MUDr. Monika Michňová pediatrička: „Počúvajme deti“

Prepis podcastu pre ľudí s oslabením sluchového vnímania a nepočujúcich.


Ahojte, vítam vás pri ďalšej epizóde dm podcastu. September je pre deti tak trochu ako malý nový rok. Mení sa režim, pribúdajú povinnosti, prvé virózy aj emócie. O tom, ako sa dá toto obdobie zvládnuť bez zbytočného stresu, sa dnes budeme rozprávať s detskou lekárkou Monikou Michňovou, ktorú môžete poznať z Instagramu ako detskú doktorku. Monika, vitajte!

Ďakujem pekne za pozvanie. Dobrý deň.

Monika, povedzte nám na úvod niečo o sebe. Mnohí vás poznajú práve z Instagramu ako detskú doktorku, ale kto je Monika Michňová v bežnej realite?

V bežnej realite som mama dvoch dievčat, dvoj- a šesťročnej. Aktuálne som doktorka – pediatrička, rok s vlastnou ambulanciou. Takže už sama za seba.

Ako a kedy vznikol profil Detská doktorka a čo je jeho poslaním?

Profil Detská doktorka vznikol úplne náhodne. Nebol tam žiadny plán. Ľudia sa ma často pýtajú, či som si to nejako naplánovala alebo vymyslela. Vzniklo to počas mojej prvej materskej, keď som zostala doma. Chcela som sa donútiť trošku si čítať, učiť sa, možno nevypadnúť z môjho režimu, pretože som bola krátko pred skúškami a otehotnela som, takže som išla na materskú. Bála som sa, že pozabúdam veci, tak som si stále čítala.

Na margo toho ma často oslovovali kamarátky a známe: „Moja malá má teraz teplotu, čo mám robiť?“ Tak som jej napísala. Alebo: „Môj malý teraz vracia, prosím ťa, čo je najlepšie?“ Tak som odpísala. Keď sa to opakovalo, už som mala také formulky a povedala som si, prečo si nespravím nejaký blog. To som si chcela robiť už vtedy, keď som chodila normálne do práce, ešte som nebola tehotná, len som to nevedela.

Mala som pocit, že je veľmi náročné mať nejaký blog, niečo na počítači a ja nie som taká technicky zdatná, takže som od toho stále upustila. Ani nebol časový priestor. Na materskej, tým, že sa toto stalo, som si povedala, že musím niečo nájsť, kde tie informácie možno dám a poviem tým ľuďom: „Pozri tam.“

Napadlo mi, že mi dievčatá na internete spravili nejaký Instagram. Pozrela som si to, pretože vtedy som mala možno len Facebook. Zistila som, ž sa tam dá niečo napísať, aj pridať nejaká fotka, ani to nie je veľa, ani málo. Začala som si tam písať, čo robiť, keď je teplota, keď je zvracanie. Keď mi niekto napísal, povedala som: „Vieš čo, tam to je, tam to pozri, ak máš Instagram.“

Podľa mňa v tom roku 2020 to ešte nemalo tak veľa ľudí. Zrazu som tam mala päťdesiat mojich kamarátok, potom tam bolo sto ľudí a zrazu si presne pamätám, že som kočíkovala malú, klikla mi správa a pozrela som sa. Bol tam oznam od Instagramu, že máte tam tisíc ľudí. A ja: „Vau, pre pána boha, je tam tisíc ľudí. Čo idem robiť?“ Úplne nenápadne.

Blíži sa september a veľa rodičov má pocit, že po letnej pohode prichádza stres. Je podľa vás návrat do školy naozaj náročný aj z pohľadu zdravia detí?

V septembri to podľa mňa môžu vnímať hlavne rodičia. Po lete, keď je to také uvoľnené a nie je žiadny režim, si myslím, že pre rodičov je náročné dostať dieťa do režimu. Za mňa, keď máme režim, je to dobré. Som človek, ktorý má rád nejaký režim. Myslím si, že aj rodičom vyhovuje, keď ich deti majú určitú rutinu, ktorá funguje a vedia, čo ich čaká. Taktiež aj tie deti, keď už majú nejakú rutinu a vedia, čo ich čaká, je to pre ne dobré. V tomto smere si myslím, že september je taký zlom. Z lážo-plážo robenia zrazu nastane niečo, že ideme presne podľa nejakého plánu.

Čo sa týka chorôb, tak áno. Väčšinou ešte prvý, druhý týždeň je dobrý, ale potom už začína naše obdobie, keď do ambulancie alebo do nemocnice prídu ľudia s prvým sopľom, kašľom, pretože kolektív spraví veľa. Tam sa to zmení a tie deti ochorejú.

Čo by mali rodičia podniknúť s deťmi smerom k škole ešte pred začiatkom školského roka?

Myslím si, že závisí aj od toho, či máte doma prváka, alebo dieťa, ktoré ide prvýkrát do kolektívu, či je to škôlkar, alebo prvák, alebo máte nejakého tínedžera, pretože tí už vedia, čo ich čaká. Tam si len musia zvyknúť. Oni už majú aj imunitu, poznajú tie kolektívy. Ak máte doma prváka, myslím si, že v prvom rade ho musíte pripraviť na to prostredie. Za mňa vždy, ja to tak aj doma praktizujem s mojimi babami, treba sa podľa mňa s deťmi rozprávať. Treba im hovoriť, čo ich čaká, aby sa nebáli, a povzbudzovať ich.

Čo sa týka režimu, na to by som ich začala chystať možno už v druhej polovici augusta. Nejaké skoršie vstávanie alebo dobré ráno, vychystáme sa, nebude nám to trvať tri hodiny, ale možno dvadsať minút a pôjdeme preč. Pomaličky by som už chystala tie deti. Keď ich chcete pripraviť na kolektív, čo sa týka nejakého zdravotného režimu, je dobré začať už skôr, pretože tie deti a ich imunita potrebujú nejaký čas na to, aby sa nabudili. Ja to tak hovorím, aby imunita nabehla do koľají a potom už šliapala, keď treba.

S čím máme začať? Je vhodné napríklad absolvovať nejakú preventívnu lekársku prehliadku alebo dať dieťaťu veľa vitamínov?

Imunita sama o sebe sa buduje postupne. Je to taká skladačka, že idete rad za radom. Nie je nič zázračné, to stále hovorím. Tí rodičia, chudáci: „A čo máme teraz dať, aby už bolo dobre, aby sme už neboli chorí?“ To neexistuje. Je to veľmi individuálne, pretože sa naozaj môže stať, že Janko nebude chorý ani raz a mama nič neurobí, ale Jožko bude chorý dvadsaťkrát a mama bude robiť všetko. Je to veľmi individuálne, je to geneticky dané, aká je tá imunita, ale čo môžeme urobiť, je postupne tú imunitu pestovať, v podstate už v brušku, pretože ako sa maminka stravuje, ako sa počas tehotenstva pripravuje, aj psychika veľa robí.

Ďalej dojčenie, príkrmy, potom očkovanie, napríklad otužovanie, aj otužovanie bábätiek. To je tiež aktuálna téma. Postupne budujete imunitu toho dieťaťa.

Čo je dôležité aj neskôr, je, samozrejme, pohyb za každého počasia. Vieme, že je to teraz aktuálna téma aj pre dospelých – hýbať sa, mať prirodzený pohyb. Potom strava – pestrá, vyvážená strava, spánok. Myslím si, že to je stále také tabu aj pre nás dospelých. Napríklad teraz ja sama sa snažím pracovať na tom, aby som spala kvalitnejšie a mala dostatok spánku, pretože to je taká tá dlhovekosť. Keď chceme byť aj my vitálni a žiť dlho a hlavne kvalitne, podľa mňa je najdôležitejšie, aby ste kvalitne žili ten život. Takže spánok aj u detí je veľmi, veľmi dôležitý. Psychická pohoda, to isté ako aj u dospelých, potom sú vitamíny, očkovania.

Čo sa týka napríklad preventívnych prehliadok, ak má dieťa narodeniny a vychádza mu preventívna prehliadka počas leta, určite by som ju absolvovala, hlavne ak je tam napríklad nejaké preočkovanie, pretože tie deti majú väčšiu šancu, že sú zdravé, keď sú mimo kolektívu.

