alebo čo je vlastne to, čo spájaš so strachom, keď rozmýšľaš o tejto knižke?
U mňa jednoznačne hrá najväčšiu rolu strach z neprijatia. A je jedno, či to je neprijatie mojej knihy alebo mojej osoby, ale ten strach tam je. A to prežívam prakticky neustále. A k tej knihe – ešte si hovorila, že tam odkrývam niektoré veci, ktoré sa možno ani úplne nehovoria nahlas. A ja mám pocit, že práve by sa mali a že to ženstvo zostáva ešte stále, mám pocit, témou trošku tabuizovanou. A aj keď sa za posledných 20 – 30 rokov veľa vecí zmenilo, aj tak mám pocit, že ešte tam pod tým kobercom niečo zostalo.
Ale je niečo, čo by si spravila úplne inak?
Dnes som sa zobudila tak, že nie. Že by som všetko spravila tak, ako som spravila. Ale občas sa budím s takou náladou, že niektoré veci som mohla napísať inak alebo niektoré veci som mohla nenapísať. Alebo sa občas zobudím taká veľmi odvážna, že som mohla napísať viac. Takže je to asi o tom, ako sa človek nastaví v ten-ktorý deň a v to-ktoré aj možno také vnútorné prežívanie, aké má.
Aká si bola, keď si bola malá? Bola si sama so sebou spokojná? Bola si také to rozradostené dieťa, dievča?
Neviem, či si spomínam úplne na čas, či som bola spokojná alebo či som nebola spokojná. Ale pamätám si, že som veľmi rada plnila úlohy, ktoré mi boli dané, a neviem úplne, s čím to súvisí. A veľmi rada som bola dobré dievčatko, poslušné. Takže asi taká som bola. A podľa mňa nejakú časť som si preniesla aj do svojho dospelého života. Zároveň som si v tom svojom dospelom živote odkryla témy, pri ktorých som si povedala, že trošku budem rebelovať a budem ich otvárať aj v literatúre.
Ktoré sú tie témy, ktoré sú pre teba dôležité?
Pre mňa je najdôležitejšou témou naša životná úloha adoptívnych rodičov. Tej sa venujem v knihe. Samozrejme, téma rómstva, a potom akékoľvek premeny na ženskom tele. Asi v tomto poradí.
Ja som rozmýšľala nad tým, že by bolo krásne aj počuť úryvok z tvojej knihy. A keď si hovorila aj o tom adoptívnom, o tej úlohe adoptívnej matky alebo otca, rodiča, tak tam je jeden taký veľmi pekný úryvok. Mohla by som ťa poprosiť, že by si nám prečítala z knižky?
Veľmi rada: „Doktor sa na nás pozrel a ja som vytušila, že z toho pohľadu dieťa nebude. Vysvetlil všetky možnosti, jasné a pochopiteľné, vrátili sme sa domov, plač nám pomohol, aj výčitky. Svet nás chápal, v jeho očiach sme boli jedni z mnohých, v našich sme boli len my.
Ďakujem veľmi pekne, je to krásne. Ty si hovorila, že kniha nie je autobiografická, ale aj tu sa vlastne ukazuje, že tá roztrieštenosť autorského subjektu je vždy prítomná, že to autorstvo sa nezaprie. Ale toto je úžasný, veľmi silný úryvok.
Tie autobiografické črty podľa mňa nájdeš v každej knihe. Keď trošku poznáš životopis autora – alebo jeho životnú cestu, možno ani nie životopis –, tak cítiš, že toto môže byť založené na nejakých skutočných udalostiach. A takisto to bolo aj v mojich prózach – určite tam nájdeš škvrny môjho života, niekde pokvapkané v strede. Ak ma poznáš, tak to rozoznáš.
Zároveň určite je mnoho ľudí, ktorí si myslia – a možno ti to aj povedali: „Tu som sa našla. Vo vašej knihe som mala pocit, že takéto niečo som zažila, len som nemala nikdy priestor o tom hovoriť.“ Stretla si sa aj s takou reakciou, s takým názorom, že niekto za tebou prišiel a poďakoval sa ti, že ty si bola tá, ktorá to dokázala vysloviť, napísať, odovzdať svetu?
Stretla som sa s mnohými takýmito názormi, aj s tým, že možno niekto mi to nedokázal úplne povedať, ale napísal mi to trebárs do nejakých četov. A dokonca som sa stretla aj s reakciou mužskou, keď som vlastne mala pocit, že tam by som už mohla nejako prestreliť, keď to čítal muž. A mala som tiež veľmi pozitívne reakcie, že ten ženský údel asi nie je taký ľahký, ako sme si mysleli. A to je fajn, že vidia, že to ženstvo má aj niektoré stránky, ktoré sú iné, ako ich majú muži. A je veľmi fajn vedieť, že vedia byť veľmi ťažké a že oni to cítia z toho textu.
Ty máš, Janka, s manželom adoptované dve deti: dvojročnú Žofku a Jožka, ktorý bude mať teraz 8 rokov.
Presne tak.
Ale ty si vlastne už ako dievča alebo ako mladá niekde mala tú tému adopcie zachytenú. V nejakom denníčku? Lebo ja som čítala jeden rozhovor s tebou, a teda tá myšlienka tam bola. Spomínaš si na to ešte?
Spomínam si na to dobre. Ja som to totiž nejako tušila. Ja neviem, či to vôbec existuje, ale v nejakom svojom podvedomí som cítila, že biologické deti mať nebudem. A vtedy som si napísala, že nevadí, že ja si predsa deti môžem adoptovať a že to aj urobím. Že to bol teda kontext toho všetkého, že to podvedomie nejako asi pracovalo dopredu o pár rokov alebo neviem.
A potom išiel život a asi si rozmýšľala len nad tým, že budete mať s manželom svoje vlastné deti. Aké bolo to obdobie, keď ste verili v to, že toto bude riešenie, že vy dvaja budete biologickými rodičmi? Bolo to dlhé obdobie?
