Helena Hricová a Lenka Czikková: POMOC V SPRÁVNOM ČASE MÔŽE ZMENIŤ ŽIVOT

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.

Predstavte si dve deti, ktoré sa dnes narodia na Slovensku, možno len pár kilometrov od seba. Jedno príde domov do prostredia plného bezpečia, podnetov a možností, druhé do rodiny, ktorá už celé generácie žije v chudobe. Ani jedno z nich si svoju štartovaciu čiaru nevybralo, a predsa môže veľmi výrazne ovplyvniť jeho budúci život – to, ako sa mu bude dariť v škole, aj aký vzťah si vytvorí k iným i k sebe samému.
Dnes sa budeme rozprávať o tom, ako takýmto deťom a ich rodičom pomôcť. Prečo sú prvé roky života také dôležité? Ako chudoba ovplyvňuje každodenný život dieťaťa a čo potrebuje tínedžer, ktorý začína premýšľať o svojej budúcnosti? A môže niekedy jeden človek, ktorý nám dôveruje, zmeniť celý smer nášho života? Mojimi dnešnými hosťkami sú Helena Hricová a Lenka Czikková z občianskeho združenia Cesta von, ktoré už mnoho rokov pomáha práve rodinám z generačnej chudoby.
A to od najmenších detí až po mladých ľudí, ktorí sú na prahu dospelosti. Hela, Lenka, vitajte v dm podcaste o inšpiratívnych ľuďoch a ich príbehoch.
Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie, dobrý deň. Ďakujem, aj ja. .Dobrý deň.

Úplne na začiatok by som sa chcela spýtať, prečo sú prvé tri roky, keď je dieťa úplne maličké, také dôležité. Prečo je práve obdobie prvých tisíc dní také smerodajné?
Prvých tisíc dní počítame od počatia.
Zahŕňa teda aj obdobie, keď je bábätko ešte v brušku, a potom zhruba prvé tri roky života. Hovoríme tomu rané detstvo. Mozog je vtedy ako špongia a vyvíja sa najviac – drvivá väčšina neurónov, ktoré v mozgu vzniknú, vzniká práve počas raného detstva. Je paradoxné, že práve na toto obdobie si väčšinou nepamätáme, lebo z čias, keď sme boli bábätká, máme len málo spomienok.
Práve v tomto období dieťa naozaj nasáva všetko, čo sa okolo neho deje, a u každého z nás vtedy vzniká zložitá spleť neurónov. Podnety, bezpečie a blízka vzťahová väzba, ktorú dieťa väčšinou nadväzuje s rodičom, mu pomáhajú, aby bola táto spleť neurónov čo najväčšia a najširšia.
Keď sa teda neskôr budeme rozprávať o deťoch, ktoré vyrastajú v prostredí generačnej chudoby, v porovnaní s deťmi zo strednej triedy je naozaj obrovský rozdiel v tom, aké podnety počas raného detstva zažívajú a nakoľko sa táto sieť a celý mozog dokážu správne vyvinúť.