Alebo napríklad keď máte nejaké septembrové, októbrové, tiež, ale potom v podstate, ak sú to detičky, ktorým to nevychádza, je to v priebehu roka, že ich zavolajú na tú preventívnu, tak ju nemusíte nejako špeciálne absolvovať. Skôr také veci, že čo ak vám niečo chýba. Možno nejaká kontrola, možno nejaké očné vyšetrenie, ak deti nosia okuliare. Na to sa tiež dosť zabúda, aby v tej škole dobre videli. Toto si absolvovať, aby ste mali taký pokoj počas školského roka. Potom už naozaj väčšinou riešite tie choroby. Tak to by som asi absolvovala.

Aké choroby sa po lete objavujú najčastejšie?

Po lete, tým, ako sa postupne znižujú teploty a prichádza hmla, sa zobúdzajú také klasické vírusy, respiračné, ktoré spôsobujú často buď klasickú nádchu, laryngitídu, nejaké bronchitídy, zápaly pľúc, ale môžete mať aj zvracanie, teploty. Nie je to úplne špecifikované, ale to leto je také, že tam sú väčšinou zvracania, hnačky a potom v zime sú to respiračné infekcie, vírusy, chrípky, kašle, sople. To sú také najčastejšie veci, ktoré prídu.

Vy už ste tu načrtli to otužovanie. Ja ešte pamätám dobu, kedy sme boli preobliekaní, teraz to už ide smerom k tomu otužovaniu, ale sú deti, ktoré chodia tak, že celú zimu nenosia pančuchy, iba ponožky a tepláky, a potom sú deti, ktoré ešte aj v tých škôlkach a školách sedávajú aj v pančuchách, aj v teplákoch. Čo by ste odporučili rodičom?

Taký stred. Ja som za ten stred a presne toto je taká vec, čo si ja pamätám, že keď som riešila s tou mojou staršou, tak to bolo ešte také tabu. Presne ako vy hovoríte, že nejaké ponožky by nemohli byť, naobliekané dieťa, dobre, že nie úplne snehuliak, ale od toho sa veľmi upúšťa. V tých západných štátoch a v tých iných častiach zeme, či sú to nejaké škandinávske krajiny, alebo niekde ste vo svete, tak sa od toho upúšťa. Tie naše staré mamy, staršie generácie, ony stále, či už napríklad nemá ponožky, bosý je, nachladne, prečo si mu čiapku nedala, nemá dva svetre, iba jeden hrubý... To nie je dobre.

Deti, už bábätká môžete otužovať a otužujete ich tým, že ich nepreobliekate. Ja stále maminkám hovorím, keď sa ma na toto pýtajú, že za každého počasia môžu ísť von. Aj s bábätkom môžu ísť von, pretože musí byť správne oblečené. Teraz máte také kvalitné kočíky, také fusaky do -20 °C, -30 °C. Keď ho dobre oblečiete, nepreoblečiete, môže úplne v pohode fungovať.

Práveže to je žiaduce – spanie vonku. Moja staršia dcéra aj mladšia, ony v zime, ja som sa s nimi chodila prechádzať, spávali vonku a myslím si, že to poznať, že aj tú imunitu majú dobrú. Aj tá staršia nebýva často chorá.

Vždy je horšie, keď sa dieťa spotí a skôr vám práve vtedy nachladne ako to, ktoré je menej oblečené. A to, že má ruky, nohy studené, tak to vôbec neplatí, to je zase taký ten mýtus. My musíme centrálne pozerať teplotu, pretože ruky, nohy... Ja napríklad mám ruky stále studené. To nie je smerodajné a je to lepšie na tú imunitu určite.

Čo by ste odporučili rodičom, ako by mali byť deti oblečené?

Úplne jednoducho sa hovorí, že cibuľový systém. Aj pri malých bábätkách učíme rodičov, keď prídu do ambulancie, vždy jednu vrstvu viac, ako mám ja. Keď ja mám tielko a je mi teplo, tak dieťatku dám jedno body s dlhým rukávom. Keď ja mám dve bundy, jemu dám tretiu.

Keď máte týchto škôlkarov, školákov a napríklad ráno cestujete autom, že ho len naložíte v garáži, otvoríte si dvere, ani nevyjdete a vyložíte ho pred dverami, tak by som to vôbec nehrotila. Nejakú jednu vrstvu. Môžete tie pančuchy, prípadne tie pančuchy pribaliť, pretože každá škôlka má iný štandard. Niekde si to učiteľky aj vyžadujú, že mať tam náhradné oblečenie, komplet oblečenie, kde si ich prezlečú, niekde to nerobia.

Potom by som to zvolila tak, aby tomu dieťaťu v tých 24 °C alebo koľko bude v tej izbe, nebolo teplo. Pretože ak sa spotí a potom pôjdu von, oblečú ho a budú na prechádzke hodinu a pol, tak tam môže nachladnúť. To je podľa mňa taký nosný bod toho alebo ten problém. Lenže je to aj o tom, aký je zvyk v tej škôlke. Toto je jedna vec.

Druhá vec, ak pôjdete vy, ja si vymyslím, vy tu v mestách chodíte mestskou dopravou, idete napríklad hodinu niekde, presúvate sa, tak určite ho musíte riadne obliecť, ale zase by som ho vyzliekla. Nejaké náhradné veci by som mu tam nechala, pretože ak ich má napríklad spotené, nech mu to vedia vymeniť, alebo vy im ho prezlečiete, aby v tej miestnosti, v tej triede bol potom už v suchom. To je za mňa asi najdôležitejšie.

To je u škôlkarov. Platí to aj u školákov? Máme ich naučiť prezliekať sa v škole a vyzliekať z tých pančúch a svetrov?

Mňa moja mama vždy dobre učila, že kdekoľvek som išla, či na nejaký šport, na nejakú túru alebo na bicykel, vždy som si brala náhradné oblečenie. Za mňa, keď sa dá, keď športujú, ak cítia, že sú spotení alebo niečo, tak som toho názoru, že nech si to prehodia. Väčšinou aj v tých školách to už teraz tak funguje, že sú tam nejaké skrinky, majú tam nejaký osobný priestor, takže za mňa áno. Vždy je to lepšie.

Teraz často bývajú aj deti, ktoré majú nejakú blokáciu krčnej chrbtice, napríklad blokáciu alebo zatuhnutie, spazmy svalov chrbta, pretože my, či chceme, alebo nie, žijeme v dobe, keď sú ľudia celkovo menej obratní. Veľa práce je za počítačmi, mobil, jedno s druhým. Tie deti to tiež majú, majú menej pohybu, skôr sú takí zatuhnutí. Tam stačí nejaké ofúknutie, spotenie a potom sa vám stane, že štvorročný má zaseknutý krk. Už to nie je rarita, sú to bežné veci. Takže na to možno myslieť.

Čo sa týka toho obliekania a otužovania, myslíte si, že je to u nás ešte stále dosť iné ako napríklad v tých severských alebo západných krajinách?

Určite. Myslím si, že je to stále iné. Pamätám si, že keď sme my chodili do školy, tak Nóri na vysokej škole chodili v decembri v teplákoch, kraťasoch a pozerali sa na nás, že sme naobliekaní. Už je to lepšie, ale určite je to iné ako v tých iných krajinách. Postupne sa tam dostaneme aj my.

Už sme napríklad podľa mňa aj tú saunu objavili. Všimla som si, že veľa ľudí je takých, že naozaj v tých zimných mesiacoch sa snažia pravidelnejšie chodiť aspoň dvakrát až trikrát do týždňa, pretože keď tam idete raz, zaplatíte si drahý wellness, idete niekde do Tatier s dobrým pocitom, tak to nestačí. To je nič. To je ako keby ste išli raz za tri mesiace cvičiť.

Ale keď si dáte takú námahu a možno si kúpite nejaké permanentky a idete aj s tými deťmi, napríklad v rámci nejakého krúžku, tak podľa mňa je to poznať aj na tej imunite, aj celkovo na psychickom a fyzickom zdraví.

Aký argument by ste dali mamičkám, ktoré vám povedia: „Ale ja sa bojím, že keď ho dobre neoblečiem, tak ochorie“?