Bolo to dlhé obdobie. Podľa mňa každé obdobie v tom skúšaní je dlhé. A my sme skúšali 5 rokov a potom vlastne… nám lekári povedali, že teda nie, že touto cestou to asi nepôjde. A ponúkali nám rôzne iné alternatívy, ale my sme po nejakom čase – dva týždne sme chodili okolo seba po tom vyjadrení od lekárov a fungovali sme viac vedľa seba ako so sebou, a po tých dvoch týždňoch sme si sadli, dali sme si túto tému na stôl a riešili sme, čo ďalej. A môj manžel povedal, že poďme do toho, poďme do tej adopcie. Ja som v tom mala jasno asi teda od toho detstva, že toto je cesta pre mňa prijateľná. A keď s tým bol v poriadku aj môj manžel a videla som, že to nie je kvôli nejakému záväzku voči mne, tak som sa rozhodla – tak teda poďme do toho.
Čo sa stalo potom? Lebo jedna vec je to rozhodnutie a potom príde asi dlhšia cesta, ktorá nie je úplne jednoduchá. Ako vyzerala tá vaša?
Pre mňa je to možno také zvláštne, ale mne padol veľký kameň zo srdca, keď nám povedali, že biologicky dieťa mať nebudeme. A bolo to preto, lebo som už bola taká unavená z tých piatich rokov a neustáleho skúšania hormonálnej liečby, že už som proste nechcela skúšať. Ja som to už akoby vzdala pár dní predtým, len som potrebovala ešte počuť od lekára, že to tak je, že môžete to vzdať a pustiť z rúk. A keď sa to stalo, tak sa mi hrozne uľavilo. A potom, keď sme vypisovali tie papiere, to už bolo iba… pre mňa to bolo už iba, ako keby som už bola tehotná, že čakáme na dieťa, čakáme ho, už je tu niekde, len ešte nevieme, kde konkrétne. Maminka vie, že je v brušku, ja som vedela, že je niekde na Slovensku. Takže už sme potom len čakali, mali sme ešte, samozrejme, prípravy v Návrate. To by mala byť povinná jazda podľa mňa pre každého rodiča, nielen adoptívneho. Sú to skvelé veci. A potom, keď už sme boli zaradení do zoznamu, sme už vedeli, že nám môžu zavolať kedykoľvek. A zavolali nám o tri mesiace, že existuje chlapček.
O tom je aj tvoja knižka Bernardína a iné ženy o generačnej traume, o rôznych informáciách, ktoré si odovzdávame z generácie na generáciu, aj o rôznych vzorcoch. Ty si mala nejakú tému, pri ktorej si zacítila, že to chceš robiť úplne inak, ako to robili tvoji predkovia?
Určite som mala, ale aby som teda uviedla veci na správnu mieru. Táto kniha nie je autobiografia, to je asi jasné, že sa to ani nedá. Ale mala som veľa vecí, ktoré človek chce robiť proste inak. U nás sa síce rozprávalo veľa, ale niektoré témy, ako menštruácia, zostávali pod nejakým rúškom tajomstva alebo tabu. A takisto to bolo aj trebárs s adopciou, ani to nebola úplne otvorená téma u nás. Až vlastne po tých mojich smútkoch, ktoré moja mama prežívala so mnou, keď sme zisťovali, že opäť nie sme tehotní, opäť nie som tehotná, tak vtedy mi vlastne – pamätám si ten telefonát, že choďte si už, prosím, podať tie papiere na adopciu. A to bolo veľké gesto. Od nej som videla, že ona cíti, že ja to tak proste mám. A že ona sa vlastne tomu prispôsobí a prijme ma takú. To pre mňa bolo veľmi silné.
A pamätáš si asi dobre ten deň, keď prišiel Jožko do vašej rodiny. Čo je taký ten obraz, ktorý sa ti teraz objaví, keď si na to spomenieš? Ako to vyzeralo?
Ja… opäť nás prevádzal Návrat aj na to miesto do nemocnice, kde Jojko ešte ležal. A ja si pamätám obrovskú podporu nemocnice napríklad, Prešovskej nemocnice. Pamätám si ich ústretovosť v tom, že sme mohli za tým Jojim chodiť a byť tam s ním. A ten prvý moment si pamätám, že som mala obrovský strach. A opäť to bol zase strach z neprijatia, ale bolo to veľmi nelogické, lebo to bábätko nemá ešte úplne... on mal šesť týždňov, nemal ešte vedomie prijať alebo neprijať, odsúdiť človeka. Toto deti nemajú. Ale ja som napriek tomu cítila strach, že ma neprijme. A vedela som, že ten strach je nelogický, ale proste tam bol. A potom, keď som ho zbadala, tak som sa rozplakala a bežala som hneď k nemu. Môj manžel zostal s lekárkou a zisťoval jeho zdravotný stav, lebo bol teda po náročnej operácii. A ja som proste upustila od všetkej svojej pragmatickosti a systematickosti, ktorú v sebe nejako mám, úplne som išla emotívne do všetkého a bolo to veľmi silné.
A čo je také najkrajšie, ak môžeš povedať, v rámci vášho vzťahu? Čo ťa možno aj prekvapilo v rámci pocitu? Lebo hovorili sme o vnútornom prežívaní, ty si aj v minulosti hovorila v rôznych rozhovoroch, že to je jedna z tém, ktorá je pre teba veľmi dôležitá, vnútorné prežívanie a otváranie týchto tém. Tak keby si mohla prezradiť, čo je pre teba také niečo proste krásne, čo si si nemyslela, že môžeš cítiť, a stalo sa.
