Rozhovor s psychiatričkou MUDr. Christou Rados o depresiách

Mnoho ľudí trpí psychickým stresom a chorobami, ako je depresia, ale často chýbajú vhodné možnosti, pochopenie a odvaha k otvorenému rozhovoru. MUDr. Christa Rados je psychiatričkou už 40 rokov a bojuje za destigmatizáciu témy duševného zdravia. V tomto rozhovore hovorí o rodových rozdieloch, varovných signáloch a o tom, prečo v sedemdesiatich rokoch ani zďaleka neuvažuje o odchode do dôchodku.

Vášeň pre psychiatriu

MUDr. Christa Rados sa narodila vo Viedni v roku 1955 a je jednou z najvplyvnejších osobností psychiatrie. Po ukončení štúdia medicíny a špecializačného vzdelávania v oblastiach ako neurológia a psychiatria prevzala v roku 2010 vedenie novovytvoreného oddelenia psychiatrie a psychoterapeutickej medicíny v nemocnici vo Villachu, ktoré už viac ako desať rokov pomáha profesionálne aj štrukturálne rozvíjať. Aktívne sa venovala aj výučbe a profesionálnej politike, okrem iného vo vedúcej funkcii v národnej etickej komisii. V rokoch 2016 až 2019 viedla Rakúsku spoločnosť pre psychiatriu, psychoterapiu a psychosomatiku, s ktorou ako jej bývalá prezidentka doteraz spolupracuje. V roku 2023 jej bolo za dlhoročné pôsobenie udelené Veľké čestné vyznamenanie spolkovej krajiny Korutánsko. Aj vo veku 70 rokov zostáva aktívna, okrem iného ako prednášajúca a odborná riaditeľka Korutánskych centier psychiatrickej terapie, ktoré pomáhala vybudovať.

Pani doktorka, zdá sa, že duševné choroby, ako je depresia, sú na vzostupe. Podľa odhadov približne 50 miliónov ľudí v Európe – teda približne 11 percent populácie – zažije depresívnu epizódu aspoň raz za život. Ako hodnotíte tento vývoj?

Ťažko s istotou povedať, či duševných chorôb skutočne pribúda, alebo pribúda ľudí, ktorí sa odhodlajú vyhľadať pomoc. Otvorenejší prístup spoločnosti k problémom duševného zdravia znižuje u ľudí zábrany hovoriť o vlastných problémoch alebo vyhľadať liečbu. Čiastočne vďaka informáciám v médiách lepšie vieme, ako sa depresia prejavuje, čo nám umožňuje vyhľadať cielenú pomoc. Príznakmi nie sú vždy sociálne stiahnutie sa, apatia, smútok alebo pocit prázdnoty. V tejto oblasti skutočne existujú špecifické rozdiely medzi pohlaviami, čo bolo vedecky dokázané.

Aké sú to rozdiely?

Štatistiky ukazujú, že ženy trpia depresiou častejšie, no u mužov často unikne pozornosti. Depresia, jedna z najčastejších duševných chorôb, sa vyskytuje v rôznych podtypoch: niektoré majú identifikovateľné spúšťače, ako napríklad syndróm vyhorenia, iné akoby vznikli z ničoho nič. Poznáme aj špecifické varianty, ako popôrodná depresia, ktorá sa môže objaviť počas prvého roka po pôrode – a ktorá, samozrejme, postihuje ženy. Depresia sa u mužov často prejavuje inak: menej smútku, viac podráždenosti, izolovanie sa v práci alebo športe, výstredné správanie – často sprevádzané nadmerným požívaním alkoholu, čo opäť zastiera skutočný problém.

Znamená to, že ženy vyhľadávajú pomoc skôr?

Áno, pretože ženy si skôr uvedomia, že je už načase hľadať podporu. Ľahšie hovoria o problémoch, pretože sa to už od útleho veku učia lepšie ako chlapci. Problémom je, že muži hovoria o psychických problémoch menej často, pretože pomoc je často zameraná na terapiu rozhovorom (psychoterapiu). Ženy sú napríklad často manažérkami zdravia celej rodiny, majú okrem bežného zamestnania aj opatrovateľské alebo iné povinnosti. Začatie liečby často sťažujú hanba alebo spoločenské očakávania, najmä u mužov. Muži páchajú samovraždy trikrát častejšie ako ženy – mali by sme sa nad tým zamyslieť. Preto musíme naše služby lepšie prispôsobiť jednotlivým pohlaviam a  životným okolnostiam. Ak niekto celý deň pracuje a večer nechce nič iné len si ľahnúť na gauč a sledovať Netflix, ťažko sa odhodláva ešte niekam ísť, aby sa s niekým porozprával. Na to už nemá energiu, najmä keď je v depresii. Preto potrebujeme individualizované metódy liečby, ako sú online sedenia, ktoré sa dajú absolvovať z domu.

