Jany Landl: Sme stvorení na pohyb

Ahojte, vítam vás pri počúvaní nášho ďalšieho dm podcastu. Dnes sa budeme baviť o športe, pohybe, motivácii  na cvičenie a beh s fitnes trénerom a milovníkom zdravého životného štýlu Janym Landlom, ktorého už o pár dní budete môcť stretnúť na jubilejnom desiatom ročníku dm ženského behu, v rámci ktorého sa postará o skupinové rozcvičky pred jednotlivými štartmi.
Jany, vitaj, ahoj!

Ahoj, ďakujem veľmi krásne. :)

Jany, ty si bývalým majstrom Európy a niekoľkonásobný majster Slovenska v karate, pár titulov máš na svojom konte z majstrovstiev Európy či Slovenska vo fitnes, vyše dvadsať rokov pôsobíš aj ako tréner a popri tom všetkom si zabehol aj nejaký ten polmaratón a maratón. Aký je tvoj vzťah k behu? 

Môj vzťah k behu je veľmi pozitívny, pretože beh je neodmysliteľnou súčasťou každého športovca, ktorý sa pripravuje na nejaké preteky, či je to moje milované karate, ktoré ide so mnou celý život, alebo to je športovec, ako napríklad hokejista, futbalista alebo hociktorý iný. Keď som napríklad dvíhal činky a pripravoval som sa na fitnes súťaž, tak som mal beh ako súčasť tréningu pri chudnúcom procese, takže ten beh ide so mnou ruka v ruke celý život. Ale boli niekedy také etapy, keď som sa na beh sústredil dokonca o niečo viac. Pri niektorých športoch to bol len taký doplnok, ale potom boli momenty, keď som si chcel v behu zlepšovať čas. Musím však dodať, že sa v ňom stále snažím zlepšovať, ale ten môj čas nie a nie sa zlepšiť. :) Keď počujem, že niekto zabehol polmaratón za hodinu dvadsať, tak si vravím, že wau. :) Obdivujem ľudí, ktorí majú takéto časy, ale stále si hovorím, že ten beh je úplne o niečom inom. Že beh je príjemná aktivita pre ľudí. Sme stvorení na pohyb, sme ľudia, ktorí majú nohy na to, aby nielen kráčali, ale aj behali, a už odpradávna vlastne ľudia behajú. Takže tí, ktorí behajú, robia správnu vec.

A to je to, na čo chceme nadviazať, lebo ty sám si už teraz povedal, že to nie je len o tých výkonoch, ale zároveň by beh mal robiť ľuďom aj radosť. Aký typ behu a v akom prostredí je pre teba ten naj?

Musím sa priznať, že stále sa mi to mení. Sú obdobia, keď mám naozaj rád behanie po asfalte, idem na bratislavskú hrádzu alebo na akúkoľvek inú rovinatú plochu. Potom príde obdobie behania po lese, horách. Stále sa mi to mení aj podľa toho, na aký typ pretekov sa pripravujem, lebo v mojej veľkej vášni sú triatlony, polovičné ironmany alebo ironmany, a vtedy sa naozaj musím sústrediť na beh hlavne na asfalte. A potom zase prídu také momenty, keď sa vyberiem na nejaké preteky, ktoré sa bežia aj v lese. Vtedy príde moment, že dobre, teraz vymením tenisky na tvrdý povrch za trailovky. Čiže nemám vyslovene, že by som niečo preferoval. Stále sa snažím hovoriť aj ľuďom, že každý stereotyp je zlý. Vy to proste musíte meniť, či už sa to týka behu, alebo tréningu, lebo ten stereotyp je naozaj zlý. A najmä v tom behu, lebo behať napríklad stále len po asfalte alebo behať stále len po lese, to do určitej miery podľa mňa človeka nejakým spôsobom môže omrzieť. Takže ja to dosť striedam.

dm ženský beh je mestský typ behu. Aký je tvoj vzťah k tomuto typu behu?

Mám veľmi rád atmosféru mestských behov, lebo keď sa beží niekde v lese, tak tam nie sú diváci, nie je tam tá atmosféra že „poď, ideš, makaj ešte“. Býva tam na začiatku a na konci, avšak tie mestské behy sú naozaj výnimočné tou atmosférou pozdĺž takmer celej trate. Ľudia bežia v nejakom koridore, sú tam diváci, rodinní príslušníci a stále sa tam fandí počas celého behu. V dosť veľkej obľube sú aj rôzne zóny, myslím, že aj na tomto behu bude, kde hrá hudba, nejaký DJ alebo nejaká kapela.

Veľmi sa mi to páči, že je to úplne niečo iné a ja osobne to beriem skôr ako takú zábavu. Niekto tam ide naozaj na veľké výsledky, na veľké časy, ale pre mňa je to zábava, že bežím s ľuďmi a vychutnávam si to okolie, tých ľudí, ktorých stretávam po trati. Ja totiž vo všetkom hľadám balans. Celý život to tak mám, čiže keď bežím napríklad mestské preteky, potm si nájdem aj nejaké v lese.

