Leto a Príťažlivosť: Miriam Wolfová autorka románu PRÍŤAŽLIVOSŤ

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Leto, slnko, voda, dovolenky či chvíle s knihou na ležadle. Obdobie, ktoré si väčšina z nás spája s oddychom, príjemnými momentmi a možno aj s dobrým letným čítaním. Impulzom pre túto epizódu je veľmi zaujímavý projekt – letný román Príťažlivosť, ktorý vznikol v spolupráci s dm a nie je len obyčajnou knihou. Počas čítania na slnku totiž jemne pripomína, aké dôležité je myslieť aj na ochranu pokožky. S jeho autorkou, Miriam Wolfovou, sa preto pozrieme nielen na samotný príbeh knihy, ale aj na jej vlastnú cestu k písaniu, na to, ako vznikol jej prvý publikovaný román a ako vníma spojenie knihy s myšlienkou starostlivosti o pokožku počas leta. Miriam, vitaj!

Ahojte.

Miriam, pracuješ ako právnička a zároveň píšeš romány. Ako sa tieto dva svety stretli?
Najprv bolo písanie, až potom prišlo právo. Myslím si, že aj právo ako také je veľmi kreatívny proces, aj keď si to mnoho ľudí nemyslí. Je to veľmi kreatívna činnosť, keď človek premýšľa aj nad nemožným a hľadá rôzne kľučky. Myslím si teda, že je to veľmi prepojené, tá kreatívna časť. Mnohí právnici sú autori alebo hudobníci. Takže právo a umenie sú podľa mňa dosť prepojené, aj keď si to veľa ľudí nemyslí. Je to jedno s druhým, ale písanie prišlo prvé. Bol to môj koníček odkedy som začala písať. Reálne asi od desiatich rokov. Najprv teda prišlo písanie a potom právo.

Keď si bola dieťa alebo tínedžerka, písala si nejaké miniromány či fejtóny?
Celé sa to začalo tým, že moji rodičia už boli dosť otrávení z toho, že mi museli kupovať knihu každý týždeň. Jedného pekného dňa mi povedali, že stačilo, že naozaj nemajú na to, aby mi kupovali trilógie každý týždeň, keď ich zakaždým zasa rýchlo zhltnem. S kamoškou sme si preto povedali, že si budeme navzájom písať román a posielať si kapitoly, dávať si recenzie, rady, tipy a podobne. Začalo sa to asi týmto, za čo jej naozaj ďakujem, lebo ma k tomu doviedla. Potom som začala písať sama a bolo to aj tým, že som nevedela nájsť knihy, aké som chcela čítať, alebo som si jednoducho chcela vytvoriť vlastný svet. Takto som teda začala. Bolo to aj tým nedostatkom literatúry, ktorú som chcela čítať.

Pamätáš si ten moment, keď si si povedala, že nechceš písať len pomyselne do šuflíka?
Ono to tak podľa mňa bolo od začiatku. Ja som vždy chcela vytvárať umenie, aby ho niekto iný videl. Teraz je to dosť desivé, že to uvidí aj niekto iný, takže je to taký obrátený list, na ktorý som nečakala. Teda nečakala som, že sa to naozaj stane.

Ale želala si si to.
Áno, želala. Myslím si, že od začiatku som tak nejako dúfala, že to uvidí aj niekto iný, že si to niekto prečíta, lebo umenie je podľa mňa o tom, že ho treba zdieľať s inými. Vtedy má nejakú hodnotu, keď s ostatnými zdieľame tú našu radosť z neho. Myslím si, že aj samotné vytváranie mi prináša radosť, ktorú potrebujem odovzdať niekomu ďalšiemu. Keď si to prečíta, oddýchne si pri tom, možno sa zasníva do toho sveta. Od začiatku bol pre mňa cieľ písať pre niekoho iného.

Ako vznikla spolupráca s dm a s Evitovkami?
Úprimne, túto knihu som písala po bakalárskych štátniciach ako voľnočasovú aktivitu z nudy, keď som po bakalárke nemala čo ďalej písať. Písala som ju sama pre seba, páčila sa mi. Pamätám si, že som sa vtedy prechádzala popri Dunaji pri Eurovei a nejako mi to napadlo. Začala som to písať sama pre seba, zo srandy, a potom to ostalo v šuflíku asi rok či dva. Mala som takého tušáka. Myslím si, že práve vtedy Evitovky hľadali nové autorky, našla som to na internete a povedala som si, že je to ľúbostný román z nášho blízkeho okolia, tak možno by to mohlo byť fajn a zaujímavé. Tak som to poslala.