Tak by som jej povedala, že teplotné rozdiely samy o sebe nerobia chorobu, musí tam byť vírus. Musí tam byť niekto ten zlý, kto príde a spraví to „no-no“. Ale je pravda, že keď máme nejaké teplotné rozdiely, krásne to vidíme teraz v lete v týchto horúčavách, kde ste v štyridsiatke a prídete do klímy a na druhý deň máte sople, kašeľ a poviete, že som z klímy nachcípaná, nachladnutá.

V podstate áno, je to pravda, ale nie je to len z toho. Bol tam nejaký vírusík, niečo vám sadlo do nosa a k tomu tá teplota, ktorá mu pomohla, ako keby mu to uľahčila, takže áno, vy ste ochoreli z toho. Ale je to tým, že ste niečo dostali, nejakú virózku. Priamo len tá klíma za to nemôže, ale je jedným z činiteľov, ktorý to spôsobí. Tak by som to brala.

Toto je aj to, čo stále hovorím tým mamám. Možno ten argument pre tú staršiu generáciu, aj keď oni to nebudú počúvať, ale aspoň to, že nie z bosých nôh ochorie. Môže ochorieť, keď bude mať predispozíciu, keď tam bude nejaký vírus, keď bude to dieťa oslabené, pôjdu mu zuby, lebo sám o sebe rast zubov oslabuje imunitu, a k tomu bude bosé.

To nie je len preto, že je bosé, len väčšinou sa tak povie, že bolo bosé. Napríklad je veľa detí, aj moje tam patrili, že ony tie ponožky zhodia. A tá mama povie: „Ale on ich nechce, on ich zahodí, čo mám robiť?“ No nič. Nechajte ho tak, pretože on už vie, čo mu je dobré.

To isté je aj s jedením. Ja to stále hovorím, že nenúťte tie deti, pretože vy spravíte tú kontraslužbu, že keď ich budete nútiť, budú mať ešte väčší odpor alebo nechuť a to je práve to horšie. Nechať ich prirodzene. Podľa mňa aj malé deti už vedia, čo áno a čo nie. Podľa mňa už aj veľmi ukazujú svoju povahu.

To sa rodičom málokedy zdá, ale je to tak. Keď ja porovnám v tej ambulancii tie malé bábätká, krásne vidíte, ktoré už bude aký typ človeka do budúcna. To je vau, to je úžasné, ako to vidno.

Vy už ste spomínali tú rannú rutinu, že už teraz v auguste na ňu máme začať ako rodičia detí, ktoré idú buď do škôlky, alebo do školy, nabiehať. Rozdeľme si to na také rôzne segmenty a začnime tou večernou a rannou rutinou. Aký význam a či vôbec má večerná a ranná rutina?

Podľa mňa to má význam. Ja som aj taký typ človeka, že to mám rada, ale myslím si, že aj pri bábätkách to má veľmi veľký význam, aj pri tých starších deťoch. Keď deti vedia, čo ich čaká, ešte plus k tomu, ak sú nejaké detičky s nejakými problémami, väčšinou potrebujú také svoje prostredie, svoj režim. A to isté si myslím, že platí pre každého. Keď vy budete mať škôlkara a on bude vedieť, že vstane, ráno si umyje zúbky, pôjde si vypiť kakao, bude mať raňajky, prezlečie sa a potom pôjde niekam preč, tak ony to podľa mňa prijmú, vedia a je to psychicky pre ne lepšie.

Napríklad aj škôlka je pre deti veľmi veľký psychický stres. Jednou z vecí, prečo my chceme tú rekonvalescenciu, aby deti nechodili tak skoro do škôlky, pokiaľ sa, samozrejme, dá, pretože ja chápem, že keď je mama samoživiteľka, nemôže byť päť týždňov doma každý týždeň, lebo ona tie financie potrebuje. Ale pokiaľ sa dá, tie deti naozaj potrebujú tú rekonvalescenciu, lebo aj to je jedna zložka z tej imunity a to je aj ten psychický stres.

Škôlka sama o sebe nie je len o tom, že sa tam pohrá. Pre ne je to veľká záťaž. Možno ako keď my máme nejaký meeting v robote. Takže toto je jedna z vecí. A ten stres je aj to, že vy ho ráno zbantujete, zdrapnete a on nevie, čo sa bude diať. Za mňa je to určite dôležité. Večerná rutina takisto, zase kvôli spánku napríklad, aby sa im lepšie zaspávalo.

Ako máme upraviť čas zaspávania a vstávania?

Toto nie som úplne špecialista. To sú skôr tie spánkové baby, tie poradkyne. Ale úplne laicky, jednoducho, ako som to robila – za mňa je to individuálne. Máte ľudí, aj dospelých, ktorí spia štyri – päť hodín a povedia vám, že sú fresh, aj keď ja si myslím, že sa to niekde odzrkadlí. Potom sú tí, čo spia desať hodín a povedia vám, že sú stále unavení.

Také sú aj deti. Úplne vidíte, že sú to takí milovníci spánku po tých rodičoch alebo celkovo geneticky. Potom sú také, čo spia, ja to volám, že tridsaťminútovky. To sú tie mamy, ktoré vám povedia, že tridsať minút a presne sa zobudí a nespí viac a pýtajú sa, či je to v poriadku. Je. To sú tridsaťminútové deti. Je to taký slang.

Je to veľmi individuálne podľa tohto, ale za mňa si myslím, že pripravovať ich nejaký týždeň alebo dva, napríklad v auguste ich už začať chystať, že ho skôr vychystáte na spanie, aspoň o nejakých päť – desať minút, a postupne tie intervaly skracujete alebo predlžujete. Takisto ráno nie, že ho zobudíte o deviatej a potom o šiestej. To vidíte, to dieťa je unavené.

Ono v ten deň, ja si vymyslím, išli by ste na nejaké vyšetrenie a vy ho o šiestej zobudíte. Budete vidieť, že to dieťa nedá taký výkon, ako by normálne všeobecne dalo, a to my nechceme. To je taký stres v tej škôlke pre neho.

Postupne ho budiť, chystať, hovoriť mu a aj tú hodinu skracovať alebo predlžovať, aby sme ho dali skôr spať a skôr aj zobudili. Ja by som to tak robila, ale neviem, ako by vám to povedali spánkové poradkyne. Ja to tak aj praktizujem, lebo moje deti spať ľúbia. Tá staršia – tú už musíme chystať.

Čiže vnímam, že je pre deti veľmi podstatné vytvoriť si nejakú rannú rutinu, ktorá ale nie je rýchla, ale že máme dostatok času aj na to zobudenie, na oblečenie, na raňajky...

Ja si myslím, že áno. Je to také menej stresujúce. Ja sama to mám radšej, keď je také pomalšie ráno, vypiť si ráno kávu v pokoji, taký ten náš sen, ale myslím si, že pre tie deti je to určite lepšie.

A čo raňajky? Aké by malo mať dieťa raňajky?

Také komplexné. Aj nejaká bielkovina, aj nejaký sacharid, aj tuk. Podľa mňa všeobecne, ako aj pre nás dospelákov, nejaký jogurt, možno nejaké vločky, ovocie. V podstate to, čo doňho dostanete, napríklad chlebík s maslom, nejaká šunka, zeleninka alebo nejaké pečivko. To sa mamy často pýtajú, čo dávať na desiatu. Ja to tak hovorím, že je to veľmi individuálne, ale podľa mňa je dôležité pre tie deti, aby tam bol nejaký tuk – avokádo, orech, keď doňho dostanete, tak vau. Možno vajíčko by ráno zjedlo. Podľa mňa sa to veľmi odzrkadlí na tom učení, ako to dieťa zvláda školu, pretože to je tiež veľká záťaž. Je to však individuálne podľa toho, čo zje. Treba nájsť taký kompromis. Ale tie keksíky a také veci, ja nie som taká, že nedajte nič. Sama to nepraktizujem, ja tú sladkosť dovolím.

Na raňajky?

Nie. Všeobecne. Napríklad moja mladšia dcéra vôbec neje sladké, takže tam som vybavená, tá nezje nič sladké. Staršia má zase rada, ale len niečo, nejaký koláčik, len trochu, s mierou. Mala som také zásady, že do toho roka, roka a pol, keď je to také dôležité, lebo pre tie deti nie sú dôležité výrazné chute. Rodičia sa často mýlia a často vám povedia, že nejaký príkrm, veď to nemá ani chuť. Ale to tak má byť, pretože tie deti nepotrebujú ani sladkú, ani slanú chuť, ani kyslú, ani horkú. Ony to potrebujú také neutrálne.