Pre mňa to bolo paradoxne, ako som povedala, veľmi silné od začiatku, a potom som s Jojim zostala v nemocnici niekoľko dní a pamätám si noc, keď sme boli úplne sami v izbe a spievala som mu piesne, čo som tuším ešte nikdy nehovorila. A ja som videla, ako ma celý čas pozoruje a celý čas ma skúša takými zvláštnymi zvukmi. Ako keby mrnkal do toho celého. A potom mi sestričky povedali, že už si musím chodiť sama po mlieko. To už bolo niekoľký deň, že už aby som ho pustila z rúk a išla si po to mlieko sama. A len čo som stlačila kľučku, začal hrozne plakať. A treba povedať, že môj syn šesť a pol týždňa neplakal. Po pôrode neplakal, po operácii neplakal, hoci mal veľké bolesti. A viem to preto, lebo tú operáciu absolvoval potom znova a tie bolesti boli katastrofálne. A on tú bolesť tak držal hlboko v sebe, že proste neplakal. A rozplakal sa, keď počul tú kľučku, že odchádzam. Začal plakať. Ja som vlastne vtedy zistila, že on sa úplne upol na tú osobu, na tú jednu vzťahovú osobu, ktorá ho dvíhala, spievala mu, prebaľovala ho a prezliekala, umývala, a on vlastne totálne priľnul ku mne. A to bol pre mňa taký silný moment! Sestričky prišli, že ako je možné, že on plače. A ja som povedala, že to je v poriadku, lebo teraz už má komu. A toto bol pre mňa asi najsilnejší moment z tých prvých rokov rodičovstva.
Obe vaše detičky sú rómskeho pôvodu a ty si opätovne hovorila, že pre teba je veľmi dôležitá otvorenosť a rozprávanie o veciach jednoducho otvorene. A mňa by zaujímalo, či ste sa – ja stále hovorím, že či si, či si, ale aj s manželom – či sa o tom rozprávate so svojimi deťmi. Či je to pre vás dôležité, aby odmala vedeli aj túto líniu svojej jedinečnosti
Žofka má ešte iba dva roky, takže s ňou hovoríme viac-menej ešte iba v nejakom rozprávkovom režime. To sme používali aj pri Jojovi, o chlapčekovi, ktorý sa narodil v Prešove – rozprávku sme si vymysleli, také styčné body sme dodržali a ostatné sme dovymýšľali. Proste sme mu hovorili rozprávku o tom, kým je a kým sa môže stať v budúcnosti. Ale s Jojim hovoríme otvorene a mne sa veľmi páčia také tie, že keď si vlastne poviem, že to robím dobre – to odkomunikovanie rómstva –, keď mu poviem, že Joji, ty máš výborné analytické myslenie, a on mi na to povie: „Mami, ale to je preto, že som Róm.“ To sú také krásne vety, on vlastne verí, že to rómstvo je skvelé. A prečo tomu verí? Lebo my veríme s mojím manželom, že to rómstvo proste v sebe skrýva hrozne veľa.
On teraz už chodí do školy. Aké to bolo, keď ste sa rozhodovali a rozmýšľali ste nad tými rôznymi možnosťami? Lebo tých možností je kopec a veľmi výrazne ovplyvňujú potom celý náš život: kam chodíme do školy, akým spôsobom sme vzdelávaní… Vy ste sa ako rozhodli?
My sme na začiatku, ako som hovorila, že nás Návrat neopustil, my sme neopustili Návrat a radili sme sa aj s nimi, že čo do budúcna pre nášho syna… a vtedy padlo také, že Rozmanita je teraz tu nová – relatívne nová – a že je to veľmi dobrý koncept. Spolupracujú s Návratom, vedia pracovať s rómstvom, vedia pracovať s adoptívnymi, pestúnskymi deťmi a akurát jedna vec je, že žrebujú zo skupín.
Čo to znamená, že žrebujú?
Majú rôzne skupiny, aby tá trieda v Rozmanite lícovala triedu bežnej školy, tak si vytvoria také svoje skupinky, percentuálne musia lícovať bežnú triedu a z tej skupinky si vyžrebujú žiaka do triedy. No a nás vyžrebovali, takže to nebolo šťastie, to bola proste nejaká ruka zhora, ktorá to žrebovala, a teda pre nás je Rozmanita takým tiež druhým skvelým partnerom vo výchove. Ja to cítim, že to nie je len vzdelávanie, to je proste úplne iný proces, to je proste pochopenie toho, že dieťa je citlivé, to je pochopenie toho, že dieťa je preťažené, že si ide sadnúť do kútika pokoja a potrebuje stláčať nejaké predmety, ktoré náš Joji má rád, on veľmi rád vyjadruje aj emóciu tým, že niečo stláča, čiže tam presne toto je, toto pochopenie a cítenie tej empatie k dieťaťu. To neponúka každá škola a škôlka.
Ty si niekedy uvedomuješ alebo rozmýšľaš nad tým, že nemôžeš svojim deťom dať úplne všetko, aj v súvislosti s témou rómstva?
Ich rómska identita, na ktorú ja ako keby nemám úplne dosah, je tu s nami od začiatku a vedela som od začiatku, do čoho idem, aj môj manžel to vedel a vedeli sme, že budeme musieť túto tému otvárať inak a že v nej budeme určite potrebovať podporu, ale našťastie máme veľa priateľov, ktorí sú Rómovia, majú sami rómske alebo polorómske deti, Návrat nám dáva podporu, ktorú potrebujeme aj v tejto otázke, a ja mám pocit, že zatiaľ – neviem, ako to do budúcna bude, ale zatiaľ ju celkom dobre vykrývame. Aj tie otázky k tomu celému, že kto je vlastne Róm a prečo je tu a tak ďalej. A prečo ja som Róm a ty si gadžovka, ako sa u nás hovorí.
Chcela by som sa ešte spýtať na tvoju prácu v dm drogerie markt, lebo ty si aj koordinátorkou duálneho programu vzdelávania pre marginalizované skupiny.
Ďakujem.
Čo to vlastne znamená? Čo robíš? Ako vyzerá tvoja práca?