Ty si už za mňa povedal presne to, čo je špecifické pre tieto behy. Že to, na čo sa ľudia môžu na dm ženskom behu tešiť, je aj tá neskutočná atmosféra, ktorá nie je len na štarte alebo v cieli, ale vlastne sa tiahne takmer celý behom, keďže sa beží cez mesto a popri trati stojí množstvo divákov. Ty rád ľudí motivuješ  na zdravý životný štýl a na to, aby sa vo svojom tele cítili dobre. Je beh niečo, čo aj ty zaraďuješ do tréningových plánov alebo odporúčaš, či už v rámci nejakých individuálnych, skupinových alebo online tréningov, alebo možno v rámci svojej výzvy life premena?

Ako si na začiatku povedala, už dvadsať rokov sa venujem vlastne trénerskej činnosti a zhruba nejakých sedemnásť rokov som pracoval ako osobný tréner, kde som naozaj vo veľkej miere zaraďoval beh do tréningového plánu. No ale v rámci môjho online programu, ktorému sa venujem posledné dva roky veľmi intenzívne, nejako ten priestor na online beh nie je. Mohol by som urobiť nejaký tréningový plán, dala by sa urobiť nejaká bežecká abeceda, ale tie online tréningy sú skôr zamerané na skupinové alebo posilňovacie cvičenia, na jogu alebo niečo, kde vieš napodobniť inštruktora, a niečo, čo si vieš vizuálne odkontrolovať. Pri tom behu by to bolo komplikovanejšie.

Takže čo sa týka online tréningov, tam to nezaraďujem, ale nie preto, že by som nepovažoval beh za vhodnú činnosť. My to tam dávame skôr vo forme výzvy. Ľuďom, ktorí s nami trénujú, sledujú ma a cvičia so mnou, poviem, že výzva na tento týždeň je – choďte si zabehnúť päť kilometrov, kamkoľvek chcete, a oni si to musia splniť. Je to taká forma hry, takže áno, zaraďujem to, ale v rámci svojej trénerskej praxe som beh zaraďoval naozaj do všetkých tréningových plánov.

Keďže dnes sa bavíme o dm ženskom behu, prečo by podľa teba mali ženy behať?

Hm, to je dobrá otázka. Chcel by som, aby to nebolo také klišé, že no lebo proste preto. Ľudia, nielen ženy, všetci by sme mali behávať preto, lebo nás to baví, lebo máme z toho pocit radosti. Samozrejme, sú ľudia, ktorí idú na nejaký čas alebo chcú vyhrať, to je skvelé, ja im fandím, ale tá drvivá väčšina ľudí, ktorá ide na preteky, si to ide užiť. A toto by malo byť naozaj hlavné gro, či už sa postavia na štart, alebo pri tom tréningu, alebo prídu do toho cieľa – užiť si to naplno. Celú tú cestu. A ako sa hovorí, že cieľ je cesta, tak naozaj tá cesta, ktorá ide do toho cieľa, to je ten zážitok – užiť si každý krok a nemyslieť na to, že mám to ako nejaký chudnúci charakter, že spálim veľa kalórií.

Lebo pre každého je to chudnutie niekde inde, pre každého je tá chudšia niečo iné, niekto má rád, keď má vyrysované brucho, niekto nechce mať vyrysované brucho. Krása sa nedá merať, všetky ženy sú krásne, tak majú k tomu pristupovať a nemať ten beh vyslovene, že musím ísť behať, lebo som zjedla celý guláš, alebo preto, že budem pribratá, budem zas tučná a neviem čo… Aby si ľudia ten beh nespájali len s týmto, lebo to je potom také trápenie. Keď idú ľudia behať, tak by si mali obuť tenisky a oslobodiť sa od všetkého, nechať proste aj ten telefón doma. Dobre, keď tam máte hudbu a chcete počúvať, tak okej, ale treba ísť behať s takou tou slobodou, že idem si zabehať, toto je čas pre mňa. Toto keď sa ľudia naučia naozaj robiť, tak zistia, že ten beh ich naozaj baví, že ich začne baviť, a ak ich náhodou nezačne baviť, tak nech si nájdu nejaký šport, ktorý ich baví.

A to sa chcem aj spýtať a nadviazať na ten dm ženský beh, že my môžeme bežať, potom tu existuje niečo také ako ten indiánsky beh, čiže striedanie behu a chôdze, aby sa vlastne ten človek nejako nezahltil, a potom tu je ešte možno niečo také ako rýchla chôdza. Myslíš si, že či idem rýchlou chôdzou, indiánskym behom alebo tým klasickým behom, aj tak sa môžem prihlásiť na takéto podujatie? Ako to vidíš ty?

Pre tých, ktorí nevedia, tak indiánsky beh je to, keď striedaš beh s chôdzou. Myslím si však, že podujatia, ako aj napríklad dm ženský beh, sú skôr o niečom inom než o tom behu. Je to skôr o komunite, že v tomto prípade je to beh, ktorý je len pre ženy. Že tam prídu, bežia spolu, cítia sa možno viac žensky a proste cítia takú tú energiu, radosť, slobodu a zábavu. Že je absolútne jedno, či niekto bude bežať indiánskym behom alebo hocijakým iným behom, či bude kráčať, chodiť, dôležité je, že sa na ten beh prihlási, príde na štart, odštartuje, urobí maximum na svoje úsilie, príde do cieľa, kde dostane tú víťaznú medailu na krk. A môže si tú medailu dať niekde doma na stenu alebo na poličku, a keď sa na ňu pozrie, tak sa mu v mysli prehrá nejaký ten príbeh a spomienky s tým súvisiacie. Aspoň ja to tak mám a myslím si, že to za to stojí.