A to je presne to, keď riešime príkrmy a tie veci. Keď napríklad tí rodičia povedia, že ale on nechce nič jesť, a dajú mu niečo sladké, keď príde napríklad zase tá staršia generácia, možno do toho zase trošku brdnem, že povie: „Daj mu piškóty s ovocím, to zje určite.“ No ony to zjedia, lebo to je taká výrazná, sladká chuť, len podľa mňa tá maminka si trošku zarobí na ten problém, pretože ony si potom už na tú chuť zvyknú a zase nechcú inú.

A čo deti, ktoré vôbec ráno nechcú jesť? Máme to nechať tak?

Sú také deti, ktoré ráno nechcú jesť. Je to tiež individuálne. Ak to zvládnu a je tam napríklad nejaká desiata, lebo sú škôlky, čo som sa dozvedela, že niekde už o nejakej 8:30 niečo majú tie deti. To asi skôr tie súkromné, tie režimy sú zase iné. Asi v takej klasickej štandardnej škôlke majú prvú desiatu nejaký chlebík, nátierku, nejaké ovocie.

Napríklad sú deti, ktoré ráno majú skôr takú nauzeu, ako keby na zvracanie. Tak potom hovorím, že nechať tak, ale to dieťa to potrebuje potom dobehnúť. Pokiaľ sa dá, tak aspoň niečo. Aspoň niečo si nájsť, možno kúsok niečoho zjesť, trošku chlebíka, štvrť banána, možno nejaké mlieko vypiť alebo aspoň niečo trošku, alebo aspoň sa poriadne napiť vody, aby ich potom bruško nebolelo alebo im to nejako nezaťažilo a aby im potom nebolo zle.

Aké najčastejšie chyby robia rodičia pri návrate detí do školy?

Ja sama ešte školáčku nemám, ale už som skoro mala mať, nakoniec ešte budeme mať rok škôlkarsky, pretože je augustová. Čo som si tak hovorila, podľa mňa je prvotný stres, aby nebol taký, že „a teraz zajtra ideš a už musíš“, taký ten zhon.

Čo mi teraz napadlo, čo robia rodičia ako chybu, je, že všeobecne deti radi dávajú na množstvo krúžkov a to podľa mňa nie je dobré. Nie je to dobré ani kvôli imunite celkovo alebo všeobecne, pretože ak má vaše dieťa päť alebo šesť krúžkov a je vkuse niekde, podľa mňa si nemá kedy oddýchnuť. Taký ten tlak, v dobrom tlak, nech je všade a nech všetko vie, toto si myslím, že je taký zhon, stres.

Možno napríklad pri starších deťoch je dôležité rozprávať sa s nimi. To zase, keď vidíte, keď pracujete v tej nemocnici a vidíte tých adolescentov, ktorí prídu s nejakými problémami, či už možno nejaký alkoholový atak alebo možno niečo zjedli, tak si uvedomíte, keď sa s nimi rozprávate, že oni väčšinou majú ten problém, že nie sú vypočutí, nikto sa s nimi nebavil. Či už nejaké vzťahové veci riešiť, toto si myslím, že je dôležité – baviť sa s deťmi, aj s tými staršími.

Aspoň sa ho opýtať, ako sa mal a čo, aj keď vám možno odvrkne: „Dobre, neotravuj!“, ale pestovať to od toho nižšieho veku. To je podľa mňa dôležité, aby ste mali taký vzťah, aby vám povedali. To mi tak napadá, že by som sa snažila robiť.

Zaujíma ma váš názor. Dávať deti do školského klubu alebo radšej nie, pokiaľ je to možné?

Ja tým, že pracujem, tak moja dcéra tam určite pôjde, ale myslím si, že to nie je nejaká zlá vec. Pokiaľ máte tie možnosti, že vy viete to dieťa ísť o dvanástej zobrať, ste možno doma s druhým dieťaťom alebo máte nejakých starých rodičov a dieťa má napríklad ďalšie krúžky, tak určite. A zase, ak na druhej strane nemáte tú možnosť, myslím si, že by to malo byť tak prispôsobené, aby si tam tie deti aj oddýchli, trošku sa pohrali, aj sa asi najedia, majú tam nejaký olovrant možno, a teda si tam aj oddýchnu, aj sa naučia. Ja si to tak predstavujem, neviem, ešte tam nie sme, ale ak by to bolo takto, čo by asi malo byť, tak si myslím, že to nie je niečo, čo by im ublížilo. Ak majú rodičia možnosť a nechcú, tak je to na nich, aké sú možnosti.

Imunita. September býva obdobím prvých viróz. Dá sa na ne nejako pripraviť?

Pripraviť sa tak úplne všeobecne asi ani nedá. Všeobecne, aké vitamíny má význam si dávať, tak by som povedala, že je to vitamín D, vitamín C a zinok. Tieto majú význam, čo sa týka aj klinických štúdií. Keď sa začínajú dávať napríklad v akútnej fáze, že vás napríklad začne škriabať v hrdle alebo vidíte, že vám dieťa povie, že ho nejako pobolieva hlavička, tak nasadiť vyššie dávky týchto vitamínov, poprípade nejaký betaglukán. Toto má význam.

Taktiež za mňa je veľmi dôležité starať sa o nos a nosovú dutinu. Prestriekať nos, správne vyfúkať nos. Bola taká štúdia, že asi 75 % ľudí si nevie správne vyfúkať nos, pretože my fúkame tak, že chytíme dierky a už tam fúkame, ale má sa naozaj jedna vyfúkať, pritlačiť, otočiť. Málokto to takto vie. Toto je veľmi dôležité.

Správne sa starať o nos, umývať si ruky. To je taká banalita, ale taká dôležitá banalita, že podľa mňa správne si umyť ruky a vedieť, kedy si ich vôbec umyť. Čudovali by sme sa, že veľa ľudí to nevie dobre a nevykonáva to správne. Potom asi tak všeobecne, že možno vyhýbať sa nejakým kolektívom, ak sa dá.

Dobre by bolo, keby tí, ktorí už majú nejaké prejavy, boli tolerantní voči tým ostatným. Napríklad sú chorí, idú v nejakej MHD, tak keby si prehodili nejaké rúško, šatku, šál. Toto bol možno trošku dobrý ten covid na to, tá covidová éra. Tí ľudia sa naučili dať si nejaké rúško. Niekomu to zostalo, niekto napríklad aj na vyšetrenie príde a fakt to rúško má.

Ja si to tak cením, keď máme na tých dverách napísané, pretože my sme tam celý deň a ja som tam pre všetkých a oni tam prídu na päť minút. Toto je podľa mňa veľmi dôležité, aby sme aj mysleli na tých druhých, boli tolerantní.

To isté aj v školách, v škôlkach. Ak vidím, že to moje dieťa už naozaj nie je úplne okej, už má nejaký soplík, už je unavené, tak ho nedám do tej škôlky, pretože nakazí ďalších desať detí. Lenže realita je niekedy iná. Toto sú asi také veci, na ktoré by som apelovala, nech na to rodičia myslia.

A kedy nedávať dieťa do školy?

Tie staršie deti vám už vedia aj povedať. Pokiaľ vám už on povie nejaký tretiak, štvrták, že sa cíti slabý, že je unavený, že niečo nie je dobre, ja by som ho už nechala doma. Pokiaľ je to tak, že sa cíti dobre, zdatne, ale už má možno nejaký sopeľ, prská, kašle alebo len prská, tiež by som ho už nechala doma, pretože rodičia si mýlia dve veci a často hovoria: „Ale veď on má len taký riedky soplík, nič mu nie je, nemá zelený.“ Ale my sa nebojíme tých zelených, za mňa sú tie zelené už dobré. My sa bojíme tej vody, toho prskania, pretože vtedy je človek najviac infekčný. Aj my dospelí sme tak. Vtedy by ste mali mať to rúško, mali by ste si často umývať ruky, strániť sa kolektívu, pretože vtedy najviac roznášate tie virióny do okolia. Takisto je to podľa mňa aj u tých detí. A, samozrejme, ak už má nejakú zvýšenú teplotu, ak vám povie, že už sa necíti dobre, už by som ho nechala doma. Je jedno, či ospravedlnenka, alebo nie, a určite vynechať aj rôzne tréningy. Toto je tiež častá chyba, že tie deti tam idú, a to ich podľa mňa už úplne zloží. Takže toto by som vynechala.

