Ako v sebe objaviť kreativitu a ako jej dať voľný priechod

Bez kreativity by nebolo inovácií, spoločnosť by stagnovala a do nášho každodenného života by sme si vpúšťali stále viac a viac fádnosti. Či už sa bavíme napríklad o pesničke, ktorú akurát hrajú v rádiu a my si na ňu spontánne zatancujeme v kuchyni, alebo o románe, nad ktorým po dočítaní ešte dlho premýšľame – v skratke, obklopovať sa umeleckými dielami a mať kultúru v duši, to je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) dôležitá cesta, ako si neustále vyživovať duševné blaho. O to viac, ak sa venujeme tvorivej činnosti sami, a ono to pokojne môže byť niečo easy, ručné práce alebo napríklad ak si vedieme denník, alebo upcyklujeme starý nábytok.

Vykonávanie takýchto činností nás dokáže vnoriť hlbšie do života, lepšie pochopiť vlastné pocity alebo jednoducho, nájsť rovnováhu v každodennom živote.. Tvorivá činnosť je jednou z najbežnejších a najintenzívnejších foriem takzvaného stavu „flow“, ktorý psychológ Mihaly Csikszent opísal ako podstatnú súčasť prežívania šťastia. Medzi všetkými tými termínmi a povinnosťami všedného dňa nám však na to často zostáva len málo priestoru.

Čo možno rozumieť pod pojmom kreativita?

Aj keď sa nám pri vyslovení pojmu „kreativita“ obvykle vynorí na pozadí najprv výtvarné umenie, hudba alebo poézia, kreativita hranice týchto umeleckých oblastí prekračuje. Kreativitu si vyžaduje, niekedy dokonca aj nevyhnutne, aj veda, napríklad matematika – samozrejme, v inej forme.

Divergentné a konvergentné myslenie

Umelci si myšlienkové postupy ukladajú v mozgu inak, hovoríme, že u nich prevláda takzvané divergentné myslenie: K problémom či výzvam sa stavajú otvorene, prístup k riešeniu sa obvykle vyznačuje vôľou experimentovať a konať spontánne, čiastočne aj s dávkou nesystémovosti, výsledkom čoho je vytvorenie kreatívneho produktu alebo diela. U vedcov a výskumníkov, na druhej strane, dominuje konvergentné myslenie, teda také, ktoré meria schopnosť nájsť jedno správne riešenie s analytickým a cieľavedomým prístupom. Neznamená to však, že tieto rôzne spôsoby myslenia sú od seba striktne oddelené. Kreatívne procesy sú vždy divergentné a konvergentné zároveň, dôraz sa však zvyčajne kladie len na jeden z nich. Pevne zakorenené máme v sebe oba spôsoby myslenia. Tak napríklad univerzálny učenec Leonardo da Vinci vynikal v mnohých oblastiach, od maliarstva cez anatómiu až po technické inžinierstvo.

Vytvárať niečo nové a užitočné

Kreativita je v princípe schopnosť rozpoznať a riešiť problémy, resp. schopnosť vytvoriť niečo originálne. Ide predovšetkým o aspekt nového a užitočného. Samozrejme, niečo, čo už objavené bolo a my si to zvedomujeme nanovo, na nás vnútorne môže pôsobiť obohacujúco, kreativitu si tým však nerozvíjame. Kreativita by sa okrem toho mala prepájať na realitu: Na konci procesu teda musí vzniknúť niečo užitočné, použiteľné. Ak niekto zo seba chŕli jeden nápad za druhým, avšak v praxi sa nedá použiť ani jeden, to sa za kreatívne nepočíta.

Použiteľnosť ako takú je tu však nutné chápať v širšom kontexte. Umenie nám napríklad „slúži“ tým, že uspokojuje naše estetické potreby alebo nás podnecuje k tomu, aby sme sa zamýšľali. Niekedy je to však aj vec interpretácie: Kto má právo či moc rozhodovať o tom, čo je užitočné alebo krásne? To, čomu jeden pripisuje výnimočnú umeleckú hodnotu, môže druhý považovať za nepodarok. Tak napríklad Clara Schumann, dnes považovaná za jednu z najvýznamnejších skladateliek hudobného romantizmu, sa počas svojho života dočkala len minimálneho uznania. Vnímanie kreativity teda veľmi výrazne závisí od nastavenia spoločnosti a prostredia.

Aké druhy kreativity poznáme?

V spoločnosti roky rokúce panovalo presvedčenie, že inšpirácia je dar od Boha, dar, na ktorý majú nárok naozaj len tí vyvolení. Po období osvietenstva bola genialita považovaná za veľmi ojedinelý a pritom výnimočný dar. Náhľad sa však medzičasom výrazne zmenil. Od 50. rokov 20. storočia nabrala psychologická výskumná činnosť na obrátkach a odborníci dospeli k zisteniu, že schopnosť byť kreatívni (mimochodom, výraz kreativita sa v slovenčine používa až od druhej polovice 20. storočia ) je vrodená, do vienka sme ju dostali všetci.