Hovoríme o generačnej chudobe. Sú to dve slová, ktoré si vieme predstaviť, ale keďže je táto skúsenosť neprenosná, niekedy naozaj nevieme, aké témy riešia ľudia, ktorí v generačnej chudobe žijú.
Sú to existenčné otázky, rôzne strachy. Skúsme teraz pomenovať alebo nejako opísať, čo tieto rodiny prežívajú – máte s tým mnoho skúseností. Čo je vlastne generačná chudoba?
V prvom rade generačná chudoba znamená, že chudoba sa v rodinách prenáša z generácie na generáciu. Je rozdiel medzi ňou a situačnou chudobou, keď napríklad vážne ochoriem, prídem o prácu, o príjem, a tým pádom schudobniem.
Vtedy mám tento problém. Generačná chudoba však znamená, že ide o rodiny, v ktorých sa do chudoby narodili aspoň dve generácie po sebe, v tomto prostredí žijú a majú takýto vzor. Toto je teda vysvetlenie pojmu generačná chudoba. Predstaviť si ju vieme pomerne jednoducho. Mnohí sme aspoň na záberoch videli napríklad chudobné rómske osady, ktoré sú v súvislosti s generačnou chudobou najväčším problémom. Väčšinou hovoríme buď o rómskych osadách, alebo o mestských štvrtiach s chudobnými bytovkami, kde ľudia žijú v naozaj zlých podmienkach a kde sa do chudoby rodia generácie za sebou.
Vďaka tomu si ľahšie vieme predstaviť, že sú to ľudia bez príjmu. Prvá vec, nad ktorou rozmýšľajú, je, kde budú bývať, aby im bolo teplo, aby na nich nepršalo, aby skrátka dokázali niekde prežiť zo dňa na deň. Ďalšou vecou je strava – za čo si kúpia niečo na jedenie; trpia hladom. Niektorí ľudia si myslia, že tým, ktorí žijú z dávok, sa žije dobre, ale príjem z dávok je veľmi malý. Keď majú niekoľko detí – v rodine ich môže byť napríklad osem, prípadne aj viac – a predstavíme si, že by sme z takých peňazí mali žiť s takou veľkou rodinou, asi ťažko zabezpečíme stravu pre všetky deti. Preto je tam problém s hladom. Prichádza zima a títo ľudia riešia, ako budú žiť v teple, ako si zabezpečia teplo, aby im v noci, keď spia s rodinou, nebola zima. Sú to problémy, ktoré si my v strednej triede ani nevieme predstaviť, lebo pre nás je úplne samozrejmé, že prídeme do svojho teplého, útulného domova, otvoríme chladničku, najeme sa, a keď potrebujeme, ideme na toaletu alebo do kúpeľne sa upraviť, umyť či osprchovať.
Je to pre nás úplná samozrejmosť. Keď sme sa však boli pozrieť v domácnostiach týchto ľudí, často sú to len jedna alebo dve izby bez tečúcej vody, kúpeľňu vôbec nepoznajú a žijú tam aj dve, tri rodiny spolu. Na jednom mieste tak môže byť aj 13 či 20 ľudí a ani si nevieme predstaviť, ako sa do takých maličkých priestorov dokážu zmestiť. Keď sa vrátim k tomu, čo Lenka hovorila o prvých troch rokoch – že človek potrebuje vyrastať v bezpečnom prostredí a cítiť sa tam dobre, príjemne, toto asi nie sú podmienky, v ktorých by sme sa cítili dobre.
Prenáša sa to potom na deti a odborníci tomu hovoria toxický stres, lebo deti tento stres zažívajú dennodenne. Po vyplatení dávok majú rodiny možno krátke obdobie, keď ešte majú peniaze, aby si dokázali zabezpečiť jedlo, ale potom príde čas, keď už peniaze nemajú. Často počúvame aj príbehy učiteľov zo škôl, ktorí sa pýtajú, ako majú deti vzdelávať, keď im prídu do školy hladné.
Alebo neprídu vôbec, lebo mama nechce pustiť dieťa do školy, keďže by mu nemohla dať desiatu. To je jeden z takýchto príbehov.

Videla som dokumentárny film Cesta von z roku 2019 a v ňom jednu z vašich omám, teda ženu, ktorá v súčasnosti pracuje v jednom z vašich programov – Sandru. Bolo neuveriteľné vidieť to na vlastné oči. Opisovala, ako šesť rokov žila v pivnici so svojimi vtedy tromi deťmi.
Jeden z nich, chlapček, bol veľmi chorý. Nemala tam vodu, takže ju nosila. Manžel tam nebol – jeden rok bol mimo rodiny. Keď som si predstavovala, čo všetko táto žena musí dennodenne riešiť – a popritom ešte pracovala –, rozmýšľala som, kde má mať priestor na to, aby sa s deťmi hrala a čítala im. Čítanie je navyše aj finančná otázka; keď rieši také hlboké existenčné problémy, knihy tam asi nie sú. A vtedy prichádzajú omamy.
Omamy a ich práca v komunitách
Niekto veľmi blízky, niekto, kto patrí do rodiny – vo vašom prípade do komunity. Nie je to nejaká doktorantka. Ako by sme mohli omamu opísať? Kto je omama?
Omama je žena, ktorá pochádza priamo z konkrétnej komunity, v ktorej pôsobíme. Je to teda Rómka, ktorá je šikovná, má potenciál učiť sa nové veci a má veľmi dobrý vzťah k deťom. To sú naše hlavné kritériá, keď hľadáme a vyberáme omamy v komunite, kde chceme náš program rozbehnúť.
Vôbec netrváme na formálnom vzdelaní, lebo tieto ženy majú väčšinou taký osud, že si okolo 16–17 rokov založia rodinu, a preto väčšina z nich nemá dokončenú ani strednú školu. To však pre nás vôbec nie je dôležité, lebo v každej komunite, kde pôsobíme, nájdeme ženy, ktoré majú úžasný potenciál. Vzdelanie, ktoré potrebujú pri svojej práci, im dáme my. Máme vypracovaný systém školení s odborníkmi aj vlastnú metodiku, takže toto všetko ich naučíme.
Potrebujeme, aby mala žena v komunite prirodzený rešpekt, aby si vedela zorganizovať rodiny, do ktorých chodí, a naučila sa pracovné postupy, ktoré potom počas lekcií vykonáva. Samozrejme, má od nás podporu – má svoju mentorku, ktorá jej pomáha zapracovať sa, natrénovať jednotlivé veci a pomáha jej aj v osobnom raste.
Pre nás je vždy čarovné sledovať ženy, ktoré prídu na naše prvé školenie celé ustráchané. Pre mnohé z nich je to prvé zamestnanie v živote, lebo ženy v osadách si len málokedy vedia nájsť prácu. Sú vystrašené, že zrazu idú na školenie, sme v nejakom penzióne či hoteli a okolo nich sú samí bieli ľudia. My si s nimi vždy hneď potykáme, lebo chceme, aby tam bola dôvera a rešpekt a aby cítili, že ich berieme ako naše nové kolegyne.
Po školení sa vrátia s hlavou plnou nových informácií domov do svojej komunity, začnú pracovať a chodiť do rodín. A keď ich po nejakom čase prídeme navštíviť, niektoré z nich sú už schopné dať rozhovor do rádia. Mali sme už omamy, ktoré vystúpili v podcaste, mali prednášku na TEDx, poskytli rozhovor novinárom, alebo si ich dokonca zavolali do reportáže.
Z týchto žien sa potom stávajú prirodzené autority v komunite a mamky či celé rodiny sa na ne obracajú aj s inými vecami. Zrazu za nimi prídu: „Poraď mi, prišiel mi list z úradu, neviem ho poriadne prečítať – o čom to je?“ Tieto ženy naozaj rozkvitnú. Tým, že im dáme dôveru, majú podporu, dostanú od nás vzdelávanie a rešpektujúci prístup v zamestnaní, zrazu nám po dvoch, troch rokoch Zuzka, ktorá – ako som povedala na začiatku – nemá ani strednú školu, povie: „Chcem si dokončiť strednú školu, pomôžete mi?“ A ženy si ju naozaj dokončia. Je to pre nás zázračné vidieť, že keď sa ľuďom dá dôvera a podpora, dokážu vyrásť.