Ja sa ešte vrátim k tomu, čo ste spomínali, a to sú ruky a nos. Ako často a teda ako si umývať ruky?

Úplný základ je umývať si ruky pred jedlom, po toalete, ak prídem z vonkajšieho prostredia do nejakého vnútorného. To znamená, že idem v MHD, idem v aute, prídem do práce, mala by som si umyť ruky. Už len ani nie, že idem iba vo svojom aute, ale pochytám kľučky. A bacha, kľučky a mobil, to sú najhoršie miesta, kde je najviac baktérií, a ešte klávesnica a myš. Na to sú štúdie.

Povedzme si, koľkokrát ste si napríklad mobil vystriekali a pretreli nejakým dezinfekčným prostriedkom? Robíte to bežne? Ja som to napríklad nerobila, ale poviem vám, že odkedy som čítala tie štúdie, tak sa niekedy aj pozriem, že sa mi to trošku, nie že hnusí, ale poviem si, že musím si to prestriekať. Potom niekto povie, že toto je už prehnané. Možno prehnané, možno nie, ale naozaj bežne aspoň takéto nejaké úplne jednoduché úkony, že sem-tam si zotrieť klávesnicu alebo ten mobil nejakou dezinfekčnou servítkou. Teraz je tých možností veľmi veľa, že naozaj to vie spraviť zázrak.

No a tie ruky presne, budete v strete s veľa ľuďmi, napríklad ste na nejakom pracovnom meetingu, tak slušnosť káže podať ruku. Tak zase prídete niekde do kancelárie, tak si ich umyjete. Tým deťom povedať, že ak majú nejakú športovú aktivitu alebo sú v tom kolektíve, majú napríklad nejaké hry, ony mávajú rôzne kruhy, spoločenské akcie, že možno sa tak snažia, že sú v kontakte v tých triedach, tak potom by možno tá pani učiteľka mala na konci povedať: „A teraz si všetci poumývajte ruky.“ Toto sú také bežné veci podľa mňa.

A ako si správne umývať? Teraz nejdeme, že ako nás na hygiene skúšajú, ale mali by ste si umyť mydlom obidve strany rúk, aj chrbty rúk, pomedzi prsty, nezabudnúť na to. Ak máte veľa šperkov, nosíte veľa prsteňov, tak sa možno snažiť aj ten prsteň poumývať a opláchnuť ho nejakých päť – desať sekúnd vodou. To je taký základ. Niekto si ani nedá mydlo, pomaly ani obidve ruky pod tú vodu a už povie, že to je hotovo. Tak to podľa mňa nie je umytie rúk.

Ako to uchopiť u tých detí, aby to zase neprestrelilo na tú druhú stranu, aby sa nestali obsesívne? Vlastne si s niekým podajú ruku alebo sa s niekým hrajú a hneď si utekajú umývať ruky. Ako nájsť ten zlatý stred?

To je tiež tenká čiara. Poznám mamičky, ktoré majú na kočíku dezinfekciu, tam majú, tam majú, naozaj nájsť ten stred. Ak ide do pieskoviska a hrá sa v tom alebo keď chytí niečo zo zeme, kamienky, tak maminka presne chytí vreckovky a hneď mu desať vreckoviek dá na ruku. To nie, to nechcem ani ja. To zase tiež nie je dobré, presne ako vy hovoríte.

Ide na ihrisko, tak sa tam hodinu hrá napríklad, pochytá všetko možné, tak na konci mu možno trošku tie ruky umyjem, opláchnem, obstriekam tým sprejíkom alebo keď niečo ide jesť, tak vtedy. Ak sú tie malé deti také, že dávajú si tie ruky do úst, tak by som to spravila po tej hre, po tom všetkom, že už ho dám do toho kočíka. Ale to, že on chytí kamienok a ja za ním utekám, to by som nerobila. Tie deti aj v tej škole by som tak povedala, že pôjdeš jesť, tak si umy tie ruky, ideš zo záchoda, tak si umy ruky. Tak jednoducho. To máte pravdu, že to je taká tenká čiara. Niektorí to už potom asi až veľmi preháňajú.

Je pre deti z hľadiska jemnej, detskej pokožky vhodné používať dezinfekciu na ruky?

Sú teraz už dostupné aj také rôzne géliky, rôzne spreje, ktoré sú už aj od troch rokov. Dokonca sú značky, ktoré už majú aj pre menšie deti. Za mňa, ak nemáte prístup k vode, tak je to skvelá pomoc, ale že by ste to teraz museli mať doma nakúpené a všade to používať, tak nie. Ale ak niekde ste, v teréne, v aute, tak jednu dezinfekciu mať je dobré.

Čiže je to skôr náhrada, keď nemám prístup k vode.

Áno. Ja to beriem tak, ako keď máme vlhčené utierky, keď malé bábätko prebaľujeme a nemáme prístup k vode. Sú takí citliví ľudia, ako vy hovoríte, že majú tendenciu mať nejaké podráždenia, ale zase aj tie dezinfekcie sa dajú kúpiť už rôzne. Tie firmy vyrábajú kvalitne, starajú sa o to zloženie, sú také prešpekulované v tom, že aj pre tých atopikov, ekzematikov už majú rôzne rady, takže si možno skúsiť vybrať viac značiek. Skúsiť, čo mi vyhovuje, pri tom zostanem.

Nie je zlá kozmetika ani za päť eur, ani za päťdesiat eur, aj u bábätka. Ak to vyhovuje vám, vášmu bábätku, zostaňte pri tom. Už nemeňte. Niekedy tie lacnejšie značky sú lepšie a lepšie vyhovujú istým ľuďom, ako keď ich tlačíte alebo keď sa snažia oni kúpiť to najdrahšie. Takže je to o tom. A to nie, že by bola zlá kozmetika, obidve sú dobré, len každá niečo iné obsahuje. Možno nejakú zložku, ktorá tomu človeku nevyhovuje.

Ešte ma tam zaujalo to čistenie nosa. Myslíte si, že je podstatné napríklad čistiť nos každý deň morskou vodou?

Áno. Ja hovorím, odporúčam, aj príspevky mám robené tak, že pokiaľ nie ste možno fanúšik konvičkovania, preplachu, čo za mňa je veľmi dobrá vec a podľa mňa sa jej netreba báť, keď ju dobre spravíte, tak je to naozaj veľká pomoc. Dobrí odborníci, ORL lekári, už teraz v dnešnej dobe to práveže odporúčajú. Už to nie je ako voľakedy, že: „A budeš mať uši zapálené.“ Nie. Práveže sú štúdie, že pri zápaloch uší konkrétne robia tieto preplachy. Keď ich správne spravíte, tak je to pomoc pre to dieťa aj dospelého človeka.

To isté je aj prestriekanie morskou vodou. Keď fyziologickou morskou vodou prestriekate raz denne nos, odporúča sa to deťom napríklad, keď prídu zo škôlky, z kolektívu, prestriekate, nech si vyfúka, a je to dobré. Lebo vy očistíte sliznicu toho nosa, nepoškodíte ju, neublížite mu, keď mu to spravíte. Keď sú tie deti choré, tak hovoríme, že niekoľkokrát denne, pretože čistíme tú sliznicu, odstraňujeme ten prach, hlien a tie vírusové častice. Určite áno.

Čiže nerobiť to ráno, ale poobede, keď sa vrátia.

Môžete to spraviť aj ráno. Ak je napríklad dieťatko choré alebo mu zatekajú hlieny, tak áno, ranná toaleta sa robí, aby sme odstránili čo najviac hlienu. Deti potom napríklad kašlú a rodič vám povie, že ráno vstane a veľmi kašle a potom už nekašle. Prečo? To je veľmi jednoduché. Lebo leží a gravitácia nás nepustí. Keď ležíme, tak nám tie hlieny zatečú a potom prirodzene kašľací reflex, ktorý je obranný reflex, telo sa bráni, chce to dať preč a kašleme. Je to dobrý kašeľ, lebo odstraňujeme tie hlieny a nečistoty. My to chceme, ale tí rodičia sa boja, lebo hovoria, že kašle. Takže to je podľa mňa dobrý kašeľ. Taký očisťujúci.