Asi pol roka sa nič nedialo a potom ma kontaktovala pani šéfredaktorka z Evitoviek, že sa im to páči a mali by pre mňa takýto projekt, či by som do toho šla. Bola som nadšená, veľmi sa mi to páčilo. Podľa mňa je to super možnosť priniesť knihu aj ľuďom, ktorí by si ju možno bežne neprečítali alebo by po nej nesiahli. Takto cez leto má podľa mňa veľa žien práve čas čítať. Majú priestor počas letných prázdnin trochu si oddýchnuť po celom roku. Takže sa mi táto myšlienka veľmi páčila.

dm oslovilo vydavateľstvo Evita, že hľadá autorku pre svoj letný román, respektíve pre spoluprácu na letnom románe. dm si teda vyberalo z niekoľkých rukopisov. Aký bol tvoj úplne prvý pocit, keď si zistila, že si vybrali práve tvoj?
Bol to úplne vau pocit. Pamätám si, že som sedela v práci a keď prišiel ten telefonát, vyskočila som na rovné nohy a kolegyne sa tešili spolu so mnou. Je to ten pocit, keď sa o niečo snažíte mnohé roky a myslíte si, že to možno nikdy nepríde, ale niekde v duši stále dúfate, že keď tomu dáte všetko a využijete každú šancu, ktorá sa vám naskytne, tak to raz vyjde a usmeje sa na vás šťastena.

Bol to úžasný pocit. Také zadosťučinenie, že prvýkrát niekto číta moje vlastné slová a môj príbeh, ktorý vznikol v mojej mysli, možno aj z mojich skúseností a z takých malých čriepkov mňa samej. Čiže bolo to super, bolo to neuveriteľné.

Keď bol rukopis vybraný pre spoluprácu s dm, vrátila si sa k textu inak? Bolo potrebné ešte niečo editovať?
Ja si myslím, že stále je čo editovať. Mnohokrát si myslím, že ten rukopis je super, a potom sa k nemu vrátim o mesiac, dva, tri, niekedy aj o pol roka a zistím, že je tam ešte veľa čo opravovať. Myslím si, že perfekcionista nikdy nebude so sebou dostatočne spokojný a vždy tam niečo nájde.

K rukopisu som sa vracala. Vracala som sa k nemu so spätným editom. Je to podľa mňa celkom úsmevné, ale ja som pôvodne do Evitoviek poslala nesprávny rukopis, ktorý vlastne ani nebol upravený. Až neskôr, keď vznikla táto spolupráca, som zistila, že mám už lepšiu, editovanú verziu, tak som poslala tú, lebo bola ešte o niečo lepšia.

Stále sa nájde niečo, čo treba editovať. Hlas autora sa stále mení. Predsa len to bolo písané pred dvoma či dva a pol rokmi, takže autorov hlas, štýl aj skúsenosti sa neustále vyvíjajú. Ja som človek, ktorý píše stále. Neustále mám niečo rozpracované, pracujem na knihách, vytváram nové svety a príbehy. Každý príbeh ma niečo naučí a najviac ma učí samotné písanie, keď sa k textu spätne vraciam a učím sa z vlastných chýb.

Asi je to to najlepšie, čo môže byť. Žiadne videá, knihy ani návody človeka nenaučia to, čo vlastné písanie a vlastná skúsenosť. Áno, aj pri tejto knihe som sa vrátila k editu. Dokonca k dvom. Myslím si, že keby som si ju prečítala znovu a opäť sa do nej ponorila, zase by som našla niečo, čo by som opravila.

Je to nekonečná cesta, ku ktorej sa človek stále vracia na to isté miesto a zisťuje, že vlastne nikdy nie je úplne spokojný. Dôležité však je, aký pocit z knihy bude mať čitateľ a čo mu tou knihou odovzdám. Keď sa spätne pozerám na svoju knihu, nie je to len o jazykových úpravách. Môj pohľad sa bude vždy meniť a vždy budem riešiť, či je niečo v poriadku, alebo nie. Pre mňa je najdôležitejšie to, čo chcem knihou odovzdať a emócia, ktorú nesie.