Potom môžu povedať a byť na seba také pyšné, že ja som to zvládla, ja som to dala. Je absolútne jedno, či to niekto urobí za tridsať minúť, za štyridsať minúť, za hodinu, my tam budeme v cieli čakať aj na tú poslednú bežkyňu, takže keď náhodou niekto váha, tak nech neváha, a netýka sa to len tohto behu, ale vo všeobecnosti nejakých pretekov. Lebo preteky nie sú určené len pre ľudí, ktorí sú najlepšie vytrénovaní.

Kedysi sa hovorilo: „Chodíš do fitka? Nie, tam sú samí takí namakanci, ja tam nejdem, ja sa trápim a trápno mi je tam.“ Ale veď aj ten najväčší namakanec začal v tej posilke, čiže aj ten najlepší bežec, ktorý príde na ten štart, začal nejakým behom, začal na pretekoch, takže vôbec to nie je o tom, že niekto by sa mal hanbiť alebo nejako to veľmi v sebe prežívať, pretože všetci športovci sa podporujú. Myslím si, že ten šport je naozaj taká silná komunita ľudí, ktorí sa vieme navzájom pochopiť. Že vieme, čo ten šport obnáša, takže ten beh je pre mňa naozaj takým príjemným spestrením toho celkového úsilia, ktoré nejakým spôsobom robíme, a môže sa naň prihlásiť naozaj absolútne každá.

A to je to, prečo som sa ťa na to spýtala. Lebo môžu existovať aj ľudia, ktorí si povedia: „Ja sa na ten beh nemôžem prihlásiť, lebo tam musím behať a musím spĺňať nejaký čas.“ A je super počuť, že naozaj si to môže dovoliť každý. Niekto si to zabehne, niekto si to odkráča, niekto si to polozabehne, poloodkráča, že o to vlastne nejde. Nejde o výsledný čas, ale o to prísť na dm ženský beh a  užiť si to a urobiť niečo pre seba, pre svoje zdravie. A s tým zdravím súvisí aj ďalšia otázka a ja premostím už priamo k podujatiu, lebo ty budeš mať na pódiu rozcvičky, ktoré sú veľmi dôležité. Prečo by sme naozaj nemali zanedbávať rozcvičku pred štartom?

Veľmi sa na rozcvičky teším, pretože je to vždy zábava postaviť sa s ľuďmi na štart. Viem, čo prežívajú. Tým, že tých pretekov mám za sebou veľmi veľa, tak viem, že niektorí majú v sebe také, že: „Zvládnem to? Nezvládnem to? Dám to? Nedám to? Prosím vás, kde je občerstvovačka, na ktorom kilometri?“ A proste tieto otázky, ktoré si dávajú všetci bežci. :)

Tie rozcvičky sú veľmi dôležité na to, aby sme sa počas behu nezranili, aby sme svoje svaly pripravili na nejaký výkon. Čiže treba ich jemným poskakovaním, nejakou ľahkou bežeckou abecedou zahriať, trošku ponaťahovať, urobiť ľahký dynamický predstrečing, nie nejaké statické naťahovanie, to sa už ani tak moc nerobí. Takže hlavne, aby sme predišli prípadnému zraneniu a aby ten začiatok behu bol hneď najlepší s naším možným nasadením. Aby sme to nerobili tak, že ideme na štvorkilometrový beh a sme nerozcvičení a rozcvičíme sa až v treťom kilometri, kde už sme vlastne skoro v cieli. A aby bežkyne na dm ženskom behu boli pripravené hneď od prvého kilometra, tak si urobíme takú krásnu bežeckú rozcvičku.

A nielen aby naše svaly a šľachy boli pripravené, ale aby bolo pripravené aj naše srdiečko na ten výkon, ktorý ideme podávať. Poďme sa teda pozrieť pár dní pred ten samotný beh, pred preteky. Ako sa zdravotne v zmysle stravy, pitného režimu, prípadne aj nejakého športu pripraviť na deň D?

Dá sa aj veľmi všeobecne odpovedať, ale je to skôr také, že od prípadu k prípadu, pretože na každého športovca a bežca platí niečo iné. Je veľmi dôležité, aby sme počas prípravy, ako chodíme behávať alebo sa pripravujeme na ten daný deň, odsledovali, čo nám vyhovuje. Či môžem jesť dve hodiny pred behom alebo nie. Ja napríklad odporúčam minimálne dve hodiny pred behom nejesť, ale niekto si musí dať hodinu predtým niečo malé, lebo má problémy s cukrom, alebo niekto má pocit, že potrebuje práve ten cukor. Niekedy si tak fabulujeme aj veci, že sa musíme najesť, aby sme mali energiu, ale nie vždy je to úplne tak.