To slovo koordinátor – ja nehovorím, že ho nemám rada, ale koordinátor úplne nevystihuje to, čo robím. Ale som veľmi rada, že sa na to pýtaš, lebo tá moja súkromná osoba sa nejako spojila s mojou pracovnou osobou a snažím sa nejakým spôsobom byť takým buddym, takým kamošom, človekom na telefóne pre našich žiakov, ktorí sú z marginalizovaných skupín. Teda snažím sa ich podporiť, keď majú nejaké aj súkromné problémy. Snažím sa ich navštevovať, stretávať sa s nimi. Máme ich po celom Slovensku, takže aj teraz v pondelok som bola v Košiciach, v Bardejove na návštevách v komunitných centrách. Spolupracujeme teda s inými neziskovými organizáciami, s Človekom v ohrození, ale aj s komunitnými centrami, ktoré sú priamo na mieste. A snažíme sa vlastne tým našim žiakom, ktorí začali na inej štartovacej čiare – to je dôležité povedať, že oni vlastne potrebujú v niečom podržať a potrebujú podporu od nás, aby zvládli prísť k tej štartovacej čiare, a potom sa rozbehnú. Nevidím vôbec žiaden dôvod, prečo by to tak nebolo. A ja som teda tým, kto by im mohol podať ruku, keby ju prijali.
Ako sa napríklad dá aj prihlásiť do takéhoto niečoho? Je to program, že keď niekto napríklad spadá do tej skupiny, tak existujú možnosti, ako sa k vám dostať?
Je to tradičné prihlasovanie cez našu stránku, duálne vzdelávanie. A, samozrejme, máme aj podmienky, ktoré musia byť splnené. Napríklad, že musí mať predajňa časový priestor na to, aby prijala nejakého žiaka do duálneho vzdelávania.
Predajňa musí mať napríklad vyškoleného inštruktora, lebo to nejde bez toho, bez certifikovanej predajne by sme nemohli prijať žiadneho žiaka do nej. Čiže je tam viacero vecí, ktoré musia byť splnené. A keď to vyjde a zaklapne, tak to vieme potom spustiť a je to potom veľmi fajn.
Znie to úžasne. Predstavujem si, že máš viacero takých vrstiev, však všetci máme viacero vrstiev. Ale je to napríklad táto práca, ktorú robíš, potom je to byť manželkou, byť určite priateľkou, byť mamou dvoch detí. Je to aj tá vrstva byť spisovateľkou. Teraz myslím, že ten rok bol veľmi intenzívny. O niekoľko dní sa dozvieme, kto získa ocenenie Anasoft litera. Ty máš asi pred sebou ešte aj nejaké besedy s týmto spojené, možno aj iba tak s literatúrou. Ako to vnímaš? Je to niekedy naozaj veľmi náročné, všetky tieto úlohy prepojiť a ešte vlastne si nájsť aj čas, možno len sama pre seba?
Ja by som povedala, že teraz si veľmi užívam, veľmi dlho som bola len maminou. A veľmi si užívam, že teraz už vidím aj to svoje osobné v tom celom. Že aj nejaké ciele mám, nejaké možno odvážne plány do budúcna. A mne to veľmi tak… ma to tak podľa mňa povzbudilo. Aj to, že som tú knihu nakoniec dotiahla a že je už vonku, aj to, že som sa vrátila späť po materskej do dm, aj to, že som dostala túto ponuku vlastne pracovať. Povedala by som, že to je niečo, čo by som, keby som chcela, tak si to nevyberiem preto, lebo by som nevedela, že také niečo existuje. Ja som dostala ponuku – poď s nami do toho, máme pocit, že ty by si tam bola tá správna osoba, a to bolo skvelé. To je proste niečo, v čo by som sa neodvážila ani dúfať, že sa mi stane.
Ešte by som rada vedela, lebo už vidím, že nám bliká čas, v rámci tvojich kníh, že ak by bolo niečo, čo by si mali čitatelia a čitateľky odniesť po prečítaní, a tú istú otázku by som ti položila aj v súvislosti s tvojimi, vašimi deťmi: čo je pre teba dôležité, aby si odniesli, alebo čo by si bola rada, ak by v sebe mali vaše deti, keď budú dospelí?
Ja by som chcela, aby moje deti vedeli, že je v poriadku, keď žene začnú rásť prsia, je v poriadku, keď jej v istom veku začnú prsia ovísať, a chcela by som, aby vedeli aj to, že je v poriadku byť Rómom alebo Aziatom, alebo, ja neviem, fialovým, keď chcú. A dokonca by som povedala, že by to malo byť aj žiadané, aby sme boli iní, aby sme neboli rovnakí.
Našou dnešnou témou bola blízkosť medzi ľuďmi, ktorí nemusia byť rovnakí. V rodine, v škole aj v práci sa môže táto blízko začínať tým, že druhému venujeme pozornosť a umožníme mu, aby bol sám sebou. Mojou hostkou bola spisovateľka Jana Cigániková, autorka knihy Bernardína a iné ženy a koordinátorka duálneho vzdelávania pre marginalizované skupiny v rezorte spolupracovník dm drogerie markt.
Ďakujeme, že ste nás počúvali. Dovidenia pri ďalšej epizóde dm podcastu.
Asi každý z nás má v hlave nejakú predstavu o svojom živote: kým budeme, s kým budeme, akú budeme mať rodinu. Niekedy nás však cesta, ktorú sme si nevybrali, privedie k životu, ktorý by sme si nevedeli ani len predstaviť. Moja dnešná hostka o tom vie veľa. Jana Cigániková je spisovateľka, mama dvoch adoptovaných detí a koordinátorka duálneho vzdelávania pre marginalizované skupiny v rezorte Spolupracovník dm drogerie markt.
Otvorene hovorí o neplodnosti, adopcii aj o tom, ako so svojimi deťmi pracuje s ich rómskou identitou. Ako spisovateľka sa vo svojej knihe Bernardína a iné ženy pozerá na rôzne podoby materstva, rodiny a ženského života.
Dnes sa budeme rozprávať aj o jedinečnosti. O tom, prečo nemusíme byť rovnakí, aby sme si boli blízki. A prečo možno najväčším darom, ktorý môžeme dať druhým, je priestor byť samými sebou.
Janka, vitaj v dm podcaste.
Ahoj, ďakujem za pozvanie.