Myslím si, že táto kniha má letnú, romantickú emóciu a dúfam, že zostane v čitateľkách aj čitateľoch aj po tom, čo ju dočítajú.

Tento román je okrem iného výnimočný aj tým, že sa počas čítania jeho strany postupne zafarbujú dočervena a jemne pripomínajú, že možno je čas znovu si natrieť SPF. Keď si prvýkrát videla tento koncept, čo ti prebehlo hlavou?
Prebehlo mi hlavou, že je to perfektný nápad, pretože je to stále aj môj problém. Keď som pri mori a sedím na ležadle, čítam a začítam sa do niečoho super, prejdú hodiny a hodiny a ja som stále na slnku, natretá len jednou vrstvou. Potom odchádzam spálená ako rak. Takže je to podľa mňa perfektný nápad. Celá táto kolekcia je spojená práve s letom, dovolenkou a oddychom pri vode, na ležadle alebo na terase. Je super upozorniť čitateľa či čitateľku, že je čas znovu sa natrieť. Myslím si, že je to problém nás všetkých, keď sa začítame do dobrého románu, že na to jednoducho zabudneme. Takže je to určite dôležité.

Ja ten román držím v rukách, čiže vidím, čo znamená, že sa jeho strany zafarbujú dočervena, ale naši poslucháči nás nevidia, iba počujú. Vysvetli, prosím ťa, čo to znamená, že sa jeho strany počas čítania zafarbujú dočervena.
Strany sa postupne zafarbujú od bielej cez odtiene ružovej až do tmavoružovej a červenej. Posledná stránka v danom úseku, ktorá je červená, vás upozorní, že je čas sa natrieť. Potom sa opäť ide od bielej cez svetloružovú, tmavoružovú až k červenej, ktorá nás znovu upozorní, aby sme sa natreli. Následne stránky opäť začínajú bielou, čiže sme po natretí zasa chránení.
Vyzerá to nielen pekne, ale je to naozaj nádherné aj vizuálne. Zároveň je to aj funkčné. Takže takto to funguje.

Čím ťa zaujal práve koncept spojenia románu a edukácie?
Myslím si, že umenie by malo aj vzdelávať. Je jedno, či ide o zábavné umenie alebo nejakú vzdelávaciu literatúru a podobne. Je to perfektný spôsob, ako spojiť voľnočasovú aktivitu a oddych s upozornením na to, aké dôležité je starať sa o seba a o svoju pokožku, a to nenásilnou formou.

Podľa mňa ľudia nemajú radi, keď im niekto povie: „Po tridsiatich minútach si nastav časovač a natri sa, pretože je to naozaj dôležité.“ Žiaden človek to nespraví. Nikto nemá rád nejaké časové sloty uprostred letného dňa, keď sedíme pri mori a chceme si oddýchnuť. Práve takýto zábavno-edukačný spôsob je veľmi inšpirujúci. Vidieť stránky, ktoré sa postupne zafarbujú, v človeku naozaj vyvolá pocit, že prichádza nejaký problém alebo že tá potreba ochrany pokožky je reálna a vzniká. Myslím si teda, že je to super. Je to veľmi efektné.

Máš pocit, že umenie a teda aj knihy vedia ľudí osloviť jemnejšie či prirodzenejšie?
Určite áno. Ako hovorím, ľudia nemajú radi, keď je im niečo podsúvané priamo pred tvár alebo keď to znie ako príkaz. Aj keď je to myslené ako odporúčanie, človek to často vníma ako povinnosť, ktorú musí splniť. A to počas leta nechceme.
Tento spôsob je naozaj efektívny v tom, ako dostať človeku pod kožu tú potrebu starať sa o seba a o svoje zdravie, pretože to povinnosť je. Podľa mňa je to super nápad ako nenásilne pripomenúť čitateľovi, že je čas sa natrieť a postarať sa o svoju pokožku.

Aké to bolo pre teba sledovať, že sa z tvojho sna stáva realita?
Bolo to nepredstaviteľné. Pre mňa to bolo úplne nereálne. Som človek, ktorý keď sa mu niečo podarí, tak sa síce poteší, teší sa z toho, ale ide ďalej a už hľadá víziu do budúcna. Premýšľam nad tým, ako sa zlepšiť, ako napísať niečo ďalšie. Je to pre mňa také poháňadlo. Asi neviem ostať v prítomnom momente a naozaj si hĺbkovo užiť tú chvíľu. Je to niečo, s čím bojujem a na čom pracujem.