Vo všeobecnosti, keď môžem ľuďom poradiť, tak je to to, aby dve hodiny pred pretekmi alebo pred behaním nejedli, určite deň predtým nejedli nejaké ťažké jedlá. Samozrejme, aby pili dostatok tekutín a nielen vodu, ale aj iontové nápoje. Mne veľmi funguje to, že deň alebo dva dni predtým zredukujem príjem ovocia a zeleniny, a to najmä kvôli tráveniu. Viac idem do takých suchších vecí, ako sú zemiaky či ryža. Vo veľkej obľube sú cestoviny – každý, či už vytrvalostný pretekár, bežec, prekážkový bežec alebo triatlonisti, bežne funguje na cestovinách. Takže nájsť si nejaký svoj spôsob stravovania je veľmi dôležité.

Ale keď sa bavíme o takomto nazvime to „krátkom“, behu, ako je napríklad dm ženský beh, lebo tam sa beží štyri a desať kilometrov, tak na tej dlhšej trati by sme už mali byť takí viac pripravení a mali by sme nad tým viac premýšľať. Ale pri tom štvorkilometrovom behu je dôležité, aby sme to neprehnali ráno s raňajkami. Ten, kto je zvyknutý bežať nalačno, tak nech ide bežať nalačno, nech len má dostatok tekutín, a keď si niekto chce dať jedlo, tak nech si dá len nejakú malú porciu niečoho, na čo je zvyknutý. Nikdy by sme nemali robiť niečo alebo jesť niečo, na čo nie sme zvyknutí. Veľa ľudí napríklad má v obľube športové gély. Celú prípravu tie športové gély nejedia a potom prídu preteky a začnú tie športové gély jesť. Potom samozrejme, že náš tráviaci systém je z toho zbláznený. A tak hľadáme toalety, že kam by sme odbehli, a to je veľmi nepríjemné. Takže vyvarovať sa týmto veciam a neskúšať veci v deň pretekov alebo pred pretekmi.

No a veľmi dôležitý je určite psychologický faktor, to znamená dať sa pred pretekmi do pohody, do kľudu, nerozmýšľať nad tým behom, proste ísť sa vyspať, pozrieť si nejaký film alebo ísť niekde s rodinou alebo do kina. Dostať myseľ niekam inam ako stále byť v nervozite z pretekov. To je veľmi dôležité. Dokonca sa hovorí, že dôležitejšia noc nie je tá pred pretekmi, ale dve noci predtým. Takže aj ja som sa vždy sústredil, že dve noci predtým to musí byť tá dôležitá noc, keď sa perfektne vyspím, lebo viem, že potom, noc predtým, môže prísť mierna nervozita alebo stres.

No a ešte posledné, čo mi tak napadlo, čo ti tak teraz dávam všetky rady, čo som si pozbieral za celý život, :) že obmedzujem kofeín posledný týždeň pred pretekmi, bavíme sa napríklad o káve. Že napríklad nepijem kávu a dám si ju až v deň pretekov, aby mi ten kofeín zabral. Aj keď – povedzme si úprimne, že tí, ktorí sú kávičkári, ako sa zbavia tej kávy na týždeň predtým? :) Ale je to len taká rada.

Keď už si pri tom rozdávaní tipov, možno nejakých rád, ktoré si za celý život nazbieral, ako si pred chvíľou povedal, tak aké sú tie tvoje tipy na to, čo robiť po behu, čo sa týka stravy, pitného režimu a najmä regenerácie?

To je dobré, že sa pýtaš, pretože väčšinou sa všetci sústredíme, že čo pred behaním alebo pred športom, a to po tom športe už je nepodstatné, však to už je v pohode, eufória, stačí, ideme na pivo a vybavené. Je naozaj veľmi dôležité, že keď sa niekto chce venovať tomu športu a rozmýšľa, ako sa zlepšovať, a aby nebola nejaká veľká svalovica, tak je veľmi dôležité, ako sa správame k svojmu telu aj po behaní.

To znamená, že po behaní je naozaj potrebné doplniť vitamíny, správnu stravu, teda správne palivo, neísť hneď na nejaké ťažké jedlá, nezblázniť sa, že už mám po behaní, tak teraz môžem zjesť všetko, lebo doteraz som hladovala, zase to tomu telu postupne nejakým spôsobom dávkovať. A ani nadmerné množstvo alkoholu hneď po pretekoch, ak niekto chce oslavovať, nie je úplne najvhodnejšia verzia. Takže aj tuto by som si dal trocha pozor. No a, samozrejme, staré známe ľadovanie, dať si nejakú masáž alebo ísť potom do sauny, ponaťahovať sa. Na ten ďalší deň si dať takzvaný ľahký výklus, kde sa idete len na pätnásť minút z nohy na nohu vybehať, aby ste trošičku tie nohy rozprúdili, rozbehali a dali nejakým spôsobom do behu kyselinu mliečnu. Sú to také jednoduché tipy, ale myslím si, že ľudia by sa mali zaoberať aj tým, že čo po behaní.