Ďakujeme veľmi pekne, že si naše pozvanie prijala. Bernardína a iné ženy – to je kniha, ktorá vyšla minulý rok. Je to tvoj debut. Písala si túto knižku 6 rokov, a keď vyšla, prišla veľmi pozitívna vlna – aj v rámci čitateľstva, aj v rámci literátov. A to, že sa dostala do nominácie najprestížnejšej literárnej ceny Anasoft litera, je podľa mňa obrovský úspech. Tak ja by som sa úplne na začiatku chcela spýtať, ako sa cítiš, keď vidíš túto knihu. Si spokojná? Cítiš takú tú spokojnosť sama so sebou?
Či som spokojná, že tá kniha vyšla? Som veľmi spokojná, že vyšla, že je vonku. Ja som nejakým spôsobom možno potrebovala niečo napísať, aby som si možno nejaké veci spracovala sama. A zároveň mám niekedy pocit takého zmätenia až neistoty, lebo človek ide vlastne s kožou na trh. A potom prichádza aj trošku smútok, že niektoré veci sú vonku a že sú na verejnosti. Čiže naozaj – ako sa zobudím, tak sa cítim s tou knihou. Ale myslím si, že prevláda práve to, že som rada, že je to vonku.
Keď si povedala smútok, tak na mnohých miestach som mala pocit, že si mala obrovskú odvahu tak otvorene písať o rôznych témach, ktoré sú aj dnes tabuizované. Sú to možno premeny dievčaťa v ženu, je to starnutie ženy, sú to rôzne vzťahy, ktoré v rodinách sú, o ktorých sa mlčí. Je toto možno to, čo si si potom neskôr uvedomila? Že možno niektorí ľudia hovoria „Aha, toto bude autobiografia“ – táto línia? Alebo čo je vlastne to, čo spájaš so strachom, keď rozmýšľaš o tejto knižke?
U mňa jednoznačne hrá najväčšiu rolu strach z neprijatia. A je jedno, či to je neprijatie mojej knihy alebo mojej osoby, ale ten strach tam je. A to prežívam prakticky neustále. A k tej knihe – ešte si hovorila, že tam odkrývam niektoré veci, ktoré sa možno ani úplne nehovoria nahlas. A ja mám pocit, že práve by sa mali a že to ženstvo zostáva ešte stále, mám pocit, témou trošku tabuizovanou. A aj keď sa za posledných 20 – 30 rokov veľa vecí zmenilo, aj tak mám pocit, že ešte tam pod tým kobercom niečo zostalo.
Ale je niečo, čo by si spravila úplne inak?
Dnes som sa zobudila tak, že nie. Že by som všetko spravila tak, ako som spravila. Ale občas sa budím s takou náladou, že niektoré veci som mohla napísať inak alebo niektoré veci som mohla nenapísať. Alebo sa občas zobudím taká veľmi odvážna, že som mohla napísať viac. Takže je to asi o tom, ako sa človek nastaví v ten-ktorý deň a v to-ktoré aj možno také vnútorné prežívanie, aké má.
Aká si bola, keď si bola malá? Bola si sama so sebou spokojná? Bola si také to rozradostené dieťa, dievča?
Neviem, či si spomínam úplne na čas, či som bola spokojná alebo či som nebola spokojná. Ale pamätám si, že som veľmi rada plnila úlohy, ktoré mi boli dané, a neviem úplne, s čím to súvisí. A veľmi rada som bola dobré dievčatko, poslušné. Takže asi taká som bola. A podľa mňa nejakú časť som si preniesla aj do svojho dospelého života. Zároveň som si v tom svojom dospelom živote odkryla témy, pri ktorých som si povedala, že trošku budem rebelovať a budem ich otvárať aj v literatúre.
Ktoré sú tie témy, ktoré sú pre teba dôležité?
Pre mňa je najdôležitejšou témou naša životná úloha adoptívnych rodičov. Tej sa venujem v knihe. Samozrejme, téma rómstva, a potom akékoľvek premeny na ženskom tele. Asi v tomto poradí.
Ja som rozmýšľala nad tým, že by bolo krásne aj počuť úryvok z tvojej knihy. A keď si hovorila aj o tom adoptívnom, o tej úlohe adoptívnej matky alebo otca, rodiča, tak tam je jeden taký veľmi pekný úryvok. Mohla by som ťa poprosiť, že by si nám prečítala z knižky?
Veľmi rada: „Doktor sa na nás pozrel a ja som vytušila, že z toho pohľadu dieťa nebude. Vysvetlil všetky možnosti, jasné a pochopiteľné, vrátili sme sa domov, plač nám pomohol, aj výčitky. Svet nás chápal, v jeho očiach sme boli jedni z mnohých, v našich sme boli len my.
Ďakujem veľmi pekne, je to krásne. Ty si hovorila, že kniha nie je autobiografická, ale aj tu sa vlastne ukazuje, že tá roztrieštenosť autorského subjektu je vždy prítomná, že to autorstvo sa nezaprie. Ale toto je úžasný, veľmi silný úryvok.
Tie autobiografické črty podľa mňa nájdeš v každej knihe. Keď trošku poznáš životopis autora – alebo jeho životnú cestu, možno ani nie životopis –, tak cítiš, že toto môže byť založené na nejakých skutočných udalostiach. A takisto to bolo aj v mojich prózach – určite tam nájdeš škvrny môjho života, niekde pokvapkané v strede. Ak ma poznáš, tak to rozoznáš.
Zároveň určite je mnoho ľudí, ktorí si myslia – a možno ti to aj povedali: „Tu som sa našla. Vo vašej knihe som mala pocit, že takéto niečo som zažila, len som nemala nikdy priestor o tom hovoriť.“ Stretla si sa aj s takou reakciou, s takým názorom, že niekto za tebou prišiel a poďakoval sa ti, že ty si bola tá, ktorá to dokázala vysloviť, napísať, odovzdať svetu?
Stretla som sa s mnohými takýmito názormi, aj s tým, že možno niekto mi to nedokázal úplne povedať, ale napísal mi to trebárs do nejakých četov. A dokonca som sa stretla aj s reakciou mužskou, keď som vlastne mala pocit, že tam by som už mohla nejako prestreliť, keď to čítal muž. A mala som tiež veľmi pozitívne reakcie, že ten ženský údel asi nie je taký ľahký, ako sme si mysleli. A to je fajn, že vidia, že to ženstvo má aj niektoré stránky, ktoré sú iné, ako ich majú muži. A je veľmi fajn vedieť, že vedia byť veľmi ťažké a že oni to cítia z toho textu.