Ako sa na to pozerá mladšia generácia?

Opakovane pozorujem, že mladí ľudia sú dnes oveľa otvorenejší v otázke duševného zdravia, bez ohľadu na pohlavie. Sú menej obmedzovaní tradičnými vzormi. Okrem toho oslovujú psychoterapeutov čoraz častejšie preventívne, napríklad kvôli partnerskému poradenstvu, rodinnej terapii alebo aby zistili, ako využiť svoj osobný potenciál.

Osamelosť je v súčasnosti vnímaná ako obzvlášť vážny problém, najmä medzi mladými ľuďmi. Aký to má psychologický dopad?

Osamelosť je závažným rizikovým faktorom duševných chorôb, porovnateľným dokonca so zlou výživou alebo nedostatkom pohybu. Väčšina ľudí sú spoločenské bytosti a potrebujú medziľudskú blízkosť. A hoci dnes máme k dispozícii viac podujatí a miest na vzájomné stretávanie, mnohí sa cítia izolovaní – napríklad starší ľudia, ktorí sú zo zdravotných dôvodov imobilní, alebo ľudia s obmedzenými finančnými prostriedkami, ktorí si nemôžu dovoliť navštevovať podujatia či ísť na večeru. Tradičná veľká rodina už takmer neexistuje, stoly stálych hostí alebo podobné stretnutia miznú, deti trávia veľa času osamote hraním hier a spoločnosť podporuje individualizmus. Nič z toho nie je samo o sebe negatívne, ale môže viesť k osamelosti. Tento pocit je zložitý a vyžaduje rôzne riešenia. Hoci umelá inteligencia nikdy nebude schopná nahradiť skutočné ľudské vzťahy, virtuálne formáty, ako sú online stretnutia so skutočnými ľuďmi, môžu byť užitočným doplnkom, keď chýba skutočný kontakt.

Či už je to priateľka, partner alebo vlastné dieťa: ak mám vo svojom okolí osobu, ktorá sa zrazu zmení, stiahne sa do seba a evidentne sa necíti dobre – ako jej môžem pomôcť?

Tak, že jej ponúknete podporu. Starostlivo a otvorene ju oslovte. Vyberte si vhodný okamih, nie uprostred akútnej stresovej situácie. Opíšte, čo ste si všimli, bez odsudzovania a úprimne povedzte, že si robíte starosti. Odkaz by mal byť: „Som tu a chcem pomôcť.“ Môže sa stať, že dotknutá osoba všetko odmietne alebo poprie. Napriek tomu vytrvajte, bez nátlaku. Niekedy to trvá, kým niekto pomoc prijme. Ak je však situácia vážna – napríklad samovražedné myšlienky alebo závažné návykové správanie – nemali by ste váhať vyhľadať pomoc sami, napríklad v krízovom alebo odbornom poradenskom centre.

Keď hovoríme o duševnom zdraví – aké sú vaše očakávania do budúcnosti?

Interdisciplinárna spolupráca v psychiatrii už funguje dobre, najmä tam, kde sú všetci špecialisti na mieste, napríklad v nemocniciach. V každodennom živote je však často ťažké koordinovať vhodné služby z rôznych oblastí. Toto sa musí zlepšiť naprieč všetkými oblasťami. Veľkým problémom je nedostatok špecialistov, ktorý je obzvlášť badateľný v psychiatrii. Potrebujeme viac stimulov a lepšie podmienky pre vzdelávanie, aby sme povzbudili mladých lekárov vydať sa touto cestou. Najmä vo vidieckych oblastiach, kde je často ešte menej možností pomoci ako v mestách. Napriek tomu vidím pre psychiatriu sľubnú budúcnosť: Výskum neustále prináša nové poznatky. Je dôležité, aby sme zostali dobre prepojení a spolupracovali.

Čo vás pôvodne priviedlo k medicíne a konkrétne k psychiatrii?