Je to úžasné. Vidím v tom tri piliere. Prvým je posilnenie dieťaťa v ranom veku od 0 do 4 rokov v programe Omama. Druhým je rodina – mama alebo otec sa zrazu niekedy sami učia, ako s dieťaťom komunikovať, lebo keďže ide o generačnú chudobu, aj oni možno vyrastali v podobných podmienkach a nezažili, že by sa s nimi niekto hral a rozvíjal ich. A tretím je omama, ktorá zrazu zistí, že má na to, aby žila lepší, kvalitnejší život.
Ako ste povedali – aj tento príklad a ďalšie, o ktorých som čítala, ma úplne potešili. Je úžasné vidieť, že ľudia zrazu zistia, že majú na viac a že to dokážu, a vy na vlastné oči vidíte, ako k tomuto prerodu dochádza. Dochádza však aj k situáciám, keď je napríklad žena, ktorá príde do domácnosti, nejakým spôsobom odmietnutá alebo keď jej prístup spočiatku nie je prijatý s otvorenou náručou.
Stretli ste sa aj s niečím takým?
Predstavme si, že by sme išli robiť takúto prácu: prísť k cudzím ľuďom do domácnosti a ukazovať im, inšpirovať ich, ako sa majú venovať svojim deťom, aby sa lepšie rozvíjali. Ani pre nás by to asi nebolo úplne jednoduché. Preto omamám na začiatku hovoríme, že začiatok je naozaj extrémne ťažký. Trvá asi rok, kým si omama vybuduje naozaj dobrú dôveru a komunita ju prijme.
Na začiatku si omama môže za klientov vybrať svojich súrodencov, ktorí už majú deti vo veku od 0 do 4 rokov, alebo sesternice z rodiny, susedku či kamarátku, aby sa cítila dobre a sebaisto a rozbehla sa. Žiadna omama nezačína na plný úväzok, vždy je to iba čiastočný úväzok. Keď niekto predtým nemal prácu, ťažko by sa rozbiehal rovno z 0 na 100.
To by bolo komplikované. Zároveň si takto môže rolu trochu vyskúšať. A keďže jej klientky a klienti sú jej blízki, majú k nej dôveru a pustia ju k sebe. Niektoré omamy sú ambiciózne a chceli by zapojiť práve rodiny, ktoré sú na tom naozaj zle, lebo vidia, že tamojším deťom to prospeje najviac. Na začiatku sa to však väčšinou nedeje.
Akonáhle však omama v komunite funguje už rok a ostatné mamy vidia, aké šikovné sú deti po roku, je to inšpirácia pre ďalších a začínajú sa hlásiť samé. Omama má často dokonca poradovník a mamy sa jej pýtajú, kedy už konečne budú môcť k nej chodiť so synčekom alebo s dcérkou. V tých lepších prípadoch je to teda až takto – existuje poradovník. Ale áno, začiatok je ťažký. Veľký rozdiel na deťoch vidíme, keď mama príde s dieťaťom včas – snažíme sa, aby program začínal čo najskôr.
Chceme naozaj podchytiť to ‚malinké bábätko, aby sa od útleho detstva rozvíjalo čo najsprávnejšie a najlepším spôsobom. Zažívame situácie, keď nám mama po dvoch rokoch povie: „Táto Hanička je šikovnejšia ako tento štvorročný Kubko.“ Skrátka už vidí rozdiel, aké to je, keď má dieťa dostatočné a správne podnety, lebo každá lekcia je zameraná tak, aby bola primeraná veku dieťaťa.
Omamy majú manuály, z ktorých vyberajú – pre jednotlivé roky máme samostatné manuály. Podľa veku dieťaťa omama vyberá, čo bude s dieťaťom robiť, aby to bolo primerané a rozvíjalo práve tie zručnosti, ktoré by sa v danom veku rozvíjať mali. Keď niekedy zistí, že dieťa má sklz, samozrejme, prejde k jednoduchším aktivitám, ale ide práve o to, aby dieťa nabralo tempo a rástlo tak, ako by malo.