Ty máš, Janka, s manželom adoptované dve deti: dvojročnú Žofku a Jožka, ktorý bude mať teraz 8 rokov.
Presne tak.
Ale ty si vlastne už ako dievča alebo ako mladá niekde mala tú tému adopcie zachytenú. V nejakom denníčku? Lebo ja som čítala jeden rozhovor s tebou, a teda tá myšlienka tam bola. Spomínaš si na to ešte?
Spomínam si na to dobre. Ja som to totiž nejako tušila. Ja neviem, či to vôbec existuje, ale v nejakom svojom podvedomí som cítila, že biologické deti mať nebudem. A vtedy som si napísala, že nevadí, že ja si predsa deti môžem adoptovať a že to aj urobím. Že to bol teda kontext toho všetkého, že to podvedomie nejako asi pracovalo dopredu o pár rokov alebo neviem.
A potom išiel život a asi si rozmýšľala len nad tým, že budete mať s manželom svoje vlastné deti. Aké bolo to obdobie, keď ste verili v to, že toto bude riešenie, že vy dvaja budete biologickými rodičmi? Bolo to dlhé obdobie?
Bolo to dlhé obdobie. Podľa mňa každé obdobie v tom skúšaní je dlhé. A my sme skúšali 5 rokov a potom vlastne… nám lekári povedali, že teda nie, že touto cestou to asi nepôjde. A ponúkali nám rôzne iné alternatívy, ale my sme po nejakom čase – dva týždne sme chodili okolo seba po tom vyjadrení od lekárov a fungovali sme viac vedľa seba ako so sebou, a po tých dvoch týždňoch sme si sadli, dali sme si túto tému na stôl a riešili sme, čo ďalej. A môj manžel povedal, že poďme do toho, poďme do tej adopcie. Ja som v tom mala jasno asi teda od toho detstva, že toto je cesta pre mňa prijateľná. A keď s tým bol v poriadku aj môj manžel a videla som, že to nie je kvôli nejakému záväzku voči mne, tak som sa rozhodla – tak teda poďme do toho.
Čo sa stalo potom? Lebo jedna vec je to rozhodnutie a potom príde asi dlhšia cesta, ktorá nie je úplne jednoduchá. Ako vyzerala tá vaša?
Pre mňa je to možno také zvláštne, ale mne padol veľký kameň zo srdca, keď nám povedali, že biologicky dieťa mať nebudeme. A bolo to preto, lebo som už bola taká unavená z tých piatich rokov a neustáleho skúšania hormonálnej liečby, že už som proste nechcela skúšať. Ja som to už akoby vzdala pár dní predtým, len som potrebovala ešte počuť od lekára, že to tak je, že môžete to vzdať a pustiť z rúk. A keď sa to stalo, tak sa mi hrozne uľavilo. A potom, keď sme vypisovali tie papiere, to už bolo iba… pre mňa to bolo už iba, ako keby som už bola tehotná, že čakáme na dieťa, čakáme ho, už je tu niekde, len ešte nevieme, kde konkrétne. Maminka vie, že je v brušku, ja som vedela, že je niekde na Slovensku. Takže už sme potom len čakali, mali sme ešte, samozrejme, prípravy v Návrate. To by mala byť povinná jazda podľa mňa pre každého rodiča, nielen adoptívneho. Sú to skvelé veci. A potom, keď už sme boli zaradení do zoznamu, sme už vedeli, že nám môžu zavolať kedykoľvek. A zavolali nám o tri mesiace, že existuje chlapček.
O tom je aj tvoja knižka Bernardína a iné ženy o generačnej traume, o rôznych informáciách, ktoré si odovzdávame z generácie na generáciu, aj o rôznych vzorcoch. Ty si mala nejakú tému, pri ktorej si zacítila, že to chceš robiť úplne inak, ako to robili tvoji predkovia?
Určite som mala, ale aby som teda uviedla veci na správnu mieru. Táto kniha nie je autobiografia, to je asi jasné, že sa to ani nedá. Ale mala som veľa vecí, ktoré človek chce robiť proste inak. U nás sa síce rozprávalo veľa, ale niektoré témy, ako menštruácia, zostávali pod nejakým rúškom tajomstva alebo tabu. A takisto to bolo aj trebárs s adopciou, ani to nebola úplne otvorená téma u nás. Až vlastne po tých mojich smútkoch, ktoré moja mama prežívala so mnou, keď sme zisťovali, že opäť nie sme tehotní, opäť nie som tehotná, tak vtedy mi vlastne – pamätám si ten telefonát, že choďte si už, prosím, podať tie papiere na adopciu. A to bolo veľké gesto. Od nej som videla, že ona cíti, že ja to tak proste mám. A že ona sa vlastne tomu prispôsobí a prijme ma takú. To pre mňa bolo veľmi silné.
A pamätáš si asi dobre ten deň, keď prišiel Jožko do vašej rodiny. Čo je taký ten obraz, ktorý sa ti teraz objaví, keď si na to spomenieš? Ako to vyzeralo?
Ja… opäť nás prevádzal Návrat aj na to miesto do nemocnice, kde Jojko ešte ležal. A ja si pamätám obrovskú podporu nemocnice napríklad, Prešovskej nemocnice. Pamätám si ich ústretovosť v tom, že sme mohli za tým Jojim chodiť a byť tam s ním. A ten prvý moment si pamätám, že som mala obrovský strach. A opäť to bol zase strach z neprijatia, ale bolo to veľmi nelogické, lebo to bábätko nemá ešte úplne... on mal šesť týždňov, nemal ešte vedomie prijať alebo neprijať, odsúdiť človeka. Toto deti nemajú. Ale ja som napriek tomu cítila strach, že ma neprijme. A vedela som, že ten strach je nelogický, ale proste tam bol. A potom, keď som ho zbadala, tak som sa rozplakala a bežala som hneď k nemu. Môj manžel zostal s lekárkou a zisťoval jeho zdravotný stav, lebo bol teda po náročnej operácii. A ja som proste upustila od všetkej svojej pragmatickosti a systematickosti, ktorú v sebe nejako mám, úplne som išla emotívne do všetkého a bolo to veľmi silné.
