Vedomá chôdza: Každý krok je krokom k sebe samému

„Dopraj si čas, veď to nie je prechádzka ružovou záhradou.“ Túto radu som minule náhodou započula v kaviarni, kde dve ženy pri vedľajšom stole rozoberali ťažké životné obdobie. Pousmiala som sa, lebo som práve hľadala ten správny úvod do článku o prechádzkach. Kaviareň zvyčajne nebýva miestom, kde lovím nápady. Ja osobne utekám skôr von – do polí, do lesa, do hôr. Keď potrebujem tvorivý impulz, príroda je pre mňa tou najlepšou studnicou inšpirácie. Málokedy som premýšľala nad tým, prečo to tak je a prečo ma pohyb v prírode dokáže tak dokonale osviežiť na tele aj na duši. No táto náhodne zachytená myšlienka mi dala odpoveď. Prechádzka v nás evokuje ľahkosť: „Keď je život priťažký, zľahči si ho a vezmi ho na prechádzku.“

Načerpať silu a krásu

Túlať sa prírodou – samo o sebe – nie je nikdy ťažké. Ťažké môžu byť len myšlienky, čo nám víria v hlave, ťažké môže byť srdce a ťažké môžu byť predchádzajúce či nasledujúce kroky v živote, no samotná prechádzka je jednoducho: ľahká! Chôdza, aj keď sa k nej človek odhodlá zo smútku či nostalgie, hnevu, sklamania, osamelosti alebo bezradnosti, danú situáciu vždy aspoň trochu uľahčí. A ja viem, o čom hovorím. Chôdza je totiž súčasťou môjho života už od detstva: cez víkendy mama vždy chodievala na horské lúky alebo na hory a ja s ňou. Nechodili sme na prechádzky tak, ako to robili ostatní, a už vôbec nie v nedeľu popoludní. Vtedy boli totiž vonku všetci: dokonalé rodiny s otcom, mamou a deťmi. My sme už dokonalá rodina neboli, zostala z nás len polovica. Môj otec zomrel príliš skoro a úplne nečakane. A tak sme chodievali inam, aby sme sa vyhli tým, ktorí vyzerali takí šťastní. Pre mňa bolo záhadou, prečo to mamu neustále ťahalo hore do výšok. Cítila som len, že má v sebe vnútorné nutkanie kráčať, zatiaľ čo ja – dieťa – by som sa bez tohto fyzicky náročného podniku radšej zaobišla. Drobnými nôžkami som sa snažila prispôsobiť maminmu ráznemu kroku. Dnes už chápem, čo ju hnalo vpred. Ako príliš mladá vdova musela uživiť dve dcéry, jej život bol plný obáv a starostí. Turistika bola – aj pre osamelú matku – finančne dostupnou možnosťou trávenia voľného času, no bolo to oveľa viac: bolo to terapeutické opatrenie na regeneráciu, na načerpanie nových síl a krásy. Príroda sa stala jej zdrojom energie. Ja som si zasa myslela, že na hory chodíme preto, aby sme boli bližšie k nebu. Pretože v nebi – tam bol môj otec.

Pocítiť všestranné účinky chôdze

To, že chôdza v človeku vždy vyvolá vnútornú premenu, som si uvedomila až oveľa neskôr. Horolezec Peter Habeler raz povedal: „Vystúpim na vrchol, a keď schádzam dole, som iný človek.“ Dobrou správou je, že nemusíme zdolávať osemtisícovky ako tento tirolský extrémny horolezec. Úplne stačí malá prechádzka po horskej lúke, skromnejší kopec, prechádzka v okolí domu, túra na najbližší miestny vrch či prechádzka v parku, aby ste sa vrátili ako „iný človek“.