Ako vyzerá rozvojová lekcia
Ako si mám predstaviť lekciu omamy, keď príde do rodiny? Čo všetko obsahuje, čo všetko robí s dieťaťom?
Podmienkou, aby lekcia vôbec prebehla, je prítomnosť rodiča. Omama nie je pomocníčka, ktorá sa príde postarať o dieťa, aby mama medzitým navarila a upratala. Práve naopak, pointa je, aby bol na každej lekcii prítomný rodič – mama alebo otec.
Aby sa rodičia učili, respektíve aby ich omama inšpirovala, ako môžu svoje dieťa lepšie rozvíjať, aby bolo potom lepšie pripravené do škôlky a do školy. Keď omama príde na lekciu, najprv sa rozpráva s mamou alebo s otcom: aký mali týždeň, čo sa im darilo či nedarilo, či sa chcú o niečo podeliť. Je to taká psychohygiena na obidve strany a takto si vzájomne vytvárajú aj veľmi blízky vzťah.
Každá lekcia totiž končí aktivitou, s ktorou by mal rodič s dieťaťom pracovať. Na začiatku si teda prejdú túto aktivitu: ako sa ju dieťatko naučilo, či ju zvláda. Omama vtedy zistí, či rodič s dieťaťom počas týždňa aj pracoval a v akom štádiu to je. Často to vyzerá tak, že dieťa samo zvolá: „Aha, aha, ja viem toto!“ a ukáže, čo sa za týždeň naučilo.
To je začiatok lekcie. Potom prebieha samotná rozvojová časť, v ktorej omama zapája mamu, aby s dieťatkom robila jednotlivé aktivity. Nejde len o obsah, teda o to, aby sa dieťa rozvíjalo – napríklad triedilo tvary alebo farby či skladalo vkladačky na rozvoj jemnej motoriky. Omama robí s dieťatkom rôzne aktivity a ukazuje mame, ako môže svoje dieťa konkrétne rozvíjať.
Sú tam napríklad aktivity na jemnú motoriku, pri ktorých musí dieťa niečo vkladať. Malinké detičky zoberú malú loptičku, štupeľ alebo vrchnák a musia ho vložiť do hrnca alebo fľaše. Deti potom napríklad triedia tvary – musia rozdeliť trojuholníky, obdĺžniky a štvorce, a tak sa začínajú učiť základné tvary. Videla som aj aktivitu, pri ktorej musí dieťa trafiť špáradlom do úzkeho hrdla fľaše.
Skrátka všetko na rozvoj jemnej motoriky. Potom je tam rozvoj hrubej motoriky – dieťa sa hrá s loptou, kope ju, gúľa a prelieza cez tunel. Neverili by ste, aká odvážna úloha je pre dieťa vojsť do tunela a prejsť ním. Keď to dieťa robí prvýkrát, často sa tak bojí, že to ani neurobí. Samozrejme, nútiť ho nasilu nechceme, ale postupne mu otvárame priestor, aby bolo odvážnejšie, a na druhý či tretí pokus to už vyjde.
Pri týchto aktivitách sa rodičia inšpirujú, ako môžu rozvíjať svoje deti primerane ich veku. Dôležité je, že omama vždy zapája rodiča do aktivít. Omama je tam len sprostredkovateľka, taký ukazovateľ cesty, ale dôležité je, aby sa zapájal rodič.
Veľmi dôležité je, že učí rodičov, aby svoje deti chválili, povzbudzovali ich, objali ich a tešili sa s nimi, keď sa im niečo podarí. To sú zážitky, ktoré tieto deti zažívajú len málokedy – pocit úspechu, že sa im niečo podarilo. A keď vidíte rozradostené oči detí, aké sú šťastné, že ich rodič pochválil… Aj toto buduje väzbu medzi rodičom a dieťatkom, lebo hrdinami tohto príbehu nie sú omamy ani Cesta von, ale rodičia.
Celá pointa je v tom, aby rodičia cítili zodpovednosť a boli vnútorne motivovaní svojim deťom naozaj pomôcť. A oni chcú. Stačí im len ukázať, ako to môžu robiť. To je to dôležité. Lekcia sa končí, ako som spomínala na začiatku, zadaním úlohy, ktorú má rodič počas nasledujúceho týždňa s dieťatkom robiť. Lekcie sú totiž, samozrejme, iba raz do týždňa na hodinku, a keby to bola jediná aktivita pre dieťa, bolo by to strašne málo.
Preto sú dôležité aktivity na doma, aby sa rodičia venovali deťom aj počas týždňa.