„Little C“ a „Big C“

Samozrejme, nie v každej maliarke sa opäť zrodí Frida Kahlo a nie každý IT-čkár musí zaručene vynájsť niečo prelomové, ako je Wikipédia alebo Google. My ľudia sme však vo svojej podstate kreatívni neustále. Napríklad keď pri pečení a varení nahradíme jednu ingredienciu inou, alebo ak pre naše deti vymyslíme rozprávku na dobrú noc alebo ak napríklad zapracujeme do pracovnej prezentácie niečo vtipné a netradičné. Veda v takom prípade hovorí o takzvanom „little C“ (z angličtiny, „c“ ako „creativity“), ktorej rôzne formy aplikujeme v rozličných oblastiach, no predovšetkým v každodennom živote. Áno, sem môžeme pokojne zaradiť aj kreatívne koníčky. Na druhej strane, „big C“ zhmotňuje revolučnú kreativitu, ktorá siaha až takmer k ikonickým osobnostiam, ktorých dosah má už rozmer spoločenský. Napríklad Immanuel Kant, ktorého „Kritika čistého rozumu“ zatriasla spoločnosťou a podlomila pevné štruktúry klasických filozofických teórií. Alebo švédska aktivistka Greta Thunberg, ktorej filozofia „školského ekologického štrajku“ otvorila náručie celosvetovému hnutiu s názvom „Fridays for Future“.

Kde sa berie naša kreativita?

Kde sa tvorí kreativita? Sú to gény? Rozhoduje o nej osobnosť človeka? Nie, ani jedno, ani druhé. Psychológovia zistili, že na otvorenie brán na rozvoj kreativity má trojnásobne väčší vplyv osobné a spoločenské prostredie než charakterové vlastnosti. Prísne normy, sociálne sankcie alebo zákazy zrodu netradičných nápadov skôr bránia. Ak v spoločnosti dominuje reštriktívna kultúra, ľudia pravdepodobne nebudú mať toľko odvahy, aby prišli do pléna s neobvyklým návrhom.

Aspekty osobnosti

Napriek tomu však možno popísať vlastnosti, ktoré pre kreativitu pôsobia podporne: vedomá otvorenosť, inteligencia, ako aj schopnosť vytvárať široké asociácie a flexibilné myslenie. Kľúčovým aspektom je tiež sebaobraz. Ak je tento dynamický a komplexný systém presvedčení a hodnotení pozitívny, človek je potom na najlepšej ceste zísť z už vyšliapaných chodníčkov zatvrdnutých presvedčení. Pozitívny sebaobraz kvalitne formuje odolnosť voči kritike alebo nepochopeniu. A hoci sa svedomitosť často asociuje s „nudou“, môže to byť vlastnosť, ktorá doslova, keď na to príde čas, rozhodne o tom, že nápad jednoducho treba pretaviť do činu, v dobrom aj v zlom. Veď ak klaviristka nebude hodiny a hodiny tvrdo drieť a cvičiť, sotva sa z nej môže stať virtuózka.

Vedomosti a skúsenosti

V neposlednom rade sa však kreativita rodí z už získaných vedomostí a skúseností. Keď sa napríklad prizrieme na zúbok tým najgeniálnejším nápadom, nie sú to veci úplne nové, sú to zvyčajne variácie už existujúceho. Vezmime si napríklad električku, nepodobá sa náhodne svojmu predchodcom, konskej železnici? Silu zvierat akurát nahradila elektrina. V oblasti, v ktorej chce byť človek kreatívny, by sa mal aj celkom dobre orientovať a osvojiť si určité zručnosti. Sochár napríklad musí ovládať určité techniky, aby vedel pracovať s materiálom.

Čo podnecuje kreativitu?

Na podporu našej kreativity existujú rôzne metódy. Jedna metaanalýza z roku 2025 odporúča pre dlhodobý účinok návštevy múzeí a umelcov, kontakt s cudzími jazykmi a spôsobmi života alebo angažovanie sa v kultúrnej oblasti. Ale aj krátkodobo je možné niečo urobiť. Pri technike tzv. „brainwritingu“ sú všetky nápady písomne zaznamenané, a to sústredením sa na seba, inak ako pri ústnom brainstorming v skupine. Aj asociačné cvičenia, kde sa k existujúcemu slovu hľadajú vhodné alebo doplňujúce pojmy, trénujú našu kreativitu.