Čo sa však cestou deje, že sa naše rozpoloženie tak radikálne mení? Štúdie potvrdzujú môj subjektívny dojem: chôdza preukázateľne pôsobí na rôznych úrovniach. Posilňuje imunitný systém a upokojuje nervy. Z chôdze na čerstvom vzduchu profitujú svaly a kĺby, orgány aj kosti. Množstvo účinkov sa prejavuje aj na mentálnej a psychickej úrovni: prechádzky nielenže zvyšujú schopnosť koncentrácie, ale aj zlepšujú náladu. Do tela sa vyplavujú endorfíny a dokázalo sa tiež, že chôdza podporuje kreativitu. Tento efekt je o to silnejší, čím viac sa sústredíte na samotnú chôdzu a vedome vnímate svoje okolie – teda ak necháme telefón, hudbu či podcasty vypnuté. Počúvanie zvukov prírody, ako spev vtákov či šuchot lístia, vnímanie počasia a ročných období, ale aj zvedavý pohľad na všetko, čo rastie pri kraji cesty alebo čo po ceste stretneme, výrazne prispievajú k celkovému uvoľneniu a regenerácii.

Vedomé zameranie pozornosti

Sústredenie sa na chôdzu, vedomé napredovanie a zbystrenie zmyslov – to všetko znásobuje pozitívne účinky. Americký prírodný filozof H. D. Thoreau obhajoval všímavosť pri chôdzi už v polovici 19. storočia. V jeho eseji „O prechádzkach“ nájdeme túto myšlienku: „Znepokojuje ma, keď si uvedomím, že som prešiel míľu lesom bez toho, aby som tam bol prítomný aj duchom. (...) Čo robím v lese, ak pri tom myslím na niečo, čo tam nie je?“ Obmedziť sa len na čisté zmyslové vnímanie je vznešený cieľ. Mne osobne sa to podarí, len keď som vonku sama. O mnohých spisovateľoch a umelcoch, ktorí milovali prechádzky, je napokon známe, že tiež radšej chodievali sami. Hoci sa prírodou rada túlam s priateľmi a psami, kráčanie osamote má predsa len osobitú kvalitu. Vtedy sa totiž deje niečo úplne iné: vyvetrám si mozog, pamäť aj spomienky. To, čo chce ísť von, môže slobodne vyplávať na povrch. A to, čo moju myseľ upokojuje, môže voľne vletieť dnu. Krok za krokom sa myšlienky doslova obracajú naruby. Vediem v duchu rozhovory sama so sebou aj s inými – väčšinou potichu, občas aj nahlas. Stáva sa, že sa pri nejakej spomienke zasmejem, alebo mi po tvári tečú slzy. A niekedy sa stane, že počas chôdze nájdem riešenie nejakého problému, sformulujem dôležitý rozhovor alebo dostanem nový nápad. Pri chôdzi sa skrátka dáva do pohybu veľmi veľa vecí. Nielen v mojom tele, ale aj v mojej hlave a v mojom srdci. Kto však kráča len preto, aby dosiahol odporúčaných desaťtisíc krokov denne, podáva iba výkon: plní plán, aby optimalizoval sám seba a držal sa trendu. S vedomou chôdzou, akú odjakživa praktizovali myslitelia, kreatívci a filozofi, to však nemá veľa spoločného.

Vďaka chôdzi získať novú istotu

Ako tínedžerka som turistiku úplne zavrhla, no s pribúdajúcim vekom sa vo mne táto vášeň opäť prebudila. Keď sa vo svete cítim stratená, potrebujem tvorivý impulz alebo si len chcem utriediť myšlienky, obujem si turistické topánky. Na cestách som prešla britské aj ligúrske pobrežie, v Alpách som vystúpila na trojitisícovky, na Islande a ostrove Réunion som zasa zdolávala sopky. Všetky krajiny, ktoré navštívim, najradšej objavujem pešo: kráčať znamená doraziť do cieľa a pochopiť. Kráčať však znamená aj vnímať samu seba. Keď som istý čas trpela panickými atakmi, chôdza bola jediným spôsobom, ako sa uzemniť: súhra dýchania a pohybu mi pomohla znova získať dôveru v život. Chôdza je tá najpôvodnejšia forma pohybu a cestovania. V dobe kamennej prešiel človek okolo 30 až 40 kilometrov denne, dnes je to v priemere len niekoľko tisíc krokov. Robiť tieto kroky vedome má však obrovský význam: ukazujú nám totiž, čo všetko dokážeme. Že aj v ťažkých situáciách dokážeme klásť jednu nohu pred druhú. Oslobodiť sa chôdzou – krok za krokom a v nádhernej pomalosti, s ktorou dokáže držať krok aj naša duša.