Aj pri tejto knihe som sa však pokúsila zastaviť. Keď mi prvýkrát prišla v balíku a držala som ju v ruke, prišiel ten moment, keď som si povedala: aha, mhm, teraz musím spomaliť a uvedomiť si, že držím v rukách knihu, ktorá vznikla ako moja zábavka, ako projekt, pri ktorom som vôbec nečakala, že sa niekedy dostane von. Je to zhmotnenie sna. Takže sa človek musí zastaviť a uvedomiť si to.

Keď som listovala stránkami a videla ako sú postupne farebne spracované, bolo to veľmi pútavé pre oči. Aj obálka je nádherná, tie farby naozaj priťahujú pohľad. Vtedy som si uvedomila, že vau, je to tu, naozaj sa to stalo. Je to nepredstaviteľné a človek si to v tej chvíli ani nevie úplne uvedomiť. Až postupne, pri situáciách ako je napríklad tento podcast, keď o tom rozprávame, si človek uvedomí, že áno, naozaj sa to stalo.

Aj si si román prečítala ešte raz?
Nie. Ani neviem, či si ho ešte niekedy prečítam.☺ Možno o dva či tri roky, je to možné. Ja som sa celý život venovala umeniu. Spievala som, hrala som na klavíri desať až dvanásť rokov a nikdy som si spätne nepočúvala svoju vlastnú hudbu ani nahrávky. Až teraz sa k nim vraciam po takmer desiatich rokoch, takže si myslím, že s knihou to bude podobné.

Ja to beriem skôr pracovne. Napíšem text, vtedy mám z toho obrovskú radosť, potom ho editujem a vtedy sa na to pozerám kritickým okom. Musím byť sama sebe najväčším kritikom, aby som z toho dostala čo najviac. Myslím si, že keby som si to čítala znova, išli by mi hlavou myšlienky typu: okej, toto musím prepísať. Lenže už to prepísať nemôžem, keďže je to vytlačené. Podľa mňa je preto trochu kontraproduktívne stále sa k tomu vracať.

Alebo by to bol tréning toho nekritického oka.
Asi áno, ale neviem, či by som to zvládla. Ale je to super. Mám rada tú knihu, mám rada celú tú myšlienku. Nie je to len romantické, je tam aj taká magická vsuvka a ja mám tento koncept veľmi rada. Je mi celý ten príbeh veľmi blízky, lebo, ako hovorím, sú v ňom také malé čriepky mňa. Takže je to pre mňa určite srdcovka. Ale neviem, či sa k tomu v blízkej dobe vrátim a prečítam si to sama na ležadle. To asi nie.

Nikdy nevieš.
Možno si po tomto podcaste vstúpim do svedomia, ale asi nie.☺

V čom je pre teba spolupráca s dm výnimočná?
Pre mňa je výnimočné už len to, že takýto koncept vôbec vznikol a že sa týmto spôsobom snažia propagovať nielen dôležitú tému, ale aj nejaký letný produkt. Literatúra je podľa mňa veľmi dôležitá. Je jedno, aká je. Či je náučná, odborná, ľúbostná, fantasy alebo sci-fi, každá literatúra nás niečo naučí.

Myslím si, že v dnešnej dobe je veľmi dôležité propagovať literatúru, tvorbu, písanie a celkovo kreativitu. Veľmi sa mi páčilo, a podľa mňa je to aj veľmi výnimočný projekt, že sa práve takýmto spôsobom snažia dostať produkt alebo kampaň do popredia cez literatúru.

Podľa mňa nám to pripomína, že umenie a literatúra nie sú zabudnuté alebo upadajúce vplyvom digitalizácie. Práve naopak, je to niečo, čo by sme mali vyzdvihovať a posúvať dopredu. Je to naozaj výnimočná kampaň a veľmi sa mi páči. Hlavne tá myšlienka, že literatúra je veľmi úzko spätá so vzdelanosťou. Aj týmto spôsobom, keď sa snažia priblížiť literatúru ľuďom cez kampaň, je to podľa mňa naozaj skvelý nápad. Je to veľmi praktické a páči sa mi to.