Ja som počula jeden taký pre mňa zaujímavý tip a chcem sa ťa opýtať, ako to vnímaš ty. Vraj veľa ľudí po behu urobí to, že sa teší, ide sa rozprávať a podobne, ale v stoji, bez pohybu. Že po behu sa treba ešte nejaký čas hýbať, tí profesionálni športovci tomu hovoria výklus,že by sme nemali úplne zastať. Aj na to, aby sme predišli svalovici a aby to telo začalo regeneráciu už po dobehnutí do cieľa. Na to všetko je dôležité, aby človek nezostal statický, ale v pohybe. Ako to vnímaš ty?

Určite áno, lebo keď si zoberieme, tak len teraz nedávno bolo napríklad Tour de France a môžeme si všimnúť, že tí cyklisti, ktorí prídu do cieľa, sa ešte dajú na trenažéry a tam sa „vybicyklovávajú“. Niekto si povie, že však ide stoosemdesiat kilometrov a ešte tam v cieli bicykluje? Áno, treba niekedy ten dojazd.

Ono to závisí to od pretekov, lebo keď ideme kratšiu trať, tak tam to telo netreba nejako veľmi udržiavať vo veľkom pohybe. Čím sú preteky kratšie, tým menej sa potrebujeme dať do pohybu po dobehnutí do cieľa. Ale keď sa bavíme o nejakom dlhšom behu, tak áno, tam je dobré to ešte vykráčať, vyklusať, aby sme neurobili takú rýchlu stopku. Ale presne je to aj o tom, o akom type bežca sa bavíme. Lebo ak ide niekto veľmi rekreačne celý čas s foťákom, kýva na všetky strany, tak on do cieľa dobehne vo veľmi kľudnom tempe. :) No niekto, kto ide vyslovene „bomby“ a pulz má úplne na hranici a príde a padne v cieli, tak naozaj, tam je dobré to telo nie hneď zastaviť, ale trochu dobehať. Takže veľmi to závisí aj od toho, o akom type športovca a bežca sa bavíme, ale áno, máš pravdu, že pri nejakých dlhších pretekoch je dobré udržiavať to telo stále v pohybe.

Už vieme, že je dôležitá rozcvička pred behom, že je veľmi dôležité nastaviť si hlavu nie na výkon, ale na tú radosť z behu a zo zážitku, ktorý človeka čaká. Teraz už vieme aj nejaké tipy, čo robiť po behu, takže v tomto momente vieme v tom hrubom rámci, ako sa vlastne pripraviť a ako si nastaviť hlavu. Na čo sa ty najviac tešíš na dm ženskom behu?

Vrátim sa ešte k tej hlave, čo si spomínala, že veľa ľudí si možno povie, že tebe sa to ľahko povie, lebo už máš veľa pretekov. Každý si však musí uvedomiť, že to, čo som urobil alebo neurobil v príprave, už neovplyvním teraz, v ten daný deň. Čiže keď si budem teraz dávať také otázky, že nemala som minulý týždeň viacej behať alebo vtedy som vynechala tréning, lebo som išla s kamošom von, mala som ísť behať, teraz mi to bude chýbať – to je úplne jedno, čo si v ten daný deň budeme rozprávať, lebo to je už za nami, už to nezmeníme. Musíme si povedať, že sme urobili svoje maximum a teraz si to ideme užiť.

A načo sa ja teda najviac teším? Na tú atmosféru. Bola tu pandémia a nejakým spôsobom bolo všetko zavreté. Ani ja som napríklad nebol za celé to obdobie na žiadnych pretekoch a práve toto budú moje prvé bežecké preteky od pandémie. Nebudem na nich síce behať, ale budem súčasťou, takže veľmi sa teším na tú atmosféru, na ľudí, na tie šťastné tváre, na ktorých budem vidieť, ako sa tešia. :) Ja mám vždy rád tú priateľskú atmosféru, pretože aj keď to vie byť pred behom napäté, tak potom, keď prídu do cieľa, sú všetci šťastní. Nikto nerieši, že za aký čas, ale už som tu, už je to super. :) To býva taký výbuch a nával energie, šťastia, radosti a myslím si, že to v dnešnom svete veľmi chýba, pretože mám pocit, že ľudia sú stále takí zamračení a mrzutí. A čím viac bude takýchto športových podujatí, a teda rozdávania radosti športom, tým to tu bude len lepšie.

Úplne si mi nahral na ďalšiu otázku, lebo vlastne k tej dobrej atmosfére patria aj tie rozcvičky. Budú súčasťou tej atmosféry a ja vnímam u teba takú veľmi špeciálnu, takú jedinečnú polohu, že ty ako tréner – muž si taký aerobikový tanečný typ, čo často nie je vidno práve medzi mužmi trénermi. Môžeme sa tešiť na nejaký špeciálny tanečný playlist, ktorý nás bude čakať pri rozcvičkách?

:) Dávam si to dokopy, už si to tak vlastne v hlave skladám, aby to nebolo niečo klasické, ako že niekto príde a poďme teraz skipping a jumping jack, ale aby to bolo niečo naozaj zaujímavé a srandovné. Keďže to je aj jubilejný ročník dm ženského behu, tak aby to bolo aj nejaké jubilejné aj nejaké iné. Tak nechajte sa prekvapiť, ale, samozrejme, zaručujem vám, že to bude zábava.