Spomínali ste, aká dôležitá je pochvala a uznanie práve v týchto komunitách. Zaujímalo by ma, ako je to s mamičkami. Mnohé musia každodenne riešiť veľmi veľa situácií a možno neprichádza ten moment, keď cítia, že sú dosť a že sú dobré mamy. Je niekedy práve omama tým človekom, ktorý mamičke povie: „Môžeš byť na seba hrdá,“ a rozosmeje ju, takže sa v tej chvíli naozaj cíti sebaistá alebo sebaistejšia?
Určite. To je jeden z pilierov, ktoré omama počas hodiny prináša – posilnenie mamičky, lebo tá málokedy počuje pochvalu. Ako sme hovorili, pri týchto deťoch nie je úplne bežné, že by ich rodičia pohladkali, pochválili či zatlieskali im, keď sa im niečo podarí, a to isté platí aj pre tieto ženy. Omama im teda prináša práve takéto povzbudenie a posilnenie. Mamičky sú často veľmi mladé, a tak si nedôverujú, či to robia dobre.
Veľakrát do toho vstupuje svokra, ktorá výchovu trochu riadi, a mamky si potom nedôverujú, či to robia dobre, a boja sa pustiť do aktivít s dieťatkom. Omama tam prináša práve to, že mamičku vťahuje do aktivít, povzbudzuje ju a pochváli: „Urobila si to veľmi dobre a vidím, že si zadanie z minulej hodiny s dieťatkom robila.“ Vďaka tomu tieto ženy rastú. A tým, že od omamy dostávajú rešpekt, dôveru a posilnenie, posilňuje sa aj ich motivácia zotrvať v programe.

Výsledky programu a systémová podpora
Darí sa totiž nielen dieťatku, ale aj mamičke, ktorá rastie, viac si dôveruje a učí sa nové veci.

Existuje veľmi významná štúdia, ktorej výsledky vyšli v spolupráci s Oxfordskou univerzitou v karentovanom časopise. Nechám vás dopovedať, čo sa v nej zistilo, čo táto štúdia hovorí.
Áno, tento výskum sme robili pred niekoľkými rokmi. Vo vzorke sme mali vyše 200 až 250 detí, ktoré sme „testovali“.
Mali sme tri kontrolné skupinky. Venovali sme sa deťom, ktoré chodili do programu Omama. Druhou skupinou boli ich rovesníci, priamo z rómskych vylúčených komunít, ktorí však túto intervenciu nemali. Treťou skupinkou boli deti z bežnej strednej triedy z Bratislavy alebo z rôznych iných miest. Všetky tieto deti museli prejsť aktivitami primeranými veku.
Všetky tieto deti mali dva roky – podmienkou bolo, aby boli na rovnakej vekovej úrovni. Hodnotiteľky pozorovali, ako si deti s aktivitami poradia a robili z toho zápis. Výsledky potom spracovala pani doktorka Michelle Fernandez, výskumníčka a pediatrička z Oxfordskej univerzity. Vyšlo nám, že najlepšie v celom výskume skórovali deti zo strednej triedy, čo je pochopiteľné, pretože to sú deti, ktorým sa rodičia venujú, majú doma knižky a hračky a majú bezpečie – ako Hela spomínala na začiatku – a plný domov, kde rodičia nemusia riešiť zatekajúcu strechu alebo to, čo budú večerať.
Tieto deti teda mali na vývoj najlepšie podmienky. Druhou najlepšou skupinou boli v porovnaní s nimi práve omamovské deti, pretože už nejakým spôsobom dostali intervenciu. Omama už zhruba rok alebo dva pravidelne navštevovala ich rodinu, deti zažívali podnety a rodič sa im viac venoval. Na poslednom mieste skončili, samozrejme, deti z osady, ktoré do programu zaradené neboli.
Veľmi nás povzbudilo, že sa pri deťoch s omamami zhruba o polovicu znížil sklz, ktorý bol viditeľný medzi deťmi zo strednej triedy a deťmi z osady, ktoré omamu nemali. To nás veľmi povzbudilo v tom, že to má zmysel. Práca omám teda nie je založená len na našich dojmoch – že deťom sa to páči, mamičkám sa to páči, omamy sú spokojné a vidia, že dieťa napreduje –, ale máme ju potvrdenú aj takýmto výskumom, ktorý prebiehal zhruba dva roky.
To nás presvedčilo, že máme ísť ďalej, že to má zmysel a že program treba rozšíriť aj do ďalších komunít, aby túto intervenciu mohlo dostať čo najviac detí.