Pri mentálnych blokoch môže pomôcť jednoducho si urobiť prestávku, nechať myšlienky voľne plynúť, zasnívať sa alebo meditovať. Vtedy sa totiž v mozgu aktivuje tzv. „Default Mode Network“ (DMN) – sieť mozgových oblastí, ktorá udržiava náš prúd vedomia. Aj pri zaspávaní sa často dostávame do takzvaného „creative sweet spotu“, teda stavu optimálneho pre kreativitu, v ktorom nás neraz napadajú geniálne nápady.

Naopak, aj pohyb, najlepšie v prírode, rozprúdi naše myšlienky. V jednej štúdii z roku 2019 vznikla väčšina nápadov u účastníkov testu pri prechádzke alebo behu na čerstvom vzduchu. Ďalšia štúdia z roku 2012 zistila, že ľudia po štyroch dňoch v prírode sa zlepšili o 50 percent v kreatívnom riešení problémov v porovnaní s kontrolnou skupinou. Kľúčovým faktorom úspechu bolo chýbanie elektronických zábavných médií. Smartfóny a spol. sú totiž skutočnými zabijakmi kreativity. (Mimochodom, drogy nás – aj keď kolujú protichodné mýty – nerobia kreatívnejšími, aj to ukázala metaanalýza z roku 2025.)

Ako kreatívna je umelá inteligencia?

Medzičasom vstúpili do hry veľmi tvorivým spôsobom aj počítače: Algoritmy píšu texty, komponujú piesne a generujú obrazy. Častokrát už dokonca ani nevieme na 100% určiť, či je výtvor dielom človeka alebo umelej inteligencie. V dvoch experimentoch, ktoré sa uskutočnili v roku 2024, sa účastníkom výskumu dokonca viac páčili AI básne ako verše majstra pera Shakespeara a iných veľkých básnikov. Výskumný tím vyhodnotil, že dôvodom je zrejme zložitosť umenia básnikov, diela umelej inteligencie sú pre recipientov jednoduchšie, zrozumiteľnejšie a neobsahujú element záhady. Jednoducho povedané, AI umenie je ľahšie stráviteľné.

V štúdii zverejnenej v januári 2026 bola po prvýkrát systematicky porovnaná kreativita viacerých veľkých jazykových modelov (large language models) s kreativitou ľudí. V štandardizovaných testoch sa napríklad overovala schopnosť nájsť správne slovo. Ďalšou úlohou bolo napísať haiku (tradičnú japonskú báseň bez názvu). Výsledok? Modely umelej inteligencie dosiahli rovnakú, ba niekedy dokonca vyššiu úroveň hodnotenia ako priemerná konkurencia v podobe ľudských účastníkov. Stroje však ani náhodou nedokázali zdolať latku desiatich percent najkreatívnejších účastníkov. Podľa výskumného tímu by však tieto výsledky mohli naznačovať, že kreativitu nemožno merať tak jednoducho, ako to veda predpokladala.

Pri otázke vynaliezavosti umelej inteligencie však nesmieme zabúdať na jedno: Keď hovoríme o kreativite, nie je dôležitý len výsledok, veľký dôraz sa kladie aj na samotný proces. AI nebude predsa kreatívna len tak sama od seba, vždy potrebuje mať zadaný dobrý príkaz. A jedno umelá inteligencia nevie určite! A síce to, aký šťastný môže človek byť práve vďaka kreativite.

„Stojí za to objaviť svoju vlastnú kreativitu!“

Komentár od Melanie Raabe

„Stále počúvam ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že nie sú vôbec kreatívni. Nezmysel! Na ľuďoch je úžasné práve to, že kreatívni sme všetci, avšak každý z nás iným spôsobom.

Ak v sebe chceme objaviť kreativitu – a to by sme rozhodne všetci mali, lebo vďaka nej je život oveľa krajší! –, môžeme začať najprv po malých krôčikoch, napríklad si najprv predsavziať, že budeme pristupovať kreatívnejšie k svojmu každodennému životu: Keď má najlepšia kamarátka narodeniny, máme zhruba tri možnosti. Buď jej môžeme kúpiť viazanú kyticu (hmm, pekné, ale nie veľmi kreatívne). Alebo jej objednáme kyticu – viazanú, avšak podľa svojich predstáv (lepšie, ale len o niečo kreatívnejšie). Alebo jej nazbierame úplne jedinečnú kyticu poľných kvetov na najbližšej lúke (tomu hovorím kreativita!)!

Ak k nám nečakane zavítajú priatelia, môžeme si jednoducho objednať pizzu. Mohli by sme sa však aj spoločne zamyslieť nad tým, čo dobrého by sme mohli vyčarovať z toho, čo máme momentálne v chladničke, a skombinovať potraviny, ktoré sú na prvý pohľad neskombinovateľné.

„Ak niekto túži po inšpiratívnom živote, nemusí hneď písať prózu hodnú Nobelovej ceny alebo maľovať obrazy, ktoré by mali putovať okamžite do Louvru. Čo tak na začiatok skúsiť si „očariť“ svoj vlastný každodenný život?“