A konvičkovanie? Od akého veku vieme konvičkovať?

V zahraničí alebo teda americká pediatrická spoločnosť hovorí od šiestich mesiacov. Ja osobne som začala s mojou staršou dcérou od roka konvičkovať. Je to veľmi individuálne podľa spolupráce dieťaťa, ako ho na to chystáte a ako vie s vami spolupracovať.

Sú deti, ktoré spolupracujú pekne, a možno sú aj trojročné, ktoré to nezvládnu. Pokiaľ to nejde, tak netlačiť tie deti do toho, pretože tam môžete spraviť tú chybu, že to nespravíte dobre a stane sa nejaký pretlak alebo niečo a vtedy môžete to ucho podráždiť. Pokiaľ však tie deti spolupracujú a vedia to robiť, tak normálne môžete ísť do toho. Dokonca aj na internete nájdete veľa videí, že majú malé bábätká a takou striekačkou im prestriekavajú tie hlieny, ale za mňa určite aspoň šesť mesiacov. Ja by som do tých menších určite nešla.

Nájdeme všeličo, ale sú aj rôzne techniky. Máte také konvičky, ktoré sa trošku naklonia a preplachujú. Za mňa je to dobré pre staršie deti a pre mladšie je presne tá piestová injekcia, ktorá má ochranný piestik, ktorý nespraví ten pretlak. Vy viete trošku regulovať, koľko a akou silou vytlačíte tú vodu, a teda tomu bábätku alebo menšiemu dieťaťu nespôsobíte to, že by ste to pretlačili. Je to za mňa také jednoduchšie a nemusíte tam riešiť tú polohu, že či je naklonené, predklonené. Môže aj nerovno stáť a vy mu to skúsite veľmi jemne prepláchnuť tú dutinu. Za mňa je to naozaj veľká pomoc a veľa rodičov si to chváli.

Ja tak hovorím: ak to vaše dieťa nemá rado, ak sa sťažovalo, že ho bolelo uško, ak ste mali potom napríklad nejaké ťažkosti, tak dobre, nie je to pre vás, nerobte to. Alebo napríklad ak povie maminka, že pán doktor povedal, že to nemá robiť, v poriadku. Ak skontroloval tie uši, všetko, každý máme inú anatómiu, takže je to individuálne, ale skúsiť by som to skúsila určite. Ísť do toho.

Aj starším ľuďom sa to veľmi osvedčilo. Ja mám doma skvelý príklad, môjho manžela, pretože on si to nikdy nerobil. Ja si to robím, ja som si to dvadsať rokov robila, mne to robili už, keď som bola malá. Bývala som často chorá, tak som chodila do Tatier na také kúpeľné pobyty, kde to bola bežná vec.

Ja mám inak teraz pocit, že veľmi veľa vecí sa vracia ako veľké novinky, a to sú také bežné veci, ktoré sa už robili predtým. Ja som to poznala, môj muž nie. On mi stále hovoril, že ako si to môžem robiť, a teraz je toho veľký fanúšik. Fakt, keď začne byť chorý, pretože nikdy nebudete tak veľa chorí, ako keď budete mať deti. To podľa mňa každý rodič povie, že vtedy všetky sople pochytáte a vaše deti ich majú deň, dva a vy to máte tri týždne. Tak on sa stal veľkým fanúšikom preplachovania nosa.

Čiže vy doma konvičkujete každý deň aj s deťmi?

Teraz aktuálne cez leto nie, ale keď teraz pôjdu do školy, tak áno. Aspoň raz denne alebo každý druhý deň. Keď sú ťažkosti, tak podľa toho, ako treba. Ale ja väčšinou ráno a večer poriadne vyčistíme ten noštek. Keď to začneme robiť hneď a prečistíme ten nos, to, že prestriekame nos, to napríklad spravím aj teraz, hocikedy, keď cítim, že máme suchšie doma. Aj keď máme zvlhčovač, my bývame v prostredí nie priamo v meste, tak ja nemám taký pocit, že by sme mali sucho, ale pokiaľ áno, tak normálne prestriekam ten nos určite. Pretože tá zdravá sliznica nosa je tá ochranná bariéra. My sa musíme o to starať. To je pre nás veľmi dôležité.

Už ste spomínali, že sa tak postupne vracajú návyky dávnych čias. Čo také inhalovanie Vincentky?

Za mňa je inhalovanie skvelá vec, to podporujem. Krásne vidno ten efekt. Deti, ktoré nechcú jesť sirupy od kašľa, ja nie som veľmi fanúšička sirupov. Keď prídu rodičia a povedia, aký sirup máme, tak pokiaľ je suchý, dráždivý kašeľ, my ten kašeľ potrebujeme tlmiť. To sa volá sirupy – antitusiká, ako keby bránime tomu dráždivému kašľu, aby sa rozvíjal, a tlmíme ho. Potom je tam vlhký kašeľ, vykašliavací, a pokiaľ to dieťa vie dobre vykašľať, že nemá nejaký hustý, väzký hlien, ktorý treba riediť, tak za mňa stačí inhalovať. Ja som to tak aj doma praktizovala. Moje deti nie sú veľké jedáčky liekov, ony to nechceli, vypľúvali, takže ja som si pomáhala, ako som vedela.

My sme inhalovali a krásne sa ten hlien rozriedi, vykašlú to a ten kašeľ sa zmení, dokašlú, vyčistia, čo potrebujú, a prestanú kašľať. Za mňa je inhalovanie skvelá vec na to, že to vyčistí, pretože tá para ide naozaj tam, kam má.

Vy môžete inhalovať Vincentku, fyziologický roztok, ale môžete priamo aj napríklad na riedenie hlienov mukolytikum riediť, aj keď ja to napríklad nepraktizujem, len veľmi ojedinele, alebo aj kyselinu hyalurónovú môžete tiež na také čistenie. Takže dá sa, sú rôzne možnosti.

Ja to podporujem a rodičov k tomu vyzývam, možno im aj hovorím, nech si ten inhalátor zadovážia, pretože sa im to finančne vráti. Pokiaľ vy máte kúpiť dva, tri, štyri sirupy v tej cenovej kategórii, ako sú aktuálne teraz, tak vy si viete kúpiť inhalátor a inhalujete celá rodina, všetci, koľko vás je. Ušetríte si podľa mňa aj financie a aj to má efekt. Aj preventívne to má efekt, raz denne päť – desať minút, keď sú deti škôlkari, v rámci tej imunity.

To je to, čo som sa akurát chcela spýtať, že či iba pri probléme s dýchacími cestami, alebo aj tak preventívne.

Môžete aj preventívne inhalovať. Pokiaľ to individuálne vyhovuje tým ľuďom. Ak by sa vám zdalo, že sa vám ťažšie dýcha, že vám je zle, dusí vás to, tak to proste nebudete robiť. To isté aj tie deti. Často rodičia riešia, že sa deti boja. Tie inhalátory majú trošku taký zvuk. My sme s týmto problém nikdy nemali – knižka, zábava, hračka. Ja už potom poviem, že možno pustiť na tých päť minút nejakú rozprávočku, keď treba. Môj názor je taký, že na umývanie zubov, na inhalovanie, keď treba podať nejaký liek, tak fantázii rodičov sa medze nekladú. Sú to veci, ktoré musíme urobiť, tak tam som benevolentná.

Kvôli čistým a zdravým zubom sme aj my pozerali rozprávku a normálne fungujeme. Aktuálne už si zuby bez problémov umyjú, samy si umyjú, iba im dočistím tie zuby a majú taký návyk vytvorený. To isté si myslím, že platí aj pri tom inhalovaní.

My máme veľmi šikovných ockov v ambulancii, ktorí si vymysleli, že si kúpili nejaké kábliky, potiahli inhalátor s káblikom do druhej miestnosti a deti inhalovali v druhej. Fakt, fantázii sa medze nekladú a deti sa potom nebáli. Je to také individuálne.