Tešíme sa na to, veľmi. A dm ženský beh je o masách a ty si aj v rámci tvojej práce obklopený tými masami, či už cez online tréning, alebo rôzne aktivity, ktoré robíš. Si stále v kontakte s tými individuálnymi tréningmi alebo s klientmi, ktorým sa venuješ individuálne alebo toto je už niečo, z čoho si upustil?

Musím povedať, že toto už je vec, z ktorej som nejakým spôsobom odišiel, už tie osobné tréningy nerobím, už sa venujem len skupinám a vlastne posledné dva roky sa venujem len tomu online tréningu. A keďže nám už aj situácia dovolila stretávať sa, organizovať nejaké eventy, ako sú kempy a podujatia, tak už sa zameriavam aj na toto. Chystám októbrovú tour, kde budem chodiť po mestách a cvičíť s ľuďmi. Veľmi sa na to vždy teším, pretože sa s tými ľuďmi stretnem, lebo moja práca prebieha hlavne v tom online svete – cvičím do kamery a nikoho nevidím, vidím tam kameramana a to je tak všetko. A potom vidím len nejaké správy, ktoré mi ľudia napíšu a povedia, ale naozaj, pre mňa je naozaj veľmi dôležité, aby som videl tie šťastné tváre, ako sa povie tvárou v tvár. Tie pocity sú potom niekde úplne inde ako len cez tú kameru alebo cez správy.

Čo sa týka tých osobných tréningov, tak to už je vec, ktorú som zo svojho života vypustil. Ja už som to robil veľmi dlho a prišiel som do takého stavu, keď som si povedal, že milujem ten šport, milujem svoju prácu, ale chcel by som to zmeniť. Proste už to bolo niečo, čo ma nenapĺňalo. Chodiť do fitka, pracovať s klientom a stále nejaký kolobeh tých istých ľudí. Hľadal som nejaký nový impulz a toto je pre mňa nový impulz, takže „24/7“ pracujem na svojom online programe, kde sa stále nejakým spôsobom rozrastáme a pomáhame viac a viac ľuďom. To je pre mňa veľmi dôležité, že v dnešnej dobe sa to dá, dá sa takto online trénovať a my už dnes pokrývame viac ako deväťdesiat krajín sveta, kde pracujeme s ľuďmi. V našej live family, ako to nazývame, je nás niekoľko tisíc, takže je to pre mňa veľmi príjemné, že napriek tomu, že ráno vidím len toho kameramana alebo len tú kameru, viem, že na druhej strane po celom svete je niekoľko tisíc ľudí, ktorí so mnou ráno trénujú.

Ty si s týmito spomínanými online tréningmi začal ešte tesne pred pandémiou a trénuješ naozaj tisíce, tisíce ľudí týmto spôsobom. Každé ráno od pondelka do piatka máš live tréningy. Kde čerpáš inšpiráciu na to, aby boli pre ľudí tie tréningy kvalitné, ale zároveň iné a zaujímavé?

Toto je veľmi, veľmi ťažké, ale ďakujem, že si spomenula, že som s tým začal pred pandémiou, lebo mnohí ma upodozrievali, že ja som vlastne tú pandémiu priniesol. Lebo  vo svojom okolí som vlastne asi jediný, ktorému to nejakým spôsobom pomohlo alebo naštartovalo nejaký iný biznis. Ja však stále hovorím, že treba sa prispôsobiť situácii a z každej situácie sa dá nejakým spôsobom vyťažiť a vykorčuľovať. Začal som teda pred pandémiou, vôbec som ešte netušil, čo príde. Bolo to v roku 2019 niekedy na jeseň, že poďme pripraviť nejaké online cvičenia, poďme natočiť nejaké veci a predávajme to ako balíky, pretože niektorí ľudia mi píšu, že by veľmi radi prišli na moju hodinu, ale sú napríklad z východu alebo zo stredného Slovenska a nemajú tú možnosť. Takže vlastne takým spôsobom sa to začalo a následne v tom marci 2020 som bol na to celé vlastne už pripravený.

Ale čo sa týka tej inšpirácie, to je veľmi ťažké. Niekedy sa stáva tak, že to len tak príde, a ani to neviem opísať. Častokrát tú inšpiráciu hľadám dokonca pri behu, že idem si zabehať a pri tom behu mi napadá mnoho vecí. Človek len beží bez ničoho. Niekedy, keď som v lese, počúvam les, keď chodím bežať dajme tomu na nejakú rovinu, na nejakú hrádzu alebo asfalt, tak si zoberiem hudbu. No a tak mi prichádzajú nápady, že čo by som mohol vymyslieť. Všetky moje nápady vlastne vznikli pri športe.