A čo je také najkrajšie, ak môžeš povedať, v rámci vášho vzťahu? Čo ťa možno aj prekvapilo v rámci pocitu? Lebo hovorili sme o vnútornom prežívaní, ty si aj v minulosti hovorila v rôznych rozhovoroch, že to je jedna z tém, ktorá je pre teba veľmi dôležitá, vnútorné prežívanie a otváranie týchto tém. Tak keby si mohla prezradiť, čo je pre teba také niečo proste krásne, čo si si nemyslela, že môžeš cítiť, a stalo sa.
Pre mňa to bolo paradoxne, ako som povedala, veľmi silné od začiatku, a potom som s Jojim zostala v nemocnici niekoľko dní a pamätám si noc, keď sme boli úplne sami v izbe a spievala som mu piesne, čo som tuším ešte nikdy nehovorila. A ja som videla, ako ma celý čas pozoruje a celý čas ma skúša takými zvláštnymi zvukmi. Ako keby mrnkal do toho celého. A potom mi sestričky povedali, že už si musím chodiť sama po mlieko. To už bolo niekoľký deň, že už aby som ho pustila z rúk a išla si po to mlieko sama. A len čo som stlačila kľučku, začal hrozne plakať. A treba povedať, že môj syn šesť a pol týždňa neplakal. Po pôrode neplakal, po operácii neplakal, hoci mal veľké bolesti. A viem to preto, lebo tú operáciu absolvoval potom znova a tie bolesti boli katastrofálne. A on tú bolesť tak držal hlboko v sebe, že proste neplakal. A rozplakal sa, keď počul tú kľučku, že odchádzam. Začal plakať. Ja som vlastne vtedy zistila, že on sa úplne upol na tú osobu, na tú jednu vzťahovú osobu, ktorá ho dvíhala, spievala mu, prebaľovala ho a prezliekala, umývala, a on vlastne totálne priľnul ku mne. A to bol pre mňa taký silný moment! Sestričky prišli, že ako je možné, že on plače. A ja som povedala, že to je v poriadku, lebo teraz už má komu. A toto bol pre mňa asi najsilnejší moment z tých prvých rokov rodičovstva.
Obe vaše detičky sú rómskeho pôvodu a ty si opätovne hovorila, že pre teba je veľmi dôležitá otvorenosť a rozprávanie o veciach jednoducho otvorene. A mňa by zaujímalo, či ste sa – ja stále hovorím, že či si, či si, ale aj s manželom – či sa o tom rozprávate so svojimi deťmi. Či je to pre vás dôležité, aby odmala vedeli aj túto líniu svojej jedinečnosti
Žofka má ešte iba dva roky, takže s ňou hovoríme viac-menej ešte iba v nejakom rozprávkovom režime. To sme používali aj pri Jojovi, o chlapčekovi, ktorý sa narodil v Prešove – rozprávku sme si vymysleli, také styčné body sme dodržali a ostatné sme dovymýšľali. Proste sme mu hovorili rozprávku o tom, kým je a kým sa môže stať v budúcnosti. Ale s Jojim hovoríme otvorene a mne sa veľmi páčia také tie, že keď si vlastne poviem, že to robím dobre – to odkomunikovanie rómstva –, keď mu poviem, že Joji, ty máš výborné analytické myslenie, a on mi na to povie: „Mami, ale to je preto, že som Róm.“ To sú také krásne vety, on vlastne verí, že to rómstvo je skvelé. A prečo tomu verí? Lebo my veríme s mojím manželom, že to rómstvo proste v sebe skrýva hrozne veľa.
On teraz už chodí do školy. Aké to bolo, keď ste sa rozhodovali a rozmýšľali ste nad tými rôznymi možnosťami? Lebo tých možností je kopec a veľmi výrazne ovplyvňujú potom celý náš život: kam chodíme do školy, akým spôsobom sme vzdelávaní… Vy ste sa ako rozhodli?
My sme na začiatku, ako som hovorila, že nás Návrat neopustil, my sme neopustili Návrat a radili sme sa aj s nimi, že čo do budúcna pre nášho syna… a vtedy padlo také, že Rozmanita je teraz tu nová – relatívne nová – a že je to veľmi dobrý koncept. Spolupracujú s Návratom, vedia pracovať s rómstvom, vedia pracovať s adoptívnymi, pestúnskymi deťmi a akurát jedna vec je, že žrebujú zo skupín.
Čo to znamená, že žrebujú?
Majú rôzne skupiny, aby tá trieda v Rozmanite lícovala triedu bežnej školy, tak si vytvoria také svoje skupinky, percentuálne musia lícovať bežnú triedu a z tej skupinky si vyžrebujú žiaka do triedy. No a nás vyžrebovali, takže to nebolo šťastie, to bola proste nejaká ruka zhora, ktorá to žrebovala, a teda pre nás je Rozmanita takým tiež druhým skvelým partnerom vo výchove. Ja to cítim, že to nie je len vzdelávanie, to je proste úplne iný proces, to je proste pochopenie toho, že dieťa je citlivé, to je pochopenie toho, že dieťa je preťažené, že si ide sadnúť do kútika pokoja a potrebuje stláčať nejaké predmety, ktoré náš Joji má rád, on veľmi rád vyjadruje aj emóciu tým, že niečo stláča, čiže tam presne toto je, toto pochopenie a cítenie tej empatie k dieťaťu. To neponúka každá škola a škôlka.
Ty si niekedy uvedomuješ alebo rozmýšľaš nad tým, že nemôžeš svojim deťom dať úplne všetko, aj v súvislosti s témou rómstva?