V čom je podľa teba táto kniha iná ako klasický letný román?
Stretávame sa tu so začiatkom leta a s nejakou letnou láskou, ktorá prerastie do niečoho viac. Čo je však špecifické, a myslím si, že je to v každej knihe, ktorú píšem, je nejaká magická vsuvka. Je tam pripomenutie, že stále existuje niečo medzi nebom a zemou. Máme tam príbeh, ktorý sa prelína aj s minulosťou, a to je možno taký malý hint, o čom to celé bude. Je to o tom, že osud a osudová niť sa stále točia a my sa svojmu osudu nevieme úplne vymaniť.
Dúfam, že tá kniha je iná najmä tým, že v čitateľoch zanechá nejakú emóciu, pretože o to sa vždy pokúšam. Každé umenie, ktoré tvorím, má hlavne v knihách zanechať nejaký pocit. Dúfam, že táto kniha bude presne taká, ktorú keď čitatelia odložia, povedia si, že áno, niečo vo mne zanechala a budem na ňu dobre spomínať. Dúfam teda, že odovzdám emóciu. To bolo pre mňa pri písaní najdôležitejšie.

Veríš na minulé životy? Keď som si totiž listovala tvoju knižku, padol mi zrak na stránku, kde hlavná predstaviteľka povedala: „Ja neverím na minulé životy.“
Ona neverila, ale uverila. Ja na minulé životy verím. Bola to jedna z inšpirácií, ktorá ma viedla k napísaniu tejto knihy. Môže to byť pravda, nemusí, možno je to len spôsob, akým odovzdávam svoje vlastné skúsenosti a spomienky na minulý život. Áno, ja stále hovorím, že niečo medzi nebom a zemou existuje, a aj to som vložila do svojej knihy. Je to ďalší čriepok zo mňa. Verím na minulé životy a sama som sa o tom presvedčila. Tak uvidíme, či tomu uveria aj čitatelia.

Čo by si si priala, aby si čitatelia po prečítaní tejto knižky uvedomili, odniesli alebo zacítili?
Chcela by som, aby uverili, že nie všetko, čo sa v živote deje, je náhoda. Aby verili na malé zázraky, ktoré sa môžu stať v ich životoch. Aby verili svojmu vnútornému pocitu a občas rozmýšľali viac srdcom než rozumom.

Povieš nám, ktorá časť knižky alebo ktorá pasáž je najviac tebou?
Myslím si, že celá tá kniha je odrazom mňa, ale asi najviac samotný začiatok. Práve ten mám najradšej a dávam doň najviac samej seba. Keď sa hlavné postavy stretnú a prvýkrát spoznávajú, vkladám do toho svoje vlastné emócie aj samu seba. Tie začiatky sú pre mňa v knihách asi najdôležitejšie, pretože majú chytiť čitateľa, ale zároveň sú asi najviac „ja“.

Potom už príbeh ide ďalej a ja nad postavami strácam moc. Veľakrát si pripravím nejakú osnovu príbehu, ale vždy sa to zvrtne a postavy si začnú robiť, čo chcú. Možno ich mám v rukách prvých päťdesiat strán, ale potom to už ide samo.

Nechávaš sa viesť?
Nechávam. Veľakrát mám začiatok, mám koniec a viem, aká je hlavná zápletka, lebo tá myšlienka musí zostať prítomná počas celej knihy. Ale uprostred sa dejú veci, ktoré veľakrát neplánujem a ani nie sú v mojich rukách. Tie postavy sa jednoducho rozhodnú samy. Situácia sa tak vyvŕbi a ja sa nechám unášať. Niekedy som sama prekvapená a poviem si: vau, tak toto som ani ja nečakala. Je to podľa mňa často aj veľmi zábavný proces.

Toto je tvoja prvá publikovaná kniha. Prečo si sa rozhodla písať pod pseudonymom?
Písať pod pseudonymom som sa rozhodla najmä kvôli slobode. Pracujem v brandži, v ktorej je meno dôležité a chcela som, aby moje spisovateľské meno bolo spájané len s osobnosťou spisovateľky, s niekým kreatívnym. Možno aj preto, že stále existuje určitá stigma medzi právnictvom a umením, o ktorej sme sa rozprávali na začiatku. Ľudia si veľmi nemyslia, že tieto svety sú prepojené, pritom právnici sú veľmi kreatívni ľudia.

