Moderná rodina: takto dnes žijeme

Mnohí z nás považujú za „normálny“ rodinný model ešte stále set-up: matka, otec a jedno až dve deti. Čo sa týka ponímania „normálnej“ rodiny, nezriedka je už otázne aj tretie dieťa. A pritom zmiešané rodiny a páry rovnakého pohlavia s jedným alebo viac deťmi už nie sú žiadnou zriedkavosťou.

Rodinné modely môžu vyzerať rôznorodo: o tom, ako moderné rodiny žijú a ako u nich vyzerá všedný deň, sa s nami podelí pár rovnakého pohlavia, členovia komunitného bývania či co-housingu, digitálna nomádka a členovia mnohopočetnej rodiny.

4 rodiny rozprávajú o sebe

Mama, mamina a dieťa

Elisabeth & Irene Schwaiger (obe vo veku 37 rokov) a syn Benedikt

„Spoznali sme sa v decembri 2013 a bola to láska na prvý pohľad. Od začiatku sme mali obe jasno v tom, že raz budeme chcieť mať dieťa. Na jeseň roku 2019, krátko po svadbe sme vedeli, že tento čas nadišiel. Rozhodli sme sa podstúpiť umelé oplodnenie od anonymného darcu zo spermobanky.

Benedikt je to najlepšie, čo sa nám v živote mohlo stať. Škoda len, že počas celej koronakrízy bolo prakticky nemožné stretávať sa s priateľmi, priateľkami a rodinami, či zúčastňovať sa s Benediktom na rôznych detských podujatiach či detských skupinkách.

A ako to je s našou homosexualitou smerom von? Sme otvorené a úprimné! Máme to šťastie, že naše rodiny a priatelia nás vo všetkom vždy podporovali a stoja za nami. Preto sme prakticky nemali žiadnu zlú skúsenosť. S istými obmedzeniami sa v podstate stretávame len v súvislosti s plánovaním dovolenky, pretože stále existujú krajiny, kde buď homosexualita nie je spoločensky akceptovaná alebo sa za ňu dokonca trestá. Preto vždy predtým, ako plánujeme nejakú cestu, hodíme očkom na Gay Travel Index (GTI).“

Komunitné bývanie alebo co-housing

Obyvateľky projektu co-housingu v mestečku Waidhofen/Ybbs

„Čo robiť, keď ľudia chcú bývať pokope, no tam, kde by si želali usídliť sa, nie je patričná ponuka takéhoto bývania? Projekt si rozbehli títo ľudia sami. Príkladom je projekt, ktorý sa začal realizovať v roku 2017 v mestečku Waidhofen an der Ybbs pod názvom „projekt bývania GeWoZu“ (pozn.: GeWoZu – budúcnosť spoločného bývania). Dnes už stojíme tesne pred dokončením nášho domu, ktorý sa skladá z 12 jednotiek a už tento rok by sme sa doň chceli nasťahovať. My, to znamená celkom 20 dospelých a 11 detí vo veku 0 do 70 rokov – rodiny, páry a slobodní jednotlivci, ktorí sme sa z veľkej časti spoznali hlavne vďaka tomuto projektu. Každý z nás má iné zamestnanie, iné koníčky, no jedno máme predsa len spoločné: chceme bývať spolu a nie pri sebe.

Každá „samostatná rodinná jednotka“ bude mať svoje vlastné súkromné bývanie a útočisko pozostávajúce z kuchyne, kúpeľne a vlastných izieb. Okrem týchto priestorov sú tú ďalšie, ktoré budú slúžiť spoločnému užívaniu nás všetkých – od veľkej chodby, slúžiacej na odkladanie vecí po príchode, ktorá sa nachádza bezprostredne za vchodovými dverami, cez veľkú kuchyňu až po herňu pre deti, dielňu, veľkú záhradu a spoločné kancelárske priestory.