Ale je to veľmi ťažké, lebo máš niekedy studňu nápadov, že zrazu ti to proste všetko ide a niekedy je proste mesiac, že nič, normálne že nič, ani sa ti nechce cvičiť. Lebo ja cvičím každé ráno, či sa mi chce, či nechce. Ráno sa zobudím a možno deň predtým ma niekto nahneval alebo niečo sa mi stalo alebo možno nejaký problém v rodine, tak nemáš stále náladu si ráno zapnúť kameru a povedať: „Dobré ráno všetkým prajem, čaute, ako sa máte a super, poďme makať!“ :) Niekedy to tak nie je, ale tých ľudí to nie vždy musí zaujímať, takže ja sa snažím proste rozdávať radosť a pozitívnu náladu, aj keď ju niekedy sám nemám. Ale nechcem tým povedať, že je to hrané. Hrané to určite nie je, takže keď to tak necítim, poviem: „Dobré ráno, dúfam, že ste sa dobre vyspali, ak nie, je to váš problém a poďme si zacvičiť.“ Niekedy to začnem aj takto, takže je to vždy od situácie k situácii.

No a tie nápady prichádzajú nárazovo. Takže niekedy to príde a  zapíšem si to, a niekedy proste nič. Keď je to také hluché obdobie, to je mierne deprimujúce, lebo aj by človek chcel niečo vymyslieť, ale nič mu nenapadá. Je to tak.

Ale to k tomu patrí, nemôžeme byť zas zahltení iniciáciou a myšlienkami, to by sme potom rýchlo vyhoreli, keby sa to na nás tak valilo.

Áno. A niekedy aj chceš niečo vymyslieť a nič ti nejde. Napríklad čo sa týka konkurencie – ja si všímam, že množstvo konkurencie, ktorá je okolo mňa, tam som ja skôr takou inšpiráciou pre nich, keď vidím, že moje nápady sa chytia inde. Už som videl, že niekto iný cvičí na hrnci. My urobíme napríklad kemp na zámku a iní urobia na zámku tiež. Dáme, že „cíť sa ako princezná“, niekto urobí hneď „cíťte sa ako princezné“, my máme dídžeja na tréningu a niekto iný má hneď dídžeja, máme kapelu a niekto iný začne s kapelou. Na jednej strane ma to veľmi teší, samozrejme, že sme takou inšpiráciou pre ostatných, možno nejaký nový trend, lebo ešte som nevidel nikoho, kto by trénoval so živou kapelou celou. Ja už mám niekoľko takých eventov za sebou, či už s najlepšími slovenskými dídžejmi, ako je dídžej EKG, už som robil s kapelou, ako je Bystrík banda, Cigánski diabli mi hrali na celom evente, kde sme cvičili, takže množstvo tých umelcov sa snažím prizvať na naše projekty, aby sme zase posunuli tú latku niekam inam.

Ono ťa to tak stále núti vymýšľať nové veci. Cvičil som na kamióne, cvičil som na Lomnickom štíte, hore na tej lávke, cvičil som na futbalovom cvičisku v strede štadióna, v múzeu, na hrade, u smetiarov. Cvičil som v strede okruhu Formuly 1 v Abu Zabí, ani neviem, ako sa mi to podarilo, to mi tam kamaráti vybavili, cvičil som na na Expe v Dubaji pri tom našom budíkovom aute. Ďakujem ešte raz veľmi krásne, že to tam vtedy uzavreli len pre mňa, mohol som tam urobiť tréning. Takže robil som tie tréningy na rôznych miestach a stále tak rozmýšľam, kam by som to ešte posunul. Stále je čo vymýšľať, len musíš mať ten správny nápad, lebo tých nápadov je veľa. Všetko sa dá, samozrejme, zrealizovať, ale až v nejakej určitej etape života. Lebo napríklad keby som si povedal niektoré veci pred niekoľkými rokmi, tak nemám tie kontakty alebo tie možnosti, aké mám dnes. Vždy sa ti to nejakým spôsobom stretne v priestore a čase, že teraz je ten správny čas. Treba si stále písať to, čo človek chce dokázať, čo chce urobiť, a neskôr na to príde ten správny čas.

Čo v športe netreba odkladať na potom?

Dobrá otázka, rozmýšľam. Podľa mňa ten samotný tréning, pretože ľudia si povedia, že dnes sa mi nechce, pôjdem zajtra, a to je práve chyba pri športe. Lebo keď sa bavíme o systematickom športovaní, nie je to len tak, že idem sa teraz hýbať, aby som sa dobre cítil, tak sa idem poprechádzať do lesa. Keď je to naozaj nastavené tak, že chceme niečo dosiahnuť, že nie je to len tak, tak je veľmi dôležité tá systematickosť a hlavne tá dôslednosť a neodkladanie tréningu.

Nemôžeme si proste len tak povedať, že „vieš čo, dnes sa mi nechce, pôjdem pozajtra alebo zajtra“. Musíme sa držať tréningového plánu. Samozrejme, že keď sú výnimočné stavy, že sa nedá, tak je to v poriadku, ale naozaj dbať na to, že sa držím plánu, lebo medzi lenivosťou – nechcením a pretrénovaním môže byť veľmi tenká hranica. Lebo všetci hovoria, že keď si unavený, máš si oddýchnuť… som unavený alebo sa mi fakt nechce? To je tá veľmi tenká hranica a nie každý ju vie odhadnúť. Je naozaj veľmi dôležité ostať pri tréningu.