Chcela som však tieto dve persóny oddeliť. Ten pseudonym je zároveň v istom zmysle aj mojím vlastným menom, takže ho ani nevnímam ako pseudonym. Je to meno, ktoré máme v rodine. Možno je to len ďalšia moja osobnosť, ktorú som oddelila od tej ostatnej časti seba.

Aj nám prezradíš niečo viac o tej osobnosti? Prečo práve Wolfová? Má to nejaký súvis s vlkom?
Áno, má. Súvisí to s menom, ktoré máme v rodine. Preberala som rôzne mená, ktoré by sa hodili k môjmu rodnému menu, aby to dobre znelo, pôsobilo svetovo a bolo zvučné. Veľakrát podľa mňa aj meno predáva a do budúcna je dôležité, aby si ho ľudia zapamätali. Nakoniec som ostala pri mene Wolfová a vybrala som si ho ako svoje vlastné. Myslím si, že je aj odrazom všetkých kníh, ktoré píšem, aj tejto, ktorá tu pred nami leží.

Aké príbehy alebo témy ťa pri písaní priťahujú najviac?
Vždy je to romantika. Mám veľmi rada ľúbostné príbehy, ale vždy so štipkou dobrodružstva, vždy s niečím navyše. Aj v tomto prípade sú tam prvky trileru alebo detektívneho príbehu. Najviac ma baví čítať aj písať príbehy, ktoré sú romantické a dobrodružné, ale zároveň majú niekde v pozadí skrytú myšlienku, ak sa do nich človek naozaj dobre začíta.

Rada píšem ľúbostné príbehy, ale baví ma aj romantasy, teda romantická fantasy. Človek tam dokáže ukryť veľa vlastných názorov na svet. Aj v ľúbostnej literatúre. Ľudia si často myslia, že je to len oddychové čítanie, ale podľa mňa sa v nej riešia naozaj dôležité veci, ako sú vzťahy, hádky, naše vnútorné postoje a pocity. Aj ten komplikovaný vnútorný svet žien, ktorý máme. Ja totiž píšem vždy v prvej osobe.

Myslím si, že práve toto ma na literatúre vždy zaujíma, niečo tam nenápadne podsúvať, niečo tam vložiť. Sú to práve ľúbostné príbehy, ktoré tvoria hlavnú líniu deja, ale vždy sa do nich zamotá ešte niečo iné, niečo špeciálne. Buď magický realizmus, nejaký triler, alebo ideálne pre mňa všetko dokopy.

Ako vyzerá tvoj proces písania?
Vždy mám úvod aj záver, pretože musím vedieť, kde začínam a kde končím. Musím vedieť, ako sa moje postavy zmenia, ako ich zmení samotný príbeh a všetky udalosti, ktoré sa im stanú. Samozrejme, niekedy tam uprostred musia byť nejaké styčné body, ale keď ich mám, píšem spontánne.

Ako som povedala, vždy ma pri písaní niečo prekvapí a sama si poviem: vau, toto som naozaj nečakala ani ja a teraz sa s tým musím nejako popasovať, ďakujem pekne. Vždy mám myšlienku a viem, čo chcem povedať. Viem aj to, čo chcú moje postavy povedať a čo majú zažiť.

Samotný proces písania však nie je strojený. Je to naozaj o tom, že keď ma kopne múza, sadnem si za počítač, pustím si hudbu a píšem. Niekedy napíšem desať, dvadsať alebo tridsať strán a sama som prekvapená, kam ma to zavedie. Podľa mňa je to vždy spontánny proces. Človek si to nikdy nevie úplne nalinajkovať a mňa by to dosť zväzovalo.

Každý má podľa mňa svoj vlastný štýl písania a toto je ten môj. Stále je však dôležité mať nejaký pevný bod, vedieť, kam smerujeme, kam smerujú postavy, ako sa majú zmeniť, čo majú prijať samy na sebe alebo vo svojom okolí a čo ich ovplyvní. Je to ako v reálnom živote. Neustále sa vyvíjame podľa toho, čo zažívame a čo nás formuje. A práve to sa snažím preniesť aj do písania, aby sa tie postavy na konci nejako zmenili.