Znie vám to dobre? Áno, je to fajn, a keby predsa len došlo k výmene názorov, urovná ho tzv. mediačný tím. „Dôležité však bude aj to, aby sme v budúcnosti vystupovali voči sebe čo možno najotvorenejšie, aby sme k sebe navzájom boli tolerantní, brali ohľad na druhých, jasne komunikovali problémy a ťahali za jeden koniec – presne tak isto ako jedna veľká rodina.“

Digitálna nomádka

Simone Tieber (36)

„Sama sebe šéfkou, pracovať len tam, kde sa mi to páči a keď pocítim nutkanie zmeniť miesto pôsobenia, jednoducho idem: o tomto som roky snívala, svoj sen som však nežila. Najprv som mala všetko také celkom tradičné: pôvodne pochádzam zo Štajerska, keď som mala 19, presťahovala som sa do Viedne a po štúdiu som začala žiť život pracujúcej ženy. Mala som skvelý byt, kariérne som napredovala, jednoducho, darilo sa mi – no stále mi niečo chýbalo. Cítila som, že potrebujem viac nezávislosti, že chcem vidieť svet, že chcem nájsť samu seba. V hĺbke duše som vedela, že takýto život by ma nenapĺňal, nebola by som šťastná. Ľudia v mojom okolí ma v tom čase chápali len do určitej miery, no JA som musela niečo zmeniť. A tak som prekonala svoj strach, dala som výpoveď a vydala som sa smer Stredná Amerika.

Mala som vtedy 30. Odvtedy som zo sveta videla neskutočne veľa a s výnimkou Antarktídy som navštívila každý jeden kontinent. Za svoju „základňu“ stále považujem Viedeň, kde rada trávim letné mesiace. Z čoho žijem? Pracujem na diaľku, som digitálna nomádka v oblasti copywritingu v ekonomickej a IT oblasti. Na takúto prácu nepotrebujem viac, len svoj laptop, telefón a spoľahlivé internetové pripojenie. Okrem toho zdieľam svoje cestovateľské zážitky na svojom instagramovom účte.

Bokom ide akurát môj súkromný život: od jesene 2017 som single. Jedného dňa ten pravý príde – no dovtedy budem chodiť po svete a vychutnávať si plnými dúškami svoj kočovný život. Napokon, vlastné deti som sa rozhodla nemať. Na to sa mi príliš páči môj nenútený spôsob života – a sedieť naraz na dvoch stoličkách by bolo možné len ťažko.“

Mnohopočetná rodina

Katharina & Jürgen Zacharias (37 a 39 rokov) so svojími štyrmi deťmi

„Vôbec to nie je tak, že by sme kŕdeľ detí nejak dlhodobo plánovali. Mali sme 19 a 21 rokov a náš vzťah trval poldruha roka, keď sa nám narodilo naše prvé dieťa. V tom čase sme netušili, čo nás čaká. Takmer o dve desaťročia neskôr je všetko úplne inak. Medzičasom sme sa z malého bytu v meste presťahovali na vidiek, do veľkého domu s rozľahlou záhradou. Pes Lilo a mačky Kaspar a Mimo dotvárajú náš všedný deň. Obrazu tradičnej rodiny napriek tomu úplne nezodpovedáme. Klasický rodinný model obyčajne počíta s jedným alebo dvomi deti, ale so štyrmi? No tu sme však asi výnimkou, pretože v našom okolí žije asi tucet rodín, ktoré majú štyri a dokonca ešte viac detí.

Náš každodenný život sa preto stáva akousi výzvou: pračka perie takmer nepretržite, s umývačkou riadu je to detto a chladničky máme rovno dve. Rýchly nákup maličkostí na večeru po práci? Nemysliteľné! Skutočne každý jeden nákup pre nás znamená ako zázrakom naplniť košík až po vrch a nakoniec je kufor nášho mikrobusu opäť na prasknutie. A prirodzene nás vystihuje všetko, len nie ticho – naopak, niekedy je to dokonca poriadny hluk.

Koronakríza nám situáciu teda neuľahčila. Deti trávili takmer všetok čas nalepení na telefónoch a počítačoch. Online škola a zrušené športové a voľnočasové podujatia boli teda pekne na nervy. Na spestrenie všedného dňa sme si našli záľubu v prechádzkach a výletoch. Našťastie v našom okolí je veľa možností, ako takto príjemne tráviť čas - a náš najmladší, trojročný Valentin s nami chodil tiež. Po večeroch sme si usporadúvali interné rodinné bežecké preteky a často sme si potom objednali pizzu – aby sme nemuseli ešte narýchlo zbehnúť pre pár maličkostí do obchodu.“