S programom ste začínali pred siedmimi rokmi s pár omamami. Dnes máte vyše 50 omám a do programu bolo zaradených vyše tisíc detí. Tento rok je prelomový – možno aj preto, že sa všetka vaša práca a všetky tieto výsledky pretavili do niečoho významného, a to do legislatívy.
Čo sa tento rok stalo? Aká zmena nastala?
Veľmi sa tešíme. Snažili sme sa, aby sa program Omama dostal do systému, lebo nechceme riešiť problém len pre pár rodín. Aj keď je v ňom, ako ste hovorili, už viac ako tisíc detí, je to zhruba 10 % detí, ktoré by takúto pomoc potrebovali. My by sme však chceli, aby ju v ideálnom prípade dostalo 100 % týchto detí, lebo je to zmysluplná vec pre nás všetkých. Myslím, že všetci by sme boli radi, keby sa týmto deťom darilo, vedeli sa začleniť do spoločnosti a nemuseli žiť v takých podmienkach, v akých žijú. Ako spoločnosť by sme im mali dať šancu a snažiť sa im pomôcť.
Už niekoľko rokov sme pracovali na tom, aby sa program dostal do systému, a máme veľkú radosť, že na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ale aj na ministerstve školstva a zdravotníctva – dokonca to bolo až trojrezortné – sa diskutovalo o opatreniach, čo by sa dalo robiť. Nakoniec sa podarilo, že od 1. januára tohto roka pribudla v zákone o sociálnych službách nová služba inšpirovaná práve programom Omama. Rodiny, ktoré žijú v takýchto podmienkach, by mali mať nárok na takúto pomoc – omama by mohla prísť k nim domov, ukazovať im a inšpirovať ich, ako môžu svoje deti rozvíjať, aby sa im potom darilo najprv v škôlke a potom v škole.
Samozrejme, je to zatiaľ len krok A. Pri kroku B máme prísľub, že sa bude pracovať na tom, aby sa služba zapracovala aj do štátneho rozpočtu a boli na ňu vyčlenené peniaze, pričom financovanie by potom malo ísť cez vyššie územné celky. Momentálne to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny financuje z eurofondov, no stále len na úrovni pilotných projektov. Všetci dokopy pokrývame podľa môjho odhadu možno 15–20 % detí.
Možno som to aj prehnala. Do budúcnosti by to však už malo byť riadnou intervenciou vo väčších číslach, v čo veľmi veríme, a v advokácii pokračujeme ďalej, aby sa to podarilo. Musím však naozaj vyjadriť uznanie ľuďom na ministerstve – presne tomu rozumejú a vedia, že to treba robiť. Štát je len pomalší, takže to bude nejaký čas trvať, ale raz príde deň D a verím, že to bude vo väčšom rozsahu a viac detí bude môcť túto pomoc dostať.