Kde a ako sa ti píše najlepšie? Máš nejaké špeciálne miesto alebo čas, keď to najviac tečie?
Asi nie. Toto sa ma pýta každý, aj moja rodina: kedy píšeš, kde píšeš? Píšem všade. Píšem, keď ma kopne múza, píšem podľa toho, kedy mám čas, ale vždy je to nejaký impulzívny pocit, že potrebujem niečo vytvoriť. Ja mám ten pocit stále. Neustále mám potrebu niečo tvoriť, také vnútorné kopnutie, že musím vytvoriť niečo umelecké. Vždy je to teda impulzívne a kde práve som, tam si sadnem a píšem.

Nie je za tým nič špeciálne, nemám žiaden rituál. Píšem, odkedy si pamätám, odkedy sme mali doma počítač a ja som sa naučila sama písať do klávesnice bez toho, aby som svoje príbehy diktovala ockovi, ktorý predtým trpezlivo sedel, počúval ma a zapisoval ich do počítača. Odkedy som sa naučila písať sama, tak som jednoducho písala.

Podľa mňa je to aktivita, ktorú mám v sebe a ktorá je súčasťou mojej každodennej rutiny. Písanie totiž nie je len o tom, že si človek sadne za počítač a ťuká do klávesnice. Je to aj o tom, keď idem na prechádzku a premýšľam nad postavami, keď som vo fitku na páse a rozmýšľam: uhm, tak teraz toto ona spravila, ako bude reagovať on? Alebo idem do práce a zrazu si poviem: ježiš, toto by bola skvelá scéna, to tam musím napísať. Rýchlo si to zapíšem do mobilu, aby som nezabudla, a keď prídem domov, idem to hneď napísať, aby tá emócia neodišla. Takže je to podľa mňa všade a stále trochu hore-dole.

A knihy aj čítaš?
Áno, knihy aj čítam, ale myslím si, že nie je úplne jednoduché spojiť čítanie a písanie. Keď som ponorená do dvoch príbehov naraz, začnú sa mi pliesť ciele postáv aj ich dynamika a nechcem si miešať cudzie postavy s tými svojimi. Takže keď píšem a som v intenzívnom procese písania, keď som do toho úplne ponorená, vtedy nečítam.

Ale počas prestávok čítam stále. Milujem čítanie, milujem knihy a vlastne práve vďaka nim vznikla aj moja cesta k písaniu. Všetko sa to začalo tým, že som milovala knihy a príbehy. A to je asi to, čo milujem na písaní, knihách a literatúre celkovo najviac – príbehy.

Máš rada aj letné prázdninové čítanie?
Cez prázdniny a počas leta asi prečítam najviac kníh. Všetko sa tak upokojí a každý má na všetko viac času. Práve vtedy aj ja najviac čítam. Nevyhľadávam vyslovene literatúru, ktorá je špecificky zameraná na leto alebo na nejaký letný románik, nie je to niečo, po čom by som v danom období cielene siahala, ale občas sa stane, že sa niečo také objaví v mojej knižnici. Každopádne leto je pre mňa obdobím, keď čítam najviac.

A aký je tvoj vzťah k letu? Je leto práve to obdobie, keď vieš viac vypnúť?
Je to obdobie, počas ktorého viem viac vypnúť, to je pravda. Mám pocit, že sa svet spomalí a každý má zrazu na všetko čas. To, čo sa deje pred letom a po ňom, je veľké bláznovstvo, ale v lete každý trochu spomalí a vydýchne si.

Pre mňa je leto obdobím pokoja a oddychu, ale nie je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Najradšej mám zimu. Milujem Vianoce a vždy sa na to obdobie roka veľmi teším. Pre mňa je to úplne najočakávanejšie obdobie a tie dva týždne medzi sviatkami milujem. Ale áno, cez leto vnímam tú okolitú pohodu a viem si ju užiť aj ja, práve cez čítanie a vlastný pokoj.

Aký je tvoj vzťah k opaľovaniu a SPF počas leta?
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké je to dôležité. Musím povedať, že som dosť lajdák, takže tá kniha je naozaj veľmi dobrý nápad. Som presne ten človek, ktorý si nastaví milión budíkov a aj tak ich ignoruje, až kým mi priateľ, mamka, sestra alebo ktokoľvek, kto je so mnou, nepovie: haló, natri sa.