V súvislosti s imunitou ste spomínali, že veľmi dôležitý je aj zdravý spánok, vyvážená strava a primeraný pohyb. Je ešte niečo, čo sa týka imunity, čo by sme potrebovali počuť?

Ja by som ešte chcela tak trošku možno povedať o tom očkovaní, napríklad proti chrípke. Všeobecne očkovanie. Ja viem, že niektorí to neradi počujú, ale všeobecne očkovanie naozaj pomáha k tomu, že sa imunita buduje, zlepšuje a fakt sa lepšie tie choroby znášajú a lepšie to dieťa toleruje celkovo, keď je choré.

Čo sa týka napríklad očkovania proti chrípke, my máme aj teraz v ambulancii naozaj krásne čísla. Tým, že sme to vlani začali, keď sme otvorili, ja som sa snažila tú nosovú zohnať. Bol veľký problém ju zohnať, podarilo sa nám a tie deti sme očkovali. My sme to naozaj v tej ambulancii videli. Aj tí rodičia to sami povedia, ja to mám aj doma odskúšané, že tie deti sú menej choré, pekný je ten efekt a takisto aj my dospeláci. Za mňa určite choďte do toho.

Pre tie deti je to teraz v sprejovej forme, naozaj ako sprejík. Keď streknete morskú vodu do nosa, tak sa zaočkujú deti. Žiadne pichanie a myslím si, že to je veľmi veľký benefit a poisťovne to preplácajú. Takže toto apelujem na rodičov, nech si to s tými pediatrami prejdú, opýtajú sa na to.

To je nejaký jednorazový sprej do nosa?

Dáva sa to dvakrát. Pokiaľ dieťatko predtým nemalo, tak sa dáva s mesačným odstupom druhá dávka. Potom aktuálne už na ďalší rok sa vždy dáva len jedna. Len prvýkrát, keď s tým začínajú, môžu to deti od dvoch rokov, a teda dvakrát a potom už len raz.

A aké sú najčastejšie vedľajšie efekty tohto očkovania?

Po tomto očkovaní najčastejšie môže byť, že je taký diskomfort v nose, napríklad štípanie, možno nejaké pálenie, ale málo detičiek niečo takéto malo. Iné sme nič nepozorovali. Nejaké celkové príznaky, čo sa týka teplôt, tak maminky, ockovia, nikto neudával. Je to veľmi ľahká forma, dobre prispôsobená pre deti, že s tým nemali detičky žiadny problém. Ešte môže byť taký riedky sekrét v nose, že máte pocit, že ste chorí ten jeden deň, taký plnší nos, možno trošku opuchnutejší, ale málo detí to malo. Keď sme to tak porovnávali, nebolo to nejako výrazné.

Čo by nemalo chýbať v našej domácej lekárničke?

Ja som za ten inhalátor, jednu neotvorenú Vincentku a jednu konvičku a máte ušetrených niekoľko stoviek eur na jeseň a zimu. Môžete ísť potom na nejaký výlet, wellness. Lieky od teploty pre deti aj pre dospelých, pretože keď vás o jednej v noci chytí teplota a nemáte nič doma, tak to je problém. A hlavne s tým, že nie sú tie lekárne otvorené, čo tiež bolo teraz také trošku medializované.

Takže lieky od teploty. Ak máte menšie deti, mali by ste mať dve účinné látky, to znamená najčastejšie paracetamol a ibuprofén. Ak máte malé deti, mali by ste mať možno aj čapíkovú formu a sirupovú formu, pretože ak vám dieťa zvracia, potrebujete podať čapík. Ak má dieťa napríklad nejakú riedku stolicu alebo niečo, tak dáte zase opačne sirup.

Čo sa týka akútnych liekov, mala by som niečo na zvracanie, na hnačku, nejaký tanát želatíny, to je pri tých hnačkách, a nejaké, ako som teraz hovorila, že keď sú tie dráždivé, dusivé kašle, tak sa podávajú antitusiká, lieky, ktoré tlmia ten dráždivý kašeľ, napríklad v noci, keď sa vám dieťa veľmi rozkašle, aby ste mu vedeli pomôcť.

Čo sa týka nejakých antihistaminík, to za mňa nie je liek voľby pri kašli, čo sa, bohužiaľ, dosť často na Slovensku dáva, udáva, ľudia to používajú. Za mňa to nie je liek voľby, je to pri alergickej reakcii. Nejaké lokálne antibiotiká, kvapky tiež za mňa nie sú liek voľby. To už podľa najnovších odporúčaní Evidence-based medicine by sa nemalo používať, ale tiež sa to často používa.

A aká je vaša skúsenosť v ambulancii? Pamätáme si tú dobu, kedy sa dával liek na všetko aj násobne. Potom sa od toho upúšťalo. Ako teraz vyzerá tá naša slovenská realita?

Ja mám takých dobrých rodičov, pretože tým, že ja som si tú ambulanciu otvorila od nuly, tak ku mne prišli tí rodičia, ktorí ma sledujú, ktorým som podľa mňa sympatická možno aj tým, ako prezentujem tú medicínu, ako to robím a možno aj aký som človek. Ja mám tie maminky naučené, že ony majú naštudované to, čo som im ja odporúčala, a idú tou metódou a začnú. Presne nejaká toaleta nosa, inhalácie, vitaminoterapia a ak to nejde ďalej, tak my proste pritvrdzujeme.

Ja mám taký názor – čo najmenej liekov, kým sa dá, pre bábätká aj pre staršie deti. A pomaličky podľa toho, ako treba, pritvrdzujeme. Ale, samozrejme, sú situácie, kedy musíme dať hneď tie lieky. Ja veľmi bojujem za to, aby sa nepodávali antibiotiká zbytočne. Robím o tom príspevky, mám aj osobnú skúsenosť, bohužiaľ, sama zo súkromného života, preto je to pre mňa o to dôležitejšie. To isté platí aj u detí, že ja sa naozaj snažím tým antibiotikám vyhnúť, ale zase máme situácie, kedy ich musíme dať. To je jedno, či má dieťa nejaké CRP, nemá CRP, vždy je klinika najdôležitejšia. Ja stále hovorím, aj mňa to tak učili, že neliečime my čísielka ani výteríky, ani to, čo je kde napísané. My riešime pacienta, my riešime to, čo vidíme a ako dieťa vyzerá. Toto je za mňa také dôležité.

Čo sa týka tých rodičov, ja si myslím, že už sa od toho upúšťa. Rodičia už nechcú mať plné tašky, keď idú z lekárne, aj keď sú takí. To je o tej voľbe. Sú ľudia, ktorí, kým neodídu s liekmi, s receptami, s ľahšou peňaženkou, tak nie sú spokojní a vy ste pre nich zlý doktor podľa mňa, lebo ste im to nenapísali. Ale sú rodičia, ktorí to vyhľadávajú.

Ja si myslím, že teraz je tá voľba toho, že si môžeme aj toho lekára vybrať, čo chceme my, a rozhodnúť sa. Ja skôr teda idem tak, že pokiaľ sa dá, tak čo najmenej. Keď treba, tak pritvrdíme, uvidíme, ako bude podľa kliniky, aký je stav. Veľakrát to stačí a keď nie, tak preliečime.

Myslím si, že rodičom to potom aj vyhovuje, pretože aj samé o sebe napríklad antibiotiká – niektorí ich chcú naozaj na všetko a také to, že zajtra idem preč, tak teraz mi rýchlo niečo napíšte, lebo ja potrebujem byť zdravý – to tak nefunguje.

Ako sa hovorí, že keď máte dobrú chrípku, podľa mňa ľudia, ktorí zažili pravú chrípku, vedia, čo je to chrípka. Pretože to, že vy poviete, že mal som soplík a bolo mi zle dva dni, to je možno obyčajné prechladnutie a nemáte chrípku. Preto oni povedia, že čo sa mám očkovať, za deň mi je v pohode.

Ale kto mal naozaj pravú chrípku, nevládze sa človek postaviť, veľká únava, bolesť svalov, vysoké teploty, niekedy aj týždeň – dva aj u dospelákov, výrazné štyridsiatky. Cítite sa, že zajtra tu už nie ste a už neviete, ako by ste si pomohli. Tak podľa mňa tam vtedy zbadáte, čo to je, a chcete, aby vám bolo čím skôr lepšie. Takže to je veľmi individuálne, ale ja som skôr taká, že menej liekov ako viac.