Program Zebra a budúcnosť tínedžerov
Pevne verím, že sa to podarí. V rámci svojich programov nepomáhate len úplne malým detičkám od 0 do 4 rokov – to je program Omama, o ktorom sme hovorili, ale máte aj mnohé iné programy. Mohli by sme sa rozprávať aj o ďalších, ale keďže už nemáme toľko času, spomeňme len jeden a to program Zebra. Je určený pre staršie deti, ktoré sa už môžu rozhodovať, snívať o budúcnosti a plánovať si ju. Ich budúcnosť je však často absolútne oklieštená práve preto, že pochádzajú z pomerov, z akých pochádzajú. Ako by ste program Zebra charakterizovali?
Áno. Na úvod možno poviem, prečo sme sa rozhodli preskočiť obdobie medzi 4. rokom, dokedy funguje program Omama, a 11. rokom – program Zebra je totiž určený pre deti od 11 do 19 rokov, teda naozaj pre tínedžerský vek. Medzi 4. a 11. rokom je teda medzera. Ako organizácia však, nemáme kapacity ani financie, aby sme vedeli pokryť celé detstvo.
Možno raz áno. Rozhodli sme sa venovať práve tínedžerom, pretože je to druhé najdôležitejšie obdobie v živote človeka. Ako som hovorila, pri najmenších deťoch na začiatku ide o obdobie, keď mozog rastie najviac. A tínedžerský vek si asi každý z nás pamätá ako komplikované obdobie, keď sme sa rozhodovali, čo so životom. Detstvo sa končí, prichádzajú nejaké očakávania, každý má okolo seba nejaké vzory a samozrejme, nejakým spôsobom pôsobí aj rodina.
Dostávame sa do partie. Je to teda obdobie, keď sa všetko môže vyvinúť buď veľmi dobre, alebo sa môže niečo veľmi pokaziť. A práve v chudobných lokalitách je to pre deti akoby predurčené, pretože opakujú zacyklený vzorec: väčšinou si nedokončia školu, chlapci potom chodia na brigády a fušky, teda na nestabilné zamestnania. Nemajú veľa možností zabezpečiť si dobré vlastné bývanie, takže v osadách len pribúdajú ďalšie jednoduché príbytky nalepené na seba. Skoro si založia rodinu a vtedy sa cyklus opakuje – mladým rodičom, ktorí nemajú podmienky na to, aby sa dieťa vyvíjalo dobre, zdravo a správne, sa znova narodia deti.
Povedali sme si preto, že tínedžerom ukážeme inú cestu – že ich osud sa môže vyvinúť trochu inak, než ako to vidia vo svojom okolí. Chceme ich rozvíjať, rozvíjať ich zručnosti a talenty, pomôcť im dokončiť školy, aby mali lepšie šance zamestnať sa. Chceme ich vziať aj mimo osád, ukázať im svet a možnosti, aké majú aj bežné deti zo strednej triedy. To je koncept, na ktorom je založený náš program Zebra. Zároveň sa ním ako silný prvok tiahne to, že deťom dávame dôveru v ich schopnosti. Málokto z nás si uvedomuje, že deti aj dospelí z chudobných lokalít zažívajú veľmi málo prirodzeného rešpektu. Zo strany majority bojujú s rôznymi predsudkami a nevraživým správaním, takže aj deti od malička vyrastajú s pocitom, že sú menej, že nič nedokážu a že znova skončia v chudobe ako ich rodičia. A práve to u nich chceme zmeniť.
Náš prístup je preto veľmi aktívny: deti povzbudzujeme a veríme im – ty na to máš, ty to dokážeš, aj ty si dobrý, môžeš si vybrať vlastnú budúcnosť. To je motív, ktorý používame pri akejkoľvek aktivite s našimi malými zebrami. Program funguje tak, že máme vo štyroch komunitách kluby a teraz otvárame piaty.
Predstavujeme si ich ako domček, kam deti každý deň po škole prídu a kde sú až do večera aktivity. To je zhruba základný koncept.

Vedeli by ste si teraz vybaviť príbeh, keď ste videli, že sa niekto vďaka programu diametrálne zmenil?
Práve včera sme sa rozprávali s kolegyňou, ktorá vedie program Zebra, a hovorila nám o chlapcovi, ktorému zomrela mama a ktorý vyrastá u starých rodičov.
Keby do jeho lokality neprišla Zebra, pravdepodobne by išiel v zacyklenom kruhu ako ostatní. Vďaka Zebra klubu však dostal podporu od svojich lídrov, ako Lenka spomínala, videl tam ďalšie deti a podarilo sa nám ho strhnúť, takže išiel na strednú školu. Aj tu bola dôležitá pomoc: dochádza dokonca mimo svojej osady, do Prešova, a keby to malo byť len na pleciach starých rodičov, nemohli by si to dovoliť.
Pre deti, ktoré majú takéto ambície, máme superdarcov, vďaka ktorým im môžeme dávať štipendiá. Z nich si potom môžu pokryť cestovné náklady alebo stravu, aby to pre rodinu nebol ďalší zbytočný náklad, lebo to je veľký argument, prečo deti nemôžu ísť študovať. Tento chlapec chodí do Prešova na strednú školu, už je tretiak, a stal sa vzorom pre ďalšie deti. Keď sme sa včera rozprávali, kolegyňa nám hovorila, že je teraz skvelým príkladom pre ostatných. V týchto komunitách je bežné, že vzdelanie nemá hodnotu – všetci chodili na základnú školu a všetci sú stále v chudobe, tak prečo by malo mať pre nich hodnotu? A teraz nastal úplný zlom: ostatné deti, ktoré tam sú, tiež chcú ísť na strednú školu, a dokonca do Prešova. Nemusia ísť do najbližšej strednej školy a študovať len za murára alebo podobnú profesiu – vidia, že môžu snívať. Je to pre nás obrovská radosť, že sa to podarilo zlomiť a že tieto deti naozaj chcú ísť študovať.
V tomto smere nám pomáhajú aj dobrovoľníci. Máme ešte program AMAL, v ktorom máme okrem iného vyše 100 dobrovoľníkov. Pomáhajú týmto deťom a tínedžerom s doučovaním – učia ich matematiku, slovenčinu, biológiu či angličtinu, s ktorými by im rodičia vôbec nevedeli pomôcť. Je to paradox – pre mňa bolo šokujúce zistiť, že v 21. storočí môžu byť na Slovensku ľudia negramotní. Je to obrovský problém. Ich rodnou rečou je rómčina a táto jazyková bariéra ich výrazne limituje aj v úspechu.
S touto podporou sa však deti dostanú aj na tieto školy a veríme, že budú inšpiráciou pre ďalších, lebo uvidia, že sa to dá. Veľmi dúfame, že keď sa zamestnajú a budú mať lepší príjem, budú pre ďalších inšpiráciou o to viac. V tomto smere máme veľkú radosť, že sa to darí.