Som človek, ktorý sa veľmi rýchlo spáli. Posledné roky sa však naozaj snažím dávať si na to pozor. Napríklad používam SPF aj počas bežného dňa, nielen v lete alebo keď sa idem opaľovať. Dávam si ho pod mejkap alebo len tak na tvár, keď idem na prechádzku, na nákup alebo kamkoľvek von. Snažím sa z toho spraviť dennú rutinu.

Používaš ho celoročne? Alebo ho plánuješ používať celoročne?
Pokúšam sa ho používať celoročne. Je to moja misia posledné dva roky. Intenzívnejšie je to, samozrejme, počas leta, lebo keď svieti slnko, človeku to hneď napadne a viac ho to upozorní, že sa treba natrieť. Naozaj sa však snažím používať SPF počas celého roka. Aj slnko na horách býva v zime dosť nebezpečné, takže aj vtedy je dôležité myslieť na ochranu pokožky.

Snažím sa hľadať produkty, ktoré sú pre mňa jednoduché na používanie. Možno je to denný krém s SPF, nejaký BB krém alebo tyčinka, ktorú hodím do kabelky a viem ju použiť hocikedy a hocikde.

Pre všetkých zábudlivcov, a nielen pre nich, je určený práve tvoj letný román Príťažlivosť. Kde a kedy sa k nemu budeme môcť dostať?
Knižka bude k dispozícii od 16. júna v dm pri nákupe produktov Sundance nad určitú hodnotu, pričom dostupná bude až do rozdania zásob.

Do dm chodíme stále, ale špeciálne od 16. júna vieme, že keď si vložíme do košíka produkty Sundance a nakúpime v určitej hodnote, dostaneme tento úžasný román ako darček. Môže nám veľmi spríjemniť leto, a to nielen svojím príbehom, ale aj posolstvami, ktoré prináša. Jedným z nich je práve používanie SPF a ochrana pokožky počas leta. Čo by si si priala, aby si človek po prečítaní tvojho románu odniesol?
Aby veril na osud a aby občas rozmýšľal viac srdcom než rozumom.

Ak by si mala pár vetami spojiť leto, čítanie a starostlivosť o seba, ako by zneli?
Leto, čítanie a starostlivosť o seba, to je moja kniha. Je to môj román Príťažlivosť, ktorý bude v dm dostupný počas leta od 16. júna. Myslím si, že je to presne ono a určite netreba váhať, pretože počet kníh je limitovaný. Naozaj to stojí za to. Určite zájdite do dm a možno sa ujde aj vám.

Aký je tvoj odkaz pre ľudí, ktorí sa o chvíľu vyberú na dovolenky a k vode?
Aby si oddýchli, aby si so sebou zobrali Príťažlivosť a stále mysleli na to, že slniečko na nás svieti a príťažlivosť nie je len medzi ľuďmi alebo na obálke mojej knihy, ale aj medzi slnkom a našou pokožkou, o ktorú sa treba starať.

Netreba zabúdať na starostlivosť o seba a o svoju pokožku. Treba si oddýchnuť. Oddýchnuť si s románom, s dostatočnou ochranou pokožky SPF-kom a užiť si chvíle, keď sa celý svet spomalí a dá nám možnosť ľahnúť si na slnko a trochu vypustiť stres z celého roka.

Leto by malo byť o oddychu, radosti a chvíľach, ktoré si vieme užiť naplno, ale zároveň vedome. Aj malé pripomenutie, akým je ochrana pokožky, môže urobiť veľký rozdiel do budúcnosti. Ďakujem ti, Miriam, že si bola dnes súčasťou tohto rozhovoru a priblížila nám nielen vznik tejto unikátnej knižky, ale aj tému, o ktorej by sme nemali zabúdať hovoriť.

Aj ja vám veľmi pekne ďakujem za pozvanie. Bola to pre mňa česť, bolo to super. Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Ak vás tento projekt zaujal, knižku budete môcť získať v predajniach dm pri nákupe produktov Sundance v hodnote od 9,95 eur od 16. júna až do rozdania zásob. Takže ak sa toto leto chystáte k vode, na dovolenku alebo si len chcete dopriať chvíľu pre seba na slnku, možno bude táto knižka vaším ideálnym letným spoločníkom.