Ich rómska identita, na ktorú ja ako keby nemám úplne dosah, je tu s nami od začiatku a vedela som od začiatku, do čoho idem, aj môj manžel to vedel a vedeli sme, že budeme musieť túto tému otvárať inak a že v nej budeme určite potrebovať podporu, ale našťastie máme veľa priateľov, ktorí sú Rómovia, majú sami rómske alebo polorómske deti, Návrat nám dáva podporu, ktorú potrebujeme aj v tejto otázke, a ja mám pocit, že zatiaľ – neviem, ako to do budúcna bude, ale zatiaľ ju celkom dobre vykrývame. Aj tie otázky k tomu celému, že kto je vlastne Róm a prečo je tu a tak ďalej. A prečo ja som Róm a ty si gadžovka, ako sa u nás hovorí.
Chcela by som sa ešte spýtať na tvoju prácu v dm drogerie markt, lebo ty si aj koordinátorkou duálneho programu vzdelávania pre marginalizované skupiny.
Ďakujem.
Čo to vlastne znamená? Čo robíš? Ako vyzerá tvoja práca?
To slovo koordinátor – ja nehovorím, že ho nemám rada, ale koordinátor úplne nevystihuje to, čo robím. Ale som veľmi rada, že sa na to pýtaš, lebo tá moja súkromná osoba sa nejako spojila s mojou pracovnou osobou a snažím sa nejakým spôsobom byť takým buddym, takým kamošom, človekom na telefóne pre našich žiakov, ktorí sú z marginalizovaných skupín. Teda snažím sa ich podporiť, keď majú nejaké aj súkromné problémy. Snažím sa ich navštevovať, stretávať sa s nimi. Máme ich po celom Slovensku, takže aj teraz v pondelok som bola v Košiciach, v Bardejove na návštevách v komunitných centrách. Spolupracujeme teda s inými neziskovými organizáciami, s Človekom v ohrození, ale aj s komunitnými centrami, ktoré sú priamo na mieste. A snažíme sa vlastne tým našim žiakom, ktorí začali na inej štartovacej čiare – to je dôležité povedať, že oni vlastne potrebujú v niečom podržať a potrebujú podporu od nás, aby zvládli prísť k tej štartovacej čiare, a potom sa rozbehnú. Nevidím vôbec žiaden dôvod, prečo by to tak nebolo. A ja som teda tým, kto by im mohol podať ruku, keby ju prijali.
Ako sa napríklad dá aj prihlásiť do takéhoto niečoho? Je to program, že keď niekto napríklad spadá do tej skupiny, tak existujú možnosti, ako sa k vám dostať?
Je to tradičné prihlasovanie cez našu stránku, duálne vzdelávanie. A, samozrejme, máme aj podmienky, ktoré musia byť splnené. Napríklad, že musí mať predajňa časový priestor na to, aby prijala nejakého žiaka do duálneho vzdelávania.
Predajňa musí mať napríklad vyškoleného inštruktora, lebo to nejde bez toho, bez certifikovanej predajne by sme nemohli prijať žiadneho žiaka do nej. Čiže je tam viacero vecí, ktoré musia byť splnené. A keď to vyjde a zaklapne, tak to vieme potom spustiť a je to potom veľmi fajn.
Znie to úžasne. Predstavujem si, že máš viacero takých vrstiev, však všetci máme viacero vrstiev. Ale je to napríklad táto práca, ktorú robíš, potom je to byť manželkou, byť určite priateľkou, byť mamou dvoch detí. Je to aj tá vrstva byť spisovateľkou. Teraz myslím, že ten rok bol veľmi intenzívny. O niekoľko dní sa dozvieme, kto získa ocenenie Anasoft litera. Ty máš asi pred sebou ešte aj nejaké besedy s týmto spojené, možno aj iba tak s literatúrou. Ako to vnímaš? Je to niekedy naozaj veľmi náročné, všetky tieto úlohy prepojiť a ešte vlastne si nájsť aj čas, možno len sama pre seba?
Ja by som povedala, že teraz si veľmi užívam, veľmi dlho som bola len maminou. A veľmi si užívam, že teraz už vidím aj to svoje osobné v tom celom. Že aj nejaké ciele mám, nejaké možno odvážne plány do budúcna. A mne to veľmi tak… ma to tak podľa mňa povzbudilo. Aj to, že som tú knihu nakoniec dotiahla a že je už vonku, aj to, že som sa vrátila späť po materskej do dm, aj to, že som dostala túto ponuku vlastne pracovať. Povedala by som, že to je niečo, čo by som, keby som chcela, tak si to nevyberiem preto, lebo by som nevedela, že také niečo existuje. Ja som dostala ponuku – poď s nami do toho, máme pocit, že ty by si tam bola tá správna osoba, a to bolo skvelé. To je proste niečo, v čo by som sa neodvážila ani dúfať, že sa mi stane.
Ešte by som rada vedela, lebo už vidím, že nám bliká čas, v rámci tvojich kníh, že ak by bolo niečo, čo by si mali čitatelia a čitateľky odniesť po prečítaní, a tú istú otázku by som ti položila aj v súvislosti s tvojimi, vašimi deťmi: čo je pre teba dôležité, aby si odniesli, alebo čo by si bola rada, ak by v sebe mali vaše deti, keď budú dospelí?
Ja by som chcela, aby moje deti vedeli, že je v poriadku, keď žene začnú rásť prsia, je v poriadku, keď jej v istom veku začnú prsia ovísať, a chcela by som, aby vedeli aj to, že je v poriadku byť Rómom alebo Aziatom, alebo, ja neviem, fialovým, keď chcú. A dokonca by som povedala, že by to malo byť aj žiadané, aby sme boli iní, aby sme neboli rovnakí.
Našou dnešnou témou bola blízkosť medzi ľuďmi, ktorí nemusia byť rovnakí. V rodine, v škole aj v práci sa môže táto blízko začínať tým, že druhému venujeme pozornosť a umožníme mu, aby bol sám sebou. Mojou hostkou bola spisovateľka Jana Cigániková, autorka knihy Bernardína a iné ženy a koordinátorka duálneho vzdelávania pre marginalizované skupiny v rezorte spolupracovník dm drogerie markt.
Ďakujeme, že ste nás počúvali. Dovidenia pri ďalšej epizóde dm podcastu.