Stres nielen zo školy, ale aj celkovo určite ovplyvňuje fyzické zdravie detí aj dospelých. Čo by ste odporučili rodičom, ako podporiť psychickú pohodu u detí, ktoré idú do školy, najmä u prvákov na základnej škole alebo u tých, ktorí idú prvýkrát do škôlky?

Za mňa treba deti na škôlku pripraviť. My sme sa na to chystali, pripravovali sme sa a rozprávali sme sa o tom. Podľa mňa ich treba pripravovať aj formou nejakej knižky. Dnes sú krásne publikácie. Ukazujete im, čo ich čaká: „Ideš do školy, čo tam budeš robiť, prídeš ráno, prezuješ sa.“ Deti by podľa mňa mali vedieť, čo ich čaká. To isté platí napríklad aj vtedy, keď ideme deti očkovať.

Samotné očkovanie je veľmi stresujúce pre dieťa aj pre rodiča, ale keď dieťa pripravíte a poviete mu, čo ho čaká, dá sa s tým pracovať. Možno to nebude hneď na prvýkrát, ale postupne to vidíte. Veľmi to vidím aj v ambulancii. Naozaj sa dá pracovať s deťmi aj s rodičmi. Je to o prostredí a o tom, aby sa dieťa nebálo vyšetrenia. To je podľa mňa veľmi dôležité. Snažím sa to tak viesť, len to u nás ešte nie je úplne štandardné. Dieťa sa nemá báť vyšetrenia a vie krásne spolupracovať, len si ho musíte nejako získať.

To isté platí aj pred škôlkou. Keď deti vedia, čo ich čaká a do čoho prídu, prvé dni môžu byť, samozrejme, ťažšie a deti môžu aj trochu poplakať. Väčšinou to však zvládnu tak, že keď maminka alebo ocko odídu, aj keď im je ťažko, počas dňa už fungujú dobre. Pani učiteľka potom povie: „Odišli ste a už bolo dobre.“ Za mňa je dôležité rozprávať sa s nimi a hovoriť im o tom, čo ich čaká, aby sa nebáli. Hlavne ich nestrašiť a neplašiť.

My v dobrej viere alebo vôli niekedy robíme veci, ktoré sú podľa mňa kontraproduktívne. Nemám rada, keď rodičia hovoria: „Pôjdeš k doktorke a tá ťa pichne. Keď si teraz zlý, dostaneš do zadku injekciu a tam ti dajú lieky.“ Tým nám vlastne robia kontraproduktívnu službu. Vy sa snažíte, aby vás deti mali rady, aby sa vás nebáli, aby prišli do čakárne a pohrali sa a potom rodič povie toto. V tej chvíli je podľa mňa vaša snaha zabitá.

To isté je aj so školou. Niektorí rodičia si možno neuvedomujú, čo hovoria. Počula som rôzne veci, napríklad: „Pôjdeš tam a tam ťa nechám, prídem až poobede,“ alebo „Keď nebudeš dobrý, neprídem ťa zobrať.“ To je podľa mňa najhoršie, čo môžete dieťaťu povedať. Rodičia by si na to mali dávať pozor. Pre nich je to možno banalita, ktorú len tak povedia, ale deti to vnímajú a prenesú si to do svojho sveta. Ony nevidia, že vy prídete. Zapamätajú si len to, že ak budú zlé, neprídete. To si z toho môžu odniesť.

Čiže nemáme deti strašiť.

Určite nie. Za mňa nestrašiť, neklamať a povedať pravdu. Ani hovoriť: „Nič ti tu nebudú robiť,“ nie je dobré, pretože my ideme očkovať. Ja to deťom hovorím tak, že príde včielka, včielka za chvíľu odletí, dobrá včielka. Myslím si, že je to pre deti lepšie, pretože keď vedia, čo ich čaká, ľahšie to zvládnu. Nemali by sme im klamať, pretože si to uvedomujú a potom sa môžu báť. Keď dieťa pôjde na preventívnu prehliadku a mama mu povie, že mu tam nič nebudú robiť, môže sa báť, pretože aj minule mu to povedala a nakoniec to bolo pichanie. Takže za mňa je dôležité povedať pravdu primerane veku dieťaťa.

Čo je to, čo rodičia z hľadiska zdravia detí najviac podceňujú?

Ak si to prenesieme na škôlku, tak napríklad: „Veď má len nejaký soplík, dnes vydrží,“ alebo „Dám ho do škôlky, veď to nevadí.“ Na jednej strane áno, ale na druhej strane môžeme zbytočne rozbehnúť niečo, čo sa ešte len začína. To isté platí pri tréningu: „Veď na tréning môže ísť, to je v pohode.“ Podľa mňa to v pohode nie je. Tam sa ochorenie môže ešte viac rozbehnúť a potom sa dieťa ťažšie vylieči alebo má horší priebeh ochorenia. Za mňa je takéto podceňovanie a bagatelizovanie niektorých vecí najhoršie.

A ešte podľa mňa nie je dobré, keď rodičia porovnávajú deti. Je jedno, či má dieťa mesiac, dva, rok, päť alebo desať rokov. Každý sme iný. Každý je individuálny, či už v rámci nejakých záujmov, krúžkov alebo genetiky imunity. Každý sme iný, takže deti neporovnávať. Nie je dobré porovnávať ani súrodencov: „On rozprával, keď mal tri roky, prečo ona nie? On to robil, ona to nerobí.“ Toto nie je dobré robiť.

Porovnávanie vytvára tlak, tlak vytvára stres a sme v začarovanom kruhu.

Deti potom prídu a samy sa vystresujú: „Veď ona to robila, on to nerobí, čo mám robiť?“ Možno to naozaj chce len čas. Možno príde zmena o mesiac. Deti sa však už porovnávajú a vytvára to na ne tlak.

Čo by ste dopriali každému škôlkarovi a školákovi v novom školskom roku?

Dopriala by som im, aby sa im v škole a v škôlke páčilo. Aby si našli dobrých kamarátov a pani učiteľky, aby si všetci sadli a aby všetko všetkým vyhovovalo. Hlavne aby sa deti cítili dobre, spokojne a šťastne. A hlavne nech sú zdravé. To je dôležité. To som mala asi povedať ako prvé.

Čo by ste odkázali rodičom pred začiatkom školského roka?

Rodičom by som v prvom rade odkázala, nech sa nestresujú a nech to berú v pokoji. Nech sa na školský rok postupne začnú pripravovať, možno počas posledného augustového týždňa. Mám pocit, že pre niektorých bude začiatok školského roka vykúpením, pretože už ťažko čakajú, kedy sa prázdniny skončia. Všeobecne by som rodičom odporučila, aby deti netlačili do niečoho, do čoho nechcú ísť alebo na čo sa necítia. Nemusíme byť všetci hneď prví v rade, mať čo najviac krúžkov a všetko tip-top. Neporovnávať ich, dať deťom priestor a rozprávať sa s nimi. Pýtať sa ich, čo sa im páčilo, ako to zvládli a aký z toho mali pocit. Podľa mňa to už deti vedia povedať. Aj malé deti vám to ešte povedia veľmi úprimne. Je dôležité, aby sme s nimi komunikovali a podľa toho potom veci prispôsobili. Keď sa deti na niečo naozaj necítia, nezvládajú to, nemajú z toho dobrý pocit, niečoho sa boja alebo to nechcú, ja by som ich počúvala. Nešla by som si za každú cenu svoju cestu ako rodič. Niekedy máme pocit, že si rodičia niečo prežívajú po svojom, ale v takom prípade by som počúvala deti.

Monika, ďakujem, že ste si našli čas a prišli do nášho podcastu a podelili sa s nami o množstvo praktických rád, ktoré môžu rodičom pomôcť zvládnuť začiatok školského roka s väčším pokojom a istotou. Želám vám veľa spokojných malých aj veľkých pacientov, veľa energie, zdravia a aby vás vaša práca aj naďalej bavila a napĺňala.

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie aj za príjemný rozhovor.