Je úžasné, aká nákazlivá je inšpirácia, v dobrom slova zmysle, a ako sa prenáša z jedného na druhého. Keď sme spomenuli dobrovoľníctvo: pred pár dňami som dostala mail od nášho rodinného kamaráta, ktorý bude teraz oslavovať jubileum. Písal, že si neželá žiadne darčeky. Ak by mu však ľudia predsa len chceli niečo dať, najväčším darčekom bude, keď podporia OZ Cesta von. Bolo to pekné, lebo práve som sa pripravovala na naše stretnutie a povedala som si, aké je úžasné, že niekto je v takom stave, že už naozaj nič hmotné nechce ani nepotrebuje a uvedomuje si, aká mimoriadne dôležitá je vaša snaha a vaša každodenná práca. Nie je to len otázka jednej komunity či lokality, ale celoštátna záležitosť, ktorá má dosah na nás všetkých. Stretávate sa s tým, že si ľudia k päťdesiatke či štyridsiatke neprosia darček, ale peniaze posielajú vám? A ako sa dá najlepšie zapojiť a pomôcť vám?
Áno, takéto narodeninové zbierky sú úplne úžasná vec. Je skvelé, že človek, ktorý si – ako ste povedali – pre seba nič neželá, chce dobro nejakým spôsobom posunúť ďalej. Vie osloviť svojich známych a povedať im: „Aha, toto sú ľudia, ktorí robia dobré veci, a želám si, aby ste ich v mojom mene podporili.“ To je super.
Veľakrát sa nám ozývajú aj firmy, ktoré majú nejaké zvyšné peniaze a chcú ich niekam posunúť a pomôcť. Nedávno mi napríklad volal jeden pán, ktorý ide v nejakom podniku robiť kvíz a výťažok chce venovať našej organizácii. Dejú sa takéto skvelé veci a veľmi sa tešíme, že táto téma je ľuďom nejakým spôsobom blízka a uvedomujú si, že je to obrovský problém. Asi nemôžeme všetci ísť na východ Slovenska do chudobných lokalít a osobne pomáhať, ale je tu organizácia, ktorá má rôzne programy, a aspoň finančne ju môžeme podporiť.
Každý si v rámci svojich možností nájde svoju cestičku a ľudia bývajú veľmi kreatívni, z čoho sa veľmi tešíme. Keď sme na začiatku rozbiehali Cestu von, bolo to zvláštne – ideme sa venovať ťažkej téme, Rómom, a nálada na Slovensku je všelijaká, takže sme nevedeli, či to budeme vedieť ufinancovať a či sa to celé podarí. Úplne nás prekvapilo, že veľmi veľa ľudí fandí tomu, aby sa ľudia z chudoby dostali na tú cestu – cestu von z chudoby –, verí nám a podporuje naše programy.
Je to pre nás veľmi vzácne, že sa predsudky lámu a že osveta funguje. Veľmi pekne ďakujeme aj dm, že si nás vybrala do podcastu a pomáha nám tieto myšlienky a osvetu šíriť. Veľmi pekne ďakujeme.

Aj ja vám veľmi pekne ďakujem. Lenka, Hela, som veľmi šťastná, že sme sa mohli takto porozprávať, a verím, že sa mnohí dozvedeli o Ceste von oveľa viac.
Prajem vám všetko len to najlepšie a aby sa čo najviac detí, tínedžerov aj dospelých dostalo von zo života, ktorý už ďalej žiť nechcú, a aby cítili nádej a silu, ktorú im odovzdávate. Ďakujem veľmi pekne.
Ďakujeme. Ďakujeme.

Nevyberáme si miesto, kde sa narodíme. Je však zreteľné, aký veľký rozdiel môže urobiť pomoc, ktorá príde v správnom čase a ktorá neposilňuje iba dieťa, ale aj jeho rodičov a celú rodinu.
Ďakujem Helene Hricovej a Lenke Czikkovej z občianskeho združenia Cesta von za dnešný rozhovor. Ďakujem aj za prácu, ktorú Cesta von prostredníctvom svojich programov robí s rodinami žijúcimi v generačnej chudobe, pretože dieťa si svoju štartovaciu čiaru nevyberá. Ak však pri ňom v správnom čase stojí niekto, kto aj jeho rodine pomôže vytvoriť lepšie podmienky, príbeh jednej generácie už nemusí byť príbehom tej nasledujúcej. A ďakujem aj vám, že ste počúvali dm podcast o inšpiratívnych ľuďoch a ich príbehoch.
Majte sa krásne, teším sa na vás nabudúce.