Ty ľudí motivuješ  na také zdravé a zmysluplné veci, máš veľmi veľa energie, veľmi veľa energie z teba ide, šíriš ju okolo seba na všetky svetové strany. Ako dobíjaš energiu, nech ju máš na to, aby si ju potom vôbec mohol šíriť ďalej?

To je veľmi, veľmi ťažká otázka. To, že mám takú dobrú náladu, pripisujem tomu, ako žijem. To nie je o tom, že idem do prírody a nabijem sa a prídem so super náladou. Mám obdobia, keď mi tiež nie je dobre, že som unavený aj z ľudí, z tréningu, zo všetkého, z celej tej prípravy a vecí okolo seba. Skôr si myslím, že to moje pozitívne myslenie a moja energia vyplýva z toho, ako žijem. V podstate som osem rokov vegán. Teraz nehovorím, že musíte byť vegánom na to, aby ste mali dobrú náladu, ale je to taká kombinácia. Snažím sa pozitívne myslieť, i keď nie vždy sa to dá, ale nad niektorými vecami sa príliš nejakým spôsobom nepozastavovať alebo aspoň nie dlho. Ak mi nastane v živote nejaká situácia, tak sa proste aj naštvem, ale snažím sa ísť ďalej a neživiť tú svoju myseľ v tom negativizme, skôr mať viacej tých pozitívnych myšlienok.

Už nie som ten typ, ktorý holduje nejakým párty, alkoholu a podobne. Veľmi si vážim, že mám voľný víkend, a chcem sa ráno zobudiť s triezvou hlavou a vychutnať si život naplno, nie sa zobudiť v sobotu s bolesťou hlavy a byť na nejakých pilulkách. Takže si myslím, že toto sú tie veci, ktoré prispievajú k mojej pozitivite a dobrej nálade, že aj ten môj životný lifestyle je taký. Snažím sa venovať čas aj sám sebe, aj rodine, aj svojej úžasnej partnerke, aj svojim priateľom, čiže snažím sa vlastne všetko dať nejakým spôsobom dokopy, aby žiadna nejaká aktivita nebola viacej alebo menej. Nie som len workoholik alebo nie som len človek, ktorý má prácu úplne na háku, alebo nie som človek, ktorý sa venuje len svojmu hobby a všetko ostatné ide bokom. Snažím sa, aby všetko bolo v rovnováhe. Keď to ľudia budú robiť a dajú si všetko do rovnováhy, tak si myslím, že aj oni budú viac pozitívne naladení. Lebo tie medziľudské vzťahy sú veľmi dôležité a my sami všetci dobre vieme, že keď nemáme vzťahy medzi sebou upratané, hoci len s bratom, s mamou alebo so ženou, mužom alebo priateľkou, s ktorou sme 24 hodín denne vedľa seba, tak nás stále niečo ťaží. Ja stále hovorím, že upracte si vzťahy. To je, ako keď máte doma neupratanú skriňu. Niekomu nevadí, že tam má hodené tričká, lebo skriňa je zavretá a je mu to jedno, že tam má neporiadok. Ale keď má niekto takýto neporiadok aj vo svojom živote, tak potom nemôže byť úplne pozitívne naladený, ja tomu neverím. Takže je veľmi dôležité, aby sme si upratali aj tieto medziľudské vzťahy a boli sami v sebe vyrovnaní.

A keď prídeme do toho stavu, tak to je podľa mňa tá výhra alebo tá cesta k takej tej pozitívnej mysli a naladeniu. Nemať žiadnu nejakú negatívnu energiu okolo seba, lebo či chceme alebo nechceme, okolo nás to nejakým spôsobom prúdi stále. Keď sa na niekoho pozrieme, ako napríklad teraz, keď sa s tu s tebou bavím a smejeme sa na seba, alebo by tu bol niekto nahnevaný, znudený zo života. To je nejaká energia a buď ja tú tvoju prijmem, že ju chcem, alebo si poviem, že dobre, super, díky a už si idem svojou cestou. Takže je to o tom, čo vyžaruješ, to priťahuješ, a nie je to len klišé, nie je to len fráza, je to naozaj v skutočnosti tak. Takže neberiem tú energiu nikde, čerpám ju sám zo seba. V podstate nikto nás neurobí šťastnými, to je výmysel, že niekto ťa urobí šťastným. Jediný, kto nás urobí šťastnými, jediný, kto bude pozitívny, sme my sami, to je celé.

Touto krásnou myšlienkou ukončíme dnešný podcast, lebo k nej netreba absolútne nič dodávať. Jany, veľmi pekne ďakujem, že si k nám prišiel, želám ti, nech sa darí a nech inšpiruješ, motivuješ ľudí aj naďalej v týchto zmysluplných veciach, či už sa týkajú zdravého životného štýlu, stravy, pohybu alebo čokoľvek, čo robíš a čo ti dáva zmysel.

Ďakujem, veľmi si vážim pozvanie a ďakujem, že som mohol byť súčasťou tohto úžasného projektu. Teším sa na dm ženský beh, kde si spoločne zaskáčeme a urobíme si dobrú rozcvičku. :)