Pochádzam z lekárskej rodiny a vlastne som sa ani nechcela venovať medicíne. Umenie, kultúra a kreativita – to bol môj svet. Po období hľadania a cestovania som napokon predsa len chcela pracovať s ľuďmi, robiť niečo pre zdravie a prospech spoločnosti. Mnohé organizácie sa však neuspokojili s čistým idealizmom a požadovali kvalifikáciu – tak som sa dostala k medicíne. Moji rodičia boli šťastní, ale aj znepokojení. Vyrastala som totiž v generácii babyboomerov, v období takzvaného prebytku lekárov. To znamená, že – na rozdiel od dneška –bolo viac vyštudovaných lekárov, ako bolo v skutočnosti potrebných. Vtedy nás dokonca varovali, že nenájdeme miesto. Nakoniec sme si však všetci našli svoje miesto v systéme. Lákala ma sociálna medicína; chcela som zlepšiť životné podmienky ľudí. Psychiatria prišla počas štúdia. Odvtedy, už asi 40 rokov, som psychiatričkou telom aj dušou.

V priebehu rokov ste zastávali vysoké pozície, ako napríklad prezidentka, vedúca oddelenia a odborná riaditeľka. Aká bola vaša cesta, najmä ako ženy v prostredí, v ktorom dominujú muži?

Dnes sa v medicíne objavuje čoraz viac žien, ale keď som začínala, vedúce pozície zastávali takmer výlučne muži. V Korutánsku som bola prvou vedúcou lekárkou psychiatrického lôžkového oddelenia– to bola novinka. Jednou z najväčších výziev bolo určite zladenie rodiny a kariéry. Dcéra sa mi narodila, keď som mala takmer 40 rokov – presne v čase, keď sa moja kariéra rozbiehala. Ako žena musíte často robiť viac a len ťažko môžete povedať nie, ak chcete využiť príležitosti. Našťastie som mala podporu svojho manžela, ale ako rodina sme všetci museli robiť kompromisy. Napriek všetkému som si užívala rolu matky, lekárky aj manažérky a tieto kompromisy ma netrápili. Toto nadšenie mi dodávalo sily. Samozrejme, bolo to vyčerpávajúce, ale moja vášeň pre toto povolanie mi stále dodávala vnútorný pokoj. A ani dnes, v 70 rokoch, nemyslím na dôchodok. Aj keď som už hrdou babičkou.

Ako živíte svojho ducha v súkromnom živote?

Od detstva som knihomoľ! Vedome si na to vyhradzujem čas. Akonáhle budem mať menej povinností, cesta okolo sveta je na prvom mieste môjho zoznamu želaní. Umenie, kultúra a čo najviac pohybu v prírode sú tiež neoddeliteľnou súčasťou môjho života. A okrem toho: smiech, pozitívny prístup a samozrejme boj za uznanie môjho povolania. Keď som začínala, psychiatria bola len doplnkovým odborom a ľudia sa často pýtali: „Naozaj na to treba študovať medicínu? Prečo?“ Dnes sa to samozrejme zmenilo, ale z hľadiska verejnej mienky psychiatria stále nemá rovnaké postavenie ako iné lekárske odbory. Musí sa toho ešte veľa urobiť a ja chcem byť toho súčasťou. Nedávno, takže vlastne na konci mojej kariéry, mi bola ponúknutá príležitosť založiť nové ambulantné zariadenie: Korutánske psychiatrické terapeutické centrum s dvoma pobočkami vo Villachu a Klagenfurte. Úplne iná perspektíva, mimo nemocnice, bližšie k realite ľudí – to mi prináša veľkú radosť.

Psychické krízy? Tu nájdete bezplatnú prvú pomoc:

• Národná linka na podporu duševného zdravia: 0800 193 193, prevádzkovaná denne od 10:00 do 22:00 hod: www.nlpdz.sk
• Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566, Non stop, 24 hodín denne, 7 dní v týždni, 365 dní v roku: linkanezabudka.sk
• Internetová linka dôvery pre mladých ľudí, denne od 7:00 do 24:00 hod: ipcko.sk
• Linka detskej istoty, non-stop pomoc prostredníctvom:telefonickej linky pomoci pre deti a mládež – 116 111; telefonickej linky pre nezvestné a sexuálne zneužívané deti – 116 000; e-mailu – 116111@ldi.sk; online chatu s operátorom – každý deň od 18:00 do 22:00: www.ldi.sk